Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. marec 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/176/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7912216285
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7912216285.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr.

Ladislava Cakociho a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 15.12.2014
č.k. 14C/214/2012-20 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a vyslovil, že žalovanej sa nepriznáva
náhrada trov konania.

V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody vo výške 175 eur a
náhrady nemajetkovej ujmy v sume 221,28 eura z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného

súdu Trebišov tvrdiac, že v exekučnom konaní vedenom u súdneho exekútora pod č. EX 15080/2011
voči dlžníkovi S. R., V.. X.X.XXXX, nerozhodol o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej lehote, pričom žalovaná na jeho písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie jeho nároku
na náhradu škody pozitívne nereagovala. Ďalej konštatoval, že uznesením zo dňa 9.10.2012 č.k.
14C/138/2012-8 rozhodol o spojení tejto veci s ďalšími vecami žalobcu špecifikovanými v uznesení
na spoločné konanie, ktoré bolo na Okresnom súde Trebišov ďalej vedené pod sp. zn. 14C/138/2012
a potom, ako o námietke zaujatosti sudcov Okresného súdu Trebišov vznesenej žalobcom bolo

rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19.10.2012 č.k. 11NcC/63/2012-16 tak,
že sudkyňa Okresného súdu Trebišov JUDr. Monika Koščová nie je vylúčená z prejednávania a
rozhodovaniavecivedenejnaOkresnom súdeTrebišovpodsp.zn.14C/138/2012,následneuznesením
zo dňa 8.10.2014 č.k. 14C/138/2012-81 rozhodol o vylúčení tejto posudzovanej veci na samostatné
konanie, toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.10.2014.

Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Trebišov
pod sp. zn. 6Er/490/2003 bol tomuto súdu dňa 22.11.2010 doručený návrh žalobcu na zmenu súdneho
exekútora, o ktorom rozhodol exekučný súd uznesením zo dňa 21.3.2011 č.k. 6Er/490/2003-17 tak,že vyhovel návrhu oprávnenej POHOTOVOSŤ s.r.o. na zmenu súdneho exekútora, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 14.4.2011.

Po právnom posúdení podľa ust. § 3 ods.1 a 2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1 a 2, § 17 ods. 1
až 4, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, v znení účinnom do 31.12.2012, § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v
znení účinnom od 1.1.2013, § 44 ods. 8 a 9 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti uzavrel, že žaloba nie je dôvodná, pretože žalobca nepreukázal splnenie prvej
podmienky zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to nesprávny úradný
postup Okresného súdu Trebišov v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Trebišov pod
sp. zn. 6Er/490/2003. Poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
16/02, podľa ktorého pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone a skutočnosť,

že pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora je potrebné vykonať procesné úkony,
ako výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, zaslanie spisu novému exekútorovi, rozhodnutie o
trovách exekúcie, dôvodil, že k nesprávnemu úradnému postupu nedošlo, pretože síce exekučný súd
o návrhu na zmenu súdneho exekútora rozhodol po uplynutí zákonom stanovenej lehoty 30 dní, keďže
o návrhu doručenom mu 22.11.2010 rozhodol dňa 21.3.2011, po doručení návrhu na zmenu súdneho

exekútora vykonával potrebné procesné úkony, vyzval pôvodného súdneho exekútora na predloženie
exekučného spisu a k vyúčtovaniu trov exekučného konania, pričom v konaní nebolo preukázané, že v
označenej exekučnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu
v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Pretože nebol preukázaný

nesprávny úradný postup Okresného súdu Trebišov, výškou škody a nemajetkovej ujmy žalobcu sa
z dôvodu hospodárnosti konania nezaoberal a z rovnakého dôvodu nevyhovel ani žiadosti žalobcu o
vykonanie dôkazu znaleckým posudkom.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej žalovanej ich náhradu
nepriznal, pretože náhradu trov konania priznať nežiadala.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v

spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ O.s.p., ako i z odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c/
d/, e/ a f/ O.s.p. a navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Citovalust.§15O.s.p.,poukázalnaviacerérozhodnutiaÚstavnéhosúduSR(IV.ÚS345/09,I.ÚS27/98,
III. ÚS 16/2000) i na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17.10.2012 sp. zn. 11NcC/46/2012-24
a namietol, že vo veci rozhodol vylúčený sudca. Trval preto na osobnej účasti svojho právneho zástupcu

na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Mal za
to, že pokiaľ súd prejednal za takýchto okolností vec v jeho neprítomnosti, odňal mu tým právo konať
pred súdom a porušil jeho právo na súdnu ochranu, keďže sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
žalovanej, ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie
označil tiež za vydané predčasne v situácii, ak ním súd súčasne rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na

prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a o ktorom v čase
rozhodovania v merite veci ešte nebolo právoplatne rozhodnuté. Podľa názoru žalobcu, ak žalovaná
nereagovala na výzvu súdu písomne sa vyjadriť k žalobe v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., o žalobe malo byť
rozhodnutépodľa§153bO.s.p.rozsudkomprezmeškanie,ktoréhoskutkovýmzákladomsamalstaťním
tvrdený skutkový stav. Ďalej namietol, že súd prvého stupňa porušil jeho právo na kontradiktórny súdny

proces, v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a že napadnutý rozsudok
je nepreskúmateľný. V tejto súvislosti, poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
36/2010 a sp. zn. I. ÚS 243/07, argumentoval, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, či listiny, ktorými
prvostupňový súd vykonal dokazovanie, boli založené v exekučnom spise a ani úvaha súdu, na základe
ktorej dospel k presvedčeniu, že majetková škoda a nemajetková ujma mu nevznikla, a dostatočne

nevysvetlil ani svoj záver, že nedošlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote a
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase, zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práva základných slobôd.Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Odvolací súd na základe podaného odvolania prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.) keďže v posudzovanej veci nejde ani o jeden z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p., za
dodržania podmienok ustanovenia § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

bolo oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. Preskúmal napadnutý
rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1,3 O.s.p. a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu dospel k záveru, že v prejednávanom prípade žalobcom

uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé privodiť
zmenu, či zrušenie napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav a na základe
takto dostatočne zisteného skutkového stavu, vec správne právne posúdil a vo veci správne rozhodol.
Rozsudok vo veci samej nie je ani nepreskúmateľný, ani nebola zistená iná vada, ktorá by mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a
čl.46ods.1ÚstavySlovenskejrepublikyaodôvodneniedovolanímnapadnutéhouzneseniaodvolacieho
súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za
porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že prvostupňový súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.

Samotná skutočnosť, že žalobca sa s právnym názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS
188/06). Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na všetky relevantné otázky
danej veci. Rozhodnutie súdu prvého stupňa nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené,
resp. ústavne nekonformné, pretože prvostupňový súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov

neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Z odôvodnenia rozsudku
vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru o vylúčení zodpovednosti žalovanej za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, aj s poukazom na príslušné právne predpisy, ktoré
aplikoval na zistený skutkový stav. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami
a právnym záverom súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého neboli splnené podmienky zodpovednosti

žalovanej za škodu v zmysle zákona č. 513/2003 Z.z., ktorá mala byť spôsobená žalobcovi tvrdeným
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom na tomto súde pod sp.
zn. 6Er/490/2003, z ktorého dôvodu základ nároku nie je daný.

Rozsudok je vecne správny v jeho výroku a preto je potrebné ho potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu

stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Len na zdôraznenie správnosti dôvodov preskúmavaného rozsudku a k odvolacím námietkam odvolací
súd považuje za potrebné dodať:

Predmetom konania je návrh žalobcu, ktorým sa voči žalovanej domáha zaplatenia sumy 175 eur z
titulu náhrady škody a sumy 221,28 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho

úradného postupu Okresného súdu Trebišov v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod
sp. zn. 6Er/490/2003. Nesprávny úradný postup žalobca vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti
oprávneného o zmene súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote.Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok)aozmeneadoplneníďalšíchzákonov(ďalejlen"Exekučnýporiadok),vznenízák.č.466/2009

Z. z., oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na
príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, keď
zamietol návrh žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, keď mal za to že konaním Okresného
súdu Trebišov v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 6Er/490/2003 nedošlo pri rozhodovaní o
návrhuoprávnenéhonazmenusúdnehoexekútorakneprávnemuúradnémupostupuexekučnéhosúdu.
V súdenej veci pritom správne súd prvého stupňa posudzoval existenciu predpokladov zodpovednosti
žalovanej za škodu uplatňovanú žalobcom v konaní a správne uzavrel, že žalobca nepreukázal prvý

predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., a to nesprávny úradný postup.
Správne súd prvého stupňa pri posudzovaní nároku žalobcu vychádzal aj z ustálenej rozhodovacej
praxe ústavného súdu, podľa ktorej pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone,
ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci. Odvolaciemu súdu je známe, že žalobca podával návrhy

na zmenu exekútorov a návrhy na vykonanie exekúcie v rádovo tisíckach obdobných vecí, a preto je v
zhode so súdom prvého stupňa toho názoru, že v postupe exekučného súdu, hoci rozhodol 21.3.2011
vyhovením návrhu na zmenu súdneho exekútora s ohľadom na okolnosti danej veci nemožno vzhliadnuť
zbytočné prieťahy. Pre úplnosť možno doplniť, že už vydaním poverenia na vykonanie exekúcie mal
exekučným súdom poverený súdny exekútor právo ako aj povinnosť vykonávať úkony smerujúce k

vymoženiu pohľadávky oprávneného. Pokiaľ preto žalobca tvrdí, že náhrada škody v sume 175 eur
má predstavovať náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočnenou vo
veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na
zmenu súdneho exekútora a súdnym rozhodnutím, na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
úkonovzamestnancovpomocouinformačnéhosystému,naudržiavanieasprávuinformačnéhosystému

a administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom, namietané konanie exekučného
súdu (tvrdená nečinnosť exekučného súdu) nemohla mať za následok vznik žalobcom tvrdenej a
uvádzanej škody, pretože úkony, za ktoré požaduje náhradu škody, vykonával bez ohľadu na to, ktorý
exekútor vo veci vykonával exekúciu.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov záver súdu prvého stupňa o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 6Er/490/2003
je vecne správny.

Pokiaľ žalobca tvrdil, že mu nebolo umožnené viesť kontradiktórne konanie, lebo sa nemohol vopred
vyjadriť k právnym dôvodom, ktoré súd prvého stupňa vo veci uplatnil ex offo a na ktorých založil svoje
rozhodnutie, ani táto jeho námietka neobstojí. Žalobca mal totiž možnosť predniesť svoju argumentáciu
a vyjadriť sa ku všetkým vo veci rozhodujúcim otázkam v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa,

čo aj využil. V danej situácii žalobca tak cestou riadneho opravného prostriedku dosiahol sledovaný účel,
jeho tvrdenie o odňatí možnosti pred súdom konať nemá tak ani v tomto smere žiadne opodstatnenie
(k tomu porovnaj m. m. R 39/1993). Aj podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
nedostatok pri uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého
stupňa, môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere

v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v. Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge v. Holandsko 6 2Cdo
542/2014 z 29. mája 1986; porovnaj tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS
1/2013 zo 16. januára 2013).

Nazákladeuvedenéhoodvolacísúddospelkzáveru,žepostupomsúduprvéhostupňa,ktorýsaneprieči
zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom.Žalobca napokon nedôvodne namieta i to, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods.
2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), pretože zákonná sudkyňa JUDr. Monika
Koščová nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci, o čom bolo právoplatne rozhodnuté

uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19.10.2012 č.k. 11NcC/63/2012-16. Za situácie, že bolo
právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 16 O.s.p. rozhodnuté o tom,
že zákonný sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci, nie je náležitá námietka
žalobcu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že samotný
subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z

prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil
názor, že dôvod na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nezakladá sama skutočnosť, že sudca má
prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď
napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp.zn. 3 Nc 14/2010).
Nadväzujúc na tento názor odvolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, že dôvodom na

vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia
žalobcu) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.

Keďže vyjadrenie žalovanej k žalobe bolo súdu doručené, neboli splnené ani podmienky pre rozhodnutie

v zmysle ust. § 153b ods. 2 O.s.p. rozsudkom pre zmeškanie. Súd prvého stupňa napadnutým
rozsudkomnerozhodovalozamietnutínávrhužalobcunaprerušeniekonaniaapretoodvolacienámietky
žalobcu vzťahujúce sa k tomuto rozhodnutiu sú bez právneho významu.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobcu nedôvodné, preto odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, vrátane výroku o trovách

konania účastníkov.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto má právo na náhradu trov odvolacieho konania voči
neúspešnému žalobcovi. Keďže trovy odvolacieho konania však žalovanej nevznikli a žalobca právo na

ich náhradu nemá, súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.