Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. marec 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/882/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4613203295
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4613203295.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a sudkýň
JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Sone Zmekovej v právnej veci navrhovateľa: CD Consulting, s.r.o.,
so sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705,
zastúpeného Advokátskou spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4,
proti odporcovi: Y. K., bytom V. č. XXX, o zaplatenie zmenkovej sumy 1.990,- eur s príslušenstvom, o

odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany č. k. 7C/308/2013-91 zo dňa 13. mája
2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd p r i p ú š ť a čiastočné späťvzatie návrhu v časti zmenkového úroku vo výške 0,19%
denne, v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e .
Odvolací súd vo zvyšku rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorý podal formou tlačiva

podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 o zaplatenie zmenkovej sumy 1990
eur s príslušenstvom. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal s odkazom na ustanovenie § 142 ods.
1 OSP s odôvodnením, že v konaní mu žiadne trovy nevznikli. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil
podľa § 52 ods. 1-4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, § 39,
§ 53 ods. 4 písm. k), l) Občianskeho zákonníka, § 2 písm. b), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 6 zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.

71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere
(ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 265 Obchodného zákonníka a čl. I § 5 ods. 1-3, §
10, § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, § 17, § 48 ods. 1 bod 2, § 77 ods. 1, 2 zákona č. 191/1950 Zb. zákona
zmenkového a šekového v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zmenkový a šekový zákon“). Keďže v
danom prípade išlo v zmysle čl. 3 Nariadenia č. 861/2007 o cezhraničný spor, odvodil súd prvého stupňa
svoju právomoc na prejednanie a rozhodnutie veci z článku 25 bod 1 písm. a) Nariadenia č. 861/2007 a
čl. 16 bod 2 Nariadenia č. 44/2001. Následne podľa čl. 6 ods. 1 Nariadenia EP a Rady č. 593/2008, resp.

na základe § 10 ods. 1, 3 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom
v znení neskorších predpisov určil rozhodné právo, ktoré sa na danú vec vzťahovalo. Zisťoval tiež, či
nejde o spotrebiteľský vzťah, a to bez ohľadu na to, že sa v danom konaní uplatňuje právo zo zmenky.
Okrem toho dospel k záveru, že aj v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu je potrebné
zachovať vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa, a to aj prostredníctvom vykonávania dôkazov ex offo na
zistenie, či predmet konania nesúvisí so spotrebiteľskými vzťahmi, ak to vnútroštátny procesný predpis

umožňuje, a aj pri nečinnosti spotrebiteľa dbať o to, aby mu jeho nevedomosť nebola na úkor. Práve pri
spotrebiteľských vzťahoch je potrebné aplikovať ustanovenie tretej vety § 120 ods. 1 OSP, teda výnimku
z prejednacej zásady.Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní konštatoval, že dňa 14.12.2010 uzatvorila spoločnosť
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so odporcom na predtlačenom formulári Zmluvu o úvere č. 402400588 (ďalej
len „zmluva o úvere“), podľa ktorej bol odporcovi poskytnutý úver vo výške 1400 eur a odporca sa

zaviazal požičanú sumu zaplatiť zvýšenú o poplatok 1216 eur, v 12 mesačných splátkach po 218 eur
počnúc dňom 19.01.2011. V zmluve o úvere neboli uvedené úroky z úveru, priemerná RPMN (ročná
percentuálna miera nákladov) a ani RPMN. V bode 13 všeobecných podmienok poskytnutia úveru bola
obsiahnutá dohoda o vyplnení zmenky, podľa ktorej „na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka
vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi vystavil dlžník (vystaviteľ) zmenku, v ktorej nie je

vyplnená zmenková suma a ani dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli,
že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa stane celý dlh splatný okamžite,
zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré
veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky, a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na
zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa stal splatný celý dlh.“ Zo zmenky vystavenej odporcom
dňa 14.12.2010 na rad POHOTOVOSŤ, s.r.o., súd prvého stupňa zistil, že do zmenky bola vpísaná suma

2990,96 eura a zmenkový úrok 0,25 % denne od 03.06.2011, pričom zmenka bola splatná pri predložení
(vistazmenka) s doložkami "bez protestu" a "na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia". V
ľavom dolnom rohu zmenky sa v rámčeku nachádza číslo zmluvy 402400588.
Zároveň súd prvého stupňa zistil, že práva vyplývajúce z predmetnej zmenky boli spoločnosťou
POHOTOVOSŤ, s.r.o., prevedené rubopisom na žalobcu. Súd sa oboznámil aj s obsahom spisu

exekučného konania sp. zn. 4Er/250/2012, v ktorom spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako oprávnený
vymáhal pohľadávku z úverovej zmluvy, pričom predložil úverovú zmluvu č. 402400588 spolu
so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru a s exekučným titulom Rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu SR 08612/11 zo dňa 06.09.2011. Rozhodcovským rozsudkom bol odporca
zaviazaný zaplatiť oprávnenému sumu 2990,96 eura spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25%

denne zo sumy 2990,96 eura od 03.06.2011 do zaplatenia, zákonným úrokom 6 % ročne zo sumy
2990,96 eura od 21.07.2012 do zaplatenia a nahradiť mu trovy rozhodcovského konania. Žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie však bola zamietnutá a exekúcia
zastavená.
Vzhľadom na ustanovenie bodu 13 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (dohoda o vyplnení

zmenky), ako aj vzhľadom na zhodu čísla uvedeného na zmenke s číslom zmluvy o úvere, zhodu
údajov o vystaviteľovi a pôvodnom remitentovi zmenky s údajmi o veriteľovi a dlžníkovi v zmluve o
úvere a na zhodu dátumu vystavenia zmenky s dátumom podpisu zmluvy o úvere súd urobil záver,
že zmenka bola vystavená žalovaným ako zabezpečovacia zmenka k zmluve o úvere - konkrétne ako
blankozmenka. Zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy bol do zmenky doplnený

dodatočne, o čom svedčí aj iný spôsob vyplnenia týchto údajov (písané technickými prostriedkami) v
porovnaní s údajmi o vystaviteľovi, mieste a dátume vystavenia zmenky (písané rukou). Vo všeobecnosti
môže mať zmenka vystavená dlžníkom pri podpise úverovej zmluvy, resp. pri prevzatí úveru buď
uhradzovaciu alebo zabezpečovaciu funkciu. V prípade spotrebiteľského úveru je však uhradzovacia
funkcia vylúčená výslovným zákazom splnenia dlhu zmenkou alebo šekom ustanoveným v § 4 ods. 6

Zákonaospotrebiteľskýchúveroch,narozdielodzabezpečovacejfunkciezmenky,ktorábolavsúvislosti
so spotrebiteľskými úvermi zakázaná až s účinnosťou od 01.01.2011. Preto súd mohol v danom prípade
považovať danú zmenku, ktorá bola nesporne vystavená v súvislosti s poskytnutím spotrebiteľského
úveru žalovaným, len za zabezpečovaciu zmenku, a nie za samostatnú a nezávislú zmenku prijatú na
uhradenie dlhu.

Keďže predmetom konania bol nárok žalobcu vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej žalovaným
pôvodne vo forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., zo
spotrebiteľskej zmluvy o úvere, súd v prvom rade posudzoval platnosť zmluvy, na základe ktorej vznikla
pohľadávka zabezpečená zmenkou, a teda či vôbec vzniklo právo na vyplnenie blankozmenky. Zmluva
o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, lebo spĺňa znaky tejto zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka.

Išlo o predtlačenú formulárovú (typovú) zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvňovať jej
obsah. Zmluvnými stranami boli POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako veriteľ (dodávateľ), ktorý pri uzatváraní
zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a žalovaný ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a
teda bola spotrebiteľom. Nesporne išlo o spotrebiteľský úver upravený Zákonom o spotrebiteľských

úveroch, a to napriek tomu, že v zmluve o úvere bol uvedený účel úveru "na výkon podnikania".
Pri pochybnostiach o obsahu zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší a dôkazné bremeno na
preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na iný účel, zaťažuje toho, kto takúto skutočnosť tvrdí.
Keďže tento účel nebol preukázaný, platí, že úver bol poskytnutý na súkromné účely. Bezpečnýmpreukázaním nemôže byť len všeobecný údaj o poskytnutí úveru na výkon podnikania, zamestnania
alebo povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny
súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má.

Zámer uzavrieť zmluvu výslovne podľa Obchodného zákonníka a dať jej režim "absolútneho obchodu"
podľa § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka bol vedený s cieľom vyhnúť sa uplatneniu ustanovení
chrániacich spotrebiteľa podľa Zákona na ochranu spotrebiteľa, Zákona o spotrebiteľských úveroch
alebo Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
z 25.01.2011 sp.zn. 5 MCdo 20/2009, podľa ktorého sa v spotrebiteľských zmluvách za neprijateľnú

podmienku považuje aj dohoda o uplatnení Obchodného zákonníka. Aj keby zmluvné strany uzatvorili
zmluvu o úvere ako "absolútny obchod" podľa ustanovení Obchodného zákonníka, nie je táto skutočnosť
prekážkou prednostnej aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách. V danom prípade ide nielen o spotrebiteľskú zmluvu, ale aj o spotrebiteľský úver podľa
Zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd konštatoval, že v zmluve o úvere nie je uvedený údaj o
ročnej percentuálnej miere nákladov, ani o priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov, čo boli v

čase uzatvárania tejto zmluvy povinné údaje vyžadované Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Ich
neuvedenie má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatku.
Preskúmanímzmluvyoúverevrátanevšeobecnýchpodmienokposkytnutiaúverusúdurobilzáverotom,
že rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán bola hrubým spôsobom narušená, a to
najmä v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch (spísanie notárskej zápisnice prostredníctvom

splnomocnenca, uzatvorenie záložnej zmluvy prostredníctvom splnomocnenca, niekoľkonásobné
zmluvné pokuty, blankozmenka). Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v
takmer všetkých ustanoveniach zmluvy sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým mravom, čo
spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako veriteľovi
nemohlo vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa bodu 13 všeobecných podmienok

poskytnutia úveru, a na základe takto vyplnenej zmenky nebolo možné úspešne sa domáhať
akýchkoľvek práv. Právo na vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj z dôvodu, že dohoda o
vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorých obsah a ani konkrétne
znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a
z toho dôvodu je takáto dohoda ako neprijateľná zmluvná podmienka podľa § 53 ods. 4 písm.

k), l) Občianskeho zákonníka neplatná. Pôvodnému remitentovi teda nevzniklo právo na vyplnenie
blankozmenky, blankozmenka sa vôbec nestala zmenkou, pôvodný remitent nemal práva a povinnosti
zo zmenky, a preto ich ani nemohol indosamentom previesť na žalobcu. V základe jednoznačne išlo o
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahoval Zákon o spotrebiteľských úveroch, preto sa súd
zaoberalajsamotnouzmenkou(hociprávonajejvyplnenieaninevzniklo),azistil,žepredloženúzmenku

podľa § 4 ods. 6 Zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ nemohol prijať ani ako zabezpečovací
inštitút, pretože zmenka bola vyplnená s podstatne vyššou zmenkovou sumou, než pripúšťa uvedené
ustanovenie zákona. Z uvedených dôvodov súd návrh ako neopodstatnený zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok

zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Uviedol, že súd prvého stupňa mu svojím postupom odňal
možnosť konať pred súdom, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Napadnuté rozhodnutie je podľa
neho prekvapivé, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom, lebo žalovaný uplatnený nárok
nepoprel, a je tu aj rozpor s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Namietal, že účastníci

nenavrhli dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom, či ďalšími listinnými dôkazmi, pričom
dokazovanie je podľa § 120 OSP ovládané prejednacou zásadou. On predložil ako dôkaz o svojich
nárokoch platnú zmenku, preukazujúcu jasne, úplne a zrozumiteľne jeho právo na úhradu zmenkovej
sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovaného neboli žiadne námietky,
a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov. Súd prvého stupňa

mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky.
Odporca mohol na základe čl. 5 ods. 3, 6 Nariadenia č. 861/2007 vzniesť námietky voči zmenke a ak
tak neurobil, akékoľvek iné námietky musia byť odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej
zásady konštruovanej Nariadením. Súd nesprávne vykonával a hodnotil dôkazy na skutočnosti, ktoré
netvrdil žiadny z účastníkov konania, preto dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych

právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej
únie. Poukázal na rozhodnutia iných súdov, ktoré rozhodli v obdobných veciach v jeho prospech. Trval
na tom, že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom žiadneho spotrebiteľského
vzťahu, pričom predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. S odkazomna ustanovenie § 17 Zmenkového a šekového zákona žalovaný nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne
námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Podľa
neho súd porušil poučovaciu povinnosť obmedzenú ustanovením § 5 ods. 1 OSP. Kauzálne námietky sú

po indosovaní v zásade neprípustné a zmluvný vzťah medzi odporcom a remitentom irelevantný; jemu
nie je známy obsah údajného zmluvného vzťahu. Dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatnou
ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože právna úprava spotrebiteľských úverov explicitne
pripúšťala používanie blankozmeniek. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej
výške dlhu v čase vyplnenia zmenky. Záväzky zo zmenky, aj keď vznikli z konkrétnych zmluvných

záväzkov, sú záväzkami samostatnými. Nesúhlasil s názorom súdu, že sú závislé na úverovom vzťahu.
Ak je návrhom uplatnený nárok zo zmenky, nie je možné bez ďalšieho v takomto konaní rozhodovať
o záväzkoch zo zmluvy, ani keď je nepochybné, že s danou zmenkou súvisia. Na podporu svojich
argumentov poukázal na rozhodnutia iných súdov.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 OSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP)
prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) s verejným vyhlásením rozsudku pri
splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa je treba čiastočne v dôsledku späťvzatia návrhu navrhovateľom t.j.
v časti zmenkového úroku vo výške 0,19% denne po pripustení späťvzatia návrhu v tejto časti zrušiť a
konanie zastaviť a zvyšku odvolací súd dospel k záver, že rozsudok súdu prvého stupňa je treba ako
vo výroku vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdiť .

Písomným podaním doručeným súdu dňa 22. 12. 2015 navrhovateľ vzal čiastočne návrh na začatia
konania späť a to v časti zmenkového úroku vo výške 0,19% denne a namiesto pôvodne uplatneného
zmenkového úroku vo výške 0,25% denne žiadal priznať zmenkový úrok vo výške 0,06% denne.
Navrhovateľ vzal čiastočne späť návrh na začatie konania potom, čo súd prvého stupňa rozhodol, ale
jeho rozhodnutie v dôsledku podaného odvolania nie je dosiaľ právoplatné. Odporca voči čiastočnému

späťvzatiu návrhu nemal námietky, preto odvolací súd podľa § 208 OSP pripustil čiastočné späťvzatie
návrhu, rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a konanie zastavil.

Keďže odvolací súd dospel k tomu, že napadnutý rozsudok je správny a dostatočne odôvodnený,
nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 OSP opakovať tie

isté podstatné dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, vrátane citácie ustanovení
právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Na dôvažok odvolací súd dodáva, že predmetom
tohto konania je návrh na uplatnenie pohľadávky podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou
sporu (ďalej len „Nariadenie“). Na jeho základe sa navrhovateľ domáhal zaplatenia uvedenej zmenkovej

sumy s príslušenstvom a trov konania. Podľa predloženého návrhu je navrhovateľ ako indosatár
nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil odporca, pričom indosovaná zmenka je
vistazmenkou opatrená doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Indosant
predložil zmenku na zaplatenie, lebo vystaviteľ pohľadávku doposiaľ neuhradil.

Navrhovateľ sa v odvolaní zameral predovšetkým na zdôraznenie platnosti príslušnej zmenky a jeho
námietky boli prejavom snahy o nepripustenie akéhokoľvek súdneho prieskumu okolností vzniku
zmenky a vykonania dokazovania v tomto smere. Odvolací súd sa nestotožnil s jeho argumentáciou
spochybňujúcou postup súdu pri vykonávaní dôkazov. Predmetom konania je nárok vyplývajúci zo
zmenky indosovanej na navrhovateľa sídliaceho v Českej republike, ktorý si svoje právo vyplývajúce

zo zmenky uplatňuje pred súdom Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou
hodnotou sporu upraveného Nariadením. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený a v zásade
písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s cieľom zjednodušenia prístupu
k spravodlivosti. Odvolací súd urobil záver o tom, že ak by súd prvého stupňa vo všeobecnosti nemal na
základe vyplneného tlačiva navrhovateľa k dispozícii všetky potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo veci,

mohol by navrhovateľa vyzvať na doplnenie a mohol realizovať aj iné postupy v súlade s vnútroštátnym
procesným predpisom. Cieľom Nariadenia nie je obmedziť súdy pri zadovážení si dôkazov potrebných
pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho,
aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Znenie článku 4Nariadenia nemožno preto vykladať tak, že by na základe neho nemal súd k dispozícií iné dôkazné
prostriedky než príslušné tlačivá, a nemal by ani možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi,
napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Z Čl. 8 a 9 uvedeného Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v

konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a
nariadiťústnepojednávanie,aktopovažujezapotrebné.ZjednodušenáformakonaniapodľaNariadenia
je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na
nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu sa riadi, ak nie je ustanovené inak, procesným právom členského štátu, v ktorom sa

konanie vedie, čo priamo vyplýva z Čl. 19 Nariadenia.

Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov ako základný procesný
predpis platný na území Slovenskej republiky dôkaznú povinnosť upravuje v ustanovení § 120, ktoré v
tretej vete odseku 1 umožňuje súdu výnimočne vykonať aj iné než účastníkmi navrhnuté dôkazy, ak je
ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V danom prípade predložená zmenka má svoj základ

v dohode o vyplňovacom práve zmenky obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho
predchodcu žalobcu spojených so spotrebiteľskou úverovou zmluvou. S ohľadom na výnimočnosť
spotrebiteľského vzťahu a potreby súdnej ochrany spotrebiteľa súd prvého stupňa správne skúmal
charaktertohtovzťahu.Špeciálnaúpravaspotrebiteľskéhoúveruvčaseuzatvoreniazmluvyoúverebola
obsiahnutá v Zákone o spotrebiteľských úveroch, ktorý v ustanovení § 2 písm. a) definoval spotrebiteľský

úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo
forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Veriteľom v zmysle ustanovenia
§ 3 ods. 1 citovaného zákona bola fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver
v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom podľa ustanovenia § 3 ods. 2 tohto zákona bola fyzická
osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel než na výkon zamestnania, povolania alebo

podnikania. Spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere bol preukázaný bez akýchkoľvek pochybností.
Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv v praxi je poväčšine to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené
a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym
predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa, pričom súčasťou zmluvy o úvere boli všeobecné
úverové podmienky, ktoré odporca ovplyvniť nemohol, lebo boli vopred pripravené pre veľký počet

spotrebiteľov. Dodávateľ mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania
nebolo preukázané, že úver bol poskytnutý žalovanému za účelom výkonu podnikania. S prihliadnutím
na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné
bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, resp. jeho právny nástupca.
Existujúce pochybnosti sa v súdnom konaní odstraňujú spôsobom upraveným pre dôkazné konanie,

čo znamená, že nespotrebiteľský charakter musí byť bezpečne preukázaný spôsobom nevzbudzujúcim
odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť len všeobecný údaj o poskytnutí
úveru na výkon povolania, zamestnania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku,
aký konkrétny súvis má výkon povolania, zamestnania, resp. podnikateľská činnosť s uzatvorením
konkrétnej zmluvy a či dlžník pri uzatváraní zmluvy skutočne konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

Dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 120 ods. 1 prvej vety OSP si žalobca nesplnil, čo má
na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
rovnaký vplyv, ako keby v zmluve účel jej uzatvorenia uvedený nebol.

Odvolací súd neprijal právny názor navrhovateľa, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku

zo zmenky sa má vychádzať výlučne z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný
záväzok neakcesorickej povahy. Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov,
iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského
úveru (ďalej len „Smernica“), síce používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách nezakazuje, ale
podľa čl. 10 Smernice jednoznačne členské štáty môžu povoliť používanie zmeniek v spotrebiteľských

zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa. Pojem vhodnej ochrany
spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom na čl. 14 Smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany
spotrebiteľa. Vhodnú ochranu spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany
spotrebiteľa vyplývajúci z predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora EÚ zahŕňajúci aj povinnosť
vnútroštátnych súdov ex offo skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom

z pohľadu ochrany spotrebiteľa je abstraktný charakter zmenky, ktorý inak nepripúšťa, aby súd pri
uplatňovaní práva zo zmenky prihliadal na kauzu pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto obsahuje nekalé zmluvné podmienky.V zmysle § 17 zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Sb. (v znení účinnom do 22. 12. 2015),
kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných
vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal

vedome na škodu dlžníka. Z tohto zákonného ustanovenia vo všeobecnosti vyplýva, že dlžník - s
uvedenou výnimkou - nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky námietky, ktoré sa zakladajú na
jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorý poskytol pôvodný spotrebiteľský
úver. Takéto zjednodušené chápanie citovaného ustanovenia preferuje navrhovateľa, ktorý nepripúšťa
právny záver o možnosti skúmania okolností, za ktorých bola zmenka vystavená, a ani záver o jej možnej

neplatnosti, či neexistencie. Rešpektovanie výlučne abstraktného charakteru zmenky je však vo svetle
judikatúry Súdneho dvora EÚ neprijateľné. Súdny dvor EÚ už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle
ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS musí byť poskytnutá spotrebiteľovi, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky

vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi
a o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, ak by v konaní o vymáhaní pohľadávky nebolo
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok.

Pre úplnosť odvolací súd poukazuje na novú právnu úpravu ust. § 17 ods. 1,2 zák. č. 191/1950 Sb.
zákon zmenkový a šekový (v znení účinnom od 23. 12. 2015.

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 191/1950 Sb. zákon zmenkový a šekový (v znení účinnom od 23. 12. 2015) kto

je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch
k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome
na škodu dlžníka. Ak je žalovaným zo zmenky ten, koho zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so
spotrebiteľskouzmluvou,možnomajiteľovirobiťnámietky,ktorésazakladajúnajehovlastnýchvzťahoch
k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom vždy.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 191/1950 Sb. zákon zmenkový a šekový ( v znení účinnom od 23. 12. 2015)
v konaní, v ktorom sa uplatňuje alebo vymáha nárok zo zmenky sa z úradnej povinnosti prihliadne na
skutočnosti odôvodňujúce námietky podľa odseku 1, ktoré by ten, kto je žalovaný zo zmenky mohol
uplatniť, ak jeho zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou.

Uvedenou právnou úpravou bolo s účinnosťou od 23. 12. 2015 novelizované ust. § 17, ktoré umožňuje
majiteľovi robiť námietky , ak je žalovaným zo zmenky ten, koho viazanosť zo zmenky vznikla v
súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, pričom ods. 2 ukladá súdu povinnosť z úradnej povinnosti
prihliadnuť na skutočnosti odôvodňujúce námietky podľa odseku 1, ktoré by ten, kto je žalovaný zo

zmenky mohol uplatniť, v prípade ak jeho zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou
zmluvou. Vzhľadom k tejto zmene právnej úpravy sa súd musí prednostne zaoberať v konaní, v ktorom
sa uplatňuje alebo vymáha nárok zo zmenky tým, či viazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so
spotrebiteľskou zmluvou.

Abstraktný charakter zmenky bol spochybnený už v ustanovení § 4 ods. 6 Zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy o úvere. Podľa tohto ustanovenia v
súvislostisposkytovanímúveruodspotrebiteľaaleboinejosobybolozakázanésplniťdlhzmenkoualebo
šekom. Veriteľ smel podľa zákona prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov

zo spotrebiteľského úveru, len ak šlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia
bola maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane
zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne
30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore
s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmel prijať a bol povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie

vydať. Ustanovenie tohto odseku platilo aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo
zmenky. V tomto prípade právny predchodca navrhovateľa zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval
a zmenku napriek výslovnému zákazu prijal a následne ju previedol na navrhovateľa. Zmenka bola teda
vystavená v rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom a aj v rozpore s právom Európskej únie (EÚ).Čo sa týka dohody o vyplňovacom práve zmenky, táto - ak má byť právom akceptovateľná ako
prejav zmluvnej autonómie - musela byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná

vôľa vyžaduje informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej dohody
však žiadne informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre žalovaného nevyplývajú. Navrhovateľ
a ani jeho právny predchodca sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej
podmienky nemôžu zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona
neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech odporcu. Kým rešpektovanie tohto princípu

v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere,
jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa prichádza do úvahy len výnimočne, ak to odôvodňujú
konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach
ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa.
Neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovať v oblasti spotrebiteľských právnych
vzťahov mu nemôže byť na ujmu. Okrem toho vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený

limit, vzhľadom na povahu tohto cenného papiera bolo odporcovi zhoršené jeho zmluvné postavenie.
Pritom potreba vystavenia a odovzdania zmenky dodávateľovi nevyplývala odporcovi zo zmluvy, ale
len zo všeobecných úverových podmienok. V tejto súvislosti je právne významné aj ustanovenie §
54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže

vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné
postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší. Dojednanie o zmenke, ktoré nezohľadňuje právne predpisy na ochranu spotrebiteľa,
odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, a preto na podklade takéhoto dojednania
zmenka nemohla byť platne vystavená a ani platne indosovaná.

Jednou zo základných zásad práva Európskej únie je zásada, podľa ktorej sú členské štáty povinné
zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa a zároveň sú povinné zabezpečiť, aby sa nekalé
podmienky v spotrebiteľských zmluvách neuplatňovali, resp. neboli záväzné. Vzhľadom na to aplikáciou
procesného práva má súd túto povinnosť naplniť, čo znamená, že v prípade uplatnenia nároku zo

zmenky súd musí ex offo skúmať, či vystaviteľom zmenky nie je spotrebiteľ. Aj keď vnútroštátna
právna úprava platná do 31.12.2010 umožňovala používať zmenky aj v spotrebiteľskom vzťahu, použitie
zmenky ako takej v spotrebiteľskom právnom vzťahu v skutočnosti nie je úplne v súlade s právom EÚ
na ochranu spotrebiteľa. Vnútroštátna právna úprava do 31.12.2010 nezabezpečila vhodnú ochranu
spotrebiteľa na základe Smernice 87/102/EHS v konaní o nároku zo zmenky a zákonodarca túto

skutočnosť zmenil až zrušením dovtedajšieho zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. a
prijatím nového zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného od 01.01.2011. Zmenkové právo ako
také v súdnom konaní znevýhodňuje žalovaného zmenkového dlžníka a keďže podľa článku 7 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky právo EÚ má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, vnútroštátna

právna úprava, ktorá umožnila za istých okolností do 31.12.2010 zmenky používať aj v spotrebiteľských
vzťahoch, môže byť nepoužiteľná. Na podklade takejto úvahy vyvstáva aj právny záver o tom, že z takej
zmenky nemohol vzniknúť platný zmenkový záväzok.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh

navrhovateľa zamietnutý, vo výroku za vecne správny a ako taký ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151
ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov nepriznal, keďže si právo
na ich priznanie neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.