Rozhodnutie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. december 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/268/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114218230
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3114218230.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a členov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľky R. I., bytom M. XX/XX, I.
X., právne zastúpenej W.. M. Z., advokátkou so sídlom O. XX/XX, X. nad O., proti odporcovi R.. W. I.,
bytom M. XX/XX, I. X., zastúpenému W.. B. W., bytom kpt. I. XXXX/X, G., o určenie príspevku na výživu
rozvedenej manželky, na odvolanie navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín

zo dňa 8. decembra 2014, č.k. 18C/193/2014-92, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že odporca j e p o v i n n ý prispievať
navrhovateľke na výživu rozvedenej manželky sumou 80 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci
vopred s účinnosťou od 07.08.2014.

Nedoplatok na zročnom výživnom za čas od 07.08.2014 do rozhodnutia odvolacieho súdu vo výške

1.280 eur súd p o v o ľ u j e odporcovi splácať popri bežnom výživnom v mesačných splátkach po
50 eur k rukám navrhovateľky až do úplného vyrovnania tak, že omeškanie s plnením jednej splátky
má za následok zročnosť celého plnenia.

Vo zvyšnej časti sa návrh zamieta.

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť prispievať navrhovateľke na výživu
rozvedenej manželky sumou 80 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred s účinnosťou od
právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak,
že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

V rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľka žiadala, aby súd určil odporcovi prispievať na jej výživu
sumou 616 eur mesačne, resp. 250 eur mesačne.

Odporca žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že návrh navrhovateľky
je čiastočne dôvodný. Zákon o rodine s cieľom ochrany rozvedeného manžela zakotvuje medzi druhmi
vyživovacích povinností aj príspevok na výživu rozvedeného manžela. Rozvedenému manželovi môže
vzniknúť nárok na tento príspevok od svojho bývalého manžela len vtedy, ak už bolo manželstvo
právoplatne rozvedené, jeden z manželov nie je schopný sám sa živiť, avšak súčasne možnosti,
schopnosti a majetkové pomery druhého manžela sú dostatočné pre platenie tohto príspevku.

Ďalšou podmienkou je, že sa bývalí manželia sami na platení príspevku nedohodli a zároveň by
uloženie tejto povinnosti nebolo v rozpore s dobrými mravmi. Pri posudzovaní tohto nároku súd musískúmať aj príčiny, ktoré viedli k rozvratu manželstva. V danom prípade mal súd za to, že všetky
zákonom stanovené predpoklady pre priznanie tohto príspevku navrhovateľke boli splnené. Manželstvo
účastníkov bolo na návrh odporcu právoplatne rozvedené dňom 23.11.2013 rozsudkom tunajšieho súdu

č. k. 15C/51/2013-18 zo dňa 24.9.2013. Dôvodom rozvodu manželstva bolo dlhodobé neplnenie účelu
manželstva. Príčinu rozvratu manželstva sa však súdu nepodarilo zistiť. Z obsahu spisu však nevyplýva
žiadnatakápríčina,resp.dôvod,rozvratumanželstvanastranenavrhovateľky,oktorombybolodôvodné
povedať, že je takej intenzity, že uloženie povinnosti odporcovi platiť príspevok na rozvedenú manželku
(navrhovateľku) by bol v rozpore s dobrými mravmi. Ďalšou podmienkou je tá skutočnosť, že bývalý

manžel nie je schopný sám sa živiť. V danom prípade navrhovateľka v konaní preukázala, že skutočne
nie je schopná sama sa živiť, keď od roku 2008 bola uznaná za invalidnú s mierou poklesu schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť o 75 %, pričom v rámci lekárskeho posudku vzhľadom na jej zdravotný
stav jej nebol odporúčaný výkon žiadnej práce ani žiadna rekvalifikácia. Z tohto dôvodu obrana odporcu,
že navrhovateľka nepreukázala, že nie je schopná sama sa živiť a nepokúšala sa zamestnať, nie je na
mieste. Ak by totiž navrhovateľka pri svojom výrazne zhoršenom zdravotnom stave mohla vykonávať

určitú pracovnú činnosť, táto skutočnosť by nepochybne vyplynula z predmetného lekárskeho posudku.
Ďalej súd pristúpil k skúmaniu odôvodnených potrieb navrhovateľky a majetkových pomerov a možností
a schopností odporcu. Na tomto mieste súd zistil, že navrhovateľka poberá invalidný dôchodok vo
výške 334,70 eur. Jej odôvodnené výdavky (bývanie, lieky a strava) predstavujú sumu 335,91 eur,
čo je suma prevyšujúca jej príjmy, pričom na iné rovnako dôležité potreby (napr. hygienické potreby,

ošatenie a pod.) jej už príjem nepostačuje. Okrem 3-izbového bytu, v ktorom býva a ktorý patrí do
bezpodielového spoluvlastníctva s odporcom nevlastní žiaden iný majetok vyššej hodnoty. V súvislosti
s vlastníctvom predmetného bytu odporca argumentoval, že mal v záujme daný byt predať za sumu
60.000 eur s tým, že navrhovateľka si mohla zabezpečiť menší byt, s ktorým by nemala spojené tak
vysoké výdavky. Na tomto mieste súd konštatoval, že navrhovateľka v predmetom byte zabezpečuje

uspokojenie bytovej otázky aj pre svojho síce plnoletého syna, ktorý však naďalej študuje a teda nie
je schopný sám sa živiť. Zabezpečením menšieho bytu by sa podstatne znížila kvalita bývania oboch
osôb. Navyše, ako je už vyššie uvedené, navrhovateľka je spoluvlastníčkou predmetného bytu, a preto
v prípade jeho predaja by mala nárok len na polovicu z kúpnej ceny. V tejto súvislosti je potom možné
dôvodne predpokladať, že navrhovateľka by sa pre zabezpečenie menšieho bytu s nižšími nákladmi

(napr. 2-izbového bytu) mohla zadĺžiť z dôvodu nedostatočných finančných prostriedkov pre zakúpenie
takéhoto bytu a výrazne tak zhoršiť svoju finančnú situáciu. Odporca tiež argumentoval, že synovi, ktorý
žije v spoločnej domácnosti s navrhovateľkou, prispieva výživným v sume 300 eur a z takto vysokého
výživného, by mohol navrhovateľke na chod domácnosti prispievať. Súd sa v tomto smere nestotožnil
s názorom odporcu. Výživné totižto slúži na pokrytie odôvodnených potrieb oprávnenej osoby, v tomto

prípade dieťaťa. V zmysle príslušných ustanovení zákona o rodine je každý rodič povinný prispievať na
výživu svojho dieťaťa, kým nie je schopné samo sa živiť. Odporca (otec) teda na pokrytie potrieb synovi
prispieva finančne, zatiaľ čo navrhovateľka (matka) zabezpečuje jeho výživu osobnou starostlivosťou a
poskytnutím bývania. Syn teda nie je povinný z odporcom poskytnutého výživného prispievať na chod
spoločnej domácnosti navrhovateľke, ktorá toto pre syna zabezpečuje v rámci plnenia svojej vyživovacej

povinnosti k nemu. Takúto povinnosť by mal len v prípade, ak by sám dosahoval príjem, pričom
výživné za príjem dieťaťa nemožno považovať. Čo sa týka majetkových pomerov odporcu, mal súd za
preukázané, že odporca je zamestnaný a dosahuje príjem 1.504,71 eur mesačne. Jeho odôvodnené
výdavky (bývanie, výživné na dieťa, lekár, strava, úver, telefón, kultúra, ošatenie a hygienické potreby
(v prípade posledných dvoch položiek však súd tieto zohľadnil len čiastočne, nakoľko deklarované - nie

preukázané-výdavkyodporcuvcelkovejsume105eurmesačnepovažujesúdzaneprimeranevysoké))
predstavujú sumu 1.140 eur mesačne. Ostatné odporcom deklarované výdavky, ako napr. výdavky
na automobil, dovolenky, posedenia s priateľmi a pod. súd nezohľadnil, nakoľko ich nepovažoval za
nevyhnutné pre zabezpečenie odôvodnených potrieb odporcu. Súčasne má za to, že plnenie príspevku
na rozvedenú manželku má prednosť pred výdavkami tohto druhu. Po odpočítaní odôvodnených

výdavkov teda zostáva odporcovi suma 364,71 eur. S poukazom na uvedené možno konštatovať, že
majetkové pomery odporcu mu umožňujú prispievať na výživu rozvedenej manželky, a preto mu súd
uložil povinnosť prispievať na výživu navrhovateľky sumou 80 eur s vedomím, že takto určená suma
predmetného príspevku je dostačujúca pre pokrytie nevyhnutných výdavkov navrhovateľky. Súd pritom
vychádzal aj z výpovede navrhovateľky, ktorá uviedla, že na bežné potreby jej prispieva matka a sestra

od 50 eur do 100 eur mesačne podľa potreby. Pre úplnosť dodal, že príspevok na výživu rozvedeného
manžela je samostatným nárokom s rozdielnymi podmienkami pre jeho priznanie a s rozdielnym
rozsahom, ako je to pri nároku na vzájomnú vyživovaciu povinnosť za trvania manželstva. Výškupríspevku na výživu rozvedeného manžela popri schopnostiach a možnostiach povinného rozvedeného
manžela určujú len nevyhnutné potreby rozvedeného manžela, ktorý nie je schopný sám sa živiť.

Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa považoval sumu 80 eur mesačne za primeranú, zamietol návrh
navrhovateľky vo zvyšku ako nedôvodný.

V danom prípade mal úspech vo veci každý z účastníkov len čiastočný. Súd preto v zmysle § 142 ods.
2 O. s. p. rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka a odporca.

Navrhovateľka v odvolaní žiadala, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu v
odvolaním napadnutej časti tak, že odporca je povinný prispievať na výživu rozvedenej manželke od
07.08.2014 do 23.11.2018 sumou 250 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred. Zmeškané

výživné od 07.08.2014 do 07.02.2015 vo výške 1 500 eur súd povoľuje odporcovi splácať spolu
s bežným výživným v splátkach po 50 eur mesačne počnúc právoplatnosťou rozsudku do zaplatenia
pod stratou výhody splátok nezaplatením čo i len jednej splátky. V odvolaní namietala, že súd prvého
stupňa nesprávne posúdil vec, konanie má vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie veci a
rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Navrhovateľka napáda rozsudok

okresného súdu čo do účinnosti rozsudku a výšky príspevku na rozvedeného manžela. Tak ako je
uvedené aj v odôvodnení cit. rozsudku platí v zmysle § 77 ods. l Zákona o rodine, že príspevok na
výživu rozvedenej manželky možno v súlade s uvedeným ustanovením priznať odo dňa podania návrhu
na súd, teda odo dňa začatia súdneho konania. Ďalej platí v zmysle § 72 ods. 3 Zákona o rodine,
že príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa

právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Rozsudok o rozvode manželstva účastníkov konania vedený pod
sp. zn. 15C/51/2013-18 nadobudol právoplatnosť dňa 23.11.2013. Z uvedeného dôvodu žiada odvolací
súd, aby rozsudok okresného súdu zmenil tak, že odporca je povinný prispievať navrhovateľke na
výživu rozvedenej manželky sumou 250 eur mesačne, vždy do 15 dňa v mesiaci s účinnosťou od
07.08.2014 do 23.11.2018 (návrh bol okresnému súdu doručený dňa 07.08.2014). Dlžné výživné za

čas od 07.08.2014 do 07.02.2015 by tak predstavovalo sumu vo výške 1 500 eur. Čo sa týka výšky
príspevku okresný súd vo svojom odôvodnení pri určení výšky príspevku vychádzal z odôvodnených
potrieb navrhovateľky a majetkových pomerov a možností a schopností odporcu. Súd pritom vychádzal
aj z výpovede navrhovateľky, ktorá uviedla, že na bežné potreby jej prispieva matka a setra
od 50 eur do 100 eur mesačne podľa potreby. Pri rozhodovaní o príspevku na výživu rozvedeného

manžela súd však nemôže prihliadať k uspokojovaniu potrieb, ktoré rozvedenému manželovi poskytujú
jeho rodičia (ubytovanie, stravovanie a pod.) na základe citových vzťahov (NS SSR, sp. zn. 1 Ct 44/78
zo dňa 26.04.1978). Naviac matka navrhovateľky je poberateľkou starobného dôchodku a nie je v
jej možnostiach prispievať navrhovateľke viac. Pričom ona neuviedla, že peňažné prostriedky, ktoré
jej podľa možností poskytuje matka a setra sú postačujúce, uviedla len, že jej v takých sumách

obidve prispievajú. Je toho názoru, že okresný súd vykonal dokazovanie riadne, zabezpečil a oboznámil
sa so všetkými relevantnými dôkazmi, čo mu nemožno vyčítať, ale je toho názoru, že okresný súd
nesprávne aplikoval ustanovenia o rozsahu príspevku na výživu rozvedeného manžela. V tomto konaní
bolo jednoznačne preukázané, že navrhovateľka v postavení rozvedeného manžela nie je schopná
sama sa živiť a závery prvostupňového súdu sú v tomto rozsahu správne a riadne odôvodnené. Ak je v

konaní preukázané, že rozvedený manžel nie je schopný sám sa živiť, súd sa bude zaoberať otázkou
rozsahu tohto nároku. V tejto súvislosti uviedla, že pred prijatím zákona č. 36/2005 Z.z., ktorým sa
novelizoval zákon o rodine, bolo koncipované tak, že rozvedený manžel môže od bývalého manžela
žiadať, aby mu prispieval na nevyhnutnú výživu. Vtedajšia právna prax väčšinou pojem ,,nevyhnutná
výživa" vykladala ako zaistenie výživného v rozsahu nutnom iba na zaistenie stravovania, nie ostatných

potrieb. Súdy berú zreteľ na to, aby sa príspevkom na výživu rozvedeného manžela pokrývali náklady
nielennastravovanie,aleajnauspokojovanieďalšíchnevyhnutnýchpotriebvzhľadomnavek,zdravotný
stav, spôsob života oprávneného ( Rc 50/85 ). Nesprávny je názor, že už z názvu príspevok na výživu
rozvedeného manžela vyplýva, že je možné oprávnenému manželovi priznať podľa úvahy súdu len časť
nákladov na nevyhnutnú výživu a nie celú jej úhradu. K takémuto výkladu zákona nie je dôvod ( Rc

3/78 ). Má za to, že pri určení rozsahu príspevku na výživu rozvedeného manžela došlo k nesprávnemu
právnemu posúdeniu zákona zo strany prvostupňového súdu, keď priznal len veľmi nízku časť nákladov
na primeranú výživu a nie celú jej úhradu a potom nesprávne interpretoval pojem ,,príspevok". Ako
bolo vyššie uvedené došlo k zmene pojmu ,,nevyhnutná výživa" na ,,primeraná výživa", pričom vtejto súvislosti poukázala na dôvodovú správu a Stanovisko sudcu NS ČR Pavla Vrcha k výživnému
rozvedeného manžela. Správne prvostupňový súd zistil, že navrhovateľka vynakladá 335,91 eur
mesačne, čo je vyššia suma ako jej invalidný dôchodok a nemá ďalej peňažné prostriedky na hygienické

potreby, ošatenie a obuv, čo v zmysle vyššie uvedeného sú ostatné nevyhnutné potreby a túto právnu
skutočnosť nerozporovala ani druhá strana. Súdom určená suma 80 eur mesačne nepostačuje ani na
náklady na stravovanie a nie to ešte na ostatné nevyhnutné náklady, ktoré v súlade s vyššie uvedenou
judikatúrou môže súd priznať celé t.j. úhradu v celom rozsahu. Je toho názoru, že navrhovaný príspevok
na výživu rozvedeného manžela vo výške 250 eur je primeraný vzhľadom na jej nevyhnutné náklady,

zdravotný stav a vek a je v súlade so zákonom a vyššie uvedenou judikatúrou. Ďalšou významnou
právnou skutočnosťou je, že spolu s ňou v spoločnej domácnosti býva aj jej plnoletý syn, ktorý sa
pripravuje na povolanie a o ktorého sa stará a to, že mu zabezpečuje zo svojho invalidného dôchodku
aj stravu. Ďalej je toho názoru, že je v možnostiach, schopnostiach a majetkových pomerov odporcu
prispievať na výživu rozvedeného manžela vo výške 250 eur mesačne. Odporca dosahuje mesačný
čistý príjem vo výške 1 504,71 eur. Platenie úverov, životných poistiek, mobilov, internetu a pod. nemá

prednosť pred platením príspevku na primeranú výživu rozvedeného manžela. Naviac je potrebné
upozorniťnatúprávnuskutočnosť, žeuodporcuvýškaúveru350eurmesačne,ktorúdeklarovalako
svoj náklad, predstavuje splátku úveru za účelom vyplatenia podielu bývalého manžela pri vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov jeho terajšej manželky, pričom ide o jej výlučný peňažný
záväzok voči bývalému manželovi. Za nevyhnutné výdavky odporcu v súlade s vyššie uvedeným, by

mali byť iba nevyhnutné fixné ( pravidelné) mesačné výdavky ako sú platby za nájom, elektrinu vodu,
odpady a iné náklady spojené s užívaním bytu, strava, ošatenie a obuv, hygienické potreby, doprava a
zdravotná starostlivosť, čo u odporcu spolu predstavuje sumu vo výške 748,78 eur a bez prihliadnutia
na príjem jeho manželky, ktorá je povinná prispievať na náklady spojené s užívaním ich spoločného
bytu rovnakou mierou, čím sa náklady u odporcu na bývanie a na stravu znižujú o polovicu t.j. na sumu

196,15 eur a potom nevyhnutné fixné ( pravidelné) mesačné výdavky u odporcu predstavujú sumu vo
výške 552,63 eur, čím mu z čistej mzdy vo výške 1 504,71 eur zostáva 952,08 eur mesačne. Navrhovaný
príspevok na výživu rozvedeného manžela vo výške 250 eur je primeraný vzhľadom na jej nevyhnutné
náklady ako sú náklady na stravovanie, bývanie, lieky, ošatenie, obuv, zdravotný stav a vek a primeraný
vzhľadom na schopnosti, možnosti a majetkové pomery odporcu.

Odporca v odvolaní žiadal, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu a rozhodol
tak, že návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietne. V odvolaní namietal, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a v dôsledku toho súd vec
nesprávne rozhodol. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil, okrem iného, najmä tým, že v danom prípade

má za to, že všetky zákonom stanovené predpoklady pre priznanie tohto príspevku navrhovateľke boli
splnené. S týmto tvrdením súdu zásadne nesúhlasí a poukázal na to, že v danom prípade nie je splnený
základný predpoklad pre priznanie tohto príspevku a to, preukázanie skutočnosti, že navrhovateľka
ako rozvedená manželka, ktorá sa od odporcu ako bývalého manžela domáha plnenia vyživovacej
povinnosti, nie je schopná sama sa živiť. Má za nepochybné, že pri uplatnení nároku na príspevok na

výživu rozvedenej manželky, ako základný zákonný predpoklad, súd musí verifikovať, či neschopnosť
rozvedeného manžela sám seba živiť je objektívnym stavom, alebo tento manžel má reálnu možnosť
zaistiť si príjem vlastným pričinením. Posúdenie toho, či takáto schopnosť rozvedeného manžela sám
seba živiť je daná alebo nie, vždy spočíva na konkrétnych zistených okolnostiach daného prípadu.
Pokiaľ by si rozvedený manžel mohol zaistiť zamestnanie zodpovedajúce aspoň jeho zdravotnému

stavu, takže by mohol dosahovať aj príjem pre zaistenie svojich existenčných potrieb, nemôže byť
návrh o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela úspešný. V danom prípade u navrhovateľky
musí ísť o faktickú nemožnosť vykonávať prácu alebo nájsť si prácu v danom mieste, zodpovedajúce
jej vzdelaniu a schopnostiam, či už fyzickým alebo duševným. Nespochybňuje, že zdravotný stav
navrhovateľky nie je dobrý. Avšak zákon v súčasnosti nijako neobmedzuje poberanie invalidného

dôchodku a možnosť pracovať. Je pritom jedno, či občan je zamestnaný, či pracuje na dohodu alebo
ako samostatne zárobkovo činná osoba. Invalidný dôchodok môže poberať aj bez ohľadu na výšku
zárobku. Poberaním akéhokoľvek druhu dôchodkovej dávky, teda ani invalidného dôchodku, nie je
však obmedzené právo na zamestnanie alebo podnikanie na základe živnosti. Na pojednávaní dňa
09.10.2014 na otázku v čom spočíva jej osobná starostlivosť o plnoletého syna, navrhovateľka uviedla,

že tomuto varí, perie a vykonáva inú bežnú činnosť v domácnosti, chodí aj nakupovať. Na otázku či sa
v čase po operácii zaujímala o nejakú prácu, ktorú by mohla s jej zdravotným postihnutím vykonávať,
navrhovateľkauviedla,žeotakútoprácusanezaujímala.Navrhovateľkatedapodľavlastnéhovyjadrenia
nie je odkázaná na pomoc inej osoby a úplne samostatne zabezpečuje celý chod svojej domácnosti -upratuje, varí, perie, žehlí, chodí nakupovať. Je potom zrejmé, že by v určitom rozsahu mohla vykonávať
takéto ( obdobné ) práce, zodpovedajúce ňou dosiahnutému základnému vzdelaniu, aj mimo svoju
domácnosť. Z lekárskeho posudku navrhovateľky nevyplýva, že nemôže vykonávať pracovnú činnosť,

alebo že má zakázané vykonávať pracovnú činnosť. V súvislosti s uvedeným je potrebné poukázať
na skutočnosť, že občania so zdravotným postihnutím, ktorí nie sú schopní nájsť si zamestnanie na
otvorenom trhu práce, sa môžu zamestnať v chránených dielňach alebo chránených pracoviskách( §
55 zák.č. 4/2004 Z.z. o službách zamestnanosti). Ak teda právna zástupkyňa na pojednávaní kládla
otázku, že kto by si zobral na triko a navrhovateľku s jej zdravotným postihnutím zamestnal, tak

odpoveď je jednoduchá - napr. nejaká chránená dielňa alebo chránené pracovisko. Aktuálne lokálne
noviny obsahujú množstvo inzerátov a ponúkajú pracovné možnosti vhodné aj pre navrhovateľku. Ak
navrhovateľka poberá invalidný dôchodok vo výške 334,70 eur mesačne a podľa vlastného vyjadrenia
potrebuje, aby jej matka resp. sestra prispievala podľa potreby od 50 eur do 100 eur mesačne, je
zrejmé, že takúto finančnú čiastku by si bola schopná každý mesiac zaistiť i vlastnou prácou, či už v
chránenej dielni resp. v chránenom pracovisku alebo napr. upratovaním na polovičný úväzok a podobne.

Navrhovateľka sa však o takúto možnosť vôbec nezaujímala a nezisťovala si, či a aké má možnosti
zamestnať sa. Navrhovateľka sa nezaujímala a nezisťovala, či je schopná sama sa živiť a má možnosť i
vlastnou prácou si zabezpečiť príjem cca 100 eur mesačne, ktorý by spolu s jej invalidným dôchodkom,
dostatočne kryl výdavky na zabezpečenie jej nevyhnutných potrieb. Je nepochybné, že v danom prípade
nebol a nie je splnený základný zákonný predpoklad pre priznanie predmetného príspevku, pretože

navrhovateľka ako rozvedená manželka, ktorá sa od odporcu ako bývalého manžela domáha plnenia
vyživovacej povinnosti, nepreukázala, že nie je schopná sama sa živiť. Navrhovateľka sa nezaujímala
a nemohla tak preukázať, či v lokalite svojho bydliska má reálnu možnosť zaistiť si príjem i vlastným
pričinením a či by si mohla nájsť prácu zodpovedajúcu jej zdravotnému stavu. Prvostupňový súd
svojim postupom pochybil, keď neverifikoval, či neschopnosť rozvedeného manžela sám seba živiť je

objektívnym stavom, alebo tento manžel má reálnu možnosť zaistiť si príjem vlastným pričinením

K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadrila navrhovateľka, ktorá uviedla, že s dôvodmi uvedenými v
odvolaní odporu nemožno súhlasiť, nakoľko okresný súd správne odôvodnil svoje rozhodnutie v časti
o priznaní príspevku na výživu rozvedenému manželovi. Naviac pre podporu záverov prvostupňového

súdu uviedla, že kritéria na uznanie invalidity sú upravené v § 71 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení. Odborný lekárky posudok má povahu znaleckého dôkazu v zmysle § 127 ods.1 O.s.p..
Tento lekársky posudok je úplný, výsledkami potrebných vyšetrení náležite odôvodnený a dostatočne
ozrejmuje všetky závery uvedené v ňom. V lekárskom posudku, z ktorého prvostupňový súd pri
svojich vyhodnoteniach a záveroch vychádzal je okrem iného uvedené, že pretrváva bradypsychizmus,

celková nevýkonnosť, mnestické poruchy, hlavne novopamäti, depresívne ladenie, psychomotorický
útlm, nevýkonnosť. Miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v percentách je naďalej
75%. Z uvedeného vyplýva, že odporca sa dostatočným spôsobom neoboznámil so závermi lekárskeho
posudku, ktoré mu súd doručil, ak tvrdí, že navrhovateľka je schopná pracovať resp. zabezpečovať si
peňažné prostriedky prácou v chránených dielňach alebo chránených pracoviskách, pričom poukázala

a citovala ust. § 55 zák. č. 5/2004 Z.z.. Z uvedeného vyplýva, že sa predpokladá
pracovný výkon. Ak v lekárskom posudku je uvedené - celková nevýkonnosť - nemožno túto spájať
s pracovným výkonom ani v chránených dielňach alebo chránených pracoviskách. Potom závery
posudkového lekára v Časti ,,Pracovná rekomandácia" a ,,Odporúčania" sú správne, keď nenavrhol
vzhľadom na jej zdravotný stav, žiadne pracovné zaradenie, ani pracovnú rehabilitáciu, ani rekvalifikáciu

ani v chránených dielňach ani v chránených pracoviskách. Na závery posudkového lekára uvedené
v lekárskom posudku súd musí prihliadať v zmysle § 127 ods. l O.s.p. a následne vyvodzovať z
nich svoje rozhodnutia. Ďalej odporca v odvolaní uviedol, že súd musí verifikovať, či neschopnosť
rozvedeného manžela sám sa živiť je objektívnym stavom, alebo tento manžel má reálnu možnosť
zaistiť si príjem vlastným pričinením. Z odvolania odporcu je zrejmé, že tento správne nepochopil,

čo sa považuje za objektívny stav pri posudzovaní schopnosti rozvedeného manžela sám sa živiť,
ak tvrdí, že v danom prípade u navrhovateľky musí ísť o faktickú nemožnosť vykonávať prácu alebo
nájsť si prácu v danom mieste, zodpovedajúce jej vzdelaniu a schopnostiam, či už fyzickým alebo
duševným bez prihliadnutia na jej vek, zdravotný stav a spôsob života. S týmto názorom nemožno
súhlasiť, nakoľko všeobecne platia vždy objektívne dôvody resp. predpoklady pre priznanie akéhokoľvek

nároku občana. Pomocným vodítkom ( analógiou ) pre určenie objektívnych dôvodov môže byť, tak ako
bolo už uvedené, ustanovenie § 7 ods.2 písm. b) zák. č. 599/2003 Z.z. o hmotnej núdzi. Naviac aj súdna
prax sa ustálila na tom, že objektívnymi dôvodmi sú vek, zdravotný stav a spôsob života rozvedeného
manžela. Neschopnosť sám sa živiť zákon nikde právne nevymedzuje tento pojem, preto sa s jehovýkladom musia v každom prípade vyrovnať súdy. Tvrdenie odporcu, že keď je schopná zabezpečovať
domáce práce spočívajúce vo varení, upratovaní, nakupovaní a nie je odkázaná na pomoc inej osoby,
tak si takúto prácu môže zabezpečiť na trhu práce, je nepostačujúce. Ako bolo vyššie uvedené, pre

akúkoľvek prácu sa vyžaduje pracovný výkon a sústavnosť. Domáce práce zabezpečuje v súlade s
jej zdravotným stavom t.z., že neupratuje byt každý deň a nie to ešte 4 hodiny denne, tak ako to
odporúčal odporca v odvolaní, ale priebežne podľa svojich zdravotných možností. Odporcove dôvody
pre odvolanie a mimoriadna námaha pri zabezpečovaní inzerátov pre prácu navrhovateľky sú v tomto
prípade irelevantné, pretože nie je schopný akceptovať tú závažnú okolnosť ako je jej zdravotný stav

a tiež tú skutočnosť, že miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť bola stanovená na
75%. Od roku 2008, kedy bola uznaná za invalidného občana, odporca nepožadoval a netrval na tom,
aby si hľadala zamestnanie a zabezpečovala si prostriedky na nevyhnutné výdavky. Odporca v konaní
navrhoval, aby si navrhovateľka zabezpečila menší byt a tak uspokojila svoje nevyhnutné výdavky, ďalej
navrhoval, aby navrhovateľke na výdavky na domácnosť prispieval syn, ktorému platí výživné a rodinné
prídavky v sume 300 eur. Okrem toho, že na pojednávaní a aj v rozsudku prvostupňový súd zaujal

správne stanovisko k jeho návrhom a neprihliadol na ne, je potrebné poukázať na to, že považuje za
správne a v súlade s dobrými mravmi, aby pri výške príjmu jeho syna vo výške 300 eur tento uhrádzal
nevyhnutné náklady na domácnosť navrhovateľky a pri svojom príjme vo výške l 504,71 eur, považuje
návrh za nedôvodný v celom rozsahu. Ďalej uviedla, že nie je pravdou, ako to uvádza odporca vo svojom
odvolaní, že uviedla, že potrebuje, aby jej matka resp. sestra prispievala podľa potreby od 50 eur do

100 eur mesačne a že táto suma je pre ňu dostačujúcou sumou na pokrytie jej nevyhnutných výdavkov.
Ona uviedla, že matka a jej sestra jej prispievajú sumou 50 až 100 eur mesačne, ale netvrdila, že jej ich
peňažná pomoc postačuje. Nepriaznivý zdravotný stav u nej je objektívnym dôvodom v zmysle vyššie
uvedenéhoprepriznaniepríspevkunarozvedenéhomanžela,pretožezákonnýpredpokladprepriznanie
príspevku na výživu rozvedeného manžela a to, že nie je schopná sama sa živiť bol preukázaný. Jej

nepriaznivý zdravotný stav nie je dočasný, pretože od roku 2008 odkedy poberá invalidný dôchodok
pre svoj zdravotný stav nemôže pracovať (sústavne a s pracovným výkonom) a nepracuje v pracovnom
pomere, nemá žiadnu závislú činnosť, z ktorej by jej plynul pravidelný peňažný príjem, ktoré by jej
umožňovali pokrývať jej existenčné potreby a vzhľadom na pretrvávajúce zdravotné ochorenie sa tento
stav objektívne zhoršuje. Pre zhoršujúci zdravotný stav si ani v budúcnosti nebude môcť zabezpečiť

príjem pre krytie svojich existenčných potrieb.

Kodvolaniunavrhovateľkysapísomnevyjadrilodporca,ktorýuviedol,žeskonštatovanímnavrhovateľky
a tvrdením súdu zásadne nesúhlasí a opätovne poukázal na to, že v danom prípade nebol
splnený základný predpoklad pre priznanie predmetného príspevku a vôbec nebolo preukázané,

že navrhovateľka ako rozvedená manželka, ktorá sa od odporcu ako bývalého manžela domáha
plnenia vyživovacej povinnosti, nie je schopná sama sa živiť. Navrhovateľka sa vôbec nezaujímala a
nezisťovala si, či a aké má možnosti zamestnať sa. Navrhovateľka sa vôbec nezaujímala a nezisťovala,
či je schopná sama sa živiť a má možnosť i vlastnou prácou si zabezpečiť príjem, ktorý by spolu
s jej invalidným dôchodkom dostatočne kryl výdavky na zabezpečenie jej nevyhnutných potrieb.

Navrhovateľka vôbec nepreukázala, či u nej ide o faktickú nemožnosť vykonávať prácu alebo nájsť si
prácu v danom mieste, zodpovedajúce jej vzdelaniu a schopnostiam, či už fyzickým alebo duševným.
Aktuálne lokálne noviny v čase rozhodovania prvostupňového súdu obsahovali (a naďalej obsahujú)
množstvo inzerátov a ponúkajú pracovné možnosti vhodné aj pre navrhovateľku. Navrhovateľka sa však
vôbec nezaujímala a nezisťovala, či sa môže zamestnať v nejakej chránenej dielni alebo chránenom

pracovisku, hoci práve tieto sú zriadené pre občanov so zdravotným postihnutím, ktorí nie sú schopní
nájsť si zamestnanie na otvorenom trhu práce (§ 55 zák.č. 4/2004 Z.z. o službách zamestnanosti).
Poberaním invalidného dôchodku pritom nie je právo navrhovateľky na takéto zamestnanie nijako
obmedzené. Pokiaľ sa navrhovateľka odvoláva na rozhodnutie NS SSR, sp.zn. 1Ct 44/78 zo dňa
26.04.1978, je potrebné uviesť, že v danom prípade prvostupňový súd neprihliadal na uspokojovanie

potrieb, ktoré navrhovateľke ako rozvedenej manželke poskytuje jej matka a to v súlade s citovaným
rozhodnutím NS. Prvostupňový súd totiž nezapočítal sumu 50 až 100 eur mesačne poskytovanú matkou
resp. sestrou do príjmu navrhovateľky, ale túto sumu prvostupňový súd, na základe vyjadrenia samotnej
navrhovateľky, len považoval za tú čiastku, ktorú navrhovateľka mesačne potrebuje popri svojom
invalidnom dôchodku, aby pokryla svoje bežné výdavky. Pokiaľ teraz navrhovateľka vo svojom odvolaní

argumentuje, že neuviedla, že peňažné prostriedky, ktoré jej podľa možností poskytuje matka a sestra
sú postačujúce, ale len, že jej v takýchto sumách obidve prispievajú, považuje takéto vysvetľovanie za
účelové. Navrhovateľka sa dodatočne snaží spochybniť výšku finančnej čiastky, ktorú sama vo svojej
výpovedi uviedla, ako sumu, ktorú potrebuje ako výpomoc popri svojom invalidnom dôchodku, abypokryla svoje bežné výdavky. Pokiaľ navrhovateľka uvádza, že zo svojho invalidného dôchodku
zabezpečujestravuajplnoletémusynovi,považujetakétotvrdeniezaúčelové.Synovpríjemzvýživného,
ktoré mu platí vrátane prídavku na dieťa činí 300 eur mesačne a má za to, že táto finančná čiastka je

dostačujúca na zabezpečenie jeho potrieb i čo sa týka stravy. Pokiaľ navrhovateľka udáva, že sumu
350 eur mesačne, ktorá predstavuje splátku úveru, by súd nemal zohľadňovať ako náklad odporcu,
pretože ide o výlučný záväzok jeho terajšej manželky voči jej bývalému manželovi v rámci vyporiadania
ich BSM, poukázal na to, že čerpaním predmetného úveru vo výške 32.000 eur musel riešiť svoju bytovú
otázku. Peniaze z poskytnutého úveru boli použité na vyplatenie za byt, ktorého sa stal bezpodielovým

spoluvlastníkom, takže predmetnú mesačnú splátku úveru platí za to, aby mohol bývať a úver spláca
ako spoluvlastník bytu, na nadobudnutie ktorého bol úver poskytnutý. V tejto súvislosti zdôraznil, že
predmetný úver by vôbec nemusel čerpať, keby navrhovateľka účelovo, po dobu viac ako jedného roku,
nebránila uzavretiu dohody o vyporiadaní ich BSM. Navrhovateľka nebola ochotná akceptovať návrh
na predaj ich spoločného bytu v Dubnici nad Váhom. Pokiaľ ide o náklady navrhovateľky spojené s jej
bývaním, tieto sú v skutočnosti asi o 30 eur mesačne nižšie, ako bolo predložené súdu. Navrhovateľka

totižzdeklarovanejsumyneodrátalapreplatkyzročnéhovyúčtovania,ktorésújejkaždoročnepravidelne
vrátené. Avšak má za podstatné a celkom nespochybniteľné, že v danom prípade nebol a nie je
splnený základný zákonný predpoklad pre priznanie predmetného príspevku, pretože navrhovateľka
ako rozvedená manželka, ktorá sa od odporcu ako bývalého manžela domáha plnenia vyživovacej
povinnosti, nepreukázala, že nie je schopná sama sa živiť. Navrhovateľka sa nezaujímala a nemohla

tak preukázať, či v lokalite svojho bydliska má reálnu možnosť zaistiť si príjem i vlastným pričinením a
či by si mohla nájsť prácu zodpovedajúcu jej zdravotnému stavu.
Následne sa vyjadrila navrhovateľka k vyjadreniu odporcu ohľadom nákladov na bývanie a preplatkov z
ročného vyúčtovania a zároveň doložila doklady potvrdzujúce jej príjmy a výdavky.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p., a po pojednávaní, ktoré vo veci
nariadil podľa § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p. a na ktorom doplnil dokazovanie výsluchom navrhovateľky,
odporcu a oboznámil predložené doklady, a to potvrdenie o invalidite, rozhodnutie sociálnej poisťovne
č.l. 130-132, poistnú zmluva, č.l. 133-135, rozhodnutie o poplatku za komunálny odpad č.l. 136-138,
ústrižky SIPO 139-146, rozhodnutie o dani z nehnuteľnosti č.l. 147, poštové poukážky č.l. 148, 150-151,

154-156, čestné prehlásenie syna účastníkov č.l. 149, vyúčtovanie stredoslovenskej energetiky a SPP
č.l. 152-153, tabuľku o príjmoch a výdavkoch č.l. 157, ústrižky o výdavkoch č.l. 158-174, faktúry č.l.
175-198, potvrdenie o príjme odporcu zo dňa 04.12.2015, dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa je potrebné podľa § 220 O.s.p. zmeniť.

Podľa § 72 ods. 1, 2, 3 Zákona o rodine rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže
žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností
a majetkových pomerov. Ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh
niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.
Príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa

právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel,
ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí
tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do
osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý má
sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru.

Podľa § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnanie, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané

majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s
dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.
Podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo
dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov
spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Zo znenia ustanovenia § 72 Zákona o rodine vyplývajú hmotnoprávne podmienky, za ktorých možno
priznať príspevok na výživu rozvedeného manžela. Manželstvo musí byť právoplatne rozvedené, jeden
z rozvedených manželov nie je schopný sám sa živiť, schopnosti, možnosti a majetkové pomery druhéhomanžela umožňujú súdu príspevok priznať, bývalí manželia sa nevedeli dohodnúť o poskytovaní
príspevku a napokon aj súlad s dobrými mravmi (obligatórne prihliadnutie na príčiny rozvratu).

Povinnosť prispievať na výživu rozvedeného manžela, na rozdiel napríklad od vyživovacej povinnosti
rodičov alebo vzájomnej vyživovacej povinnosti medzi manželmi, nevzniká zo zákona, ale len na základe
dohody rozvedených manželov alebo rozhodnutia súdu.

Zánik manželstva ako právna skutočnosť zásadne spôsobuje zánik osobných a majetkových práv medzi

manželmi (vo všeobecnosti znamená ukončenie vzájomnej zodpovednosti za uspokojovanie osobných
potrieb a jej individuálne znášanie). V niektorých prípadoch ich existencia pretrváva, bezpodielové
spoluvlastníctvo sa však ďalej netvorí.

Ustanovenie § 72 Zákona o rodine predstavuje špeciálny prípad, keď sa na zánik manželstva viaže
vznik práva. V rámci hierarchie vyživovacích povinností v zmysle výslovnej zákonnej úpravy príspevok

na výživu rozvedeného manžela predchádza plneniu vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom, z čoho
možno vyvodiť aj prednosť pred vyživovacou povinnosťou ostatných príbuzných. Vyživovacia povinnosť
vzmyslezákonač.417/2013Z.z.opomocivhmotnejnúdzipredchádzanárokunadávkyvhmotnejnúdzi
a príspevky k dávke. Pri podmienke neschopnosti samostatne sa živiť je zrejmá odlišnosť od výživného
medzi manželmi, keďže v tomto prípade nie je právny nárok na v zásade rovnakú životnú úroveň a

vyžaduje sa kvalifikovaná miera odkázanosti. Neschopnosť sám sa živiť znamená, že podľa konkrétnych
okolnostíprípadurozvedenýmanželzdôvodunepriaznivéhozdravotnéhostavu,nedostatkupracovných
príležitostí, straty kvalifikácie, starostlivosti o dieťa do troch rokov, starostlivosti o invalidné dieťa,
neschopnosti vykonávať prácu na základe lekárskeho posudku dosahuje príjmy (z príslušných dávok,
ako aj zo zamestnania, výnosy z majetku), ktoré mu neumožňujú pokryť základné životné potreby,

pokiaľ iný záver neodôvodňujú ani jeho celkové majetkové pomery. Schopnosti, možnosti a majetkové
pomery povinného súd skúma v zmysle kritérií ustanovených v § 75 Zákona o rodine. Označením
"príspevok na výživu" chcel zákonodarca zdôrazniť rozdiely vo vzťahu k výživnému medzi manželmi
spočívajúce jednak v podmienkach ich vzniku, ako aj v ich rozsahu. Primeraná výživa znamená užší
rozsah výživného, ako je to pri vzájomnej vyživovacej povinnosti počas manželstva. Uspokojené majú

byť v primeranej miere životné potreby rozvedeného manžela ako bývanie, ošatenie, kultúrne potreby,
a to s prihliadnutím na jeho vek, zdravotný stav, spôsob života a pod..

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, pričom doplnil podľa § 213 ods. 5 O.s.p.
dokazovanie výsluchom účastníkov, pričom z takto doplneného dokazovania vyplynulo, že na strane

navrhovateľky ako i odporcu k výraznejšie zmene pomerov, ako i k zmene v príjmoch a výdavkoch od
rozhodnutia súdu prvého stupňa nedošlo.

Posúdením skutkového stavu zisteného z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa a skutkového
stavu zisteného z dokazovania doplneného odvolacím súdom, dospel odvolací súd k záveru, že

rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v časti určenia účinnosti povinnosti odporcu prispievať
navrhovateľke na výživu rozvedenej manželky zmeniť.

Odvolací súd na základe vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa ako i pred odvolacím
súdom mal zhodne so súdom prvého stupňa za preukázané, že návrh navrhovateľky je čiastočne

dôvodný. V danom prípade mal i odvolací súd za to, že všetky zákonom stanovené predpoklady pre
priznanie tohto príspevku navrhovateľke boli splnené. Manželstvo účastníkov bolo na návrh odporcu
právoplatne rozvedené dňom 23.11.2013 rozsudkom okresného súdu č. k. 15C/51/2013-18 zo dňa
24.9.2013. Dôvodom rozvodu manželstva bolo dlhodobé neplnenie účelu manželstva. Príčinu rozvratu
manželstva sa však súdu nepodarilo zistiť. Z obsahu spisu však nevyplýva ani podľa odvolacieho

súdu žiadna taká príčina, resp. dôvod, rozvratu manželstva na strane navrhovateľky, o ktorom by bolo
dôvodné povedať, že je takej intenzity, že uloženie povinnosti odporcovi platiť príspevok na rozvedenú
manželku (navrhovateľku) by bol v rozpore s dobrými mravmi. V danom prípade navrhovateľka v konaní
preukázala, že skutočne nie je schopná sama sa živiť, keď od roku 2008 bola uznaná za invalidnú s
mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 75 %, pričom v rámci lekárskeho posudku

vzhľadom na jej zdravotný stav jej nebol odporúčaný výkon žiadnej práce ani žiadna rekvalifikácia.
Z tohto dôvodu obrana odporcu, že navrhovateľka nepreukázala, že nie je schopná sama sa živiť
a nepokúšala sa zamestnať, nie je ani podľa odvolacieho súdu na mieste. Ak by totiž navrhovateľka
pri svojom výrazne zhoršenom zdravotnom stave mohla vykonávať určitú pracovnú činnosť (napr.i v chránených dielňach alebo chránených pracoviskách), táto skutočnosť by aj podľa odvolacieho
súdu nepochybne vyplynula z predmetného lekárskeho posudku. Ďalej súd prvého stupňa správne
potom pristúpil k skúmaniu odôvodnených potrieb navrhovateľky a majetkových pomerov a možností

a schopností odporcu. Odvolací súd mal taktiež za preukázané, že navrhovateľka poberá invalidný
dôchodok vo výške 339 eur, pričom jej odôvodnené výdavky (bývanie, lieky a strava) prevyšujú jej
príjmy, pričom na iné rovnako dôležité potreby (napr. hygienické potreby, ošatenie a pod.) jej už príjem
nepostačuje. Okrem 3-izbového bytu, v ktorom býva a ktorý patrí do bezpodielového spoluvlastníctva
s odporcom nevlastní žiaden iný majetok vyššej hodnoty. V súvislosti s vlastníctvom predmetného bytu

odporca argumentoval, že mal v záujme daný byt predať za sumu 60.000 eur s tým, že navrhovateľka
si mohla zabezpečiť menší byt, s ktorým by nemala spojené tak vysoké výdavky. Na tomto mieste
súd prvého stupňa správne konštatoval, že navrhovateľka v predmetom byte zabezpečuje uspokojenie
bytovej otázky aj pre svojho síce plnoletého syna, ktorý však naďalej študuje a teda nie je schopný sám
sa živiť. Zabezpečením menšieho bytu by sa podstatne znížila kvalita bývania oboch osôb. Navyše,
ako bolo už vyššie uvedené, navrhovateľka je spoluvlastníčkou predmetného bytu, a preto v prípade

jeho predaja by mala nárok len na polovicu z kúpnej ceny. V tejto súvislosti je potom možné aj
podľa odvolacieho súdu dôvodne predpokladať, že navrhovateľka by sa pre zabezpečenie menšieho
bytu s nižšími nákladmi (napr. 2-izbového bytu) mohla zadĺžiť z dôvodu nedostatočných finančných
prostriedkov pre zakúpenie takéhoto bytu a výrazne tak zhoršiť svoju finančnú situáciu. Odporca tiež
argumentoval, že synovi, ktorý žije v spoločnej domácnosti s navrhovateľkou, prispieva výživným v

sume 300 eur a z takto vysokého výživného, by mohol navrhovateľke na chod domácnosti prispievať.
Odvolací súd sa v tomto smere taktiež nestotožnil s názorom odporcu. Výživné totižto slúži na pokrytie
odôvodnených potrieb oprávnenej osoby, v tomto prípade dieťaťa. V zmysle príslušných ustanovení
zákona o rodine je každý rodič povinný prispievať na výživu svojho dieťaťa, kým nie je schopné samo sa
živiť. Odporca teda na pokrytie potrieb synovi prispieva finančne, zatiaľ čo navrhovateľka zabezpečuje

jeho výživu osobnou starostlivosťou a poskytnutím bývania. Syn teda nie je povinný z odporcom
poskytnutého výživného prispievať na chod spoločnej domácnosti navrhovateľke, ktorá toto pre syna
zabezpečuje v rámci plnenia svojej vyživovacej povinnosti k nemu. Čo sa týka majetkových pomerov
odporcu, mal odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa za preukázané, že odporca je zamestnaný
a dosahuje priemerný príjem 1.590 eur mesačne. Jeho odôvodnené výdavky, bývanie, výživné na

dieťa, lekár, strava, úver, telefón, kultúra, ošatenie a hygienické potreby predstavujú sumu 1.140 eur
mesačne. Po odpočítaní odôvodnených výdavkov teda zostáva odporcovi suma 450 eur. S poukazom
na uvedené možno aj podľa odvolacieho súdu konštatovať, že majetkové pomery odporcu mu umožňujú
prispievať na výživu rozvedenej manželky, a preto mu súd prvého stupňa správne uložil povinnosť
prispievať na výživu navrhovateľky sumou 80 eur s vedomím, že takto určená suma predmetného

príspevku je dostačujúca pre pokrytie nevyhnutných výdavkov navrhovateľky a preto odvolací súd
námietky navrhovateľky a odporcu uvádzané v odvolaní nepovažoval za opodstatnené. Odvolací súd
pritom dodáva, že príspevok na výživu rozvedeného manžela je samostatným nárokom s rozdielnymi
podmienkami pre jeho priznanie a s rozdielnym rozsahom, ako je to pri nároku na vzájomnú vyživovaciu
povinnosť za trvania manželstva. Výšku príspevku na výživu rozvedeného manžela popri schopnostiach

a možnostiach povinného rozvedeného manžela určujú len nevyhnutné potreby rozvedeného manžela,
ktorý nie je schopný sám sa živiť.

Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa považoval sumu 80 eur mesačne za primeranú, správne
zamietol návrh navrhovateľky vo zvyšku ako nedôvodný.

Na druhej strane však odvolací súd považoval odvolanie navrhovateľky v časti určenia účinnosti
povinnosti odporcu prispievať navrhovateľke na výživu rozvedenej manželky za dôvodné.

V prejdenávanej veci súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť prispievať navrhovateľke na výživu

rozvedenej manželky s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku, pričom z odôvodnenia rozsudku súdu
prvého stupňa nevyplýva z akého dôvodu neaplikoval ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine a neuložil
odporcovi povinnosť prispievať navrhovateľke na výživu rozvedenej manželky s účinnosťou od podania
návrhu.

Odvolací súd preto v tejto časti zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že uložil odporcovi povinnosť
prispievať navrhovateľke na výživu rozvedenej manželky sumou 80 eur mesačne vždy do 15. dňa v
mesiaci vopred s účinnosťou od 07.08.2014 (teda od podania návrhu). Odvolací súd zároveň určil
nedoplatok na zmeškanom výživnom vo výške 1.280 eur za obdobie od 07.08.2014 do rozhodnutiaodvolacieho súdu (nedoplatok za 8/2014 až 11/2015, t.j. 16x 80 eur), ktorý odporcovi v súlade s ust.
§ 160 ods. 1 O.s.p. povolil splácať popri bežnom výživnom v mesačných splátkach po 50 eur k rukám
navrhovateľky až do úplného vyrovnania tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok

zročnosť celého plnenia.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 O.s.p. tak,

že žiadnemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko obaja boli v tomto
konaní úspešní len čiastočne.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .