Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. december 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2Co/337/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213452
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912213452.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany
Novotnej a sudcov JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, za ktorú koná doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., advokát a konateľ, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v
konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu v Rimavskej Sobote, č.k. 9C/259/2012-37 zo dňa 26. januára 2014, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Rimavská Sobota napadnutým rozsudkom č.k. 9C/259/2012-37 zo dňa 26. januára 2015
zamietol žalobcom podanú žalobu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom okresného súdu v exekučnom konaní, kedy mal súd rozhodnúť o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia
takejto žiadosti. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom, s vyjadrením odporkyne,
úradným záznamom zo dňa 18.12.2014, sťažnosťou navrhovateľa adresovanou na Ústavný súd SR, s
obsahom pripojeného spisu exekučného súdu 2Er/2404/2010. Zistil, že v exekučnom konaní bol dňa
21.7.2010 podaný návrh na exekúciu a dňa 30.9.2010 bola na súd podaná žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia. Uznesením zo dňa 17.1.2011 súd predmetnú žiadosť zamietol. Súd poukázal ma
rozhodnutie Ústavného súdu SR IV.ÚS 606/2012 zo dňa 14.12.2012, ktorým súd skonštatoval, že nie
každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Zákonom stanovená 15-dňová lehota na vydanie poverenia
neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť
o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. Žalobca v priebehu celého konania nepreukázal splnenie
zákonných podmienok pre vznik zodpovednosti štátu, a teda ani splnenie predpokladov pre priznanie
náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol v celom
rozsahu. Žalovanej, ktorá mala v konaní úspech, náhradu trov konania nepriznal, pretože žiadne trovy
konania nevyčíslila.

Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom žiadal,
aby odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie. V odvolaní
uviedol, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pričom poukázal na skutočnosť,
že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho zástupcu, aj keď riadne a
včas požiadal o zrušenie pojednávania z dôležitých dôvodov. Nebolo prípustné, aby konanie pokračovalo
ústnym pojednávaním, v ktorom súd vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo

možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Súd ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie
(odročenie) nariadeného pojednávania. Podľa názoru žalobcu súd vychádzal z mylného skutkového
stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti a tým nesprávne aplikoval
ustanovenie §101 ods. 2 O.s.p. a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti žalobcu meritórne
rozhodol. Žalobca ďalej uviedol, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých
vychádzal súd pri svojom rozhodovaní a ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje
rozhodnutie, a preto podľa jeho názoru došlo k degradácií zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva
žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Uviedol, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Namietal aj skutočnosť, že žalobcovi bola
odňatá možnosť vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci, nebol oboznámený s obsahom
dôkazov, prednesov, sám nemal možnosť sa k daným veciam vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení. Podľa žalobcu súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný. Nie je ani zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v
danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec
sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Žalobca ďalej konštatoval, že súd úplne
ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla z titulu udržiavania a správy informačného
systému a z titulu výdavkov na administratívne spracovanie textov, na publikačné výdavky spojené s
vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdavky (urgovanie a kontrolu stavu konania na
exekučnom súde). V tejto časti považuje rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Z odôvodnenia rozsudku nie je vôbec zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k
presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Tieto námietky sa rovnako týkajú aj chýbajúcich
dôkazov pri nemajetkovej ujme. Žalobca hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonané ex offo,
žalobcu nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo
veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Podľa žalobcu boli v konaní
preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia
nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. Ďalej
uviedol, že napriek tomu, že súd sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom
čase, nenašiel pre túto nečinnosť a nesprávny postup žiadne objektívne ospravedlňujúce dôvody. Súd
porušenie práva nekonštatoval a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej
ujmy. Žalobca namietal, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu
pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej
otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný
súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavný súd Slovenskej republiky, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu podľa
§ 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nebolo potrebné
zopakovať ani doplniť dokazovanie vykonané prvostupňovým súdom. Rozsudok bol odvolacím súdom
verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods. 2 a § 156 ods. 1, 3 O.s.p. čo bolo oznámené na úradnej tabuli
Krajského súdu v Banskej Bystrici potom, ako súd dospel k záveru že odvolaniu nebolo možné vyhovieť.
Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 31.12.2012
(1) Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
(2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Odvolací súd po preskúmaní veci z dôvodov uvedených v odvolaní zistil, že prvostupňový súd správne
zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Odvolací súd nenašiel dôvod, aby sa od logických a
presvedčivých argumentov obsiahnutých v odôvodnení rozsudku odklonil, a preto naň v zmysle § 219
ods. 2 O. s. p. odkazuje.
Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že predmetom sporu bolo právo navrhovateľa na zaplatenie
náhrady majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy 389,08 Eur, ktorá mu mala byť spôsobená
nesprávnym úradným postupom okresného súdu ako súdu exekučného pri výkone verejnej moci.
Žalobca už v žalobe žiadal, aby nadriadený súd v zmysle § 12 Občianskeho súdneho poriadku
rozhodol pred prvým prejednaním veci o prikázaní veci inému súdu, pretože sudcovia vecne a miestne
príslušného Okresného súdu Rimavská Sobota sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci vzhľadom
na ich pomer k veci a účastníkom konania. Svoju žiadosť oprel o tvrdenie, že okresný súd zapríčinil
svojim nesprávnym úradným postupom vznik škody na strane žalobcu, a preto nemôže byť zároveň
orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať. Ak bol sám tento súd škodcom v spore medzi
žalobcom a štátom, tak je vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodol predmetný spor. Z dôvodu
námietky zaujatosti vznesenej žalobcom, z ktorej vyplynulo, že pridelením tejto veci ktorémukoľvek
zo sudcov konajúceho súdu by právo navrhovateľa na prerokovanie veci nezávislým a nestranným
súdom bolo porušené, keďže neexistuje podľa rozvrhu práce na súde žiaden sudca, ktorý by nebol vo
veci zaujatý, predložil okresný súd nadriadenému súdu na rozhodnutie námietku zaujatosti vznesenú
žalobcom. Nadriadený súd o nej rozhodol tak, že v prejednanej veci vylúčil z rozhodovania len toho
sudcu, ktorý konal v navrhovateľom namietanej exekučnej veci. Ostatných sudcov okresného súdu z
prejednávania a rozhodovania v tejto veci nevylúčil a nevylúčil tak ani konajúceho sudcu. Aj keď je
podkladom práva žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nesprávny úradný postup
súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá to automaticky pomer sudcu k veci. Preto
neexistuje žiaden relevantný dôvod k tomu, aby bol zákonný sudca z prejednávania a rozhodovania tejto
veci vylúčený. Zákonného sudcu, ktorý prejednáva a rozhoduje vec na vecne a miestne príslušnom súde,
nemôže vylúčiť z prejednania a rozhodnutia veci len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci, mala
byť žalobcovi spôsobená škoda (rozhodnutie NS SR č. k. 3Cdo 102/2013). Je potrebné zdôrazniť, že tak
ako je neústavné, aby vo veci rozhodoval vylúčený sudca, takisto je neústavné, aby bol z prejednania
a rozhodnutia veci vylúčený taký sudca, ktorý vo veci nie je zaujatý. Na tom nič nemení ani fakt, že
žalobca z dôvodu nesúhlasu s tým, že konajúci sudca nie je vo veci vylúčený, podal ústavnú sťažnosť
z dôvodu porušenia jeho základného práva zaručeného mu článkom 46 ods. 1 Ústavy ako aj článkom
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý súdny
proces. Odvolaciemu súdu je aj z iných rozhodnutí Ústavného súdu SR napr. 1 ÚS 89/2013 zo dňa
6.2.2013, 1 ÚS 92/2013 zo dňa 13.2.2013, ktorými už rozhodoval o obdobnej sťažnosti žalobcu proti
uzneseniam nadriadeného súdu zrejmé, že tento návrh bol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
SR na ich prerokovanie a rozhodnutie odmietnutý. A keďže iné dôvody, pre ktoré by mal byť zákonný
sudca z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčený okresným súdom a ani odvolacím súdom
zistené neboli, je námietka žalobcu o tom, že vo veci rozhodoval nezákonný a zaujatý sudca nedôvodná.
Odvolací súd preto žalobcovu námietku, podľa ktorej v konaní rozhodoval vylúčený sudca, vyhodnotil
ako nedôvodnú.
Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu náhradu škody a
nemajetkovej ujmy z toho dôvodu, že exekučný súd nepostupoval v súlade so zákonom, keď v
exekučnom konaní, ktoré začalo na návrh žalobcu nerozhodol v lehote podľa § 44 ods. 2 zákona
č. 233/1995 Zb. (Exekučný poriadok), t.j. v lehote 15 dní o žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Tvrdil, že konanie začalo 21.7.2010 a exekučný súd rozhodol o žiadosti až
17.2.2011. Výšku škody žalobca vyčíslil ako náhradu účelne vynaložených na správu a vymáhanie
pohľadávky a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodnil tým, že nesprávnym úradným
postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania žalobcu, že zákonným postupom dôjde k vymoženiu
jeho pohľadávky. Dôvodil, že mohol pri včas vydanom rozhodnutí exekučného súdu uskutočniť rad iných
krokov, ktoré by zvýšili jeho úspech pri vymáhaní pohľadávky a jej príslušenstva. Náhrada nemajetkovej
ujmy ma podľa žalobcu základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie
adekvátnej nápravy a primeranej sankcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.
Z obsahu súdneho spisu odvolací súd ďalej zistil, že prvostupňový súd z exekučného spisu
2Er/2404/2010 zistil, že žiadosť o poverenie na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená
30.9.2010. Exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol uznesením 2Er/2404/2010-29 zo dňa
17.1.2011. Z obsahu súdneho spisu súd zistil, že prvostupňový súd predložil vec na rozhodnutie o
námietke zaujatosti nadriadenému súdu, ktorý rozhodol tak, že konajúci sudca JUDr. Ivan Ďalak nie je
vylúčený z prejednania a rozhodnutia veci 9C/259/2012 (uznesenie 41NcC/15/2012 zo dňa 10.10.2012).

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že prvostupňový súd predvolal účastníkov konania na pojednávanie
riadne a včas a zároveň ich vyzval, aby predložili alebo označili dôkazy, a to najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr
súd neprihliada. Žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu prevzal predvolanie 12.1.2015.
Pojednávanie bolo nariadené na deň 26.1.2015, preto lehota na prípravu bola zachovaná. Žalobca
doručil prvostupňovému súdu 23.1.2015 elektronicky návrh na zrušenie nariadeného pojednávania
z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, pretože podľa jeho názoru nebolo ústavne
konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci na prejednanie a
rozhodnutie nestrannému súdu. Súčasne podal návrh na prerušenie konania až do právoplatného
rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti, ktorú podľa tohto podania podal na ústavný
súd. Žalobcovi bolo vyjadrenie žalovanej doručené. Okresný súd návrhu na prerušenie konania ani
návrhu na zrušenie pojednávania nevyhovel. Na nariadenom pojednávaní rozhodol, že vec prejedná
v neprítomnosti účastníkov konania. Rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania pre
nesplnenie podmienok podľa § 109 ods. 1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. konštatoval, že
o námietke zaujatosti rozhodol nadriadený súd a zákonný sudca nebol vylúčený z prejednania a
rozhodnutia prejednávanej veci a tiež, že žalobca neosvedčil, že sťažnosť na Ústavný súd v skutočnosti
podal, keďže nepredložil žiadny dôkaz preukazujúci to, že takáto sťažnosť bola podaná. Súd rozhodol
aj vo veci samej napadnutým rozhodnutím.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolacia námietka, podľa ktorej prvostupňový súd odňal žalobcovi
možnosť konať pred súdom, a že v konaní rozhodoval vylúčený sudca neobstojí. O tom, že
konajúci sudca nebol vylúčený z prejednania a rozhodnutia veci rozhodol právoplatne nadriadený súd.
Prvostupňový súd postupoval v súlade s ustanovením § 101 Občianskeho súdneho poriadku, keď
prejednal vec v neprítomnosti účastníkov, ktorí boli riadne predvolaní a ktorým bola zachovaná lehota
na prípravu pojednávania v zmysle § 115 ods. 2 O.s.p. po tom ako zistil, že neboli splnené podmienky
na prerušenie konania a nezistil dôvod na odročenie pojednávania. Takýto postup v žiadnom prípade
nemožno hodnotiť ako procesný postup okresného súdu, ktorý by založil vadu konania, ktorá by mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, resp. postup, ktorým by bola žalobcovi odňatá možnosť
konania pred súdom.
Pokiaľ okresný súd vec prejednal na pojednávaní, ktoré bolo riadne a včas nariadené a rozhodol vo
veci samej, neodňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom. Žalobca sa tejto možnosti zbavil sám
tým, že sa na pojednávanie nedostavil. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané žalobcom
nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Keď
tu takéto dôvody chýbali a žalobca sa pojednávania nezúčastnil, sám si zmaril možnosť realizovať na
pojednávaní svoje procesné práva.
Žalobca vo svojej žalobe označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom z ním označených
dôkazov okresný súd vychádzal, a to z exekučného spisu 2Er/2404/2010. V súlade s obsahom tohto
spisu zistil, že súdu bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo
veci žalobcu ako oprávneného, proti povinnému Ondrejovi Šimovi pre vymoženie 1.020,- Eur a prísl.
doručená 30.9.2010. Exekučný súd uznesením zo dňa 17.1.2011 žiadosť o udelenie poverenia zamietol.
Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR otázka, či bolo alebo nebolo porušené v konkrétnom
súdnom konaní právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa skúma vždy podľa okolností
konkrétneho prípadu. Podstatné sú 3 kritériá, a to zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu.
Žalobca namietal, že nebola dodržaná 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekútora, 15 dní
od doručenia žiadosti exekútora exekučnému súdu. Podľa § 44 ods. 2 exekučného poriadku súd po
preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučného titulu v prípade že nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti
písomné poverí exekútora, aby vykonal exekúcie. Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 ods.2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadostí alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z predmetného ustanovenia
je nepochybné, že 15-dňová lehota platí len pre prípady, kedy je návrh na začatie exekúcie, žiadosť o
vydanie poverenia, ako aj exekučný titul v súlade so zákonom. Ak však exekučný súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom nemá stanovenú lehotu
na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti na vykonanie exekúcie (pozri aj rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. II.ÚS 243/2013, IV.ÚS 605/2012). V predmetnom prípade exekučný súd rozhodol
o žiadosti na udelenie poverenia doručenej mu 30.9.2010 uznesením z 17.1.2011. Takýto postup je
odôvodnený potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu.
Bolo úlohou exekučného súdu skúmať, či mu bol alebo nebol predložený exekučný titul. Neobstojí ani

tvrdenie žalobcu, že rozsudok nebol dostatočne odôvodnený, keď súd zistil, že poverenie pre exekútora
nebolo vydané v 15-dňovej lehote a napriek tomu žalobu o náhradu škody zamietol. Podstatné v
danom prípade bolo, že vo veci nebol predložený exekučný titul. Preto nebolo možné rozhodnúť o
vydaní poverenia v lehote 15 dní. Žalobca si sám zavinil, keď žiadal vykonanie exekúcie bez toho, aby
disponoval exekučným titulom. Rozhodcovský rozsudok v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní
č. 244/2002 Z. z. má pre účastníkov účinky ako právoplatný rozsudok. Podľa predmetného zákona to
platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa zákona o rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona,
ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu - rozhodcovskej zmluvy.
Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou
súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy
dohodnutej, či už vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve. Nie nepodstatnou je aj
skutočnosť, že žalobca sám iniciuje v exekučných konaniach veľké množstvo aj hromadných podaní
pred okresným súdom a za takej situácie je akceptovateľná. predmetná lehota v ktorej bolo rozhodnuté. Z
uvedeného vyplýva, že tvrdenie žalobcu v odvolaní, že bola splnená podmienka nesprávneho úradného
postupu nezodpovedá skutočnostiam obsiahnutým v príslušnom exekučnom spise a zisteniam, ku
ktorým dospel okresný súd z tohto dôkazu.
K žalobcovej námietke, že prvostupňový súd neprípustne skrátil dokazovanie a žalobcu nepoučil
o možnosti predkladať dôkazy je potrebné uviesť, že táto námietka nezodpovedá obsahu súdneho
spisu. Žalobca bol poučený o tom, že má právo predkladať dôkazy do vyhlásenia uznesenia o
skončení dokazovania už v predvolaní na súdne pojednávanie. Napriek riadnemu predvolaniu sa na
toto pojednávanie nedostavil. Navyše táto námietka ani nesmeruje alebo nekorešponduje s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, keď žaloba nebola zamietnutá z dôvodu, že žalobca nepreukázal výšku
škody, ale z dôvodu, že nebola splnená podmienka zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, pretože nebol zistený nesprávny úradný postup, o ktorom tvrdil žalobca, že takýmto
postupom je.

Žalobca namietal predčasnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo vydané skôr, ako bolo rozhodnuté
o návrhu na prerušenie konania. Keďže žalobca podal návrh na prerušenie konania, bol súd povinný
pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, pričom poukázal
na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový súd
rozhodol o žalobcových návrhoch na prerušenie konania. Žalobca v odvolaní ani netvrdí, že by ním
tvrdené porušenie povinnosti prvostupňovým súdom malo mať za následok nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia. Takýto žalobný dôvod neobstojí, pretože nie je v súlade ani s § 109 Občianskeho súdneho
poriadku ani s § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Naopak, ak nie sú žiadne dôvody na
prerušenie konania bez ohľadu na to, či sa žalobca domnieva, že také dôvody sú, súd je povinný
postupovať v konaní tak, aby bolo rozhodnuté plynulo a bez prieťahov. V danej veci nebol dôvod na
prerušenie konania, pretože prvostupňový súd bol viazaný právoplatným rozhodnutím nadriadeného
súdu o tom, že konajúci sudca nebol vo veci vylúčený. Žalobca ani v odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu netvrdil, že o jeho ústavnej sťažnosti prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže
mať význam pre rozhodnutie súdu, teda že bola jeho sťažnosť Ústavným súdom prijatá na ďalšie konanie
v zmysle § 23 ods. 3 zákona o Ústavnom súde č. 38/1993 Z. z.
Podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej správy
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Z uvedeného vyplýva, že ide o
objektívnu zodpovednosť, predpokladom ktorej je nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci,
škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.
Bez splnenia ktoréhokoľvek z uvedených troch predpokladov nemá štát za škodu zodpovednosť. Bez
toho, aby bol v konaní jednoznačne preukázaný nesprávny úradný postup, ktorý by mal za následok
vznik škody alebo nemajetkovej ujmy, nie je dôvod zaoberať sa výškou škody a ani príčinnou súvislosťou
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Keďže v prejednávanej veci nebol zistený nesprávny
postup v konaní exekučného súdu a ani nebol preukázaný, nemohlo dôjsť k zodpovednosti štátu za
škodu, a preto okresný súd správne postupoval, keď s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania
ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu nezisťoval.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa
z jeho správnych dôvodov potvrdil.
Odvolací súd potvrdil aj súvisiaci výrok o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2,
3 O.s.p.).

Odvolací súd rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.
tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože svoje trovy v
zákonom stanovenej lehote nevyčíslil..
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p. Úspešným bol žalovaný, avšak si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil, a
preto mu súd ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.