Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. apríl 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/511/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204703
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113204703.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a

členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 8C/175/2013-113 zo dňa 25.02.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol návrh žalobcu o náhradu škody v sume
175,- Eur a nemajetkovej ujmy v sume 885,12 Eur a žalovanému nepriznal náhradu trov konania.
Rozhodnutie odôvodnil s použitím § 3 ods. 1,ods.2,ods.4 písm.a),bod1,§9 ods.1 a2,§15 ods.1,§16
ods.1,§17ods.1,2,§19 ods.1,3 zák. č. 514/2003 Z.z, §44 ods.6 Exekučného poriadku platného do
31.8.2005,§ 238 ods.2 zák. č. 2333/1995 Z.z, §44 ods.7 a8 Exekučného poriadku v znení účinnom od
1.9.2015 a vecne tým, že žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy, ktorá majetková škoda a nemajetková ujma mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Senica v exekučnom konaní. Nesprávny úradný postup okresného súdu mal
podľa žalobcu spočívať v tom, že nerozhodol o jeho návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia
návrhu na zmenu exekútora, súd nepostupoval vo veci sústredene a vydal rozhodnutie až po veľmi dlhej
dobe. Žalovaná sa bránila v konaní tvrdením, že vzhľadom na povahu rozhodnutia o zmene exekútora,
zákonom ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu a nevyhnutnosť vykonať
aj iné úkony, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote stanovenej

zákonom považovať za zbytočné prieťahy.

Vychádzajúc z vykonaného dokazovania považoval súd prvého stupňa nárok žalobcu na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica za neopodstatnený. V
sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou platí, že súd je viazaný žalobou a uplatnený
nárok je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok zdôvodňuje, keď
skutkovým základom opísaným v žalobe v spojitosti s petitom je potom vymedzený základ nároku

uplatneného žalobcom, ktorý je premetom konania.

Žalobca odvodzoval svoj nárok na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z nesprávneho
úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Senica v exekučnom konaní, ktorý Okresnýsúd Senica nerozhodol o žiadosti o zmene súdneho exekútora v lehote 30 dní od doručenia návrhu
súdu. Súd v danom prípade vychádzal z okolností, že návrh na vykonanie exekúcie bol súdnemu
exekútorovi doručený dňa 06.10.2003, čím sa začalo exekučné konanie. Žiadosť o udelenie poverenia

navykonanieexekúciebolasúdudoručenádňa15.10.2003.Návrhnazmenuexekútorabolexekučnému
súdu doručený dňa 22.11.2010. S ohľadom na znenie intertemporálneho ustanovenia § 238 ods. 1
Exekučného poriadku sa na takéto konanie vzťahovala právna úprava platná do 31.08.2005 (podľa
ktorej úpravy sa mali dokončiť dovtedy začaté exekučné konania), ktorá neustanovovala povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia

návrhu oprávneného na zmenu exekútora. K zavedeniu takejto lehoty do právnej úpravy došlo až s
účinnosťou od 01.09.2005, pre konania začaté po tomto dátume. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd
sa nedopustil nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote, keďže právny poriadok mu v predmetnej exekučnej veci nestanovoval povinnosť rozhodnúť
o zmene súdneho exekútora do 30 dní od doručenia návrhu. Navyše ani nedodržanie zákonnej
lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002). Z obsahu

exekučného spisu vyplýva, že predmetné exekučné konanie bolo vedené na základe exekučného titulu
notárskej zápisnice N 883/2003, NZ 48371/2003 zo dňa 16.06.2003, ktorá bola vydaná na základe
spotrebiteľskej zmluvy, a to Zmluvy o úvere č. 3260058, uzatvorenej medzi oprávneným a povinným dňa
05.03.2003. Zmluva o úvere zo dňa 05.03.2003 je vzhľadom na svoju povahu a postavenie zmluvných
strán pri uzatváraní a plnení zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 Občianskeho zákonníka, a

to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného
zákonníka), pretože špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade ustanovenia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník. Právna úprava
ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 pritom nemá taxatívny
charakter (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 157/2012 zo dňa 05.02.2013). Exekučný

súd v danom prípade o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora nakoniec ani nerozhodoval,
pretože pri opätovnom skúmaní zákonnosti predloženého exekučného titulu dospel k záveru, že
predložený exekučný titul, notárska zápisnica N 883/2003, NZ 48371/2003 zo dňa 16.06.2003, zaväzuje
povinného na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a tiež bol vydaný na základe právneho úkonu,
ktorý za povinného urobila neoprávnená osoba. Preto exekučný súd s poukazom na hospodárnosť

konania o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora nerozhodoval, ale exekúciu vedenú na
základe nezákonného exekučného titulu priamo zastavil. Je pochopiteľné, že nie je potrebné rozhodovať
o zmene exekútora, ak existujú okolnosti, ktoré bránia vykonaniu exekúcie a exekúciu je potrebné
zastaviť.PodľanálezuÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS498/2010,jeexekučnýsúdoprávnenýapovinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen

v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak
môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 EP). Zatiaľ čo dôvody, na
základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a 2 Exekučného
poriadku) upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd urobiť nie je

v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení exekúcie
kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania
pohľadávky. Exekučný súd sa preto správne zaoberal zákonnosťou exekučného titulu, hoci už bolo
v predmetnej veci vydané poverenie na vykonanie exekúcie. Keďže dospel k záveru, že predložený
exekučný titul zaväzuje povinného na plnenie, ktoré sa prieči dobrým mravom a tiež zistil, že uznanie

záväzku v notárskej zápisnici bolo vykonané neoprávnenou osobou, bolo namieste exekučné konanie
zastaviť a zbytočne nenavyšovať trovy exekúcie poverovaním nového exekútora. Z hľadiska procesnej
ekonómie bolo v predmetnej exekučnej veci neúčelné poverovať exekúciou nového exekútora, pretože
tento udelením poverenia môže začať vykonávať úkony, čím by sa zbytočne navyšovali trovy exekúcie.
V tomto prípade malo prednosť zastavenie exekúcie vedenej na základe nezákonného exekučného

titulu, pre ktorý ani nemalo byť vydané poverenie na vykonanie exekúcie. S poukazom na konkrétne
okolnosti prípadu a tiež s poukazom na nález Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 322/2010-37 zo dňa
13.04.2011, týkajúci sa priamo súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, ktorého žiadal oprávnený
vykonaním exekúcie v danom prípade poveriť, sa postup Okresného súdu Senica nevyznačuje takým
konaním, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy vzhľadom na objektívne dôvody, a to

vykonanie potrebných úkonov zo strany súdu nevyhnutných pre rozhodnutie súdu o zmene súdneho
exekútora ako aj znovuposúdenie zákonnosti predloženého exekučného titulu. Navyše aj po podaní
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora mal a mohol pôvodný súdny exekútor pokračovať vo
vymáhaní pohľadávky od povinného, na ktorú mal poverenie v záujme zachovania kontinuity konania.Z obsahu exekučného spisu navyše nevyplýva, že by sa oprávnený akýmkoľvek spôsobom skoršieho
rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora domáhal. V exekučnom spise nie sú žiadne žiadosti
oprávneného o postup v konaní, urgencie, či sťažnosti ako žalobca uvádzal nepravdivo vo svojich

písomných vyjadreniach v tomto konaní.

Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na
prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V
zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady boli relevantné pre

priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013. Návrh bol podaný v roku 2012,
súd však má za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia
priskúmanínárokovpodľa§9ods.1zákonač.514/2003Z.z.platnéhovčasepodanianávrhunavydanie
poverenia a začatia tohto konania. Žalobca sa vo svojich žalobách v podstate domáha, aby okresný súd
opätovne preskúmaval rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Pokiaľ by však všeobecné
súdy, pričom vecne príslušnými by v prvom stupni boli okresné súdy, preskúmavali postup iných

všeobecných súdov, mohol by tento postup smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve,
nakoľkovprípade,akbysaprieťahovdopustilsúdvyššiehostupňa,jehopostupbypreskúmavalokresný
súd, teda súd nižšieho stupňa. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov
v konaní. Absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov, nebola

splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného
postupuorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci.Žalobcanepreukázal,žebyvkonaníexekučného
súdu boli príslušným orgánom konštatované prieťahy, pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody
takýmto orgánom nie je.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Súd však úspešnému odporcovi náhradu trov
konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy v tomto konaní nevznikli.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal včas odvolanie žalobca, navrhol rozsudok zrušiť,
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu prvého stupňa mu bola

odňatámožnosťkonaťpredsúdom,ďalej,žeokresnýsúdvecnesprávneprávneposúdiltým,ženepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd
prvého stupňa podľa neho rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012

Z.z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto došlo k aplikácii
princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkol, že vôbec nevysvetlil,

prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty a len s poukazom na skutočnosť,
že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol návrh na
znalecké dokazovanie (čím mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody
a mechanizmus jej vzniku a rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave). Súdu
neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné

právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno
založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ
vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy,

ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej
súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na
prerokovanie veci v primeranej lehote. Ďalej uviedol, že predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o., znalecký posudok č. 1, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity
v Bratislave, ktorým je preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a

objektívne spôsobil zníženie jeho majetku a to v posudku určenej výške. Súd nevykonal dostatočné
dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Tiež namietal, že súdu, ak bol
doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu nazákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde
SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 9Co/174/2014. S poukazom na

uplatnenú odvolaciu argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez

nariadeniaodvolaciehopojednávania(§214 ods.2O.s.p.),adospelkzáveru,žeodvolaniuniejemožné
priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal

dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobouuplatnenýchnárokovapretožeodvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219

ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Z obsahu exekučného spisu Okresného súdu Senica sp. zn. 7Er/319/2003, oboznámením sa so
znaleckým posudkom Ekonomickej univerzity v Bratislave č. 1/2014 ako i ostatným spisovým materiálom
a zistil skutkový stav, s ktorým odvolací súd súhlasí.

Návrh na vykonanie exekúcie bol podaný súdnej exekútorke Bc. Márii Krasňanovej 06.10.2003. Dňa

15.10.2003 podala súdna exekútorka na Okresný súd Senica žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vo veci oprávnenej Pohotovosť, s.r.o. proti povinnému X. A. na vymoženie istiny 617,07
Eur (18.590,- Sk) s príslušenstvom na základe exekučného titulu Notárskej zápisnice napísanej v
Notárskom úrade notára JUDr. Ondreja Ďuriača, so sídlom v Partizánskom, Generála Svobodu 1069/4,
dňa 16.06.2003 pod č. N 883/2003, NZ 48371/2003. Poverenie bolo vydané dňa 24.10.2003. Podaním

doručeným exekučnému súdu dňa 22.11.2010 požiadal oprávnený o zmenu súdneho exekútora.
Okresný súd Dunajská Streda uznesením z 27.03.2012 č.k. 7Er/319/2003-21 exekučné konanie zastavil
a rozhodol o trovách exekúcie.

Zo znaleckého posudku Ekonomickej univerzity v Bratislave č. 1/2014 vyplýva, že na základe vykonanej

analýzymzdovýchnákladov,nákladovnapoštovné,telekomunikačnéslužby,tlačaúpravuinformačného
systému znalecký kolektív realizoval výpočet majetkovej ujmy nasledovne:
- žaloby NZP a NP spolu 30,76 Eur,
- žaloby ZE spolu 31,68 Eur.

Odvolací súd súhlasí s tvrdením, že súd nerozhodol v zákonnej lehote o zmene súdneho exekútora, ale
v zhode s názorom súdu prvého stupňa je názoru, že exekučný súd vo veci vykonal úkony, ktoré boli
potrebné a vo veci konal priebežne. Taktiež odvolací súd zdieľa názor exekučného súdu, že exekučné
konanie bolo potrebné zastaviť, čo malo samozrejme prednosť pred rozhodnutím o zmene súdneho
exekútora.

Odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi. Záver súdu prvého stupňa však v odvolaní nebol
napadnutý žiadnymi konkrétnymi dôvodmi a dôvody odvolania v podstate ani nekorešpondujú s
odôvodnením napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa preto ani nemá ako vysporiadať s odvolacímiargumentmi, keďže tieto nereflektujú na dôvody, pre ktoré súd žalobu zamietol a preto ani nemá čo
podstatné k odôvodneniu prvostupňového rozsudku dodať.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.