Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. august 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/431/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209816
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5312209816.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Urbanovej a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslavom Šeptákom, v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody
a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k.
10C/166/2012-61 zo dňa 18. 11. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 10C/166/2012-61 zo dňa 18. 11. 2014 p
o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania (veta prvá
výroku rozsudku). Súčasne zamietol návrh na náhradu škody (veta druhá výroku rozsudku) a vyslovil,
že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva (veta tretia výroku rozsudku).
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a

rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali
doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil
s obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Čadca sp.
zn. 13Er/265/2011, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Prvostupňový súd vyhodnotil odporcom vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú. Ďalej uviedol,
že z obsahu exekučného spisu vyplýva, že dňa 15.07.2011 súdny exekútor doručil Okresnému
súdu Čadca žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu -

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriaďovateľa Slovenská rozhodcovská a.s.
sp. zn. SR 15587/10 zo dňa 10.03.2011. Uznesením zo dňa 06.02.2012 Okresný súd Čadca žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Uvedené rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 22.03.2011. Následne uznesením sp. zn. 13Er/365/2011 zo dňa
04.02.2014 exekučný súd exekučné konanie zastavil. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 28.03.2014. V exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia zo strany navrhovateľa za účelom
rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a ani sťažnosť navrhovateľa na

prieťahy v konaní adresovaná predsedovi súdu.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzujepodmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym

úradným postupom a vzniknutou škodou.
V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00 Eur a
nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 551,36 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Čadca sp. zn. 13Er/265/2011), ktorý nerozhodol
o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia v exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote

(§ 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. V súlade s vyššie uvedeným mal súd I. stupňa za to,
že je vylúčené, že by v prejednávanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu.
Exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia v lehote 15 dní, avšak ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinné od 01.06.2010 sa vzťahuje len na prípad, keď súd poverenie
vydá. V prípade, keď súd poverenie nevydá, uvedené zákonné ustanovenie nemožno aplikovať. Z

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010, t.j. v čase začatia exekučného
konania vyplýva, že lehota 15 dní pre vydanie poverenia neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods.
2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. Tak tomu bolo aj v prejednávanej veci, keď exekučným titulom,
na podklade ktorého mala byť vykonávaná exekúcia, bol rozsudok rozhodcovského súdu. Okresný súd
v prejednávanej veci nemal teda preukázaný nesprávny úradný postup, ani vydanie nezákonného

rozhodnutia, ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup súdu totiž nemožno považovať samotné rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia. Navyše, rozhodnutie súdu o zamietnutí
žiadosti na vydanie poverenia bolo možné skúmať len z hľadiska jeho nezákonnosti. Navrhovateľ
však súdenej veci nesplnil zákonné podmienky pre takýto postup, keďže nepodal riadny opravný

prostriedok proti uzneseniu, ktorým bola žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietnutá,
v dôsledku čoho toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.03.2011. Okrem toho navrhovateľ v
konaní nepredložil rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým by bolo uvedené súdne rozhodnutie zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť a ktorým by bol súd v tomto konaní viazaný. Keďže všetky zákonné
podmienky zakladajúce zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup alebo nezákonné rozhodnutie

musia byť splnené kumulatívne, je nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok
vzniku zodpovednosti za škodu.
Navrhovateľ tiež nepreukázal ani vznik podmienok v zmysle ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 na
náhradu nemajetkovej ujmy. Keďže navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jednej podmienky,
ktorá zakladá zodpovednosť odporcu za vzniknutú škodu, okresný súd návrh navrhovateľa ako

nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

V dôvodoch svojho rozhodnutia súd I. stupňa tiež uviedol, že nevyhovel procesnému návrhu, ktorým sa
navrhovateľ domáhal zrušenia nariadeného termínu pojednávania a prerušenia konania (§ 109 ods. 1
písm. b) O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.) do právoplatného rozhodnutia

Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti ohľadne tvrdeného porušenia práva na zákonného sudcu
a nestranný súd. Zdôraznil, že k obligatórnemu prerušeniu konania (§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. ) súd
pristúpi v prípade, že rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je oprávnený v tomto konaní vyriešiť ani
ako predbežnú. Ide najmä o prípady uvedené v ust. § 135 ods. 1 O.s.p. Poukazoval tiež na
fakultatívnu povahu inštitútu prerušenia konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., ktorá ponecháva

možnosť prerušenia na úvahu konajúceho súdu, s odkazom na znenie ust. § 135 ods. 2 O.s.p. V
súdenej veci však nebolo preukázané naplnenie niektorého z uvedených dôvodov, pre ktoré by mohol
súd konanie prerušiť.
Okresný súd uviedol, že zamietol procesný návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal prerušenia konania
(§ 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.) do zodpovedania prejudiciálnych otázok, ktoré boli Súdnemu dvoru

Európskej únie predložené v konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010.
Vychádzal z odlišnosti dotknutých právnych vecí. Predmetom konania v súdenej veci je otázka náhrady
škody, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť tým, že mu bolo znemožnené vykonať exekúciu na podklade
rozhodcovského rozsudku, zatiaľ čo v označenom (inom) konaní sa rozhoduje o nárokoch dlžníka
navrhovateľa, ktorému exekučný súd neposkytol náležitú ochranu.

Okrem toho, povinnosť súdu poskytnúť ochranu spotrebiteľovi z úradnej moci už bola konštatovaná
v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie, preto (s poukazom na § 135
ods. 1 O.s.p.) vyriešenie otázky „či štát zodpovedá za ochranu práv spotrebiteľa v plnom rozsahu aj
v prípade nečinnosti spotrebiteľa alebo sa vyžaduje aj aktívna účasť spotrebiteľa“, nemôže nič zmeniťna takto (opakovane) judikovanej povinnosti. Nadväzne okresný súd uzavrel, že akákoľvek odpoveď na
prejudiciálne otázky formulované Okresným súdom Prešov (citované v napadnutom uznesení) nemá
vplyv na rozhodnutie o nároku navrhovateľa uplatnenom v prejednávanom prípade.

K ďalšiemu dôvodu na prerušenie konania okresný súd uviedol, že danom prípade krajský súd ako
nadriadený orgán rozhodoval o vylúčení/nevylúčení sudcov okresného súdu z prejednania
veci (uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 5NcC/49/2014-30 zo dňa 25. 07. 2014), a preto už nie je
žiaden dôvod zaoberať sa otázkou zaujatosti sudcu. Vo väzbe na uvedené prvostupňový
súd konštatoval nesplnenie zákonných predpokladov pre postup, ktorým by konanie v zmysle návrhu

navrhovateľa prerušil.

O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v konaní
úspešný, ich náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik
žiadnych trov nevyplýva, a preto mu v písomnom vyhotovení rozsudku náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľpoukázalnakoncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniazahŕňajúcehoprávonakontradiktórne
konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Navrhovateľ

navyše nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, že hodlá
vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť alebo
predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol
oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa
nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa navrhovateľa

nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci
vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť
navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným
súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého
obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre

navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore
a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie

a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských
súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu

SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ
zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný sú, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše, konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, proti ktorému legálne pripustil

odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak predčasné. Navrhovateľ tiež tvrdil, že v
danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Okrem toho ak žalovaný nereagoval
na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal okresný súd vo veci samej rozhodnúť
rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že

došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase a preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden

objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu,
že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie
je v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecouvôbecnesúvisia,atietookolnostivydávazaodôvodneniesvojhorozhodnutia.Irelevantnésúpretoúvahy
súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, rovnako o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,

kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa súd zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,
ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky
tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné

výdaje spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je
preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu, a preto
je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je
možné povedať o nemajetkovej ujme.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho

pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu súdu primárne odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho

súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné,
že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy),
že (hmotno-právne) odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami,
na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž
protiargumetnácie) vo vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že

pri rozhodovaní Okresného súdu Čadca v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 13Er/265/2011, z ktorej si
uplatňuje svoj nárok navrhovateľ návrhom v tomto súdnom konaní, v štádiu konania o žiadosti o udelenie
poverenia, nebol zistený nesprávny úradný postup, ani nezákonné rozhodnutie, v dôsledku čoho by
navrhovateľovi mala vzniknúť materiálna škoda vo výške 125,00 Eur a náhrada nemajetkovej ujmy vo
výške 551,36 Eur s poukazom na jednotlivé ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z.. s

poukazom na § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z..
Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom
konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval

nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
5NcC/49/2014-30 zo dňa 25.07.2014, že sudkyňa Okresného súdu Čadca JUDr. Laura Žideková
nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn.
10C/166/2012. Odvydaniatohtorozhodnutia,vktoromnadriadenýsúdpodrobneuviedolvšetkydôvody,
prektorézákonnúsudkyňumožnopovažovaťzanestrannéhozosubjektívnehoajobjektívnehohľadiska,

nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto je
argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná.
Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republikyprizohľadnenítaksubjektívneho,akoajobjektívnehohľadiska(teóriazdania)savprevažujúcej
miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný,

profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer
sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť

názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama tátoskutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a
priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a
súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom

funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti
sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č.
385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej

moci, celého súdneho systému, aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie
nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať
vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konaniajenesprávnyúradnýpostupsúdu,naktoromsudcavykonávasvojufunkciu(keďvprejednávanej
veci zákonná sudkyňa nekonala a nerozhodovala v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu

úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej
sudkyne JUDr. Laury Židekovej z prejednávania a rozhodovania veci.
Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými

zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania (18.11.2014) prvostupňový súd vytýčil
dňa 29.09.2014 a navrhovateľovi a jeho právnemu zástupcovi bolo toto predvolanie doručené dňa

20.10.2014. Až dňa 14.11.2014 o 15:15 hod. (piatok) bol konajúcemu súdu doručený návrh navrhovateľa
na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a
sudcu“, pričom okresný súd sa s návrhom na odročenie vyporiadal zákonom predpísaným spôsobom,
keď konštatoval, že s otázkou nestrannosti súdu a sudcu sa vysporiadal nadriadený Krajský
súd v Žiline v uznesení č. k. 5NcC/49/2014-30 zo dňa 25.07.2014, a preto vec prejednal v neprítomnosti

účastníkov. Rovnako sa okresný súd vyporiadal aj s ďalším dôvodom na prerušenie konania uzavrel,
že akákoľvek odpoveď na prejudiciálne otázky formulované Okresným súdom Prešov
(citované v napadnutom uznesení) nemá vplyv na rozhodnutie o nároku navrhovateľa uplatnenom v
prejednávanom prípade.
Správnym je aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§

119 ods. 1 O.s.p.), ako to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení
navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti
účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať
pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje

súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať v dôvodných prípadoch v
neprítomnostiúčastníkovkonania.Inéchápaniepredmetnéhoustanoveniabyviedlokjehoobsolentnosti
a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom dôsledku
základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v žalobe.

Nedôvodným je aj tvrdenie navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu uvedeným
v jeho vyjadrení, ktoré mu nebolo doručené. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že odporca svoje
vyjadrenie k návrhu zo dňa 27.10.2014 doručil Okresnému súdu Čadca dňa 31.10.2014, ktoré okresný
súd dňa 03.11.2014 zaslal právnemu zástupcovi navrhovateľa a adresát ho prevzal dňa 06.11.2014.
Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že odporca sa k návrhu vyjadril, a preto postup súdu v zmysle § 153b

O.s.p. je vylúčený.

Rovnako nedôvodnou bola i námietka odvolateľa, že súd rozhodol vo veci samej bez
nariadenia pojednávania. Sám odvolateľ svojím procesným návrhom zo dňa 14.11.2014 navrhol
zrušenie nariadeného pojednávania, na ktoré bol riadne a včas súdom predvolaný.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám
okruh a rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými
bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je
mimo rámca akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámenímlistinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise podstatným obsahom exekučného spisu Okresného súdu
Čadca sp. zn. 13Er/265/2011 - ktorý dôkaz výslovne (č. l. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú
skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č. l. 61 - 67 spisu).

Taktiež nedôvodnou je aj námietka navrhovateľa o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, proti ktorému
legálne pripustil odvolanie. Zákon totiž nevylučuje, aby súd poňal do svojho meritórneho rozhodnutia -

rozsudku aj procesné rozhodnutie o návrhu niektorého z účastníkov na prerušenie konania.

Zároveň odvolací súd poznamenáva, že prvostupňový súd prípisom zo dňa 29.09.2014
označeným ako „Procesné poučenie pre účastníka konania“ doručil navrhovateľovi prostredníctom jeho
právneho zástupcu aj poučenie v súlade s ust. § 120 ods. 4 O.s.p., a preto tvrdenie odvolateľa o opaku
sa nezakladá na pravde (č. l. 36 - 37 spisu). Predmetné poučenie prevzal právny zástupca navrhovateľa

dňa 20.10.2014.

Vo vzťahu k prvej vete výroku rozsudku, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie
konania, odvolateľ neuviedol žiadne odvolacie námietky. Odvolací súd poukazuje na svoju viazanosť
odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Okresný súd sa však v dostatočnom rozsahu vo všeobecnosti

zaoberal inštitútom prerušenia konania, jeho pojmovými znakmi a podmienkami. Účinne sa taktiež
vysporiadal s argumentáciou predloženou navrhovateľom a uviedol viacero dôvodov, ktoré súhrnne
viedli k zamietnutiu procesného návrhu navrhovateľa.

Pokiaľ ide o rozhodnutia iných okresných súdov, aj z príloh predložených v súdenej veci je zrejmé, že

rozhodovacia prax súdov je (v značnej miere) rozdielna. Zároveň je potrebné doplniť, že z pripojených
rozhodnutí nevyplýva, či boli vydané v skutkovo/procesne totožných situáciách, pričom v tomto konaní
bol procesný návrh navrhovateľa posudzovaný vo vzťahu ku konkrétnostiam prejednávanej veci.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej

veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo

odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy, ktoré
mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva, odvolací
súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.