Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. október 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoE/21/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5615203625
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5615203625.1

Uznesenie

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vexekučnejvecioprávneného:BENCONTINVESTMENTS,s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO : 36 432 105, právne zastúpený JUDr. Veronikou Kubrikovou,
PhD., advokátkou so sídlom G., S. XX, proti povinnému: K. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., Dr. S. XXX, o
vymoženie pohľadávky vo výške 175,32 eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom Mgr. Janou
Virličovou, so sídlom Exekútorského úradu G., I. XXX/A, pod sp. zn. EX 7528/15, v štádiu konania

o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe odvolania
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 6Er/409/2015-13 zo dňa 3. júla
2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu potvrdzuje.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

N a r i a ď u j e o p r a v u uznesenia okresného súdu.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zamietol podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) žiadosť oprávneného o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vychádzal z úvahy, že zmluvný vzťah založený medzi

právnym predchodcom oprávneného a povinným zmluvou o bežnom účte zo dňa 14.12.2004
je vzťahom spotrebiteľským. Následne konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode
17-17/5 Všeobecných obchodných podmienok nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná, ale
(vopred) pripravená ako súčasť Všeobecných obchodných podmienok. Za takýchto okolností vzniká
nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, avšak ochrana, ktorú
poskytuje Občiansky zákonník spotrebiteľom umožňuje nekalú podmienku preskúmať aj vtedy, ak

spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva alebo je
odradený ich uplatniť z dôvodov nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo.
Nadväzne možno, podľa prvostupňového súdu, značnú nerovnováhu definovať ako právne postavenie
spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom
ktorých sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkali
možnosti odstúpenia od zmluvy. Dotknutá rozhodcovská doložka znemožňuje spotrebiteľovi obrátiť sa

s akýmkoľvek sporom na vecne a miestne príslušný všeobecný súd, keď všetky spory v súvislosti s
uzatvorenou spotrebiteľskou zmluvou bude podľa vopred pripravenej predtlače dodávateľa prejednávať
a rozhodovať rozhodcovský súd. V dôsledku toho vytvára/spôsobuje hrubý nepomer v právach a
povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, čo viedlo súd I. stupňa
k záveru o neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky a (teda) jej absolútnej neplatnosti. V danej
spojitosti dodal, že správnosť jeho úvahy potvrdzuje aj neskoršie prijatá novela OZ, ktorá (§ 53 ods.

4 písm. r/), za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve považuje ustanovenie, ktoré vyžadujev rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešili výlučne v
rozhodcovskom konaní.
Exekučný súd uzavrel, že z úradnej povinnosti prihliada na okolnosť existencie rozhodnutia

vykonateľného po materiálnej aj formálnej stránke. Súčasťou týchto predpokladov vykonateľnosti
exekučného titulu je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným.
Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán (v dôsledku neplatnosti rozhodcovskej doložky) ide o právny
akt nulitný, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať. Nulitný akt nikoho nezaväzuje, hľadí sa na
neho akoby neexistoval (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3 MCdo 20/2008 z 22.04.2000).

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený a domáhal sa zmeny napadnutého rozhodnutia
tak, že odvolací súd žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia vyhovie, alternatívne zrušenia
napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okresnému súdu
vytýkal prekročenie zákonných limitov pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia a to v dôsledku
posudzovania iných skutočností ako pripúšťa výslovne znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v

zmysle ktorého exekučný súd je oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd
teda nemá zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktoré obsahuje
rozhodcovskú doložku. Napadnuté rozhodnutie označil za nedostatočne odôvodnené a arbitrárne, v
dôsledku čoho došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Zároveň namietal, že nemal možnosť

vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu, ktoré vykonal exekučný súd pri skúmaní žiadosti o udelenie
poverenia. Účelom práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je pritom práve možnosť ovplyvniť skutkové
zistenia, na ktorých súd zakladá svoje rozhodnutie. Ak exekučný súd na ťarchu oprávneného reviduje
skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný dať oprávnenému možnosť sa k takto
vykonaným dôkazom a takto novovytvorenej procesnej situácii vyjadriť. Postup súdu je mimo hraníc

zákona a zasahuje aj do princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní. Exekučný súd nie je vecne
príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom
prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Okrem toho má doručený rozhodcovský rozsudok
pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu podľa § 159
O.s.p. Súd preto nemôže vec prejednávať znova, nakoľko tomu bráni prekážka rozsúdenej veci. V

danej spojitosti poukázal na nález Ústavného súdu SR II ÚS 499/2012 Z.z. v zmysle záverov ktorých
rozhodcovský súd po preskúmaní okolností konkrétnej veci uznal svoju právomoc, pričom uznal aj
platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá túto právomoc zakladá.
Odvolateľ upozornil na skutočnosť, že právny predchodca oprávneného postupoval v súlade s § 93b
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorý mu ukladal povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej

doložky. Nesúhlasil ani s neprimeraným zvýhodňovaním povinného na základe jeho postavenia.
Ďalej oprávnený zdôraznil, že Občiansky zákonník v znení aplikovateľnom v posudzovanej veci
neprezumoval žiadny predpoklad neprijateľnosti zmluvnej podmienky, preto musela byť pred súdom
pozitívne dokázaná a to i v prípade, keď súd vykonáva dôkazy ex offo. Z tohto pohľadu však podľa
odvolateľa exekučný súd nevysvetlil, v čom údajná nerovnováha v právach a povinnostiach ku škode

spotrebiteľa spočíva a rovnako neuviedol, akú inú kvalitu/kvantitu by mali procesné práva povinného
v prípade, ak by konanie prebehlo na „štátnom“ súde, resp. v čom rozhodcovský súd pochybil, resp.
zasiahol do práv povinného. V danej spojitosti poukázal na okolnosť, že stály rozhodcovský súd
bol zriadený v súlade so zákonom o platobných službách zák. č. 490/2009 Z.z., pričom rozhodcami
sú výhradne sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním

pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom
rovnakú úroveň ochrany sporových strán, dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc.
Napokon odvolateľ argumentoval, že záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky nie je možné
oprieť o smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko ide o nepriamy normatívny akt výlučne sekundárnej
povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny,

v žiadnom prípade interpretačný. Taktiež nie je možné brať do úvahy judikatúru Európskeho
súdneho dvora, nakoľko táto sa vzťahuje na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské
doložky v spotrebiteľských zmluvách a nie je voči jednotlivcom bezprostredne záväzná. Teóriu o tzv.
eurokonformnom výklade právnych noriem je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho
poriadku, pričom zákonodarstvo de lege lata na to interpretačný priestor nedáva.

Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom
v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)

uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné odmietnuť ako neopodstatnenú námietku
nedostatočného odôvodnenia, resp. arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Dotknuté rozhodnutie svojim
obsahom zodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (§ 157

ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.), pričom exekučný súd zrozumiteľným a dostatočne
presvedčivým spôsobom pomenoval dôvody vedúce k záveru o nevyhnutnosti zamietnutia žiadosti na
vydanie poverenia.
Zároveň, vo vzťahu k viacerým predostretým odvolacím námietkam krajský súd zdôrazňuje, že sú v
rozporesustálenýmizávermiaplikačnejpraxe,dokoncakonštatovanýmiNajvyššímsúdomSRivkonaní
samotného odvolateľa (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 2 ECdo 266/2013 z 31.3.2014), v dôsledku čoho

ich opakované predkladanie vykazuje znaky zneužitia práva na súdnu ochranu oprávneným.

Oprávnený nenamietal východiskový postulát súdu prvého stupňa o spotrebiteľskom charaktere zmluvy
o bežnom účte zo dňa 14.12.2004 uzatvorenej medzi jeho právnym predchodcom a povinným.
Nadväzne platí, že aktuálna vnútroštátna judikatúra jednoznačne priznáva oprávnenie exekučnému

súdu skúmať (ne)prijateľnosť rozhodcovskej doložky (bližšie napr. Najvyšší súd SR sp. zn. 6 M Cdo
9/2012 z 13.1.2013; tiež rozhodnutie publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod R
68/2013). Zároveň pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou
prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil samotný rozhodcovský
súd (bližšie Najvyšší súd SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 z 13.10.2011; publikované v Zbierke rozhodnutí a

stanovísk súdov SR pod R 46/2012).
Oprávnenie exekučného súdu skúmať rozhodcovskú doložku v tom smere, či nenapĺňa charakteristiku
neprimeranej podmienky spotrebiteľskej zmluvy, vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci
C-40/08. Je síce pravdou, že rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nie sú bez ďalšieho právne záväzné pre
vnútroštátne súdy v iných prípadoch. Nakoľko však ochrana spotrebiteľa vychádza prioritne z noriem a

doktrín komunitárneho práva, predstavujú významné výkladové pravidlá. Exekučný súd svoje závery ani
nezaložil výlučne na rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, ale použil ich „len“ v rámci výkladu a aplikácie
(predovšetkým) vnútroštátnych noriem.
Podobne v značnej miere tendenčné je tiež tvrdenie o neprípustnosti aplikácie sekundárneho práva a
rozhodnutíSúdnehodvoraEÚ.Opísanánámietkajezaloženájednaknaprehliadanípriamychúčinkov(v

zmysle prednosti pred vnútroštátnym právom) rozsudkov Súdneho dvora EÚ, sledujúcich zabezpečenie
dodržiavania práva únie v členských štátoch, a jednak na popieraní tzv. eurokonformného výkladu
(v okolnostiach súdenej veci výkladu vnútroštátnej normy z hľadiska účelu a textu smernice), ktorého
nevyhnutnosť použitia vnútroštátnym súdom Súdny dvor EÚ prvýkrát sformuloval (a následne rozvíjal)
v rozhodnutí „von Colson a Kamann“ (C 14/83 z 10.4.1983). Uvedené odôvodnil povinnosťou dosiahnuť

cieľ ustanovený v smernici výkladom vnútroštátneho práva (princíp nepriameho účinku komunitárneho
práva na vnútroštátne právo).
Je žiaduce dodať, že spotrebiteľská ochrana tvorí súčasť nášho právneho poriadku na základe
pozitívneho záväzku Slovenskej republiky prispievať k vyššiemu životnému štandardu spotrebiteľov.
Právne normy z oblasti spotrebiteľského práva je potrebné vykladať tak, aby boli naplnené ciele a

zmysel ochrany spotrebiteľa ako spoločenskej hodnoty postavenej na roveň hodnôt verejného poriadku.
Ochrana poskytovaná exekučným súdom v exekučnom konaní vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej
podmienke je o presadení noriem vyššej právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné
na to, aby nekalá podmienka spotrebiteľa nezaväzovala. Exekučná súdna kontrola v tejto súvislosti
nie je o podporovaní nečinnosti spotrebiteľov, ale o zamedzení nekalosti dodávateľov. Nadväzne je

neopodstatnená aj námietka odvolateľa, že povinný bol zvýhodnený len na základe svojho postavenia.
Pokiaľ odvolateľ v danej súvislosti poukazoval na závery uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. III.
ÚS 23/2013; predmetné rozhodnutie pojednáva o celkom inej právnej otázke, a totiž o prípustnosti
vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní v spotrebiteľských veciach.

Posudzované dojednanie o rozhodcovskej doložke je zaradené do všeobecných obchodných
podmienok. Z uvedeného je zrejmé (ako správne ustálil exekučný súd), že rozhodcovská doložka nebola
dojednaná individuálne a povinný pri uzatváraní zmluvy nemohol ovplyvniť jej obsah, ktorý bol dopredu
daný; ako spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok alebo odmietnuť.V súvislosti s neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky a značnou nerovnováhou medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa odvolací súd poukazuje na to, že dodávateľ/
oprávnený fakticky vnútil spotrebiteľovi rozhodcovskú doložku. Zároveň „dohodnutý“ rozhodcovský súd

bol výlučne výberom dodávateľa a existujú dôvodné pochybnosti o nezávislosti a nestrannosti takéhoto
súdu. Bez povšimnutia nemôže ostať ani okolnosť miesta „konania“ rozhodcovského súdu (Bratislava)
a jeho značná geografická vzdialenosť od bydliska spotrebiteľa (I.), čo rovnako prispieva k celkovému
nevýhodnému charakteru rozhodcovského konania pre spotrebiteľa v porovnaní so štandardným
súdnym konaním (v pozícii odporcu by bol miestne príslušným súdom okresný súd, v obvode ktorého má

bydlisko). Napokon, z výsledku rozhodcovského konania, bez výhrady akceptujúceho skutkové tvrdenia
oprávneného je zrejmé, že prezentované „garancie“ zabezpečenia práv spotrebiteľa ostávajú v takomto
konaní len v deklarovanej rovine.
Zároveň je definičným znakom arbitráže skutočnosť, že ide o inštitút určený typicky pre dva
rovnocenné subjekty, najčastejšie podnikateľov, ktorí uprednostnia riešenie svojich vzťahov arbitrážou
(pred všeobecným súdom) dobrovoľne (bez ľstivého zneužitia neinformovanosti) a vedome. Z tohto

hľadiska je vhodné považovať (čo aktuálne zodpovedá i explicitnej právnej úprave) spotrebiteľské veci,
najmä za súčasného spôsobu „dojednávania“ rozhodcovských doložiek, za objektívne a subjektívne
nearbitrabilné.

Na neprijateľnom charaktere rozhodcovskej doložky nič nemení ani namietaná obligatórnosť bankovej

arbitráže. Zákonná úprava o povinnosti banky ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nebráni
vytvoreniu takých podmienok arbitráže, ktorá by zodpovedala už judikovaným záverom vnútroštátnych
súdov, ako aj Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08, Océano Grupo Editorial SA C-240/98). Niet
obhájiteľného a racionálneho dôvodu, ktorý by bankovú arbitráž pri posudzovaní existencie čo i len
spôsobilosti hrozby poškodzovania práv spotrebiteľov odlišoval od arbitráže všeobecnej. Len samotná

okolnosť, že táto povinnosť vyplývala banke (právnemu predchodcovi oprávneného) zo zákona nič
nemení na donucujúcom charaktere rozhodcovskej doložky.
Okolnosť, že povinný nemal na výber, či rozhodcovskú doložku uzatvorí alebo nie, je navyše v rozpore
(aj) s ustanovením § 93b ods. 2 veta druhá zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách („...klient nie je
povinnýprijaťnávrhrozhodcovskejzmluvy...“).Vzmyslekonštatovanéhojeneopodstatnenouiodvolacia

námietka vychádzajúca z faktu, že právny predchodca oprávneného bol/je bankou.

Stotožniť sa nemožno ani s odvolacou argumentáciou o odňatí možnosti konať pred súdom v dôsledku
nemožnosti vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu. Krajský súd v danej spojitosti poukazuje tak
na dlhodobo ustálenú súdnu prax (rozhodnutie publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov

SR pod R 39/1993), ako aj na jej aktuálne závery (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Oboer/266/2013 z 18.9.2014). V ich zmysle musí byť zásada kontradiktórnosti dodržaná/rešpektovaná
v občianskom súdnom konaní ako celku. To znamená, že dostatočným je oprávnenie účastníka
uplatniť svoj vplyv na výsledok konania (aj) tým, že mohol proti konkrétnemu súdnemu rozhodnutiu
podať odvolanie. Opačný názor by odvolaciemu súdu v zásade umožňoval len kasáciu napadnutého

rozhodnutia bez reálnej možnosti vlastným postupom konvalidovať prípadné (čiastočné) nedôslednosti
prvostupňového súdu.
Závery Ústavného súdu SR (sp. zn. II. ÚS 499/2012), ktoré odvolateľ prezentuje v súvislosti s námietkou
možnosti odňatia konať pred súdom, sa týkajú odlišnej procesnej situácie, preto nie sú v súdenej veci
bezprostredne aplikovateľné. Základom označeného rozhodnutia je situácia, kedy sa exekučný súd

neobmedzil na skúmanie obsahu oprávneným predloženého exekučného titulu, ale nad jeho rámec si z
vlastnej iniciatívy vyžiadal od súdneho exekútora (teda nie od samotného oprávneného) poistnú zmluvu,
vrátane všeobecných poistných podmienok. Následne týmito listinami vykonal dokazovanie, vo vzťahu
k výsledkom ktorého (dokazovania) neumožnil oprávnenému relevantne sa vyjadriť.
V súdenej veci oprávnený sám (prostredníctvom súdneho exekútora) predložil rozhodcovský rozsudok,

ako i zmluvu o bežnom účte zo dňa 14.12.2004, majúc evidentne vedomosť o tom, že exekučný súd
skúma (aj) platnosť rozhodcovskej doložky. Pre oprávneného nemohlo byť uznesenie o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie prekvapivé (v zmysle, že
nemohol predvídať jeho vydanie z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky). Oprávnený totiž
vystupuje vo viacerých obdobných veciach v obvode Krajského súdu v Žiline, pričom rozhodovaciu

činnosť exekučných súdov v otázkach rozhodcovských doložiek možno označiť za konštantnú
(zamietanie žiadostí o udelenie poverenia, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok vydaný
rozhodcovským súdom, ktorý na to nemal právomoc pre neprijateľnosť, teda neplatnosť, rozhodcovskej
doložky v spotrebiteľskej zmluve).Zhrnúc doteraz konštatované, v dôsledku neprijateľnosti (posudzovanej) rozhodcovskej doložky
v spotrebiteľskej zmluve nemohol spor medzi účastníkmi rozhodnúť určený rozhodcovský súd

(rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodnúť). Odvolací súd preto napadnuté uznesenie ako vecne
správne potvrdil.

Vzhľadom na nesprávnosť označenia spisovej značky konania, pod ktorým je exekúcia vedená u
súdneho exekútora (Ex 5444/15 namiesto správneho EX 7528/15) v záhlaví napadnutého uznesenia,

odvolacísúdpodľa§222ods.3O.s.p.nariadilopravudotknutej častinapadnutéhouzneseniapostupom
podľa § 164 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný a povinný si daný procesný nárok neuplatnil
(§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.