Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. jún 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2Co/652/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6812206955
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6812206955.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov
senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti žalovanému:
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie

13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Revúca č. k. 4C/423/2012-79 zo dňa 09. septembra 2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Revúca (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 4C/423/2012-79 zo dňa 09. 09. 2014

(ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti
žalovanému zaplatiť náhradu škody vo výške 6 930,20 Eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
1 386,04 Eur z titulu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom okresného súdu. Tvrdený nesprávny úradný postup okresného súdu mal spočívať v
tom, že v exekučnej veci rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonom
stanovenej lehote - dňa 16.08. 2010. Náhradu trov konania žalovanému nepriznal. Okresný súd vykonal

dokazovanie oboznámením sa s písomnými podaniami účastníkov konania a ich prílohami a exekučným
spisom Okresného súdu Revúca č. k. 4Er/941/2009, z ktorého zistil, že návrh na vykonanie exekúcie
bol žalobcom spísaný u súdneho exekútora 27. 10. 2009 a dňa 23. 11. 2009 bola exekučnému
súdu doručená žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie žalobcu
ako oprávneného proti povinnej Ivete Samkovej na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu v Bratislave. Exekučný súd dňa 04. 02. 2010 požiadal Stály rozhodcovský súd

o zaslanie spisového materiálu týkajúceho sa predmetného rozhodcovského konania, túto skutočnosť
oznámil súdnemu exekútorovi a oprávneného vyzval na predloženie zmluvy o úvere, na základe ktorej
bol vydaný exekučný titul. Spisový materiál zo Stáleho rozhodcovského súdu bol exekučnému súdu
doručený 25. 03. 2010. Následne exekučný súd dňa 02. 06. 2010 uznesením zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Proti predmetnému vzneseniu podal oprávnený
odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením zo dňa

22. 09. 2010 rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesenie
odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 19. 01. 2011. Následne 09. 02. 2011 exekučný súd viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.
Okresný súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 9. 9. 2014, ktoré žalobca navrhol zrušiť a prerušiť
konanie, čo odôvodnil podaním ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práv na zákonného sudcu v
súvislosti s rozhodnutím nadriadeného súdu o jeho námietke zaujatosti vnesenej voči všetkým sudcom

okresného súdu. Okresný súd samostatným uznesením zamietol návrh na prerušenie konania majúc
za to, že neboli splnené podmienky pre odročenie pojednávania a vec prejednal a vo veci samejrozhodol. Dospel k záveru, že v danom prípade nebol preukázaný tvrdený nesprávny úradný postup
zo strany exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Konštatoval, že v prípade, že súd pri žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúciepreskúmavapredloženýexekučnýtitul-rozhodcovskýrozsudok,jepovinnýtakrobiťsohľadom
na jestvujúce právne predpisy. Poukázal najmä na Exekučný poriadok a dôvodovú správu k novele
účinnej od 01. 06. 2011 týkajúcej sa ustanovenia § 41 ods. 2, písm. d) Exekučného poriadku a stotožnil
sa s argumentáciou žalovaného, že uvedená novela bola prijatá za účelom odstránenia výkladových
problémov spojených s ustanovením § 41 ods. 2, písm. d) Exekučného poriadku. Od 01. 06. 2011 sa

jednoznačne stanovilo, že pod ust. § 41 ods. 2, písm. d) Exekučného poriadku spadajú aj rozhodnutia
rozhodcovských súdov. Teda pred účinnosťou novely nebol nesprávny výklad, ktorý pod ust. § 41 ods.
2, písm. d) Exekučného poriadku zahŕňal aj rozhodnutia rozhodcovských súdov. Vzhľadom na uvedené
pokiaľ ide o znenie § 44 ods. 2, vetá druhá Exekučného poriadku v znení zákona č. 144/2010 Z. z.
účinného v čase udelenia poverenia na vykonanie exekúcie (09.02.2011), mal okresný súd za to, že
lehota 15 dní na vydanie poverenie na vykonanie exekúcie plynúca od doručenia žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie sa už nevzťahovala na prípady, ak sa exekúcia viedla na podklade
rozhodcovského rozsudku, nakoľko novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 144/2010 Z.
z. neobsahovala prechodné ustanovenia ohľadne aplikácie predchádzajúceho znenia Exekučného
poriadku účinného do 31.05.2010, a preto v zmysle zásad procesného práva o nepravej retroaktivite
platí, že súd postupuje podľa znenia účinného v čase realizácie procesného úkonu - v tomto prípade

vydania poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorému došlo 09.02.2011, t. j. za účinnosti zákona č.
144/2010 Z. z.. Z uvedeného okresný súd dovodil, že nemožno v tomto prípade vzhliadnuť nesprávny
úradný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že nebola dodržaná zákonná lehota na vykonanie
úkonu alebo vydanie rozhodnutia, nakoľko táto v tomto prípade nebola stanovená. Navyše súdna prax
sa ustálila na závere, že vo všeobecnosti lehota 15 dní na vydanie poverenia začína plynúť, až keď

má exekučný súd k dispozícii všetky podklady potrebné na posúdenie, či poverenie možno vydať, čo
v tomto prípade nebolo splnené, nakoľko exekučnému súdu bola až dodatočne na jeho výzvu dňa
25. 03. 2010 predložená zmluva o úvere. Pokiaľ ide o prvotné zrušené rozhodnutie exekučného súdu,
ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia, prvostupňový súd uviedol, že vo vzťahu k výkladu
ust. § 44 ods. 2, veta in fine Exekučného poriadku sa súdna prax ustálila na závere, že lehota 15

dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd pre
rozpor v žiadosti, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu, žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia zamietne (viď napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV ÚS 605/2012 zo
dňa 14. 12. 2012, II ÚS 520/2012 zo dňa 10.07.2013, sp. zn. II ÚS 248/2013 zo dňa 25.04.2013,
sp. zn. II ÚS 112/2013 zo dňa 13.02.2013). K namietanému prekročeniu právomoci exekučného súdu

pri preskúmavaní exekučného titulu okresný súd uviedol, že vydanie poverenia v zmysle § 44 ods.
2 Exekučného poriadku musí byť výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, žiadosti o
vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na množstvo takýchto žiadostí podaných
žalobcom na okresnom súde v rovnakom čase, ich posúdenie trvalo dlhší čas, čo však v súlade s
judikatúrou Ústavného súdu SR nemožno považovať za zbytočné prieťahy v konaní (viď napr. uznesenie

Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 606/2012 zo dňa 14. 12. 2012, sp. zn. II.ÚS 245/2013 zo dňa 25.
04. 2013). Z exekučného spisu prvostupňový súd zistil, že exekučný súd spočiatku uznesením zo dňa
02. 06. 2010 zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, avšak následne po zrušení
uzneseniaovrátenívecinaďalšiekonanieodvolacímsúdomvzmyslejehoprávnehonázoru,žesajedná
o vzťah spotrebiteľský, po opätovnom preskúmaní podkladov exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi

poverenienavykonanieexekúciedňa09.02.2011vzmysle§44ods.2Exekučnéhoporiadku.Exekučný
súd bol pritom aj bez návrhu povinný skúmať, či plnenie priznané oprávnenému rozhodcovským
rozsudkom je objektívne možné právom dovolené alebo či neodporuje dobrým mravom. Tento úradný
postup exekučného súdu teda nebol nesprávny, nakoľko exekučný súd neprekročil zákonom uznaný
rozsah prieskumu rozhodcovského rozsudku. Z tohto dôvodu preto nemožno požadovať náhradu škody

a nemajetkovej ujmy. Z exekučného spisu preto okresný súd nemal za preukázané tvrdenie žalobcu,
že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 16. 08. 2010 a to
rozhodnutímozamietnutiežiadostioudeleniepoverenia.Zexekučnéhospisujednoznačnevyplýva,žek
zamietnutiu žiadosti uznesením síce došlo 02.06.2010, toto uznesenie však nenadobudlo právoplatnosť,
nakoľko bolo na základe odvolania oprávneného zrušené uznesením odvolacieho súdu dňa 22. 09.

2010. Z hľadiska právnych účinkov teda neexistuje, neprihliada sa naň, ako by nebolo vydané, a teda v
konečnom dôsledku exekučný súd právoplatne nerozhodol uznesením o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ale súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie udelil
dňa 09. 02. 2011. Vzhľadom na to, že súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup exekučnéhosúdu spočívajúci v nevykonaní úkonu alebo nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, ani
v existencii zbytočných prieťahov v konaní a porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, resp. nezákonnosť vydaného rozhodnutia exekučného súdu ako jeden z predpokladov vzniku

zodpovednosti štátu za škodu a ako jeden z predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Keďže nebol preukázaný prvý predpoklad vzniku nároku na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy, podľa okresného súdu nemá právny význam zaoberať sa ďalšími
predpokladmi vznikuškody, ani jej výškou. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami
zákona č. 514/2013 Z. z. a ustanoveniami Exekučného poriadku.

Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. V odvolaní poukázal na to,
že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup
neboli splnené zákonné podmienky. Odvolateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol
dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto podľa odvolateľa
nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Ak tak

spravil, odňal tým žalobcovi právo na konanie pred súdom. Súd ignoroval jeho žiadosť o zrušenie
(odročenie)nariadenéhopojednávania,žalobcapritomtrvalnaosobnejúčastisvojhoprávnehozástupcu
na pojednávaní, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Žalobca nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil svoje
rozhodnutie, čím došlo aj k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Odvolateľ ďalej namietal, že

tvrdenia okresného súdu o dodržaní zákonných lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú sa časovými
úsekmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku. Je dôležité skúmať nielen moment, kedy
súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil súdnemu exekútorovi. Žalobca nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov a nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom
vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Ďalej namietal, že

neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie bez nariadenia pojednávania v situácii, kedy bolo
potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutými dôkazmi - listinami založenými v exekučnom
spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd umožniť žalobcovi
uplatňovať svoje stanoviská v súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Ak tak neurobil a vo
veci konal, s konečnou platnosťou rozhodol, porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces.

Okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil
sám. Ak súd zistil, že existuje skutočnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musel
o tom informovať účastníkov konania v spore umožnením, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili.
Zdôraznil presvedčenie o porušení jeho práva v exekučnom konaní na rozhodnutie v zákonnej lehote
a vyjadril nepochopenie nad postupom okresného súdu, ktorý nekonštatoval porušenie jeho práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, hoci zistil nedodržanie príslušnej zákonnej lehoty zo strany
exekučného súdu. Napadnutý rozsudok označil za nepreskúmateľný, pretože sa vôbec nezaoberal
uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalobca predložil znalecký posudok o vzniku
škody, ktorým je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny
dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Žalobca v odvolaní

zároveň namietal, že prvostupňový súd bol povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej osobitne
rozhodnúť o jeho návrhu na prerušenie konania.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O. s. p., pretože nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie vykonané prvostupňovým
súdom. Rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods. 2 a § 156 ods. 1, 3
O. s. p., čo bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa 27. mája 2015,

pričom napadnutý rozsudok okresného súdu bol odvolacím súdom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne
správne potvrdený.

Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (1) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri

výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebod) nesprávnym úradným postupom.
(2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (1) štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný

postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej
pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu
vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

(2) Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci

alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia,
ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti,
ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. (1) odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

(2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní veci z dôvodov uvedených v odvolaní dospel k záveru, že odvolaniu nie

je možné vyhovieť.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou voči žalovanému domáhal
zaplateniavyčíslenejnáhradymajetkovejškodyanemajetkovejujmyspôsobenejnesprávnympostupom
exekučného súdu v exekučnom konaní, ktorý nesprávny postup mal spočívať v zamietnutí žiadosti o

vydaní poverenia na vykonanie po uplynutí zákonom stanovenej 15dňovej lehoty. Žalobca priamo v
žalobe vzniesol námietku zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, o ktorej rozhodol nadriadený
súd tak, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. Okresný
súd doručil žalobný návrh žalovanému na vyjadrenie, podané vyjadrenie žalovaného k žalobe riadne
doručil žalobcovi dňa 22.04.2013. Prvostupňový súd účastníkov konania na pojednávanie riadne

predvolal, lehota na prípravu pojednávania bola zachovaná. Súd na pojednávaní po vykonanom
dokazovaní vyhlásil rozsudok. Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že prvostupňový súd si v
rámci prípravy pojednávania zadovážil predmetný exekučný spis 4Er/941/2009, z ktorého vyplýva, že
súdny exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 23. 11. 2009 a na
základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie spísaného do zápisnice u súdneho exekútora

dňa 27.10.2009, pričom exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava sp. zn. SR 04120/09 zo dňa 24. 8. 2009. Exekučný súd
uznesením sp. zn. Er/941/2009 zo dňa 2. júna 2010 žiadosť o vydanie poverenia zamietol. Proti
rozhodnutiu podal oprávnený odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením
č. k. 15CoE/227/2010-26 zo dňa 22. 09. 2010 tak, že rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Následne exekučný súd dňa 09. 02. 2011 udelil súdnemu exekútorovi poverenie na
vykonanie exekúcie. Z uvedeného nesporne vyplýva, že tvrdenie žalobcu v žalobe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutím žiadosti dňa 16. 08. 2010,
t. j. s omeškaním viac ako 293 dní, nemá v oporu v zistenom skutkovom stave, ani nevyplýva z obsahu
pripojeného exekučného spisu. Súd uvádza, že v tomto prípade je zrejmé, že aj z dôvodu predkladania

enormného množstva typových odvolaní žalobcu na rôzne súdy, odvolacie dôvody nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami uvedenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu. Ide o
len o zhrnutie rozličných dôvodov reagujúcich na rôzne dôvody zamietnutia návrhov na začatie konania
prvostupňovými súdmi SR v obdobných veciach. V odvolaní odvolateľ namieta, že neboli splnenépodmienky pre rozhodnutie bez nariadenia pojednávania, zároveň však namieta, že súd vec prejednal
v jeho neprítomnosti bez toho, aby na to boli splnené zákonné podmienky, ďalej namieta, že nebolo
rozhodnuté o jeho návrhu na prerušenie konania, hoci z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že o návrhu

na prerušenie konania okresný súd rozhodol samostatným uznesením a pod.. V odvolaní je tak viacero
rozporov a protirečení a žalobca pripisuje súdu závery, ktoré tento v odvolaním napadnutom rozhodnutí
nevyslovil, resp. ktoré nemajú podklad v obsahu súdneho ako aj exekučného spisu.

Odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu

smerujúce voči konkrétnym záverom okresného súdu uvedeným v napadnutom rozhodnutí, ako aj
predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom. V plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými
a právnymi závermi okresného súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. na ne v celom rozsahu
odkazuje. Okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,
na ktoré aplikoval správne ustanovenia právnych predpisov a vec správne právne posúdil. Záver
okresného súdu o nenaplnení predpokladu zodpovednosti žalovaného za škodu je správny, pretože

žalobca nepreukázal ním tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu v spornom exekučnom
konaní. Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.) sa pri
posudzovaní veci krajský súd zaoberal len námietkami odvolateľa a procesným postupom okresného
súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré by mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Odvolaciu námietku, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca, odvolací súd nepovažuje za
dôvodnú. Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodnutia veci založil žalobca na
argumentácii, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu mal ako exekučný súd svojím nesprávnym
úradným postupom spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod na

vylúčenie sudcu nezakladá samotná skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej je
žalovanýmsúd, naktoromtentosudcavykonávasúdnictvo(napr.uznesenieNSSRsp.zn.3Nc/14/2010
zo dňa 31.05.2010); dôvodom na vylúčenie sudcu bez ďalšieho nie je ani to, že vykonáva súdnictvo
na súde, ktorý podľa tvrdení žalobcu svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť žalovaného za majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu (napr. uznesením NS SR sp. zn.

6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 a sp.zn 3Cdo/202/2013
zo dňa 12.09.2013). Obdobne možno poukázať aj na uznesenie NS SR z 23.06.2013 sp. zn.
7Cdo/141/2013. Rovnako možno poukázať aj na obdobnú rozhodovaciu prax v Českej republike pri
zhodnej právnej úprave (napr. uznesenie NS ČR sp. zn. 31Nd/209/2009 zverejnené pod č. 65/2010
Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek). O žalobcom vznesenej námietky zaujatosti zákonného sudcu

riadne rozhodol nadriadený súd s tým, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
nevylúčil. Zo spisu okresného súdu súčasne vyplýva, že uznesenie nadriadeného súdu rozhodujúceho
o námietke zaujatosti (Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12NcC/86/2013-55 zo dňa
10.12.2013) bolo účastníkom riadne doručené. Iné, resp. nové dôvody zaujatosti zákonného sudcu
(JUDr. Šabla) v odvolaní neuviedol.

Odvolacia námietka žalobcu, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania a vykonaním dokazovania
v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať pred súdom a porušil jeho práva na kontradiktórne konanie,
rovnako nie je dôvodná. Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní.
Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie a nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho

odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu
a dosiaľ vykonané dôkazy.

Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnom poriadkom. Musí však ísť

o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom
uplatniť, a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.
s. p. dáva súdu možnosť prejednať vec aj v neprítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu. Môže tak
urobiť, ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví, ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania. O. s. p. bližšie nekonkretizuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, ktorý bráni súdu

vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Takýto dôležitý dôvod však sa musí vzhľadom na prekážku,
ktorá mu v tom bráni vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov
aspektom ospravedlnenia. Pritom môže ísť nielen o udalosti majúce objektívnu povahu, ale aj o okolnosti
spôsobené samotným účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno v danej situácii s prihliadnutímna všetky okolnosti prípadu, na pomer účastníka považovať za dôležité. Účastníci konania boli na
pojednávanie vytýčené na deň 09. 09. 2014 riadne a včas písomne predvolaní, zákonná 5-dňová lehota
na prípravu na pojednávanie bola zachovaná. Žalobca okresnému súdu doručil návrh na zrušenie

nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, pretože
podľa názoru žalobcu vo veci nekoná nestranný a zákonný sudca, a preto navrhol zrušiť pojednávanie
až do konečného rozhodnutia o otázke nestrannosti súdu a otázke zákonného sudcu v prejednávanej
veci s poukazom na to, že podal na Ústavný súd SR sťažnosť na porušovanie základného práva na
súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu, ako aj základného práva na spravodlivý súdny

proces a práva na nestranný súd zriadený zákonom. Zároveň navrhol prerušiť konanie do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR.

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
SR je v O. s. p. garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z jeho ďalšieho pojednávania
rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 O. s. p.). Okolnosť, že vo veci napriek tomu rozhoduje

sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní
a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych prostriedkov podľa
príslušných ustanovení O. s. p.. O námietke zaujatosti voči sudcom okresného súdu ako aj námietke
zaujatostizákonnéhosudcuvznesenejžalobcomvkonanívedenomnaokresnomsúderozhodolKrajský
súd v Banskej Bystrici ako nadriadený súd tak, že zákonný sudca JUDr. Šabla nebol vylúčený z

konania a rozhodovania. Z uvedeného dôvodu poukázanie žalobcu na skutočnosť ohľadne nedostatku
nestrannosti sudcu nie je dôvodný. Pokiaľ žalobca namietal, že prvostupňový súd pochybil, keď v
rozhodnutí o podanej žalobe rozhodol aj o zamietnutí návrhu na žalobcu na prerušenie konania,
pričom v čase vydania meritórneho rozhodnutia nebolo právoplatné rozhodnutie o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania, súd uvedenú námietku považoval za neodôvodnenú, keďže nekorešponduje

s obsahom súdneho spisu, ani s výrokom obsiahnutým v napadnutom rozhodnutí. Pokiaľ zo strany
navrhovateľa bol podaný návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu
a práva na nestranný súd, takýto návrh automaticky nezakladá povinnosť súdu prerušiť konanie. V tejto
súvislosti je potrebné poukázať na to, že Ústavný súd SR v obdobných ústavných sťažnostiach žalobcu

z dôvodu podania ktorých navrhoval prerušiť prvostupňové konanie, rozhodol mnohými uzneseniami,
(napr. I.ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02. 2013), pričom žalobca nebol úspešný. Navrhovateľ tak mohol o
tom vedomosť v čase podania návrhu na prerušenie konania v tejto veci. O jeho návrhu na prerušenie
konania bolo rozhodnuté samostatným uznesením okresného súdu č. k. 4C/423/2012-77 zo dňa 09. 09.
2014. Námietka odvolateľa, že okresný súd o jeho návrhu na prerušenie konania nerozhodol, teda nie je

dôvodná. Postupom okresného súdu v súlade so zákonom nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka
konať pred súdom. K odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom nedošlo ani v rámci dokazovania.
Okresný súd síce vykonal dokazovanie na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania (§ 101
ods. 2 O. s. p.), toto však okrem oboznámenia so žalobou a vyjadrením žalovaného pozostávalo len
s oboznámením sa s listinami z exekučného spisu 4Er/941/2009, ktoré ako dôkaz navrhol vykonať

samotný žalobca priamo v žalobe. Žalobca bol účastníkom uvedeného exekučného konania a obsah
exekučného spisu mu bol preto nepochybne známy, keďže všetky rozhodnutia v exekučnom konaní
mu riadne doručené. Iné dokazovanie okresný súd nevykonal. Zákonným postupom okresného súdu
nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom. Žalobca sám svojou neúčasťou na
pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný, zmaril svoju možnosť vlastným zavinením dôsledne

uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy, pričom Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 101
ods. 2 O. s. p. umožňuje uskutočniť konanie tak, aby bolo vydané meritórne rozhodnutie i bez súčinnosti
účastníkov. Z hľadiska okolností uvedeného konkrétneho prípadu nedošlo k porušeniu práva účastníkov
na spravodlivý proces bez toho, aby bola zároveň narušená plynulosť súdneho konania.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorý sa
podľa neho nezaoberá vôbec uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou, ani túto
námietku odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Žalobca v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych
obligatórnych predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
- nesprávny úradný postup exekučného súdu. Nebolo preto potrebné, aby sa prvostupňový súd v

odôvodnení rozsudku osobitne zaoberal nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy. Táto
skutočnosť preto nespôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Okresný súd sa správne
v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považované za rozhodujúce, pretože všeobecný - prvostupňový súd nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd stručne a jasne objasnil
skutkový, ako aj právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že nárok žalobcu nie je

dôvodný.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolacie námietky žalobcu za dôvodné, a preto
napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. v celom rozsahu ako vecne správny
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 O. s. p..
Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Tieto si však do doby rozhodnutia odvolacieho súdu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a ich vznik nemal
odvolací súd preukázaný ani zo súdneho spisu. Odvolací súd mu preto náhradu trov konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 75/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.