Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. január 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 20CoE/117/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5615203606
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5615203606.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.
r. o., so sídlom Astrová 2/A, Bratislava, IČO: 36 432 105, právne zast. JUDr. Veronikou Kubrikovou,
PhD., advokátkou so sídlom P. XX, W., proti povinnej: P. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. č. XXX/X,
D. P., o vymoženie pohľadávky 155,65 € s príslušenstvom, v štádiu konania pred udelením poverenia
súdnemu exekútorovi Mgr. Jane Virličovej, so sídlom exekútorského úradu Q. XXX/A, W. pod EX

5733/15, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k.
6Er 405/2015-11 zo dňa 02.07.2015, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. V odôvodnení uviedol, že medzi právnym predchodcom oprávneného Všeobecnou úverovou

bankou, a. s. a povinnou bola dňa 07.07.2006 uzavretá zmluva o poskytnutí flexipôžičky. Táto zmluva je
zmluvou spotrebiteľskou, typovou zmluvou. V bode 5 čl. II. tejto spotrebiteľskej zmluvy bolo dohodnuté,
že všetky spory, ktoré vznikli z tejto zmluvy, budú rozhodované v rozhodcovskom konaní Stálym
rozhodcovským súdom Asociácie bánk. Takáto rozhodcovská doložka bola tiež zakomponovaná aj do
záverečných ustanovení všeobecných obchodných podmienok čl. IX bod 3. Zo Zákona o bankách
vyplýva pre banku jedine povinnosť ponúknuť svojim klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy,

čo banka aj urobila. V zmysle § 43a Občianskeho zákonníka má z návrhu na
uzavretie rozhodcovskej zmluvy vyplývať vôľa navrhovateľa - banky, aby bola v prípade prijatia návrhu
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy spotrebiteľom takýmto návrhom viazaná. Mlčanie alebo nečinnosť
spotrebiteľa samé o sebe neznamenajú prijatie návrhu banky na uzavretie rozhodcovskej zmluvy.
Uvedené však núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť predmetnej rozhodcovskej doložke. Táto nie
je ani návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak, ako to vyplýva zo Zákona o bankách v spojení s

Občianskym zákonníkom. Takúto rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na
výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho
vyvolal dodávateľ, preto je rozhodcovská doložka neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve a
preto je neplatná. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená
na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k

záveru, že je vydaný v rozpore so zákonom, a preto podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku návrh na
vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Uviedol, že prvostupňový súd
prekročil zákonné limity na preskúmanie žiadosti o vydanie poverenia, a to skúmaním iných listín ako
pripúšťa výslovné znenie § 44 ods. 2 EP v znení účinnom do 31.12.2014. Podľa tohto ustanovenia

súd je oprávnený skúmať a vykonávať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ďalej namietal prekročenie zákonných limitovpre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a prekážky rozsúdenej
veci a so skúmaním rozhodcovskej doložky. Právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou
pre opätovné prejednanie veci, a preto ju nie je možné prejednať ani v exekučnom konaní podľa §

44 ods. 2 EP. Ďalej namietal vylúčenie možnosti riešiť spory podľa Zákona o rozhodcovskom konaní
a poukazoval na povinnosť právneho predchodcu oprávneného - banky - postupovať v súlade s §
93b zákona o bankách. Ďalej namietal nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a
porušenie § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. absenciu akýchkoľvek dôkazov pre právne
závery v rozhodnutí uvedené. Ďalšou námietkou bolo, že prvostupňový súd konštruoval nový skutkový

stav bez účasti oprávneného a odňatie možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému
stavu. Namietal, že exekučný súd rozhodoval ako súd konajúci vo veci samej, pritom O.s.p. ani
Exekučný poriadok (ďalej aj EP) neposkytuje žiadnu oporu pre záver, že by mohol vykonávať vo veci
samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Ďalej namietal nesprávnu aplikáciu
sekundárneho práva Európskej únie v horizontálnych vzťahoch a judikatúre Európskeho súdneho
dvora. Podľa neho nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu č.

93/13/EHS, nakoľko je aktom výlučne sekundárnej povahy a jej význam je výlučne indikatívny a v
žiadnom prípade interpretačný. Ďalej namietal porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní, keď
exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach v troch veciach poverenia vydajú aj zamietajú.
Pritom poukázal na iné rozhodnutia odvolacích súdov v iných veciach. Ďalej namietal neprimerané
zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia. Žiadal, aby bolo

prvostupňové rozhodnutie zmenené tak, že žiadosti o udelenie poverenia sa vyhovuje, alternatívne ak
by bolo napadnuté rozhodnutie zrušené a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) vec preskúmal v rozsahu vymedzenom v §
212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) potvrdil napadnuté uznesenie
ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Krajský súd v Žiline sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, že rozhodcovská doložka,

tak ako bola dojednaná, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd poukazuje na to, že hoci bola súčasťou samotnej
zmluvy o poskytnutí flexipôžičky, teda úkonu, ktorý podpísal aj spotrebiteľ - povinný, z obsahu
rozhodcovskej doložky vyplýva, že obsah rozhodcovskej doložky bol nemenný, jej obsah dodávateľ
formuloval výlučne sám a jej obsah spotrebiteľ pred podpisom zmluvy nemohol ovplyvniť, rovnako

ani jej zaradenie do komplexu vzájomných práv a povinností zmluvných strán v zmluve o poskytnutí
flexipôžičky. Z uvedeného treba vyvodiť, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a
je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Nadväzne rozhodcovský rozsudok vydaný v
dotknutej spotrebiteľskej veci rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie z takto neplatne
uzavretej rozhodcovskej doložky, je nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý

exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) EP. Preto je takýto exekučný titul materiálne nevykonateľný -
napr. uznesenie NS SR č. k. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012.

Čo sa týka odvolacích námietok oprávneného, súd k nim uvádza nasledovné. Čo sa týka námietky,
že nie je možné v rámci § 44 ods. 2 EP preskúmať iné listiny, ako sú uvedené v tomto ustanovení,

súd konštatuje, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z
hľadiska ich súladu so zákonom. V rámci preskúmania exekučného titulu exekučný súd je oprávnený a aj
povinný skúmať procesné podmienky na vydanie exekučného titulu. Skúmaním platnosti rozhodcovskej
doložky(dohodnutejvspotrebiteľskejveci,t.j.vovecivyplývajúcejzospotrebiteľskéhoprávnehovzťahu,

ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá
neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnostirozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku.

Exekučný súd ani neprekročil zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu podľa § 45 ods. 1, 2
Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, pretože z odôvodnenia napadnutého
uznesenia vypláva, že svoje rozhodnutie neodôvodnil aplikáciu tohto ustanovenia zákona. Nezaoberal
sa meritórnym obsahom exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, a teda neposudzoval tento
exekučný titul v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) cit. zákona. Čo sa týka námietky prekážky rozsúdenej

veci, táto prekážka v konaní nie je daná vydaním napadnutého uznesenia a pokiaľ rozhodcovský súd
iným spôsobom posúdil platnosť rozhodcovskej doložky, uvedené nemá žiaden vplyv na posúdenie
tejto čiastkovej procesnej otázky zo strany exekučného súdu. Oprávneniu súdov v exekučnom konaní
skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej
neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní Aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužil možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Čo sa týka tvrdenej nesprávnej aplikácie § 93b Zákona o bankách, je pravda, že znenie § 93b ods.
1 Zákona o bankách v znení účinnom ku dňu uzavretia rozhodcovskej doložky, a to až do 30.11.2009
explicitne nestanovovalo právo klienta na možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Táto povinnosť, spolu s povinnosťou
banky preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy, bola

zakomponovaná do tohto zákonného ustanovenia až novelou zákona č. 492/2009 Z.z. účinnou od
01.12.2009. Táto novela reagovala na prevládajúci právny názor, že aj zmluvy uzavreté medzi bankami
a klientmi sú zmluvami spotrebiteľskými a je teda na ne potrebné aplikovať smernicu Rady č. 93/13/EHS,
ktorá od 01.04.2004 už bola súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, a je teda aplikovateľná
i v týchto veciach. Táto skutočnosť nič nemení na tom, že hoci neexistovala explicitná právna úprava

v § 93b ods. 1 zák. č. 483/2011 Z.z. účinného do 30.11.2009, platili ostatné právne normy Slovenskej
republiky, a to najmä Občiansky zákonník, ktorý bolo potrebné aplikovať aj na tieto zmluvné vzťahy, a
preto takáto rozhodcovská doložka sa posudzovala z hľadísk uvedených v smernici č. 93/13/EHS aj
pred účinnosťou novely § 93b ods. 1, ktorá bola vykonaná zákonom č. 492/2009 Z.z..

Okrem toho zo znenia Zákona o bankách účinného ku dňu uzavretia zmluvy o úvere nevyplýva
povinnosť spotrebiteľa prijať návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, ak mal záujem uzavrieť zmluvu o
spotrebiteľskom úvere. Banky boli povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory s obchodom budú rozhodnuté v
rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, t. j. mali túto

možnosť len ponúknuť, a nie do formulárovej pretlače zmluvy vopred včleniť vyslovenie súhlasu bez jeho
možnosti s týmto aj nesúhlasiť. Ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola doložka takto formulovaná,
t. j. že spotrebiteľ sa nemohol rozhodnúť, či doložku príjme, alebo neprijme bez toho, že by neprijatie
doložky malo za následok neuzavretie samotnej úverovej zmluvy, takéto koncipovanie doložky bolo v
rozpore aj s vtedy platnou právnou úpravou § 93b ods. 1, 2 Zákona o bankách. Preto i v čase uzavretia

tejto doložky, keďže nebola súladná s vtedajšou platnou úpravou a nedovoľovala spotrebiteľovi vybrať si
orgán, ktorý bude riešiť prípadné spory, bola táto doložka neprijateľnou, a teda neplatnou. Táto námietka
je nedôvodná.

K námietke nesprávnej aplikácie § 53 ods. 4 OZ a § 153 ods. 1 O.s.p. neboli oprávneným uvedené

konkrétne námietky. Samotné hypotetické úvahy o tom, že ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú
doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch strán, konanie by prebehlo na štátnom súde,
že sa súd nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v tak závažnej veci,
akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať, sú právne irelevantné. Na
neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nič nemení ani tvrdenie oprávneného, že rozhodcovský súd,

ktorý vydal exekučný titul, pozostáva výhradne z odborne spôsobilých a bezúhonných fyzických osôb
s právnickým vzdelaním pochádzajúcich z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo podľa
tvrdenia oprávneného zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán,
dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc.K námietke konštruovania nového skutkového stavu bez účasti oprávneného a odňatia možnosti
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd

nekonal v rámci sporového konania, nejednalo sa teda o opätovné prejednanie veci, ktorá už bola
prejednaná rozhodcovským súdom, ale ako bolo vysvetlené vyššie, exekučný súd len skúmal materiálnu
vykonateľnosť exekučného titulu. Vzhľadom na to, že na zaujatie právneho názoru postačovali listinné
dôkazy, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, a ktoré predložil samotný oprávnený, nebolo potrebné v danej
veci rozhodovať na pojednávaní a pokiaľ oprávnený namieta odňatie možnosti vyjadriť

sa k vykonaným dôkazom, všetky tieto dôkazy predložil samotný oprávnený, a teda mal vedomosť o ich
možnom vykonaní v exekučnom konaní, k čomu mu nič nebránilo sa vyjadriť. K tomuto bodu odvolania
krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 6Cdo/7/2013 zo dňa 22. januára 2014,
z ktorého cituje: „Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť
exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky bola istina obsahujúca túto
doložku (úverová zmluva), nebolo potrebné na vykonanie tohto dôkazu nariadiť pojednávanie. Tento

záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania, ktoré nie je v zásade konaním
sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti písomnej rozhodcovskej doložky bolo právnou
otázkou. Nariadenie pojednávania by sa za týchto okolností ako aj s prihliadnutím na možnosť
opravného konania bolo zbytočné a odporovalo by zásade hospodárnosti konania. Vykonanie dôkazu
listinou jej prečítaním alebo oboznámením obsahu na pojednávaní vyžaduje § 129 ods. 1 O.s.p., ktoré

primerane platí aj pre exekučné konanie, len ak sa nariaďuje pojednávanie.“

Pokiaľ oprávnený namietal, že záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky nie je možné oprieť o smernicu
EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt je aktom výlučne sekundárnej povahy,
ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, súd uvádza,

že napadnuté rozhodnutie svoje právne posúdenie veci nezaložilo prioritne na aplikácii tejto smernice.
Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky vyvodilo z Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia
základnej zmluvy (§ 53 ods. 1, § 39, § 54 ods. 1). Je však treba uviesť, že súčasťou Občianskeho
zákonníka je príloha Zoznam preberaných právnych aktov európskych spoločenstiev a Európskej únie,
kde pod č. 1 je prebraná smernica Rady č. 93/13/EHS, to znamená, že táto smernica je súčasťou

právneho poriadku Slovenskej republiky.

Aninámietkaporušeniaprávnejistoty,keďvobdobnýchveciachsúvydávanérozličnérozhodnutiasúdov
Slovenskej republiky, nemôže byť v tejto veci dôvodná. Pokiaľ sú aj v iných skutkovo obdobných veciach
vydávané rozhodnutia inak posudzujúce skutkové a právne otázky ako dané rozhodnutie, uvedené

nemôže mať vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia v danej veci. Námietka neprimeraného
zvýhodňovania povinného pred exekučným súdom taktiež bola vyhodnotená ako nedôvodná. § 54
ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere jednoznačne
uvádza, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona
v neprospech spotrebiteľa. Ods. 2 tohto ustanovenia tiež uvádza, že v pochybnostiach o obsahu

spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. V danom prípade z listinných
dôkazov bolo nesporne preukázané, že rozhodcovská doložka, tak ako bola koncipovaná v zmluve
o úvere, je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Takáto doložka bola dojednaná v
rozpore s citovanou právnou úpravou a nie je možné konštatovať, že by preto došlo k neprimeranému
zvýhodňovaniu povinného v tomto exekučnom konaní.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

V Žiline, dňa 26. januára 2016

JUDr. Jana Martinčeková
predsedníčka senátu