Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. január 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoE/122/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610208357
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2610208357.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska
5, IČO: 35 724 803 zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti
povinnému: U. D., nar. XX. A. XXXX, naposledy bytom T. XXX, v konaní zastúpenému opatrovníčkou: U.
O., zamestnankyňa Okresného súdu Senica, o 303,93 eur s prísl., o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu
Okresného súdu Senica zo 17. júna 2014 č. k. 10Er/665/2010-29, EX 16175/10u, IČS: 2610208357,

takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu, nepriznal súdnemu exekútorovi (JUDr.

Rudolfovi Krutému) právo na náhradu trov exekúcie a povinnému nepriznal náhradu trov konania a
náhradu trov odvolacieho konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne použitím ustanovení § 57 ods.
2 E. p. (zákon č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok v neskorších zmien a doplnení), § 45 ods. 1 a
2 ZoRK (zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení),
§ 52 ods. 1, § 53 ods. 1, ods. 5 O. z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení platnom
a účinnom do 31. decembra 2007, resp. od 1. januára 2008) a § 2 písm. a/ a b/, § 3 ods. 2 ZoSÚ

(zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch), § 87 písm. f/ O. s. p. (zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení), odkazom na články Smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“),
resp. i poukazom na stanovisko Súdneho dvora vo veci C-40/08 a C-243/08 (Pannon GSM), keď
vecne mal predovšetkým za to, že tu šlo nepochybne o spotrebiteľský vzťah na základe zmluvy o
úvere (Zmluva o bežnom účte fyzickej osoby v Sk a poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto

účtu), v ktorom rozhodcovskú doložku pojatú do tzv. formulárovej zmluvy oprávnenej (konkrétne do
bodu 4.9. článku IV Všeobecných obchodných podmienok, ďalej tiež „VOP“) bolo treba považovať za
ustanovenie spôsobujúce hrubý nepomer v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa
a takto aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou, ak podstatou príslušného
dojednania bolo nanútenie záujmu dodávateľky (poskytovateľky spotrebiteľského úveru) riešiť spory
vzniknuté zo zmluvy účastníkov pred rozhodcovským súdom a to tým skôr, ak povinný (v pozícii dlžníka

z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku osobitne nevyjednal. Takáto rozhodcovská
doložka núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, prieči sa dobrým mravom
a výkon práv a povinností z nej odporuje dobrým mravom, a preto súd exekučné konanie zastavil.
Rozhodnutie o trovách exekúcie odôvodnil právne ust. § 200 ods. 2 E. p. tak, že nepriznal exekútorovi
náhradu trov exekúcie, nakoľko si ich neuplatnil. Súd prvého stupňa rozhodoval i o trovách povinného, o
ktorýchrozhodolpodľa§142ods.1,§146ods.2vetaprváO.s.p.,keďpovinnému,ktorýmalvoveciplný

úspechnáhradutrovkonanianepriznal,resp.anináhradutrovodvolaciehokonania(predchádzajúceho),
pretože mu žiadne nevznikli.Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na jeho zrušenie (uznesenia) a
vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytkla prekročenie oprávnení

priznávaných mu právom (keďže z ustanovení ZoRK citovaných napadnutým uznesením vyplýva len
možnosť zastaviť exekúciu - nie aj zamietnuť žiadosť o poverenie), ako i nesprávnosť právneho
posúdenia veci, majúc za to, že ani z dostupnej judikatúry ESD vo veciach ochrany spotrebiteľa
nemožno vyvodiť oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú
nepodaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku práve pre popretie platnosti rozhodcovskej

doložky). Ani vyhodnotenie vzťahu účastníkov ako vzťahu spadajúceho pod ustanovenia O. z. o
spotrebiteľských zmluvách (§§ 52 - 54) podľa nej (odvolateľky) neobstojí, ak tu zmluva podľa úpravy
platnej v čase jej uzavretia (a to až do 31. decembra 2007) nepatrila do výpočtu v ust. § 52 ods. 1 O.
z. a mala sa tak riadiť len ZoSÚ a inak Obchodným zákonníkom (zákonom č. 513/1991 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež „Obch. z.“ - pozn. odvolacieho súdu). Poukázala na skutočnosť,
že slovenský exekučný súd by bol podľa rozsudku Asturcom povinný vyhodnotiť rozhodcovskú doložku

ex offo ako nekalú podmienku, ak by slovenské procesné právo umožňovalo exekučnému súdu, aby
vyhodnotil rozhodcovskú doložku v rámci exekučného konania ako neplatnú, a to z hmotnoprávneho
dôvodu vyjadreného v slovenskom hmotnom práve. V slovenskom právom poriadku je príslušný na
posúdenie platnosti rozhodcovskej zmluvy súd, ktorý rozhoduje o žalobe účastníka rozhodcovského
konania proti rozhodcovskému rozsudku, pričom ak tento súd vysloví neplatnosť rozhodcovskej zmluvy,

je povinný vecne rozhodnúť o žalovanom nároku. I nedovolenosť plnenia priznaného rozhodcovským
rozsudkom možno potom vykladať iba ako zakázanosť plnenia právom a nie jeho prípadný rozpor s
dobrými mravmi a napokon ani z dôvodovej správy k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. a rozhodnutia
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.3MCdo11/2010z26.9.2011nemožnovyvodiťneplatnosť
rozhodcovskej doložky ako celku.

Povinný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú

vec (žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom
predpokladanýprípadpotrebyprejednávaniaajtakejtovecinapojednávaníodvolaciehosúdu)adospelk
záveru,ženapadnutéuznesenietrebapovažovaťzasprávneanámietkyvočinemuzostranyoprávnenej
preto logicky za nedôvodné.

Odvolací súd nemal dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom
prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) pojatej aj do odôvodnenia
napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom
prvého stupňa predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti
dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s.

p.). Nakoľko tu však bol zároveň i podrobne vyargumentovaný nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi
(v odvolaní) a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je
tu však napokon v každej odvolacím súdom prejednávanej veci vynímajúc z toho len prípady paušálneho
opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký tu ale nešlo bez ohľadu na skutočnosť, že so
všetkými námietkami obdobnými tým z prejednávanej veci sa tunajší súd už v minulosti stretol), potrebné

je doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :

Prijať nemožno už tú námietku z odvolania, resp. dve takéto námietky, podstatou ktorých je, že 1. dosiaľ
známymi rozhodnutiami ESD v tzv. spotrebiteľských veciach nemožno obhájiť nahrádzanie nečinnosti
spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej exekúcie) činnosťou

exekučného súdu a že 2. skúmanie platnosti rozhodcovskej doložky a teda i právnej bezvadnosti
exekučného titulu reprezentovaného rozhodcovským rozsudkom výlučne v rámci procesu udeľovania
poverenia exekútorovi (teda bez iniciovania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku) je postupom
bez opory v zákone.

Je to totiž najmä súdom prvého stupňa použité ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého
paragrafu), ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrátv minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly
zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti. V uvedenej súvislosti
samozrejme stále platí i to, že udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade

nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne
predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie
exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (zamietnutie žiadosti o
poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu
výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul).

Z toho potom vyplýva nedôvodnosť odvolacích námietok oprávnenej procesného rázu, keďže je stále
potrebné trvať na tom, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie
na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa
splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by opravoval a formálne

rušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než súdu
spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť vynímajúc z toho možnosť
podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia
exekútorovi); môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť.
Hoci v tejto súvislosti možno súhlasiť s oprávnenou, že tu z pohľadu jej dopracovania sa k vymoženiu

pohľadávky ide o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide naopak o rozdiel
zásadný. Prijatie opačného názoru (formulovaného odvolaním na jednej strane tak, že exekučný súd
by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento nemal skúmať prakticky inak než po stránke
formálnych náležitostí a na druhej strane tak, žeby v prípade zistenia okolností uvedených v ust. § 45
ods. 1 ZoRK mal mať možnosť len zastaviť exekúciu) by pritom malo za následok, že súdy by buď

nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec
alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu
mali byť donucované najskôr do udeľovania poverení (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania
pohľadávky v každom jednom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie.
Obe takéto možnosti však tunajší odvolací súd už v minulosti odmietol s tým, že takýto výklad je

nesprávny, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo nie sú)
už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť
- z ktorého dôvodu napokon alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou
zastavenia exekúcie z tu diskutovaného dôvodu je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným
nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese

udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v tejto konkrétnej
veci pritom od takéhoto záveru - predstavujúceho výraz konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry)
Krajského súdu v Trnave nebol dôvod ustupovať.

Správnou však nebola ani izolovaná interpretácia ustanovenia § 52 ods. 1 O. z. v znení platnom v

čase uzavretia zmluvy predchodkyne oprávnenej a povinnej, ktorej cieľom bolo presvedčiť o vymanení
sa vzťahu z prejednávanej veci z rámca úpravy noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle.
Takáto interpretácia totiž opomínala to, na čo tunajší súd taktiež upozornil už vo svojej skoršej
rozhodovacej praxi z minulosti a síce, že úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky
kompaktnosti. Takýto charakter úpravy mal pritom nesporný význam aj v prejednávanej veci, keď tu

okrem ZoSÚ a O. z. bol už v čase uzavretia zmluvy aj niekdajší zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č.
634/1992 Zb.), ktorý v rámci svojho ustanovenia § 23a ods. 1 do právneho poriadku Slovenskej republiky
zaniesol pojem tzv. typovej (a zároveň vždy spotrebiteľskej) zmluvy, ktorou bola zmluva, ktorá sa má
uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje; pričom podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať a/

neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby
na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj
výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho
spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/ podmienky, ktoré sú v rozpore

s dobrými mravmi.

Práve to znamenalo, že už v čase uzavretia zmluvy predchodkyne oprávnenej (Tatra banka, a. s.)
a povinného z prejednávanej veci muselo byť vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak nežna zmluvu typovú (a spotrebiteľskú), pričom napokon i tie najmenšie pochybnosti v uvedenom smere
odstránila novelizácia zákona o ochrane spotrebiteľa vykonaná zákonom č. 616/2004 Z. z. (platná a
účinná už naopak po uzavretí zmluvy), nahradzujúca skoršiu definíciu typovej zmluvy takou definíciou

spotrebiteľskej zmluvy, do ktorej už nepochybne spadali (vyjadrením expressis verbis, čiže výslovne) aj
zmluvy uzavreté podľa Obch. z. (čo napokon muselo viesť k tomu, že protivník spotrebiteľa v prípadnom
spore nemohol ťažiť zo stručnejšieho výpočtu zmluvných typov v O. z., ak tu paralelne existovala
ďalšia úprava pojmovo zaraďujúca do rámca typových a takto i spotrebiteľských zmlúv, či neskôr už len
spotrebiteľských zmlúv aj zmluvy obdobné tej z prejednávanej veci).

Hoci ani odvolaním v tejto veci (obsahujúcim len oprávnenou vo všetkých ňou vedených konaniach
a tunajším súdom dosiaľ prejednaných veciach, skončených v prvom stupni zamietnutím žiadosti
o poverenie pre neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, paušálne uplatňované tie isté dôvody) sa
výslovne nenamietalo i vyhodnotenie rozhodcovskej doložky za neprijateľnú a preto i neplatnú zmluvnú
podmienku, odvolací súd tu poukazuje na ust. § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej

podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa) i o odsek
4 (v čase uzavretia zmluvy odsek 3) rovnakého paragrafu (ktoré ustanovenie sa okrem tam uvedeného
výpočtu zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné - a preto i podľa ďalšieho odseku 5, skôr
4 za neplatné, vyznačuje tiež tým, že tam uvedený výpočet je len demonštratívny, čiže príkladmý).

Preto musela byť celkom bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku)
už len preto, že tu na neprijateľnosť treba usudzovať aj v prípadoch podoby doložky poskytujúcej
spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nútiacej ho však pre prípad
zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu a v tejto

konkrétnej veci dokonca rozhodcovská doložka mala charakter výlučnej rozhodcovskej doložky - u ktorej
na neprijateľnosť a neplatnosť bolo by treba usúdiť z uvedeného zhora ak nie pre nič iné, tak za použitia
metódy právnej argumentácie „a minori ad maius“ (od menšieho k väčšiemu).

Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru,

než k tomu, ku ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia
rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za
exekučný titul za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom potom bol i ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla

platne založiť právomoc rozhodcovského súdu (tu Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej
asociácie) na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež
náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým
podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom). Pre nutnosť takéhoto nazerania na exekučný
titul potom bez akéhokoľvek významu pre rozhodnutie v tejto veci bola otázka dovolenosti plnenia

priznaného exekučným titulom (ktorý akoby tu ani nebol). Nedôvodnou je i odvolacia námietka snažiaca
sa o obhájenie čo i len čiastočnej platnosti rozhodcovskej doložky, nakoľko nie je zrejmé, aká časť
rozhodcovskej doložky v prejednávanej veci by mala byť tou, na ktorú by sa vyššie priblížený dôvod
neplatnosti nemal uplatniť.

Odvolací súd preto podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd potom rozhodoval v II. výroku tohto uznesenia, keď
prakticky úspešnému povinnému ich náhradu nepriznal, keďže si žiadne trovy neuplatnil, resp. zo spisu

je zrejmé, že mu žiadne ani nevznikli.
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.