Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. november 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/299/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612209196
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5612209196.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa Prima banka
Slovensko, a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 1, IČO: 31 575 951, právne zastúpeného Advokátska
kancelária Antovszká, s.r.o., so sídlom Bratislava, Bárdošova 2/A, proti odporcovi U. M., nar.
XX.XX.XXXX, bytom N., B. O. X, Česká republika, o zaplatenie 52,65 eur s príslušenstvom, na základe
odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/300/2012-72 zo dňa
4. septembra 2013 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o zamietnutí návrhu vo zvyšnej časti a vo

výroku o trovách konania.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o uložení povinnosti odporcovi
zaplatiť navrhovateľovi 20,85 eur s úrokom z omeškania 9,25 % ročne od 21.6.2011 do zaplatenia a
vo výroku o zrušení platobného rozkazu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8Ro/300/2012-27 zo
dňa 6.9.2012.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v plnom rozsahu zrušil platobný rozkaz vydaný v súdenej veci
dňa 6.9.2012, lebo odporca má bydlisko v cudzine (§ 172 ods. 2 v spojení s § 173 ods. 2 O.s.p.).
Následne čiastočne návrhu vyhovel a uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 20,85 eur spolu
s úrokom z omeškania 9,25 % ročne z danej sumy od 21.6.2011 do zaplatenia; vo zvyšnej časti návrh
zamietol. Mal preukázané uzavretie zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb,
na základe ktorej navrhovateľ odporcovi zriadil a viedol bežný účet. Priznaná časť nároku pozostávala z
riadne špecifikovaných a preukázaných poplatkov vo výške 25,85 eur, od ktorej okresný súd odpočítal

vklad odporcu na účet vo výške 5 eur. Vzhľadom na omeškanie odporcu tomuto uložil povinnosť od
21.6.2011 zaplatiť navrhovateľovi aj úrok z omeškania v rozsahu podľa občianskoprávnych predpisov
- 9,25 %.
Okresný súd konštatoval, že zvyšnú časť nároku navrhovateľ ani na výzvu súdu dostatočne
nešpecifikoval a zároveň nepreukázal dojednanie zmluvných strán o povinnosti odporcu platiť iné
poplatky. Zdôraznil, že poplatok za upozornenie a poplatok za výzvu boli uvedené len v sadzobníku
poplatkov. Povinnosť tvrdenia si navrhovateľ nesplnil tiež vo vzťahu k účtovaným úrokom ku dňu

20.6.2011, keď neuviedol, z akej sumy, za aké obdobie a v akej sadzbe boli účtované. V tejto spojitosti
okresný súd dodal, že úrok predstavuje odplatu veriteľovi za poskytnuté peňažné prostriedky, avšak
navrhovateľ odporcovi žiadne prostriedky neposkytol, iba zúčtoval na ťarchu účtu poplatky.Pokiaľ ide o sankčný úrok vo výške 9,19 eur okresný súd uzavrel, že ani v tejto časti nároku
navrhovateľ nepreukázal dojednanie zmluvných strán o povinnosti odporcu takýto úrok platiť. Osobitne,
ak navrhovateľ dňa 10.6.2011 od zmluvy odstúpil, čím došlo k zániku práv a povinností z nej

vyplývajúcich pre zmluvné strany. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že v
prevažnej miere úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, lebo si tento procesný nárok neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Poukazoval na to, že v zmysle § 273 Obch. zák. možno časť

obsahu zmluvy určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky alebo iné obchodné podmienky,
ktoré sú zmluvným stranám známe. Nadväzne odvolateľ odkazoval na čl. I. bod 3 Všeobecných
obchodných podmienok (ďalej len VOP), podľa ktorého tieto sú súčasťou zmluvy medzi účastníkmi. Od
ich jednotlivých ustanovení odvodzoval dielčie nároky, či práva - čl. I. bod 7 VOP (sankčný poplatok),
čl. III. bod 23 VOP (úročenie debetu a jeho zúčtovanie na ťarchu tohto účtu, prípadne účtovanie
sankčného poplatku v zmysle sadzobníka poplatkov) a čl. III. bod 37 VOP (odstúpenie od zmluvy

bankou). Keďže účet odporcu dosiahol debetný zostatok, ktorý nadobudol charakter nepovoleného
debetu, navrhovateľ odstúpil od zmluvy a vyzval odporcu na úhradu príslušného debetného zostatku,
na čo odporca nereagoval. Na základe uvedeného došlo 20.6.2011 k vyrovnaniu nevyrovnanej výšky
debetného zostatku odporcu navrhovateľom (bankou) vo výške 43,46 eur.
Uplatňovaný sankčný úrok z omeškania (zmluvná pokuta) predstavuje 20 % ročne zo sumy 43,46 eur od

21.6.2011 do 30.6.2012 (8,90 eur) a 28 % ročne z tejto sumy eur od 1.7.2012 do podania návrhu (0,29
eur). Odvolateľ uviedol, že odstúpenie od zmluvy sa nedotýka následkov porušenia zmluvy, ku ktorým
došlodozánikuzmluvyodstúpením,t.j. sanedotýkaaninárokunazaplateniezmluvnejpokutyaúrokovz
omeškania.Dopozornostidávaltiežčl.4zmluvymedziúčastníkmi,podľaktoréhojebankaoprávnenáza
poskytnutie produktov/služieb zúčtovať si poplatky podľa Sadzobníka poplatkov Prima banky v platnom

znení. Navrhovateľ dodal, že ustanovenia o poplatkoch (napríklad za upozornenie a výzvu) uvedené v
dotknutom sadzobníku sú plne v súlade s praxou zaužívanou v bankovom sektore a bolo by nereálne
ich dojednávať osobitne s každým klientom. Napokon, sám klient sa zaviazal udržiavať na účte kladný
zostatok (najmenej vo výške minimálneho zostatku zverejneného v obchodných priestoroch banky pre
jednotlivé typy účtov), ako aj taký zostatok, ktorý pokryje všetky splatné poplatky podľa sadzobníka.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1,
ods. 2 písm. b/ O.s.p. (keďže z obsahu odvolania bolo zrejmé, že navrhovateľ nenapáda výrok o zrušení

platobného rozkazu a ani tú časť rozsudku, v ktorej mu bolo vyhovené, zostali tieto výroky nedotknuté)
a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za použitia § 156 ods. 3 O.s.p.) v preskúmavanej časti
rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Spotrebiteľské právne vzťahy, medzi ktoré jednoznačne patrí aj zmluvný vzťah medzi účastníkmi

(nerozporuje to ani odvolateľ), predstavujú osobitný druh právnych vzťahov, ktoré zahŕňajú tak
zmluvy uzavreté medzi dodávateľmi a spotrebiteľmi podľa Občianskeho zákonníka, ako i podľa
Obchodného zákonníka. Je však nepochybné, že sa nejedná o vzťahy medzi dvoma podnikateľskými
subjektmi, ale o vzťahy podnikateľa (v pozícii dodávateľa) a fyzickej osoby mimo rámec výkonu jej
podnikania, či povolania (v užšom význame slova). Tieto vzťahy sú svojou povahou výsostne vzťahmi

občianskoprávnymi, čo (okrem iného) značne limituje používanie noriem Obchodného zákonníka, napr.
o možnosti konkrétny obsah zmluvy nahradiť odkazom na „iné obchodné podmienky“, ako požaduje v
rámci svojej zásadnej odvolacej námietky navrhovateľ.
Skutočnosť, že zákonodarca charakter spotrebiteľských vzťahov ako vzťahov občianskoprávnych
vymedzil až v rámci zákona č. 102/2014 Z.z., neznamená, že do doby účinnosti tohto právneho

predpisu by mali inú - napríklad obchodnoprávnu - povahu. V judikačnej praxi súdov záver
o občianskoprávnom charaktere spotrebiteľských vzťahov bol/je dlhodobo akceptovaný, čo sa v plnej
miere týka i stanoviska odvolacieho súdu (senátu).

Nárokovaný sankčný úrok svojou povahou najviac zodpovedá zmluvnej pokute, čo napokon potvrdzuje

i samotný navrhovateľ, keď ho alternatívne označuje práve ako zmluvnú pokutu. Občianskoprávny
charakter spotrebiteľského vzťahu medzi účastníkmi vyžaduje náležité individuálne dojednanie zmluvnej
pokuty, nedostatok ktorého dojednania v súdenej veci konštatoval už okresný súd. Následne je plne
dôvodný jeho záver o zamietnutí návrhu navrhovateľa v dotknutej časti.Len pre úplnosť krajský súd dodáva, že v zmysle pozitívneho záväzku štátu chrániť slabšieho účastníka
zmluvného vzťahu je povinnosťou (všeobecných) súdov zabrániť tomu, aby spotrebiteľ bol neprimerane
sankcionovaný, a to i v prípade, keď (on) poruší zmluvné povinnosti. Taktiež z daného hľadiska

uplatňovanie zmluvnej pokuty vo výške 20%, resp. až 28% ročne, osobitne ak uvedené nekorešponduje
fakticky žiadnej konkrétnej službe pre klienta/spotrebiteľa a tomuto ani neboli poskytnuté finančné
prostriedky, je neprimerané, z ktorého titulu nemôže takéto sankcionovanie požívať súdnu ochranu.

Všeobecné obchodné podmienky majú slúžiť na bližšie vysvetlenie vzájomných povinností účastníkov

zmluvy, či širších súvislosti poskytovanej služby. Rozhodne však nemajú byť priestorom na kreovanie
ďalšieho (fakticky) neobmedzeného množstva poplatkových povinností spotrebiteľa. Uvedené neplatí
len vo vzťahu k zmluvnej pokute, ktorá v zmysle § 544 ods.2 Obč. zák. vyžaduje (osobitné) písomné
dojednanie zmluvných strán, ale aj vo vzťahu k ďalším poplatkom - napríklad poplatkom za výzvu, či
upozornenie.
Na uvedenom závere nič nemení tvrdenie odvolateľa, že ide o bežné praktiky v bankovom

sektore. Navyše, ak všeobecné obchodné podmienky predstavujú rozsiahly (niekoľkostranový) súbor
najrozmanitejších ustanovení s množstvom právnických, či ekonomických/„bankových“ termínov, v
ktorých je problematické zorientovať sa v osobe znalej práva, nieto ešte priemernému spotrebiteľovi.
Zároveň ide o dokument formulovaný výhradne bankou, bez akéhokoľvek vplyvu spotrebiteľa (či už v
konkrétnom zmluvnom vzťahu alebo vo všeobecnosti), čo v plnej miere platí i o sadzobníku.

Prijatie argumentácie navrhovateľa o možnosti banky ľubovoľne vymedziť vo vlastnom sadzobníku
akékoľvek poplatky a v akejkoľvek výške, odporuje základným princípom zmluvného vzťahu, k ochrane
ktorého v prípade spotrebiteľa je vytvorený celý systém spotrebiteľskej právnej ochrany. Definovaním
množstva poplatkov práve v spotrebiteľských vzťahoch klientov s bankami vznikajú situácie, kedy
predmetom súdnych konaní sú nielenže samotné „základné“ poplatky (ako v súdenej veci), ale aj ďalšie

na ne sa v podstate v nekonečnom slede nabaľujúce poplatky. Ide o neprijateľný diktát sankčných
opatrení zo strany dodávateľa, ktorý - ako už bolo konštatované i vyššie - nemôže požívať súdnu
ochranu.

Z rozoberaných východísk, úvah a záverov je zrejmé, že odvolacie dôvody navrhovateľa boli

neopodstatnené, pričom neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd
prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Napadnutý rozsudok bol preto v preskúmavanej
meritórnej časti potvrdený.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od meritórneho
rozhodnutia závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu

úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu

trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné