Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. december 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/582/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912212820
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912212820.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity
Nagypálovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a Mgr. Dušana Ďuriana v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, za ktorú koná doc.
JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti odporkyni Slovenskej republike, v mene ktorej
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava,
v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 8C/172/2012-90 zo dňa 19. 11. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania voči navrhovateľovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania
do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie
práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd a súčasne zamietol aj návrh navrhovateľa
vo veci samej. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení rozsudku k výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania okresný súd
uviedol, že v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) súd môže
konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie
súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Ide o ustanovenie, kde súd len môže konanie prerušiť
podľa svojho uváženia. V danom prípade zaujatosť vec prejednávaného zákonného sudcu navrhovateľ
namietal už v návrhu na začatie konania a o jeho námietke bolo rozhodnuté nadriadeným súdom tak, že
zákonný sudca nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci; okresný súd je týmto rozhodnutím
viazaný. Vzhľadom na uvedené, ako aj skutočnosť, že navrhovateľ neosvedčil podanie sťažnosti na
Ústavný súd Slovenskej republiky, okresný súd nevidel dôvod pre prerušenie konania, a preto jeho návrh
ako nedôvodný zamietol.
Vo veci samej sa navrhovateľ voči odporkyni domáhal vyčíslenej náhrady majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným
postupom, t.j. zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po
uplynutí zákonnej lehoty a súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku) v rozpore so zákonom. Okresný súd vykonal dokazovanie exekučným
spisom a zistil, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 2Er/2343/2010 podal oprávnený
návrh na vykonanie exekúcie dňa 22. 07. 2010 a súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie dňa 23. 09. 2010; exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s.; o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia rozhodol
exekučný súd uznesením zo dňa 14. 01. 2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietol; uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 02. 2011; následne bola
exekúcia zastavená uznesením zo dňa 10. 05. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 07. 2011.
Okresný súd konštatoval, že exekučný súd v danej exekučnej veci síce nerozhodol v lehote ustanovenej
Exekučným poriadkom, avšak touto lehotou nebol viazaný. V konkrétnej exekučnej veci existovali oba
dôvody, pri ktorých 15-dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie neplatí, a to jednak podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom v čase
začatia exekúcie), kedy ak súd zistí rozpor žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom musí
rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a jednak išlo o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku. Okresný súd uzavrel, že nemal preukázaný
tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti
odporkyne za škodu pričom nemohol konštatovať, že v rámci exekučného konania došlo zo strany
exekučného súdu k zbytočným prieťahom v konaní; svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 3 ods. 1
písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1 a ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1 až ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku; o trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie navrhovateľ. Navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie. Navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol
dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať
podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti navrhovateľa. Ďalej poukázal na
to, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie bolo potrebné z konania
vylúčiť, aj s ohľadom na prax iných súdov. Za týchto okolností a s vedomím, že názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pri rozpore s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrassburgu neobstojí, navrhovateľ podal
ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním,
v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom
(vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti
ktorému legálne pripustil odvolanie.
Navrhovateľ podal proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v
čase podania odvolania o zamietnutí návrhu vo veci samej nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho
rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke
nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie práva navrhovateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho
možnosť konať pred súdom. Navrhovateľ taktiež uviedol, že trval na osobnej účasti právneho zástupcu
na pojednávaní, nemal sa možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporkyne, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Za takejto procesnej situácie došlo
k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj
k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi s
cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci.
Navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť
sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť, a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení. Okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil
sám. Zdôraznil presvedčenie o porušení jeho práva v exekučnom konaní na rozhodnutie v zákonnej
lehote a vyjadril nepochopenie nad postupom okresného súdu, ktorý nekonštatoval porušenie jeho
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, hoci zistil nedodržanie príslušnej zákonnej
lehoty zo strany exekučného súdu. Napadnutý rozsudok označil za nepreskúmateľný, pretože sa vôbec
nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p.,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods.
1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom na začatie konania voči odporkyni
domáhal vyčíslenej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako
exekučným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. zamietnutím
žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty a súčasne
preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) v rozpore
so zákonom; navrhovateľ navrhol vykonať dokazovanie len konkrétnym exekučným spisom okresného
súdu. Priamo v návrhu na začatie konania vzniesol navrhovateľ námietku zaujatosti všetkých sudcov
okresného súdu, o ktorej riadne rozhodol nadriadený súd tak, že zákonnú sudkyňu z prejednávania
a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. Okresný súd doručil návrh navrhovateľa odporkyni na
vyjadrenie. Obidvom účastníkom konania doručil písomné poučenie účastníka konania okrem iného
aj podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Na prejednanie veci samej nariadil okresný súd pojednávanie, na
ktoré riadne a včas predvolal navrhovateľa, resp. jeho právneho zástupcu a zástupcu odporkyne;
pred pojednávaním doručil navrhovateľ okresnému súdu žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania
a návrh na prerušenie konania do rozhodnutia ústavného súdu o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu
nadriadeného súdu o nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci; okresný súd
žiadosti navrhovateľa o zrušenie nariadeného pojednávania nevyhovel a uznesením vyhláseným do
zápisnice nariadil pojednávanie v neprítomnosti účastníkov; následne vykonal dokazovanie iba obsahom
spisu, vyhlásil dokazovanie za skončené a verejne vyhlásil napadnutý rozsudok. V spise okresného
súdu je zažurnalizovná fotokópia v napadnutom rozsudku uvedeného konkrétneho exekučného spisu
ohľadne exekučného konania, v ktorom mala byť navrhovateľovi podľa návrhu nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená škoda.
Odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa, ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného
súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. na ne v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody navrhovateľa odvolací súd udáva, že okresný
súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval
správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Záver okresného súdu o
nenaplnení predpokladov zodpovednosti odporkyne za škodu považuje aj odvolací súd v celom rozsahu
za správny, pretože navrhovateľ nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu v
spornom exekučnom konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľa
viazaný (§ 212 ods. 1 O. s. p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými
v odvolaní a procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).
Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca nie je dôvodná.
Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil navrhovateľ na
argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym
úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31. 05. 2010); dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporkyne za majetkovú
škodu a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19. 06. 2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11. 03. 2013 alebo sp. zn.
3Cdo/202/2013 zo dňa 12. 09. 2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/727/2011 zo dňa 27. 04. 2012). O navrhovateľom vznesenej námietke zaujatosti zákonného
sudcu riadne rozhodol nadriadený súd s tým, že zákonnú sudkyňu z prejednávania a rozhodovania veci
nevylúčil. Iné (nové) dôvody zaujatosti zákonného sudcu navrhovateľ v odvolaní neuviedol.
Odvolacia námietka navrhovateľa, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania v jeho neprítomnosti
a vykonaním dokazovania exekučným spisom v jeho neprítomnosti, odňal možnosť konať pred súdom
a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, tiež nie je dôvodná. Zo spisu vyplýva, že predvolanie na
pojednávanie doručil okresný súd právnemu zástupcovi navrhovateľa riadne na vnútornú doručenku a
včas s poskytnutím 5-dňovej zákonnej lehoty na prípravu na pojednávanie. Na vykonanie pojednávania
v neprítomnosti riadne a včas predvolaného navrhovateľa boli podľa odvolacieho súdu splnené zákonné
podmienky (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Postupom okresného súdu v súlade so zákonom nemôže
dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom. K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred

súdom nedošlo ani v rámci dokazovania. Okresný súd síce vykonal dokazovanie na pojednávaní v
neprítomnosti účastníkov, toto však pozostávalo len s oboznámením sa s písomnosťami zo spisu vrátane
obsahu exekučného spisu, ktorý ako dôkaz navrhol vykonať samotný navrhovateľ priamo v návrhu na
začatie konania s tým, že navrhovateľ bol účastníkom uvedeného exekučného konania, a teda obsah
exekučného spisu z hľadiska tvrdených skutočností o dobe od podania žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného súdu o jej zamietnutí mu bol nepochybne známy.
Iné dokazovanie okresný súd nevykonal. Doručením vyjadrenia odporkyne navrhovateľovi len spolu s
rozhodnutím súdu vo veci samej nedošlo k porušeniu práva navrhovateľa na spravodlivý proces. Obsah
vyjadrenia odporkyne je totožný v niekoľko tisícoch sporoch, ktoré navrhovateľ pred všeobecnými súdmi
inicioval a navrhovateľovi je jeho obsah známy.
Navrhovateľ v odvolaní tiež namietal, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej, neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.
Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania,
ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Procesná teória hovorí o tzv. obligatórnom a
fakultatívnom prerušení konania. § 109 ods. 2 O. s. p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to
znamená, také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Pod uvedený prípad
spadá aj rozhodovanie o návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. Pokiaľ
bol zo strany navrhovateľa na prvostupňový súd podaný návrh na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení
práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, takýto návrh automaticky nezakladá
povinnosť súdu prerušiť konanie. Navyše podľa odvolacieho súdu nie je dôvod ani na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. do prípadného rozhodnutia ústavného súdu, pretože otázku, či vo
veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe
na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, nie ústavný súd v konaní o sťažnosti
navrhovateľa, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa článku 46 ods. 1 a článku
48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I.ÚS/89/2013 zo dňa 06. 02. 2013 alebo sp. zn. I.ÚS/92/2013 zo dňa 13. 02. 2013, ktorými sťažnosti
navrhovateľa proti uzneseniam nadriadeného súdu, ktorými rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov
okresného súdu z prejednávania a rozhodovania veci, ústavný súd odmietol pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie). V tejto súvislosti je potrebné
poukázať aj na tú skutočnosť, že návrh na prerušenie konania bol podaný na prvostupňový súd dňa 18.
11. 2014, pričom Ústavný súd SR o obdobnej ústavnej sťažnosti navrhovateľa z dôvodu podania ktorej
navrhoval prerušiť prvostupňového konanie, rozhodol už uznesením I. ÚS 92/2013 - 9, zo dňa 13. 02.
2013. Navrhovateľ tak mohol mať vedomosť už v čase podania návrhu na prerušenie konania z dôvodu
podania ústavnej sťažnosti, že pred Ústavným súdom SR v obdobnej podanej sťažnosti nebol úspešný.
K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom preto nedošlo ani postupom okresného súdu,
ktorý napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci samej pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia
o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Týmto postupom okresného súdu nebol
navrhovateľ vylúčený z uplatnenia žiadneho svojho procesného oprávnenia a je plne odôvodnený
hospodárnosťou konania; navyše vyhláseným uznesením (aj keď bol výrok obsahom rozsudku nestráca
charakter uznesenia) o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania bol okresný súd viazaný
(§ 170 ods. 1 O. s. p.), a preto mohol pokračovať v konaní.
Navrhovateľ v odvolaní spochybnil záver okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, keď trval na porušení svojho práva na rozhodnutie v zákonnej lehote.
Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí aj so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporkyne za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Ťažisko argumentácie navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe exekučného
súdu spočívalo v tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej pätnásťdňovej lehoty. Súdna prax sa však ustálila
na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14. 12. 2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa 10. 07. 2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013
zo dňa 25. 04. 2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa 13. 02. 2013). Preto v prípade, že okresný súd z

pripojeného exekučného spisu zistil, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 23. 09. 2010 (v tejto súvislosti odvolací súd podotýka,
že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce, kedy začalo
samotné exekučné konanie) a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa 14. 01. 2011, uvedený postup
a obdobie nemožno považovať za nesprávny úradný postup (prieťahy v konaní) a je plne odôvodnený
potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu; odvolací
súd podotýka, že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje pred okresným
súdom, je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto
činnosti (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa
14. 12. 2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25. 04. 2013).
Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského
rozsudku pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému
záveru, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský
rozsudok, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu z vlastnej iniciatívy riešiť
otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou
ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza k
preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k
posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho
vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebol neplatnou rozhodcovskou
zmluvou viazaný, t.j. je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnuť (porovnaj
napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R
46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26. 09. 2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp. zn. 6Cdo/105/2011 zo dňa 10. 10.
2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.
R 66/2013 a sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18. 09. 2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22. 05. 2013, sp. zn. 2Cdo/239/2012 zo dňa 30.
04. 2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24. 10. 2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012 zo dňa 12. 06. 2013, sp.
zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12. 06. 2013 a mnohé iné; pozri aj uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22. 08. 2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa 09. 12. 2010 a sp.
zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03. 03. 2011 ako aj uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci zn.
C-76/2010 Pohotovosť, s. r. o. proti W. T. zo dňa 16. 11. 2010). Od tohto záveru nie je žiadny dôvod sa
odkloniť ani v prejednávanej veci.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. v celom
rozsahu ako vecne správny potvrdil a to vrátane závislého výroku o trovách konania, ktorý bol tiež vecne
správny a odôvodnený plným úspechom odporkyne v konaní, ktorá však žiadne trovy konania nežiadala
nahradiť.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods.
1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Odporkyňa
bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná a vzniklo jej voči plne neúspešnému navrhovateľovi
právo na náhradu trov konania. Keďže však odporkyňa neurobila žiadny návrh na rozhodnutie o trovách
odvolacieho konania a ani jej žiadne nevyplývajú zo spisu, odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho
konania proti navrhovateľovi nepriznal.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.