Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. január 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/574/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513241025
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:1513241025.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudkýň JUDr.

Ivety Jankovičovej a JUDr. Daše Kontríkovej v právnej veci žalobkyne: Intrum Justitia Slovakia, s.r.o.,
Bratislava, Karadžičova 8, IČO 35 831 154, zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Šoltés, Bratislava,
Karadžičova 8, proti žalovanému: D. F., nar. XX. D. XXXX, na neznámom mieste, zastúpeného
opatrovníkom: Mesto Dunajská Streda, za účasti vedľajšieho účastníka: Všeobecná ochrana práv
spotrebiteľov,občianskezdruženie,Bratislava,Šafárikovonám.7,zastúpenéhoadvokátom:JUDr.Patrik
Podhorský, Bratislava, Zámocká 36, o zaplatenie 8.768,66 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 18. februára 2015 č. k. 12C/349/2014 - 64 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov
konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému ani vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného nepriznáva náhradu trov odvolacieho
konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 4.588,52
eur s 8,75%-ným úrokom z omeškania ročne od 13. marca 2013 do zaplatenia a to do 3 dní; II. vo zvyšku
žalobu zamietol a III. žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie

vo veci samej odôvodnil právne ust. § 3 ods. 5 a § 4 ods. 1 až 3 ZoSÚ (zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii
v znení neskorších predpisov, platného a účinného v čase uzavretia zmluvy žalovaného a právnej
predchodkyne žalobkyne v osobe obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava); § 52
ods. 1, § 54 ods. 1, § 517 ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien
a doplnení); § 142 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení) a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. (ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia O. z.), § 92 ods. 8 z. č. 483/2001 Z. z. o bankách. Vecne mal za to, že právna predchodkyňa
žalobkyne a žalovaný) uzavreli zmluvu o úvere, ktorá síce má charakter tzv. absolútneho obchodu
(rozumej obchodnoprávneho vzťahu, majúceho sa riadiť režimom Obch. z.), keďže však žalovaný takúto
zmluvu uzavrel ako spotrebiteľ, vzťahovali sa na ňu aj ustanovenia ZoSÚ a O. z. Absencia náležitostí
podľa § 4 ods. 2 ZoSÚ, predstavovanej údajom o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov
spôsobovala bezúročnosť úveru a nemožnosť jeho spoplatnenia. Žalobkyni preto vzniklo iba právo na
tzv. istinu, v sume 6.640 eur, na ktorú už bolo zaplatených 2.051,48 eur a priznať tak šlo len rozdiel

takýchto súm, tjs. 4.588,52 eur spolu s úrokom z omeškania, vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný
neplnil včas. Rozhodnutie o trovách konania súd prvého stupňa odôvodnil právne ust. § 142 ods. 2 O.
s. p. a vecne úspechom oboch účastníkov v rovnakom rozsahu.Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa len čo do tzv. zvyškového zamietnutia žaloby a trov konania
podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na zmenu rozsudku vyhovením žalobe i tam, kde tak súd
prvého stupňa urobiť odmietol (spolu s uplatnením požiadavky na priznanie jej tiež plnej náhrady trov

konania). Namietala predovšetkým nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ktorý
podľa nej nevzal do úvahy, že údaj majúci v zmluve podľa súdu prvého stupňa absentovať, bol riadne
uvedený, v zmluve je totiž dojednaná mesačná splátka úveru 121,84 eur mesačne so splatnosťou k 20.
dňu v mesiaci od 20. marca 2009 do 20. februára 2017 celkom 96 splátok, výška úveru 15,10% ako aj
výška poplatku za správu úveru 1,99 eur mesačne. Mesačná splátka 121,84 eur v sebe zahŕňa všetky

tri zložky, teda splátku istiny, úrokov i poplatku.

Žalovaný odvolací návrh nepodal.

Vedľajší účastník na strane žalovaného navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a
žalobu zamietnuť (bez ohľadu na napadnutie žalobkyňou odvolaním len tej časti rozsudku, ktorým bola

žaloba zamietnutá). Poukázal na nedostatok aktívnej legitimácie žalobkyne z dôvodu, že pohľadávka
na ňu nebola platne postúpená, pričom žalobkyňa nepreukázala, že by žalovanému doručila výzvu v
zmysle § 92 ods. 8 z. č. 483/2001 Z. z. o bankách. Poukázal na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov.
Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania v sume 262,33 eur.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolania, teda
v zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov konania (kde malo rozhodnutie povahu rozhodnutia
závislého na čo i len čiastočne napadnutom rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
bez pojednávania (pretože tu nešlo o žiaden zo zákonom predpokladaných prípadov, vyžadujúcich si
prejednanie aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba opakovania

ani doplnenia dokazovania) a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej časti treba považovať za
správny, keď súd prvého stupňa si pred jeho vydaním opatril (úmerne procesnej aktivite oboch strán
sporu) dostatok skutkových zistení (potrebných pre rozhodnutie) a vec však nie celkom správne posúdil
po právnej stránke.

Odvolací súd vzhľadom na nedostatky odôvodnenia rozsudku v časti aktívnej vecnej legitimácie
žalobkyne a pre zacelenie vyššie spomenutej argumentačnej medzery a nutnosť vyporiadania sa aj s
tzv. odvolacími námietkami dopĺňa nasledovné :

Súd prvého stupňa pochybil, keď sa v prvom rade nezaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie

žalobkyne.

Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,
o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,

závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený
nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť

účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide

(por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobkyni nepodarilo preukázať jej aktívnu
legitimáciu, keď síce poukázala na zmluvu o postúpení pohľadávok č. 0329/2013/CE zo dňa 28.
marca 2013, nepreukázala však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky

pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne a.s. voči žalovanému ako dlžníkovi.

Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čolen časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez

súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať

postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená

vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone
o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými
obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade zrejme nevyužila a navrhovateľovi
postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah
zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp.

pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver
o tom, že by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len
jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bol odporca 1 v omeškaní.

Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť

pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne
išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej
pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka
postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobkyni, postupovala v rozpore s § 92 ods.
8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver

(nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z
úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 28. marca
2013 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 O. z. (pre rozpor so zákonom).

Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie

banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve
banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky
smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len
počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania
a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku

prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme
spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového
vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru
a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže
poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.

Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne
spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona

č. 483/2001 Z. z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto
požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením
pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom
mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi
veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie

§ 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v
ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na
uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. dovoľuje banke postúpiť
jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia takpredpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky
klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady
nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods.

1 Obč. zák. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako
také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok,
voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej
identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no

voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca,
v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč.
zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol
oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok

absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho
vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr.
tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto
postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. tvrdiť a dokázať predpoklady
svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca,

ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že
pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient
napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto
skutočností má za následok nepreukázanie aktívnej legitimácie postupníka.

V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobkyňa nedokázala, že by v čase,
kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená (28. marca 2013),
boli tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú požiadavku 90-dňového
omeškania, nebolo však dokázané, že by bol žalovaný aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit. zákona)
vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobkyňa tak nedokázala, že pohľadávka voči

žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobkyňu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné
(aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobkyňa je oprávnená pohľadávku voči žalovanému
uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobkyňa nepreukázala, že sa platne
a účinne stal veriteľkou uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázala svoju aktívnu legitimáciu na jej

uplatňovanie, a preto bolo dôvodným zamietnutie v celom rozsahu.

Žalovaný však odvolanie voči vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvého stupňa nepodal a odvolací súd
tak túto časť rozsudku nemohol preskúmať.

Odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť so súdom prvého stupňa v tom, ako sa tento vyporiadal s
problémom, kde ležia hranice akceptovateľného a neakceptovateľného dojednania náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, reprezentovanej údajom o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov, keď ale primárnym dôvodom na zamietnutie žaloby je nedostatok aktívnej legitimácie
žalobkyne.

Tunajší odvolací súd už v minulosti analyzoval náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa čl. I §
4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ (v znení platnom a účinnom v čase účinnosti zákon č. 568/2007 Z. z.) a to v
exekučnej veci (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10CoE/313/2010-44,
vydané vo veci Okresného súdu Galanta sp. zn. 26Er/344/2010) a výsledkom takejto jeho analýzy bol

záver sformulovaný tak, že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým
je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana tohto - z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu)
zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i/ ustanovenia z. č. 258/2001 Z. z. počnúc 1.
januárom 2008, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami výška, počet a termíny splátok
viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku

zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného
účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich
jednotlivé čiastkové položky, čo je napriek odchylnosti takejto úpravy spotrebiteľských úverov od úpravy
úverov všeobecne práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý by prirozhodovaní sa, či zmluvu uzavrie, nemal byť zavádzaný ani problematickými údajmi, z ktorých nemusí
byť schopný vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková cena,
za ktorú si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť).

Na vyššie uvedené treba usudzovať predovšetkým preto, že vyššie spomínanému záujmu na
čo najväčšej prehľadnosti dojednaní pre spotrebiteľa doslova odporujú formulácie, vyžadujúce od
spotrebiteľa uvažovať s matematickými operáciami a navyše za použitia viacerých pojmov, nezriedka
uvedených v rôznych častiach listín predkladaných spotrebiteľovi.

Odvolací súd pri riadení sa týmito úvahami rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej
časti vo veci samej aj v časti trov konania ako vecne správny potvrdil.

V časti trov konania bolo bez významu neodôvodnenie okresným súdom aj presnej miery úspechu a
neúspechu oboch strán sporu, ak muselo byť zjavné, že pomer úspechu žalobkyne a pomer úspechu

žalovaného bol takmer zhodný a navyše žalovaný i vedľajší účastník na strane žalovaného sa
procesného práva na náhradu trov prvostupňového konania vzdal najneskôr nepodaním vlastného
odvolania proti rozsudku, v časti trov konania.

Pri takomto výsledku odvolacieho konania žalobkyňa s odvolaním nezaznamenala žiadny úspech a

v odvolacom konaní tak právo na náhradu trov konania vzniklo žalovanému (podľa § 224 ods. 1 a §
142 ods. 1 O. s. p.). Pretože však žalovaný nepodal návrh na priznanie mu náhrady a ani neskôr v
lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu takýto návrh nespojil s vyčíslením
požadovanej náhrady (§ 151 ods. 1 O. s. p.), odvolací súd rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

Náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd nepriznal ani vedľajšiemu účastníkovi na strane
žalovaného, ktorý spolu s vyjadrením k odvolaniu podal síce i návrh na priznanie mu náhrady, za jeden
úkon, vyjadrenie sa k odvolaniu v sume 253,94 eur a 1 režijný paušál v sume 8,39 eur, tjs. spolu 262,33
eur, ale tento úkon nebol úkonom účelným, išlo v prevažnej miere o totožné vyjadrenie aké vedľajší

účastník podal k návrhu a vyjadrenie k odvolaniu navyše bolo všeobecným vyjadrením, aké vedľajší
účastník podal vo viacerých obdobných veciach. Odvolací súd dospel k záveru, že nie je účelným
vynakladanie prostriedkov na odmeňovanie advokáta za to, aby v druhovo totožných veciach podával
obsahovo identické podania podľa paušálne uplatňovaného vzoru. Odvolací súd trovy vedľajšieho
účastníka v odvolacom konaní nepovažoval za účelné a preto mu ich náhradu nepriznal.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.