Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. september 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/188/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244916
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244916.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobcu: O. W., D.. XX. X.
XXXX, N. Na U. XX, A., štátny občan SR, zastúpený advokátskou kanceláriou: FUTEJ & Partners s. r. o.,
so sídlom Radlinského 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená
Národnou bankou Slovenska, sídlo Imricha Karvaša 1, Bratislava, o náhradu škody vo výške 21.935,85

eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9.
1. 2015, č. k. 12C/213/2011 - 532, uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. 2. 2015, č. k.
12C/213/2011 - 566 a uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. 2. 2015, č. k. 12C/213/2011
- 568, jednohlasne (pomerom hlasov 3 : 0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9. 1. 2015, č. k. 12C/213/2011 - 532 sa v napadnutej
časti p o t v r d z u j e .

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. 2. 2015, č. k. 12C/213/2011 - 566 sa p
o t v r d z u j e .

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. 2. 2015, č. k. 12C/213/2011 - 568 sa

p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca pôvodne voči
žalovanej domáhal zaplatenia sumy 19.965,33 eura s príslušenstvom predstavujúcu náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad

činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "PDSI" alebo „ Družstvo
„) a obchodníka s cennými papiermi (ďalej len "obchodník s CP"). Súd prvého stupňa v rozhodnutí
zastavil konanie v časti o zaplatenie 1.478,91 eura s 9,25% úrokom z omeškania ročne od 19.04.2011
do zaplatenia, ďalej zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu predloženia návrhu na
začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

Zamietajúci výrok rozhodnutia vo veci samej právne odôvodnil § 3 ods.1, 2, § 9 ods.1, 2, § 15 ods.1, §
17 ods.1 zák. č. 514/2003 Z. z. v platnom znení, keď po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v
danej veci neboli splnené zákonné podmienky vyplývajúce z § 3 ods. 1 písm. d/ a § 9 zák. č. 514/2003
Z. z. pre vyvodenie zodpovednosti voči štátu. V odôvodnení rozhodnutia k tvrdeniam žalobcu,
ktorými odôvodňoval uplatnenú žalobu konštatoval, že dohľad Národnej banky Slovenska (ďalej „NBS„)

nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný zák.
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch. Družstvo bolo oprávnené vypracovať podnikateľský plán presvoje podnikanie a následne tiež Prospekt investície, ktorý bol na základe žiadosti Družstva schválený
Úradom pre finančný trh. Úrad pre finančný trh nebol povinný preverovať pravdivosť ani hodnovernosť
údajov uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej

ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt investície. Súd prvého stupňa
poukázal na § 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z., z ktorého vyplýva, že za pravdivosť údajov
v Prospekte investície zo zákona zodpovedá a zodpovedal štatutárny orgán vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt. Žalovanej boli v súvislosti s výkonom dohľadu nad obchodníkom s
CP v roku 2007 predložené aj údaje o štruktúre majetku družstva k 31. 12. 2005 a k 31. 12. 2006

pričom boli zistené nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu investície. Podľa zák. č. 566/2001 Z.
z. v znení účinnom v roku 2007, však nebolo možné vyhlasovateľovi majetkových hodnôt uložiť
sankciu za nedodržiavanie Prospektu investície a ani za jeho neaktualizovanie, pretože táto povinnosť
v predmetnom období nebola vyhlasovateľovi uložená zákonom. Súd prvého stupňa konštatoval, že
žalovaná ako štátny orgán môže podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a nemohla si ako dohliadajúci orgán svojvoľne prisvojiť

kompetencie nad rámec zákonnej úpravy. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala
primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť
ho na schválenie NBS. Ak štatutárny orgán Družstva nesplnil povinnosť a o nových významných
skutočnostiach nepredložil dodatok k Prospektu investície, NBS mohla tieto skutočnosti zistiť až s
určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti

Družstva. Štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a
úplnosť údajov v Prospekte investície (§128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z.),
pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o
riadení portfólia, ktorá bola zaradená do zoznamu zmlúv zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu poskytovaných služieb, ktoré poskytuje (§ 128

ods. 1 písm. a/ bod 10 zák. č. 566/2001 Z. z.); NBS nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva. Družstvo až do 15. 4. 2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu obchodníka
s CP, nesignalizovalo NBS zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka
s CP. Pri výkone dohľadu na mieste samom v dňoch 20. 4. do 6. 5. 2010 žalovaná zistila zmeny v
údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom

neaktuálnostiProspektuinvestície,nievšakjehoneplatnosti(zožiadnychustanovenízák.č.566/2001Z.
z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov). Žalovaná vyzvala Družstvo
na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície. Z rozhodnutia NBS zo dňa 26. 8.
2010, č. OPK-5664/1-5/2010 vyplýva, že Družstvom predložená žiadosť neobsahovala všetky náležitosti
podľa zák. č. 747/2004 Z. z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle

zák. č. 566/2001 Z. z., a tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti a
dodatku odstránené a konanie bolo zastavené. Žalovaná následne iniciovala konanie o uložení sankcie
podľa § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. za porušenie ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona, ktoré
ukončila vydaním rozhodnutia dňa 30. 5. 2011 č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu predaj
majetkových hodnôt. Na základe uvedeného mal súd prvého stupňa za zrejmé, že žalovaná konala v

rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a v jej postupe nebol zistený nesprávny úradný postup.

Pokiaľideonesprávnyúradnýpostupžalovanejspočívajúcivprijatínedostatočnýchopatrenínanápravu
protiprávneho stavu po zisteniach v prerokovaní nedostatkov súd prvého stupňa uviedol, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup NBS vo vzťahu k Družstvu a nie obchodníka s CP.

Žalobca nebol v žiadnom záväzkovom či inom vzťahu s obchodníkom s CP. Účastníkom takého
vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo - preto z tohto právneho
vzťahu vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom. Dohľad NBS bol limitovaný zák. č. 566/2001
Z. z. a informácie a podklady, ktoré mala NBS zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa
§ 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade, sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu

druhu dohliadaného subjektu, t. j. Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt,
so zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon Družstvu neukladal povinnosti v oblasti
obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. NBS na základe údajov o štruktúre majetku
Družstva k 31. 12. 2005 a 31. 12. 2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu
investície, avšak podľa právnej úpravy platnej v danom období roka 2007 nemohla uložiť Družstvu

sankciu (povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt nevzťahovala). Žalovaná v danom období (po 24. 8. 2007) nemohla pristúpiť k
uloženiu peňažnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových hodnôt za nedodržiavanieProspektu investície podľa § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z., ktoré oprávnenia použila pri zistení
neaktuálnosti Prospektu investície po 1. 6. 2010.

K žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu žalovanej spočívajúceho v prijatí
nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka
pri činnosti voči Družstvu súd prvého stupňa uviedol, že z listinných dokladov - rozhodnutí NBS o
uložení pokuty vo výške 500.000,-Sk (rozhodnutie zo dňa 8. 1. 2008 č. OPK 9750/3/2007),
vo výške 300.000,-Sk (rozhodnutie zo dňa 20. 8. 2008 č. OPK-9750-5/2007) je zrejmé, že NBS činnosť

obchodníka s CP sledovala a nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach.
Podľa § 2 ods.2 zák. č. 747/2004 Z. z. dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný a konanie pred
NBS vo veciach dohľadu rovnako neverejné. Preto je účastníkom konania v konaní o uložení pokuty
alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má
pokuta, prípadne sankcia uložiť. Súd prvého stupňa naviac zdôraznil, že vzhľadom na záväzkový vzťah
medzi obchodníkom s CP a Družstvom, založený Zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou

Družstvazabezpečiťpriamukontroluplneniajehopovinností adohľadnadjehočinnosťouvočiDružstvu.
Samotný žalobca sa ako člen Družstva mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči
Družstvu a jeho orgánom, v zmysle zásady "práva patria bdelým" a zamedziť tak znehodnoteniu, príp.
nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom.

Súd prvého stupňa ďalej v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že škoda, ktorá mala vzniknúť žalobcovi
nesprávnym úradným postupom žalovanej, po čiastočnom späťvzatí návrhu išlo o sumu 18.486,42 eura
predstavovala nevyplatený vyrovnávací podiel po zániku členstva žalobcu v Družstve dňa 30. 3. 2011.
Žalobca bol členom Družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, do ktorého vložil
členský vklad, jeho členstvo v Družstve zaniklo dňa 30. 3. 2011 a právo voči Družstvu na vyplatenie

vyrovnávacieho podielu vo výške 18.486,42 eura bolo splatné do 30. 9. 2011. Súd prvého stupňa ďalej
vykonanýmdokazovanímzistil,žeuznesenímOkresnéhosúduBratislavaIsp.zn. 3K95/2010,
zo dňa 11. 4. 2011 bol na majetok Družstva vyhlásený konkurz a do funkcie správcu bol ustanovený O..
O. U.. Žalobca si predmetnú pohľadávku prihlásil v konkurze, ale pre formálne vady nebola správcom
konkurznejpodstatyzaradenádozoznamupohľadávok. Súdprvéhostupňamalzato,žežalobcasa ako

bývalý člen Družstva, s ktorým bol v právnom vzťahu a z ktorého mu v dôsledku zániku členstva vzniklo
právo na vyplatenie vyrovnávacieho podielu, prioritne musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči
Družstvu, pretože Družstvo je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka/povinného. Na
základe uvedeného konštatoval, že žalobca vlastné pochybenie pri uplatňovaní nároku v konkurznom
konaní, resp. nevymáhanie splatného podielu do vyhlásenia konkurzu, nemôže žalobou titulom náhrady

škody nesprávnym úradným postupom žalovanej, podľa zákona č. 514/2003 Z. z. prenášať na štát.
V predmetnej veci neexistuje ani príčinná súvislosť medzi žalobcom uvádzanou škodou a vytýkaným
(nepreukázaným) nesprávnym úradným postupom žalovanej.

Súd prvého stupňa v rozhodnutí napokon konštatoval, že upustil od dokazovania výsluchom svedkov

F.. A. T., L.. O.V. Š., L.. M. G. a L.. Z. T. a účtovnej dokumentácie Družstva od roku
2002 do roku 2010 na preukázanie výšky uplatnenej škody žalobcom, nakoľko z listinných dôkazov
založenýchžalovanouvpriebehukonania maldostatočnepreukázanýskutkovýstavopísanýžalovaným
vo vyjadrení k žalobnému návrhu.

O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. podľa zásady úspešnosti a úspešnej
žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli.

Proti zamietajúcemu výroku rozsudku vo veci samej podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie
namietajúc, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§

205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods.
2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.).

Vo vzťahu k výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh vo veci samej žalobca
poukázal na to, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade
s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútomje istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú
vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j.,
že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku

škode na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a
nemohol predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len
formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej , pretože zákon o dohľade takýmto
spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska
bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochrany investície

spoľahol. Argument žalovanej, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie
dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto
zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa o tom, že neexistuje
príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska,
spočívajúcou v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z. z.. Za

obzvlášť nepochopiteľný žalobca považoval záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje
záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej
povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku
toho, že nebol "bdelý" s tým, že mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou
Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými by mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o

cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedol, že
povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 ZoCP je a bolo zisťovanie a
vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných
subjektov a ich činností. Podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch ( platného v tomto znení od
1. mája 2007 ) Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili

a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska napriek
tomu, že žalovaná v priebehu celého konania tvrdila opak - preto mala Národná banka Slovenska
zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných
Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh
a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi.

Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska je dokonca koncipovaný tak široko, že
má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť,
vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka,
ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda
aj žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka L.. R. M., Y.. preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku
2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio,
ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase
akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, t.j. že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky
získané od žalobcov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a

Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou
nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch
zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s. r. o. a GLOBAL
production s. r. o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI
HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo

konateľom Ing. Libor Červenka, vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Odvolateľ
poukázal ďalej na to, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva
je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a
napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi (v ktorom konštatovala, že
obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj

výslovne pre Družstvo porušil Zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch) ani po
vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur nevyužila svoje kompetencie v
zmyslezákonaocennýchpapierochaneprijalažiadnenáslednékontrolnéalebovýznamnejšieopatrenia
(predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na
činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné

podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s CP vyústilo v roku 2010 do
nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a
ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej
investície, resp., že túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnejmiere neochránila. Poukázal ďalej na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca
2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku
2011, potvrdila dlhodobé porušovanie Zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva

tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou
Slovenska.

Odvolateľ ďalej uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011 č.
ODT-10890-4/2010 (právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt

z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie
neaktuálnosti prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje do neho zahrnuté boli v skutočnosti
neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v
sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi
predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o
subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009

a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých
na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti
Družstva boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného vyplýva, že Družstvo svojim konaním
porušovaloust.§129ods.3vspojenís§128ods.1písm.b/,c/ah/a§125cods.1vspojenís§127ods.
4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu

úradne zasiahla až v máji 2011 (zákazom činnosti). Žalobca konštatoval, že existujúce konkurzné
konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do
konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou
súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje
možnosť uspokojenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri

tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný
zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. V
odvolaní napokon poukázal na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.
januára2012,sp.zn.6MCdo11/2010a nato,že zozápisnícopojednávanípredprvostupňovýmsúdom

vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania
neboli v značnom počte a rozsahu riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p..

Žalovaná vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu navrhla rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej
časti ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedla, že súd prvého stupňa pri konaní v prejednávanej

veci postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého
zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom dôsledku
mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či už
predložené žalobcom alebo žalovanou. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania
dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné

dôležité skutočnosti (§ 121 O. s. p.), pretože na prvostupňovom súde už od 2. júla 2012 pravidelne
prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Žalovaná vo vyjadrení zopakovala svoje
počas konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcim sa
daného prípadu a uviedla, že žalobca nepreukázal bezúspešné domáhanie sa svojej pohľadávky od
svojho dlžníka družstva PDSI a zároveň nepreukázal, že táto bezúspešnosť nebola ním zavinená. K

námietke žalobcu o riadnom nevykonaní listinných dôkazov uviedla, že zo zápisnice z pojednávania
súdu jasne vyplýva skutočnosť, že súd oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v
súdnom spise. Žalovaná napokon poukázala na to, že súd prvého stupňa náležite posúdil skutkový
i právny stav veci a konanie nemalo ani inú vadu, ktorá by údajne mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O. s. p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O. s. p. ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by
bolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanie,nejednalosa okonanievoveciachporušenia
zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem,

vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O. s. p. a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci,
keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.
s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradnýmpostupom orgánu verejnej moci, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.)
a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj
náležite a veľmi podrobne odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadnevadymajúcezanásledoknesprávnerozhodnutievoveci, vcelomrozsahuposkutkovejaprávnej
stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého výroku rozsudku prvostupňového
súdu, v ktorom súd prvého stupňa zamietol žalobu uplatnenú žalobcom na náhradu škody spôsobenej

mu nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu nad Podielovým
družstvom Slovenské investície, v ktorom podrobne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce
pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, ktoré odvolateľ zopakoval v odvolaní podanom
proti rozsudku; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutia v tejto
časti, odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného

odôvodnenia rozhodnutia.

K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami smerujúcimi proti zamietajúcemu výroku rozhodnutia vo veci samej odvolací súd
udáva nasledovné.

K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. (t. j. že súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací
súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú

v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to
vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne

sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej veci

dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno
vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,
prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval
nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom

konajúci prvostupňový súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval
správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je v danom prípade ust.
§ 9 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah

do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku vyplývajúceho z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť

do najmenších podrobností a jeho správnosť je potrebné posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu
ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo
oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho
vydanie, keďže znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho
činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote zodpovedajúcej právu na prejednanie

veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zák.
č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah

príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať príčinu, ktorá ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť

ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;

nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.

Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku ktorú nemožno riešiť vo všeobecnej

rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo
opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non
spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnejsúvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že
škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením

veci vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy
má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením

právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny

úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu.
Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela
zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zák. č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponukymajetkovýchhodnôtmalozákonomuloženúpovinnosťdodržiavaťschválenýprospektinvestície.
Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež
povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127
ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená

až od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák.
č. 566/2001 Z. z. vykonaná zák. č. 558/2008 Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície
štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák.
č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie).
Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad
finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej
úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č.

566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobca si musel byť vedomý toho, že s jeho
investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov
(ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo
zák. č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou zák. č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22.
7. 2013). Ak si toho žalobca vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v

zmyslezásady,podľaktorejneznalosťzákonaneospravedlňuje.Toistéplatíajpokiaľideoargumentáciu
žalobcu, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti
skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal

vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto ani
Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo

v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu,
ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobca vyhodnotil ale musí vychádzať výlučne
z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých,

ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a inýchfinančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi znamenalo, že
obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že
riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny

na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s
§ 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako
klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených
operácií nie je zaručená. Žalobca si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,
musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť (čo

je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až do
rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým
odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným
rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV - 274/2011,
vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou
bankou Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bol žalobca v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky

investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom
táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle
neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať
primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť
Družstva voči žalobcovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobcu o nedostatočných opatreniach Národnej banky
Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými
papiermi pri činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska k
obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK -
9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eura,

opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eura a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobca sa nemôže v
konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v

takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci;
hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska,
keďže za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie
veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké
očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorým
je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní
poukazoval žalobca, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa
týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým,
že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného
rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej

moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti
pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu odvíja odo dňa, keď poškodený
obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29 Cdo
4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie
R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná

aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že
miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu,
prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok
speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a
pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného

rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať
v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR vyplýva, že:
1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v
tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akejvýške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného
rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní
vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej

podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to
nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu.

Vo vzťahu k námietke žalobcu namietajúceho okolnosť, že konanie predchádzajúce vydaniu odvolaním
napadnutého rozsudku má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci,

spočívajúcej vo vykonaní listinných dôkazov v rozpore s ust. § 129 O. s. p. je treba
uviesť, že podľa ust. § 120 ods.1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Podľa ust. § 129 ods.1 O. s.p. sa
dôkaz listinou vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť
prečíta alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh na začatie konania, následné podania
žalobcu a vyjadrenie sa žalovanej boli vzájomne účastníkom súdom prvého stupňa doručované pred

pojednávaním nariadeným na deň 9.01.2015, resp. v jeho priebehu. Zo zápisnice z pojednávania súdu
nariadeného na deň 9.01.2015 vyplýva, že v jeho priebehu súd prvého stupňa oznámil výsledky prípravy
pojednávania a akceptoval zhodné vyhlásenia prítomných účastníkov o tom, že všetky
listinné dôkazy založené v spise poznajú, boli s nimi riadne oboznámení, na ich čítaní netrvajú. Uvedené
znamená, že žalobcom vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa o riadnom nevykonaní

dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129
ods.1 O. s. p. nebolo odvolacím súdom zistené.

Postup súdu prvého stupňa v priebehu označeného pojednávania, ktorý zamietol ako nadbytočné
vykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom v jeho písomných podaniach (vrátane navrhnutého dôkazu

zabezpečením účtovníctva družstva PDSI, vyžiadaním správy o stave konkurzu a výsluch svedkov L.. R.
M. Y.., F.. T., L.. Š., L.. M. G. V. L.. Z. T.), bol rovnako v súlade s ust. § 120 ods.1 O. s. p.. V zmysle
citovaného ustanovenia súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré
z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania. Na

základe uvedeného je potom možné za nedôvodnú považovať i námietku žalobcu o tom, že súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods.2 písm. c/ O. s. p.).

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním

(vrátane správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa) podľa § 219 ods.1, 2 O. s.
p. ako vecne a právne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a ich
náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 23. 2. 2015, č. k. 12C/213/2011 - 566 uložil žalobcovi
povinnosť v lehote 10 dní od doručenia zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,- eur
v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca navrhujúc, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. S odkazom na ust.
§ 18ca zák. č. 71/1992 Zb. v platnom znení mal za to, že nie je povinný poplatok za odvolanie zaplatiť.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal

napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa§2ods.4vetaprvázák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,
v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.Podľa § 6 ods. 1,2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Návrhy (odvolania, dovolania)
sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania
návrhu.

Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.

Z hore citovaných ustanovení zákona vyplýva, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo

konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí
prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v
prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. l, 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov). Poplatníkom je navrhovateľ

poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je
poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatková povinnosť
vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je
poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ, dovolateľ.Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie
sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom

konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá citovaného zákona).

Podľa Položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom od 1. 10. 2012, za podanie návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom je určená osobitná sadzba v sume 20 eur.

Podľa § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. v znení účinnom od 1. 10. 2012, z úkonov navrhnutých alebo za
konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa
stanú splatnými po 30. 9. 2012.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka
vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zák. č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa
1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do
30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č.

514/2003 Z. z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov.

Podľa názoru odvolacieho súdu je v danom prípade žalobca povinný zaplatiť poplatok za odvolanie.
Berúcvúvahu horecitovanéustanovenia, žalobcaby nebolpovinnýzaplatiťpoplatokzaodvolanieibav
prípade, ak by odvolanie podal pred 30. septembrom 2012. V posudzovanej veci bolo odvolacie konanie

začaté po 1. 10. 2012, preto žalobcovi vznikla povinnosť zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa
zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania; výška poplatku za odvolanie
proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe ako poplatok z návrhu na začatie konania (po
1. 10. 2012). Skutočnosť, že v Sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie proti
rozsudku súdu prvého stupňa vydaného v konaní o náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy podľa

zák. č. 514/2003 Z. z. je pri posudzovaní poplatkovej povinnosti žalobcu bez právneho významu.

Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie je od 1. 10. 2012
oslobodené od súdnych poplatkov ( zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené

ust. § 4 ods. 1 písm. k/ ).

Na základe uvedeného, odvolací súd označené uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219
O. s. p. ako vecne a právne správne potvrdil.Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 23. 2. 2015, č. k. 12C/213/2011 - 568 uložil žalobcovi
povinnosť uhradiť v lehote 10 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov

elektronických podaní v zmysle pol. č. 20a zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch vo
výške 38,60 eura - 3,00 eur za podanie doručené súdu dňa 25. 1. 2013 v rozsahu 12 strán, 5,60 eura
za podanie doručené dňa 30. 1. 2013 v rozsahu 56 strán a 30,00 eur za podanie doručené dňa 17. 6.
2014 v rozsahu 300 strán.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca namietajúc nesprávnosť
postupu súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za elektronické podanie, nakoľko v konaní
ide o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym
úradnýmpostupom,ktoréjevzmysle §4ods.1písmenok/zák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkoch
vecne oslobodené od všetkých súdnych poplatkov. Mal za to, že nakoľko predmetom konania v danej
veci je jeho nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci

podľa § 9 zák.č. 514/2003 Z. z. uplatnený do 30. 9. 2012, vzťahuje sa na neho neobmedzené
vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku, ktoré sa týka všetkých položiek Sadzobníka zákona
o súdnych poplatkoch. Odvolateľ v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
5M Cdo 20/2010 zo dňa 9. 8. 2011 a na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 7. 2012,
č. k. 5Co/313/2012 - 131. Poukazujúc na § 42 ods.1 veta druhá O.s.p. napokon uviedol, že samotná

elektronická forma podania s jeho podpísaním zaručeným elektronickým podpisom vylučuje povinnosť
účastníka konania predložiť takéto podanie s potrebným počtom rovnopisov a príloh.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.),
preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2

O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa§2ods.4vetaprvázák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,
v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1,2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra

trestov, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Podľa Položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom od 1. 10. 2012, za podanie návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom je určená osobitná sadzba v sume 20 eur.

Podľa § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. v znení účinnom od 1.10.2012, z úkonov navrhnutých alebo za konania
začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. 9. 2012.

Spornou otázkou pri prejednaní odvolania žalobcu je, či právny vzťah tvoriaci predmet konania spadá

pod § 4 ods.1 písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb., a tým celé konanie pod vecné oslobodenie od platenia
súdneho poplatku. Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie vzťahujúce sa k prejednaniu odvolania
žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. 2. 2015, č. k. 12C/213/2011 - 566 a
konštatuje, že ak súd prvého stupňa v rozhodnutí vyrubil súdny poplatok za úkony
žalobcu realizované v priebehu konania po 1. 10. 2012, postupoval vecne a právne správne.

Na žalobcom citované závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5M
Cdo 20/2010 zo dňa 9. 8. 2011 a z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.7.2012, č. k.
5Co/313/2012 - 131 neprihliadal, keďže tieto nie je možné vzhľadom na zmenu zákona o súdnych
poplatkoch, ktorá nadobudla účinnosť k 1. 10. 2012, na prejednávaný prípad aplikovať.

Podľa položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov za vyhotovenie rovnopisu podaní a príloh, ktoré
tvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie urobené
elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona,je súdny poplatok vo výške 0,10 eura najmenej 10 eur za podanie, ktoré je návrhom na začatie konania
s prílohami, najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami.
Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na ust. § 42 ods.1 veta druhá O. s. p. a na to, že samotná

elektronická forma podania s jeho podpísaním zaručeným elektronickým podpisom vylučuje povinnosť
účastníka konania predložiť takéto podanie s potrebným počtom rovnopisov a príloh, jemu právnemu
názoru je treba prisvedčiť. Odvolateľ však opomenul to, že v danom prípade bola súdom prvého stupňa
vyrubená poplatková povinnosť za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré tvoria súdny spis,
ktoré poplatkovej povinnosti podľa citovanej položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov podlieha.

Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. 2. 2015, č. k.
12C/213/2011 - 568 ako vecne a právne správne podľa § 219 O. s. p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.