Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. máj 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/627/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226174
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112226174.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a členov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o.
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 16.
decembra 2014, č.k. 22C/361/2012-128, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby
súd zaviazal odporkyňu zaplatiť mu sumu 125 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 892,50 Eur z
titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania
za preukázané, že dňa 14.12.2009 bola Okresnému súdu Trenčín, ako exekučnému súdu, doručená
žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa
13.11.2009 sp.zn. EX 12250/09, v prospech oprávneného žalobcu, proti povinnému Daši Knápkovej.

O tejto žiadosti rozhodol exekučný súd v konaní vedenom pod sp.zn. 62Er/2886/2009 tak, že dňa
21.02.2011 uznesením č.k. 62Er/2886/2009 - 10 túto žiadosť zamietol. Toto rozhodnutie bolo na základe
odvolania oprávneného (žalobcu), posúdené odvolacím súdom, Krajským súdom v Trenčíne, ktorý
uznesenímč.k.19CoE/160/2011-20totorozhodnutiepotvrdil.Exekučnýsúdnásledneexekučnékonanie
zastavil. Súd na základe tvrdení žalobcu uvedených v žalobe zistil, že tento si uplatňuje právo na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom

Okresného súdu Trenčín, ktorého sa mal tento orgán verejnej moci dopustiť tým, že o žiadosti súdneho
exekútora na vydanie poverenia nerozhodol v zákonnej lehote a nevykonaním úradného postupu bez
splnenia zákonných podmienok. Súd preto zisťoval existenciu nesprávneho úradného postupu, t.j. v
prejednávanom prípade úradného postupu, ktorým bola porušená povinnosť orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, resp. existenciu zbytočných prieťahov v
konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia. Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku súd do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, ak nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Exekučný poriadok pre
rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia lehotu súdu neurčuje. Tento záver súdu
v tomto konaní je v súlade aj s početnou existujúcou judikatúrou súdov Slovenskej republiky (napr.

aj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 19Co/214/2014, rozsudok Krajského súdu v Prešove,
sp.zn. 1Co/206/2014, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.zn. 26Co/182/2014, rozsudok Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici sp.zn. 13Co/289/2014.) V tejto súvislosti pomerne vyčerpávajúcim spôsobom
Krajský súd v Nitre vo vyššie uvedenom rozhodnutí uviedol, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku obsahuje právnu úpravu 15-dňovej lehoty, o plynutie ktorej sa opiera aj žaloba žiadajúc

náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Poukazujúc na úmysel zákonodarcu súd konštatuje,
že lehota 15 dní sa vzťahuje iba na prípady, kedy súd v tejto lehote "poverí" súdneho exekútora
vykonaním exekúcie. Táto lehota dokonca s účinnosťou od 01.06.2010 neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), t.j. notárske zápisnice, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je
vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba

v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií
a zmierov nimi schválených. V tomto prípade sa jednalo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku a zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, preto lehota 15 dní sa na tento prípad
nevzťahovala. Navyše je potrebné uviesť, že lehota 15 dní ako vyplýva z prejavu vôle zákonodarcu
ozrejmeného použitím výkladových metód (doslovného, gramatického a systematického) sa vzťahovala
iba na prípad, kedy súd má v tejto lehote "poveriť" súdneho exekútora vykonaním exekúcie, pričom

v prípade, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. V tejto časti ustanovenia § 44 ods.
2 Exekučného poriadku zákonodarca lehotu 15 dní neuviedol. Ak by mal úmysel, aby lehota 15 dní
sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, výslovne by to upravil spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného

poriadku (napr. 44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď...). Lehota 15 dní upravená v 44 ods. 2 Exekučného
poriadku sa tak nevzťahuje na akékoľvek rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie (či pozitívne alebo negatívne, t.j. o zamietnutí žiadosti alebo poverení),
ale výslovne iba na "poverenie" súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Svedčí tomu aj doslovný a
gramatický výklad, čo znamená vymedzenie určitého typu rozhodnutia s použitím slova "poverí", t.j.

nie aj zamietne žiadosť, čo by zákonodarca upravil s použitím všeobecného slova "rozhodne". Aj z
hľadiska systematického výkladu je potrebné uviesť, že aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku
je upravená lehota a v prípade, ak zákonodarca má na mysli povinnosť súdu rozhodnúť v určitej lehote,
použije slovné spojenie "súd rozhodne", či už pozitívne alebo negatívne (§ 44 ods. 8, § 50 ods. 2
Exekučného poriadku). V prípade ustanovenia § 44 ods. 2 zákonodarca nemal na mysli lehotu 15 dní

na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba na "poverenie" súdneho exekútora vykonaním exekúcie.
S týmto názorom sa plne stotožňuje aj konajúci súd. Preto už iba samotné tvrdenie žalobcu o tom, že
exekučný súd nesprávne úradne postupoval, pretože nerozhodol v zákonnej lehote, nie je pravdivé.
Vzhľadom k tomu, že skutočnosť, od ktorej žalobca odvodzuje svoj žalobný návrh nie je daná, potom
nie je daný ani nevyhnutný predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci, t.j. existencia nesprávneho úradného postupu. Už len pre uvedené skutočnosti je žaloba
žalobcu vychádzajúca z uvádzaného dôvodu existencie nesprávneho úradného postupu nedôvodná. K
dôvodom žaloby, ktoré mali spočívať v nesprávnosti postupu exekučného súdu tým, že preskúmaval v
exekučnom konaní exekučný titul, súd uvádza, že tieto dôvody nie sú podstatné pre rozhodnutie súdu
o tejto žalobe. Na základe tejto žaloby v tomto konaní súd nemôže posudzovať správnosť postupu

súdu v exekučnom konaní, pretože nie je príslušným na rozhodovanie o správnosti postupu súdu v
konkrétnom exekučnom konaní. Príslušným na toto rozhodnutie je napríklad aj odvolací (exekučný) súd.
Správnosť tohto postupu, resp. správnosť rozhodnutia je preskúmavaná v takomto odvolacom, resp. v
dovolacom konaní. Súd takisto považuje za potrebné uviesť, že správnosť postupu exekučného súdu,
resp. správnosť jeho rozhodnutia bola podrobená prieskumu odvolacieho súdu v odvolacom konaní.

V tejto veci, je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3.
marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra
2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, z 26. septembra 2011 sp. zn. 3MCdo 11/2010 a uznesenia z 29. marca
2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez

účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy,atovtakomrozsahu,vakommutoumožňujúvnútroštátneprocesnépravidlávrámciobdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. K tvrdeniu žalobcu, že exekučné konanie začalo dňa
08.11.2009, pričom súd o nej rozhodol až dňa 07.03.2011, súd uvádza, že toto tvrdenie nebolo v
konaní dokázané. Toto tvrdenie žalobcu je teda čiastočne nepravdivé. Na základe dokazovania bolo

preukázané, že exekučné konanie sa začalo spísaním návrhu dňa 08.11.2009, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 14.12.2009 a exekučný súd
o tejto žiadosti rozhodol dňa 21.02.2011, pričom dňa 21.02.2011 bolo toto rozhodnutie expedované na
poštovú prepravu účastníkom konania. Skutočnosť kedy začalo exekučné konanie nie je pre rozhodnutieo žalobe rozhodná, resp. nie je dôvodom rozhodným pre začatie plynutie lehoty na rozhodnutie o
žiadosti o udelenie poverenia. Rozhodnou skutočnosťou je deň doručenia žiadosti o udelenie poverenia.
Vznik majetkovej škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v sume 125 eur, nebol v konaní preukázaný.

Samotný žalobca konštatuje, že výška škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných
nákladov, a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Z
tohto tvrdenia je zrejmé, že samotný žalobca nevie aká skutočná škoda mu vznikla, iba ju subjektívne
paušálne vyčíslil. Náklady vynaložené na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70 eur, neboli v konaní preukázané. Súdu nie

je zrejmé aké konkrétne náklady boli takto vynaložené. Náklady na udržiavanie a správu informačného
systému v sume 40 eur tiež neboli v konaní preukázané. Súdu takisto nie je zrejmé aké konkrétne
nákladyazaakýmúčelombolitaktovynaložené.Nákladynaadministratívnespracovanietextovurgencií
exekučnémusúdu,poštovnéatelekomunikačnénákladyspojenésurgovanímakontroloustavukonania
naexekučnomsúdevsume15eurnebolivkonanípreukázané.Zobsahuvyššieuvedenéhoexekučného
spisu žiadne urgencie ani doručené písomné podania žalobcu nevyplývajú. Tvrdenie žalobcu o tom,

že v priebehu exekučného konania podával žiadosti o informáciu o stave konania, resp. sťažnosti na
postup súdu a to v dňoch 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010, 30.08.2010, 23.11.2010
a 25.05.2011 sú celkom zrejme účelové, pretože žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému
súdu doručená dňa 14.12.2009, a preto nie je možné, aby v tomto období podával žalobca všetky
uvedené podania v exekučnom konaní. Súd k dôvodom žaloby ďalej uvádza, že všeobecný súd nemá

právomoc rozhodovať o porušení práva na súdnu ochranu a o poskytnutí primeraného finančného
zadosťučinenia, tak ako to v žalobe navrhuje žalobca, pretože rozhodovanie o týchto skutočnostiach
patrí do právomoci iných súdov. Okresný súd Trenčín môže rozhodovať iba o tom, či žalobcovi vznikla v
dôsledku napríklad nesprávneho úradného postupu škoda, o splnení povinnosti škodcu na jej náhradu
a o priznaní nemajetkovej ujmy. Ak teda žalobca žiada, aby súd deklaroval porušenie jeho práva

na súdnu ochranu a porušenie princípov právneho štátu a v dôsledku existencie príčinnej súvislosti
medzi týmito porušeniami a vznikom škody, uložil žalovanému povinnosť nahradiť túto škodu, je žaloba
žalobcu aj z tohto dôvodu nedôvodná. Žalobca mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím
inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Otázkou,
či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať
Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Súdne konanie nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti,

resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy v konaní. Opačný výklad by znamenal, že by
existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého
súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť
postup svojho alebo iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný
záver, keďže všeobecné súdy by preskúmali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by

mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Nad rámec potreby tohto rozhodnutia
súdu uvádza aj nasledovné. Žalobcom uvádzané dôvody, od ktorých odvodzuje svoje právo na náhradu
nemajetkovej ujmy, a to že postupom exekučného súdu došlo k vnútorným zásahom do spoločnosti,
k ovplyvňovaniu jeho podnikateľského plánovania a rozhodovania, k strate legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, k strate dôvery v právo a v spravodlivé riešenie

vecí a k zamedzeniu vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie, sa súdu javia ako zjavne účelové. Podľa
názoru súdu priama príčinná súvislosť medzi rozhodnutím exekučného súdu o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia, teda medzi zrealizovanou právomocou exekučného súdu a
uvedenými skutočnosťami nie je daná. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie
(napr. nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede, a teda

ak protiprávne konanie škodcu bolo príčinou a vznik škody následkom tejto príčiny. Vzťah príčiny a
následkumusíbyťbezprostredný(priamy).Nestačíibapravdepodobnosťpríčinnejsúvislosti,čiokolnosti
nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť
príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach.
Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok

nevznikol. Musí byť teda doložené, že nebyť protiprávneho konania (opomenutia konania) škodcu,
škodlivý následok by nenastal. Ak príčinou škody je iná skutočnosť zodpovednosť za škodu nenastáva.
V danej veci nie sú uvádzané všeobecné predpoklady príčinnej súvislosti splnené. Vzhľadom k tomu, že
súd zamietol žalobu žalobcu z vyššie uvedených dôvodov, nevykonal v záujme hospodárnosti konaniadokazovanie ohľadne skutočnosti, či si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody, ktorého sa domáha v
tomto konaní, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 a nasl. zákona o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V prípade, že by tomu tak nebolo, súd by žalobu zamietol

z tohto dôvodu.

O trovách konania súd rozhodol pri vyhlásení rozsudku podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku tak, že uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému náhradu trov konania, pretože žalovaný
bol v konaní plne úspešný a právo na náhradu trov konania si uplatnil vo svojom vyjadrení zo dňa

04.09.2013. Rozsudok súdu bol verejne vyhlásený na pojednávaní konanom dňa 16.12.2014. V lehote
troch dní odo dňa vyhlásenia rozsudku si žalovaný trovy konania nevyčíslil. Vzhľadom k tomu, že z
obsahu spisu mu žiadne trovy konania nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania nepriznal, neviazaný
v zmysle § 151 ods.2 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania v
rozsudku, ktorým sa konanie končí.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,vspojenísust.§221ods.1písm.f/O.s.p.,vkonanírozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.

h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §

101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za

nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného

pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený

s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal

dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj
na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité
to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie

listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny
založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním,
ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami,
ktoré tvoria exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti

konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá
vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnakosa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že

náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd

vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že
súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Uviedol,žesúirelevantnéúvahysúduotomakéspôsobyjudikovania

pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním
zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol súdu
doručený v čase predchádzajúcom nariadenému pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu,

že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na
zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť a zároveň poukázal na
judikatúru krajských súdov. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe

týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.
Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 07.03.2011, pričom konanie na exekučnom súde začalo
dňa 08.11.2009, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom

stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 484 dní.
Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.
Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom
rozsahu stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podáva prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť

o udelenie poverenia dňa 14.12.2009, pričom uznesením zo dňa 21.02.2011 č.k. 62Er/2886/2009,
predmetnú žiadosť zamietol. Toto rozhodnutie bolo na základe odvolania oprávneného (žalobcu),
posúdené odvolacím súdom, Krajským súdom v Trenčíne, ktorý uznesením č.k. 19CoE/160/2011-20
toto rozhodnutie potvrdil. Exekučný súd následne exekučné konanie zastavil.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15
dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekúciu,
aby vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na
prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu

nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie
lehoty na rozhodnutie.
Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na
ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona oochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, bol exekučný súd
vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom
nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa

rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na
úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ.
Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a

právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí

vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti, nemožno v žiadnom prípade považovať za
prieťahyvkonaní,anizarozhodnutievlehote,ktorábybolaneprimeranávovzťahukprávunavrhovateľa
na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..
V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.

by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.
Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka

zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu,
ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uzneseniami Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 4NcC/234/2012-9 zo dňa 19.10.2012 a sp.zn. 5NcC/25/2015 rozhodol, že sudca,
ktorému bola vec pridelená, nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania. Čo sa týka samotnej

námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už
v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva
súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v
inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR uznesením č.k. II ÚS 436/2013-11

zo dňa 12.09.2013 odmietol sťažnosť navrhovateľa, ktorou namietal porušenie svojich základných práv
na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresného
súdu, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.
Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým,

že súd prvého stupňa sa riadne zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že
riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal
vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania, pričom v tomto smere odvolací súd
v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa
napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnakoďalšieodvolacienámietkyzostranynavrhovateľaneobstojazdôvodu,žesúdprvéhostupňana
prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 16.12.2014, čím účastníkom konania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú
pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Predmetného pojednávania sa však napriek riadne doručenémupredvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti
navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní.
Odhliadnuc od uvedeného treba v tejto súvislosti rovnako zdôrazniť, že súd prvého stupňa svoje

rozhodnutie vo veci založil na iných dôvodoch, než ktoré tvoria predmet vyjadrenia odporcu k návrhu.
Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa

spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.
Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy

odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .