Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. január 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/410/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220226
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220226.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova
25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36
864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom v
Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 17. januára 2014 č. k. 13C/622/2012-45, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi nepriznal právo na náhradu
trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 9 a 15 zák. č. 514/2003 Z. z. a z exekučného
spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 4Er/89/2011 súd zistil, že žiadosť súdneho exekútora na
vydanie poverenia na začatie exekúcie podal na základe návrhu oprávneného súdny exekútor na

Okresnom súde Komárno dňa 20. 01. 2011 a súd žiadosť súdneho exekútora uznesením zo dňa
09. 03. 2011 zamietol a následne exekúciu uznesením zo dňa 28. 07. 2011 zastavil. Rozhodnutie
o zastavení exekúcie nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 08. 2011. Návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie od začiatku uvedeného exekučného konania nebol dôvodný (oprávnený voči uzneseniu o
zamietnutí žiadosti exekútora o vydanie poverenia a ani proti uzneseniu o zastavení exekúcie odvolanie
nepodal, čím akceptoval záver súdu) a vznik akýchkoľvek trov spojených nielen s uplatnením svojho

nároku na súde, ale aj spojených so správou a vymáhaním pohľadávky (ktoré vyčíslil navrhovateľ na
sumu 125 eur) si navrhovateľ spôsobil sám podaním nedôvodného návrhu na súde a to bez ohľadu na
to, kedy súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol. Navyše, súd sa stotožnil s
argumentáciou odporcu, pokiaľ sa týka skutočnosti, že 15-dňová lehota stanovená v § 44 ods. 2, veta
druhá Exekučného poriadku sa nevzťahuje na prípad, kedy súd žiadosť súdneho exekútora na vydanie
poverenia na začatie exekúcie zamietne, čo explicitne vyplýva už aj z toho, že uvedená 15-dňová lehota

je uvedená iba v druhej vete § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, nie však následne vo vete tretej,
ktorá práve pojednáva o rozhodnutí súdu o zamietnutí žiadosti exekútora na vydanie poverenia, a teda
zákon pre prípad, že súd zaujme právny názor, že nie je na mieste vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, ale zamietnutie jeho žiadosti, neurčuje súdu žiadnu lehotu na rozhodnutie o takejto žiadosti.
Pokiaľideonáhradunemajetkovejujmyvyjadrenejvpeniazoch(296,88eura),ktorámalanavrhovateľovi
vzniknúť, súd konštatoval, že obdobne ako je uvedené vyššie, nie je nárok navrhovateľa dôvodný,

pretože pokiaľ aj navrhovateľovi nejaká nemajetková ujma vznikla, nebola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu, ale výlučne podaním nedôvodného návrhu na vykonanie exekúcie zo strany
samotného oprávneného (navrhovateľa). Z týchto dôvodov súd konštatoval, že nedošlo k žiadnemu
postupu súdu, ktorý by bolo možné charakterizovať ako nesprávny úradný postup a k žiadnej škode,
ktorá by bola navrhovateľovi spôsobená postupom súdu nedošlo a návrh navrhovateľa je v plnom
rozsahu (či už ide o vynaložené náklady alebo nemajetkovú ujmu) nedôvodný. Pokiaľ ide o námietku

premlčania nároku navrhovateľa, ktorú odporca vzniesol, oprávnený prostredníctvom svojho právneho
zástupcu prevzal uznesenie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia navykonanie exekúcie dňa 27. 09. 2012 svoj návrh na náhradu škody navrhovateľ uplatnil na súde dňa
27. 09. 2012, takže nedošlo k márnemu uplynutiu premlčacej lehoty podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/03
Zb., ktorá je trojročná. O trovách konania súd rozhodol podľa § 150 OSP a odporcovi, hoci v

konaní plne úspešnému, náhradu trov konania súd nepriznal, pretože odporca si toto právo neuplatnil
a navyše súd ani nezistil, že by mu v tomto konaní v súvislosti s bránením jeho práva boli nejaké trovy
vôbec vznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,

odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd
1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci
na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia

potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012

Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vytvára
konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ
nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to

podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby
boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že
zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo
vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V

danomprípadezákonodarcavytvorillegitímnusférutolerancietrvaniaprávnejneistotyurčenímzákonnej
lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť

odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súd len s poukazom na
skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol
znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil navrhovateľovi objektívnym spôsobom preukázať výšku
materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne
dôvody. Je zrejmé, že znalecké dokazovanie je namieste nariadiť tam, kde je výšku škody nutné určiť s

použitím odborných znalostí, ktoré právna veda neposkytuje. Keďže výsledok znaleckého dokazovania
mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na
nedostatočnezistenomskutkovomstave.Súdunepríslušípolemizovaťovhodnostilimitáciedĺžkykonaní
zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným
súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne

neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny
proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol,
že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby

organizovalisvojprávnyporiadoktakýmspôsobom,abyvyhovelpožiadavkámčlánku6ods.1,zahrňujúc
aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté
procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa §
221 ods. 1 písm. f) a h) OSP zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.Navrhovateľ sa v konaní, vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 13C 622/2012 domáhal
náhrady škody v sume 125 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumy 296,88 eura. Nároky odvodzoval od

nesprávneho úradného postupu súdu v konaní, vedenom na Okresnom súde Komárno, vedenom pod
sp. zn. 4Er/89/2011 (EX 18291/10), v ktorom ako povinný vystupoval O. L. a exekučným titulom v tejto
veci bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 04. 10. 2010 sp. zn. SR 08896/10, zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava. Žiadosť o udelenie poverenia v danej veci
bola na súde podaná dňa 20. 01. 2011 a súd Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 09. 03. 2011

č. k. 4Er/89/2011-10 žiadosť JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo
dňa 20. 01. 2011 zamietol.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody

preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred
súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky.

Podľačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdkaždýmáprávonato,abyjeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie

rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje

ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06).

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Štruktúra

práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkoviznemožnírealizáciatýchjehoprocesnýchpráv,ktorémuObčianskysúdnyporiadokpriznáva
za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
priaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav. Onesprávnuaplikáciuprávnychpredpisovidevtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa spočívajúce v namietaní odňatia možnosti konať pred súdom, ako aj v nesprávnom
právnom posúdení veci (aplikácie ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. podľa novej právnej

úpravy platnej v znení po prijatí zák. č. 412/2012 Z. z.) je dôvodné. Súd prvého stupňa na danú vec,
napriek tomu, že navrhovateľ nesprávny úradný postup odvodzuje od konania začatého na Okresnom
súde Komárno dňa 13. 12. 2010 (teda v čase účinnosti zák. č. 514/2003 Z. z. pred novelou zák. č.
412/2012 Z. z.), na vec aplikoval znenie zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013, teda po
novelezák.č.412/2012Z.z.,vrátaneustanovenia§9ods.2,ktorévodvolanínamietalnavrhovateľ,teda

aplikoval princíp retroaktivity, a teda vec nesprávne právne posúdil. Zák. č. 514/2003 Z. z. súd pritom
citoval bez toho, aby uviedol, v ktorom znení ho cituje. Súd tiež rozhodnutie odôvodňoval ustanovením §
44ods.2Exekučnéhoporiadku,pričomhoaninecitoval,tedajehorozhodnutieniejeriadneodôvodnené,
je z tohto dôvodu zmätočné a takýmto postupom súdu sa navrhovateľovi odňala možnosť konať pred
súdom. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods.

1 písm. f) a h) OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.