Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. apríl 2015

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 18Cpr/4/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1713217400
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Panáková
ECLI: ECLI:SK:OSZA:2015:1713217400.8

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou, v právnej veci
navrhovateľky: G. L., U.. XX.XX.XXXX, R. A. XX, D. R., právne zast. JUDr. Ivan Jánošík, advokát so
sídlom Klincova ul.č. 35, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská Logistika, s.r.o., Tulská 33, Žilina, IČO:
35 861 258, právne zast. JUDr. Nikoleta Sekeráková, advokátka so sídlom 1.mája 18, Žilina, o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy,

r o z h o d o l :

Súd žalobný návrh zamieta v celom rozsahu.

Súd o trovách konania rozhodne v lehote do 30 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa žalobným návrhom zo dňa 27.11.2013, doručeným Okresnému súdu Pezinok dňa
28.11.2013 a následne postúpeným tunajšiemu súdu a po rozhodnutí Krajského súdu v Žiline zo dňa
27.03.2014 doručenom Okresnému súdu Žilina dňa 16.04.2014, podľa ktorého je tunajší súd príslušným
súdom, domáhala, aby súd určil, že výpoveď odporcu zo dňa 05.09.2013 je neplatná a pracovný pomer
navrhovateľky trvá aj naďalej a odporca je povinný nahradiť náhradu mzdy 704,- Eur mesačne od
01.12.2013.
Svoj nárok odôvodnila tým, že listom zo dňa 05.09.2013 odporca oznámil navrhovateľke rozviazanie
pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods.1 písm.b) Zákonníka práce na základe rozhodnutia
štatutárneho orgánu odporcu zo dňa 22.08.2013, v dôsledku čoho sa stala nadbytočnou.
Spolu so žalobným návrhom navrhovateľka pripojila do obsahu spisového materiálu pracovnú zmluvu
zo dňa 13.01.2012 a výpoveď zo dňa 05.09.2013.

Na základe vyššie uvedeného súd v danej veci nariadil ústne pojednávania, na ktoré boli predvolaní
účastníci konania a ich právni zástupcovia riadne a včas.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky, odporcu, vyjadrením sa právneho zástupcu
navrhovateľky a odporcu, výsluchom svedkov, ako aj prečítaním listinných dôkazov, ktoré tvoria obsah
spisu.

Predmetom konania je výpoveď zo dňa 05.09.2013.ktorú navrhovateľka považovala za neplatnú,
nakoľko jej bola daná počas jej PN.

Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Keďže žalobný návrh bol doručený súdu dňa 28.11.2013, bol podaný v lehote v zmysle § 77 Zákonníka
práce.

Z predloženej pracovnej zmluvy mal súd zistené, že navrhovateľka ako zamestnanec a odporca ako
zamestnávateľ uzavreli dňa 13.01.2012 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú so skúšobnou dobou tri
mesiace s tým, že zamestnanec nastúpil do práce dňa 16.01.2012. Miesto výkonu práce bola územná
pôsobnosť prevádzky distribučného strediska E. a v prípade zmeny sídla spoločnosti, jej nové sídlo
strediska. Bol dohodnutý druh práce - dispečer nákladnej dopravy.

Navrhovateľka predložila listinu označenú ako Výpoveď zamestnávateľa pre nadbytočnosť
zamestnanca podľa § 63 ods.1 písm.b) Zákonníka práce. (l.č. 11 obsahu spisu)
Z danej listiny vyplýva, že bola adresovaná navrhovateľke od odporcu s dátumom 05.09.2013 s
uvedením, že na základe písomného rozhodnutia štatutárneho orgánu zamestnávateľa č. 3/2013 zo dňa
22.08.2013 o organizačnej zmene - znížení stavu zamestnancov, ktorou sa zrušili pracovné pozície a
znížil počet zamestnancov organizácie, bude pracovná pozícia „dispečer nákladnej dopravy“ zrušená
ku dňu 01.09.2013, na základe čoho sa navrhovateľka stala nadbytočnou. Keďže odporca nemá inú
vhodnú prácu, nemá možnosť ju ďalej zamestnávať. Pracovný pomer skončí uplynutím výpovednej doby
dňa 30.11.2013.

Daná listina nebola nikým podpísaná.

Navrhovateľka namietala aj rozhodnutie štatutárneho orgánu ohľadom organizačnej zmeny s tým, že
predsa odporca naďalej podniká.

Súd mal zistené, že odporca rozhodnutím č. 3/2013 zo dňa 22.08.2013 rozhodol o znížení stavu
zamestnancov z dôvodu zabezpečenia efektívnosti práce (pokles počtu prepráv) prevádzky v E., v
dôsledku čoho sa zmenila organizačná štruktúra u zamestnávateľa a dňom 01.09.2013 sa znižuje stav
zamestnancov so zaradením dispečer strediska v počte 1 pracovné miesto. Rozhodnutie nadobúda
účinnosť dňom 22.08.2013. (l.č. 28)

Pokiaľ odporca ešte pred daným rozhodnutím prijal na takú pozíciu ďalšieho zamestnanca, pre dané
konanie je to irelevantné, nakoľko k rozhodnutiu o organizačnej zmene došlo až následne a pokiaľ
odporca sa rozhodol prepustiť navrhovateľku z 2 zamestnancov na tej pozícii, bolo to jeho rozhodnutie.
Je len na ňom, ktorému zamestnancovi skončí pracovný pomer, pokiaľ na danej pozícii je viac
zamestnancov. Je to len na jeho voľbe a súd toto nie je oprávnený posudzovať v zmysle ustálenej
judikatúry.

Podľa rozhodnutia č. 4/2013 z 25.10.2013 sa mení organizačná štruktúra tak, že aktuálny stav
zamestnancov pre stredisko E. bude 1 dispečer, 1 vodič (po dobu likvidácie strediska). Zamestnávateľ
z dôvodu nadbytočnosti ostatných pracovných miest nemá možnosť zamestnancov ďalej zamestnávať
prácami dohodnutými v pracovnej zmluve.

Súd mal preukázané rozhodnutie č. 5/2013 zo dňa 31.10.2013 o časovom harmonograme rušenia
doterajších stredísk, vzniku strediska Ž., z ktorého vyplýva, že všetky doterajšie strediská sa od
01.01.2014 zlučujú a vytvára sa následnícke stredisko Ž. (preberá všetky činnosti a prepravy) a termíny
ukončenia činnosti na stredisku E. je 31.12.2013 ukončenie prepráv, 02.01.2014 uvoľnenie prenajatých
priestorov a do 08.01.2014 presun vozidiel do strediska Ž.. (l.č. 100)
Taktiež je nepochybné, že odporca dňom 31.12.2013 ukončil činnosť vnútroštátnej nákladnej dopravy.

Súd mal preukázané z Podnájomnej zmluvy zo dňa 19.12.2011 a z dodatku č. 1 k danej zmluve zo dňa
19.12.2012, že podnájom pre prevádzku v E. bol dohodnutý na dobu určitú, a to do 31.12.2013. (l.č.
110-112)

Hoci navrhovateľka vzniesla pochybnosti ohľadom rozhodnutia odporcu ohľadom zníženia počtu
zamestnancov z dôvodu zrušenia prevádzky v E., súd nezistil žiadny relevantný dôvod pochybovať
o danom rozhodnutí, ktoré v zmysle ustálenej súdnej praxe súd nie je oprávnený ďalej posudzovať.
Postačuje jeho existencia.

Z uvedeného je nepochybné, že odporca ukončil svoju činnosť - prevádzku v E..

Dňa 21.08.2014 odporca skočil pracovný pomer s navrhovateľkou okamžite. (l.č. 113-114) Odporca jej
danú listinu doručoval doporučene do vlastných rúk na adresu jej trvalého bydliska, pričom odporca
nemal vedomosť o inej adrese, avšak navrhovateľka danú zásielku na adresu oznámenú odporcovi
neprevzala v odbernej lehote.

Predmetom konania však nie je určenie neplatnosti uvedeného okamžitého skončenia pracovného
pomeru, ale určenie neplatnosti výpovede z 05.09.2013.

Súd ma zistené, že navrhovateľka bola od 28.08.2013 práceneschopná, a to aj ku dňu 31.10.2013, k
02.05.2014. (l.č. 23-24, 64 obsahu spisu)
Navrhovateľka dňa 04.08.2014 o 16,38 hod. elektronicky oznámila odporcovi ukončenie PN dňom
04.08.2014 s výzvou, že žiada prideľovať prácu v stredisku E., pričom na danej výzve uviedla svoju
adresu v D. R.. (l.č. 101-103)
Na to jej odporca dňa 05.08.2014 o 7,36 hod. taktiež elektronicky oznámil, nech sa najneskôr do
06.08.2014 dostaví do sídla spoločnosti do Ž., na čo navrhovateľka elektronicky oznámila, že jej to je
ľúto, ale vrátila sa do E. a nemá sa za čo dostaviť do Ž.. (l.č. 104)
Súd poukazuje na to, že navrhovateľka sa nedostavila do Ž. napriek žiadosti odporcu, pričom neuviedla
inú adresu pre doručovanie a komunikovala s odporcom iba mailom, pričom minimálne z tohto súdneho
konania mala vedomosť, že odporca už v E. nemá stredisko, preto ju opätovne vyzýval, aby sa dostavila
do sídla spoločnosti. (l.č. 105-109)

Podľa uvedenia právneho zástupcu navrhovateľky odporca odhlásil navrhovateľku z povinných poistení
a doručil jej zápočtový list, podľa ktorého pracovný pomer trval od 20.03.2012 do 03.09.2014 s uvedením
- neospravedlnená absencia od 08.08.2014 do 03.09.2014.

Z potvrdenia o zamestnaní zo dňa 05.09.2014 vyplýva, že pracovný pomer navrhovateľky trval od
20.03.2012 do 03.09.2014, z toho PN bola od 01.09.2013 do 04.08.2014 a od 08.08.2014 do 03.09.2014
bola neospravedlnená absencia. (l.č. 93)

Podľa názoru právneho zástupcu navrhovateľky tým, že odporca považuje skončenie pracovného
pomeru navrhovateľky až k 03.09.2014, tým uznáva neplatnosť výpovede z 05.09.2013. Údajnú
absenciu navrhovateľky neakceptuje, nakoľko podľa pracovnej zmluvy miestom výkonu práce bola
prevádzka v E. a nedošlo k žiadnej zmene pracovných podmienok dohodou. Ak nie je taká dohoda, podľa
právneho zástupcu navrhovateľky miestom výkonu zostáva E. a zrušenie prevádzky navrhovateľku
nezaujíma. Neprideľovanie práce navrhovateľke je prekážkou na strane odporcu.

Odporca však popiera, že by navrhovateľke dal dňa 05.09.2013 výpoveď. Z toho dôvodu považuje žalobu
za zmätočnú, a to aj v časti náhrady mzdy od 01.12.2013, keďže navrhovateľka bola PN. Výpoveď
predložená navrhovateľkou bola len výpoveď stiahnutá z mailu zaslaná na jej žiadosť, pričom taká
výpoveď nebola ani podpísaná zamestnávateľom. Trval na tom, že žiadna výpoveď pred podaním žaloby
nebola navrhovateľke daná.
Odporca pripustil, že navrhovateľku počas prvých 10 dní jej PN navštívil (konateľ a prokurista), kedy jej
oznámili stav odporcu a nutnosť znížiť počet zamestnancov s tým, nech si premyslí spôsob skončenia
pracovného pomeru podľa zaslaných vzorov. Následne bol odporca prekvapený, že navrhovateľka na
základe takého zaslaného vzoru podala danú žalobu.
Trval na tom, že k žiadnemu skončeniu pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 05.09.2013 nedošlo,
preto ani neuznáva neplatnosť výpovede. Keďže prevádzka v Senci bola od 01.01.2014 zrušená,
navrhovateľku kontaktoval, aby sa dostavila v sídle spoločnosti, avšak napriek tomu sa tam nedostavila.
Preto po opakovanej výzve bolo navrhovateľke doručované okamžité skončenie pracovného pomeru.
Pokiaľ jej odporca doručoval zásielky na adresu jej trvalého bydliska, nemal vedomosť o inej adrese
navrhovateľky, keďže žiadnu inú neoznámila; túto oznámila až listom z 02.09.2014.

Odporca poprel, že by dal navrhovateľke výpoveď. Uviedol, žer výpoveď, ako aj dohodu o skončení
pracovného pomeru, iba pripravil s tým, že pri osobnej návšteve dňa 05.09.2013, kedy oboznámil
navrhovateľku o plánovaní skončení pracovného pomeru a teda o situácii odporcu, sa dozvedel,

že navrhovateľka bude dlhodobo práceneschopná, preto akékoľvek oznámenie o výpovedi, či inom
skončení pracovného pomeru sa stalo bezpredmetné.

Navrhovateľka pred súdom trvala na tom, že dňa 05.09.2013 odporca jej doručoval výpoveď a k tomu
malo dôjsť v reštaurácii blízko jej trvalého bydliska, a to za prítomnosti konateľa a prokuristu odporcu a
následne si k nim prisadla aj matka navrhovateľky.
Matka navrhovateľky tvrdila, že komunikovalo sa o výpovedi, ale povedala navrhovateľke, aby nič
nepodpisovala. Matka navrhovateľky žiadnu listinu nečítala, nevedela uviesť obsah žiadnej z nich, ale
potvrdila viaceré listiny.
Aj navrhovateľka potvrdila viaceré listiny, dokonca spomenula aj dohodu o skončení pracovného pomeru,
ale tu jej vraj vytrhli z ruky.
Je nepochybné, že k danému stretnutiu došlo počas PN navrhovateľky. Taktiež je nepochybné, že
odporca navrhovateľke neponechal žiadnu listinu, všetky predkladané si zobral, pričom podľa slov
odporcu mali byť predkladané viaceré vzory možností skončenia pracovného pomeru.
Prokurista odporcu potvrdil, že dňa 05.09.2013 navštívil spolu s konateľom navrhovateľku počas jej PN
za účelom kontroly vzhľadom na prvých 10 dní PN, či sa nachádza v mieste trvalého bydliska a aby
ju pripravili na situáciu spoločnosti s tým, že po ukončení PN rozviažu s ňou pracovný pomer dohodou
alebo výpoveďou, pričom jej vzory pošlú mailom. Predkladané vzory boli len pracovným materiálom.
Keďže navrhovateľka nevedela uviesť, či bude dlhodobo PN, žiadal od nej vydať veci vzhľadom na
možnú dlhodobú PN a vzhľadom na zrušenie prevádzky v E., kde navrhovateľka mala miesto výkonu
práce. Uviedol, že navrhovateľke nedali žiadnu výpoveď vzhľadom na to, že bola PN. Uviedol, že k
01.01.2014 mal odporca už len 4 zamestnancov zo 160, pričom k skončeniu pracovného pomeru došlo
u nich dohodou, pokiaľ o to požiadali alebo výpoveďou.
Prokurista a aj konateľ odporcu zhodne potvrdili, že navrhovateľke predkladali iba vzory pre skončenie
pracovného pomeru, pričom boli si vedomí, že počas PN nie je možné dať výpoveď. Hoci konateľ o tomto
najprv nevedel, prokurista odporcu mu to ozrejmil v zmysle slovenského práva. Následne prokurista
konateľovi vysvetlil, že počas PN nie je možné dať výpoveď. Súd z vykonaného dokazovania posúdil,
že pri stretnutí s navrhovateľkou nemohlo dôjsť k výpovedi, a to aj napriek nevedomosti konateľa, že
počas PN nie je možné dať výpoveď, keďže na dané stretnutie išli spolu s prokuristom, spoločne konali
a komunikovali s navrhovateľkou, pripravovali sa na stretnutie minimálne cestou zo E. do D. R. a predsa
keby chceli jej dať na stretnutí výpoveď, tak by konateľ konal rozdielne od konania prokuristu, keďže
konateľ v tom čase nevedel, že počas PN môže sa dať podľa slovenského práva výpoveď a prokurista o
tom vedel. Predsa keby chcel dať výpoveď na tomto stretnutí, prokurista by zasiahol, resp. by minimálne
na to upozornil konateľa už počas cesty za navrhovateľkou, keďže stretnutie dohodli spolu pri návrate
zo služobnej cesty za vyššie uvedeným účelom.

Navrhovateľka tvrdila, že odmietla podpísať výpoveď, avšak netvrdila že by odmietla niečo prevziať, čo
je podstatný rozdiel. Dokonca ani navrhovateľka netvrdila, že by ju niekto nútil niečo prevziať. Podpísať
listinu ako napríklad výpoveď, neznamená automaticky aj doručenie. Taktiež je nelogické tvrdenie
navrhovateľky ohľadom nútenia podpísania výpovede, ako tvrdila, nakoľko výpoveď zo strany odporcu
podpisuje iba odporca a prípadné odmietnutie prevzatia má účinky doručenia. Teda nebol dôvod nútiť
navrhovateľku podpisovať výpoveď. Z roho dôvodu tvrdenie navrhovateľky ohľadom tejto skutočnosti je
nielenže nelogické, ale ani nehodnoverné.
Je nutné poukázať na to, že pokiaľ by jej bola daná výpoveď, tá je jednostranným úkonom zo
strany zamestnávateľa a nie je potrebný podpis zamestnanca (ten je potrebný napr. pre dohodu o
skončení pracovného pomeru). Iba ohľadom prípadného doručenia/prevzatia je vhodný podpis, ale
pokiaľ odmietne prevziať výpoveď, nastávajú účinky doručenia v zmysle Zákonníka práce.
V danom prípade však navrhovateľka netvrdila žiadne odmietnutie prevzatia, či doručenia výpovede.
Taktiež je potrebné zdôrazniť, že odporca nevykonal žiadne úkony pre prípadnú výpoveď, ako napríklad
odhlásenie z poisťovní,...
Pokiaľ navrhovateľka tvrdí, že jej nebola prideľovaná práca, predsa bola na PN, čo však v žalobnom
návrhu vôbec nespomenula a dokonca požadovala náhradu mzdy aj počas PN.
Teda nie je zrejmé, k čomu vlastne mala byť navrhovateľka podľa jej slov nútená, čo vlastne mala
podpísať, keďže tvrdila, že išlo o výpoveď a nič nespomenula ohľadom doručenia výpovede, pričom je
nepochybné, že medzi predkladanými listinami bola aj dohoda o skončení pracovného pomeru, ktorú
vraj jej mal odporca vytrhnúť z ruky.
Takže ak tvrdenie navrhovateľky ohľadom nútenia podpísať nejakú listinu by bolo pravdivé, nemohlo
ísť o výpoveď, keďže výpoveď nie je dôvod podpisovať. Navrhovateľka mala vedomosť aj o iných

možnostiach skončenia pracovného pomeru, keďže sama potvrdila, že ich videla. Dokonca aj z
elektronickej komunikácie je to zrejmé, keď jej odporca ponúkal možnosť dohody.
Pokiaľ jej matka, ktorá si prisadla k navrhovateľke a odporcovi počas ich stretnutia, tvrdila, že išlo o
výpoveď, o tomto mala vedomosť iba od navrhovateľky, ktorá jej povedala, že dané papiere sú pre
výpoveď, pričom svedkyňa potvrdila, že boli predkladané viaceré listiny, ktorých obsah však nevedela
uviesť, ale že vraj boli podpísané. Súd však nemal preukázané žiadne také listiny, ktoré by boli
podpísané.
Súd však poukazuje na to, že v bežnej komunikácii bežní ľudia bez právneho vedomia si ohľadom
skončenia pracovného pomeru spájajú iba výpoveď, a to aj keď je dohoda, či okamžité skončenie
pracovného pomeru. Nezvyknú uviesť, že uzavreli dohodu alebo bol okamžite skončený pracovný
pomer, ale iba že ho vyhodili, či dali výpoveď.

Súd mal preukázané, že dňa 06.09.2013 navrhovateľka elektronicky požiadala odporcu, že rozmýšľala
nad tým a prosí o zaslanie „včerajšej výpovede“ poštou alebo osobne. (l.č. 152) Následne v ten deň jej
konateľ odporcu p.T. zaslal mail s označením predmetu „L. vypoved par 60“ s textom, že danú výpoveď
05.09.2013 odmietla prevziať, ale považuje ju za platnú aj bez jej podpisu a nech to prediskutuje s
poradcom a môžu urobiť dohodu. Na to vzápätí navrhovateľka odpísala, že žiada zaslať výpoveď, ktorú
05.09.2013 videla so sľubom, že jej ju pošle. (l.č. 153) Následne v ten deň jej bol zaslaný mail od
prokuristu odporcu s uvedením, že konateľ jej poslal omylom inú prílohu, preto zasiela správnu - výpoveď
podľa § 63 s tým, že stále je možnosť rozviazať pracovný pomer na základe dohody.
Teda nielen konateľ jej poslal mailom dohodu, ale aj prokurista po zaslaní výpovede jej ponúkal možnosť
dohody. Je logické, že v prípade zrealizovania výpovede by tak nekonali a nedávali možnosť dohody.

Navrhovateľka vo svojej žiadosti zo dňa 06.09.12013 žiadala o zaslanie výpovede, ktorú videla
05.09.2013 s tým, že rozmýšľala nad tým a tak prosí o jej zaslanie na podpis. (l.č. 153)
- navrhovateľka nič neuvádzala v danej komunikácii, že by odmietla výpoveď prevziať. Tvrdila iba to,
že odmietla podpísať.

Konateľ odporcu p.T. priznal „nešťastné spojenie a štylizáciu“ v danej elektronickej komunikácii s
navrhovateľkou. Hoci je konateľom, ktorý zodpovedá za svoje úkony, je nepochybná jeho neznalosť
práva, či právnych pojmov, keďže v elektronickej komunikácii zaslal navrhovateľke na jej žiadosť dňa
06.09.2013 prílohu - L. vypoved par 60, hoci § 60 Zákonníka práce upravuje dohodu. Z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že poslal jej dohodu o skončení pracovného pomeru, čo vyplýva aj z prílohy, aj
z uvedenia paragrafu.
Následne na jej výslovnú žiadosť jej bola zaslaná výpoveď, ktorú špecifikovala ako tú, ktorú 05.09.2013
videla.

Hoci konateľ uviedol, že výpoveď považuje za platnú, aj keď ju navrhovateľka nepodpísala, predsa
platnou môže byť, pokiaľ boli splnené všetky náležitosti, pričom výpoveď podpisuje iba ten, kto ju dáva.

Z listu právnej zástupkyne odporcu zo dňa 16.09.2013 vyplýva výzva na vydanie vecí s tým, že keďže
navrhovateľka pri osobnom stretnutí počas jej PN dňa 05.09.2013, kedy odmietla prevziať výpoveď z
pracovného pomeru, neodovzdala veci. (l.č. 192)
Právna zástupkyňa odporcu uviedla, že list písala na základe predloženej komunikácie s poukazom aj na
elektronickú komunikáciu konateľa s navrhovateľkou bez ďalšieho, čím došlo k daným nezrovnalostiam.
Hoci právny zástupca koná na základe poskytnutých informácii svojho klienta, súd si osvojil takéto
tvrdenie s poukazom na celkové vykonané dokazovanie a uvedenie právneho zástupcu odporcu v
danom liste nezodpovedá skutočnej vôli odporcu pri jeho osobnom stretnutí s navrhovateľkou a uvedenie
v liste nemožno posudzovať ako dôkaz, že bola daná výpoveď. Toto vyplýva aj z toho, že v liste boli aj
iné skutočnosti nezodpovedajúce skutočnému stavu, keďže navrhovateľka bola pri osobnom stretnutí
vyzývaná iba na vrátenie mobilu, nie aj hotovosti, kľúčov a pod., na čo bola vyzývaná až následne v
liste, hoci v danom liste bolo uvedené, že to odmietla odovzdať pri osobnom stretnutí 05.09.2013.

Po posúdení všetkých skutočností a okolností súd má za to, že nebolo preukázané doručovanie
výpovede navrhovateľke pri osobnom stretnutí dňa 05.09.2013. Konateľ a aj prokurista vyslovene uviedli
a trvali na tom, že navrhovateľke predkladali iba pracovné verzie s tým, aby zvážila, či dohoda alebo
výpoveď. Dokonca aj z elektronickej komunikácie vyplýva, aby sa navrhovateľka poradila, nakoľko môže
byť skončenie pracovného pomeru aj dohodou.

Taktiež je nepochybné, že v zaslaných „vzoroch“ navrhovateľke bol uvedený dátum 05.09.2013 spolu
s uvedením dátumu začatia plynutia výpovednej doby. Prokurista však toto vysvetlil tým, že si tento
vzor tak pripravil, a to následne po danom stretnutí bez zámeru doručovať navrhovateľke. Ani nebola
nasledujúci deň riadne doručovaná, ale iba elektronicky bez podpisu zamestnávateľa, t.j. odporcu, z
čoho je zrejmé, že išlo len o nejaký vzor.
Súd poukazuje na to, že navrhovateľka požiadala zaslať danú výpoveď dňa 06.09.2013, na čo odpovedal
najprv konateľ, keď jej poslal dohodu a až následne prokurista po požiadavke navrhovateľky, že chce
výpoveď, jej zaslal „správny vzor“.

Súdu nie je zrejmé, pokiaľ navrhovateľka tvrdí, že jej bola daná výpoveď dňa 05.09.2013, prečo jej nebola
ponechaná bez ohľadu na jej údajné odmietnutie ju podpísať, keďže netvrdila odmietnutie prevzatia, ale
iba podpísania a jednak prečo nebola výpoveď riadne vyplnená, pokiaľ podľa jej uvedenia nemalo ísť o
vzor. Táto výpoveď nebola podpísaná, nebola ani datovaná.
Je však nepochybné, že navrhovateľke napriek údajnej výpovedi z 05.09.2013 boli zasielané každý
mesiac výplatné pásky a nebola odhlásená z poisťovní a aj počas PN jej boli zasielané výzvy.

Navrhovateľka výslovne uviedla a potvrdila, že usúdila až následne, že odporca s ňou chce rozviazať
pracovný pomer a to usúdila až vtedy, keď jej bol doručený list od právnej zástupkyne odporcu zo
16.9.2013. Uviedla, že keď žiadali od nej ďalšie veci (kľúče,..), tak usúdila, že skutočne ňou chcú
rozviazať pracovný pomer. Teda usúdila tak až po 16.09.2013.
Súd poukazuje na to, že predsa keby odporca dal navrhovateľke dňa 05.09.2013 výpoveď, tak nebol
dôvod, aby navrhovateľka až následne usúdila vážnosť vôle odporcu, t.j. na základe listu odporcu z
16.09.2013.
Je taktiež nepochybné, že navrhovateľka požiadala odporcu dňa 06.09.2013 o zaslanie výpovede poštou
alebo osobne, lebo ju chcela podpísať, avšak odporca jej ju poslal iba mailom, aj to najprv dohodu a až
následne na jej ďalšiu požiadavku výpoveď a následne nevykonal žiadne ďalšie kroky, či úkony ohľadom
tvrdeného skončenia pracovného pomeru. Nevyzýval, neurgoval navrhovateľku a pod. a ani nežiadal
navrhovateľku o vrátenie výpovede s jej podpisom, keďže ju chcela podpísať, aj keď nebol dôvod.
Dokonca ju ani neodhlásil z poisťovní.
Z konania odporcu nevyplýva, že jeho vôľou bolo skočiť pracovný pomer dňa 05.09.2013 a ani z jeho
ďalších úkonov. Má za to, že keďže nedal výpoveď, nebol dôvod ju odvolať, ani považovať za neplatnú.

Pokiaľ právny zástupca navrhovateľky považuje konanie odporcu za špekulatívne, keďže podľa neho
odporca následne sám mal posúdiť výpoveď za neplatnú, je to iba hypotetická úvaha, keďže z výpovede
navrhovateľky na pojednávaní dňa 16.10.2014 vyplýva, že ani ona konanie odporcu dňa 05.09.2013
nepovažovala za výpoveď, hoci jej právny zástupca prezentoval iný názor v jej mene.
Bolo nepochybné, že odporca nevykonal žiadne ďalšie úkony, ktoré by sa mali týkať danej výpovede a
stále považoval navrhovateľku za svojho zamestnanca.

Súd poukazuje na to, že navrhovateľka bola tá, ktorá nepriamo zavádzala súd, keďže návrhom
požadovala určiť aj to, že pracovný pomer trvá a náhradu mzdy od 01.12.2013 s tým, že odporca jej
neprideľuje prácu, pričom žiadnym spôsobom sa nezmienila, že od 28.08.2013 bola PN. Teda práca
jej ako taká nemohla byť prideľovaná, keďže bola na PN a taktiež nemohla byť vyplácaná ani náhrada
mzdy od 01.12.2014, keďže jej boli hradené nemocenské dávky počas PN.
Na tieto skutočnosti upozornil až odporca, pričom ide o podstatné skutočnosti, ktoré navrhovateľka pred
súdom úmyselne zamlčala a to aj napriek tomu, že mala splnomocneného advokáta, ktorý to pôvode
taktiež pred súdom neuviedol.
Taktiež je zrejmé, že odporca zaslal navrhovateľke okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa
21.08.2014, o čom mala navrhovateľka vedomosť minimálne z tohto konania, keďže tvrdila, že jej nebolo
nič doručené, hoci daná listina jej bola zasielaná na adresu trvalého bydliska známu odporcovi a uvedenú
navrhovateľkou a účinky doručenia tak mali nastať v zmysle § 38 Zákonníka práce.
Súd nemal zistené konanie o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a zároveň
súd poukazuje na to, že predsa keby odporca dal navrhovateľke výpoveď dňa 05.09.2013, nebol by
dôvod jej dávať okamžité skončenie dňa 21.08.2014.

Navrhovateľka uviedla, že od odporcu požadovala mailom iba výpoveď, nakoľko žiadnu dohodu nevidela
a požadovala ju dodatočne, lebo si to nechala uležať v hlave a keďže listom zo dňa 16.09.2013
požadovali od nej služobné veci, usúdila, že skutočne chcú s ňou rozviazať pracovný pomer.
Navrhovateľka na pojednávaní 16.10.2014 na otázku, prečo požadovala od odporcu mailom výpoveď,
uviedla, že chcela vedieť, aký by bol postup,....a keď listom zo 16.09.2013 žiadali od nej veci, tak usúdila,
že teda skutočne chcú s ňou rozviazať pracovný pomer.
– súd poukazuje na to, že navrhovateľka vôľu rozviazania pracovného pomeru uvádza v budúcom
čase. Teda neuvádza, že jej dali výpoveď, ale že chcú s ňou rozviazať pracovný pomer. Uvedené
je podstatný rozdiel, nakoľko sama navrhovateľka výslovne vyslovila vôľu odporcu skončiť pracovný
pomer niekedy v budúcnosti, čo odporca nerozporoval. Teda je zrejmé, že navrhovateľka pri osobnom
stretnutí dňa 05.09.2013 nemala za to, že jej bola daná výpoveď, ale iba to, že odporca plánuje
niekedy s ňou rozviazať pracovný pomer. Skutočnosť, že jej bola daná výpoveď, prezentoval až jej
právny zástupca, avšak len samotná navrhovateľka môže najlepšie a najpravdivejšie vysloviť svoje
domnienky,... Navrhovateľka výslovne uviedla, že až následne usúdila, že odporca chce s ňou rozviazať
pracovný pomer a to, až po doručení listu zo dňa 16.09.2013. (l.č. 132)

Odporca tvrdil, že nebola navrhovateľke daná výpoveď dňa 05.09.2013, čo preukazuje aj
následná komunikácia s navrhovateľkou, či výzvy, aby nastúpila do zamestnania a odporca viedol
neospravedlnenú absenciu. A keby predsa mal za to, že 05.09.2013 bola daná výpoveď, hoci bola
navrhovateľka na PN, tak by nebol dôvod s navrhovateľkou ďalej komunikovať nasledujúci deň a posielať
jej vzory dohody a výpovede, aby si to mohla premyslieť.

Je síce pravdou, že listom z 16.09.2013 právna zástupkyňa odporcu vyzvala navrhovateľku na vydanie
kľúčov od kancelárie a pokladne a uhradenie hotovosti, avšak z dôvodu, že navrhovateľka bola
momentálne na PN, pričom je spomenuté, že pri osobnej návšteve 05.09.2013, kedy odmietla prevziať
výpoveď, neodovzdala na požiadanie mobil.
Právna zástupkyňa odporcu vysvetlila, že vychádzala z mailu odporcu, ale dôvod pre výzvu bola PN
navrhovateľky a predsa je nepochybné, že došlo k zrušeniu prevádzky v E. a odporca sa netajil úmyslom
skončenia pracovného pomeru s navrhovateľkou, preto bolo potrebné odovzdať veci z danej prevádzky.

Svedok C. L. a G. L. sú rodičia navrhovateľky a boli v konaní vypočutí ako svedkovia. Svedok C..L. o
údajnej výpovedi vie iba z počutia od svojej manželky.
Svedkyňa G. L. uviedla, že navrhovateľka bola PN, keď ju navštívil konateľ a prokurista odporcu, pričom
stretnutie bolo v pizzerii vedľa ich bytu. Po určitom čase si k nim prisadla a povedala navrhovateľke,
aby nič nepodpisovala, nech sa poradí najprv s právnikom, pričom predkladali navrhovateľke pripravené
formuláre na podpis, ale svedkyňa to nečítala, iba navrhovateľka jej povedala, že sú to „papiere pre
výpoveď“, na čo jej povedala, aby nič nepodpisovala. Uviedla, že navrhovateľka nič nepodpísala a nič
neprevzala, pričom predkladali jej viaceré listiny. Žiadali od navrhovateľky služobný telefón, lebo ho
chceli asi dať inému zamestnancovi. Tvrdila, že všetky predkladané listiny boli podpísané.
Výpoveď svedkyne však podľa názoru súdu nie je hodnoverná a objektívna, keďže hoci tvrdila, že určite
bol zámer stretnutia taký, aby navrhovateľka podpísala výpoveď, lebo prokurista nedokázal uniesť, že je
tam nejaká baba a nikdy jej nevedel odpovedať, keď sa ho niečo spýtala a zamestnanci mali v nej väčšiu
oporu než u prokuristu, ale išlo len o jej názor vytvorený z počutia od navrhovateľky, ktorá je jej dcérou.
- ide len o úsudok svedkyne bez objektívneho a relevantného posúdenia len podľa tvrdení navrhovateľky.
Svedkyňa nepoznala obsah predkladaných listín a nevedela sa vyjadriť podrobnejšie k okolnostiam
ohľadom daného stretnutia.
- ak svedkyňa tvrdila, že navrhovateľke vodiči často volali a to aj mimo pracovnej doby, súd poukazuje
na to, že je to irelevantné a predsa navrhovateľka bola dispečerkou.

Konateľ odporcu J.T. uviedol, že pri návrate zo služobnej cesty v E. sa zastavili u navrhovateľky, ktorá
bola PN, a to po mobil a prejednať možnosti ukončenia pracovného pomeru. Trval na tom, že sa
chceli s navrhovateľkou dohodnúť na spôsobe rozviazania pracovného pomeru a v ten deň 05.09.2013
nedoručovali navrhovateľke žiadnu výpoveď. Je nepochybné, že mailom jej najprv poslal dohodu, aj keď
navrhovateľka požadovala zaslať výpoveď, z čoho tiež možno usúdiť, že odporca pri stretnutí jej nedával
výpoveď, ale iba pracovné vzory.
Súd mal preukázané, že odporca dňa 25.10.2013 písomne žiadal zástupcu zamestnancov o
prerokovanie výpovedí - 5 pracovných miest so zaradením vodič prevádzky E. v zmysle § 63 ods.1
písm.b) Zákonníka práce.

Z danej žiadosti, ako ani z inej žiadosti však nevyplýva, že by odporca žiadal prerokovať aj výpoveď
navrhovateľky.
Zo žiadnej listiny nevyplýva, že by odporca žiadal zástupcu zamestnancov o prerokovanie výpovede
navrhovateľky.

Podľa § 38 ods.1 Zákonníka práce písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia
pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej
zmluvy musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. To platí rovnako o písomnostiach týkajúcich
sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo
pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte
alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštou ako doporučenú
zásielku.

Podľa § 38 ods.4 Zákonníka práce povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť
sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju pošta vrátila
zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené
konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú aj vtedy,
ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne.

Podľa § 61 ods.1 Zákonníka práce výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj
zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.
Podľa § 61 ods.2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov
ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby
ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno
dodatočne meniť.

Podľa § 61 ods.4 Zákonníka práce výpoveď, ktorá bola doručená druhému účastníkovi, možno odvolať
len s jeho súhlasom. Odvolanie výpovede, ako aj súhlas s jej odvolaním treba urobiť písomne.

Podľa § 62 ods.1 Zákonníka práce ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej
doby.

Podľa § 15 Zákonníka práce prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých
sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.

Podľa § 64 ods.1 písm.a) Zákonníka práce zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď v
ochrannej dobe, a to dobe, keď je zamestnanec uznaný dočasne za práceneschopného pre chorobu
alebo úraz, ak si túto neschopnosť úmyselne nevyvolal alebo nespôsobil pod vplyvom alkoholu,
omamných látok alebo psychotropných látok, a v dobe od podania návrhu na ústavné ošetrovanie alebo
od nástupu na kúpeľnú liečbu až do dňa ich skončenia,

Podľa § 63 ods.1 písm.b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z
dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa
alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s
cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

Podľa § 62 ods.3 písm.a) Zákonníka práce výpovedná doba zamestnanca, ktorému je daná výpoveď
z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil
vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu
prácu, je najmenej dva mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia
výpovede trval najmenej jeden rok a menej ako päť rokov.

ZÁVER:
Vzhľadom na vykonané dokazovanie a pre účely rozhodnutia vo veci samej bolo potrebné ustáliť, či
vôbec bola výpoveď daná a až následne skúmať platnosť, či neplatnosť výpovede.
Navrhovateľka tvrdila, že jej bola daná výpoveď dňa 05.09.2013, aj keď pred súdom ona sama výslovne
uviedla, že to až následne tak posúdila, teda niekedy do budúcna malo dôjsť k skončeniu pracovného
pomeru, čo sa zhoduje aj s tvrdením odporcu, pričom ani svedkyňa - jej matka nepotvrdila obsah

predkladaných listín, iba potvrdila, že boli predkladané viaceré listiny. Z vyjadrenia navrhovateľky
vyplynulo, že stretnutie s odporcom nepovažovala za doručenie výpovede. Ako výpoveď to posúdila až
vtedy, keď od nej odporca žiadal vrátenie služobných vecí. Pričom sama uviedla, že si to po stretnutí
rozmyslela a dňa 06.09.2013 odporcu požiadala, aby jej zaslal výpoveď, aby ju podpísala. Navrhovateľka
však nedisponuje so žiadnou výpoveďou podpísanou odporcom.
Odporca popieral, že by dal navrhovateľke dňa 05.09.2013 výpoveď s tým, že v ten deň jej boli
iba ponúkané možnosti skončenia pracovného pomeru vzhľadom na zrušenie prevádzky, pričom dňa
05.09.2013 navrhovateľka bola PN. Avšak dňa 06.09.2013 jej poslal v prílohe dohodu a následne
výpoveď tak, ako to požadovala navrhovateľka. Navrhovateľka však viac nereagovala a odporca to
neriešil, keďže navrhovateľka bola PN.
Z toho je zrejmé, že ak by jej skutočne bola dňa 05.09.2013 daná výpoveď, tak nemôže byť platná,
keďže by jej výpoveď bola daná počas PN, čo by bolo v rozpore s § 64 ods.1 písm.a) Zákonníka práce.
Odporca síce v podaní zo 16.09.2013 vyzval navrhovateľku na vydanie vecí, avšak z dôvodu, že je PN
a pri osobnom stretnutí 05.09.2013 neodovzdala tie veci. Je prirodzené, že pokiaľ je niekto dlhšie PN a
zároveň prevádzka sa počas PN ruší, čo vyplýva aj z predložených rozhodnutí odporcu, tak je potrebné
tieto veci vrátiť, a to aj osobou, ktorá je v tom čase PN.
Z následného konania odporcu vyplýva, že nedal výpoveď navrhovateľke, keďže ani ju neodhlásil z
poisťovní. Pokiaľ aj navrhovateľka tvrdila, že jeho tvrdenia sú účelové, keďže podľa jej názoru zistil,
že nemohol dať výpoveď kvôli jej PN, súd poukazuje na to, že predsa odporca v takom prípade,
keby skutočne bola daná výpoveď, mohol ju v zmysle ustanovení Zákonníka práce odvolať. Avšak tak
neurobil, nakoľko ako sám tvrdil, nebolo čo odvolať, keďže výpoveď nebola ani daná.
Z vykonaného dokazovania mal súd za to, že odporca išiel za navrhovateľkou počas jej prvých 10 dní PN
za účelom kontroly spolu s pripravenými vzormi pre skončenie pracovného pomeru. Ak aj konateľ mal za
to, že počas PN je možné dať výpoveď, prokurista ho vyviedol z omylu, a to po stretnutí s navrhovateľkou
a keďže navrhovateľka bola počas stretnutia na PN, nešli za ňou s úmyslom jej doručiť výpoveď, keďže
prokurista vedel o zákaze dať výpoveď počas PN a predsa keby ju 05.09.2013 doručovali, prokurista
vedel, že to nie je možné, tak by zasiahol, ale predsa išli na dohodnuté stretnutie s určitým zámerom.
Predsa keby išli doručovať výpoveď dňa 05.09.2013 navrhovateľke počas jej PN, tak minimálne by
cestou k nej zo E. do D. R. by si taký zámer konateľ s prokuristom povedali, aby nekonali odlišne
a taktiež by nebol dôvod, aby prokurista až po danom stretnutí vyviedol konateľa z omylu, že nie je
možné dať výpoveď počas PN. Teda by bol nezmysel, aby najprv konateľ s prokuristom dal výpoveď
dňa 05.09.2013, ako tvrdil právny zástupca navrhovateľky, hoci prokurista vedel, že je zákaz výpovede
počas PN, ale to by v takom prípade mal vysvetliť konateľovi až po údajnej výpovedi po danom stretnutí.
Takýto stav by bol nezmysel a bolo by to nelogické. Zo stretnutia nevyplynulo, že by konali rozporne,
či odlišne, teda že by jeden z nich doručoval výpoveď a druhý z nich mal vedomosť, že nie je možné
dať výpoveď. Predsa podľa toho by konali každý ináč, čo je nezmysel, keďže za navrhovateľkou išlo
spolu s rovnakým úmyslom, o ktorom minimálne v aute cestou k nej si museli povedať a nevyplynulo
to ani z dokazovania.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že konateľ a prokurista odporcu išli za navrhovateľkou
s pripravenými vzormi pre skončenie pracovného pomeru (výpoveďou, dohodou) a nešli za
navrhovateľkou s úmyslom doručiť jej výpoveď dňa 05.09.2013, keďže bola na PN a prokurista vedel
o zákaze dať výpoveď počas PN. Keby napriek tomu dali jej výpoveď, riskovali by súdne konanie na
neplatnosť výpovede.
Sama navrhovateľka pred súdom vyslovila, že usúdila až následne (po 16.09.2013), že odporca chce
s ňou rozviazať pracovný pomer. Teda ani ona z konania odporcu dňa 05.09.2013 neposúdila, že by
jej v ten deň dali výpoveď.
Je nepochybné, že boli jej predkladané viaceré „vzory“ skončenia pracovného pomeru a svedkyňa
matka navrhovateľky nevidela obsah predkladaných listín, iba má za to, že išlo o výpoveď len preto, že
jej tak povedala navrhovateľka, že sú to listiny pre výpoveď. Súd vzhľadom na súdnu prax poukazuje na
to, že bežní ľudia automaticky uvádzajú výpoveď pri každom spôsobe rozviazania pracovného pomeru.
Taktiež je nutné poukázať na to, že konateľ odporcu elektronicky poslal navrhovateľke ako prílohu - iný
dôvod skončenia pracovného pomeru, než jej mal dať 05.09.2013.
Ak právny zástupca navrhovateľky tvrdil konanie odporcu za účelové a špekulatívne, tak nebol na to
dôvod, pričom ani navrhovateľka pôvodne nepovažovala konanie odporcu 05.09.213 za danie výpovede,
pričom odporca ju stále viedol ako zamestnankyňu.
Taktiež je dôležité poukázať na to, že odporca mal vedomosť o svojej povinnosti v zmysle § 74 Zákonníka
práce, čo aj vykonal, keďže požiadal o prerokovanie výpovede so zástupcom zamestnancov, avšak

z ničoho nevyplýva, že požiadal o prerokovanie výpovede aj navrhovateľky. Z predloženej žiadosti
vyplývajú mená zamestnancov, ktorých sa to malo týkať, avšak navrhovateľka tam nebola uvedená.
Predsa keby odporca mal zámer dať výpoveď navrhovateľke dňa 05.09.2013, tak by vopred požiadal
o prerokovanie, ako to urobil pri iných zamestnancoch z prevádzky v E. a neriskoval by neplatnosť
výpovede pre neprerokovanie so zástupcom zamestnancov.
Súd nemal zistenú žiadnu takú žiadosť týkajúcu sa navrhovateľky. Súd nevidí žiadny dôvod, prečo by
odporca v iných prípadoch postupoval v zmysle Zákonníka práce, ale v prípade navrhovateľky, ktorá
tvrdí výpoveď, by tak nekonal.
Súd nemal preukázaný žiadny úkon zo strany odporcu, ktorý by smeroval k výpovedi navrhovateľky, teda
nepožiadal o prerokovanie, neodhlásil ju z poisťovní a dokonca následne po ukončení PN ju vyzýval k
nástupu do Žiliny vzhľadom na zrušenú prevádzku v E.. Keďže sa nedostavila, bolo jej dané okamžité
skončenie pracovného pomeru, ktoré by nebolo potrebné, pokiaľ tomu predchádzala výpoveď.
Pokiaľ odporca doručoval výpoveď navrhovateľke dňa 06.09.2013 mailom, nebolo to za účelom riadneho
doručovania v ten deň, teda nebola doručená riadne ani 06.09.2013, pričom odporca nevykonal žiadne
ďalšie kroky ohľadom údajnej výpovede, ani neurgoval navrhovateľku o jej spätné zaslanie s podpisom
a pod. Dokonca ani nežiadal o prerokovanie so zástupcom zamestnancov v zmysle § 74 ZP.
Súd dospel k záveru, že odporca nedal navrhovateľke dňa 05.09.2015 výpoveď a ani následne.
Tvrdenia navrhovateľky posúdil za nehodnoverné s poukazom predovšetkým na to, že zatajila pred
súdom, že bola od 28.08.2013 PN, pričom zároveň požadovala náhradu mzdy od 01.12.2013. O PN
neuviedla nič, pričom poberala nemocenské dávky. Navrhovateľka chcela navodiť dojem, že odporca jej
neprideľuje prácu, keďže zatajila svoju PN, avšak je nepochybné, že bola na PN počas väčšiny obdobia,
za ktoré považovala náhradu mzdy. Tú požadovala od 01.12.2013, hoci na PN bola už od 08/2013.
Hoci Ing. T. uviedol v elektronickej komunikácii, že navrhovateľka odmietla prevziať výpoveď, z celkového
dokazovania a zistených okolností v ich vzájomnej súvislosti súd dospel k tomu, že výpoveď nebola
05.09.2013 navrhovateľke doručovaná, a to ani nasledujúci deň, keď jej boli mailom zaslané iba nejaké
vzory, či pracovné verzie.
Súd poukazuje na špekulatívne konanie navrhovateľky, keďže keby si elektronicky nevyžiadala
vyslovene výpoveď dňa 06.09.2013 a nebola by jej na jej žiadosť zaslaná, hoci jej bola zaslaná aj
dohoda, tak by nemala žiadny dôkaz pre tvrdenie, že jej bola daná výpoveď, keďže odporca neprerokoval
výpoveď s ňou so zástupcami zamestnancov, hoci v iných prípadoch tak urobil, a zároveň odporca ju
považoval za svoju zamestnankyňu naďalej, keďže ju nedohlásil z poisťovní a po ukončení PN ju vyzýval
k nástupu do práce v sídle spoločnosti, keďže prevádzka v E. bola zrušená. Dokonca ju ani nevyzýval,
aby vrátila podpísané skončenie pracovného pomeru, ktoré si vyžiadala za tým účelom.

Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že na strane odporcu chýba vôľa pre doručenie, či danie
výpovede navrhovateľke dňa 05.03.2015. Nebol preukázaný taký prejav vôle.

Vykonané dôkazy súd hodnotil v zmysle § 132 O.s.p. podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd návrhu
navrhovateľa nevyhovel, keďže posúdil, že výpoveď nebola dňa 05.09.2013 navrhovateľke daná, preto
nebol dôvod posudzovať platnosť, či neplatnosť výpovede. Z toho dôvodu súd žalobu zamietol.

O trovách konania súd rozhodne podľa § 151 ods.3 O.s.p., keďže súd vyhlásil rozsudok po odročení
pojednávania 26.03.2015 za účelom vyhlásenia rozhodnutia v zmysle § 156 ods.2 O.s.p. dňa 16.04.2015
a účastníci konania majú povinnosť v zmysle § 151 ods.1 O.s.p. vyčísliť trovy konania do 3 dní od
vyhlásenia rozhodnutia, ktoré bolo v danom prípade vyhlásené 16.04.2015.

Na základe uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu v Žiline, ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené (§ 205a),
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 221 ods.1 O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.
ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.
účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.
Podľa ustanovenia § 205a ods.1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len
vtedy, ak
sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia
súdu,
má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci samej,
odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Podľa ustanovenia § 205a ods.2 O.s.p. ustanovenie § 205a ods.1 O.s.p. sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden
rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak
účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z.
o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).