Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. apríl 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/523/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220226
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4212220226.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.
r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo
dňa 10. apríla 2015 č. k. 13C/622/2012-78 a o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu
Nové Zámky zo dňa 29. apríla 2015 č. k. 13C/622/2012-90 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 ods.
1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o

zmene niektorých zákonov, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ako aj zisteným skutkovým
stavom, na základe čoho dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Zo spisu Okresného
súdu Komárno sp. zn. 4Er/89/2011 súd zistil, že žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na
začatie exekúcie podal na základe návrhu oprávneného súdny exekútor na Okresnom súde Komárno
dňa 20. 01. 2011 a tiež to, že túto žiadosť súdneho exekútora súd uznesením zo dňa 09. 03. 2011
zamietol (právoplatne dňom 24. 05. 2011) a následne exekúciu uznesením zo dňa 28. 07.

2011 zastavil. Rozhodnutie o zastavení exekúcie nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 08. 2011. V spore
neboli preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej
činnosti súdu (§ 9 ods. 1). Rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR ustálila, že pri rozhodovaní,
či došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci,
správanie sa účastníka a spôsob, ktorým súd postupoval. Pojem zbytočné prieťahy nemožno vykladať a
aplikovaťlensohľadomnalehotyuvedenévzákone,aleajsohľadomnaokolnostivecisapostuporgánu
verejnej moci nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako

zbytočné. Exekučným titulom v tomto prípade bola úverová zmluva, ktorú od navrhovateľa musel súd
žiadať, pričom je súdu známe, že navrhovateľ podával návrhy na vykonanie exekúcie v rádovo tisíckach
sporov, nemohol nerátať s tým, že súd ho bude na predkladanie exekučných titulov vyzývať, čo sa
významnou mierou podieľalo na ovplyvnení dĺžky exekučného konania, resp. posúdení zákonnostiexekučného titulu, preto nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy na strane exekučného súdu. Návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie od začiatku exekučného konania nebol dôvodný (oprávnený voči
uzneseniu o zamietnutí žiadosti exekútora o vydanie poverenia a ani proti uzneseniu o zastavení

exekúcie odvolanie nepodal, čím akceptoval záver súdu) a vznik akýchkoľvek trov spojených nielen
s uplatnením svojho nároku na súde, ale aj spojených so správou a vymáhaním pohľadávky (ktoré
vyčíslil navrhovateľ na sumu 125 eur) si navrhovateľ spôsobil sám podaním nedôvodného návrhu na
súde (resp. u exekútora) a to bez ohľadu na to, kedy súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia rozhodol. Súd sa stotožnil s argumentáciou odporcu, pokiaľ sa týka skutočnosti, že 15-dňová

lehota stanovená v § 44 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku sa nevzťahuje na prípad, kedy súd
žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na začatie exekúcie zamietne, čo explicitne vyplýva
už aj z toho, že uvedená 15-dňová lehota je uvedená iba v druhej vete § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, nie však následne vo vete tretej, ktorá práve pojednáva o rozhodnutí súdu o zamietnutí
žiadosti exekútora na vydanie poverenia, a teda zákon pre prípad, že súd zaujme právny názor, že
nie je na mieste vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ale zamietnutie jeho žiadosti, neurčuje

súdu žiadnu lehotu na rozhodnutie o takejto žiadosti. Pokiaľ by zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová
lehota exekučného súdu dopadala aj na rozhodnutie, ktorým sa vydanie poverenia zamietne, bol by
to explicitne zakotvil spôsobom, ako tomu v obdobných prípadoch urobil (napr. § 44 ods. 8, § 50 ods.
2 Exekučného poriadku). S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný,
nie je možné § 44 ods. 2 interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako to predkladá navrhovateľ.

S ohľadom na tento záver nedošlo zo strany súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (296,88
eura), ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť, súd konštatoval, že nárok navrhovateľa nie je dôvodný,
pretože pokiaľ aj navrhovateľovi nejaká nemajetková ujma vznikla, nebola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu, ale výlučne podaním nedôvodného návrhu na vykonanie exekúcie zo strany

samotného oprávneného (navrhovateľa). Nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo možné
charakterizovaťakonesprávnyúradnýpostupakžiadnejškode,ktorábybolanavrhovateľovispôsobená
postupom súdu nedošlo a návrh navrhovateľa je v plnom rozsahu (či už ide o vynaložené náklady alebo
nemajetkovú ujmu) nedôvodný. Pokiaľ ide o námietku, že konaním exekučného súdu (preskúmavaním
správnosti exekučného titulu), ktorá bola nad rámec jeho právomoci boli porušené práva navrhovateľa,

súd konštatoval, že takéto porušenie zistené nebolo a ani existencia posudku č. 1/2014, vyhotoveného
dňa 17. 01. 2014, ktorý dal vyhotoviť navrhovateľ a ktorý súdu predložil nemení nič na tom, že exekučný
súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnene skúmal exekučný titul, a pokiaľ zistil
rozpor so zákonom (ku čomu aj došlo), v súlade so zákonom zamietol návrh súdneho exekútora na
vydanie poverenia, a preto tento argument navrhovateľa neobstojí nech už je obsah uvedeného posudku

akýkoľvek. Nemožno súhlasiť s tvrdením navrhovateľa o tom, že konaním exekučného súdu nad rámec
jeho právomoci bolo spôsobené, že navrhovateľ sa nemohol v rámci exekúcie domôcť vymoženia svojej
oprávnenej pohľadávky, pretože exekučný súd skúmaním exekučného titulu a zistením jeho rozporu so
zákonom postupoval v súlade so zákonom, a naopak, zistil, že pohľadávka navrhovateľa postavená na
exekučnom titule, ktorý je v rozpore so zákonom, preto nemôže byť oprávnená. Pokiaľ ide o námietku

premlčania nároku navrhovateľa, ktorú odporca vzniesol, oprávnený prostredníctvom svojho právneho
zástupcu prevzal uznesenie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie dňa 06. 05. 2011, svoj návrh na náhradu škody navrhovateľ uplatnil na
súde dňa 27. 09. 2012, takže nedošlo k márnemu uplynutiu premlčacej lehoty podľa § 19 ods. 1 zákona
č. 514/03 Z. z., ktorá je trojročná (navyše, podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/03 Z. z. neplynie

počas predbežného prerokovania nároku, najdlhšie však po dobu 6 mesiacov - žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku podal navrhovateľ dňa 23. 04. 2009). O trovách konania súd rozhodol podľa § 150
OSP a odporcovi, hoci v konaní plne úspešnému, náhradu trov konania nepriznal, pretože odporca si
toto právo neuplatnil, a navyše, súd ani nezistil, že by mu v tomto konaní v súvislosti s bránením jeho
práva boli nejaké trovy vznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v
merite veci na základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák.

č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súdzaložil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,
ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd
bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č.

412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V
danomprípadezákonodarcavytvorillegitímnusférutolerancietrvaniaprávnejneistotyurčenímzákonnej

lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s
čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej uviedol, že súdu
neprislúchapolemizovaťovhodnostilimitáciedĺžkykonanízákonnýmilehotami.Súdmáaplikovaťplatné

právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno
založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany
základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v

konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory.
Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok
takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v
primeranej lehote. Uviedol tiež, že navrhovateľ predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č.
1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Súd 1. stupňa nevykonal

dostatočné dokazovanie oboznámením sa s týmto znaleckým posudkom, pretože zo znaleckého
posudku vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou a
vedením pohľadávky. V konaní tak boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na
náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi
škodovou udalosťou a škodou. Záverom uviedol, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom

nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha
konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej
republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne
rozhodnúť. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Napadnutým uznesením zo dňa 29. 04. 2015 č. k. 13C/622/2012-90 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 15 dní od doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za
odvolanie, ktorý je 20 eur, vyrubený podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992

Zb. v platnom znení.
Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia, a tým je odôvodnenie. Keďže napadnuté
uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže navrhovateľ
len hádať. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu

škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným
postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie
žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,
dovolanie. Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne
rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Navrhovateľ preto nemôže byť vyzvaný na

platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007.
V prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená

poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do
základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskejrepubliky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom
na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18 ca Zákona o súdnych poplatkoch
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa

predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri
2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom podaný pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred
účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny
stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku

vecne oslobodené. S uvedeným sa stotožňuje aj NS SR, ktorý v uznesení sp. zn. 5MCdo 14/2007
vyslovil názor, že spoplatňovanie procesného úkonu sa musí riadiť časom začatia konania. Z uvedených
dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §

214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako i napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil, keďže súd prvého stupňa
správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá, štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o

ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 05. 2011 (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45 ) alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým
konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 18ca citovaného zákona z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012
sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.
septembri 2012.

Podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len
sadzobníksúdnychpoplatkov)jesúdnypoplatokzožalobyna náhradu škodyspôsobenejnezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur.Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým súd
uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur, odvolací súd sa
zaoberal aj preskúmaním napadnutého uznesenia. K námietke navrhovateľa, uvedenej v odvolaní, že

napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že
aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako ako rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka
súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku
46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti
spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky

sadzobníka súdnych poplatkov v Zákone o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného
odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu
odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.
Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv,
a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie
uzneseniaouloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasť

s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej
časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a
podľa ktorej položky. K tvrdeniu navrhovateľa, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu
škody, avšak spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd
dodáva, že tento výklad navrhovateľa ignoruje ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch a to § 2

ods. 4 tohto zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a), podľa
ktorého poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa
rovnakej sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľa je účelový,
v rozpore so zákonom i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie
konanie by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej

žalobe v sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Rozhodnutím súdu prvého stupňa nedošlo k
svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku a použitiu analógie legis
pri vyrubení súdneho poplatku, ale len k aplikácii ustanovení Zákona o súdnych poplatkoch. Pokiaľ
navrhovateľ v odvolaní poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 39/2007, odvolací súd k tomu
dodáva, že z tohto rozsudku vyplýva, že pokiaľ nie je stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý druh

konania v sadzobníku, teda, pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový úkon uvedené v sadzobníku,
v rámci tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však
už v čase podania odvolania poplatková povinnosť za tento druh konania - žaloba na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
bola stanovená. K prechodnému ustanoveniu § 18ca odvolací súd ešte dodáva, že toto ustanovenie

stanovuje, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. 09. 2012 sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012. Keďže v danej veci
bolo odvolanie podané dňa 07. 02. 2014 (odvolanie podané proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa
17. januára 2014 č. k. 13C/622/2012-45, ktorý bol odvolacím súdom zrušený a vec vrátená na ďalšie
konanie), pričom išlo o súdny poplatok za konanie (odvolacie konanie), pričom bolo podané až po 30.

09. 2012, nešlo ani o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09. 2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil
navrhovateľovi za podané odvolanie súdny poplatok podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov,
jeho rozhodnutie je vecne správne, preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.