Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. marec 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/77/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223710
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1512223710.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi:
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava V č.k. 6C/152/2012-103, zo dňa 1.12.2014 a proti uzneseniu Okresného
súdu Bratislava V č.k. 6C/152/2012-132, zo dňa 2.2.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

II. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

III. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu 27.9.2012 domáhal voči odporcovi
náhrady škody 125 eur a nemajetkovej ujmy 330 eur, na základe nesprávneho úradného postupu súdu

v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 37Er/4826/2011 (EX 11748/2011) podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v
zneníúčinnomdo31.12.2012atotým,ževexekučnýchkonaniachvedenýchpodľaprocesnýchpravidiel
Exekučného poriadku je uložená zákonná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je
exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek tomu, že vec
ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti; nevyžadovala si takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný

k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenom čase. Majetková škoda vznikla navrhovateľovi ako náhrada účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v
období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhodnutím o nej (70 eur vynaložených v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, 40 eur na udržiavanie a správu
informačného systému a 15 eur na administratívne spracovanie textov urgencií exekučnému súdu, na

publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde, celkovo
125 eur). Nemajetkovú ujmu navrhovateľ odôvodnil skutočnosťou, že samotné konštatovanie porušenia
práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonania exekúcie v zákonom stanovenejdobevspojenísporušenímprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovzaručenéhočl.48ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. l
Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdniejedostatočnýmzadosťučinením

vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym uplynutím času boli reálne
ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky
a taktiež došlo k vyvolaniu rizík ako je zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu
s povinným a insolventnosť povinného. Výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil analogicky vychádzajúc z
Nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky, keď za prieťahy v konaní sa na každý rok poznačený

prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 660 eur (660 eur/12 mesiacov = 55 eur za 1 mesiac).
Súd prvého stupňa v odôvodnení konštatoval, že vo veci nariadil pojednávanie až po právoplatnosti
uznesenia, ktorým bol návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietnutý a ktoré nadobudlo
právoplatnosť 10.9.2014. Účastníci sa na pojednávanie nedostavili; navrhovateľ prostredníctvom
právneho zástupcu zaslal súdu e-mailom bez zaručeného elektronického podpisu opätovne návrh na
prerušenie konania, a to z rovnakých dôvodov ako už bolo o ňom rozhodnuté. Okrem skutočnosti,

že o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania už bolo právoplatne rozhodnuté, súd prvého stupňa
poukázal aj na skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky v prejednávaných veciach rozhodol
tak, že sťažnosti pre nedostatok právomoci odmietol, t.j. mal za to, že odpadol samotný dôvod uvádzaný
navrhovateľom v návrhu na prerušenie konania a prejednal vec v neprítomnosti účastníkov konania
podľa § 101 ods. 2 O.s.p.; odporcom vznesenú námietku premlčania považoval za neopodstatnenú

vychádzajúc z toho, že (exekučný) súd dňa 30.9.2011 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
navrhovateľ sa preto mohol o škode a jej výške dozvedieť najskôr dňa 10.10.2011 (doručenie vydaného
poverenia exekútorovi) a pokiaľ si návrh na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podal na
súde 27.9.2012, nie je možné s poukazom na § 19 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. konštatovať
premlčanie jeho práva.

Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že na konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy iniciované
navrhovateľom použil hmotnoprávne ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. v znení v čase, kedy došlo k
zisteniu nesprávneho úradného postupu, v dôsledku ktorého navrhovateľovi podľa jeho tvrdenia vznikla
škoda, t.j. v znení do 31.12.2012. Podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012,

zodpovednosť podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané
odo dňa účinnosti zákona, a na škodu spôsobenú odo dňa účinnosti zákona nesprávnym úradným
postupom; zákon nadobudol účinnosť dňom 1.7.2004.

Z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 37Er/4826/2011 súd prvého stupňa zistil, že navrhovateľ si

uplatnil náhradu škody 125 eur, náklady na správu pohľadávky a nemajetkovú ujmu 330 eur ročne
t.j. za navrhovateľom tvrdenú nečinnosť súdu viac ako 202 dní z dôvodu, že dňa 18.8.2011 podal
exekútor,postupompodľa§44Exekučnéhoporiadkuexekučnémusúdu(OkresnémusúduvMalackách)
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh navrhovateľa ako oprávneného,
doručeného exekútorskému úradu 28.6.2011, proti povinnému W. F., na základe exekučného titulu,

rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č.k. SR 03000/11, zo dňa 9.5.2011, podľa ktorého bol povinný
zaviazaný zaplatiť 1.013,01 eura spolu so zmenkovým úrokom 0,25 % denne zo sumy 1.013,01 eura
od 19.1.2011 do zaplatenia, so zákonným úrokom 6 % ročne od 23.2.2011 do zaplatenia, ako aj trovy
konania 308,52 eura. Dňa 30.9.2011 súd vydal poverenie č. XXXX XXXXXX, ktorým poveril vykonaním
exekúcie súdneho exekútora H.. N. X. so sídlom v Bratislave. Z uvedeného mal za zrejmé, že tvrdenie

navrhovateľa o nečinnosti súdu viac ako 202 dní je zmätočné a nezakladá sa na pravde, nakoľko súd
vydal poverenie 43. deň. Poukázal na to, že pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia nie
je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným súdnym exekútorom nie sú
zasielané súdu. Súd nie je len „štatista“, ktorý automaticky udeľuje poverenia na žiadosť exekútora; ide
predsaosúdnerozhodnutie,ktorémusívychádzaťzobjektívnehozisteniaaposúdenia.Vzhľadomnato,

že pre také rozhodnutie (exekučný) súd nemal k dispozícii všetky potrebné podklady ako aj na závažnosť
a obtiažnosť (spotrebiteľskej) veci pri dodržiavaní zvýšenej ochrany spotrebiteľov, mal za to, že nie je
možné dodržanie zákonom stanovenej 15 dňovej lehoty pre udelenie poverenia; prípadné nedodržanie
uvedenej lehoty nemal za tak závažné, aké závažné by bolo porušenie ochrany spotrebiteľa.

Podľa súdu prvého stupňa v prejednávanej veci nebol preukázaný nesprávny úradný postup súdu ako
orgánu verejnej moci v uvedenom exekučnom konaní v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., ku ktorému
malo dôjsť tým, že súd nerozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v primeranej lehote. Tento svoj záver odôvodnil tým, že v čase začatia exekúcie súd nemal lehotu navydanie poverenia, pokiaľ exekučným titulom bolo rozhodnutie rozhodcovského súdu. V tomto smere
poukázal aj na skutočnosť, že samotný exekútor nedodržal lehotu stanovenú mu exekučným poriadkom
na predloženie návrhu na udelenie poverenia súdu.

Súd prvého stupňa mal ďalej za to, že navrhovateľ následne nepreukázal vznik materiálnej škody a
uzavrel, že navrhovateľ sa obmedzil len na všeobecné tvrdenie v návrhu a náhradu škody uplatňoval
ako administratívne náklady, ktorých vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany
osobnýchúdajov,obchodnéhotajomstvaadôvernýchinformácii,niejemožnékorešpondenčnepredložiť

účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy; jednalo sa pritom o veci, v ktorých bolo vydané
platné poverenie súdnemu exekútorovi na vymoženie pohľadávky, exekúcia prebiehala u povereného
exekútora niekoľko rokov a ako sám navrhovateľ v iných návrhoch na náhradu škody uviedol, náklady
na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by pretransformované do podoby trov exekúcie. K
dôkaznej povinnosti účastníka v konaní vo všeobecnosti uviedol, že každý z účastníkov konania nesie
dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach a poznamenal, že navrhovateľ musí hodnoverne preukázať

tvrdenia uvedené v návrhu, inak mu nie je možné uplatnený nárok priznať. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonávajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než
navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V
takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta

tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno,
t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Mal za to, že
navrhovateľ v prejednávanej veci nepreukázal existenciu podmienok pre úspešné uplatnenie svojho
nároku na náhradu škody, ktorá mu podľa tvrdenia v návrhu vznikla nesprávnym úradným postupom,
keď navrhovateľ vo vzťahu k vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym

úradným postupom neuniesol dôkazné bremeno.

Na uvedenom základe súd prvého stupňa s poukazom na § 9 ods. 1, ods. 2, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3,
§ 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku návrh v celom
rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.; odporca, ktorý bol v konaní v plnom rozsahu
úspešný, by mal právo na náhradu trov konania, ktoré aj vo svojom vyjadrení k žalobným návrhom
uplatnil, ale nakoľko súd prvého stupňa zo spisu nezistil žiadne trovy, ktoré by mali odporcovi vzniknúť,
odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Namietol prejednanie veci v neprítomnosti jeho právneho zástupcu pre nesplnenie podmienok podľa

§ 101 ods. 2 O.s.p., keď navrhovateľ riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov, ktorých existenciu
preukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania a vyslovil, že trvá na
osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní.

Ďalej uviedol, že už v návrhu na začatie konania upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,

že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že
v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Podľanavrhovateľajetomutakajpreto,žerozhodnutiekrajskéhosúduonámietkezaujatostijevrozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a v

rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v
oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho
práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nebolo a nie je
preto prípustné pokračovanie v konaní pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.

Navrhovateľ namietol predčasnosť rozhodnutia vo veci samej z dôvodu súbežného rozhodovania o
zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Nakoľko vydanímrozhodnutia vo veci samej predbehol súd prvého stupňa účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení
konania, odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom.
K degradácii zásady kontradiktórnosti konania, porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu a k

odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa navrhovateľa v dôsledku nemožnosti vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu, z ktorých súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal; rovnako nemal
možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd prvého stupňa vykonal, ani k prednesom a nemal možnosť
vyjadriť sa k nim a navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.

V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii,
kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu,
kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal súd prvého stupňa navrhovateľovi umožniť
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom prvého
stupňa v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Ak tak neurobil a vo
veci rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Upozornil na skutočnosť, že

súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám.
Kontradiktórnosť procesu sa vzťahuje i na oprávnenie vyjadrovať sa k dôkazom, ktoré súd získal z
vlastnej iniciatívy. Dodal, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise.

Uviedol, že ak odporca nereagoval na výzvu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd prvého stupňa
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Namiesto toho však súd prvého stupňa bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a
rozhodol vo veci samej ignorujúc § 153b O.s.p.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti zamietnutia návrhu na náhradu majetkovej škody mal
navrhovateľzanepreskúmateľnéaarbitrárne,keďsúdprvéhostupňasazaoberallenškodou,ktorámala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti s konaním povinného. Úplne však ignoroval tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode,

ktorá vznikla titulom udržiavania a správy informačného systému a titulom výdajov na administratívne
spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a
telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd prvého
stupňa dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda navrhovateľovi
nevznikla. Napriek jedinečnosti skutkového základu odôvodnil súd prvého stupňa rozsudok úplne

rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje
navrhovateľ a odporca, avšak v ktorých boli rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva
navrhovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať vytváranie
odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom.

Navrhovateľnesúhlasilanistvrdením,ženákladynasprávupohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinil
povinný. Ak by totiž došlo k rozhodnutiu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na
súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť
zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie
prenezaplateniepohľadávkyveriteľovi.Pravýmprávnymtitulomjevdanejvecinesprávnyúradnýpostup

exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal
náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu.
Navrhovateľ chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie neprípustne skrátil len
na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že

hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť ďalšie dôkazy.

V súvislosti so zamietnutím návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy namietol navrhovateľ skutočnosť,
že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.
Samotný súd prvého stupňa predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúcedôvody. Napriek zisteniu porušenia práva toto nekonštatoval a na tejto chybe postavil rozhodnutie o
nepriznaní nemajetkovej ujmy.

Za irelevantné navrhovateľ označil úvahy súdu prvého stupňa o tom, aké spôsoby judikovania
pohľadávky zvolil, navyše keď súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami
rozhodcovských súdov; rovnako irelevantnými sú aj úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika,
ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vzťahovať na možnosť vopred
predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora,

keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.3.2016 (§
211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.).

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov
(§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti postupu a záverov prijatých súdom prvého stupňa a v nadväznosti na
odvolacie námietky navrhovateľa odvolací súd uvádza, že súd za splnenia predpokladov uvedených
v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. môže uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec bez
prítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého
dôvodu o jeho odročenie. Dôležitý dôvod môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo

vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky
okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania
za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná
ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca
účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na

časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní).
Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd podľa okolností toho - ktorého prípadu.

V predmetnej veci navrhovateľ svoju žiadosť o zrušenie termínu pojednávania nariadeného na

1.12.2014, doručenú 28.11.2014, odôvodnil porušením zásady nestrannosti konajúceho súdu a
sudcu. Pojednávanie žiadal zrušiť a konanie prerušiť až do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci.

Súd prvého stupňa konštatovaním v napadnutom rozsudku, že okrem toho, že o opätovnom návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podaného z rovnakých dôvodov už bolo právoplatne rozhodnuté,
Ústavný súd Slovenskej republiky v prejednávaných veciach rozhodol tak, že sťažnosti pre nedostatok
právomoci odmietol, čím mal za to, že odpadol samotný dôvod uvádzaný navrhovateľom v návrhu na

prerušenie konania, správne vyhodnotil žiadosť navrhovateľa na zrušenie či odročenie pojednávania
ako nedôvodnú, nakoľko otázka nestrannosti konajúceho sudcu, ktorú navrhovateľ opätovne (a z
totožných dôvodov ako v návrhu na začatie konania) namietal ústavnou sťažnosťou, už bola v konaní
právoplatne vyriešená Krajským súdom v Bratislave ako nadriadeným súdom postupom podľa § 16
O.s.p., keď uznesením č.k. 11NcC/81/2012-14, zo dňa 22.10.2012 rozhodol, že sudcovia Okresného

súdu Bratislava V (o.i. zákonná sudkyňa H.. X. N.) nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
danej veci. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka, že v predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca,
keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol iné dôvody zaujatosti zákonného sudcu, než v návrhu na začatie
konania.Odvolacísúdvtejtosúvislostipripomína,žeotázku,čivovecirozhodovalvylúčenýsudca,môže
preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkov, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti navrhovateľa. Predmetný
záver bol vyslovený aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý už v čase podania žiadosti o
odročenie pojednávania a prerušenie konania uznesením č.k. III. ÚS 424/2013 -11 zo dňa 10.9.2013, ústavnú sťažnosť navrhovateľa v danej veci pre nedostatokprávomoci odmietol. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. vec
prejednalvneprítomnostiúčastníkovkonania.Odvolacísúduvádza,žetentopostupvzhľadomnazjavnú
nedôvodnosť návrhu na prerušenie konania (hromadne a neúspešne podávaného navrhovateľom aj

v iných konaniach), bol v súlade so zásadou hospodárnosti konania. Okrem procesnej ekonómie
korešponduje uvedený postup aj s požiadavkou efektivity rozhodovania a úsilím v čo najkratšom čase
zaviesť medzi účastníkmi konania stav právnej istoty, pri zachovaní práva druhého účastníka konania
na spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov.

Neobstojí ani námietka navrhovateľa ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny proces, keď
navrhovateľ napriek riadnemu a včasnému predvolaniu si bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní sám
zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Odvolací súd nespochybňuje
zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo účastníka konania byť
oboznámený s predloženými dôkazmi a vyjadreniami, vyjadriť sa k nim a predložiť či označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický výklad tejto

zásady bez väzby na ostatné zásady občianskeho súdneho konania (napr. zásadu hospodárnosti
a plynulosti súdneho konania). Navrhovateľ navyše napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
neoznačil ani nepredložil mimo návrhu na začatie konania ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Nedôvodná je preto jeho námietka odňatia možnosti konať pred súdom s tým, že na pojednávaní chcel
predložiť znalecký posudok ako dôkaz o výške vzniknutej majetkovej škody. Navrhovateľ nepoukázal

na existenciu znaleckého posudku v návrhu na začatie konania a ani neskôr; neoznačil ho teda ako
dôkaz na preukázanie svojich tvrdení (ani s tým, že ho založí po jeho vyhotovení) do vyhlásenia
uznesenia, ktorým súd prvého stupňa skončil dokazovanie. Pokiaľ potom súd prvého stupňa vykonal na
pojednávaní dokazovanie navrhnuté navrhovateľom v návrhu na začatie konania, pričom účastníkom
konaniaumožnilzúčastniťsauvedenéhopojednávania,nazákladečohomaliúčastnícikonaniamožnosť

s dôkazmi sa oboznámiť, vyjadriť sa k nim a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, nedošlo jeho postupom
k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a ani k odňatiu práva na spravodlivý súdny proces.
V predmetnej veci súd prvého stupňa nevykonával dokazovanie z vlastnej iniciatívy, ako uviedol
navrhovateľ v odvolaní, keď exekučný spis označil ako dôkaz v návrhu na začatie konania samotný
navrhovateľ;dokazovanietakbolovykonávanélennapreukázanietvrdenínavrhovateľaanienadrámec

navrhovateľovho návrhu.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „formulárovým
spôsobom“. Z úradnej činnosti je totiž odvolaciemu súdu známe, že navrhovateľ podal množstvo
návrhovnazačatiekonania,týkajúcichsatotožnýchúčastníkovstakmertotožnýmskutkovýmzákladom.

Samotný navrhovateľ všetky návrhy na začatie konania a procesné návrhy v týchto konaniach
odôvodňuje identicky, t.j. „formulárovým spôsobom“, pričom rozdiely sa týkajú iba spisových značiek
exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s
rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho
exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie

napadnutého rozsudku s inými rozsudkami, najmä ak súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku
zaoberalskutočneibapredmetnouvecou.Naprotitomunavrhovateľvodvolaníuviedolviaceréodvolacie
dôvody, ktoré nekorešpondujú s priebehom predmetného konania či s odôvodnením napadnutého
rozsudku. V odvolaní je tak viacero rozporov, keď napr. navrhovateľ na jednej strane namietol, že nemal
možnosť oboznámiť sa s vyjadrením odporcu a na druhej strane že nakoľko sa odporca nevyjadril,

mal súd prvého stupňa rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie (postup v zmysle § 153b O.s.p. je
však upravený ako možnosť a nie povinnosť súdu). Rovnako navrhovateľ na jednej strane namietol
prejednanie veci na pojednávaní v jeho neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., no na strane
druhej namietol skutočnosť, že v predmetnej veci sa neuskutočnilo pojednávanie, pričom nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Pokiaľ ide právne posúdenie veci, má odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa za to, že
navrhovateľ nepreukázal splnenie žiadneho z predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že už prvý zákonný predpoklad,
ktorým je nesprávny úradný postup, nebol splnený. V zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v

znení účinnom do 31.12.2012 sa za nesprávny úradný postup okrem iného považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.
Navrhovateľsavdanejvecidomáhalnáhradyškodyztitulunesprávnehoúradnéhopostupuexekučného
súdu, ktorý mal vydať poverenie na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty. Súdnyexekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu -
Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č.k. SR 03000/11 vydaného Slovenskou rozhodcovskou, a.s.
dňa 9.5.2011, na exekučný súd dňa 18.8.2011 a exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie

až dňa 30.9.2011. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti správne poukázal na znenie ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na exekučný súd, z ktorého vyplýva, že zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti na vydanie
poverenia sa nevzťahuje na exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku, pričom
exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku je aj rozhodcovský rozsudok

(viď Dôvodovú správu k čl. II bodu II zákona č. 102/2011 Z.z., ktorým bol s účinnosťou od 1.6.2011
do ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku výslovne vložený aj rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul). Z uvedeného je zrejmé, že exekučný súd pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie
nebol v danej veci viazaný 15-dňovou zákonnou lehotou od doručenia žiadosti o udelenie poverenia,
a teda vydaním poverenia až po jej uplynutí neporušil žiadnu zákonnú lehotu a nedošlo k žiadnemu
nesprávnemu úradnému postupu.

Vzhľadom na nesplnenie prvého z kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v
zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších predpokladov. Odvolací súd
však pre úplnosť dodáva, že sa stotožňuje aj so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní
nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody.

Dôkaznýmbremenomsarozumieprocesnázodpovednosťúčastníkakonaniazato,žezakonanianeboli
preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť

preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti
tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom
určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre
seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

Súd prvého stupňa preto správne uviedol, že navrhovateľ nepreukázal existenciu podmienok pre
úspešné uplatnenie svojho nároku na náhradu škody, ktorá mu podľa tvrdenia v návrhu vznikla
nesprávnym úradným postupom, keď vo vzťahu k vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom
škody a nesprávnym úradným postupom neuniesol dôkazné bremeno. Nakoľko navrhovateľ neoznačil
a nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik a výšku škody a ani jej príčinnú súvislosť

s nesprávnym úradným postupom, neuniesol dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno v súvislosti s
preukázaním vzniku a výšky škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym
úradným postupom súdu totiž zaťažuje navrhovateľa, ktorý nemôže vznik a výšku škody odvodzovať
od jej paušálneho vyčíslenia. Rovnako v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou odvolací
súd uvádza, že samotné nedodržanie zákonnej lehoty bez preukázania skutočností odôvodňujúcich

závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, nezakladá bez ďalšieho nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za vnútorné zásahy
do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv,
stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu
dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie

pohľadávky. Navrhovateľ tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal;
uvádzané skutočnosti tak ostali len v rovine všeobecných tvrdení bez preukázania konkrétneho zásahu.
Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sú to práve okolnosti predmetnej veci, ktoré by neumožnili
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade preukázania tvrdení navrhovateľa.
Je síce povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom personálne a

materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uvedené zásady však platia pre štandardné situácie,
kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod zaujímať sa o pripravenosť súdu na
poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho času
obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, v rámci prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho

zákonníka) sa musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jej podania schopný vybaviť, a
je povinná akceptovať, že vybavenie jej vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie vecí iných
navrhovateľov.Súdjetotižpovinnýzabezpečiťokreminéhorovnakýprístupkspravodlivostiprevšetkých
a navrhovateľ nemohol reálne očakávať, že súd promptne vybaví všetky jeho veci na úkor všetkýchostatných. Navrhovateľ preto nemohol legitímne očakávať vybavenie všetkých svojich žiadostí v 15
dňovej lehote a nemohol preto z dôvodu jej nedodržania zažiť stratu dôvery v právo a v spravodlivé
riešenie veci.

V prejednávanej veci teda súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne
zistenom skutkovom stave veci, ktorý po právnej stránke správne posúdil a svoje úvahy, ktorými sa pri
rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom
súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom

kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu za škodu
spôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomsúduvexekučnomkonanívzmyslezákonač.514/2003Z.z.
v znení účinnom v rozhodnom čase (existencia nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej škody,
resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou, resp. nemajetkovou ujmou a
nesprávnym úradným postupom).

Napadnutý rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p.,
pričom odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na
záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
podané odvolanie 20 eur podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o

súdnych poplatkoch.

Proti uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť bez náhrady. Súdu
prvého stupňa vyčítal, že v uznesení absentuje jedna z podstatných náležitostí súdneho rozhodnutia,
ktorou je odôvodnenie. V ďalšom namietal, že spoplatnenie podľa položky 7a Sadzobníka súdnych

poplatkov sa netýka odvolania, ale iba žaloby. Poukázal na skutočnosť, že v prílohe zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za
podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Aj s poukazom na nemožnosť použitia analógie legis pri
vyrubovaní súdnych poplatkov, poplatková povinnosť, ktorá bola navrhovateľovi uložená napadnutým

uznesením, predstavuje zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky. Dôvodil, že tento právny názor korešponduje so závermi Najvyššieho súdu
Slovenskejrepublikyvyslovenýmivrozsudkuzodňa29.3.2007,sp.zn.4Cdo/39/2007,zktorýchvyplýva,

že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch,
sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie
výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a
poplatkymožnoukladaťzákonomalebonazákladezákona,aakzákonč.71/1992Zb.ukladápoplatkové
povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá

ústavne konformnému výkladu zákona č. 71/1992 Zb. záver rešpektujúci zásadu "v pochybnostiach v
prospech poplatníka". V ďalšom poukázal na dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa
meníadopĺňazákonč.145/1995Z.z.osprávnychpoplatkoch,podľaktoréhovčl.IIbod3sažalobybudú
spoplatňovať podľa položky č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov s tým, že z pozmeňovacích návrhov
poslancov G. J., K. U., D. D. G. S. X. vyplýva, že v nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia

pri žalobách na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške
20 eur, čím sa čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona (opatrenia na strane príjmovej časti
štátneho rozpočtu) a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v
týchto veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby, ale ako paušálny

poplatok, ktorý je podstatne nižší. Záverom podotkol, že žaloba bola v danej veci podaná na súd pred
30.9.2012,apretovzmysle§18cazákonač.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochtrebananavrhovateľom
podané odvolanie aplikovať právny stav platný do 30.9.2012, kedy bolo konanie vo veciach náhradyškody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom od poplatku vecne oslobodené.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie a prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.;
dospel k záveru, že ani odvolanie navrhovateľa voči poplatkovej povinnosti za odvolanie proti
meritórnemu rozhodnutiu nie je dôvodné.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé
úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a
prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí
prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten,

kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný
prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť
vzniká podaním návrhu, odvolania, dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je

poplatníkom navrhovateľa, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 2 prvá a druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch poplatok za podanie návrhu alebo
žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní
podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (prechodné ustanovenie k úpravám účinným
od 1.10.2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok
vo výške 20 Eur.

Odvolací súd na potvrdenie správnosti napadnutého uznesenia uvádza, že novelou zákona č. 286/2012
Z.z. s účinnosťou od 1.10.2012 došlo k zrušeniu § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch. Predmetným ustanovením bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené
od súdneho poplatku. Uvedenou novelou bola do Sadzobníka súdnych poplatkov vložená aj položka 7a,
podľa ktorej zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20 eur. Odvolací súd v

súvislosti s posúdením správnosti vyrubeného súdneho poplatku za podané odvolanie poukazuje na §
6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, podľa ktorého je sadzba poplatku ustanovená
za konanie, pričom sa tým rozumie konanie na jednom stupni. Keďže navrhovateľ podal odvolanie na
súde prvého stupňa dňa 28.1.2015, podaním odvolania sa začalo odvolacie konanie, t.j. konanie vo veci
samej na druhom stupni. Odvolací súd má za to, že povinnosť platiť poplatok je závislá od právnej úpravy

platnej a účinnej v čase, kedy bol poplatkový úkon urobený. Vzhľadom na to, že odvolanie bolo podané
v čase účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení zákona č. 286/2012 Z.z., ktorým
bol vypustený § 4 ods. 1 písm. k) a vložená nová položka 7a, navrhovateľ je povinný zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie. Nemožno prisvedčiť výkladu navrhovateľa, podľa ktorého spoplatneniu podlieha
len podanie žaloby na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a ktorý je v príkrom rozpore s

citovanými§2ods.4,§5ods.1písm.a)a§6ods.2zákonač.71/1992Zb.osúdnychpoplatkoch.Takýto
výklad je účelový a protirečiaci platnej právnej úprave; jeho osvojenie by viedlo k absurdnému záveru,
že v podstate žiadne odvolacie konanie by nemohlo byť spoplatnené, nakoľko poplatková povinnosť za
odvolanie voči žiadnej žalobe v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je.Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré navrhovateľ vo svojom
odvolaní poukazuje, odvolací súd poznamenáva, že v predmetnom rozhodnutí bolo konštatované, že

pokiaľ nie je v sadzobníku stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý okruh konania, teda pokiaľ
určité konanie nie je ako poplatkový úkon spoplatnené v Sadzobníku súdnych poplatkov, v rámci tohto
konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však v čase podania
odvolania, ktorý je rozhodným pre vznik poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, bola zákonom stanovená poplatková povinnosť za tento druh

konania, a to položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. K námietke navrhovateľa, že napadnuté
uznesenie neobsahuje riadne odôvodnenie, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva,
že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako aj rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka
súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl.
46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej
povinnosti spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením

konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. a nenapĺňa intenzitu odňatia
možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Treba
pritom myslieť na podstatu súdneho rozhodovania, ktorou je poskytovanie materiálnej právnej ochrany
dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. V zmysle uvedeného

možno zhrnúť, že pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie je
podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie
alebo odôvodnenie bezprostredne nasleduje po výrokovej časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého
dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych
poplatkov.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142

ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešný odporca by mal právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Nakoľko si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.