Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 8. september 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/453/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412213943
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1412213943.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr.

Dariny Kuchtovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobcu: Pohotovosť, spol. s r. o., Pribinova
ul. č. 25, Bratislava, zast. Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, spol. s r. o., Grösslingova ul. č. 4,
Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. č.
13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava IV z 27. marca 2014 č. k. 23C/169/2012-60, proti uzneseniu tohto súdu z 8.
októbra 2012 č. k. 23C/169/2012-8 a proti uzneseniu tohto súdu z 11. júna 2014 č. k. 23C/169/2012-91,
pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z 8. októbra 2012 č. k. 23C/169/2012-8 sa p o t v r d z u j e.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z 11. júna 2014 č. k. 23C/169/2012-91 sa p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia

sumy 125,- eur z titulu náhrady škody a sumy 330,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Žalovanej súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca podal dňa 18. 12. 2008 návrh
na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. zo 14. 10. 2008 č. SR 10301/08, ktorý bol vydaný v
prospech oprávneného (žalobcu v prejednávanej veci) proti povinnému Z. Š.. Vec bola na súde prvého

stupňa vedená pod sp. zn. 16Er/38/2009. Súdny exekútor M.. F. G. dňa 9. 1. 2009 doručil exekučnému
súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd dňa 28. 1. 2009 poveril
vykonaním exekúcie exekútora M.. F. G.. Žalobca tvrdil, že exekučný súd nesprávne úradne postupoval,
keď o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v 15-dňovej lehote
uvedenej v § 44 ods. 2 Ex. poriadku. Ďalej žalobca tvrdil, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu mu vznikla škoda vo výške 125,- eur. Škoda podľa žalobcu pozostáva z nákladov
vynaložených na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou

informačného systému vo výške 70,- eur, z nákladov na udržiavanie a správu informačného systému
40,- eur a z nákladov vynaložených na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, z publikačných nákladov spojených s vyhotovovaním urgencií, z poštovného a
telekomunikačných výdavkov 15,- eur ( 70 + 40 + 15 = 125,- eur ). V súvislosti s výškou škody žalobcauvádzal, že ju stanovil na základe „paušalizácie“ reálnych vecných nákladov, keďže presnú výšku škody
by bolo možné určiť iba s nepomernými ťažkosťami. Ďalej žalobca tvrdil, že mu vznikla nemajetková
ujma vo výške 330,- eur. Výšku nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil tým, že vychádzal „z doktríny

prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé,
ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia 660,- eur.“ Žalobca uplatňuje sumu 330,-
eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za 6 mesiacov trvajúci prieťah v exekučnom konaní.
Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvého
stupňa uviedol, že v predmetnej exekučnej veci exekučný súd rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie 19 dní od doručenia tejto žiadosti, teda oneskorene - po uplynutí
zákonnej 15-dňovej lehoty. Nezodpovedá preto skutočnosti tvrdenie žalobcu, že exekučný súd udelil
exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie až po 186 dňoch. Podľa súdu prvého stupňa sa však
nie každé nedodržanie zákonnej lehoty automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na judikatúru Ústavného
súdu SR, na pasívny prístup žalobcu v exekučnom konaní a na konkrétne okolnosti veci, najmä na to,

že v predmetnej exekučnej veci exekučný súd rozhodol o udelení poverenia na vykonanie exekúcie
iba 4 dni po uplynutí zákonnej lehoty. Žalobca sa v exekučnom konaní na prieťahy nesťažoval, a
nepodal ani ústavnú sťažnosť na Ústavný súd SR. V zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v uložení povinnosti vydať rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote možno vychádzať len z tam uvedených výsledkov šetrení, resp. rozhodnutí,

tieto však žalobca v konaní nepredložil. Pri posúdení, či došlo k porušeniu práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ústavný súd síce prihliada na zákonné lehoty, ale ich nedodržanie nepovažuje
automaticky za porušenie tohto práva. Pokiaľ ide o samotnú škodu tvrdenú žalobcom, súd prvého
stupňa poukázal na to, že žalobca jej výšku nepreukázal, nešpecifikoval a neuniesol teda v tomto
smere dôkazné bremeno a uviedol: „Pri označení navrhovateľom vynaložených nákladov vo veci správy

a udržateľnosti pohľadávky v spornom období nie sú špecifikované konkrétne úkony, jedná sa len o
všeobecnú činnosť a nie je zrejmá akákoľvek súvislosť s predmetným exekučným konaním s poukazom
na tvrdené prieťahy spôsobené súdom.“ Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalobcovi
podľa súdu prvého stupňa tento nárok nevznikol, keďže nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu a
okrem toho, žalobca „dôvodnosť pre priznanie nemajetkovej ujmy nijakým spôsobom nepreukázal, z

jeho strany sa jednalo len o ničím nepodložené tvrdenia bez konkrétnych argumentov majúcich vzťah k
predmetnému exekučnému konaniu.“ Napokon súd prvého stupňa zdôraznil, že prieťahom v exekučnom
konaní trvajúcim 4 dni nemohlo dôjsť k takým následkom na záujmoch žalobcu, ako to uvádzal v žalobe.
S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa §
142 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietol, že súd prvého stupňa vec prejednal a
rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci žalobca riadne a včas požiadal o odročenie pojednávania. Tým súd
prvého stupňa porušil ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Vzhľadom na to žalobca nemal možnosť vyjadriť sa

k dôkazom, ktoré súd prvého stupňa vykonal, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ďalej
žalobca v odvolaní namietol, že vo veci rozhodol vylúčený sudca. Pokiaľ ide o hmotnoprávne posúdenie
veci súdom prvého stupňa, žalobca v odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa ignoroval všetky jeho
tvrdenia týkajúce sa majetkovej škody a v tejto časti je preto napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. Súd
prvého stupňa odôvodnil napadnutý rozsudok rovnako ako v iných rozhodnutiach, v ktorých vystupujú

rovnakí účastníci konania, ale v ktorých bol rozdielny skutkový základ. Súd prvého stupňa tak vytvára
odôvodnenia rozhodnutí formulárovým spôsobom, čo je neprípustné. Žalobca mienil súdu prvého
stupňa predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to najmä znalecký posudok, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Čo sa týka nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalobcom napadnutý rozsudok je vnútorne
rozporný, pretože súd prvého stupňa zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil

rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa stanovil vo veci termín pojednávania na deň 27. 3. 2014 o 12.00 hod. Predvolanie
na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 16. 1. 2014 (viď doručenka
na č. l. 36). Žalobca podaním z 20. 3. 2014 doručeným súdu prvého stupňa dňa 21. 3. 2014 (č. l. 41)požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že sudcovia Okresného súdu Bratislava IV sú podľa neho
vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Súčasne navrhol, aby súd prvého stupňa
konanieprerušildorozhodnutiaÚstavnéhosúduSRojehoústavnejsťažnosti,ktorounapadoluznesenie

odvolacieho súdu zo 16. 10. 2012 č. k. 3NcC/205/2012-14, ktorým odvolací súd nevylúčil sudcov súdu
prvého stupňa z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Žalobca sa na pojednávanie nedostavil.
Žalovaná svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnila podaním došlým súdu prvého stupňa dňa
21. 3. 2014 s tým, že nežiadala o odročenie pojednávania. Súd prvého stupňa preto vo veci dňa 27. 3.
2014 2014 pojednával v neprítomnosti účastníkov konania a vo veci na tomto pojednávaní rozhodol.

Žalobca síce požiadal o odročenie pojednávania stanoveného na termín 27. 3. 2014, ale dôvod,
pre ktorý toto pojednávanie navrhol odročiť, nemožno považovať za dôležitý. Odvolací súd totiž
uznesením zo 16. 10. 2012 č. k. 3NcC/205/2012-14 nevylúčil zákonnú sudkyňu z prejednávania
a rozhodovania predmetnej veci a podanie ústavnej sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu nemožno
považovať za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania; naviac, žalobcovi je celkom iste známe, že

jeho ústavné sťažnosti smerujúce proti rozhodnutiam o nevylúčení sudcov súdov prvých stupňov z
prejednávania a rozhodovania žalôb žalobcu, ústavný súd odmietol.

Zo spisu vyplýva, že Krajský súd v Bratislave uznesením zo 16 10. 2012 č. k. 3NcC/205/2012-14
rozhodol, že zákonná sudkyňa M.. R. F. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej

veci. Vzhľadom na to nie je opodstatnená námietka žalobcu, že vo veci rozhodol vylúčený sudca.

Je tiež neopodstatnená námietka žalobcu, že súd prvého stupňa odôvodňuje rozhodnutia v obdobných
veciach „formulárovým spôsobom.“ Je známou skutočnosťou, že žalobca podal na súdy SR množstvo
žalôb, ktoré sa týkajú tých istých účastníkov a ich skutkový základ je rovnaký (oneskorené rozhodnutie

o návrhu na zmenu súdneho exekútora a z toho vyplývajúci nesprávny úradný postup exekučného
súdu). Všetky tieto žaloby žalobca odôvodnil rovnako (t. j. „formulárovo“), keď rozdiely sa týkajú iba čísla
toho - ktorého exekučného konania, mena súdneho exekútora a obdobia, po ktoré bol exekučný súd
v omeškaní s rozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Za tohto stavu nemožno vytýkať
súdu prvého stupňa, že rozhodnutia v týchto veciach odôvodňuje rovnako, resp. obdobne. Zo žiadneho

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť, že by takýto postup súdu prvého stupňa
nebol zákonný.

Pokiaľ ide o vec samu, odvolací súd je toho názoru, že exekučný súd nesprávne úradne postupoval,
keď o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej exekučnej veci rozhodol

oneskorene - po uplynutí 15-dňovej lehoty uvedenej v § 44 ods. 2 Ex. poriadku. Argumentácia súdu
prvého stupňa nie je v tomto ohľade správna, pretože súd prvého stupňa nevychádzal z § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z. v znení účinnom po uplynutí 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie exekučnému súdu. V tom čase bolo znenie tohto ustanovenia takéto: Právo
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom

spôsobená škoda. Súčasné znenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. bolo do tohto zákona vložené
novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 1. 2013.

Odvolací súd sa však stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca nepreukázal vznik a
výšku majetkovej škody. Nie je opodstatnený jeho názor, že súd prvého stupňa ignoroval jeho tvrdenia

týkajúce sa majetkovej škody. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého
rozsudku, v ktorom súd prvého stupňa vysvetlil, prečo nepovažuje žalobu v časti náhrady majetkovej
škody za dôvodnú. Odvolací súd dodáva, že ak žalobcovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu v predmetnej konkrétnej exekučnej veci vznikla škoda, mal ju vyčísliť v konkrétnej
výške. Nie je možné vychádzať z ničím neoverených a nepreukázaných tvrdení žalobcu ohľadom výšky

majetkovej škody. Žalobca totiž výšku škody vyčíslil paušálne bez viazanosti na konkrétny nesprávny
úradný postup exekučného súdu vo veci sp. zn. 16Er/38/2009. Výška škody tvrdená žalobcom nie
je preukázateľná a overiteľná. Inými slovami žalobca škodu nevyčíslil na podklade preukázateľného
zníženia jeho majetku, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu, ale vyčíslil ju paušálne. Naviac, z predmetného exekučného spisu vyplýva, že žalobca (oprávnený)

v uvedenej exekučnej veci nezaslal exekučnému súdu žiadnu urgenciu, a preto mu ani nemohli vzniknúť
ním tvrdené výdavky.Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalobca uvádzal, že situácia vyvolaná nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu
v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca však tieto svoje tvrdenia nekonkretizoval a

ničím nepreukázal. Pokiaľ žalobca tvrdil, že neexistencia účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy
spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov jeho riadiacich orgánov a u jeho vlastníkov
pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo, treba poukázať na to, že
žalobca nevyužil zákonné možnosti, keďže vydanie rozhodnutia neurgoval a ani nepodal sťažnosť na
prieťahy v konaní. Okrem toho, v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú

neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej
osoby podieľajú, pretože im nevzniká ujma priamo - chýba tu príčinná súvislosť (rozsudok Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 30Cdo/675/2011). Odvolací súd je toho názoru, že vzhľadom na všetky okolnosti
prípadu, najmä vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal, že by nesprávny úradný postup exekučného
súdu mal na neho a na jeho činnosť mimoriadne nepriaznivý dopad, je pre žalobcu postačujúcim
zadosťučinením konštatovanie porušenia jeho práva. V neposlednom rade poukazuje odvolací súd na

to, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 4 dni po uplynutí
15-dňovej zákonnej lehoty, nie teda po uplynutí 6 mesiacov, ako to mylne v žalobe uvádza žalobca.
Vzhľadom na tento jeho omyl stráca akékoľvek opodstatnenie jeho výpočet náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch uvedený v časti VII. žaloby.

Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny, a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219
ods. 1 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, v spojení s § 224 ods. 1 O. s.
p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Napadnutýmuznesenímz8.10.2012č.k.23C/169/2012-8súdprvéhostupňauložilžalobcovipovinnosť
zaplatiť poplatok za námietku zaujatosti 66,- eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Uviedol, že nevzniesol námietku zaujatosti, a preto

nie je povinný zaplatiť súdny poplatok. Poukázal na to, že v žalobe uviedol skutočnosti preukazujúce
fakt, že Okresný súd Bratislava IV vo veci nemôže konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednávania
veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 O. s.
p.). Preto mal súd prvého stupňa postupovať v zmysle § 12 ods. 1 O. s. p. a požiadať príslušný krajský
súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu toho istého stupňa. Ide tu o nutnú delegáciu. Ďalej

žalobca v odvolaní namietol, že predmetom konania je náhrada škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom a toto konanie je od poplatkov oslobodené podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie

nie je dôvodné.

Zo spisu vyplýva, že žalobca v žalobe uviedol, že pridelenie veci niektorému zo sudcov Okresného súdu
Bratislava IV by porušilo jeho právo na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, pretože
podľa rozvrhu práce na súde neexistuje sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý. Preto žalobca v žalobe

požiadal, aby nadriadený súd prikázal predmetnú vec inému súdu, pretože sudcovia Okresného súdu
Bratislava IV sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k
účastníkom konania.

Z toho je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že žalobca v žalobe namietol zaujatosť všetkých

sudcov Okresného súdu Bratislava IV. Vznesenie námietky zaujatosti je poplatkovým úkonom (pol. 17a
Sadzobníka súdnych poplatkov) a jeho poplatníkom je žalobca (§ 2 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb.).
Preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď napadnutým uznesením uložil žalobcovi povinnosť
zaplatiť poplatok za vznesenie námietky zaujatosti vo výške 66,- eur. K odvolacej argumentácii žalobcu
treba uviesť, že nutná delegácia v zmysle § 12 ods. 1 O. s. p. je vždy dôsledkom vylúčenia všetkých

sudcov súdu v zmysle § 14 O. s. p., pričom k ich vylúčeniu dôjde buď na základe námietky zaujatosti
vznesenej účastníkom konania alebo na tom základe, že samotní sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí (§
15 ods. 1 O. s. p.). Inými slovami, keďže sudcovia Okresného súdu Bratislava IV sa sami vo veci necítili
byť zaujatí, návrh žalobcu na nutnú delegáciu v zmysle § 12 ods. 1 O. s. p. musel byť z jeho stranypodmienený vznesením námietky zaujatosti všetkých sudcov tohto súdu. Paradoxne sám žalobca aj v
odvolaní celkom jednoznačne formuloval námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Bratislava IV.

Konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom bolo síce v čase podania žaloby
oslobodenéodsúdnychpoplatkovvzmysle§4ods.1písm.k/zák.č.71/1992Zb.,alevecnéoslobodenie
odsúdnehopoplatkupodľatohtoustanoveniasanevzťahujeajnasúdnypoplatokzavznesenienámietky
zaujatosti podľa pol. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov. Vecné oslobodenie účastníka občianskeho
súdneho konania od súdneho poplatku v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. sa vzťahuje iba na súdny

poplatok za žalobu, za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu
(viď uznesenie Ústavného súdu SR z 30. 3. 2011 sp. zn. II. ÚS 124/2011).

Z toho vyplýva, že napadnuté uznesenie je vecne správne, a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219
ods. 1 O. s. p.

Napadnutým uznesením z 11. 6. 2014 č. k. 23C/169/2012-91 súd prvého stupňa uložil žalobcovi
povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie 20,- eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
zrušil. Poukázal na to, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie. Namietol, že spoplatnenie

podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa týka iba žaloby, nie však odvolania. V tejto súvislosti
poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/39/2007. Napokon žalobca v odvolaní
uviedol, že konanie sa začalo pred 30. 9. 2012, a preto v zmysle § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. treba vec
posúdiť podľa tohto zákona v znení platnom do 30. 9. 2012.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Podľa § 6 ods. 2 prvá a druhá veta zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom
konaní vo veci samej.

Povinnosť žalobcu zaplatiť poplatok za odvolanie vyplýva z druhej vety citovaného ustanovenia, i keď v

samotnej pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa odvolanie neuvádza.

Pol. 7a Sadzobníka bola do zákona č. 71/1992 Zb. vložená zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol
účinnosť dňa 1. 10. 2012. Keďže pre účely zákona č. 71/1992 Zb. treba konaním rozumieť konanie
na jednom stupni, žalobca by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie iba za predpokladu, že by

odvolanie podal do 30. 9. 2012. Podal ho však až dňa 4. 6. 2014. Odvolací súd nie je viazaný
rozhodnutiami prvostupňových súdov, na ktoré žalobca poukazoval v odvolaní. Pokiaľ ide o uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/39/2007, toto sa prejednávanej veci netýka, pretože jeho právna veta
znie, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, sa súdne poplatky
nevyberajú.KonanieonáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupomjevšakvSadzobníku

súdnych poplatkov uvedené.

Z toho vyplýva, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne, a preto ho odvolací súd
potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.