Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. marec 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/11/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7205212758
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7205212758.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a sudcov JUDr.

Ladislava Duditša a Mgr. Angeliky Sopoligovej v právnej veci žalobcov: v 1.rade I. J., nar. XX.XX.XXXX
a v 2. rade W. J., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, oboch bývajúcich v S., Y. Č.. XX, zastúpených JUDr.
Tatianou Vorobelovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Bajzova č. 2, proti žalovanému: Allianz -
Slovenská poisťovňa a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad č. 4, IČO: 00 151 700, v konaní o
určenie povinnosti uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Košice II č.k. 41C/205/2005-937 zo dňa 01.10.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť uzatvoriť so žalobcami v 1. a

2. rade zmluvu o prevode vlastníctva bytu podľa § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. v znení neskorších
zmien tak, ako uviedol vo svojom výroku plné znenie tejto zmluvy.

Vyslovil, že o trovách konania rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.

Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázané, že právny predchodca žalovaného
Slovenska poisťovňa a.s. odkúpila od Mesta Košice bytový dom na Y. XX v Košiciach ešte v roku 1994,
ktorý následne v roku 1998 - 1999 komplexne zrekonštruovala. Takto došlo k zrekonštruovaniu bytu
žalobcov, pričom žalobcovia užívajú byt č. 8, ktorého prevodu sa domáhajú, titulom nájomnej zmluvy
č. 990216/OZ zo dňa 18.2.1999. Žalobcovia požiadali o odkúpenie bytu ešte v čase, keď Slovenská
poisťovňa a.s. bola obchodnou spoločnosťou s majetkovou účasťou štátu a Fondu národného majetku
SR, ale predaj bytov už mala uskutočňovať Allianz -Slovenská poisťovňu, a.s. v čase, keď došlo k zmene

vlastníckych vzťahov v rámci privatizačnej transakcie medzi Allianz AG, Fondom národného majetku
SR a Ministerstvom financií SR zo dňa 22.7.2002. Žalobcovia preukázali, že požiadali o odkúpenie bytu
právneho predchodcu žalovaného ešte dňa 18.10.1999, ďalšiu žiadosť o odkúpenie bytu do osobného
vlastníctva doručili dňa 27.2.2001, kedy bol právny predchodca žalovaného obchodnou spoločnosťou s
majetkovou účasťou štátu a Fondu národného majetku. Ďalšia žiadosť bola doručená až dňa 7.10.2003,
po privatizačnej transakcii medzi Allianz AG, Fondom národného majetku a Ministerstvom financií SR.
Z vykonaného dokazovania teda vyplynulo, že právny predchodca žalovaného Slovenská poisťovňa

a.s. nebola štátnym podnikom, ale bola obchodnou spoločnosťou s majetkovou účasťou štátu a Fondu
národného majetku SR, teda subjektom vymedzeným ust. § 17 ods. 3 písm. c) zák. č. 182/1993 Z.z.
Povinnosť žalovaného uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu so žalobcami mu teda vyplývala z
ust. § 29 ods. 8 zák. č. 182/1993 Z.z.Počas súdneho konania žalovaný zastával názor, že Allianz - Slovenská poisťovňa a.s. je úplne

privatizovaná, pričom nemá povinnosť prevádzať byty do osobného vlastníctva v zmysle zák. č.
182/1993 Z.z. v znení neskorších zmien a v prípade prevodu vlastníctva bytu sa na ňu pri výpočte ceny
bytu nevzťahuje § 18 a nasl. zákona č. 182/1993 Z.z. Mal za to, že v čase, kedy došlo k privatizačnej
transakcii medzi Allianz AG, Fondom národného majetku SR a Ministerstvom financií SR, mali byť
uzatvorené s nájomcami bytov, ktorí požiadali o odkúpenie bytu, zmluvy o budúcej zmluve, v ktorých

mala byť dohodnutá cena bytu, ako aj lehota, v ktorej bude byt odpredaný. Podľa žalovaného, keďže
k uzavretiu takejto dohody medzi žalobcami a Slovenskou poisťovňou a.s. nedošlo, tak sa pri prevode
vlastníctva na Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. nevzťahuje povinnosť byt odpredať a ani výpočet
ceny bytu podľa § 18 a nasl. zák. č. 182/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti
vzniesol z opatrnosti žalovaný námietku premlčania žalobcami uplatneného nároku. Svoje stanovisko
žalovanýopieralolistMinisterstvafinanciíSR,sekcielegislatívyamajetkovoprávnej,odboruzahranično-

právneho zo dňa 19.4.2004.

Súd prvého stupňa právne uzavrel, že žiadne ustanovenie zákona č. 182/1993 Z.z., ani iný právny
predpis, nespája s nesplnením povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, prípadne na

zabezpečenie tejto povinnosti zmluvu o budúcej zmluve, zánik uvedenej povinnosti. Len samotným
nesplnením povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu právnym predchodcom žalovaného,
táto povinnosť nezanikla. Privatizáciou právneho predchodcu žalovaného a s ňou spojeným právnym
nástupníctvom, vyplývajúcim z ust. § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., podľa ktorého s vlastníckym
právom privatizovaného majetku prechádzajú na jeho nadobúdateľa práva a záväzky súvisiace s

privatizovaným majetkom, vrátane neznámych, prešla táto povinnosť na žalovaného, pokiaľ právnemu
predchodcovi takáto povinnosť vznikla. Teda privatizáciou majetku štátu prechádzajú na nadobúdateľa
privatizovaného majetku práva a povinnosti súvisiace s privatizovaným majetkom, vrátane povinnosti
uzavrieť s nájomcom zmluvu o prevode vlastníctva bytu v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z., pokiaľ takáto
povinnosť vznikla právnemu predchodcovi nadobúdateľa privatizovaného majetku. Takýmto spôsobom

Najvyšší súd SR v rozsudku č. k. 5Cdo/109/01 z 19.12.2001, ktorý bol uverejnený v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk č. 1/2003, vyložil ust. § 29 ods. 4 citovaného zákona. S týmto výkladom ust. § 29 ods. 4
zákona č. 182/1993 Z.z. sa v danom prípade prvostupňový súd v celom rozsahu stotožnil a odkázal v
dôvodoch svojho rozhodnutia aj pri výklade ust. § 29 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z.z.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného to znamená, že povinnosť uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva
bytu vznikla ešte Slovenskej poisťovni, a.s. ako obchodnej spoločnosti s majetkovou účasťou štátu a
Fondu národného majetku SR podľa ust. § 29 ods. 8 zák. č. 182/1993 Z.z. ako subjektu uvedeného v
§ 17 ods. 3 písm. c) zákona č. 182/1993 Z.z. Skutočnosť, že túto zmluvu o prevode vlastníctva bytu
žalobca so Slovenskou poisťovňou a.s. neuzavrel, ani túto povinnosť nezabezpečil zmluvou o budúcej

zmluve v čase privatizačnej transakcie, neznamená, že táto povinnosť žalovaného uzavrieť zmluvu
o prevode vlastníctva bytu s doterajším nájomcom zanikla. Privatizáciou majetku štátu (Slovenskej
poisťovne, a.s.)\ prešli na nadobúdateľa privatizovaného majetku Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s.
právaapovinnostisúvisiacesprivatizovanýmmajetkom,vrátaneneznámych,tedaprivatizácioumajetku
štátu prešla na Allianz - Slovenská poisťovňa a aj povinnosť uzavrieť so žalobcami zmluvu o prevode

vlastníctva bytu. Súd prvého stupňa preto uzavrel, že žalovanému vznikla povinnosť uzavrieť zmluvu o
prevode vlastníctva bytu v zmysle ust. § 29 ods. 8 zák. č 182/1993 Z.z.

V konaní bolo nesporné, že v čase podania žiadosti žalobcov o odkúpenie bytu do osobného vlastníctva
dňa 18.10.1999 žalobcovia boli nájomcami bytu č. X na Y. XX v S. a žalovaný bol obchodnou

spoločnosťou s majetkovou účasťou štátu a Fondu národného majetku, teda subjektom tak ako to
vymedzuje ust. § 29 ods. 8 a ust. § 17 ods. 3 písm. c) zákona č. 182/1993 Z.z. (po novelizácii zákona
č. 173/1999 Z.z., účinnej od 16.07.1999).

Žalovaný počas celého konania zastával názor, že mu nevznikla vo vzťahu ku žalobcom povinnosť
uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. v znení neskorších zmien
a doplnkov a len z opatrnosti vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku. Žalobcovia na druhej
strane tvrdili, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. Preto bolo úlohou súduprvého stupňa sa vysporiadať i so vznesenou námietkou premlčania uplatneného nároku žalovaným v
nadväznosti na ust. § 29 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z.z. a vzhľadom na obranu žalobcov, že vznesená
námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, v súlade s ust. § 3 ods. 1 O.s.p. skúmať, či výkon

práva a vznesenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi. Z vykonaného dokazovania
súdom prvého stupňa bolo nepochybné, že žalobcovia požiadali o odkúpenie bytu prvýkrát dňa
18.10.1999 a právo uplatnené v tomto konaní sa mohlo prvý raz vykonať po uplynutí dvojročnej lehoty
od podania žiadosti, t.j. 18.10.2001. Preto v súlade s ust. § 101 Občianskeho zákonníka lehota na jeho
uplatnenie na súde uplynula dňom 18.10.2004, pričom žalobcovia uplatnili svoj nárok na súde až dňa

26.05.2005.Pretožalobcamiuplatnenýnárokjepremlčaný.Preposúdenieotázky,čivznesenánámietka
žalovaného ohľadom premlčania uplatneného nároku je v súlade s dobrými mravmi, súd prvého stupňa
posudzoval skutočnosti, ktoré predchádzali podaniu žaloby na súd. Zo zisteného skutkového stavu súdu
prvého stupňa vyplynulo, že žalobcovia boli pôvodne nájomcami bytu v obytnom dome ešte právneho
predchodcu žalovaného (Slovenská poisťovňa a.s., OZ Košice) na V. T. Č..X v S.H.. Keďže tento obytný
dom žalovaného išiel do rekonštrukcie, Slovenská poisťovňa a.s. pozvala nájomcov z V. X B. S. na

deň 27.1.1999 za účelom oboznámenia spôsobu ich náhradného ubytovania. Už vtedy boli nájomcovia
(teda i žalobcovia) oboznámení o možnosti odpredaja poskytnutých náhradných bytov do vlastníctva
žalobcom, pričom žalovaným boli usmernení, že žiadosti o odkúpenie bytov je potrebné zasielať na
Slovenskú poisťovňu a.s., OZ Košice, H.. I.. Dňa 23.1.1997 žalovaný oznámil žalobcom pridelenie
náhradného bytu (byt č. H. na Y. XX B. S.). Následne sa žalobcovia v dobrej viere ako prví nájomcovia

dňa 28.2.1999 presťahovali na Y. Č.. XX B. S., a to na základe nájomnej zmluvy č. 990216/OZ zo dňa
18.2.1999. Podľa inštrukcií poisťovne dňa 18.10.1999 doručili žalobcovia Slovenskej poisťovni a.s. prvú
žiadosť o odkúpenie bytu do osobného vlastníctva. Ďalšiu žiadosť o odkúpenie bytu žalobcovia doručili
žalovanému 27.2.2001 a opätovne 7.10.2003. Medzi účastníkmi konania bolo nesporné, že žalobcovia
vo veci odkúpenia bytu boli v písomnom i v osobnom kontakte so žalovaným (konkrétne jednali s H.. E.

W., správcom majetku pred i po privatizácii). Je nesporné aj to, že dňa 13.11.2003 žalovaný písomne
reagoval na žiadosť žalobcov o prevod vlastníctva bytu listom zo dňa 13.11.2003 v ktorom žalovaným
oznámil, že najprv pristúpia k odpredaju neobsadených bytov v dome a po ukončení tejto etapy pristúpia
k odpredaju nájomných bytov. Zároveň žalovaný žalobcom oznámil, že ich ako nájomcom, ktorí si
požiadalo odkúpenie bytu, vyzvú na odkúpenie bytu. Toto konanie žalovaného súd posúdil ako vážny

prísľub žalovaného na plnenie zo strany povinného. Z uvedeného prísľubu žalovaného bolo teda možné
z pohľadu žalobcov dôvodne očakávať, že v najbližšej dobe so žalovaným uzatvoria zmluvu o prevode
vlastníctva bytu. Po uskutočnení privatizácie Slovenskej poisťovne dňa 19.4.2004 žalovaný žalobcom
oznámil, že prehodnocuje využívanie svojho majetku a žiadosti nájomcov postúpil na ústredie ASP, ktoré
sa obrátilo na Ministerstvo financií SR so žiadosťou o stanovisko, ako má žalovaný ďalej postupovať

a po oboznámení sa so stanoviskom začne s odpredajom bytov nájomcom, ktorí si podali žiadosti.
Dňa 1.3.2004 sa žalovaný obrátil na Ministerstvo financií SR (JUDr. Zániovú), aby zaujala stanovisko
k odpredaju bytov vo vlastníctve žalovaného nájomcom, pričom uviedol skutočnosti, že v dobe od
10.11.1999 do 15.5.2002 požiadalo 8 nájomcov o odkúpenie týchto bytov do vlastníctva podľa zák. č.
182/1993 Z.z. Až na základe tohto stanoviska Ministerstva financií SR žalovaný dňa 1.6.2004 prvýkrát

uviedol, že nemá v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. zákonnú povinnosť byt, ktorý majú žalobcovia v
spoločnom nájme, predať, a ak sa rozhodne ho predať, pri stanovení kúpnej ceny nie je viazaný § 18
cit. zákona. Následne dňa 20.8.2004 žalovaný žalobcom oznámil, že ponúka byt na predaj za predajnú
cenu 1.750.000,- Sk. Je nesporné i to, že stanovisko MF - JUDr. Zániová žalovaný žalobcom oznámil
v čase, kedy nárok žalobcov ešte premlčaný nebol. Pritom, ako uviedli žalobcovia, že žalovaný tak

prezentoval stanovisko Ministerstva financií SR z 19.4.2004, že nebol dôvod mu neuveriť, vysvetľoval,
že je to stanovisko zákonodarcu a je záväzné nielen pre neho, ale pre každého. Žalovaný uvádzal,
že Ministerstvo financií je vlastne autorom zákona č. 182/1993 Z.z. a ako také má právo tento zákon
vykladať.Slovážalovanéhoboliveľmipresvedčivéaniktozprávnikovsanechcelichprípadomzaoberať.
Až potom, čo získali od nájomcu Q. V. odpoveď Ministerstva financií SR z 20.09.2004 na jeho sťažnosť,

v ktorej stálo, že Ministerstvo financií SR vzhľadom na kompetencie určené zákonom č. 5754/2001 Z.z.
nie je oprávnené vstupovať do vzťahu s obchodnou spoločnosťou a kompetencie v oblasti privatizácie
štátnych podnikateľských subjektov nemá Ministerstvo financií SR ale Ministerstvo hospodárstva SR,
sa rozhodli žalobcovia podať žalobu na príslušný súd. Žalobcovia tvrdili, že nielen ich ale aj ostatných
nájomcov náhradných bytov na Y. T. Č.. XX B. S., žalovaný ovplyvňoval a stanoviskom Ministerstva

financií SR z 19.04.2004 uviedol do omylu. Najprv sľuboval prevod náhradných bytov do vlastníctva,
aby dosiahol presťahovanie nájomcov z bytov v dome na ulici V..Z pohľadu prvostupňového súdu stanovisko JUDr. Zániovej z 19.04.2004 nemá záväzný charakter pre
rozhodnutie súdu v tejto veci. Rozpor s dobrými mravmi prvostupňový súd vzhliadol v tom, že žalobcovia
boli žalovaným uvedení do omylu a to tým, že najsamprv údajne z dôvodu rekonštrukcie mali uvoľniť

žalovanému byt na V. T. B. S., ktorého boli pôvodne nájomcami, čím sa vzdali práva kúpy tohto bytu
na V. ulici v S. v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z., za byt na V. T. bol žalobcom žalovaným poskytnutý
náhradný byt na Y. T. B. S. na základe nájomnej zmluvy, ktorý mal byť lepší a kvalitnejší s možnosťou
jeho odkúpenia. Súd sa stotožnil s názorom žalobcov, že „žalovaný ich písomne uistil, že začne s
odpredajom bytov na Y. T. B. S.“, preto nebol dôvod podávať žalobu o povinnosť uzatvoriť zmluvu o

prevode vlastníctva bytu na súd. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvého stupňa k
záveru, že žalovaný od začiatku utvrdzoval žalobcov v práve a v možnosti odkúpenia bytu (náhradného
bytu) do vlastníctva žalobcov podľa zákona č. 182/1993 Z.z., na základe čoho žalobcovia na základe
žiadosti žalovaného za účelom rekonštrukcie najsamprv uvoľnili byt na V. T. B. S. a v dobrej viere
uzatvorili so žalovaným zmluvu o nájme bytu na Y. T. B. S. (náhradného bytu) a do tohto náhradného bytu
sa aj presťahovali. Nebolo dôvodu žalovanému neveriť, keďže išlo o podnikateľský subjekt s dlhoročnou

tradíciou na Slovensku. Svoj názor žalovaný zmenil až po privatizácii Slovenskej poisťovne a.s. na
základe stanoviska Ministerstva financií SR - JUDr. Zániovej, teda ešte v čase, keď ešte nebol nárok
žalobcov na uzatvorenie zmluvy o prevode vlastníctva bytu premlčaný. Vzhľadom na zistené skutočnosti
tohto prípadu, v danom prípade uplatnenie námietky premlčania prvostupňový súd posúdil ako zneužitie
právanaúkorúčastníka,ktorýmárneuplynutiepremlčacejdobynezavinilavočiktorémubyzániknároku

za danej situácie v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní
s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas
(Nález ÚS ČR zo 06.09.2005, I.ÚS 643/05). V danom prípade podľa názoru prvostupňového súdu je
treba na námietku premlčania prihliadať tak, aby bol dosiahnutý účel občianskeho súdneho konania, pri
rešpektovaní základných práv účastníkov sporu, a aby konanie bolo ako celok spravodlivé. S ohľadom

na vyššie uvedené prvostupňový súd zastáva názor, že v danom prípade je treba poskytnúť ochranu
základným právam žalobcov, aplikáciou ustanovenia § 3 ods. 1 OZ a posúdiť námietku premlčania
vznesenú žalovaným ako nemravnú. V opačnom prípade má za to, že by konanie pred súdom prvého
stupňa z vyššie uvedených dôvodov nebolo spravodlivé.

Pokiaľ ide o povinnosť žalovaného uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva predmetného bytu, súd
prvého stupňa zdôraznil, že žalovaný v čase, kedy žalobca požiadal o odkúpenie bytu do osobného
vlastníctva dňa 19.10.1999, bol obchodnou spoločnosťou (akciovou spoločnosťou) s účasťou štátu
a Fondu národného majetku (t.j. subjektom podľa § 17 ods. 3 písm. c), pričom žalobca požiadal o
odkúpenie bytu do osobného vlastníctva dňa 18.10.1999, za účinnosti ust. § 29 ods. 8 zákona č.

182/1993 Z.z., kedy s účinnosťou od 16.07.1999 zákonodarca stanovil povinnosť uzatvoriť zmluvu o
prevode vlastníctva bytu aj pre subjekty uvedené v § 17 ods. 3 c) až f) uzavrieť s nájomcom zmluvu
o prevode vlastníctva bytu, resp. nebytového priestoru za kúpnu cenu nepresahujúcu cenu podľa § 18
ods. 1 a § 18a ods. 1. Súd prvého stupňa sa nestotožnil ani s názorom žalovaného, že s poukazom
na ust. § 29 ods. 9 sa ust. § 29 ods. 8 na žalovaného nevzťahuje, pretože žalovaný nadobudol byt

do vlastníctva podľa § 4 ods. 1 cit. zákona. Tento názor žalovaného je v rozpore s ust. 1 (predmet a
rozsah úpravy) zák. č.182/1993 Z.z., pričom súd prvého stupňa poukázal na to, že žalovaný nadobudol
celý majetok včítane domu, v ktorom sa sporný byt nachádza, nie podľa zákona č. 182/1993 Z.z., ale v
rámci privatizácie podľa zákona č. 92/1991 Zb., čo v danom prípade podľa názoru súdu je rozhodujúcim
momentom. Ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. hovorí o nadobudnutí vlastníctva bytu alebo

nebytového priestoru a nie domu s bytmi, ako sa žalovaný domnieva. Podľa názoru prvostupňového
súdu z obsahu zákona vyplýva, že zákonodarca nepredpokladá, že sa zákon č. 182/1993 Z.z. vzťahuje
na kúpu celého domu.

Aplikujúc pre svoje rozhodnutie ust. § 17 ods. 1, 3, § 18, § 18a a § 18b zákona č. 182/1993 Z.z.

majúc za to, že na daný prípad sa vzťahuje cenová regulácia, keďže medzi účastníkmi konania bola
počas konania sporná výška kúpnej ceny za prevod bytu č. X na Y. T. Č.. XX, boli v predmetnom spore
vypracované až 3 znalecké posudky. Žalobcovia pred vyhlásením uznesenia o ukončení dokazovania
požiadali súd o pripustenie zmeny návrhu (čo do určenia výšky kúpnej ceny, spoluvlastníckeho podielu
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu na pozemku) v

zmysle znaleckého posudku č. 22/2008 spracovaného znaleckým ústavom STU Stavebná fakulta v
Bratislave. Súd prvého stupňa túto zmenu návrhu pripustil. Po oboznámení sa s obsahom všetkých troch
znaleckých posudkov (znalca H.. Q., H.. I. a znaleckého ústavu STU Stavebná fakulta v Bratislave),
za najhodnovernejší znalecký posudok v predmetnej veci sa javil súdu z pohľadu zák. č. 182/1993Zb. a zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku znalecký posudok č. 22/2008
spracovaný znaleckým ústavom STU Stavebná fakulta v Bratislave. K tomuto znaleckému posudku sa
najskôr približuje znalecký posudok H.. J. I..

Knámietkežalovanéhouvedenejvodvolaní„žezanesprávnupovažujeisúdomstanovenúvýškukúpnej
ceny predmetného bytu“, nakoľko byt sa nachádza v bytovom dome, ktorý prešiel v rokoch 1996 - 1999
rozsiahlou rekonštrukciou a predmetný byt vznikol v dôsledku tejto rekonštrukcie, pričom súd sa pri
určení ceny bytu neriadil stanoviskom Ministerstva financií SR zo dňa 28.10.2008 , ktoré malo byť pre

súd právne záväzné a súd mi mal z neho vychádzať, keďže zákon č. 182/1993 Z.z. dáva kompetencie
Ministerstvu financií SR pri určovaní obstarávacej ceny domu, prvostupňový súdu poukázal na to, že súd
stanovisko MF nie je pre súd záväzné, toto stanovisko považoval len za jeden z dôkazných prostriedkov.
Súd si osvojil závery znaleckého dokazovania uvedené v znaleckom posudku č. 22/2008 spracovaného
znaleckým ústavom STU Stavebná fakulta, pričom súd poukázal na to, že znalecký posudok H.. J. I. č.
154/2007 a znalecký posudok č. 22/2008 spracované znaleckým ústavom sú navyše praktický rovnaké.

Čo sa týka námietky žalovaného, že v znaleckom posudku č. 22/2008 znalecký ústav odpočítal štátny
príspevok, ktorý sa od roku 2001 už neposkytuje, súd poukázal na vyjadrenie znalca v liste zo dňa
17.2.2009, kde znalec konštatuje: Pre posúdenie maximálnej ceny bytu č. X vychádzal z podkladov,
ktoré mu boli zaslané žalovaným. Doklad o obstarávacej cene bytového domu bol taktiež predložený
vlastníkom - žalovaným pod názvom „Potvrdenie o obstarávacej cene bytového domu súp. č. XXX a

poskytnutie štátneho príspevku zo dňa 6.6.2008, ktoré sú založené v prílohách znaleckého posudku p.
č. X. Znalec nie je príslušný preverovať poskytnuté podklady, ani iné podklady zabezpečovať. V prípade,
že žalovaný mal pochybnosti alebo nejasnosti o správnom vyčíslení príspevku, mohol v zmysle zák.
č. 182/1993 Z.z. požiadať Ministerstvo financií na jeho vyčíslenie. Odpočítanie základného štátneho
príspevku a vypočítanie amortizácie bolo vykonané podľa § 18 ods. 1 uvedeného zákona nasledovne:

Cena za 1 m2 podlahovej plochy bytu alebo ateliéru, ktorý sa prevádza do vlastníctva doterajšieho
nájomcu z vlastníctva právnickej alebo fyzickej osoby, ktoré sú uvedené v § 17 ods. 3 sa zisťuje tak, že z
obstarávacej ceny domu sa odpočíta a) pri byte základný štátny príspevok poskytnutý na porovnateľný
byt podľa roku začatia výstavby domu b) pri byte 2 % a pri ateliéri 0,5 % opotrebenia za každý začatý
rok veku domu a vydelí sa súčtom podlahovej plochy bytov a ateliérov v dome. Ak nemožno zistiť

obstarávaciu cenu domu, určí ju MF SR. Znalec základný štátny príspevok odpočítal, nakoľko podľa
citovaného, ustanovenia sa jedná o začatie výstavby domu a nie začatie rekonštrukcie. Taktiež výšku
opotrebenia odpočítal za roky veku domu a nie za roky veku rekonštrukcie - nadstavby podkrovia,
to znamená časti domu. Zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení
neskorších predpisov, pojem rekonštrukcia nepozná. V zmysle zákona sa jedná o zmenu pôvodnej

stavby nadstavbou, ktorou sa stavba zvyšuje. V prípade zmeny stavby nadstavbou nie je možné jej
cenu z dôvodu, že jej životnosť je nevyhnutne viazaná na životnosť pôvodnej stavby, stanovovať ako
cenu novej samostatnej stavby. Postup výpočtu tak, ako je uvedený v stanovisku MF SR je podľa
názoru znalca možný v prípade, keď by išlo o zmenu stavby prístavbou bytového domu so samostatným
súpisným číslom. S týmto názorom sa konajúci súd v celom rozsahu stotožnil a na neho odkázal v

dôvodoch svojho rozhodnutia a uložil žalovanému povinnosť uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva
bytu, vychádzajúc zo znaleckého posudku č. 22/2008 tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku, lebo so
znaleckým posudkom znaleckého ústavu sa súd v celom rozsahu stotožnil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal včas odvolanie žalovaný. Navrhol zmeniť rozsudok súdu

prvéhostupňaanávrhžalobcovv1.a2.radeourčeniepovinnostiuzatvoriťzmluvuoprevodevlastníctva
bytu zamietnuť a zaviazať žalobcov na úhradu vzniknutých trov žalobcu. Odvolateľ uplatnil odvolacie
dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., teda že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

V dôvodoch odvolania akcentoval žalovaný na to, že z vykonaného dokazovania je nepochybne zrejmé,
že v čase podania žiadosti žalobcov o prevod vlastníctva bytu t.j. 18.10.1999, Slovenská poisťovňa
a.s., nebola ani štátnym podnikom, ani štátnym podnikom v likvidácii, ani štátnou rozpočtovou resp.
štátnou príspevkovou organizáciou, nakoľko v tom čase mal už právnu formu akciovej spoločnosti. Na

základe uvedeného sa tak na žalovanú nevzťahovala povinnosť podľa ust. § 29 ods. 2 predmetného
zákona. S účinnosťou od 16.7.1999 (novelizáciou predmetného zákona zákonom č. 173/1999 Z.z.) bol
síce vložený do §-u 29 nový odsek 8, ktorý stanovil povinnosť aj pre subjekty uvedené v §-e 17 ods. 3 c)
až f) uzavrieť s nájomcom zmluvu o prevode vlastníctva bytu resp. nebytového priestoru za kúpnu cenunepresahujúcu cenu podľa § 18 ods. 1 a § 18a ods. 1 (za pozemok), avšak zároveň vloženým odsekom
9 v §-e 29 sa stanovilo, že povinnosť podľa odseku 8 sa nevzťahuje na tie situácie, keď vlastníctvo bolo
nadobudnuté zmluvným prevodom.

Žalovaný zároveň zastáva názor, že zákonodarca zamýšľal vyňať spod povinnosti okrem služobných
bytov a bytov v rodinných domoch aj taký majetok, ktorý vymedzené subjekty nadobudli kúpou, pričom
nemôže byť rozdiel v postavení subjektu, ktorý odkúpil jednotlivé byty a subjektu, ktorý odkúpil naraz
celý dom so všetkými bytmi, ako na to nesprávne poukazuje súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí.

Žalovaný ako akciová spoločnosť nadobudol celý bytový dom (t.j. všetky vtedy existujúce byty bytového
domu) na základe kúpnej zmluvy z roku 1994 od Mesta Košice a následne tento značne zdevastovaný
a schátraný objekt, ktorý takto nemohol slúžiť na bývanie, na vlastné náklady zrekonštruoval.

Preto neobstojí názor súdu, že žalovaný nadobudol majetok, t.j. aj sporný dom v rámci privatizácie podľa
zákona č. 92/1991 Zb., ale v súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 182/1993 Z.z., pričom táto

skutočnosť je rozhodujúca pre aplikáciu ust. § 29 ods. 9 cit. zák. na daný prípad.

Rovnako žalovaný nesúhlasí s tým, ako súd svojim rozhodnutím na jeho úkor zhojil zmeškanie lehoty
na uplatnenie práva žalobcami. Napriek tomu, že súd na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že žalobcovia po prvýkrát požiadali o odkúpenie bytu dňa 18.10.1999, pričom právo

uplatnenévtomtokonanísamohlovykonaťpoprvýrazpouplynutídvojročnejlehotyodpodaniažiadosti,
t.j. 18.10.2001 a v súlade s ustanovením § 101 Občianskeho zákonníka lehota na jeho uplatnenie na
súde uplynula dňom 18.10.2004, pričom ak žalobcovia svoj nárok uplatnili na súde až dňa 26.05.2005,
učinili tak v čase jej márneho uplynutia a žalobcami uplatnený nárok je premlčaný. Súd prvého stupňa
uplatnený nárok priznal, nakoľko sa stotožnil s obranou žalobcov, že vznesenie námietky premlčania

uplatneného nároku je v rozpore s dobrými mravmi. Kvalifikoval správanie sa žalovaného v rozpore s
dobrými mravmi, pričom toto s poukazom na judikatúru českých súdov považoval za významný zásah do
princípu právnej istoty žalobcov, a preto aj napriek zjavnému premlčaniu uplatneného nároku žalobcov,
ich návrhu vyhovel.

Žalovaný poukazoval na to, že zo žiadneho dôkazu zabezpečeného súdom nevyplýva, aby bol žalovaný
zavádzal žalobcov a aby svoje stanovisko zmenil v čase, keď nárok žalobcov bol premlčaný, pričom s
týmto tvrdením sa stotožnil aj odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení sp.zn. 3Co/49/2011. Napriek
tomu súd prvého stupňa naďalej zotrval na svojom stanovisku, že vznesenie námietky premlčania je
v posudzovanom prípade v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný preto opätovne poukazuje na to,

že zo žiadneho dôkazu nevyplývajú skutočnosti tvrdené žalobcami, ktoré si prvostupňový súd bez
ďalšieho v celom rozsahu osvojil, t.j. aby žalovaný akýmkoľvek spôsobom, v akejkoľvek komunikácii so
žalobcami zmenil svoje stanovisko, nakoľko vždy prejavoval vôľu predmetné byty odpredať, avšak nie
za cenu regulovanú zákonom č. 182/1993 Z.z. Opak sa žalobcom v tomto konaní žiadnym relevantným
spôsobom nepodarilo preukázať a preto konajúci súd tieto skutočnosti, ktoré len žalobcovia vo svojich

vyjadreniach prezentovali, nemal brať do úvahy pri rozhodovaní vo veci.

Pokiaľ súd prvého stupňa sa v dôvodoch svojho rozsudku odvoláva na čl. 46 Ústavy SR, podľa ktorého
má každý nárok na súdnu ochranu a podľa čl. 6 Dohovoru nárok na spravodlivý proces, má odvolateľ
za to, že aj žalovaná strana má nárok na spravodlivý proces a súdnu ochranu a v zmysle platnej

právnej úpravy má právo namietať nárok žalobcov vrátane vznesenia námietky premlčania a postupom
súdu prvého stupňa mu bolo toto právo v celom rozsahu upreté a to výlučne v prospech žalobcov a to
dôvodiac jeho nemravným postojom vo veci. Žalovaný už v skoršom odvolaní proti rozhodnutiu súdu
prvého stupňa argumentoval, že je jeho plným právom brániť sa v konaní a to aj vznesením námietky
premlčania a toto stanovisko zastáva aj v súčasnosti. Pokiaľ sa žalobcovia dostatočne nestarali o svoje

(nimi tvrdené) právo a zmeškali premlčaciu lehotu na uplatnenie ich (tvrdeného) nároku, pričom im v
tom nebránila žiadna objektívna prekážka nezávislá na ich vôli, nemožno legálny postup žalovaného
(dôvodné vznesenie námietky premlčania) v nijakom ohľade považovať za konanie contra bonos mores.
Vznesením námietky premlčania žalovaný len uplatnil právo, ktoré mu v zmysle zákona prináleží. Na
podporu svojho tvrdenia poukázal žalovaný na publikované rozhodnutie NS SR sp.zn. 1Cdo 148/2004.

Zároveň poukázal žalovaný na to, že rozhodnutia Českého súdu, na ktoré sa odvoláva vo svojom
rozhodnutí súd prvého stupňa nie sú pre slovenský súd záväzné. Žalovaný preto má za to, že žalobcovia
neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie opodstatnenosti svojho nároku. Preto nemal konajúci súd
poskytnúť žalobcom bezhraničnú právnu ochranu na úkor žalovaného a mal pri rozhodovaní vziaťdo úvahy žalovaným dôvodne vznesenú námietku premlčania, a aj z tohto dôvodu nárok žalobcov
zamietnuť.

Za nesprávnu považuje žalovaný i súdom stanovenú výšku kúpnej ceny predmetného bytu, nakoľko je
táto stanovená v priamom rozpore s ust. § 18 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z., v zmysle ktorého ust. ods. 1
sa nepoužije na zistenie ceny bytu, ak vlastník uvedený v ods. 1 nadobudol byť do vlastníctva podľa § 4
ods. 1 písm. a/ za cenu dohodou, tak ako tomu bolo v danom prípade. Žalovaný v odvolaní akcentoval
tiež na to, že predmetnú nehnuteľnosť kúpil od Mesta Košice v roku 1994 za cenu stanovenú dohodou

a v takomto prípade je aplikácia ust. § 18 ods. 1 odsekom 5 vylúčená.

Preto žalovaný zotrváva na námietkach vznesených voči znaleckému posudku znaleckého ústavu,
ktorého závery si osvojil súd prvého stupňa pri rozhodovaní vo veci napriek tomu, že výpočet ceny
stanovený týmto znaleckým posudkom je rozporný so stanoviskom Ministerstva financií SR zo dňa
28.10.2008. Je nesporné, že byt, odpredaj ktorého je predmetom konania sa nachádza v bytovom

dome, ktorý prešiel v rokoch 1996 až 1999 rozsiahlou rekonštrukciou a vznikol v dôsledku tejto
rekonštrukcie. V zmysle písomného stanoviska Ministerstva financií SR zo dňa 28.10.2008 sa má v
tomto konkrétnom prípade postupovať tak, že obstarávacia cena domu sa zistí zo zostatkovej ceny
domu pred rekonštrukciou, ku ktorej sa pripočíta cena rekonštrukcie a z takto zistenej obstarávacej
ceny sa odpočítajú 2% amortizácie za roky 1999 až 2008, vydelí sa počtom podlahovej plochy

bytov, resp. nebytových priestorov, ak v dome sú. Taktiež sa neodpočítava základný štátny príspevok,
nakoľko od roku 1991 sa neposkytuje. Preto pokiaľ zákon č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov v platnom znení dáva kompetencie Ministerstvu financií SR pri určovaní napríklad
obstarávacej ceny domu, je logické, že jej stanovisko, ktoré bolo zaslané konajúcemu súdu vychádza
z tejto kompetencie. Pokiaľ znalecký ústav v podaní zo 17.2.2009 reagoval na predmetné stanovisko

ministerstva, že stavebný zákon č. 50/1976 Zb. pojem rekonštrukcia nepozná a v zmysle zákona sa
jedná o zmenu stavby nadstavbou, k tomuto žalovaný uvádza, že na danom bytovom dome neprebehla
len nadstavba, ale komplexná rekonštrukcia vrátane infraštruktúry, nakoľko v čase kúpy bol dom
zdevastovaný. Aj samotný znalecký ústav vo svojom posudku skonštatoval celkovú obnovu domu. Aj
keď je pravdou, že stavebný zákon pojem „rekonštrukcia“ neuvádza, ale pozná zmeny stavieb, medzi

ktorými uvádza prístavbu, nadstavbu a stavebné úpravy, znalecký posudok znaleckého ústavu podľa
žalovaného predstavuje striktne slovný „gramatický“ výklad § 18 ods. 1 zákona, ktorý nezohľadňuje plne
posudzovaný prípad a jeho špecifiká. Preto žalovaný zotrváva na stanovisku, že jediným znaleckým
posudkom, ktorého stanovenie ceny bytu je plne v súlade s vyššie uvádzaným stanoviskom Ministerstva
financií SR je znalecký posudok č. 4/2007 znalca Ing. R. Q., ktorý cenu bytu stanovil na sumu 48 819,96

eur.

Žalobcovia sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrili.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal žalovaný v zákonnej

lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok v súlade s ust. § 156 ods. 1 O.s.p. verejne vyhlásil
potom, čo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v
Košiciach (§ 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení sa týka
skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v
tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným

dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až 135 O.s.p. a to vzhľadom na to,
že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesu účastníkov nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo počas konania. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré
súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. spočíva v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie
omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl aplikácie práva ide vtedy, aksúd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil správny predpis, ale nesprávne ho
interpretoval.

Odvolací súd poukazuje na to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku dáva jasné a zrozumiteľné
odpovede na všetky skutkové a právne otázky. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním náležite
zistil skutkový stav, vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p., na
zistený skutkový stav aplikoval správne zákonné ustanovenia a použité zákonné ustanovenia správne
interpretoval.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením

napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Odvolací súd uvádza, že odvolacie námietky žalovaného sú totožné s jeho obranou v konaní pred súdom
prvého stupňa, ktorý sa s nimi jasne, presvedčivo a správne vysporiadal v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Odvolací súd preto poukazuje na toto zdôvodnenie.

K dôvodom odvolania odvolací súd stručne dodáva nasledovné:

Žalovaný sa mylne domnieva, že nadobudol vlastníctvo sporného domu v roku 1994, v ktorých sa
nachádzali byty v súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. a/ zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

a táto skutočnosť je podľa neho rozhodujúca pre aplikáciu ust. § 29 ods. 9 cit. zákona č. 182/1993
Z.z. a preto nemá žalovaný povinnosť uzatvoriť so žalobcami ako nájomcami bytu zmluvu o prevode
vlastníctva bytu v súlade s ust. § 29 ods. 9 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

Súd prvého stupňa sa aplikujúc ust. § 3 ods. 1 O.s.p. sa vysporiadal aj so vznesenou námietkou

premlčania uplatneného nároku žalovaným.

Pokiaľ žalovaný v dôvodoch odvolania tvrdí, že vždy prejavoval vôľu predmetné byty odpredať, ale nie
za cenu regulovanú zákonom č. 182/1993 Z.z. odvolací súd poukazuje na to, že by bolo v rozpore so
zdravým rozumom, ak by žalobcovia spolu s ďalšími nájomcami bytového domu na V. T.. B. S. uvoľnili

svoje byty z dôvodu tvrdenej rekonštrukcie právnym predchodcom žalovaného a takto sa vzdali práva
kúpy týchto bytov na V. T.. B. S. v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z., ak by im bol žalovaný ponúkal
náhradné byty kupovať za trhové ceny. Takto z celkovej obrany žalovaného možno naozaj predpokladať,
že išlo z jeho strany o premyslený postup ako nedodržať ustanovenia zákona o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov.

Žalovaný tvrdí, že mu bolo upreté právo na spravodlivý proces a súdnu ochranu a považuje to za
nespravodlivé.Nadruhejstranežalovanýpovažujezaetickéamorálne,aksľubovalnájomcombytového
domu na ul. V. prevod náhradných bytov na Y. T.. Č.. XX do vlastníctva, aby dosiahol presťahovanie
všetkých nájomcov z domu na ul. V. a napokon docielil stav, že okrem žalobcov ani jeden zo 7 ďalších

nájomcov, ktorí v čase od 10.1.1999 do 15.5.2002 boli presťahovaní z V. T.. B. S. na Y. T.. a požiadali o
odkúpenie bytov do vlastníctva, nepodali žalobu o uzatvorenie zmluvy o prevode bytu.

Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného, že je jeho plným právom brániť sa v konaní aj vznesením
námietky premlčania odvolací súd dodáva, že naozaj je pravdou, že samotná dôvodnosť vznesenej

námietky premlčania rozpor s dobrými mravmi nezakladá a aplikácia tohto inštitútu musí byť výnimočná
a nemala byť zhojovať neznalosť zákona, t.j. neznalosť plynutia premlčacích dôb s poukazom na jednu
zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - „právo patrí bdelým“. Preto je
potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať,
či účastník, ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka postupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou „právo
patrí bdelým“, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti aj
pre uplatňovaní svojich práv. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi, pre ktoré súdprvého stupňa dospel k záveru, že okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania žalovaným vznesená,
odporuje dobrým mravom.

Za správnu považuje odvolací súd i súdom prvého stupňa stanovenú výšku kúpnej ceny predmetného
bytu. Súd prvého stupňa si správne osvojil závery znaleckého dokazovania uvedené v znaleckom
posudku č. 22/2008 spracovaného znaleckým ústavom STÚ Stavebná fakulta, ktoré považuje i odvolací
súd za správne.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v súlade s ust. § 224 ods. 4 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.