Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. september 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/2/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110230222
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2110230222.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: JUDr.

Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcov: 1. Y. L., nar. XX.XX.XXXX,
bytom J.. J. XX, M., 2. Y. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, M., 3. R. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom
S. X, M., 4. C. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom J.. J. XX, M., 5. V. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom J.. J. XX,
M., všetci žalobcovia zastúpení JUDr. Petrom Arendackým, advokátom, so sídlom Železničiarska 13,
Bratislava, proti žalovanému: T. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XX, M., t.č. bytom T. XX, M., o
určenie vlastníctva a určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, na odvolanie žalovaného a žalobcov
proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 37C/199/2010-204 zo dňa 16.07.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti náhrady trov konania r u š í a vec v
zrušenom rozsahu v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd určil, že Y. L., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, bytom
F. XX, M., občan SR, a R. L., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXX, bytom S. X, M., občan SR, sú
spoluvlastníkmi parcely č. 1261/1, orná pôda o výmere 282 m2, vedenej v registri „E“ Okresného úradu
v Trnave, katastrálneho odboru na LV č. XXXX pre Obec a k.ú. M., a to každý v podiele 1/9-ina k celku.

Súd určil, že spoluvlastnícky podiel 1/9-ina k celku na nehnuteľnosti vedenej v registri „E“ ako parc.
č. 1261/1, orná pôda o výmere 282 m2, zapísanej na LV č. XXXX pre Obec a k.ú M., vedenom na
Okresnom úrade v Trnave, katastrálnom odbore, patrí do dedičstva po C. L., nar. XX.XX.XXXX, r.č.
XXXXXX/XXXX, naposledy bytom ulica J.. J. XXXX/XX, M., zomrelom XX.XX.XXXX. Žalovanému súd
uložil povinnosť zaplatiť žalobcom trovy konania a právneho zastúpenia vo výške 1.972,33 Eur, a to na
účet JUDr. Petra Arendackého, do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Žalovanému
súd uložil povinnosť zaplatiť Slovenskej republike na účet tunajšieho súdu trovy konania vo výške 0,-

Eur, a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie vo veci samej prvostupňový súd odôvodnil použitím ust. § 80 písm. c) O.s.p., § 134 ods.
1, 3 a 4, § 129, § 130 ods. 1 a 2, § 123, § 124, § 126, § 132 ods. 1 Obč. zákonníka ako aj na vec sa
vzťahujúcou judikatúrou. Vecne argumentoval tým, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že
návrh žalobcov (po pripustení zmeny petitu), je dôvodný, nakoľko vlastnícke právo dotknutých osôb bolo
založené na základe vydržania. Súd vzal do úvahy okolnosti, za ktorých prišlo k prevodu nehnuteľností

v roku 1971, a ich následného užívania. Od roku 1947 boli vedené ako podielové spoluvlastníčky parc.
č. 1261/1 o výmere 282 m2 Y. L./Y., U. L./W. a K. L./N., a to každá v podiele 1/3-na vzhľadom k celku,
a zároveň boli podielovými spoluvlastníčkami parc. č. 1262/54 - dom s dvorom č.p. XXXX o výmere
262 m2, parc. č. 1262/29, záhrada o výmere 225 m2, a parc. č. 1263/3 cesta o výmere 34 m2, každáv podiele 1/3-na vzhľadom k celku; parc. č. 1261/1 (ktorá je predmetom sporu) bola vedená na PKV
č. 3345 pre k.ú. M., parc. č. 1262/54, parc. č. 1262/29 a parc. č. 1263/3 boli vedené v PKV 1687 pre
k.ú. M.. Sestry L. boli sestrami R. L. (otec pôvodného žalobcu v 1. rade - svokor žalobkyne v 1. rade

a starý otec žalobcu v 4. rade a žalobkyne v 5. rade) a žalobcov v 2. a 3. rade (pôvodný žalobca v 1.
rade C. L. dňa XX.XX.XXXX zomrel, keď jeho právnymi nástupcami sú žalobkyňa v 1. rade, žalobca v
4. rade a žalobkyňa v 5. rade). Kúpnou zmluvou uzavretou dňa 08.07.1971 (zaregistrovanou Štátnym
notárstvom v Trnave dňa 11.08.1971) odpredali Y. L./Y., U. L./W. a K. L./N. R. L. a jeho manželke (právni
predchodcovia žalobcov) parc. č. 1262/54 - dom s dvorom č.p. XXXX o výmere 262 m2, parc. č. 1262/29,

záhrada o výmere 225 m2, a parc. č. 1263/3, cesta o výmere 34 m2, ktoré vlastnili každá v podiele 1/3-na
vzhľadom k celku (zapísané v PKV 1687 pre k.ú. M.); v uvedenej kúpnej zmluve nebola zahrnutá parc.
č. 1261/1. Podľa názoru súdu, ktorý sa opiera o výsledky vykonaného dokazovania a všetky okolnosti
daného prípadu, však parc. č. 1261/1 nebola predmetom spomenutého právneho úkonu (kúpnej zmluvy)
z dôvodu chyby, resp. nepozornosti zmluvných strán (keď sporná parc. č. 1261/1 bola vedená v inej
PKV ako ostatné parcely uvedené v kúpnej zmluve), pričom vôľa zmluvných strán bola jednoznačne

prejavená - totiž, že sa predávajú všetky nehnuteľnosti, t.j. dom, zastavané plochy a záhrady tak, ako
boli dovtedy, a aj odvtedy užívané. O uvedenom svedčia jednak výpovede žalobcov („dom so záhradami
bola akoby jedna parcela, celok bol odhradený od susedov plotmi, a to vrátane parcely č. 1261/1, ktorá
bola súčasťou záhrad, pričom žiadny predel medzi ostatnými záhradami a pozemkom parc. č. 1261/1 na
parcele nebol, záhrady plynulo pokračovali aj na parcelu č. 1261/1“, „dom spolu aj so záhradami užívali

ako celok vrátane zadnej časti ... rodičia nikdy nepovedali, že by záhradu nemali vysporiadanú, túto
záležitosť nespomínali ani sestry L.“, „rodičia nikdy nespomínali, že by pozemok nekúpili ako celok, že by
im niečo chýbalo, takúto záležitosť nikdy nespomínali ani sestry L.; vždy sa hovorilo o tom, že bol kúpený
pozemok celý. Ani jedna zo sestier L. po dobu užívania pozemkov sa nedomáhali svojho vlastníckeho
práva, neupozornili na to že časť pozemkov mali vlastniť oni“), ale tiež svedkyne Y. Y. („Y. L./Y. ... hovorila,

ževšetkynehnuteľnostiodpredalapánoviL.,pričomjejnezostalažiadnanehnuteľnosť,anijejčasť;nikdy
nehovorila, že by vlastnila ešte nejaký pozemok, alebo že by neodpredala celú nehnuteľnosť pánovi
L.“, „nik z rodiny, ani sestry Y. Y. -K. ani U. - o vlastníctve pozemku v M. nehovorili, nespomínali to“),
svedkyne L. T. V. („sa vlastníčky celého pozemku na F. ulici v M. ... rozhodli celý pozemok, ktorí užívali, aj
s domom vrátané všetkých súčasti predať svojmu bratovi ... R.; k uvedenej kúpnej zmluve aj prišlo, čím

sestry L. považovali záležitosť za vyrovnanú, nakoľko si mysleli že predali všetko, teda celý pozemok R.
L.“, „od doby keď sestry L. pozemok predali, ani matka svedkyne K. L./N., ani nikto z príbuzných nikdy
nespomenuli, že na F. ulici v M. by vlastnili nejaký pozemok alebo jeho časť - záležitosť považovali všetci
za uzavretú s tým, že všetko bolo predané R. L.“), a svedkyne Y. C. („ešte starý pán L. konštatoval, že
vlastnícke vzťahy si vysporiadal, a celý pozemok je jeho“), tiež napr. skutočnosť, že daňové povinnosti

za celú nehnuteľnosť (o výmere 824 m2!!) plnili žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia, a to od
roku 1971. Vo svetle týchto skutočností je preto možné kúpnu zmluvu zo dňa 08.07.1971 považovať za
domnelý právny titul, na základe ktorého právni predchodcovia žalobcov „nadobudli“ vlastnícke právo
k parc. č. 1261/1. Od roku 1971 užíval potom R. L. s manželkou a svojimi synmi (pôvodným žalobcom
v 1. rade, a žalobcami v 2. a 3. rade) predmetné nehnuteľnosti tak, ako boli ohradené, a ako tvorili

jeden celok domovej nehnuteľnosti so záhradou na F. ulici č. XX v M. (všetky parcely tvorili jeden
celok, a v teréne neboli žiadnym spôsobom vyznačené, alebo odhradené a oddelené), a to vrátane
spornej nehnuteľnosti ktorá je predmetom konania. Právny predchodca žalobcov R. L. zomrel v roku
XXXX, právna predchodkyňa žalobcov E. L. zomrela v roku XXXX - do svojej smrti užívali spornú
nehnuteľnosť (spolu so svojimi právnymi nástupcami - žalobcami); následne ju užívali pôvodný žalobca v

1. rade a žalobcovia v 2. a 3. rade. Užívanie nehnuteľnosti žalobcami, resp. ich právnymi predchodcami
nachádzajúcich sa na adrese F. XX v M. ako celku, vrátane parc. č. 1261/2, bolo od roku 1971 nerušené,
počas uvedenej doby nebolo ich užívanie zo strany pôvodných spoluvlastníčok parc. č. 1261/1 (sestry
L.) ani zo strany iných osôb napadnuté, užívanie (a domnelé vlastníctvo) k uvedenému pozemku nebolo
spochybnené alebo rozporované, nikdy neboli žiadne spory ohľadom vlastníctva uvedeného pozemku -

užívací stav bol považovaný za stav vlastnícky. O akceptovaní tohto stavu svedčí tiež skutočnosť, že Y.
L./Y. a U. L./W. previedli bezodplatne svoj podiel na parc. č. 1261/1 na pôvodného žalobcu v 1. rade, a to
zdôvodupredchádzajúcejprevodovejzmluvy(zroku1971)sR.L.ajehomanželkou,ktoroubolmienený
prevod celej nehnuteľnosti, ale parc. č. 1261/1 v nej nebola uvedená. Počas celého (rozhodného)
obdobia uvedenú spornú nehnuteľnosť užívali právni predchodcovia žalobcov (a neskôr žalobcovia)

nikým nerušení, pričom boli vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľní v tom, že im nehnuteľnosť patrí
- išlo teda o držbu oprávnenú. Je nesporné, že nehnuteľnosť bola v nepretržitej oprávnenej držbe v
zákonom stanovenej desaťročnej dobe, keď do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe
je potrebné započítať aj oprávnenú držbu vykonávanú právnym predchodcom v zmysle § 134, ods. 3Občianskehozákonníka,sprihliadnutímna§868a§872,ods.6Občianskehozákonníka.Zauvedeného
stavu, vychádzajúc zo skutočnosti, že na liste vlastníctva je ako vlastník nehnuteľnosti zapísaný niekto
iný, bol daný naliehavý právny záujem žalobcov na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podľa

§ 80, písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku, z dôvodu potreby dosiahnutia súladu medzi právnym
stavom a skutočným stavom.

Súd rozhodol o náhrade trov konania v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
v spojení s § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a v súlade s § 1, § 10, § 11, § 14 a § 16

vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. tak, že procesne úspešným žalobcom priznal náhradu trov konania
v sume 1.972,33 Eur, a to ako náhradu nimi zaplateného súdneho poplatku spolu vo výške 132,50
Eur (99,50 Eur za návrh vo veci samej + 33,- Eur za návrh na nariadenie predbežného opatrenia), a z
titulu trov právneho zastúpenia vo výške 1.839,83 Eur. Výška trov právneho zastupovania a hodnota za
jeden úkon právnej pomoci (ako 1/13-na výpočtového základu) sa odvíjala od skutočnosti, že právny
zástupca žalobcov zastupoval do 20.06.2013 troch žalobcov (odmena sa preto znižuje o 50% za každý

úkon právnej pomoci pre každého zo zastupovaných žalobcov x 3), a od 04.06.2014 piatich žalobcov
(odmena sa preto znižuje o 50% za každý úkon právnej pomoci pre každého zo zastupovaných žalobcov
x 5); súd potom priznal právnemu zástupcovi žalobcov trovy právneho zastupovania za špecifikované
úkony právnej pomoci. Pri určení výšky trov právneho zastúpenia sa súd nestotožnil s ich vyčíslením
právnym zástupcom žalovaných, keď za jeden úkon právnej pomoci žiadal odmenu vo výške 201,95 Eur,

resp. 100,98 Eur, resp. 50,749 Eur, resp. 192,50 Eur, pričom výpočet výšky vôbec nezdôvodnil (súdu
nie je zrejmé ako k uvedeným sumám dospel), ale priznal mu ich vo výške podľa vyhlášky MS SR č.
655/2004Z.z.,apodľavývojavýpočtovéhozákladu(1/13-na)zaroky2010až2014.Súdvôbecnepriznal
právnemu zástupcovi žalobcov účtované úkony právnej pomoci vo výške 201,98 Eur a režijný paušál za
„oznámenie o úmrtí C. L.“ a vo výške 192,50 Eur a režijný paušál za „úprava petitu“, nakoľko vykonanie

týchto úkonov nebolo spôsobené žalovaným, ale bolo objektívne spôsobené úmrtím pôvodného žalobcu
v 1. rade - podľa názoru súdu by bolo nespravodlivé žalovanému uložiť povinnosť platiť trovy konania
za tieto procesné úkony (ním nevyvolané a nevynútené). Na pojednávaní konanom dňa 16.07.2014
bol vypočutý ako svedok T. Q., ktorý požiadal o priznanie svedočného, pričom súd mu stanovil lehotu
na vyčíslenie výšky požadovaného svedočného a na doloženie dokladov - keďže svedok svedočné

nevyčíslil ani nepredložil žiadne doklady, súd mu svedočné nemohol priznať; z tohto dôvodu nevznikli
štátu žiadne trovy, preto ani súd nemohol uložiť povinnosť žalovanému k ich náhrade.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie žalovaný, v ktorom navrhol napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, uplatniac odvolacie

dôvody v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. c) a f) O.s.p., rozsudok považuje za nepreskúmateľný
a nevykonateľný. Čo sa týka právneho posúdenia, súd sa nevyporiadal s otázkou dobromyseľnosti
držby žalobcov s prihliadnutím na zásadu formálnej a materiálnej publicity katastra nehnuteľností,
odkazujúc na princíp jeho verejnej prístupnosti podľa § 68 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri
nehnuteľností, žalobcovia tak mali po celú dobu možnosť nahliadnuť do katastra a overiť si údaje,

že nie sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, z objektívneho hľadiska preto nemohli byť dobromyseľní,
podporne poukazujúc na rozhodnutia NS SR a NS ČR. Predmetná kúpna zmluva vôbec neupravovala
prevod spornej nehnuteľnosti a preto ani nemohla vyjadriť vôľu zmluvných strán previesť k nej vlastnícke
právo. Právni predchodcovia žalobcov poznali obsah kúpnej zmluvy a je veľmi nepravdepodobné,
aby si nevšimli, že sporná nehnuteľnosť predstavuje 54% výmery susedných parciel, pri zachovaní

náležitej opatrnosti museli mať vedomosť o tom, že nie sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti a ich
držba je neoprávnená, sporná nehnuteľnosť nebola ani predmetom dedičstva po rodičoch žalobcov.
Žalovaný bol pri prevode nehnuteľnosti do jeho vlastníctva v zmysle zásady materiálnej publicity katastra
nehnuteľností dobromyseľný. Súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy, a to výsluch svedka K.
Q., ktorý bol pri poskytnutí kontaktu žalobcu 2 žalovanému na K. L. N. ako spoluvlastníčku spornej

nehnuteľnosti, z čoho vyplýva, že žalobca 2 mal vedomosť o tom, že sporná nehnuteľnosť nebola
súčasťou kúpnej zmluvy, a nevykonal dôkaz - podanie na OR PZ v Trnave zo dňa 17.08.2010, v ktorom
dcéra K. L. N. vychádzala zo spoluvlastníckeho práva svojej matky k spornej nehnuteľnosti. Na záver
odvolateľ namietal, že rozsudok s označeným výrokom nemôže byť podkladom pre katastrálny orgán
na vyznačenie vlastníckeho práva k uvedenej nehnuteľnosti, nakoľko nie je zrejmé, na úkor ktorých

doterajších zapísaných spoluvlastníkov má byť vyznačený súdom určený spoluvlastnícky podiel.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa, v časti náhrady trov konania, podali odvolanie prostredníctvom
právneho zástupcu žalobcovia, v ktorom navrhli napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutejčasti zmeniť a priznať im vyčíslenú náhradu trov konania, resp. ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Pri výpočte trov právneho zastúpenia súd prvého stupňa nesprávne vychádzal zo
základnej sadzby tarifnej odmeny vo výške 1/13-iny výpočtového základu, a to v rozpore s ustálenou

judikatúrou Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej v konaní o určenie vlastníctva k veci je základnou
sadzbou pre výpočet odmeny advokáta vždy hodnota tejto veci, čo potvrdil aj Ústavný súd SR v náleze
sp. zn. I. ÚS 119/2012. Žalobcovia preto pri vyčíslení trov právneho zastúpenia vychádzali z hodnoty
spoluvlastníckychpodielov,oktorýchvlastníctvesarozhodovalo,privýmere282m2apricene100,-Eur/
m2 je hodnota veci 28.200,- Eur. Každý z pôvodných žalobcov sa domáhal určenia vlastníctva k podielu

1/9,predmetomkonaniaboli3spojenéveci,predmetomkaždejznichbolahodnota3.133,33Eur(28.200
x 1/9), v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky sa potom základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej
hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvýšila o tretinu základnej sadzby. Súd prvého stupňa nesprávne
vychádzal z § 13 ods. 2 vyhlášky, nakoľko nešlo o zastupovanie viacerých účastníkov v jednej veci ale
išlo o tri samostatné vlastnícke nároky. K zastupovaniu viacerých účastníkov v jednej veci došlo až v
dôsledku úmrtia jedného zo žalobcov, na ktorého miesto nastúpili 3 dedičia, čo bolo zohľadnené aj pri

vyčíslení trov. Odvolatelia tiež namietali, že súd im nepriznal náhradu trov konania za úkony - oznámenie
o úmrtí C. L. a úprava petitu zo dňa 10.06.2014, nakoľko bol to žalovaný, ktorý zavinil celý spor, uvedené
úkony boli nevyhnutné a účelné, boli vykonané, preto aj za tieto úkony prináleží odmena.

Žalobcovia sa k doručenému odvolaniu žalovaného vyjadrili písomne prostredníctvom právneho

zástupcu, navrhli napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny potvrdiť
a priznať im náhradu trov odvolacieho konania vo výške 252,41 Eur. Vo vzťahu k odvolacej námietke,
že žalobcovia mali možnosť po celú dobu nahliadnuť do katastra a overiť si, že nie sú vlastníkmi
spornej nehnuteľnosti, poukázali na to, že otázka vydržania sa neposudzuje s ohľadom na to, kde všade
mohol držiteľ zistiť, že užíva nehnuteľnosť, ktorej nie je vlastníkom. Pokiaľ odporca poukazuje na to,

že pôvodní spoluvlastníci nemali vôľu spornú parcelu predať, ide o ničím nepodloženú domnienku,
pokiaľ by to tak bolo, predávajúci by si dohodli vecné bremeno prechodu na túto parcelu cez pozemky,
ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy, iný prístup k nej by totiž nemali. O vôli predať aj sporný
pozemok svedčí aj to, že pôvodní spoluvlastníci sa od momentu predaja nezaujímali o užívanie
spornej parcely. Domnienka žalovaného, že je nepravdepodobné, že by si kupujúci nevšimli, že

sporná nehnuteľnosť predstavuje 54% výmery parciel, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, z
ktorého vyplynulo, že právni predchodcovia kupovali nehnuteľnosti - dom a pozemky, ktoré boli v
teréne ohraničené oplotením, ani jedna z predávajúcich sa po odpredaní nedomáhala užívania spornej
nehnuteľnosti. Sporná nehnuteľnosť bola zastavané hospodárskymi budovami a zadnou časťou domu,
nie je možné preto predpokladať, že by kupujúci mohli mať vedomosť, že pozemok pod týmito stavbami

nie je predmetom prevodu. Argumentácia žalovaného poukazujúceho na materiálnu publicitu katastra
je právne irelevantná. Pokiaľ žalovaný namietal nevykonanie navrhnutých dôkazov, žalovaný vykonanie
týchto dôkazov nežiadal, nikdy nespomínal svedka I. Q.. Rovnako je neopodstatnená námietka o
nevykonateľnosti rozsudku, keď účastníkom konania bol žalovaný, súd preto rozhodoval o vzťahu k jeho
spoluvlastníckemu podielu, z čoho bude vychádzať aj katastrálny orgán.

Žalovanýsakdoručenémuodvolaniužalobcovvyjadrilpísomne,poukázalnato,žespornánehnuteľnosť
je evidovaná ako orná pôda a jej cena je určená vyhláškou č. 38/2005 Z.z., pričom jej cena rozhodne
nedosahuje sumu 100,- Eur/m2. Oznámenie o úmrtí C. L. nie je účelný úkon, ide o skutočnosť, ktorú by
súd zistil aj z úradnej povinnosti, prípadne ju stačilo oznámiť aj na súdnom pojednávaní, nešlo o podanie

na súd vo veci samej.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že odvolanie žalobcov a aj žalovaného bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou -
účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a §

202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
min. 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej

podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl.
č. 543/2005 Z.z.), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, v dôsledku čoho bolo
potrebné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vo výroku vecne správny podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Dôvodné však bolo odvolanie žalobcov v časti náhrady trov konania, pretobolo potrebné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania zrušiť a v tejto časti
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď

vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na odvolacie dôvody uplatnené žalobcom

bolo prioritne posúdiť, či sa prvostupňový súd správne vysporiadal s otázkou vydržania vlastníckeho
práva k spornej nehnuteľnosti právnym predchodcom žalobcov A. W., keď žalovaný namietal jeho
dobromyseľnosť.

Nesprávnym právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie
je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nemu vtedy, ak súd použil iný
právny predpis ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale ho nesprávne
interpretoval.

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania
každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným
spôsobom preukázané, že návrh žalobcov je v celom rozsahu dôvodný.

Z obsahu spisu vyplýva, že vo vzťahu k nehnuteľnosti tvoriacej predmet konania, v PKV č. 3345 pre k.ú.

M. boli od roku 1947 vedené ako vlastníčky parc. č. 1261/1 o výmere 282 m2 Y. L./Y., U. L./W. a K. L./
N., a to každá v podiele 1/3-na vzhľadom k celku; uvedené osoby boli sestrami R. L., otca pôvodného
žalobcu v 1. rade a žalobcov v 2. a 3. rade (pôvodný žalobca v 1. rade C. L. dňa XX.XX.XXXX zomrel,
keď jeho právnymi nástupcami sú žalobkyňa v 1. rade, žalobca v 4. rade a žalobkyňa v 5. rade). Sestry
L. boli zároveň podielovými spoluvlastníčkami parc. č. 1262/54 - dom s dvorom č.p. XXXX o výmere

262 m2, parc. č. 1262/29, záhrada o výmere 225 m2, a parc. č. 1263/3, cesta o výmere 34 m2, každá v
podiele 1/3-na vzhľadom k celku; uvedené nehnuteľnosti boli zapísané v PKV 1687 pre k.ú. M..

Kúpnou zmluvou uzavretou dňa 08.07.1971 (zaregistrovanou Štátnym notárstvom v Trnave dňa
11.08.1971) odpredali Y. L./Y., U. L./W. a K. L./N., R. L. a jeho manželke (právni predchodcovia žalobcov)

parc. č. 1262/54 - dom s dvorom č.p. XXXX o výmere 262 m2, parc. č. 1262/29, záhrada o výmere
225 m2, a parc. č. 1263/3, cesta o výmere 34 m2, ktoré nehnuteľnosti vlastnili každá v podiele 1/3-na
vzhľadom k celku (uvedené nehnuteľnosti boli zapísané v PKV 1687 pre k.ú. M.). Od roku 1971 užíval
R. L. s manželkou a svojimi synmi (pôvodným žalobcom v 1. rade, a žalobcami v 2. a 3. rade) predmetné
nehnuteľnosti tak, ako boli ohradené, a ako tvorili jeden celok domovej nehnuteľnosti so záhradou na

F. ulici č. XX v M. (všetky parcely tvorili jeden celok, a v teréne neboli žiadnym spôsobom vyznačené
alebo odhradené a oddelené), a to vrátane spornej nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania, pričom
však táto časť nehnuteľnosti nebola uvedená v predmete kúpnej zmluvy uzavretej medzi sestrami L.
a právnymi predchodcami žalobcov (teda parc. č. 1261/1 vedená v PKV č. 3345 pre k.ú. M.). Daňové
povinnosti za celú nehnuteľnosť (o výmere 824 m2) plnili žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia,

a to od roku 1971.

Právny predchodca žalobcov R. L. zomrel v roku XXXX, právna predchodkyňa žalobcov E. L. zomrela
v roku XXXX - do svojej smrti užívali spornú nehnuteľnosť (spolu so svojimi právnymi nástupcami -
žalobcami).

Žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia užívali nehnuteľnosti nachádzajúce sa na adrese F. XX v M.
ako celok, vrátane parc. č. 1261/2 od roku 1971 nerušene, počas uvedenej doby nebolo ich užívanie
zo strany pôvodných spoluvlastníčok parc. č. 1261/1 (ani iných osôb) napadnuté, užívanie (a domnelévlastníctvo) k uvedenému pozemku nebolo spochybnené, nikdy neboli žiadne spory ohľadom vlastníctva
uvedeného pozemku - užívací stav bol akceptovaný ako stav vlastnícky.

K. L./N. na základe darovacej zmluvy zo dňa 27.09.2005 darovala podiel 1/3-na z nehnuteľnosti parc.
č. 1261/1 J. V. (súčasná manželka žalovaného); následne J. V. previedla uvedenú časť nehnuteľnosti
na žalovaného.

Vzhľadom na to, že žalobný návrh má charakter určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O.s.p., je v prvom

rade potrebné skúmať, či je v danom prípade preukázaný naliehavý právny záujem na požadovanom
určení.

Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu
právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Podľa citovaného § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo

najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Súd
sa preto v prvom rade musí zaoberať otázkou prípustnosti určovacej žaloby a v tej súvislosti aj otázkou
danostinaliehavéhoprávnehozáujmu,ktorépodmienkytvoriaconditiosinequanonurčovacejžaloby.Ak
totižsúddospejekzáveru,ženiesúsplnenézákonnépodmienkypreprípustnosťurčovacejžaloby,resp.
že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je potrebné takúto

žalobu zamietnuť bez vykonávania ďalšieho dokazovania. Právny záujem navrhovateľa musí byť podľa
požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou
právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a
dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení,
čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť

právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania
je sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia
navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom, a jestvuje potreba odstránenia tejto
neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem je zásadne daný vtedy,
ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa alebo, ak by sa bez tohto určenia jeho právne

postavenie stalo neistým.
Súdvkaždomštádiukonaniamusímaťzadoloženúexistenciutakéhotozáujmu,inak(atobezskúmania
vecnej stránky návrhu), musí žalobný návrh ako neprípustný zamietnuť. Či tento záujem jestvuje, skúma
súd ex offo, t.j. z úradnej povinnosti. Platí to aj pre súd prvého stupňa, aj pre súd odvolací. Pre skúmanie
súdu teda netreba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní odporca vôbec urobil, napríklad v

podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho
záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento
naliehavý právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase
rozhodovania odvolacieho súdu (§ 154 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 3 O.s.p.). Medzi účastníkmi nebolo
sporné a aj odvolací súd považuje za jednoznačne preukázané, že žalobcovia v danom prípade majú

naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko bez tohto určenia sa nemôžu domáhať
svojho vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, resp. nadobudnutia dedičstva po neb. C. L. vo vzťahu
k spornej nehnuteľnosti, ktorá je aktuálne vedená ako vlastníctvo žalovaného v podiele 1/3.

Odvolací súd považuje za vecne správny a dostatočne odôvodnený záver prvostupňového súdu v

tom, že zo strany žalobcov bolo preukázané nadobudnutie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti
vydržaním.

Právny poriadok platný v Slovenskej republike v období od 01.04.1964, kedy nadobudol účinnosť nový
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. až do jeho novelizácie dňom 01.04.1983 vydržanie nepoznal. Bolo

zavedené až novelou ust. § 132a a § 135a Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých kto s vecou
zaobchádza ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má -
pokiaľ nie je ustanovené inak - obdobné práva na ochranu ako má vlastník. V zmysle § 135a ods. 1
vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva sa stane občan, ktorý má nepretržite
v držbe nehnuteľnú vec 10 rokov. Podľa ods. 2 ak ide o pozemok alebo jeho časť, ktorú má občan

nepretržite v držbe 10 rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania, nadobúda
vlastníctvo k pozemku alebo k jeho časti štát a občan nadobudne právo, aby sa s ním uzavrela dohoda
o osobnom užívaní pozemku v rozsahu podľa § 200. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia ale vydržanímnemožno nadobudnúť právo k pozemku, ktorý je v socialistickom vlastníctve alebo ku ktorému má
socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov.

Podľa § 135a ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka - v znení novely zák. č. 131/1982 Zb. použitého
s poukazom na § 865 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom
osobného vlastníctva sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe nehnuteľnú vec desať rokov. Ak
ide o pozemok, ktorý má občan nepretržite v držbe desať rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť
právo osobného užívania (§ 199 ods. 1), nadobúda vlastníctvo k pozemku, alebo k jeho časti štát; občan

nadobúda právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku do výmery 800 m2 ak ide
o pozemok na výstavbu rodinného domčeka (§ 200 ods. 1 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení).

V zmysle § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení pre vydržanie sa vyžadovalo, aby
držiteľ s vecou nakladal ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný, že mu vec
patrí.

Z vyššie citovaného ustanovení zákona vyplýva, že podľa Občianskeho zákonníka v znení
do 01.01.1992 zákon pripúšťal vydržanie vlastníckeho práva len k pozemkom v socialistickom
spoločenskom vlastníctve a zároveň takým, ktoré boli podľa územného plánu, alebo územného
rozhodnutia určené na výstavbu rodinného domu (cit. ust. § 135a ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 199

ods. 1 Občianskeho zákonníka). Táto podmienka v danom prípade nebola splnená, keďže predmetné
pozemky nikdy neboli v socialistickom spoločenskom vlastníctve, ale vo vlastníctve fyzických osôb. I ak
by táto podmienka bola splnená, z citovaných ustanovení vyplýva, že vlastníctvo by držbou nadobudol
štát a držiteľom by vzniklo len právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní a v zmysle ust. §
872 ods. 5 a 6 Občianskeho zákonníka právo na uzavretie kúpnej zmluvy k pozemku, ktoré sa však

prekludovalo dňom 01.01.1993.

Keďže ale užívanie predmetnej nehnuteľnosti pokračovalo i po nadobudnutí účinnosti novely
Občianskeho zákonníka č. 509/1991 po 01.01.1992, v ktorom je vydržanie upravené odlišne, je
potrebné skúmať možnosť nadobudnutia predmetných nehnuteľností vydržaním podľa úpravy účinnej

od 01.01.1992, s poukazom na ust. § 868 Občianskeho zákonníka.

V zmysle § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom
veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu desať rokov ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá,
že držba je oprávnená.

Podľa § 129 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto

vykonáva právo pre seba.

Podľa platnej občianskoprávnej úpravy (od novelizácie Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom
č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1. januára 1992), sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu desiatich rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje len splnenie podmienky oprávnenej držby po
dobu desať rokov; žiadne ďalšie podmienky pre dôsledok stanovený v dispozícii (nadobudnutie
vlastníctva) nestanovuje. Preto k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním dôjde, pokiaľ sú v dobe
po nadobudnutí účinnosti uvedenej novely Občianskeho zákonníka splnené predpoklady stanovené v
hypotéze citovanej právnej normy. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je potrebné

započítať aj držbu, vykonanú pred 1. januárom 1992. Nemožno totiž prehliadnuť, že už držba na
základe ust. § 132a ods. 1 z.č. 131/1982 Zb. bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia;
súčasťou skutkovej podstaty vydržania však bola len obmedzene (nevzťahovala sa na právnické osoby
a na nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve). Nová právna úprava (zák. č. 509/1991
Zb.) držbu uskutočňovanú do 31. decembra 1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do dĺžky

nevyhnutnej vydržacej doby (pozri § 868 a § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka). Pritom však účinky
súhrnnej právnej skutočnosti (t.j. právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu) mohli nastať najskôr 1.
januárom 1992 (rozsudok NS SR č. 3Cdo 80/01 z 30.10.2001).Z vyššie citovaných ustanovení zákona vyplýva, že posúdenie, či je držiteľ dobromyseľný alebo nie, je
treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného
účastníka a že je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno s

ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po
celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec, alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v
okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o
tom, že mu vec podľa práva patrí (rozsudok NS ČR z 09.11.2000 sp. zn. 22Cdo 1253/99).

Z vyššie uvedeného prehľadu právnej úpravy vyplýva, že v priebehu celého rozhodného obdobia,
kedy bolo vydržanie prípustné, sa na získanie vlastníckeho práva vyžadovalo naplnenie zákonom
stanovených podmienok, ako na to správne poukázal prvostupňový súd: existencia dobromyseľnej
držby veci, uplynutie zákonom stanoveného času, v ktorom má oprávnený držiteľ vec v držbe - pri
nehnuteľnostiach desať rokov a spôsobilosť predmetu vydržania.
Jedným z predpokladov vydržania je, že držba musí byť oprávnená. Vo všeobecnosti pod oprávnenou

držbou treba rozumieť faktické ovládanie veci, resp. vykonávanie práva spojené s vôľou nakladať s
vecou ako so svojou v dobrej viere, že držiteľovi táto vec, resp. právo patrí. Pri oprávnenej držbe musí
byť teda splnená okrem iných aj podmienka dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Oprávnená držba
predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere so
zreteľom ku všetkým okolnostiam; uvedené podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Dobrá viera

spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva,
poprípade, že sú dané právne skutočností, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva, napriek
tomu, že v skutočnosti tomu tak nie je. Pre naplnenie dobrej viery nestačí negatívne presvedčenie
držiteľa, že nepôsobí bezprávie, ale je treba pozitívne presvedčenie, že mu vec alebo právo náleží.
Ide o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom

dokazovania. Možno ale o nej usudzovať z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok
prejavuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí musí byť preto podložené konkrétnymi objektívnymi
okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo dôvodné. Zo zákona vyplýva,
že držiteľ musí byť v dobrej viere vzhľadom ku všetkým okolnostiam. Či je držiteľ v dobrej viere alebo
nie, treba preto vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska - osobného presvedčenia

samotného držiteľa a vždy je treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno
s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať
po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v
okamžiku, keď sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom,
že mu vec alebo právo patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bude v tomto prípade naďalej

subjektívne v dobrej viere.
Ustálenývýkladakonštantnájudikatúradefinujúoprávnenúdržbu,akojednuznevyhnutnýchpodmienok
(conditio sine qua non) nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, ako faktické ovládanie veci spojené
s vôľou nakladať s touto vecou ako so svojou, v dobrej viere (bona fidae), že držiteľovi táto vec patrí.
Pri oprávnenej držbe teda musia byť splnené tri základné zákonné podmienky, ktoré musia byť splnené

kumulatívne, t.j. všetky súčasne, a nesplnením čo i len jednej z nich nie je možné považovať držbu
za oprávnenú. Týmito podmienkami sú: 1./ faktické ovládanie veci, tzv. panstvo nad vecou, 2./ vôľa
nakladať s vecou ako so svojou, t.j. správať sa k veci tak, ako by držiteľovi vlastnícky patrila, 3./ dobrá
viera, že vec držiteľovi patrí, pričom túto dobromyseľnosť je potrebné vždy hodnotiť objektívne a nielen
zo subjektívneho hľadiska, t.j. z hľadiska osobného presvedčenia samotného držiteľa veci.

Dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav nemožno síce priamo dokázať, možno však o nej
usudzovať z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim
kritériom je, či držiteľ veci pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu
rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky

ovláda, aj patrí. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať na existenciu dobromyseľnosti, musí v konaní
preukázať držiteľ veci. Strata dobromyseľnosti držiteľa veci nastane v okamihu, keď sa dozvedel o
skutočnostiach,ktorézhľadiskaobjektívnehoposudzovaniamuseliunehodôvodnevzbudiťpochybnosti
o tom, že mu vec patrí. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí
byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá spoľahlivo usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa

bolopocelúvydržaciudobudôvodné.Predpokladomnadobudnutiavlastníckehoprávaknehnuteľnostiz
titulu vydržania je oprávnená držba po dobu 10 rokov, tak ako to ustanovuje § 134 ods. 1 Obč. zákonníka.S poukazom na konštantnú judikatúru odvolací súd ďalej dodáva, že vydržanie aj iba časti parcely je v
zásade možné. Je to najmä v prípadoch, keď niekto nadobudne vlastníctvo k pozemku a súčasne sa
uchopí držby časti alebo celého susedného pozemku. Právnym titulom vydržania je v takom prípade

nadobúdací titul ku skutočne vlastnenému pozemku, i keď ide o tzv. putatívny titul, je postačujúci
(porovnaj rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo 1398/2000).

Podľa konštantnej súdnej judikatúry tiež platí, že pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľnosti chopí držby
časti parcely, ktorú nekúpil, môže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je

vlastníkom i tejto časti. Jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa je v takomto
prípade i pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku. Dobrá viera držiteľa musí byť v
danej veci teda posudzovaná i z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s
prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu práva požadovať mal alebo mohol
mať pochybnosti, že plocha - výmera držaného pozemku zodpovedá ploche uvedenej v nadobúdacom
titule. Podmienkou teda je, aby držali sporný pozemok na základe ospravedlniteľného omylu. Jedným

z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa nehnuteľnosti je v takomto prípade i pomer
plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku (mutatis mutandis rozsudok NS ČR zo dňa 09.03.2000
sp. zn. 22Cdo 1848/98).

Na uchopenie sa držby pozemku, resp. jeho časti, je potrebné, aby predmet držby bol nezmeniteľný a

kedykoľvek reprodukovateľný. Tak tomu býva spravidla napr. keď sa nový nadobúdateľ uchopí súčasne
s držbou pozemku nadobudnutého podľa právneho titulu držby časti či celého susedného cudzieho
pozemku, ktorý je však „oplotený“ s pozemkom podľa titulu nadobudnutým, prípadne získa stavbu, ktorá
sa čiastočne nachádza na cudzom susednom pozemku. Ak však nadobudnutý pozemok nie je plotom
ani stavbou od susedného cudzieho pozemku oddelený a neexistujú ani iné v prírode alebo ľudskou

činnosťou vytvorené trvalé útvary, podľa ktorých by mohla byť hranica aspoň vymedzená, potom len
zo zahájenia stavby na nadobudnutom pozemku a to aj na časti susedného pozemku, nie je možné o
tejto časti susedného pozemku, bez ďalšej relevantnej skutočnosti podľa naznačeného, uvažovať ako
o spôsobilej na vydržanie.

Odvolací súd ďalej poukazuje na právny názor, ktorý zaujal Najvyšší súd SR v uznesení z 1. marca
2011, sp. zn. 5 Cdo 30/2010, podľa ktorého dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne existencie
svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne,
a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu

od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a
ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci
sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu
od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti

alebovneúplnejznalostivšeobecnezáväznýchprávnychpredpisovaztohovyplývajúcehonesprávneho
posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného
práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu
zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného
ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný.

Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a
pripúšťa rôzny výklad.

V rozhodnutí Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 432/2014-16 súd vychádzal z rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 MCdo 4/2013 z 19. februára 2014, podľa ktorého oprávnená

držba popri všeobecných znakov držby musí spĺňať požiadavku dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí.
Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne,
keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Oprávnená držba sa musí
opierať o právny titul (formálne správny, neplatný, či domnelý) a súčasne musí byť poctivá v zmysle
existencie dobrej viery držiteľa. Len výnimočne sa môže zakladať na ospravedlniteľnom právnom omyle.

Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou
opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl
môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti
všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnychdôsledkov právnych skutočností. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti
celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný -
pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou

právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť (pozn.: k obdobnému záveru dospel najvyšší súd aj v ďalších
rozhodnutiach - viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010, 3 M Cdo 7/2010, 3
M Cdo 8/2010, 6 M Cdo 5/2010 a 7 Cdo 12/2011). Okolnosti, ktoré môžu svedčiť o existencii dobrej viery
držiteľa sa spravidla spájajú s okolnosťami, ktoré sa týkajú právneho titulu uchopenia sa držby (porovnaj
napr. Cpj 69/83 z 30. marca 1982), i keď sa pripúšťa tzv. domnelý právny dôvod (titulus putativus).

Vychádzajúc z vyššie uvedeného podrobného prehľadu rozhodovacej praxe v otázke vydržania,
odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa považoval za jednoznačne a spoľahlivo preukázané, že v
danom prípade došlo na strane žalobcov 2 a 3 a právneho predchodcu žalobcov 1, 4 a 5 (neb. C. L., nar.
XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX) k vydržaniu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti - pozemku
parc. č. 1261/1, v podiele 1/3.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so správnymi závermi súdu prvého stupňa, opierajúc
sa o výsledky vykonaného dokazovania a všetky okolnosti daného prípadu, a zhodne konštatuje, že
parc. č. 1261/1 nebola predmetom právneho úkonu (kúpnej zmluvy z roku 1971) z dôvodu chyby, resp.
nepozornosti zmluvných strán (keď sporná parc. č. 1261/1 bola vedená v inej PKV ako ostatné parcely

uvedené v kúpnej zmluve), pričom vôľa zmluvných strán bola jednoznačne prejavená - totiž že sa
predávajú všetky nehnuteľnosti, t.j. dom, zastavané plochy a záhrady tak, ako boli dovtedy a aj odvtedy
užívané. O uvedenom svedčia jednak výpovede žalobcov („dom so záhradami bola akoby jedna parcela,
celok bol odhradený od susedov plotmi, a to vrátane parcely č. 1261/1, ktorá bola súčasťou záhrad,
pričom žiadny predel medzi ostatnými záhradami a pozemkom parc. č. 1261/1 na parcele nebol, záhrady

plynulo pokračovali aj na parcelu č. 1261/1“, „dom spolu aj so záhradami užívali ako celok vrátane zadnej
časti ... rodičia nikdy nepovedali, že by záhradu nemali vysporiadanú, túto záležitosť nespomínali ani
sestry L.“, „rodičia nikdy nespomínali, že by pozemok nekúpili ako celok, že by im niečo chýbalo, takúto
záležitosť nikdy nespomínali ani sestry L.; vždy sa hovorilo o tom, že bol kúpený pozemok celý. Ani jedna
zo sestier L. po dobu užívania pozemkov sa nedomáhali svojho vlastníckeho práva, neupozornili na to,

že časť pozemkov mali vlastniť oni“), ale tiež svedkyne Y. Y. („všetky nehnuteľnosti odpredala pánovi
L., pričom jej nezostala žiadna nehnuteľnosť, ani jej časť; nikdy nehovorila, že by vlastnila ešte nejaký
pozemok, alebo že by neodpredala celú nehnuteľnosť pánovi L.“, „nik z rodiny, ani sestry Y. Y. - K. ani
U. - o vlastníctve pozemku v M. nehovorili, nespomínali to“), svedkyne L. T. V. („sa vlastníčky celého
pozemku na F. ulici v M. ... rozhodli celý pozemok, ktorý užívali, aj s domom vrátané všetkých súčasti

predať svojmu bratovi ... R.; k uvedenej kúpnej zmluve aj prišlo, čím sestry L. považovali záležitosť
za vyrovnanú, nakoľko si mysleli, že predali všetko, teda celý pozemok R. L.“, „od doby keď sestry L.
pozemok predali, ani matka svedkyne K. L./N., ani nikto z príbuzných nikdy nespomenuli, že na F. ulici
v M. by vlastnili nejaký pozemok alebo jeho časť - záležitosť považovali všetci za uzavretú s tým, že
všetko bolo predané R. L.“), a svedkyne Y. C. („ešte starý pán L. konštatoval že vlastnícke vzťahy si

vysporiadal, a celý pozemok je jeho“), tiež napr. skutočnosť že daňové povinnosti za celú nehnuteľnosť
(o výmere 824 m2) plnili žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia, a to od roku 1971.

Vo svetle týchto skutočností je preto možné dôvodne kúpnu zmluvu zo dňa 08.07.1971 považovať za
domnelý právny titul, na základe ktorého žalobcovia, resp. právni predchodcovia žalobcov „nadobudli“

vlastnícke právo k parc. č. 1261/1. Od roku 1971 užíval potom R. L. s manželkou a svojimi synmi
(pôvodným žalobcom v 1. rade, a žalobcami v 2. a 3. rade) predmetné nehnuteľnosti tak, ako boli
ohradené, a ako tvorili jeden celok domovej nehnuteľnosti so záhradou na F. ulici č. XX v M. (všetky
parcely tvorili jeden celok, a v teréne neboli žiadnym spôsobom vyznačené, alebo odhradené a
oddelené),atovrátanespornejnehnuteľnosti,ktorájepredmetomkonania.Právnypredchodcažalobcov

R. L. zomrel v roku XXXX, právna predchodkyňa žalobcov E. L. zomrela v roku XXXX - do svoje
smrti užívali spornú nehnuteľnosť (spolu so svojimi právnymi nástupcami - žalobcami); následne ju
užívali pôvodný žalobca v 1. rade a žalobcovia v 2. a 3. rade. Užívanie nehnuteľnosti žalobcami,
resp. ich právnymi predchodcami nachádzajúcich sa na adrese F. XX v M. ako celku, vrátane parc. č.
1261/2, bolo od roku 1971 nerušené, počas uvedenej doby nebolo ich užívanie zo strany pôvodných

spoluvlastníčok parc. č. 1261/1 (sestry L.) ani zo strany iných osôb napadnuté, užívanie (a domnelé
vlastníctvo) k uvedenému pozemku nebolo spochybnené alebo rozporované, nikdy neboli žiadne spory
ohľadom vlastníctva uvedeného pozemku - užívací stav bol považovaný za stav vlastnícky. Počas
celého (rozhodného) obdobia uvedenú spornú nehnuteľnosť užívali právni predchodcovia žalobcov (aneskôr žalobcovia) nikým nerušení, pričom boli vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľní v tom, že
im nehnuteľnosť patrí - išlo teda o držbu oprávnenú. Je nesporné, že nehnuteľnosť bola v nepretržitej
oprávnenej držbe v zákonom stanovenej desaťročnej dobe, keď do doby počas ktorej mal oprávnený

držiteľ vec v držbe je potrebné započítať aj oprávnenú držbu vykonávanú právnym predchodcom v
zmysle § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka, s prihliadnutím na § 868 a § 872 ods. 6 Občianskeho
zákonníka,pričomúčinkyvydržaniaanadobudnutievlastníckehoprávakspornejnehnuteľnostivpodiele
1/3 zo strany pôvodného žalobcu 1 a žalobcov 2 a 3 nastali dňom 01.01.1992.

V tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť tiež na to, že je všeobecne známe, že v období rokov 1948 až
1989 bolo ponímanie súkromného vlastníckeho práva občanov značne deformované, právne vedomie
občanov bolo tiež nízke, a preto nemožno vidieť žiadnu pochybnosť ani v tom, že žalobcovia a ich právni
predchodcovia dostatočne nerozlíšili, čo všetko bolo presne predmetom kúpnej zmluvy, keď vychádzali
z dohody s predávajúcimi, podľa ktorej predmetom prevodu bol rodinný dom s priľahlými pozemkami,
pričom kúpna cena bola dohodnutá zahŕňajúc aj sporný pozemok, táto bola vyplatená a po jej vyplatení

sa kupujúci fakticky ujali držby predmetných nehnuteľností a na základe týchto skutočností sa dôvodne
považovali za vlastníkov, keď nebola preukázaná žiadna skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá vzbudiť u
nich dôvodné pochybnosti o opaku.

Nauvedenomzávereničnemeníaniodvolateľomzdôrazňovanázásadaformálnejamateriálnejpublicity

katastra nehnuteľností, ktorá neplatí bez výnimky. Napriek tomu, že vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti
neboli žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia v evidencii nehnuteľností zapísaní ako vlastníci na
základe kúpnej zmluvy z roku 1971 a ako vlastníci tejto nehnuteľnosti zostali formálne zapísaní pôvodní
vlastníci (sestry L.), čo následne umožnilo aj prevod podielu 1/3 na žalovaného, zápis tohto vlastníckeho
práva platí len dovtedy, kým nie je preukázaný opak, ktorý bol preukázaný práve v tomto konaní, keď

práve na základe určovacej žaloby možno dospieť k záveru, že skutočným vlastníkom nehnuteľnosti nie
je ten, kto je ako vlastník zapísaný v evidencii nehnuteľností.

Odvolací súd poukazuje aj na dôvodnú argumentáciu žalobcov obsiahnutú vo vyjadrení k odvolaniu
žalovaného, ktorí správne poukázali na to, že pokiaľ žalovaný poukazuje na to, že pôvodní spoluvlastníci

nemali vôľu spornú parcelu predať, ide o ničím nepodloženú domnienku, pokiaľ by to tak bolo,
predávajúci by si dohodli vecné bremeno prechodu na túto parcelu cez pozemky, ktoré boli predmetom
kúpnej zmluvy, iný prístup k nej by totiž nemali. O vôli predať aj sporný pozemok svedčí aj to, že pôvodní
spoluvlastníci sa od momentu predaja nezaujímali o užívanie spornej parcely. Domnienka žalovaného,
že je nepravdepodobné, že by si kupujúci nevšimli, že sporná nehnuteľnosť predstavuje 54% výmery

parciel, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, z ktorého vyplynulo, že právni predchodcovia kupovali
nehnuteľnosti - dom a pozemky, ktoré boli v teréne ohraničené oplotením, ani jedna z predávajúcich
sa po odpredaní nedomáhala užívania spornej nehnuteľnosti. Sporná nehnuteľnosť bola zastavaná
hospodárskymi budovami a zadnou časťou domu, nie je možné preto predpokladať, že by kupujúci mohli
mať vedomosť, že pozemok pod týmito stavbami nie je predmetom prevodu.

Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
navrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,anitátoodvolacianámietkaneobstojí.

V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo

za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé

dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremenoako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal

bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy
z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie
je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.

Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd

skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených
dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani
nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto
nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou

tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod
R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez
ďalšiehoaniprípadnáskutočnosť,žebybolomožnémaťvýhradyvočidôvodom,prektorésúdnavrhnuté
dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri

vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy
vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie
možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou
súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy
účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých
fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým
navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd

rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak
rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom

navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a
ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu
ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej

republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom
navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha
konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by
nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako
druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra

2010).

Ako už bolo konštatované vyššie, podľa odvolacieho súdu prvostupňový súd vykonal podrobné,
rozsiahle a vo všetkých ohľadoch vyčerpávajúce dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie
veci. Neobstojí preto námietka žalovaného, ktorý namietal, že v konaní neboli vykonané ním navrhnuté

dôkazy, nakoľko tieto neboli nijako spôsobilé ovplyvniť právny záver, že účinky vydržania k spornej
nehnuteľnosti nastali k 01.01.1992, keďže navrhované dôkazy sa týkali neskoršieho obdobia. Preto ak
by sa aj preukázalo, že žalobcovia prestali byť dobromyseľnými po 01.01.1992, kedy by sa dozvedelirelevantné skutočnosti spochybňujúce ich oprávnenú držbu, nemalo by to žiaden vplyv na to, že k
01.01.1992 sa stali vlastníkmi spornej nehnuteľnosti.

Rovnako neobstojí ani posledná odvolacia námietka žalovaného, ktorý poukazoval na nevykonateľnosť
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Z výroku tohto rozsudku, z označenia účastníkov konania
ako aj z jeho odôvodnenia je jednoznačné, že určovací výrok je v prospech žalobcov a v neprospech
žalovaného, a teda orgán katastra deklaratórne zmení stav v evidencii nehnuteľností tak, že namiesto
doterajšieho zápisu spoluvlastníckeho podielu 1/3 k spornej nehnuteľnosti v prospech žalovaného, bude

tento podiel 1/3 zapísaný v prospech žalobcov 2 a 3, pre každého podiel 1/9, a po prejednaní dedičstva
po pôvodnom žalobcovi 1 C. L. v prospech jeho právneho nástupcu, v podiele 1/9.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu v spojení s argumentáciou prvostupňového súdu, súd
prvého stupňa správne návrhu žalobcov vyhovel. Odvolací súd potom napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej ako vo výroku vecne správny, s použitím § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

Súd prvého stupňa však nesprávne rozhodol o náhrade trov konania, keď žalobcovia dôvodne namietali,
že pri výpočte trov právneho zastúpenia súd prvého stupňa nesprávne vychádzal zo základnej sadzby
tarifnej odmeny vo výške 1/13-iny výpočtového základu, a to v rozpore s ustálenou judikatúrou
Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej v konaní o určenie vlastníctva k veci je základnou sadzbou pre

výpočet odmeny advokáta vždy hodnota tejto veci, čo potvrdil aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I.
ÚS 119/2012, resp. sp. zn. II. ÚS 478/2014, podľa ktorých pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je
predmetom súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje za základ pre
tarifnú hodnotu, a to aj v prípadoch určenia vlastníckeho práva k takejto veci. Nie je možné vychádzať z
názoru, že vždy, keď je predmetom konania určenie vlastníckeho práva k veci, nemožno tento predmet

konania peniazmi oceniť z hľadiska tarifnej odmeny podobne, ako to je pri vyrubovaní súdneho poplatku
za určovací návrh podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a
poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.

Súd prvého stupňa mal preto zisťovať cenu veci v čase začatia poskytovania právnej služby, v

zmysle § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., pričom vzhľadom aj na vznesenú námietku žalovaného
nemožno bez ďalšieho vychádzať z ničím nepodloženého údaju žalobcov o hodnote 100,- Eur/m2. Bude
povinnosťou žalobcov spoľahlivo preukázať hodnotu spornej nehnuteľnosti v čase začatia poskytovania
právnej služby, pričom nie je nevyhnutné len na tento účel vypracovať znalecký posudok ale postačujúce
bude aj odborné vyjadrenie (napr. realitných kancelárií).

Žalobcovia dôvodne poukázali na to, že každý z pôvodných žalobcov sa domáhal určenia vlastníctva
k podielu 1/9, predmetom konania boli 3 spojené veci, v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky sa potom
základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu
základnej sadzby. Súd prvého stupňa preto nesprávne vychádzal z § 13 ods. 2 vyhlášky, nakoľko

nešlo o zastupovanie viacerých účastníkov v jednej veci ale išlo o tri samostatné vlastnícke nároky. K
zastupovaniu viacerých účastníkov v jednej veci došlo až v dôsledku úmrtia jedného zo žalobcov, na
ktorého miesto nastúpili 3 dedičia, čo je potrebné zohľadniť aj pri vyčíslení trov právneho zastúpenia.

Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, ktorý nepriznal právnemu zástupcovi

žalobcov účtované úkony právnej pomoci vo výške 201,98 Eur a režijný paušál za „oznámenie o úmrtí
C. L.“ a vo výške 192,50 Eur a režijný paušál za „úprava petitu“, s odôvodnením, že vykonanie týchto
úkonov nebolo spôsobené žalovaným, ale bolo objektívne spôsobené úmrtím pôvodného žalobcu v
1. rade, pričom podľa názoru súdu prvého stupňa by bolo nespravodlivé žalovanému uložiť povinnosť
platiť trovy konania za tieto procesné úkony (ním nevyvolané a nevynútené). Žalobcovia správne

poukazujú na to, že je potrebné vychádzať z princípu zavinenia sporového konania a z princípu
zodpovednostineúspešnéhoúčastníka,vdanomprípadežalovaného,znášaťtrovykonania,ktorévznikli
úspešným žalobcom pri uplatňovaní ich práva a ktoré boli vynaložené účelne. Za účelne a dôvodne
vykonaný úkon právnej služby, za ktorý prináleží advokátovi žalobcov odmena a ktorý tvorí súčasť trov
právneho zastúpenia, je potrebné považovať úpravu petitu zo dňa 10.06.2014, bez ohľadu na to, že

táto nebola vyvolaná zo strany žalovaného. Naopak, oznámenie o úmrtí pôvodného žalobcu 1 nemožno
považovať za úkon právnej služby, za ktorý by advokátovi prináležala odmena, nakoľko ide o jednoduchý
administratívny úkon bez akejkoľvek odbornej náročnosti.Keďže riadnym neodôvodnením rozhodnutia v súlade s cit. § 157 ods. 2 O.s.p. došlo k odňatiu
účastníkom možnosti konať pred súdom, a súd vec tiež nesprávne právne posúdil, tým, že nepoužil
správne ustanovenia vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a v tomto smere nedostatočne zistil skutkový stav, bolo

nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady
trov konania s použitím § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia
vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu bude o náhrade trov konania opätovne rozhodnúť, pričom

rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť, a to i s prihliadnutím
na odvolacie námietky. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o trovách tohto odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.