Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11Co/110/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412214023
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1412214023.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Bianky Gelačíkovej, v právnej veci navrhovateľa: P., F..
E.. D.., V., P. XX, C.: XX XXX XXX, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4,
proti odporcovi: Slovenská E., K. U. F. F. E., V., Ž. O. XX, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 18.03.2014, č.k.

18C/59/2012-63, uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 04.06.2014, č.k. 18C/59/2012-98
a uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 05.10.2012, č.k. 18C/59/2012-8, jednohlasne
( pomerom hlasov 3:0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 18.3.2014, č.k. 18C/59/2012-63 sa p o t v r d z u j e.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 4.6.2014, č.k. 18C/59/2012-98 sa p o t v r d z u j e.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 5.10.2012, č.k. 18C/59/2012-8 sa p o t v r d z u j e.

Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom zo dňa 18.3.2014, č.k. 18C/59/2012-63 súd prvého stupňa zamietol návrh

navrhovateľa na uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť mu sumu XXX euro titulom majetkovej škody
a sumu XXX,XX euro titulom nemajetkovej ujmy uplatnenú podľa ust. zák.č. 514/2003 Z.z., keď za
nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava IV považoval to, že označený súd v zákonom
stanovenej lehote nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre
vymoženie peňažnej pohľadávky navrhovateľa vzniknutej neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy
o úvere č. XXXXXXX povinnou X. B., O.. XX.XX.XXXX.

Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 3 ods.1,2, § 5 ods.1, § 6 ods.1, § 9 ods.1, § 15 ods.1, § 17
ods.1,2 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci ,
§ 44 ods.8,9 zák.č. 233/1995 Z.z. v platnom znení ( Exekučný poriadok ) a skutkovo tým, že Okresný
súd Bratislava IV dňa 30.7.2007 vydal poverenie č. XXXX XXXXXX, ktorým poveril súdneho exekútora
L.. C. G., F. F. P. XX, V., vykonaním exekúcie na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu

spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava, č. SR 7162/06 zo dňa 05.01.2007, na vymoženie
uloženej povinnosti zaplatiť X.XXX,- Sk s príslušenstvom, v prospech navrhovateľa ako oprávneného
proti povinnému. Dňa 13.04.2007 Okresný súd v Malackách potvrdil, že prijal predmetnú vec pod sp. zn.
23Er 3019/2008 na rozhodnutie. Dňa 22.02.2010 bol súdu doručený elektronicky návrh oprávneného na
zmenu exekútora. Výzvou zo dňa 24.02.2010 súd vyzval pôvodného súdneho exekútora na vyjadrenie
a na zaslanie príslušného exekučného spisu. Uznesením č.k. 23Er/3019/2008-17, EX 156/2007 zo dňa

06.10.2010, právoplatným dňa 22.10.2010 v časti o zmene exekútora, súd rozhodol tak, že žiadostioprávneného o zmenu exekútora vyhovel a poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora: L.. E. M.,
F. F. K.N. XX, V..

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní a prejednaní veci na nariadenom pojednávaní v
neprítomnosti účastníkov ( § 101 ods.2 O.s.p.) s prihliadnutím na § 44 ods.8 Exekučného poriadku
ustálil, že exekučný súd v predmetnej veci nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu exekútora
v zákonom ustanovenej 30-dňovej lehote od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora
( návrh na zmenu exekútora bol doručený elektronicky súdu dňa 22.02.2010 a súd rozhodol o tomto

návrhu až uznesením č.k. 23Er/3019/2008-17, EX 156/2007 zo dňa 06.10.2010).Mal však za to, že z
uvedeného nemožno automaticky vyvodiť záver, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, pretože nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa považuje za porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov s poukazom na platnú judikatúru Ústavného súdu
Slovenskej republiky (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Súd prvého stupňa dal v tejto súvislosti do
pozornosti, že navrhovateľ nepreukázal svoj aktívny postoj v záujme odstránenia údajných prieťahov v

exekučnom konaní a nepodal v ňom sťažnosť na prieťahy.

V odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou

preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu , najmä podľa týchto
troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne
konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003
Z.z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na
podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by podľa úvahy súdu prvého stupňa znamenal, že by

existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého
súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Uviedol, že i keď exekučný súd urobí v exekučnom konaní
úkon po zákonom stanovenej lehote, nemožno bez zohľadnenia ďalších okolností veci konštatovať, že
došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Aj v prípade, že by bol daný nesprávny úradný postup súdu,
navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody a ani nemajetkovej ujmy priamo vyvolanej nesprávnym

úradným postupom.

Pokiaľ ide o majetkovú škodu vyčíslenú navrhovateľom súd prvého stupňa uviedol, že pri označení
vynaložených nákladov vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v spornom období nie sú
špecifikované konkrétne úkony, jedná sa len o všeobecnú činnosť a nie je zrejmá akákoľvek súvislosť s

predmetným exekučným konaním s poukazom na tvrdené zbytočné prieťahy v konaní ( vyčíslenie škody
nebolo v tomto prípade podložené žiadnymi dôkazmi). Je zrejmé, že pokiaľ navrhovateľ spravuje svoje
vymáhané pohľadávky v informačnom systéme, náklady na tento systém si musí pokryť sám a tieto
nákladynemôžubyťzvýšenévdôsledkuprípadnéhooneskorenéhorozhodnutiasúdu.Zustanovení§44
ods. 8, 9 Exekučného poriadku taktiež vyplýva, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného

konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o
zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v
lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, keďže pôvodný súdny exekútor mal a mohol
pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie. Súd prvého stupňa mal ďalej za to,
že samotné vyčíslenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľom, možno pokladať za

mechanické odôvodňovanie na základe pomeru z označených nálezov Ústavného súdu Slovenskej
republiky, ktoré neobstojí, keďže vôbec nezohľadňuje konkrétne okolnosti toho ktorého prípadu.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. s prihliadnutím na to, že odporca majúci úspech
v konaní si náhradu trov konania nežiadal.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok v celosti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ( dôvodiac
ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. l písm. f/, g/, h/,
§ 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/, f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa odňal účastníkovi možnosť konať

pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci; súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnymskutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci). Odvolateľ poukazujúc na § 101 ods. 2 O.s.p. uviedol, že riadne a včas

požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými
dôvodmi. Súd prvého stupňa preto nemohol postupovať podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. a vec
prejednať v jeho neprítomnosti. Z neúčasti sa ospravedlnil, pričom trval na osobnej účasti právneho
zástupcu a žiadal o odročenie pojednávania. Ak napriek tomu súd konal a rozhodol v neprítomnosti jeho
a jeho právneho zástupcu, odňal mu možnosť konať pred súdom.

Odvolateľ poukázal na obsah jeho žaloby, v ktorej súd prvého stupňa upozornil na skutočnosti
nasvedčujúce tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na
prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že sa krajský súd s dôvodmi na
vylúčenie sudcu nestotožnil neznamená, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného z dôvodov (okrem tých, ktoré označil v žalobe), že rozhodnutie
krajskéhosúdujevrozporesustálenourozhodovacoupraxouinýchkrajskýchsúdovvskutkovoaprávne

totožných veciach ( napr. vo veci vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 11NcC/46/2012 zo
dňa 17. 10. 2012, ktorý vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda z rozhodovania a
vec sťažovateľa prikázal na prejednanie Okresnému súdu Galanta ). Navrhovateľ v odvolaní poukázal
ďalej na to, že nakoľko podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd,
ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie

pokračovaloústnympojednávaním,vktoromvykonávalarozhodovalvylúčenýsudca. Konečnévydanie
rozhodnutia vo veci samej súdom neprichádzalo do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
súčasne rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods.2 písm. c/
O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie . Súd prvého stupňa sa dopustil viacero omylov, keď konštatoval,
že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované úseky

tomu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na
konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len samotný moment,
kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu
exekútorovi.

Podľa názoru odvolateľa v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Bolo
potrebné vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise; za
stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal mu súd umožniť uplatňovať svoje
stanoviská k skutkovým, právnym, otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym
úradnýmpostupomavýškouspôsobenejškody.Súdprvéhostupňavykonaldokazovanie,ktoréhoobsah

a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Ak súd zistil, že existuje okolnosť brániaca
vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov
konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Majú právo vyjadriť sa aj k dôkazom, ktoré súd
získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo
žiadnej z nich.

Pokiaľ ide o návrh na náhradu majetkovej škody, súd prvého stupňa ignoroval všetky jeho
tvrdenia o majetkovej škode vzniknutej titulom udržiavania a správy informačného systému a
súvisiacich výdajov ( na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje spojené s
vyhotovovaním urgencií, poštovné a telekomunikačné výdaje). V tejto časti mal rozhodnutie za

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a mal za to, že je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. V
konaní hodlal prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody,
a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo a navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods.4 O.s.p.
a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej , aby tak mal priestor navrhnúť alebo

predložiť ďalšie dôkazy. V rozhodnutí súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.2
Ústavy Slovenskej republiky , ako aj práv na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov . Súd prvého
stupňa sám zistil, že o jeho návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť
a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody.

Odporca sa k riadne doručenému odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady

rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci
súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.)
z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného návrhu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy

spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, výsledky vykonaného dokazovania správne
zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v
napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v
postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje ( § 219 ods.1,2
O.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd
prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa uplatnený podľa zák.č. 514/2003 Z.z., v ktorom dostatočne
zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný
význam.

K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je v danom prípade

ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu
objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom)
splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že podaním zo dňa 27.09.2012 sa navrhovateľ
domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy XXX euro z
titulu majetkovej škody a XXX,XX euro z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Bratislava IV, pretože tento v zákonnej lehote nerozhodol o návrhu na zmenu

exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku navrhovateľa vzniknutej neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom ( povinným ) X. B.. V podaní navrhovateľ
zároveň žiadal o prikázanie veci inému súdu z dôvodu vylúčenia všetkých sudcov Okresného súdu
BratislavaIVzprejednávaniaarozhodovaniavecisodôvodnením,žeOkresnýsúdBratislavaIV,ktorýby
bol inak oprávnený vec prejednať ako vecne a miestne príslušný súd podľa § 85 ods. 3 O.s.p., zapríčinil

svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) vznik škody na strane navrhovateľa, a
preto nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať.

V posudzovanej veci rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 19.10.2012, č.k. 2NcC
170/2012-14 o tom, že vo výroku označení sudcovia Okresného súdu Bratislava IV ( vrátane zákonnej

sudkyne, ktorej bola daná vec pridelená ) nie sú z prejednávania a rozhodovania v danej veci vylúčení.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že súd prvého stupňa stanovil v danej veci termín pojednávania na
deň 18.3.2014 o 11,30 hod.. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa
doručené dňa 5.2.2014 (viď doručenka na č. l. 37). Navrhovateľ elektronickým podaním doručeným

súdu prvého stupňa dňa 14.3.2014 (č. l.43) požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že sudcovia
Okresného súdu Bratislava IV sú podľa neho vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej
veci poukazujúc na sťažnosť podanú na Ústavný súd Slovenskej republiky týkajúcu sa uznesenia
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2012, č.k. 2 NcC/170/2012. Súd prvého stupňa dňa 18.3.2014
pojednával v neprítomnosti navrhovateľa a odporcu ( ktorý doručil ospravedlnenie neúčasti na

nariadenom pojednávaní dňa 14.3.2014 ), ktorý sa na pojednávanie nedostavil a svoju neúčasť ani
riadne neospravedlnil a vo veci na tomto pojednávaní aj rozhodol.Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že ak sa riadne predvolaný navrhovateľ na
pojednávanie nariadené na deň 18.3.2014 nedostavil a ani nepožiadal o jeho odročenie z dôležitého
dôvodu, súd prvého stupňa postupoval správne, keď dňa 18.3.2014 pojednával v jeho neprítomnosti

a rozhodol s prihliadnutím na obsah spisu a na dosiaľ vykonané dôkazy. Tento postup súdu bol v
súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. a súd prvého stupňa ním neodňal navrhovateľovi možnosť konať pred
súdom. Odvolací súd konštatuje, že za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania (ust. § 119 ods.
1 O.s.p.) nemožno považovať návrh navrhovateľa na zrušenie pojednávania zo dňa 14.3.2014 (ktorý
nemá náležitosti podľa § 119 ods. 2 O.s.p. ). O namietanej zaujatosti sudcov vrátane zákonného sudcu )

bolo v konaní rozhodnuté, súd prvého stupňa mal povinnosť vo veci konať ďalej bez prieťahov a nič mu
nebránilovecrozhodnúťpodľa§101ods.2O.s.p.Skutočnosť,žesúdprvéhostupňa nepovažovalnávrh
na zrušenie pojednávania obsahujúci návrh na prerušenie konania za dôležitý dôvod pre odročenie
pojednávania, navrhovateľovi musela vyplynúť aj z toho, že ho konajúci súd o tomto v zmysle § 119
ods. 4 O.s.p. neinformoval.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namieta, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy, táto námietka nie je dôvodná. Súd
prvého stupňa sa na preukázanie tvrdení navrhovateľa oboznámil s exekučným spisom Okresného
súdu Malacky sp. zn. 23Er/3019/2008 ( pôvodne vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn.
37Er/2797/2007) a uznesenia Okresného súdu Malacky zo dňa 6.10.2010, č.k. 23Er/3019/2008-17,

Ex/156/2007 o zmene súdneho exekútora ( L.. E. M. ), ktorému bola daná exekučná vec postúpená
na ďalšie konanie, ktoré tvoria samotný právny a skutkový základ predmetného sporu. Súd prvého
stupňa poskytol navrhovateľovi dostatočný časový priestor predložiť, navrhnúť dôkazy, oboznámiť sa s
dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, na pojednávanie oboch účastníkov riadne a včas predvolal; sám
navrhovateľ z vlastného rozhodnutia tento priestor nevyužil. Navrhovateľ nemôže svoju vlastnú pasivitu

dávať na vrub súdu a v konečnom dôsledku ju využiť vo svoj prospech. V danej veci súd prvého
stupňa poskytol účastníkom (aj právnemu zástupcovi navrhovateľa) reálnu možnosť chrániť svoje práva
a oprávnené záujmy. Ak túto možnosť bez uvedenia dôvodov (ospravedlniteľných) účastník nevyužije,
takéto chovanie už zákonodarca nedovoľuje v odvolacom konaní zohľadniť v jeho prospech. Na tomto
mieste odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovateľ v návrhu a i v odvolaní uvádzal len všeobecné dôvody

ohľadne spôsobených prieťahov v exekučnom konaní, neuvádzal však konkrétne skutočnosti, ktorými
by spochybňoval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa.

Právne bezvýznamným je aj tvrdenie navrhovateľa, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, nakoľko prostredníctvom vykonaného pojednávania chcel predložiť dôkazy o

výške vzniknutej majetkovej škody, a to znalecký posudok, ktorého vypracovanie zabezpečil, nakoľko
povinnosťou účastníka konania je podľa § 120 ods. 1 O.s.p. označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, pričom navrhovateľ si túto povinnosť nesplnil, keď na existenciu znaleckého posudku ani v
návrhu na začatie konania nepoukázal a tento v priebehu prvostupňového konania (a ani v odvolacom
konaní) súdu nepredložil, a to aj napriek vedomosti o nariadenom termíne pojednávania. Súd prvého

stupňa preto správne a v súlade s ust. § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou O.s.p. prihliadol iba na
obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy.

Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj

právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo
sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny

proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo
prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súdstotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ( IV. ÚS 252/2004), ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

je k námietkám navrhovateľa o arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa možné konštatovať, že
odvolaním napadnuté rozhodnutie uvedeným požiadavkám vyhovuje.

V danom konaní sa navrhovateľ svojim návrhom domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Štát (Slovenská

republika), ako správne uviedol aj súd prvého stupňa, zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej
moci (okrem orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy) a/ nezákonným rozhodnutím, b/
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom (§ 2, §
3 ods. l citovaného zákona). Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu

spôsobenú v rámci plnenia úloh orgánov verejnej moci uvedených v ustanovení § 2 citovaného zákona
o.i.ajnesprávnymúradnýmpostupomtých,ktorítietoúlohyplnia,nezákonnýmrozhodnutím(nezákonne
vydaným). Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť ( § 3 ods. 2 citovaného zákona). Je jednou z foriem
objektívnejzodpovednostištátu(bezohľadunazavinenie);štátvšakzodpovedálenvtedy,aksúsúčasne
splnenéajďalšiepodmienkyzodpovednosti,atoexistenciaškody,nemajetkovejujmy,nesprávnyúradný

postup orgánu verejnej moci, nezákonné rozhodnutie, príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym
úradným postupom, nezákonným rozhodnutím. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok,
štát zodpovednosť nenesie. Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe
zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. l písm. a/ Ústavy
Slovenskej republiky), rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený

konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Odvolací súd sa po oboznámení s obsahom spisu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o tom, že v
posudzovanom prípade nebolo o návrhu na zmenu exekútora rozhodnuté v zákonom určenej 30 dňovej
lehote od doručenia oprávneného na zmenu exekútora ( návrh na zmenu exekútora bol elektronicky

doručený konajúcemu súdu dňa 22.2.2010 a rozhodnuté bolo o ňom uznesením exekučného súdu
zo dňa 6.10.2010, č.k. 23 Er/3019/2008-17, Ex 156/2007). Nestotožňuje sa s nesprávnym záverom
súdu prvého stupňa, nemajúceho však vplyv na správnosť úvahy o nesplnení všetkých zákonných
predpokladov pre úspešné uplatnenie si návrhu na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným
postupom orgánom štátu o tom, že v danom prípade prináleží preskúmanie porušenia práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov výlučne Ústavnému súdu Slovenskej republiky. V
porovnaní so súčasnou právnou úpravou totiž zákon č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom
čase ( t.j. v čase posudzovaného úradného postupu exekučného súdu ) umožňoval súdu posudzovať
nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote
aj nezávisle od výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti na prešetrenie vybavenia sťažnosti

na prieťahy, právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že
konajúci sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia majúceho za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, či právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR
o ústavnej sťažnosti, ktorým by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. V danom prípade to znamená, že vzhľadom na nedodržanie zákonom stanovenej 30 dňovej
lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora , je možné tento postup jednoznačne
posúdiť ako nesprávny úradný postup konajúceho exekučného súdu.

Odvolací súd konštatuje správnosť úvahy súdu prvého stupňa o tom, že v prejednávanom prípade

navrhovateľ nepreukázal vznik a výšku majetkovej škody a ani príčinnú súvislosť medzi tvrdenou
majetkovou škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Nie je opodstatnený jeho
názor, že súd prvého stupňa ignoroval jeho tvrdenia týkajúce sa majetkovej škody. V tomto ohľade
poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvého stupňa vysvetlil, prečo
nepovažuje návrh v časti náhrady majetkovej škody za dôvodný. Odvolací súd dodáva, že ak

navrhovateľovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v predmetnej konkrétnej
exekučnej veci vznikla škoda, mal ju vyčísliť a i preukázať v konkrétnej výške. Nie je možné vychádzať
z jeho ničím neoverených a nepreukázaných tvrdení - navrhovateľ totiž výšku škody vyčíslil paušálne
bez viazanosti na konkrétny nesprávny úradný postup exekučného súdu v danej veci. Výška škodytvrdená navrhovateľom nie je preukázateľná a overiteľná z dôvodu, že navrhovateľ škodu nevyčíslil
na podklade preukázateľného zníženia jeho majetku, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu, ale ju vyčíslil paušálne.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ uvádzal, že situácia vyvolaná
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Navrhovateľ však tieto svoje
tvrdenia nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že neexistencia účinného

vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov jeho
riadiacich orgánov a u jeho vlastníkov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery
v právo, treba poukázať na to, že sám navrhovateľ nevyužil zákonné možnosti - vydanie rozhodnutia
neurgoval a ani nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní. Okrem toho, v rámci odškodnenia právnickej
osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj
fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby podieľajú, pretože im nevzniká ujma priamo a chýba

tu príčinná súvislosť (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011).

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ( vrátane správneho výroku o
trovách konania pred súdom prvého stupňa ) podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. ako vecne a právne správny
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Okresný súd Bratislava IV v uznesení zo dňa 4.6.2014, č.k.18C/59/2012-98 uložil navrhovateľovi

povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v sume XX eur, do 10 dní od právoplatnosti uznesenia.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ a žiadal, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie zrušil. Poukázal na to, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie.
Namietol, že spoplatnenie podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa týka iba návrhu, nie však

odvolania a v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 39/2007. V
odvolaní napokon uviedol, že dané konanie sa začalo pred 30.09.2012, a preto v zmysle § 18ca zák.
č. 71/1992 Zb. treba vec posúdiť podľa tohto zákona v znení platnom do 30.09.2012.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal

napadnutéuznesenie,prejednalodvolanieadospelkzáveru,žeodvolanie navrhovateľaniejedôvodné.

Podľa§2ods.4vetaprvázák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,
v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1,2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov,

sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Návrhy (odvolania, dovolania)
sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania

návrhu.

Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.

Z hore citovaných ustanovení zákona vyplýva, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo
konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohtozákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je
to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. l, 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov; ďalej len zákon). Poplatníkom je navrhovateľ

poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je
poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatková povinnosť
vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak
je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ, dovolateľ (§ 5 ods. l písm. a/ zákona). Ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa

vyberá i v dovolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá, druhá zákona).

Podľa Položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom od 1.10.2012 za podanie návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom je určená osobitná sadzba v sume XX eur.
Podľa § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom od 1.10.2012, z úkonov navrhnutých alebo za

konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď
sa stanú splatnými po 30. 09. 2012.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do
sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol

účinnosť dňa 1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zákona č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa
ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu
škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov.

Podľa názoru odvolacieho súdu je v danom prípade navrhovateľ povinný zaplatiť poplatok za odvolanie.
Berúc v úvahu hore citované ustanovenia, navrhovateľ by nebol povinný zaplatiť poplatok za
odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podal pred 30. septembrom 2012. V posudzovanej veci bolo
odvolacie konanie začaté po 01. 10. 2012 ( odvolanie v danej veci bolo podané dňa 15.5.2014),
preto navrhovateľovi vznikla povinnosť zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych

poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku
súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe ako poplatok z návrhu na začatie konania (po 01. 10. 2012).
Skutočnosť, že v Sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie proti rozsudku
súdu prvého stupňa vydaného v konaní o náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. je pri posudzovaní poplatkovej povinnosti navrhovateľa bez právneho významu .

Odvolací súd upriamuje pozornosť i na to, že nie je viazaný rozhodnutiami prvostupňových súdov,
na ktoré navrhovateľ v odvolaní poukazuje. Pokiaľ ide o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4
Cdo 39/2007, toto na prejednávanú vec nemožno aplikovať , keďže sa týka otázky platenia súdnych
poplatkov v konaniach, ktoré nie sú uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov ( konanie o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedené).

Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie je od 1. 10. 2012
oslobodené od súdnych poplatkov ( zákonom č. 286/2012 Z.z. bolo zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené
ust. § 4 ods. 1 písm. k/ ).

Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 4.6.2014, č.k.
18C/59/2012-98 ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Okresný súd Bratislava IV v uznesení zo dňa 5.10.2012, č.k.18 C/59/2012-8 právne dôvodiac § 4 ods.1
písm. k/, ods. 4, § 5 ods.1 písm. g/ zák. č. 71/1992 Zb. v platnom znení, položky č. 17a Sadzobníka

súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu citovaného zákona uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť na
účet Okresného súdu Bratislava IV súdny poplatok za námietku zaujatosti vo výške 66 euro, v lehote
3 dní od doručenia rozhodnutia.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ dôvodiac tým, že označené

uznesenie/výzvu vníma ako neopodstatnenú, t.j. bez právneho významu. Konštatoval, že v danej veci
nepodal súdu námietku zaujatosti podľa ustanovenia § 15a ods. l O.s.p. čo znamená, že spoplatňovanie
fiktívneho návrhu je preto bezpredmetné. V samotnej žalobe dôvodil, že inak vecne a miestne príslušný
okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majúpomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 O.s.p.). Súd mal preto postupovať?
zákonným spôsobom a podľa ustanovenia § 12 ods. l O.s.p. v spojení s ustanovením § 12 ods. 3
O.s.p. požiadať? príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu toho istého stupňa.

Vo veci nejde o vhodnosť, ale o nutnosť. Vec musí by? prikázaná inému súdu preto, aby konanie
bolo spravodlivé a vo veci samej rozhodoval nestranný zákonný sudca. Z judikatúry ústavného súdu
možno vyvodiť, že tvrdenie účastníka konania, podľa ktorého v jeho veci nekoná zákonný sudca, treba
považovať? za námietku zaujatosti, a to z objektívneho pohľadu (II. ÚS 331/2009). Ak by aj súd mal
za to, že vo veci je nutné uhradiť? poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a

zákona o súdnych poplatkoch dôvodil, že povinnosť? platiť? súdne poplatky mu nie je možné uložiť.
Podľa ust. § 4 ods. l písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch je súdne konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatkov oslobodené. Rovnako sa to týka poplatkov za podané návrhy vo veci samej, znalecké
dokazovanie či návrhy na vylúčenie sudcov. Vzhľadom na uvedenú právnu argumentáciu žiadal, aby
odvolací súd bez prieťahov konal podľa § 12 ods. l O.s.p. v spojení s § 12 ods. 3 O.s.p. a otázku

prikázania veci inému súdu postúpil príslušnému krajskému súdu na rozhodnutie.

Zohľadniac okolnosti už uvedené v predchádzajúcej časti tohto odôvodnenia odvolací súd konštatuje,
že z obsahu podania navrhovateľa (§ 41 ods. 2 O.s.p.) doručeného súdu prvého stupňa dňa 27.9.2012
jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ v ňom vzniesol námietku zaujatosti proti všetkým sudcom

Okresného súdu Bratislava IV. Postupovať a rozhodovať ? podľa § 12 ods. l O.s.p. (delegácia nutná) je
možné až vtedy, ak sú vylúčení všetci sudcovia vecne a miestne príslušného súdu z dôvodov uvedených
v § 14 O.s.p. V prejednávanej veci o takýto prípad, ako je uvedené vyššie, nejde.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým za tohto skutkového a právneho stavu uložil

navrhovateľovi povinnosť? zaplatiť? súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti v sume 66 euro
je vecne a právne správne; rozhodnutie obsahuje náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 167 ods. l, §
169 ods. l O.s.p. a súdny poplatok je uvedený v správnej sume (§ 1, § 5 ods. l písm. g/ zák. č. 71/1992
Zb o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov, položka č. 17a
sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zákona o súdnych poplatkoch).

Nedôvodná je aj ďalšia námietka navrhovateľa o tom, že v danom prípade ide o konanie, ktoré je
podľa § 4 ods. l písm. k/ ( správne malo byť zrejme uvedené § 4 ods. l písm. j/) zákona č. 71/1992
Zb. vecne oslobodené od súdnych poplatkoch. Ust. § 4 ods. l zák. č. 71/1992 Zb.v platnom znení sa
nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a sadzobníka

súdnych poplatkov; vzťahuje sa len na súdny poplatok za návrh, odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu
konania, výkon rozhodnutia alebo exekúciu (§ 4 ods. l, 3 zák. č. 71/1992 Zb.). Podľa názoru odvolacieho
súdu len oslobodenie na základe rozhodnutia podľa § 138 ods. l O.s.p. zvýhodňuje účastníkov konania
vo väčšom rozsahu - navrhovateľovi v prejednávanej veci nebolo priznané oslobodenie od súdnych
poplatkovpodľa§138ods.lO.s.p.(porovnajnálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyvovecivedenej

pod sp.zn. II. ÚS 124/2011).
S poukazom na hore uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 5.10.2012, č.k.
18C/59/2012-8 ako vecne a právne správne potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.