Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. marec 2016

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 15C/181/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226079
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Knociková

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2016:3112226079.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Juditou Knocikovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika, zast.
Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13 o zaplatenie 125,- eur a iné
s prísl. takto

r o z h o d o l :

Návrh s a z a m i e t a.

Odporcovi s a n e p r i z n á v a náhrada trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 13.10.2014, č.k. 15C/181/2012-129 bol návrh navrhovateľa

zamietnutý. Na základe odvolania navrhovateľa bolo toto rozhodnutie zrušené uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 9.2.2016, č.k. 8Co/10/2015-155 a vec bola vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie
konanie.

Navrhovateľ sa žalobným návrhom, doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.9.2012 domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125,-eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 827,96
eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Uviedol, že Okresný súd Trenčín

ako exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podanú ním zvoleným
exekútorom vo veci dlžníka (povinného) E. B. pod sp. zn. súdneho exekútora EX 11342/2009. Súd
však v zákonnej procesnej lehote 15 dní od prijatia tejto žiadosti nerozhodol o nej podľa § 44 ods.2
Exekučného poriadku platného v čase podania žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný
súd rozhodol o žiadosti až dňa 27.1.2011 , pričom konanie začalo dňa 4.11.2009 a to rozhodnutím
o poverení. K rozhodnutiu o žiadosti došlo tak po uplynutí zákonom stanovenej doby ( omeškanie

viac ako 449 dní). Navrhovateľ podal na exekučný súd viacej žiadostí o informáciu o stave konania
ako aj viacej sťažností na prieťahy v konaní. Navrhovateľ požadoval náhradu majetkovej škody na
základe paušalizácie reálnych vecných nákladov z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s
nepomernýmiťažkosťamianiejemožnépredložiťzodpovedajúceúčtovnédokladyresp.pracovnéalebo
obchodné zmluvy. Navrhovateľ požadoval majetkovú škodu, ktorá mu vznikla za správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,-eur,
za udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,-eur a za administratívne spracovanie textov

urgenciíexekučnémusúdu,poštovnýchatelekomunikačnýchvýdajovvovýške15,-eur.Navrhovateľdňa
11.6.2014zdokladovalznaleckýmposudkomvýškumajetkovejškody minimálnena30,76eur. Náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch požadoval z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva na
rozhodnutie v stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov nepovažoval za dostatočné zadosťučinenievzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím času boli reálne
ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho
pohľadávky a došlo aj k vyvolaniu nasledovných rizík neskorým ukončením procedúry: a) k zániku

povinného, b) k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a c) k insolvencii povinného.
Navrhovateľ by mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne
a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky
a príslušenstva. Ako ďalšie dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy uviedol neexistenciu
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu,

zbytočným omeškaním vzniknutého zániku plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa a vzniku
neistoty v plánovaní ďalších podnikateľských postupov a aktivít. Navrhovateľ si uplatňoval primeranú
náhradu nemajetkovej ujmy podľa doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR v priemernej výške 660,-
eur za rok, čo je 55,- eur za mesiac. V prejednávanej veci žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
827,96eur(827,96:55,-eur=15mesiacov).Navrhovateľpodľa15ods.1zák.č.514/2003Z.z.písomnou
žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak do podania

žaloby odporca pozitívne nereagoval. Žiadal aj náhradu trov konania.

Odporca v písomnom vyjadrení žiadal žalobu zamietnuť, pretože navrhovateľ nepreukázal splnenie
základnýchzákonnýchpodmienok,ktorésúpotrebnénapriznanienáhradyškodypodľazák.č.514/2003
Z.z. Poukázal na nedostatky žaloby, spočívajúce v tom, že navrhovateľ nedokázal uviesť ani len

spisovú značku príslušného exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako dátum doručenia
podania na súd a dátum, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody a odkazom na príslušný
exekučný spis prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, hoci dôkazné bremeno má znášať navrhovateľ
sám. Tvrdenie navrhovateľa o neznalosti spisovej značky ním namietaného exekučného konania sa
nezakladá na pravde, keďže je v predmetnom exekučnom konaní oprávneným a v súvislosti s ním

uplatňuje právo na náhradu škody, má mať relevantný záujem na tom, aby identifikoval konanie, ktorým
mu bola spôsobená škoda. Neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k
nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí) bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na
porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (napr. sp.zn. II.ÚS 211/2012, sp.zn.

IV.ÚS 366/2012, sp.zn. IV.ÚS 374/2012). Navrhovateľ v danom prípade neoznačil titul nároku na
náhradu škody, pričom uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, čo by bolo možné vysvetliť ako nesprávny úradný postup ale zároveň namieta nesprávny
postup v podobe prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je teda zrejmé, či si navrhovateľ uplatňuje
nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu pre prieťahy, z dôvodu rozhodnutia

o zamietnutí žiadosti o poverenie na vykonanie exekúcie alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. Čo sa týka prieťahov, navrhovateľ neuvádza žiadne kroky, ktoré podnikol na
odstránenie neželaného stavu; či využil možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu na zbytočné
prieťahy v konkrétnom konaní , resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti a odporca má za to, že
všeobecnému súdu neprislúcha posudzovať prieťahy v konaní. Odporca poukázal na to, že žaloba

bola podaná na súde skôr, ako uplynula 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie písomného
nároku na náhradu škody, stanovená v § 16 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a poškodený má právo domáhať sa náhrady škody až po uplynutí
6 mesiacov od prijatia jeho žiadosti ( prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
boli doručené odporcovi dňa 23.4.2012) , preto je nárok na súde predčasne uplatnený. Odporca

poukázalnato,ženavrhovateľneposkytol atonapriekopakovanýmvýzvamnadoplneniežiadostí,ktoré
odporca adresoval navrhovateľovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody, pričom odporcovi bola doručená len všeobecná odpoveď, kde navrhovateľ nepreukázal
požadované skutočnosti , nedoplnil žiadané informácie , dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o škode,
doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu , preukázanie skutočností, čo boli podané sťažnosti

predsedovi súdu na prieťahy, resp. ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce „ ohrozenie“ práv
zánikom povinného , resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik
nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ neposkytol nijakú súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných
žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať oprávnenosť jeho nárokov a preto
odporca - Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa ust. § 4 ods.1 písm. a/ zák.č.

514/2003 Z.z. nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný. Zákon č. 514/2003 Z.z.
ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik
škody, príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom avzniknutou škodou. Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v údajnom
porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote odporca poukazuje ust. § 9
ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z. v znení zák.č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne

je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu, spočívajúceho v porušení
povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pričom navrhovateľ
dosiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladanej v tomto ustanovení, nepredložil.
Odporca poukázal na to, že z ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 a z ust. §
41 ods.2 písm. d/ Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri

rozhodnutí o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Čo znamená, že akýkoľvek
nárok navrhovateľa , vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-
dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 1.6.2011 (účinnosť novely Exekučného
poriadku č. 102/2011 Z.z.) nemá žiadnu oporu v zákone. Pred 1.6.2011 § 41 ods.2 písm. d/ Exekučného
poriadku znel: „vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“. V
samotnej dôvodovej správe k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods.2 písm. d/ Exekučného poriadku

je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný
titul osvedčila svojím autentickým výkladom aj NR SR ako zákonodarný zbor. Skutočnosť, že sa do
formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“ predstavovala len explicitnejšie ujasnenie
litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je v
interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca nepravdivá a § 41 ods.2 písm. d/ exekučného poriadku

sa správne aplikoval aj na rozhodcovské rozsudky aj pred 1.6.2011. Odporca poukázal na judikatúru
Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 16/02, ktorá konštatuje: „ Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k
porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.2 Ústavy SR,
ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie
nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch

sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods.2
ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené
v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého
štátnehoorgánunemusívyznačovaťtakýmivýznamnýmiprieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťako
zbytočnéprieťahypodľačl.48ods.2ústavy(I.ÚS63/00)“.Zuvedenéhovyplýva,žesamotnénedodržanie

zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností,
týkajúcichsarozhodovaniaožiadostiovydaniepoverenianavykonanieexekúciejezrejmé,žeskúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úpravu najmä s ohľadom na to,
že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Navrhovateľ si v súvislosti
so zamietnutím návrhu na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok titulom nesprávneho úradného

postupu, ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej aplikácii právnych predpisov. Nesprávnym úradným
postupom je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátnych orgánov pri ich
činnosti a to najmä takej, ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia. Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú
štát zodpovedá bola spôsobená nesprávnym úradným postupom realizovaným v rámci rozhodovacej
činnosti, avšak pre túto formu zodpovednosti je určujúce, aby nezákonnosť rozhodnutia podľa ust. § 6

ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý už právoplatné rozhodnutie
z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti
rozhodnutiu. Táto podmienka nie je v prípade zamietnutých žiadostí o udelenie poverenia na exekúciu
namietaných žalobcom splnená. Predmetné rozhodnutie okresného súdu nemožno považovať za
nezákonné a zároveň jeho zákonnosť / nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku

správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia taktiež nie je namieste
posudzovať. Ide o namietanie samotného rozhodnutia a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom
úradnom postupe. Odporca poukázal na skutočnosť, že zo samotnej dikcie § 44 ods.2 Exekučného
poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti
o vydanie poverenia. Uvedená lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie

na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa § 41 ods.2 písm. c/ a d/ Exekučného
poriadku) a ak ho v lehote súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa nedá logicky predpokladať,
že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Navrhovateľ
ďalej uvádza, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal „opätovné posúdenie práva

žalobcu na zaplatenie dlhu“. V tejto veci je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR
z 3.3.2011, č.k. IV.ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp.zn. 3Cdo 146/2011,
uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26.9.2011 sp.zn. 3MCdo 11/2010 a uznesenia Najvyššieho súdu SR z
29.3.2011sp.zn.5Cdo291/2010vnútroštátnysúdmápovinnosťexoffopreskúmaťmateriálnusprávnosťrozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci

obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú , s cieľom
zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa názoru ústavného súdu
v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci) vyplýva,
že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum

materiálnejstránkyrozhodcovskéhorozsudkuvrámcirozhodovaniaonávrhu navýkonrozhodcovského
rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z
toho vyvodí dôsledky vyplývajúce z platného právneho poriadku , je legitímny. Vzhľadom na skutočnosť,
že navrhovateľ poukazuje vo svojom návrhu aj na prieťahy v konaní, odporca odkazuje na ust. § 9
ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z. v znení zák.č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho je možné
výlučne vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných

prieťahoch v konaní a to: len v prípade , ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti
na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom
v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia,
ktoré má za následok prieťahy v konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva,
ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v

právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti , ktorým Ústavný súd SR konštatoval,
že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ si vo vzťahu k
predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani
povinnosť ich preukázania a odporca vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov
v konaní za preukázanú. Zároveň v súlade s ust. § 19 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. odporca vzniesol

námietku premlčania u všetkých žalobou uplatnených nárokov, v ktorých k nesprávnemu úradnému
postupu malo dôjsť v období pred 23. aprílom 2009, z dôvodu uplynutia zákonom stanovenej 3-ročnej
premlčacej doby na uplatnenie práva. Navrhovateľ sa vo svojej žalobe okrem iného domáha náhrady
materiálnej škody vo výške istiny s príslušenstvom, vymáhanej od povinného. Pre úspešné uplatnenie
nároku podľa ust. § 17 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať existenciu škody. Od

povinnosti riadne škodu preukázať navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri
jejvyčísleníapreukázaní, aniochranaosobnýchúdajov,obchodnéhotajomstvačidôvernýchinformácií,
ktorými navrhovateľ odôvodňuje nesplnenie dôkaznej povinnosti. Pokiaľ ide o škodu, spočívajúcu v
istine s príslušenstvom, navrhovateľ nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie
toho, čoho sa domáha. Nepreukázal ani existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o

udelenie poverenia a ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa, že nie je
možné pohľadávku od dlžníka vymôcť a k tvrdeniu, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o
udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky odporca poukazuje na to, že rozhodnutie
o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným
titulom. Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku

navrhovateľa na súde a poukazuje v tejto súvislosti na judikatúru napr. uznesenie Krajského súdu v
Trnave z 31.5.2012 sp.zn. 10CoE 308/2011 alebo Krajského súdu v Žiline z 11.7.2012 sp.zn. 20CoE
94/2012. Navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul, napr. podaním návrhu na začatie konania
resp. platobným rozkazom, čo neurobil a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobe
namieta. Odporca uviedol, že ak by aj nastala situácia, že si toto o právo navrhovateľ uplatní

novým návrhom, musel by preukázať, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadovaný
nárok od dlžníka v sume , požadovanej od žalovanej, (čo nepreukázal ani preukázať nemôže) a
že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu; to znamená, že keby
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému
vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť navrhovateľ nepreukázal ani nepreukáže a to najmä s ohľadom

na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, zomreli a pod. Odporca je toho názoru, že
nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto
konaní, pretože navrhovateľ nepreukázal vznik ani výšku škody. V majetkovoprávnych vzťahoch
fyzických a právnických osôb štát nemôže byť univerzálnym ani singulárnym sukcesorom, preberajúcim
zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto záväzkov

dosiahnuť inak. Navrhovateľ sa ďalej domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, vo výške 20%
z istiny a príslušenstva, ktorá má byť spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah do základných práv
a má kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré navrhovateľ uplatňoval podaním
návrhunazačatiekonania.Odporcapoukazujenaznenieust.§17ods.2,3zák.č.514/2003Z.z. anato,že vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov
spoločnosti v podobe „ frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú v predmetnom konaní irelevantné,
keďže si nároky uplatňuje navrhovateľ ako právnická osoba. Samotná judikatúra na tento aspekt

poukazuje v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie
právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v súdnom konaní nie je možné
vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú,
lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských
plánov“ bez bližšej konkretizácie. Taktiež navrhovateľ neuviedol, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie

podnikateľské postupy žalobcu“ . Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20% z istiny a
príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami, či rozumnou úvahou. Navrhovateľ
ďalej zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať,
že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žaloby nevyplýva
a preto odporca nemá za preukázaný ani vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať
jej náhrada v peniazoch. Odporca poukázal na ust. § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka a § 17 ods.

2, 3 zák.č. 514/2003 Z.z., pričom so zohľadnením uvedených ustanovení nie je možné priznať žiadnu
náhradu nemajetkovej ujmy ani za situácie, ak by boli splnené predpoklady zodpovednosti za škodu. V
tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní , v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu a to pri zohľadnení podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré má
navrhovateľ v súvislosti s podnikaním vytvorené a v posledných rokoch všetky zložky štátnej moci

zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľov a je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv
spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov. V tejto súvislosti
odporca poukázal na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č. JUST/A3/RM/
kb D (2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia
poukázala na to, že v súvislosti s podnikaním navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenského združenia

na ochranu spotrebiteľov, kde sa poukazovalo na neprijateľné podmienky u navrhovateľa súvisiace
najmä s nákladmi na úver vo výške takmer 100% , ktoré tvoria poplatky na vypracovanie a uzavretie
zmluvy o úvere, sankcie pri nesplnení záväzku vo výške 91,25% ročne a pod. navrhovateľ je vnímaný
verejnosťou ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa

považuje odporca za konanie v rozpore s dobrými mravmi , ak si navrhovateľ uplatňuje náhradu škody
voči štátu, ktorá mala vzniknúť práve pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa.
Navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu a to, že by činnosťou súdu v
namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku
škody ani nemajetkovej ujmy a preto neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným

postupom a škodu/ nemajetkovou ujmovou. odporca má za to, že navrhovateľ si stav, v ktorom sa ocitol,
zavinil sám, spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a
najmä v súčasnosti je zrejmé, že navrhovateľ si uplatňuje ničím neodôvodnené a nepreukázané čiastky,
či už v podobe majetkovej škody, alebo nemajetkovej ujmy. Žiadal aj náhradu trov konania.

Účastníci konania sa na pojednávanie dňa 30.3.2016 nedostavili, hoci boli riadne a včas predvolaní.
Neúčasť ospravedlnili, pričom odporca súhlasil s pojednávaním v jej neprítomnosti. Právny zástupca
navrhovateľa požiadal o odročenie pojednávania podľa § 115 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že súd mu
neodpovedal na jeho e-mailovú žiadosť o oznámenie ich spisovej značky. Súd zistil, že právny zástupca
navrhovateľa požiadal dňa 21.03.2016 e-mailom informačnú kanceláriu tunajšieho súdu o oznámenie

ich spisovej značky a asistentka senátu mu túto skutočnosť e-mailom oznámila dňa 22.03.2016 o 7:40
hod. Z tohto dôvodu súd nevyhovel žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa o odročenie pojednávania
a pojednával v jeho neprítomnosti.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením žalobného návrhu, písomných vyjadrení , žiadosti súdneho

exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, rozhodnutia exekučného súdu s doručenkou
a zistil tento skutkový stav veci:

Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý so sídlom v Bratislave podal dňa 26.11.2009 na Okresný súd
Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ,

s.r.o. Bratislava (navrhovateľa) proti povinnému: E. B., bytom Trenčín pre vymoženie 616,62 eur, istiny s
príslušenstvom na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č.k. SR 14025/09 zo dňa 25.8.2009.Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 7.12.2010, č.k. 49Er/2687/2009-9 predmetnú žiadosť zamietol
z dôvodu, že po preskúmaní zmluvy o úvere podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ide
o zákonom nedovolené plnenie resp. plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi ohľadne dojednaných

úrokov prevyšujúcich zákonnú úpravu, poplatku za poskytnutie úrokov, chýbajúcu RPMN a ďalšie.

Od podania predmetnej žiadosti dňa 26.11.2009 do vydania poverenia exekučným súdom dňa
7.12.2010 po odpočítaní 15-dňovej lehoty uplynula doba 12 mesiacov.

Podľa § 3 ods.1 písm. d) zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom.

Podľa § 6 ods.1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci, v znení nesk. predpisov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných

predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 6 ods. 4 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
v znení nesk. predpisov ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán
verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť

podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, v znení nesk. predpisov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon

alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
v znení nesk. predpisov nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o

predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
v znení nesk. predpisov ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho

neuspokojenej časti na súde.

Podľa§17ods.1,2,3citzák.(1)uhrádzasaskutočnáškodaaušlýzisk,akosobitnýpredpisneustanovuje
inak.(2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,

uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. (3) Výška nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d)
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, 2, 3 cit. zák. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia.Najneskôrsaprávonanáhraduškodypremlčízadesaťrokovododňa,keďbolopoškodenémudoručené
(oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo
škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku

podľa§15ododňapodaniažiadostidoskončeniaprerokovania,najdlhšievšakpočasšiestichmesiacov.

Podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku platného v čase podania predmetnej žiadosti (t.j. od 1.2.2002
do 31.5.2010) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods.2 písm. c) a d) Exekučného poriadku platného v čase podania predmetnej žiadosti

(t.j. od 1.2.2002 do 31.5.2010) exekučným titulom je notárska zápisnica a vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa článku 1 ods.2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodnéhopráva,medzinárodnézmluvy,ktorýmijeviazaná,asvojeďalšiemedzinárodnézáväzky.

Podľa článku 2 ods.2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa článku 7 ods.5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,

medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa článku 3 ods.1,2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktoré nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,
najmä v súvislosti s predbežne formulovanou, štandardnou zmluvnou.

Podľa článku 4 ods. 1, 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia čl.7, nekalosť zmluvných podmienok
sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb , na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky
okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky

zmluvy alebo na inú zmluvu , od ktorej závisí. Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani
k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj na tovar
alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné

Podľa článku 6 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách členské štáty zabezpečia , aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže
existovali primerané a účinné prostriedky , ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých
podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

V danom prípade sa navrhovateľ domáhal priznania náhrady škody a nemajetkovej ujmy nesprávnym
úradným postupom okresného súdu z dôvodu, že exekučný súd postupoval nesústredene a so
zbytočnými prieťahmi tak, že k rozhodnutiu o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až
po veľmi dlhej dobe. Navrhovateľ sa dozvedel o všetkých okolnostiach skutkového deja, ktorý vyústildo spôsobenej škody až po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Výšku škody vyčíslil podľa
znaleckého posudku na sumu minimálne 30,76 eur ako vynaložené náklady spojené so správou a
vymáhaním pohľadávky v období rokov 2009-2012 na každý jednotlivý spis. Táto suma by ho nezaťažila,

ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie
by dodržal zákonom stanovenú dobu.

Súd v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu a
to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná

súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platným právnymi normami. Podľa
ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 a z ust. § 41 ods.2 písm. d/ Exekučného
poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie
o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Povinnosťou orgánu štátu teda je len

v 15-dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky
a takýto postup vyplýval aj zo znenia ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného pred novelou č.
102/2011 Z.z.. Postup súdu, ktorý rozhodol v lehote 12,5 mesiacov od podania návrhu nemožno
označiť za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o poverenie
na exekúciu vydané, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. So vstupom Slovenskej

republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho zákonníka zák. č.
150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004 v piatej hlave začlenené ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách (§ 52 až § 60) a uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa prechodných a záverečných ustanovení
k úpravám účinným od 1.4.2004 (§ 897f ods.3) spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súlade s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona
a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ust. § 55 ods.1,
ak ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti
tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súlade s ust. § 53,54 a 57 tohto
zákona podľa ods.3 , sú neplatné po uplynutí 3 mesiacov dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Z

ust. § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Ako vyplýva z Ústavy SR, Slovenská republika je viazaná medzinárodnými záväzkami, zmluvami a
predpismi,akoajSmernicamiEurópskejúnie,vrátaneSmerniceč.93/13/EHS,amedzinárodnézáväzky,
vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii majú prednosť pred právnym poriadkom
platným na území SR. Podľa článku 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby v záujme spotrebiteľov

a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky , ktoré by zabránili súvislému
uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov. Zmluva o úvere, na základe ktorej si navrhovateľ uplatňoval svoje peňažné nároky voči
povinnej v rámci exekučného konania bola zmluvou spotrebiteľskou, a táto zmluva ako aj exekučný titul
podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok, na základe čl. 6 Smernice č. 93/13/

EHS. Na súd však bola vec predložená až v rámci exekučného konania a po zistení, že zmluva
o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný rozhodcovský rozsudok obchádza
ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a neprijateľné zmluvné podmienky
vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia na exekúciu podľa čl.
7 Smernice, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali, v súlade so záväzkami,

vyplývajúcimi pre tento štát z medzinárodného práva. Takýmto postupom exekučný súd iba neuznal
rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a žalobca si mohol svoje právo na vymoženie istiny s
príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v podstate okamžite po doručení rozhodnutia o
zamietnutí poverenia na exekúciu a získať nový exekučný titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu.
Tvrdenia navrhovateľa, že už nebolo možné získať iný exekučný titul na vymoženie tej istej pohľadávky

pre prekážku veci rozhodnutej nebolo ničím podložené a preukázané ani jediným zastavujúcim
uznesením všeobecného súdu, z ktorého by tieto skutočnosti vyplývali. V konečnom dôsledku bolo
exekučné konanie zastavené z dôvodu, že navrhovateľ si z 2 možných alternatív v základnom konaní
vybral súkromnoprávny orgán- rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, tedadal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti
zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné

súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 a zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci
exekučného konania kontrolovať obsah celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť,
resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok a žiadosť o poverenie na exekúciu zamietnuť. Z týchto
dôvodovsúddospelk záveru,žeexekučnýsúdnepochybilvosvojomúradnompostupe,keďžeaplikoval

normy medzinárodného práva, ktorými je SR ako člen Európskej únie viazaná a ktoré majú prednosť pre
ustanoveniami slovenského právneho poriadku a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred
nekalými zmluvnými podmienkami. V danom prípade teda nebol preukázaný žiaden z predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom ani výška nejakej škody. Navrhovateľ poskytol povinnému úver v
určitej výške, avšak nebol predložený žiadny dôkaz o tom, kedy mala žalobcovi vzniknúť škoda jeho

nezaplatením ani ako k jej výpočtu dospel; čo presne obsahuje dlžná istina, čo je jej príslušenstvom
a koľko bolo z uvedeného dlhu už povinným medzitým uhradené a že za zostatok neuhradeného dlhu
zodpovedá práve odporca. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že nie je možné navrhovateľovi
priznať náhradu škody spočívajúcu v nevymoženej istine s príslušenstvom ani nemajetkovú ujmu z
dôvodu nesplnenia preukázania zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za akúkoľvek škodu,

v tejto súvislosti a preto súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody na základe nesprávneho úradného postupu. Predpokladom
vzniku zodpovednosti za škodu je splnenie troch základných predpokladov 1/ nesprávny úradný postup,
2/ vznik škody alebo majetkovej či nemajetkovej ujmy a 3/ príčinná súvislosť medzi 1/ a 2/.

K 1/ predpokladu vzniku zodpovednosti bol súd názoru, že tunajší súd nie je kompetentný preskúmavať
procesný postup iného všeobecného súdu, pretože takýmto kompetentným súdom je len Ústavný
súd SR (KS Nitra 9Co 285/2011). Navrhovateľ nepredložil žiadne súdne rozhodnutie, ani dôkaz
o konštatovaní prieťahov v namietanom exekučnom konaní, čím nebolo preukázané splnenie 1/

predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu. Ako už bolo vyššie uvedené, súd bol názoru, že nešlo o
prieťah v konaní vzhľadom na zákonnú povinnosť súdu skúmať žiadosť aj na základe právnych noriem
na ochranu spotrebiteľa.

K 2/ predpokladu vzniku zodpovednosti súd zistil, že navrhovateľ sa domáhal náhrady skutočnej škody

vo výške 125,-eur, neskôr vyčíslenej znaleckým posudkom minimálne vo výške 30,76 eur, spočívajúcej
v nákladoch na správu pohľadávky a nákladoch na urgencie a zisťovanie stavu konania. Navrhovateľ
nepreukázal skutočnú výšku vzniknutej škody za konkrétne 12 mesačné obdobie, čím nebola splnená
táto podmienka.

K 3/ predpokladu vzniku zodpovednosti súd tvrdí, že nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného
zapríčinil samotný povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou
exekúcie a nie exekučný súd. Navrhovateľ poukazuje na vyvolanie uvedených rizík, avšak je všeobecne
známe a počíta sa pri každom podnikaní s určitým rizikom podnikania. Samotnú situáciu vyvolal sám
navrhovateľ aj tým, že si z 2 možných alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán-

rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním resp. formu notárskej zápisnice, teda
dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi ako nositeľmi verejnej moci. Aj toto je jeho jedno
z rizík jeho podnikania a musí znášať následky takéhoto vlastného výberu. Navrhovateľ nepreukázal
príčinnú súvislosť medzi predpokladmi 1/ a 2/.

Tým,ženebolisplnenézákladnépodmienkyvznikuzodpovednostiodporcuzaškodusúdžalobuvcelom
rozsahu zamietol ako nedôvodnú.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže neboli splnené zákonné predpoklady
vzniku zodpovednosti odporcu za majetkovú ujmu, zároveň nie sú splnené ani zákonné podmienky pre

priznanie nemajetkovej ujmy.Súd bol názoru, že nárok navrhovateľa nie je premlčaný podľa § 19 ods. 1,2,3 zák. č. 514/2003 Z.z.,
aj keď navrhovateľ neuviedol, kedy sa dozvedel o vzniku škody, pretože 3-ročná premlčacia doba (+ 6
mesiacov) neuplynula od vydania uznesenia dňa 7.12.2010 do dňa podania žaloby dňa 27. 9.2012.

Súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu
trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods.1 O.s.p. nevyčíslil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Trenčín
písomne, v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov

účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, § 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez

svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).