Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. júl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/134/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216798
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216798.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členiek senátu

JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 01. 04. 2014 č. k.
15C/56/2013-36 a uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 11. 02. 2015 č. k. 15C/56/2013-56, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 175 eur ako náhrady škody a sumy 829,80 eura ako nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn.

12Er/549/2006. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 3 ods. 1 písm. a/ a d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2,
§ 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 1, 2, 6, 7, 8 zák. č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase
začatia exekúcie (ďalej len „Exekučný poriadok“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v
exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice sp.zn. 12Er/549/2006 bola súdnou exekútorkou

JUDr. Alenou Szalayovou dňa 08. 06. 2006 podaná žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v prospech navrhovateľa ako oprávneného, pričom Okresný súd Levice (ďalej len „exekučný súd“) dňa
15. 06. 2006 vydal poverenie na vykonanie exekúcie pod registrovým číslom 5402 039854*. Dňa 06.
09. 2010 navrhovateľ ako oprávnený doručil exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora a žiadal,
aby vykonaním exekúcie bol poverený súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý, z ktorého dôvodu exekučný
súd dňa 16. 05. 2011 požiadal JUDr. Alenu Szalayovú o vyčíslenie trov exekúcie. Vyjadrenie exekútorky
bolo súdu doručené dňa 03. 06. 2011 a následne exekučný súd uznesením zo dňa 07. 12. 2011 č. k.

12Er/549/2006-17 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju a návrh na zmenu exekútora zamietol,
oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnej exekútorke JUDr. Alene Szalayovej náhradu trov exekúcie
v sume 58,56 eura do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 29.
04. 2013 č. k. 15CoE/106/2013 uvedené uznesenie Okresného súdu Levice potvrdil. Poukazujúc nacitované zákonné ustanovenia dôvodil, že v exekučnom konaní nebola dodržaná 30 dňová lehota na
vydanie rozhodnutia o zmene exekútora, no napriek tomu vyslovil, že v čase, keď je podaný návrh na
zmenu exekútora nemôže dôjsť k žiadnej škode, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie

i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Zdôraznil, že v predmetnej veci bolo potrebné
preukázať vznik škody a príčinnú súvislosť jej vzniku s nedodržaním uvedenej lehoty. Navrhovateľ
síce ako majetkovú škodu uviedol vynaložené náklady spojené s jeho činnosťou vykonávanou vo veci
správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu
exekútora a rozhodnutím o tejto zmene, teda škoda mala spočívať v úkonoch na administráciu listín

a komunikácii s pôvodným súdnym exekútorom a na administratívne spracovanie textov urgencií na
publikačné výdaje v spojení s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s
urgovaním a kontrolu stavu konania na exekučnom súde, ale túto škodu nepreukázal a neprodukoval
dôkazy o zmenšení jeho majetku alebo o ušlom zisku a v konaní nebola preukázaná príčinná
súvislosť medzi nesprávnym postupom a vznikom škody. Vyjadrenia navrhovateľa o rizikách neskorého
vydania rozhodnutia o tom, že nastalo riziko zániku povinného, zmarenia účelu konania pre stratu

kontaktu s povinným, insolventnosti, súd považoval za bezvýznamné. K tvrdeniam navrhovateľa o jeho
nároku na nemajetkovú ujmu uviedol, že túto môže súd priznať s poukazom na zákonné ustanovenie
§ 17 ods. 3 zákona 514/2003 Z. z. iba fyzickej osobe okrem písmena b/. Konštatoval, že k vydaniu
rozhodnutia po zákonom stanovenej lehote došlo v čase, kedy sa oprávnený domáhal v exekučných
konaniach zaplatenia svojich pohľadávok a z jeho rozhodovacej činnosti mu bolo známe, že išlo o veľké

množstvo takýchto návrhov, ktoré nebolo možné fyzicky s takým obsadením exekučného oddelenia
Okresného súdu Levice vybaviť v zákonom stanovenej lehote v každom prípade. Táto okolnosť bola
podľa názoru súdu a platnej súdnej praxe rozhodujúca, pretože nemajetková ujma nezávisí len od
zistenianedodržaniazákonnejlehoty,aleajodokolností,ktorésúvtejtovecivodôvodneníkonštatované
a na základe ktorých súd nezistil dôvod pre finančnú satisfakciu. Zdôraznil tiež, že v konaní o náhradu

škodu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. nie je všeobecný súd oprávnený konštatovať, že došlo k prieťahom
v konaní, pričom žiadne takéto konanie sa neviedlo. Rozhodnutie o trovách konania oprel o ust. § 142
ods. 1 OSP a odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, náhradu trov konania nepriznal, pretože ich náhradu
nežiadal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje

rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo
už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný ust.
§ 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. Svojim
rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Poukázal

tiež na to, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená

rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať
platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast

ekonomickej trestnej činnosti, atď.. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj
právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti
súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s

výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si
povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je

dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 175
eur z titulu náhrady škody a sumy 829,80 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho

úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod
sp. zn. 12Er/549/2006. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o jeho
návrhu ako oprávneného na zmenu exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote a v prieťahoch
v konaní pri rozhodovaní o tomto návrhu, keď exekučný súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 461 dní.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa§44ods.8zák.č.233/1995Z.z.osúdnychexekútorochaexekučnejčinnosti(ďalejlen„Exekučný
poriadok“), oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať
na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

V súdenej veci správne súd prvého stupňa vo svetle týchto záverov posudzoval existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Niet totiž sporu o tom, ako
to vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Levice sp.zn. 12Er/549/2006, že exekučnému súdu bola

dňa 08. 06. 2006 doručená žiadosť súdnej exekútorky JUDr. Aleny Szalayovej o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o. proti povinnému D. B., o vymoženie
7.560,- Sk (250,95 eura) s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica
vyhotovenánotáromJUDr.OndrejomĎuriačom,sosídlomPartizánske,ul.gen.Svobodu1069/4dňa25.02. 2006 pod č. N 538/2006, NZ 7278/2006. Exekučný súd dňa 15. 06. 2006 vydal pod č. 5402 039854*
poverenie pre súdnu exekútorku na vykonanie tejto exekúcie. Dňa 06. 09. 2010 bol exekučnému súdu
doručený návrh navrhovateľa ako oprávneného na zmenu exekútora tak, aby vykonávaním exekúcie

bol poverený súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý. Dňa 24. 11. 2010 bol exekučnému súdu doručený
písomný podnet súdnej exekútorky na odklad a zastavenie exekúcie. Dňa 16. 05. 2011 exekučný súd v
nadväznosti na návrhy a v súvislosti s do úvahy prichádzajúcim zastavením exekúcie vyzval dovtedajšiu
súdnu exekútorku JUDr. Alenu Szalayovú o oznámenie, či si uplatňuje trovy exekúcie, na čo súdna
exekútorka reagovala písomným podaním, doručeným exekučnému súdu dňa 03. 06. 2011. Následne

exekučný súd svojim uznesením zo dňa 07. 12. 2011 č. k. 12Er/549/2006-17 exekúciu vyhlásil za
neprípustnú a zastavil ju, žiadosť oprávneného na zmenu exekútora zamietol a oprávnenému uložil
povinnosť zaplatiť súdnej exekútorke JUDr. Alene Szalayovej náhradu trov exekúcie v sume 58,56 eura
do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Nitre ako odvolací
súd uznesením zo dňa 29. 04. 2013 č. k. 15CoE/106/2013-48 napadnuté uznesenie, okrem výroku o
trovách exekúcie, potvrdil. Podľa navrhovateľa postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho

úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o návrhu na zmenu exekútora došlo po uplynutí
zákonnej 30-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu
zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Odpoveď, či
došlo k vydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom stanovenej lehote poskytuje ust. § 44 zák.
č. 233/1995 Z. z. (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Vychádzajúc z vyššie cit. zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že na rozhodnutie o návrhu
oprávneného na zmenu exekútora sa pre exekučný súd vzťahovala 30-dňová lehota od doručenia
návrhu. S ohľadom na zhora uvedené skutkové zistenia v predmetnej exekučnej veci táto lehota
dodržaná nebola, ako to správne konštatoval i prvostupňový súd.

I napriek tomuto zisteniu, odvolací súd zastáva názor, že v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli
preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti
súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného
vzťahu. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahovavjehoprítomnosti,abysamoholvyjadriťkuvšetkýmvykonávanýmdôkazom.Právokaždého

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety
Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo
veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o

ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Hodnotiac
postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií, ako i vyššie popísaného postupu je významné, že
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinnú na plnenie z titulu spotrebiteľskej
úverovej zmluvy. V nadväznosti na tento exekučný titul a podnet dovtedajšej exekútorky exekučný súd
pristúpil k jeho preskúmaniu, v rámci čoho vyzval navrhovateľa ako oprávneného na doloženie zmluvy

o úvere. Následne dňa 06. 03. 2007 exekučný súd uznesením návrh na zmenu exekútora zamietol,
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. V jeho postupe s ohľadom na okolnosti danej veci preto
nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy. Tento záver je súladný i s konštantnou judikatúrou Ústavného
súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa síce prihliada na

lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie sa automaticky nepovažuje za
porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti
danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom
na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch
postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I.
ÚS 63/00, I. ÚS 16/02).Samotné zistenie, že k rozhodnutiu o návrhu na zmenu exekútora exekučným súdom došlo po
uplynutí zákonnej lehoty, však ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zák. č.
514/2003 Z.z.. Podľa zhora podaného výkladu odvolacieho súdu, musia byť totiž splnené i ďalšie

dva predpoklady, a to: vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť medzi
konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou, na preukázanie ktorých
predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno práve navrhovateľa. V danom prípade si navrhovateľ svoju
dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov. Ním predkladané
tvrdenia o vzniku škody vo výške 175 eur, predstavujúce náhradu účelne vynaložených nákladov

spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období medzi
doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím exekučného súdu o tomto návrhu,
odvolací súd považuje za zavádzajúce. Vychádzajúc z elementárnej logiky veci totiž navrhovateľ ako
právnická osoba, ktorej náplňou činnosti, ako je všeobecne známe, je práve vymáhanie pohľadávok,
nesporne na zabezpečenie svojej bezporuchovej činnosti musí viesť databázu vymáhaných pohľadávok
prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne zániku iným spôsobom a to aj

v dobe, keď už exekútor je poverený vykonaním exekúcie. Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti
so správou týchto pohľadávok, administratívnymi prácami, udržiavaním informačného systému, atď.
tak nepredstavujú zmenšenie majetku navrhovateľa v čase nerozhodnutia súdu o návrhu na zmenu
exekútora. Podstatným v tomto smere ale je to, že exekučný súd na základe žiadosti dňa 06. 03. 2007
poveril vykonaním exekúcie súdnu exekútorku JUDr. Alenu Szalayovú, ktorá mala povinnosť vykonávať

úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky navrhovateľa ako oprávneného v danom exekučnom konaní
v súlade s Exekučným poriadkom, totožne ako i oprávneným navrhovaný iný exekútor. Navrhovateľom
avizované náklady na úkony predstavujúce škodu by mu preto vznikli bez ohľadu na to, ktorý exekútor
exekúciu vykonával. Za danej situácie niet tak príčinnej súvislosti medzi konaním exekučného súdu a
navrhovateľom tvrdenou škodou. Rovnako tak i vznikom nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa z

ním predkladaných dôvodov, ktoré naviac bez ponúknutia dôkazu o tom sú len v rovine teoretických
úvah.Odvolacísúdsapretostotožnilsprávnymnázoromprvostupňovéhosúduotom,ženerozhodnutím
o zmene exekútora v zákonnej lehote nemohol navrhovateľovi ako účastníkovi exekučného konania
vzniknúť stav právnej neistoty a škoda, ktorú si uplatňuje.

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci navrhovateľ ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa § 221 ods. 1
písm. f/ OSP nezistil, pričom i ďalšie skutočnosti vytýkané navrhovateľom v jeho odvolaní sú buď bez
právneho významu alebo sa preskúmavaného rozsudku vôbec netýkajú.

Predmetom tohto odvolacieho konania je i uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým uložil navrhovateľovi
povinnosť v lehote 3 dní od jeho právoplatnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 20,- eur
a to príkazom na úhradu na označený účet súdu s tým, že súdny poplatok je vyrubený podľa § 5 ods.
1 písm. a/, § 6 ods. 1,§ 7 ods. 10 a § 8 ods. 4 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a položky č.

7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Aj toto uznesenie včas podaným odvolaním napadol navrhovateľ a žiadal, aby odvolací súd uznesenie
súdu prvého stupňa zrušil. Napadnuté uznesenie označil za nepreskúmateľné pre úplnú absenciu
dôvodov jeho vydania. V tejto súvislosti poukázal na to, že prvostupňový súd len uviedol, že súdny

poplatok je vyrubený podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, ktorá však určuje len poplatok za žalobu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom a nie i spoplatnenie ďalších úkonov vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie
a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. V tejto súvislosti poukázal i na

dôvodovúsprávukhlavnémunávrhuzákona,ktorýmsameníadopĺňazák.č.145/1995Z.z.osprávnych
poplatkochatojejčl.II.bod3,podľaktoréhožalobysabudúspoplatňovaťpodľapoložkyč.1Sadzobníka
súdnych poplatkov, ako i odôvodnenie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu časti poslancov, ktorým
došlo k zavedeniu spoplatnenia žaloby paušálnym poplatkom 20,- eur. Argumentoval, že v danom
prípadepodalprotirozsudkuodvolanieaniežalobu,apretonemoholbyťvyzvanýnazaplateniesúdneho

poplatku za jeho podanie, keďže súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich
súdnemu poplatku. Argumentačne svoje závery podoprel i rozsudkom NS SR z 29. 03. 2007 sp. zn.
4Cdo 39/2007. Tvrdil, že v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. mu bola uložená poplatková povinnosť, i keď
ju nemal, keďže nie je jasne a jednoznačne stanovená týmto zákonom poplatková povinnosť za podanieodvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímalebo
nesprávnymúradnýmpostupom,pričompoužitieanalógielegisvprípadochvyrúbeniasúdnehopoplatku
vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy je vylúčené. Takéto konanie zo strany súdu označil za zásah do jeho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12
ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na
základe zákona. Naviac podľa ust. § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo
za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i

keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. V danom prípade konanie začalo pred 01. 10. 2012, a preto v
súvislosti s podaným odvolaním je potrebné aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012, dokedy bolo
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ Zákona o súdnych poplatkoch od
poplatku vecne oslobodené.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len „Zákon o súdnych poplatkoch“) súdne poplatky (ďalej len „poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony
alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
(ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra
trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ (§ 5 ods. 1 písm. a/ Zákona
o súdnych poplatkoch).

Podľa § 6 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom

zo základu poplatku (ďalej len „percentná sadzba“) alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku (§ 6 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch).

Podľa § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu Zákona o súdnych poplatkoch bod I. poplatky
vyberané v občianskom súdnom konaní, položka 7 písm. a) zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je súdny
poplatok 20 eur.

Úvodom je potrebné poznamenať, že do účinnosti novely Zákona o súdnych poplatkoch vykonanej zák.
č. 621/2005 Z. z. boli podľa § 4 ods. 1 písm. c/ súdne konania vo veciach náhrady škody spôsobenej
rozhodnutímorgánuštátualebojehonesprávnymúradnýmpostupomoslobodenéodpoplatku.Uvedená
novela však od 01. 01. 2006 toto vecné oslobodenie vypustila, čo dôvodová správa odôvodnila reakciou
na neúmerný nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

Zároveň v Sadzobníku súdnych poplatkov v položke 7a bol zavedený nový paušálny poplatok za žaloby
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom vo výške 3.000,-Sk. Ďalšou novelou Zákona o súdnych poplatkoch vykonanou zák.
č. 273/2007 Z. z. účinného od 01. 07. 2007 bolo ust. § 4 ods. 1 doplnené o písm. k/, ktorým bolo
opätovne zavedené oslobodenie súdnych konaní vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku zároveň
s vypustením položky 7a zo Sadzobníka súdnych poplatkov. Posledná zmena v tomto smere bola
uskutočnená zák. č. 286/2012 Z. z., ktorým sa zmenil Zákon o súdnych poplatkoch s účinnosťou od
01. 10. 2012 a ktorým bolo z ust. § 4 ods. 1 vypustené písm. k/ a v Sadzobníku súdnych poplatkochza položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je sadzba
poplatku 20,- eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele na nárast právne

neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. na súdoch. Znamená to potom,
že po 01. 10. 2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od poplatkovej povinnosti,
a preto navrhovateľovi v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý je v zmysle § 2 ods. 1 písm.
a/ Zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych

poplatkoch poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle § 2 ods. 4
Zákona o súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie, ktorým
obdobne poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vzniká podaním odvolania a dovolania. V tomto
smere navrhovateľom predkladané úvahy, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom a nie i ďalšie úkony vo veci samej, akým je i odvolanie, odvolací súd nezdieľa. V tejto súvislosti

poznamenáva, že tieto nielenže sú rozporné s vyššie citovanou zákonnou úpravou, ale je ich potrebné
hodnotiť ako tendenčné a účelové, keď zákonodarca nad akúkoľvek pochybnosť v Zákone o súdnych
poplatkoch za poplatníka v odvolacom konaní označuje odvolateľa a ani poznámka k položke 7a v
Sadzobníku súdnych poplatkov jeho poplatkovú povinnosť nevylučuje, resp. neurčuje iný režim (ako
napr. poznámka k položke 13, spoločná poznámka k položkám 1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16, poznámka k položke

9, atď.). I keď tvrdenie navrhovateľa o vylúčení analógie v poplatkových veciach je súladné s ustálenou
judikatúrou a odvolací súd ho ani nespochybňuje, uložením poplatkovej povinnosti za odvolanie voči
rozhodnutiu vo veci samej v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nedochádza tak k svojvoľnému rozširovaniu
okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti a ani k použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho

poplatku. Neobstojí ani poukaz navrhovateľa na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 39/2007
riešiaci právnu otázku, ktorá na daný prípad nedopadá.

Za situácie, že v prejednávanej veci ide o konanie na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom začaté na návrh

navrhovateľa dňa 28. 09. 2012, t.j. pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z. a že odvolanie proti
zamietajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa podal navrhovateľ dňa 07. 05. 2014, t.j. po jeho účinnosti,
je potom potrebné posúdiť vznik poplatkovej povinnosti navrhovateľa ako odvolateľa i z hľadiska
prechodnéhoustanoveniakúpravámúčinnýmod01.10.2012ato§18caZákonaosúdnychpoplatkoch.
Pri výklade tohto ustanovenia nemôže byť sporu o tom, že zmyslom tam uvedenej úpravy je vyňať

niektoré úkony alebo konania z režimu spoplatňovania založeného zák. č. 286/2012 Z. z. Pre danú
vec je preto určujúcim hľadiskom zaradenie úkonu, ktorý sa má spoplatniť pod niektorú z častí tejto
zákonnej definície. Pri snahe o zodpovedanie tejto otázky si treba uvedomiť, že právna úprava súdnych
poplatkov pracuje s legislatívnou skratkou „poplatkový úkon“, pod ktorú zahŕňa jednotlivé úkony alebo
konania súdov vykonávané na návrh a tiež úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry. Pretože

odvolanie je úkonom účastníka konania, je vylúčené, aby mohlo byť úkonom orgánu štátnej správy
súdov alebo prokuratúry a rovnako tak nie je ani návrhom na vykonanie určitého úkonu súdom. Z
charakteru odvolania vyplýva, že je návrhom na začatie osobitného konania a to konania odvolacieho.
V súvislosti s poplatkovou povinnosťou navrhovateľa za odvolanie je takto potom rozhodujúce, či
odvolacie konanie bolo začaté do 30. 09. 2012. Preukázateľne v tomto prípade odvolacie konanie

začalo podaním odvolania navrhovateľom dňa 07. 05. 2014 a teda navrhovateľovi v súvislosti s podaním
odvolania vznikla poplatková povinnosť. Preto správne súd prvého stupňa napadnutým uznesením
vyrúbil navrhovateľovi za podané odvolanie súdny poplatok aplikujúc tak platnú právnu úpravu účinnú
v čase vzniku poplatkovej povinnosti a rovnako tak správne stanovil i výšku súdneho poplatku v sume
20,- eur v súlade s položkou 7 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov.

Reagujúc na námietku navrhovateľa uvádzanú v jeho odvolaní o nepreskúmateľnosti napadnutého
uznesenia súdu prvého stupňa, odvolací súd len dodáva, že i keď súčasťou základného práva účastníka
súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods.
1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je

i riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, tomuto právu zodpovedá i odôvodnenie rozhodnutia, ktoré
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (porovnaj IV. ÚS 115/03). Podstatousúdneho rozhodnutia je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv a nie prepiaty
formalizmus pri vyhotovení súdneho rozhodnutia. Hodnotiac preskúmavané uznesenie súdu prvého
stupňa vo svetle týchto záverov, odvolací súd považuje tvrdenie navrhovateľa o jeho nepreskúmateľnosti

za nedôvodné. Predmetné rozhodnutie totiž obsahuje zákonom požadované náležitosti podľa § 169
ods. 1 OSP a to označenie súdu, ktorý ho vydal, účastníkov konania a veci, výrok, odôvodnenie a
poučenie o odvolaní, ako i deň a miesto vydania uznesenia. Z jeho odôvodnenia (bez ohľadu na to, že
nie je obsiahnuté v oddelenej časti s výslovným uvedením nadpisu Odôvodnenie) tiež nad akúkoľvek
pochybnosť plynie, že súdny poplatok bol navrhovateľovi vyrúbený za odvolanie, v akej výške a podľa

akého ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch (položka č. 7a sadzobníka).

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd obe napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a

§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.