Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. júl 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoE/62/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115207116
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6115207116.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia
s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, proti povinnému: A. W., nar. XX.
XX. XXXX, G. XXXX/XX, XXX XX N. N., štátny občan SR, na vymoženie pohľadávky v sume 2.833,92
€, s prísl., ktoré začalo pred súdnym exekútorom Mgr. Ing. Ivanom Šteinerom, PhD., Exekútorský úrad
Nové Mesto nad Váhom, Lipová 7, 915 01 Nové Mesto nad Váhom, pod sp. zn. EX 452/15, o žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na odvolanie oprávneného zo dňa 05.
05. 2015 proti uzneseniu Okresného súdu v Banskej Bystrici
č. k. 2Er/927/2015-10 zo dňa 16. 04. 2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietol.

V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol: ,,Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej
na vymoženie pohľadávky vo výške 3 295,17 Eur s príslušenstvom a to na základe rozhodcovského
rozsudku Rozhodcovského súdu Bratislava č. k. 15718/14 zo dňa 18.11.2014 (ďalej len "rozhodcovský
rozsudok"). K návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený pripojil aj fotokópiu Zmluvy o revolvingovom

úvere č. 8500034317 zo dňa 05.11.2013 vrátane Všeobecných podmienok poskytnutia úveru.

Súdny exekútor požiadal tunajší súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v prospech oprávneného proti povinnému, na vymoženie pohľadávky vo výške 2 833,92 Eur
s príslušenstvom.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok") súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd

zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Súd v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ich súlad so zákonom. Súd najmä
skúmal v súlade s právnym názorom vyjadreným v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (uznesenia so sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa
13. 10. 2011, sp. zn. 3Cdo/74/2012 zo dňa 10. 01. 2013 a 5Cdo/232/2012 zo dňa27. 02. 2013), či bola právomoc rozhodcovského súdu založená na platne uzavretej rozhodcovskej
doložke.

Za týmto účelom súd preskúmal listiny predložené oprávneným, z ktorých vyplýva, že oprávnený a
povinný uzatvorili dňa 05. 11. 2013 zmluvu o revolvingovom úvere
a rozhodcovskú zmluvu, na základe ktorej akékoľvek spory medzi zmluvnými stranami vyplývajúce
zo zmluvy o revolvingovom úvere budú riešené pred príslušným súdom v súdnom konaní alebo v
rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom Slovenský arbitrážny súd alebo Victoria

rozhodcovský súd v Banskej Bystrici.

Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy o úvere (ďalej len "OZ"), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 OZ, za individuálne dojedané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal
spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 OZ, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi stranami

sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú
najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Súd považoval zmluvu o revolvingovom úvere uzatvorenú medzi oprávneným
a povinnou za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení, nakoľko v
tejto zmluve vystupuje oprávnený ako dodávateľ, ktorého predmetom podnikateľskej činnosti je aj
poskytovanie úverov a pôžičiek nebankovým spôsobom, naopak, povinný pri uzatváraní zmluvy nekonal

v rámci podnikateľskej alebo obchodnej činnosti, ale vystupoval ako fyzická osoba (nepodnikateľ)
označený v zmluve rodným číslom.

Pokiaľ ide o uzavretú rozhodcovskú zmluvu, jej praktickým dôsledkom je napriek jej formálnemu zneniu
to, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred súdom. Alternatíva, že z rozhodcovskej

zmluvy vyplýva aj možnosť riešiť spor pred príslušným súdom v súdnom konaní, neodstraňuje značnú
nerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa(povinného),pretože
možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor, teda ak sa
rozhodne sám stať žalobcom
a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať. Vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy je

zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským súdom
alebo súdom bude takmer vždy dodávateľ (oprávnený), nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej
strane zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na
podanie žaloby zo strany spotrebiteľa, keďže dominantnou je v tomto prípade povinnosť spotrebiteľasplácať poskytnutý úver. Možnosť iniciovania sporu z uzavretých zmlúv zo strany spotrebiteľa je teda
skôr teoretická. Vzhľadom na to, že ako žalobca bude vo väčšine prípadov vystupovať dodávateľ, takto
formulovanourozhodcovskoudoložkoupraktickynanútipodrobeniesaprávomocirozhodcovskéhosúdu

v dôsledku výberu medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu vykonaného
dodávateľom ako silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu.

Súd ďalej skúmal, či bola uzavretá rozhodcovská zmluva individuálne dojednaná.
V zmysle § 53 ods. 3 OZ ťaží v tomto prípade dôkazné bremeno dodávateľa (oprávneného), preto

mu dal súd možnosť vyjadriť sa k rozhodcovskej zmluve a vyzval ho, aby preukázal, že táto bola
individuálne dojednaná. Na výzvu súdu oprávnený uviedol, že povinný nemusel prijať návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy, pretože táto predstavuje samostatný právny úkon a jej prijatie bolo možnosťou,
nie povinnosťou, povinného. Argumentácia oprávneného je v podstate založená len na tom, že zmluva
je uzatvorená ako samostatný právny úkon, čo však súdu vyplýva len z toho, že rozhodcovská zmluva
je vyhotovená na osobitnej listine. Táto argumentácia nemôže obstáť, pretože je irelevantné, či je

rozhodcovská zmluva (doložka) podpísaná ako súčasť "hlavnej" zmluvy alebo osobitne. Súd uvádza, že
v danom prípade je rozhodcovská zmluva, rovnako ako zmluva o revolvingovom úvere, pripravená na
predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje a povinný nemal možnosť žiadnym
spôsobom zmeniť jej obsah a taktiež podpísal obidve uvedené zmluvy v ten istý deň, čo vzbudzuje
dôvodnépochybnostiotom,čipovinnémunebolarozhodcovskázmluvapredloženásúčasnesozmluvou

o revolvingovom úvere a uzavretie tejto zmluvy nebolo zároveň podmienené uzavretím rozhodcovskej
zmluvy bez možnosti ju odmietnuť, či ovplyvniť jej obsah. Súd v súlade s judikatúrou Najvyššieho
súdu uvádza, že oprávnený mal predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým
spôsobom, aby bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby, ako aj poskytnúť
mu informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená a aké dôsledky má riešenie sporov pred

rozhodcovským súdom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo/9/2012).
Z uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy však takéto informácie nevyplývajú. Súd má vzhľadom na vyššie
uvedené za to, že tvrdenia oprávneného nerozptyľujú vyššie uvedené pochybnosti,
a teda nepostačujú na unesenie jeho dôkazného bremena o individuálne dojednanej rozhodcovskej
zmluve. V tomto smere súd odkazuje aj na právny názor vyslovený v uznesení Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. 3CoE/18/2014 zo dňa 05. 03. 2014, ktorý riešil obdobnú situácia a uviedol, že
rozhodcovská zmluva musí byť uzavretá v takej podobe, aby
z nej bolo dostatočne zrejmé, že povinný mal možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie
sporov v rozhodcovskom konaní. (V súvislosti s výzvou súdu na preukázanie individuálne dojednanej
rozhodcovskej doložky v zmysle § 53 ods. 3 OZ oprávnený uviedol, že mu nie je zrejmé, prečo ho súd

vyzval na vyjadrenie sa len k tomuto zákonnému ustanoveniu. Súd takto postupoval práve na základe
vyššie citovaného ustanovenia § 53 ods. 3 OZ v zmysle ktorého je dôkazné bremeno na preukázanie
toho, že zmluvná podmienka bola individuálne dojednaná, na dodávateľovi. Svojou výzvou dal súd
oprávnenému možnosť na preukázanie tejto skutočnosti.)

Medzi neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve zaraďuje OZ aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v
rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Znenie rozhodcovskej doložky síce neodporuje
doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak s poukazom na vyššie uvedené svojimi dôsledkami
sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis).

Preto takto uzatvorenú rozhodcovskú doložku súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Vzhľadom na znenie ustanovenia § 53 ods. 5 OZ, sú neprijateľné podmienky
v spotrebiteľských zmluvách absolútne neplatné. V zmysle citovaného ustanovenia § 39 OZ je absolútne
neplatný aj právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom obchádza zákon. Na absolútnu neplatnosť

právneho úkonu prihliada súd z úradnej povinnosti (ex offo), teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti
spotrebiteľ (povinný) dovolával. Na základe vyššie uvedeného dospel súd k záveru, že rozhodcovská
zmluva je absolútne neplatná, nakoľko obchádza ustanovenia zákona o neprijateľných zmluvných
podmienkach.

Oprávnený v tejto súvislosti argumentoval dôvodovou správou, ktorú priložil k svojmu vyjadreniu, podľa
ktorej ustanovenie, ktoré núti spotrebiteľa, aby riešil svoje spory výlučne
v rozhodcovskom konaní, nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky, len dáva možnosť
spotrebiteľovi uplatniť svoje práva nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale aj na súde.Súd v prvom rade uvádza, že v oficiálnej dôvodovej správe dostupnej na internetovej stránke Národnej
rady Slovenskej republiky nie je nijaká bližšia interpretácia ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) OZ, len sa v
nej uvádza, že sa do zákona dopĺňajú nové body (neprijateľné podmienky), ktoré neboli transponované

zo smernice č. 93/13/ES
o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Dokument priložený oprávneným je
len pozmeňovací návrh poslanca NR SR Ing. Mariana Záhumenského. Nech by však bolo znenie
dôvodovej správy akékoľvek, z vyššie uvedených ustanovení OZ jednoznačne vyplýva, že neprijateľnou
podmienkou je aj zmluvné ustanovenie uvedené v § 53 ods. 4 písm. r) OZ

a v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 OZ sú neprijateľné podmienky neplatné. To znamená, že ak súd raz
ustáli, že nejaké dojednanie medzi spotrebiteľom a dodávateľom je neprijateľnou podmienkou, je toto
dojednanie ako celok absolútne neplatné.

Predpokladom na zákonné vedenie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia po materiálnej aj
formálnej stránke. Súčasťou predpokladov na vykonateľnosť exekučného titulu je, že exekučný titul bol

vydaný orgánom, ktorý mal na jeho vydanie právomoc
a v prípade ak nie, ide o právny akt nulitný, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať, takýto akt
nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval (uznesenie NS SR 3MCdo/20/2008 zo dňa
22. 04. 2009). Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)

rozhodcovského rozsudku (Uznesenie NS SR
sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21. 03. 2012). Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie je
v predmetnej veci založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní
exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, a preto v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Poprávoplatnostitohtorozhodnutiasúdrozhodnevzmysle§44ods.3Exekučnéhoporiadkuozastavení
a trovách exekučného konania“.

Proti uzneseniu odvolanie podal oprávnený. Vo všeobecnosti konštatuje, že postup exekučného súdu

nemá oporu v žiadnom ustanovení Právneho poriadku a z napadnutého uznesenia skôr vyplýva
tendencia nepripustiť výkon exekúcie len preto, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok.

Spotrebiteľ je z pohľadu uzatvárania jednotlivých zmlúv, transakcií, či vykonávania úkonov (v zmysle
definície podľa bodu 18 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/29) chápaný ako

osoba, ktorá je v rozumnej miere dobre informovaná, vnímaná a obozretná. Európske právo nepribližuje
chápanie tohto pojmu na úroveň subjektu zbaveného, či obmedzeného spôsobilosti na právne úkony.

Začatie rozhodcovského konania kýmkoľvek zo zmluvného vzťahu - nemôže byť rozhodujúca
skutočnosť pre posúdenie platnosti, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy. Daná okolnosť v čase vzniku

rozhodcovskej zmluvy nejestvuje.

Odvolateľ považuje za argument v prospech prípustnosti uzavretia rozhodcovskej zmluvy, príp.
rozhodcovskej doložky dôvodovú správu k ustanoveniu, podľa ktorej cieľom úpravy je umožniť
spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje právo. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej

doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná
úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti
celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle
dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči
dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne aj

v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude z navrhovaného
ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené teda v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť
celej rozhodcovskej doložky.

Rozhodcovská zmluva predstavuje individuálnu dohodu, ktorá nie je (resp. nebola) podmienkou

uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere s rovnakým číslom.Exekučný súd vychádza z ničím nezdôvodniteľnej domnienky, kedy predloženie pretlačenej zmluvy
súčasne zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, by automaticky malo znamenať, že nejde o individuálnu
dohodu.

Postup uzatvárania akejkoľvek zmluvy primárne vyplýva z právnej úpravy mechanizmu uzatvárania
zmluvy. Nie je celkom zrejmé, ako si súd predstavuje znenie rozhodcovskej zmluvy bez dohody
zmluvných strán o tom, ktorý rozhodcovský súd bude spory zo zmluvy o úvere riešiť s dodržaním
ustanovení Občianskeho zákonníka o určitosti a zrozumiteľnosti právneho úkonu.

Otázku jednostranného ,,zrušenia“ rozhodcovskej zmluvy spotrebiteľov už posudzoval aj Najvyšší súd
SR, ktorý v uznesení zo dňa 22. 11. 2012 sp. zn. 3 MCdo 14/2011 uviedol, že zo spisu (č. l. 34) vyplýva,
že bod 4.9.2. Všeobecných podmienok ustanovovalo, že ,,klient má právo odmietnuť rozhodcovskú
doložku uvedenú v bode 4.9.1. do 30 dní od účinnosti týchto Obchodných podmienok, alebo do 30 dní
od uzavretia zmluvného vzťahu s bankou“. Z textu teda vyplýva, že rozhodcovskou doložkou bolo síce

dojednané, že spory z daného právneho vzťahu bude prejednávať a rozhodovať rozhodcovský súd,
spotrebiteľ mal ale podľa všetkého bodom 4.9.2 Všeobecných podmienok založené právo, aby v určenej
lehote dodatočne po uzavretí zmluvy - jednostranne ,,odmietol rozhodcovskú doložku“, a tým dosiahol
akési anulovanie tejto časti dohody zmluvných strán.

Rozhodcovská zmluva neobsahuje žiadnu neprijateľnú podmienku.

Odvolateľ na podporu svojej argumentácie poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 43CoE/372/2013; 1CoE/320/2013, ako aj uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8CoE/4/2014.
Oprávnený teda tvrdí, že právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci bola daná.

Navrhol, aby krajský súd uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň
si uplatnil trovy odvolacieho konania.

Vyjadrenie podané nebolo.

Krajský súd, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.
s. p. ako vecne správne.

V danej veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia súdu

prvého stupňa. Z obsah spisu vyplýva, že procesný súd sa správne vysporiadal so všetkými námietkami
oprávneného, keď rozhodol v zmysle enunciátu uznesenia. Dôvody, pre ktoré tak urobil okresný súd
správne a podrobne rozobral v odôvodnení svojho uznesenia. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu
stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2).

Na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu oprávneného Krajský
súd dodáva.

Odvolateľ nenamieta skutkové zistenia súdu prvého stupňa, namieta však správnosť právneho záveru,
ku ktorému okresný súd dospel.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že už viacerými rozhodnutiami Ústavného ako aj Najvyššieho
súdu bolo zdôraznené, že pokiaľ odvolateľ prezentuje iný právny názor, než z ktorého pri rozhodnutí
vychádzal súd nižšieho stupňa, nie je táto skutočnosť automaticky dôvodom na zmenu alebo zrušenie
rozhodnutia nižšieho súdu.

Argumentácia odvolateľa by prichádzala do úvahy iba v prípade, ak právne posúdenie súdom nižšieho
stupňa by bolo vyslovene nesprávne a neakceptovateľné.

Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci Abdullayev proti Rusku uviedol, že v záujme právnej

istoty, implicitne zhrnutej v čl. 6 Dohovoru, by rozsudky mali zostávať vo všeobecnosti ,,nedotknuté“. K
ich zrušeniu by malo dochádzať iba za účelom nápravy zásadných vád. Fundamentálnym pochybením,
ktoré ospravedlňuje zrušenie rozhodnutia, je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva napr. omyl v
právomoci, vážne porušenie súdneho procesu, alebo zneužitie právomoci.Za fundamentálne pochybenie ale nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva
odlišné právne názory (dve odlišné právne posúdenia).

Prieskumná právomoc by vyšší súd mal vykonávať len na nápravu zásadných justičných pochybení a
nesprávneho výkonu spravodlivosti, ale nie na nové prejednávanie veci.

Odvolací súd považuje za vhodné reagovať aj na argument oprávneného, že spotrebiteľ v zmysle

definície bodu 18 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/29 je chápaný ako
osoba, ktorá je v rozumnej miere dobre informovaná, vnímaná a obozretná. Tu ďalej odvolateľ
ironicky argumentuje, že Európske právo nepribližuje chápanie pojmu spotrebiteľ, na úroveň subjektu
zbaveného, či obmedzeného v spôsobilosti na právne úkony, nespôsobilého a neschopného chápať
význam a dôsledky vlastného konania, poučenia daného tretím subjektom a pod.

Už v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/1/2012 Najvyšší súd uviedol, že princíp ,,vigilantibus iura skripta sunt“
v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je
ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov,
realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka podrobnej (až detailnej)
znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho

nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.