Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. apríl 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/909/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112216915
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2112216915.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Holiča a sudkýň JUDr.

Gabriely Briškovej a JUDr. Zlatice Javorovej vo veci žalobcov: 1/ M. Y., nar. X. Z. XXXX, bytom O. XXX,
2/ maloletá W. Y., nar. XX. M. XXXX, bytom O. XXX, 3/ maloletý O. Y., nar. XX. M. XXXX, bytom O. XXX,
všetci zastúpení splnomocnenkyňou: EQUIDEM - advokátska kancelária, s.r.o., Trnava, Hornopotočná
1, IČO: 36 869 031, proti žalovanej: Fakultná nemocnica Trnava, Trnava, A. Žarnova 11, IČO: 00 610
381, zastúpenej splnomocnenkyňou: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s. r. o., Trnava, Hlavná
31, IČO: 36 865 281, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej: KOOPERATIVA poisťovňa,
a.s. Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, o náhradu nemajetkovej

ujmy vo výške 150.000,- eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 6.
mája 2015 č. k. 19C/96/2012-187 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .

V časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobcom 1/, 2/, 3/ náhradu trov konania vo výške 632,39 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku, k rukám splnomocnenej zástupkyne žalobcov.

Žalobcom 1/, 2/, 3/ nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi 1/ sumu
100.000 eur, žalobkyni 2/ sumu 35.000 eur a žalobcovi 3/ sumu 15.000 eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a priznal im náhradu trov konania vo výške 635,39 eur k rukám ich splnomocnenej zástupkyne,
splatnej do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 11, § 13 ods.
2, 3, § 15 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), § 4
ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním

zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov). Vecne zdôvodnil
porušením povinností žalovanej, ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, neposkytnutím správnej
zdravotnej starostlivosti po pôrode nebohej G. Y. (manželky žalobcu 1/ a matky maloletých žalobcov
2/ a 3/), čo malo za následok jej smrť. K. Y. bola prijatá na gynekologicko-pôrodnícku kliniku žalovanej
14. júla 2011 o 16:12 hod. s diagnózou parturiens - rodička. Napriek bezkomplikovaného priebehu
pôrodu ukončeného o 21:45 hod. došlo k úmrtiu menovanej, pričom bezprostrednou príčinou smrti

bol šokový stav a zlyhanie cirkulácie na základe vykrvácania do dutiny brušnej. Dôvodom krvácania
(prvotnou príčinou smrti) bola nerozpoznaná prasklina jazvy maternice po predchádzajúcom cisárskom
reze. Z výsledku šetrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vyplývalo, že po každom
spontánnom pôrode po predchádzajúcom cisárskom reze, je nutné vykonať digitálnu revíziu (vyšetrenieprednej steny maternice, za účelom vylúčenia jej ruptúry). Hypotenzia a tachykardia spolu s poklesom
hemoglobínu u menovanej a to aj s pohľadom na anamnézu cisárskeho rezu a vykonanej manuálnej
lýze placenty, svedčili pre možné krvácanie do dutiny brušnej. Eventuálne krvácanie bolo možné

jednoducho a rýchlo overiť USG vyšetrením, ktoré by potvrdilo, resp. vylúčilo prítomnosť tekutiny v
dutine brušnej a umožnilo by aj overiť, či je dutina maternice prázdna a či je predná stena maternice
celistvá. Nevykonanie USG vyšetrenia (ako jednoduchej a dostupnej metódy), resp. neskorú realizáciu
CTvyšetrenia,bolotrebapovažovaťzaneadekvátnypostupprimonitorovanístavusoznámkamirozvoja
hypovolemického (vznikajúceho z dôvodu strát cirkulujúceho objemu krvi) šoku, nereagujúceho na

liečbu.Nediagnostikovaniekrvácanianásledneviedlokrozvojukomplikácií,majúcichzanásledokúmrtie
rodičky. Zaužívané štandardné diagnostické postupy neboli dostatočne využité (USG vyšetrenie, skoršia
realizácia CT vyšetrenia, MR), čo viedlo ku skutočnosti, že adekvátne liečebné postupy nemohli byť
aplikované v plnom rozsahu. Časový priestor na diagnostické a aj liečebné zákroky pritom existoval a
bol dostatočne dlhý. Úrad preto konštatoval porušenie ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.
z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a

doplnení niektorých zákonov. Súd prvého stupňa konštatoval aj vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného
v konaní, z dôvodu, že K. Y. bola prijatá do ústavnej starostlivosti zdravotníckeho zariadenia, akým je
fakultná nemocnica, pričom zásah do práv bol spôsobený zamestnancom žalovanej, ktorý za zavinený
postup non lege artis je v zodpovednostnom vzťahu voči svojmu zamestnávateľovi (teda žalovanej podľa
pracovnoprávnych predpisov). Porušením zákonných povinností poskytovateľa zdravotnej starostlivosti,

ktoré malo za následok smrť K. Y., bola preukázaná aj príčinná súvislosť medzi uvedenými dvoma
atribútmi zodpovednosti za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcov. Závažný
neoprávnený zásah konkrétne spočíval v závažnom narušení súkromného a rodinného života žalobcov,
keď smrťou manželky (žalobca 1/) navždy stratil možnosť viesť rodinný a súkromný život, vrátane
výchovy detí, spolu s manželkou ako so ženou, s ktorou si založil rodinu. Žalobkyňa 2/ mala v čase

úmrtia 4 roky, bola teda v útlom veku, kedy je matka pre dieťa nenahraditeľná. Žila od narodenia
s matkou a bolo medzi nimi vytvorené citové puto. Žalobca 3/ navždy stratil možnosť poznať svoju
matku a žiť s ňou. Obidve deti stratili navždy možnosť vyrastať v úplnej rodine so svojimi rodičmi.
Trauma zo smrti manželky a matky je preto neodstrániteľná. Smrť K. Y. teda nezvratne zasiahla do
života jej najbližších, čím je celá rodina ochudobnená a ide o nenapraviteľný stav. Pri určení výšky

peňažnej náhrady súd prvého stupňa prihliadal na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, ako i na
nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, ktorého
následkombolasmrťmanželkyamatkyžalobcov,ajnadôsledkyvyvolanéjejsmrťou.Súdprvéhostupňa
zdôraznil, že sa jednalo o obzvlášť hrubé zanedbanie zdravotnej starostlivosti, keď časový priestor na
diagnostické aj liečebné zákroky existoval a bol dostatočne dlhý. V prípade, kedy bolo nutné vykonať

digitálnu revíziu dolného segmentu prednej steny maternice, za účelom vylúčenia ruptúry maternice, toto
vyšetrenie nebolo vopred vôbec vykonané. Námietku premlčania vzneseného žalovanou voči nároku
uplatňovaného maloletými žalobcami súd prvého stupňa kvalifikoval ako nedôvodnú. Návrh na vstup
maloletých žalobcov ako ďalších účastníkov do konania a uplatnenie ich nároku na zaplatenie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch bol prednesený splnomocnenou zástupkyňou na súdnom pojednávaní

dňa 12. marca 2014 a keďže konanie sa podľa § 79 ods. 1 veta prvá O. s. p. (Občiansky súdny poriadok
č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) začína na návrh, uvedeným dňom 12. marca 2014
bol predmetný nárok uplatnený žalobcami 2/ a 3/, a to počas plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej
doby (§ 101 O. z.). Skutočnosť nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o pripustení vstupu žalobcov 2/
a 3/ do konania, bol bez právneho významu vo vzťahu k posúdeniu začatia konania o nárokoch žalobcov

2/, 3/ a v prípade nepripustenia ich vstupu, o ich nároku by muselo byť rozhodnuté v samostatnom
konaní, ktoré sa považuje za začaté dňom podania ich návrhu na súd prvého stupňa (prednesený na
súdnom pojednávaní dňa 12. marca 2014). Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvého stupňa
odôvodnil poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. a teda úspechom žalobcov 1/, 2/, 3/, pričom
trovy pozostávali z trov právneho zastúpenia 635,39 eur (tarifná hodnota podľa § 10 ods. 8 vyhlášky č.

655/2005Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátovzaposkytovanieprávnychslužiebvzneníneskorších
predpisov, vo veci ochrany osobnosti predstavovala 2.000 eur, t. j. tarifná odmena za 1 úkon právnej
služby činila sumu 91,29 eur; trovy právneho zastúpenia boli priznané za nasledovné úkony: prevzatie
a príprava zastúpenia 28. marca 2012, zastupovanie na pojednávaní 22. apríla 2013, odročené bez
prejednania veci, t. j. 1 základnej sadzby tarifnej odmeny činila 22,82 eur, zastupovanie na pojednávaní

22. mája 2013, písomné vyjadrenie vo veci samej z 19. februára 2014, zastupovanie na pojednávaní
dňa 12. marca 2014, zastupovanie na pojednávaní 6. mája 2015, režijný paušál v roku 2012 á 7,63 eur,
2x v roku 2013 á 7,81 eur, 2x v roku 2014 á 8,04 eur a 1x v roku 2015 á 8,39 eur, náhrada DPH 20%).Proti tomuto rozsudku podala včas odvolania žalovaná navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prostredníctvom svojho právneho zástupcu prejavila ľútosť
nad udalosťou, ktorá sa stala, uznala pochybenie a nikdy ho nespochybnila. Prijala opatrenie voči

zodpovednému lekárovi, ako aj opatrenia v zmysle záverov Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou. Žalovaná sa však nestotožnila s výškou náhrady nemajetkovej ujmy, ktorou ju súd
prvého stupňa zaviazal k úhrade v prospech žalobcov. Náhrada imateriálnej ujmy v peniazoch nie je
náhradou za život, ale slúži k zmierneniu následkov vzniknutej ujmy a pri jej stanovení je smerodajných
niekoľko faktorov (či bol žalovaný pôvodcom zásahu, či k zásahu do práv došlo úmyselne alebo z

nedbanlivosti, či došlo k uspokojeniu v trestnom konaní). Podľa názoru žalovanej je nepochybné, že
žiadna suma priznaná súdom nie je dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu, ani na to, aby nahradila
život človeka. Na rozdiel od českej právnej úpravy právna úprava v Slovenskej republike neobsahuje
vyčíslenie hodnoty ľudského života, preto je potrebné hodnotiť všetky relevantné okolnosti prípadu. Na
podporu svojej argumentácie žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z
27. októbra 2003 sp. zn. 30Cdo 2005/2003, podľa ktorého súd v každom jednotlivom prípade musí

vychádzať z úplného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné
hľadiská.PodľarozsudkuNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz28.apríla1998sp.zn.1Cdo89/97pri
určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch musí súd prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo, tieto môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah
spôsobila. Žalovaná sa nestotožnila ani s odôvodnením súdu prvého stupňa, že žalobca 1/ navždy

stratil možnosť viesť rodinný a súkromný život vrátane výchovy detí spolu s manželkou, so ženou, s
ktorou si založil rodinu. Žalobca 1/ je mladý, zdravý človek, ktorý má stále možnosť nájsť si partnerku, s
ktorou môže zdieľať svoje pocity. Časom je daná možnosť nájsť si ženu, s ktorou by vedel založiť novú
rodinu a viesť spoločný život a spoločné vychovávať jeho dve deti. V konaní nebolo preukázané, že bolo
výraznejšie zasiahnuté do súkromia žalobcu 1/ než do súkromia žalobcov 2/ a 3/. Súd prvého stupňa

preto dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne vec posúdil. Žalovaná tiež poukázala na
absenciu dostatočného odôvodnenia vo vzťahu k závažnosti ujmy spôsobenej žalobcovi 1/, v porovnaní
s ujmou žalobcov 2/ a 3/, s poukazom na výšku náhrady za imateriálnu ujmu (s rozdielnymi násobkami
pri ich vzájomnom porovnaní). Súd prvého stupňa len stroho skonštatoval závažný neoprávnený zásad
do rodinného života žalobcu 1/, v dôsledku čoho označil výšku imateriálnej ujmy ako primeranú. V tejto

časti žalovaná označila napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné. Namietala i nesprávny procesný
postup súdu prvého stupňa, ktorý si mal v zmysle ustanovenia § 92 ods. 1 O. s. p. vyžiadať súhlas
tých účastníkov, ktorí mali na strane žalobcu do konania vstúpiť (splnomocnenkyňa žalobcu 1/ na
pojednávaní 12. marca 2014 navrhla, aby do konania na jeho strane vstúpili ďalší účastníci konania).
Ide o zákonnú podmienku, opomenutie ktorej spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia súdu. Do konania

mali pristúpiť účastníci, ktorí pre nedostatok procesnej spôsobilosti musia byť zastúpení zákonným
zástupcom. Súd prvého stupňa však žalobcu 1/, ako zákonného zástupcu pristupujúcich účastníkov,
nežiadal o udelenie súhlasu so vstupom maloletých detí do konania. Na súdnom pojednávaní dňa 12.
marca 2014, na ktorom bol navrhnutý vstup žalobcov 2/ a 3/ do konania, nebol žalobca 1/ ani prítomný.
Právny zástupca žalobcu 1/ nebol tak v čase podania návrhu splnomocnený účastníkmi, ktorí mali do

konania na základe jeho návrhu vstúpiť a žalobca 1/ mu plnú moc na zastupovanie jeho maloletých detí,
ktoré mali vstúpiť do konania ako žalobcovia 2/, 3/, neudelil. Ustanovenie § 92 ods. 1 O. s. p. nepočíta
s konkludentným alebo predpokladaným súhlasom žalobcu 1/ len preto, že je zákonným zástupcom
účastníkov, ktorí majú do konania vstúpiť. Neboli preto naplnené podmienky na vstup ďalších účastníkov
do konania, pre absenciu ich súhlasu. Vstupujúci sa stávajú účastníkmi súdneho konania (so všetkými

procesnými právami) až po právoplatnosti uznesenia o ich vstupe do konania. Preto procesné návrhy
môžu novovstupujúci účastníci urobiť až po právoplatnosti uznesenia o ich vstupe do konania. Zmenu
návrhu však splnomocnenkyňa žalobcu 1/ vykonala pred ich právoplatným vstupom do konania. Touto
zmenou boli uplatnené nároky v prospech vstupujúcich účastníkov, ktorí do konania ešte právoplatne
nevstúpili. Procesná situácia tak nedovoľovala, aby súd rozhodoval o zmenenom návrhu. V takomto

prípade žalovaná označila nárok žalobcov 2/ a 3/ za premlčaný. Keďže v čase podávania návrhov
splnomocnená zástupkyňa žalobcu 1/ nezastupovala aj vstupujúcich účastníkov, preto návrh v ich mene
a v ich prospech nebola oprávnená urobiť a takýto návrh vo vzťahu k vstupujúcim účastníkom mal byť
súdom prvého stupňa zamietnutý. V prípade samostatného procesného spoločenstva, je oprávnený
každý z účastníkov konať iba sám za seba, pričom úkony každého z nich nezaväzujú ostatných

účastníkov. Pokiaľ by sa jednalo o spoločenstvo solidárne (čo žalovaná vylučuje), na zmenu návrhu bol
potrebný súhlas všetkých účastníkov vystupujúcich na jednej strane.Žalobcovia 1/ až 3/ sa k doručenému odvolaniu žalovanej vyjadrili prostredníctvom svojho právneho
zástupcu a navrhli napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. K namietaným procesným vadám
zo strany žalovanej poukázali na odôvodnenie uznesenia Okresného súdu Trnava zo 16. apríla 2014

v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave z 28. októbra 2014 sp. zn. 25Co/365/2014. Žalovaná
svoje protiprávne konanie, ako ani príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a následkom
(smrťou manželky a matky žalobcov) nespochybňovala a nenavrhovala v tejto súvislosti žiadne ďalšie
dokazovanie v konaní. Nespochybnila ani zásah do práva na súkromie a práva na rodinný život
žalobcov. Platná právna úprava nestanovuje rozsah (výšku) peňažného zadosťučinenia. Túto určuje súd

s prihliadnutím na petit žaloby a je predmetnom voľnej úvahy súdu. Nemajetková ujma u jednotlivých
žalobcov nie je a ani nemôže byť predmetom dokazovania. Úvahy žalovanej, či v dôsledku jej
protiprávneho konania došlo k viac alebo menej, alebo o koľkokrát viac alebo o koľkokrát menej,
výraznému zásadu do rodinného života a súkromia na strane jednotlivých žalobcov, sú irelevantné.
Súd prvého stupňa pri úvahe o primeranosti požadovanej satisfakcie vychádzal predovšetkým zo
samotnejžaloby,resp.výškyžalovanejnáhradynemajetkovejujmy,akoajzcelkovejpovahyjednotlivých

okolností prípadu (prihliadal k intenzite, povahe, spôsobu neoprávneného zásahu charakteru a rozsahu
zasiahnutej hodnoty osobnosti, trvania nemajetkovej ujmy a pod.). Predmetom žaloby nebolo vyčíslenie
hodnoty ľudského života, ale náhrada nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, ktorá vznikla v
dôsledku protiprávneho zásahu žalovanej. Pre stanovenie náhrady za vzniknutú ujmu neexistujú žiadne
exaktné kritériá, bodové hodnotenia, ako ani metodiky výpočtu. Žalovanej neprislúcha určovať, či

žalobcovia budú alebo nie v neskoršom období schopní citovo sa vyrovnať s trvalou a nemennou stratou,
ujmou v ich súkromí a rodinnom živote. Na to nemá žalovaná ani právo, ako ani kompetentnosť, pretože
túto ujmu neprežíva. Žalobcovia opísali iný obdobný prípad, v ktorom (v rámci mimosúdnej dohody, po
podaní žaloby poškodených na súde) sa žalovaná zaviazala plniť (z titulu náhrady škody na zdraví a
náhrady nemajetkovej ujmy) vo výške 480.000 eur (žalovaná ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti

pochybila a dopustila sa protiprávneho konania - nevenovala dostatočnú pozornosť monitorovaniu
matky a plodu u pacientky po predchádzajúcom cisárskom reze, nesprávne vyhodnotila stav a priebeh
pôrodu a udala terminologicky nesprávnu indikáciu na cisársky rez - indikáciou mala byť hypoxia alebo
hroziaca ruptúra maternice, nie nepostupujúci pôrod, u maloletého dieťaťa tak došlo k závažnému
poškodeniu, s predpokladom vývoja ťažkej psychomotorickej retardácie a detskej mozgovej obrny).

Žalovaná sa tiež v priebehu niekoľkých rokov na tom istom oddelení dopúšťala protiprávneho konania
(v roku 2009 - 19-ročná žena aj s dieťaťom - exitus, v roku 2011 prípad 32-ročnej ženy - exitus a v
roku 2011 to bola 29-ročná žena - exitus). Vážne ohrozovala život a zdravie osôb, ktoré jej v úprimnej
dôvere a nádeji odovzdali vládu nad svojím životom a zdravím. Žalovaná nemá v zásade problém
uznať a dobrovoľne zaplatiť poškodeným ako náhradu vyjadrenú v peniazoch aj oveľa vyššiu sumu,

titulom nemateriálnej ujmy. Tvrdenia žalovanej týkajúce sa možnosti nájdenia novej partnerky označili
žalobcovia za nepodstatné a cynické. Súd pri svojom rozhodovaní musí zvážiť kritérium závažnosti
ujmy (čím je ujma závažnejšie čo do rozsahu trvania dôsledkov, tým je vyššia jej náhrada v peniazoch).
Mal by sa klásť dôraz aj na okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu. V prípade žalobcov
nepripadalo do úvahy morálne zadosťučinenie, pretože došlo k zásadnému a nereparovateľnému

zásahudoichsféry.Prihodnotenízavineniajepotrebnéhrubúnedbanlivosťalebosériutakýchtohrubých
nedbanlivostí pôvodcu neoprávneného zásahu hodnotiť podstatne prísnejšie a takýto zásah by sa mal
prejaviť i vo výške stanovenej relutárnej satisfakcie. Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný
život a je nesporné, že medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy,
vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života. Porušením práva jednej osoby môže dôjsť k

nedovolenému zásahu do práva na súkromie aj tej druhej z týchto osôb, tvoriacich rodinné spoločenstvo.
V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozhodnutie vo veci Niemietz vs. Nemecko
z roku 1992, rozhodnutie vo veci Berrhab v. Holandsko z roku 1988), právo na súkromie zahŕňa aj
rozvíjanie a možnosť rozvíjania vzťahov s ostatnými ľuďmi. Z pojmu rodina, na ktorom je založený čl. 8
Dohovoruoľudskýchprávach(oznámenieFMZVč.209/1992Zb.)vyplýva,žedieťanarodenéztakéhoto

zväzku je ipso iure súčasťou tohto vzťahu. Z tohto dôvodu existuje od momentu narodenia dieťaťa a už
vzhľadom na samotnú existenciu tejto skutočnosti, medzi dieťaťom a jeho rodičmi zväzok rovnajúci sa
rodinnému životu (aj vtedy, keď jeho rodičia neskôr spolu nežijú). Pod ochranou osobnosti je zahrnutá
aj ochrana súkromia, ktorá zahŕňa právo na nerušený osobný život, duševný pokoj, nedotknuteľnosť
života jednotlivca v kruhu jeho najbližších. Jednou z hodnôt osobnosti každej fyzickej osoby ako celku,

je právo na súkromie. Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a
rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny, založené na silných citových väzbách. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru
o ľudských právach každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a
korešpondencie. Z ustanovenia čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (z. č.120/1976 Zb.) vyplýva, že nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života,
rodiny a každý má právo na zákonnú ochranu proti takýmto zásahom alebo útokom. Žalobcovia navrhli,
aby súd striktne rozhodol vo veci, nielen s ohľadom na konkrétny prípad, kde vznikla trvalá ujma, ale aj

s progresívnym výhľadom, v dôsledku ktorého by malo byť na strane žalovanej okrem iného aj prijatie
takéhopostoja,resp.organizačnýchapersonálnychopatrení,abyvšetkýchsvojichzamestnancovviedla
k riadnemu a zodpovednému plneniu si svojich povinností v oblasti poskytovania starostlivosti o zdravie
ľudí, najmä z pohľadu snahy o záchranu života a zdravia každého jedného pacienta, ktorý by hľadal u
žalovanej pomoc.

Vedľajší účastník na strane žalovanej odvolanie nepodal, v plnom rozsahu sa stotožnil s odvolaním
žalovanej.

Žalovaná v písomnom vyjadrení poukázala na ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého vo
veciach ochrany osobnosti podľa O. z. sú účastníci povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci

samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania
(to neplatí ak neboli splnené podmienky na vykonanie prvého pojednávania a došlo k jeho odročeniu).
Zo zápisnice o pojednávaní z 12. marca 2014, ako ani zo zápisnice o pojednávaní zo 6. mája 2015,
po pripustení vstupu ďalších účastníkov do konania, nevyplývajú žiadne rozhodujúce skutočnosti (opis)
ohľadom rozsahu neoprávneného zásahu do práva žalobcov 2/, 3/, ktoré by oni sami predniesli alebo

ich zákonný alebo právny zástupca. Tvrdenia žalobcu 1/ odzneli dňa 22. mája 2013, v ktorom čase
žalobcovia 2/, 3/ neboli účastníkmi konania („maloletá dcéra bude mať v júli 6 rokov, maloletý syn 2
roky, v starostlivosti mu pomáhajú staré matky detí. Maloletej bol doporučený odklad zápisu do školy,
keďže nebola vôbec aktívna, bola poslaná k psychologičke, ktorá vypracovala správu, že maloletá
stále trpí stratou matky, preto bol jej odporučený odklad nástupu do školy. V čase úmrtia matky mala

maloletá 4 roky, začala často plakávať, keď mala ísť do škôlky, uzavrela sa, rozprávala, že jej je smutno
za mamičkou, prestala byť aktívna i v predškolskom zariadení, prestala mať záujem“). Súd prvého
stupňa napriek absencii tvrdení žalobcov 2/, 3/, ako aj ich zástupcov, ohľadom emočnej bolesti, bez
dokazovania uzavrel, že došlo k neoprávnenému zásahu do ich osobnostných práv. Uvedený záver
však nevyplýva z vykonaného dokazovania po vstupe žalobcov 2/, 3/ a postup súdu nemôže byť

založený na domnienkach a predpokladoch. Súd prvého stupňa tak na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. tvrdenia
žalobcu 1/ priradil k tvrdeniam žalobcu 2/, 3/). Pri vstupe nových účastníkov do konania nastávajú
účinky § 118a O. s. p. po skončení prvého pojednávania, ktoré bolo nariadené po pristúpení. Aj zo
zápisnice zo 6. mája 2015 vyplýva, že žalobcovia 2/, 3/ po poučení podľa § 120 ods. 4 O. s. p.

nemali žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, nepredniesli žiadne tvrdenia, napriek poučeniu, že
rozhodné skutočnosti a dôkazy majú byť označené pred vyhlásením rozhodnutia. Z rozhodovacej praxe
odvolacieho súdu vyplýva, že v obdobných prípadoch neoprávneného zásahu do osobnostných práv
priznal otcovi náhradu v radovo inej výške (napr. sp. zn. 9Co/423/2012, otec, 20.000 eur) s tým, že súd
prihliada na skutočnosť, že v osobe otca majú žalobcovia 2/, 3/ oporu, ako i hmotné zabezpečenie, preto

požadovaná náhrada vo výške 100.000 eur nie je primeraná. Otázka miery zavinenia pôvodcu zásahu
pre stanovenie výšky relutárnej náhrady, je v zmysle rozhodovacej praxe súdov zásadným spôsobom
spoluurčujúcou a bezpochyby i kľúčovou pre prípadné navýšenie relutárnej náhrady. Potreba finančnej
satisfakcie narastá priamo úmerne s mierou zavinenia pôvodcu zásahu. Možno dospieť k záveru, že
v prípade zlého úmyslu (zámeru, formy zavinenia) na strane pôvodcu neoprávneného zásahu, mal

by súd svoj postoj k takto spoločensky aj právne odsúdeniahodnému konaniu vyjadriť práve citeľným
navýšením výšky zadosťučinenia. V danom prípade nebolo v úmysle pôvodcu zásahu, ako ani žalovanej
(osoby zodpovednej za zásah pôvodcu) spôsobiť žalobcom ujmu (naopak cieľom bolo poskytnúť pomoc
matke a manželke žalobcov). Popri miere závažnosti a intenzity neoprávneného zásahu, ako i miery
zavinenia jeho pôvodcu, bolo nevyhnutné skúmať okolnosti na všetkých stranách, teda nielen na

strane žalovanej, ale aj žalobcov, aby nedošlo k ich prípadnému bezdôvodnému obohateniu (peniaze
nedokážu nahradiť spôsobenú ujmu, čo neznamená, že peňažná satisfakcia má byť nekonečná,
resp. neobmedzená). Ohľadom okolností na strane žalobcov mal by súd vziať do úvahy skutočnosť
možnosti zhojenia (odstrániteľnosti) zásahu do súkromného života v budúcnosti, a to prípadným
uzavretím nového manželstva, resp. osvojením detí novým rodičom. Pokiaľ by bol súd prvého stupňa

riadne vykonal dokazovanie, mal by zo zisteného skutkového stavu posúdiť aj objektívnu vnímateľnosť
prejavov tvrdenej nemajetkovej ujmy (pokiaľ boli tvrdené), jej prejavy a dĺžku ich trvania a prípadné
vytratenie sa. Mal by tiež zhodnotiť nápravné opatrenie prijaté žalovanou ohľadom vysporiadania
sa s pôvodcom zásahu (lekárom), ako i prejavenú účinnú ľútosť, s tým, že žalovaná sa nevyhýbasvojej zodpovednosti. Výška nemajetkovej ujmy určená súdom prvého stupňa je nepreskúmateľná pre
nedostatok dôvodov. Žalovaná poukázala na nesprávne právne posúdenie ustanovenia § 420 ods.
2 O. z., keďže konanie pôvodcu zásahu (lekára) vybočilo tak zásadne z rámca činnosti právnickej

osobyposkytujúcejzdravotnústarostlivosťprostredníctvomzamestnancov(lekárporušilzákladnéetické
princípy povolania), že nemožno postihnúť priamo túto právnickú osobu (lekár sa dopustil zásadného
excesu pri plnení jeho pracovných úloh a základných povinností lekára - Hippokratova prísaha, preto
by mali občianskoprávne sankcie smerovať priamo proti tejto osobe (prípadný pracovnoprávny postih
nesmie presiahnuť štvornásobok priemerného zárobku pôvodcu zásahu - zamestnanca, preto žalovaná

nepovažovala za spravodlivé, aby hrubé porušenie základných povinností lekára znášala žalovaná,
ktorá sa spoliehala, že je to práve odborne spôsobilý lekár, ktorý v prípade ak aj pochybí, bude následne
dodatočne včas robiť všetky úkony smerujúce k náprave svojho pochybenia, záchrany a zlepšeniu života
pacienta). V rámci systému žalovaná nevie v predstihu včas objektívne kontrolovať konanie (nekonanie)
svojich zamestnancov, ani pri vynaložení všetkej odbornej starostlivosti, resp. ich osobné zlyhanie a
rezignáciu na plnenie úloh. Zodpovednosť žalovanej za neoprávnený zásad spôsobený osobou, ktorú

použila (za exces), nie je absolútna.

Odvolací súd po zistení, že odvolanie podala včas účastníčka konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné odvolanie (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach odvolania
žalovanej (§ 212 ods. 1 O. s. p.) v spojení so závislým výrokom o trovách konania (§ 212 ods. 2 písm.

b/ O. s. p.) a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) dospel k záveru, že odvolanie vo veci
samej nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktorý v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a svoje rozhodnutie, ktoré je logické

a presvedčivé, odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p.. Na zdôraznenie správnosti
rozsudku súdu prvého stupňa a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s tvrdeniami žalovanej v odvolaní,
odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody.

Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru majúc za preukázané, že nečakaným šokujúcim

úmrtím najbližšej príbuznej žalobcov 1/, 2/, 3/ (manželky a matky) došlo k závažnému zásahu
do ich osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život), pričom následok tohto zásahu je
nereparovateľný. Porušenie povinností žalovanej ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti bolo v
konaní nesporné (žalovaná aj v odvolaní uznávala pochybenie s poukazom na skutočnosť, že ho nikdy
nespochybnila). Aj podľa ustálenej judikatúry (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 3Cdo 228/2012 z 26. septembra 2013) pri určení osoby zodpovednej za nemajetkovú ujmu
je daná analogická aplikácia ustanovenia § 420 ods. 2 O. z.. Znamená to, že zásah spôsobený
zamestnancom, ktorý bol použitý právnickou osobou na realizáciu jej činností, sa považuje za zásah
spôsobený priamo právnickou osobou (tak ako to bolo v danom prípade, keďže bola daná existencia
miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti zamestnanca žalovanej, ktorá potvrdila

tiež prijatie opatrení voči zodpovednému lekárovi). Preto jej neskoršie tvrdenie o porušení základných
povinností lekára (Hippokratova prísaha), kvalifikované už ako zásadný exces, bolo bez právneho
významu a účelové. Vybočenie z rámca pôsobnosti právnickej osoby nie je dané tým, že činnosť
zamestnanca, pri ktorej došlo ku škode, bola protiprávnym konaním (R 55/1971). Zákonom stanovené
predpoklady pre vznik objektívnej zodpovednosti za protiprávny zásah do osobnostných práv žalobcov,

ako aj pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, boli naplnené (neoprávnený zásah do
chráneného osobnostného práva fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť osobnosť fyzickej
osoby, nemajetková ujma v jej osobnostnej integrite a príčinná súvislosť medzi nimi).

Súčasťou súkromného života je nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci vzťahy medzi blízkymi

príbuznými a preto rešpektovanie súkromného, teda i rodinného života musí zahŕňať právo na vytváranie
a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby tak bolo možné okrem iného tiež rozvíjať a
napĺňať vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej osoby preto môže vzhľadom k vzájomným úzkym a
pevným sociálnych, morálnym a citovým väzbám predstavovať natoľko závažnú nemateriálnu ujmu
pre rozvíjanie a napĺňanie osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná ako ujma znižujúca jeho

dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti (por. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/04
zo 4. mája 2005). Z tohto pohľadu ustanovenia Obč. zákonníka upravujú podmienky pre uplatnenie
finančnej satisfakcie za ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej
osoby. Strata blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom životestretnúť (por. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015).
Preto šokujúca (navyše zbytočná) smrť manželky žalobcu 1/ a matky maloletých žalobcov 2/, 3/, krátko
po odovzdaní života novonarodenému dieťaťu, predstavuje udalosť mimoriadnu s nenapraviteľným

následkom. Namiesto radosti z narodenia očakávaného nového člena rodiny a jej rozrastania, sa
nečakane v dôsledku úmrtia manželky a matky celá rodinná situácia tragicky navždy zmení.

Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku neoprávneného zásadu
do práva na ochranu osobnosti, sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu

práva došlo (ktoré môžu byť významné tak u osoby postihnutej ako aj u osoby, ktorá neoprávnený
zásah spôsobila). V dôsledku neoprávneného zásahu žalovanej došlo v danom prípade k násilnému
pretrhnutiu rodinných a citových väzieb, vyplývajúcich predovšetkým z intenzity vzťahu so zomrelou.
Táto intenzita bola daná už tým, že išlo o mladý manželský pár, budujúci si rodinu, s dieťaťom v útlom
veku a pripravujúci sa na príchod ďalšieho dieťaťa. Okrem psychickej bolesti, ktorá v prípade straty
veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca aktivity pozostalého,

často vyžadujúca odbornú pomoc (v dôsledku duševného ochorenia), sú žalobcovia zasiahnutí stratou
osoby, ktorej nezastupiteľným poslaním je práve upevňovanie a pozitívne rozvíjanie citových vzťahov,
partnerskej spolupatričnosti a odovzdávanie materinskej lásky, i výchovného poslania, na ktorých je
človek existenčne závislý a ich absencia sa negatívne prejaví nielen vo sfére osobnostného prežívania,
ale významným spôsobom ovplyvní celý budúci život človeka. Strata takéhoto člena rodiny predstavuje

nenávratnú deštrukciu medziľudských väzieb, vytvárajúcich základ rodinného života. Následkom toho
je zmena plne fungujúcej mladej rodiny s deťmi na neúplnú rodinu, navždy strádajúcu v jednotlivých
oblastiach rodinného života, ovplyvňujúcu tiež sebarealizáciu pozostalých členov rodiny. Okrem straty
možnosti viesť rodinný a súkromný život, vrátane výchovy detí ich matkou, ako aj stratou manželky,
ktorú utrpel žalobca 1/, náhle dochádza na jeho strane k obrovskej záťaži, presunom rodičovských úloh

a starostlivosti o deti a domácnosť, výlučne na jeho osobu (to všetko v situácii veľkej emočnej bolesti v
dôsledku straty partnerky, spolurodiča, s prirodzeným sociálnym a ekonomickým dopadom). Vo vzťahu
k maloletej žalobkyni 2/ možno zhodne so súdom prvého stupňa konštatovať mimoriadnosť závažnosti
vzniknutej ujmy, v dôsledku straty matky u dievčaťa vo veku 4 rokov, ktoré závažné dôsledky spôsobenej
ujmy je nútená niesť už od takéhoto útleho veku (preukázané v relevantnej dobe aj psychologickou

správou). U maloletého žalobcu 3/ je strata matky absolútna a nespochybniteľná, brániaca mu poznať
svoju vlastnú matku, rozvíjať s ňou blízky vzťah a viesť rodinný život. Nemožno prehliadať ani charakter
hodnôt, do ktorých bolo zasiahnuté a ich ochranu garantovanú Ústavou Slovenskej republiky (podľa
článku 41 ods. 1 manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona a podľa odseku 4 tohto
článku deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť). Podľa článku 1 a 3 základných zásad

zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov spoločnosť manželstvo ako
jedinečný zväzok všestranne chráni a rodičovstvo je spoločnosťou mimoriadne uznávaným poslaním
ženy a muža. Osobitné postavenie v právnom poriadku má i ochrana tehotných žien, matiek maloletých
detí, špeciálne matky po pôrode dieťaťa a maloletých detí.

Keďže človek nie je vec a potencionálna možnosť nájdenia si nového partnera v budúcnosti, ako i
náhradné formy osobnej starostlivosti detí, žiadnym spôsobom nezmierňujú mimoriadnu závažnosť
vzniknutej ujmy a už vôbec nepredstavujú kompenzáciu absolútnej straty manželky a matky, argumenty
žalovanej spochybňujúce a relativizujúce uvedeným spôsobom túto stratu, bolo potrebné považovať za
právne irelevantné a značne nehumánne.

Súd prvého stupňa správne prihliadal aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V danom
prípade sa jednalo o pôvodcu zásahu, ktorým je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, konkrétne
nemocnica, teda miesto, kam pacienti prichádzajú s dôverou, že im bude poskytnutá adekvátna
lekárska starostlivosť, že zamestnanci - lekári sú dostatočne kvalifikovaní a ich prístup k pacientom

je nielen profesionálny, ale i hlboko ľudský a v súlade s lekárskou etikou (por. nález Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015). Z výsledku šetrenia Úradu pre
dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v predmetnej veci vyplýva, že napriek zaužívaným štandardným
diagnostickým postupom, tieto neboli využité (nevykonanie USG vyšetrenia ako jednoduchej a
dostupnej metódy, resp. neskorú realizáciu CT vyšetrenia je treba považovať za neadekvátny postup

pri monitorovaní stavu so známkami rozvoja hypovolemického šoku, nereagujúceho na liečbu) a
nediagnostikovanie krvácania, malo tragický následok a to smrť, hoci časový priestor na diagnostické
a aj liečebné zákroky existoval a bol dostatočne dlhý. Uvedené fatálne zlyhanie je v rozpore s
poslaním subjektu, ktorého podstatou činnosti je vyliečenie z choroby, záchrana života a zabránenievzniku zdravotných komplikácií (§ 3 ods. 2 písm. a/ až c/ zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej
starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení
niektorých zákonov). Namiesto minimálnej štandardnej zdravotnej starostlivosti, lekárskej pomoci a

ochrany osoby v dobe bezprostredne po odovzdaní života svojmu dieťaťu, žalovaná poskytla presne
opačný postup, s nezvratným následkom zbytočného úmrtia matky novonarodeného dieťaťa. Práve
preto hrubá nedbanlivosť zamestnanca žalovanej (poskytovateľa zdravotnej starostlivosti), vedúca k
smrti pacienta, predstavuje mimoriadne nebezpečenstvo. Poukaz žalovanej na neúmyselnú formu
zavinenia nemohol tak v kontexte vyššie uvedeného obstáť.

Odvolací súd s poukazom na uvedené konštatuje, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu
zistil skutočnosti rozhodné pre meritórne posúdenie veci, prihliadal na zákonom stanovené kritériá
priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, bez potreby vykonávania ďalšieho dokazovania
(produkovaním tvrdení a dôkazov, potenciálne ale vysoko pravdepodobne spôsobilé privodiť ďalšiu
citovú ujmu žalobcom, v dôsledku pokračovania v dokazovaní). Citovej ujme sa vyrovná len máloktorý

emočný zážitok, pričom jeho vnímanie a prejavy, hoci sú individuálne, možno dôvodne predvídať.

Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové
čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd musí prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej
ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, tak ako je vyššie uvedené, k naplneniu

požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke
nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vodiacimi parametrami
proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom
priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému
odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských

právach. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality, výška relutárnej (peňažnej) satisfakcie nesmie
byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto
zvažovanie individuálnych okolností prípadu (vyššie uvedených v danom prípade).

Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti.

Judikatúra súdov v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho
charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu
(keďže nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle
ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť).
V náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 1568/09 bol konštatovaný zásah do práva na

ochranu osobnosti civilným deliktom a primerané zadosťučinenie označené za jednu z civilnoprávnych
sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov
protiprávneho konania a byť tak nástrojom prevencie (prisúdená výška náhrady síce nesmie byť
pre zodpovedný subjekt likvidačná, avšak musí pôsobiť na zodpovedný subjekt tak, aby sa snažil
obdobnýmzásahomdoprávanasúkromnýživot,spôsobenýhrubounedbalosťousvojichzamestnancov,

predchádzať a to obzvlášť v situácii, že sa jedná o zdravotnícke zariadenie - nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015).

Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. „statusu
obete“podľačl.34Dohovoruoľudskýchprávach,ktorúobjasnilEurópskysúdpreľudsképrávavprípade

Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade Stanková v.
Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd pre ľudské práva
uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal v
porovnateľných prípadoch Súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri
posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či

priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol
(JUDr. V. I., PhD., Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov
vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre ľudské práva). Ústavný
súd Českej republiky konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť
princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v

iných prípadoch (sp. zn. I. ÚS 2844/14), a to nielen v obdobných, ale i v ďalších, v ktorých sa jednalo o
zásah do iných osobnostných práv, a to najmä do práva na ľudskú dôstojnosť.VsúdnomkonanívedenomOkresnýmsúdomNitrarozsudkomz10.októbra2012č.k.10C/88/2009-402,
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/330/2012 z 2. októbra 2013 bola priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy za porušenie práva na súkromie vo výške po 90.000 eur každému z

rodičov a súrodencom po 10.000 eur (prípad bdelej kómy tzv. perzistentný vegetatívny stav v spojení
s hypoxicko-anoxickým poškodením mozgu s apalickým syndrómom ťažkého stupňa u poškodeného,
v dôsledku toho, že počas operačného zákroku a následnej pooperačnej starostlivosti došlo zo
strany zamestnancov, najmä lekárov anestéziológov, k hrubému porušeniu povinností). Rozsudkom
Okresného súdu v Senici sp. zn. 3C/174/2009 zo 16. novembra 2011 bol zodpovedný subjekt zaviazaný

zaplatiť spolu 400.000 eur (vo výške 100 000 eur jednotlivým žalobcom-manželovi, deťom a rodičovi)
ako náhradu nemajetkovej ujmy za smrť pacientky po pôrode (poskytovateľ zdravotnej starostlivosti
prostredníctvom svojich zdravotníckych pracovníkov nezabezpečil poškodenej pacientke poskytnutie
zdravotnej starostlivosti lege artis, v priamom dôsledku čoho došlo pri pôrode k závažnému poškodeniu
zdravia pacientky vedúcemu až k jej smrti, čím došlo k značnému zásahu do základných osobnostných
práv žalobcov-manžela, detí, rodiča, predovšetkým do ich práva na súkromie a rodinný život, pričom z

výsledkov šetrenia a správy Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vyplývalo, že zdravotná
starostlivosť pacientke pri pôrode a pooperačná starostlivosť lekármi nebola lege artis a bola príčinou
úmrtia pacientky). Rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 13C/126/2010-267 z 1. októbra 2014 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/368/2015-311 z 1. júla 2015 bola priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 40 000 eur za smrť manželky žalobcu, v dôsledku protiprávneho

úkonu zodpovedného subjektu (fyzickej osoby), spočívajúceho v porušení pravidiel cestnej premávky.
Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 7C/256/2011-184 z 29. januára 2013 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 8C/264/2013-223 z 28. októbra 2013 bola priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy za smrť otca maloletého dieťaťa vo výške 23.000 eur, manželke zomrelého vo výške
20.000 eur a rodičom zomrelého každému vo výške 10.000 eur (pôvodcom zásahu bola fyzická osoba

z dôvodu porušenia pravidiel cestnej premávky). Nálezom Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I.
ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015 bol zrušený rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 18. mája
2014 č.k. 30Cdo 2535/2013-529, ako i rozsudok Vrchného súdu v Olomouci zo 14. decembra 2012
č.k. 1Co/157/2012-412, predmetom ktorých bol neoprávnený zásah do práva na súkromie sťažovateliek
smrťou syna a brata, spôsobenou v súvislosti s postupom lekárov nemocnice non lege artis, priznané

čiastky náhrady nemajetkovej ujmy boli vo výške 1.700.000 Kč a 1.000.000 Kč (s konštatovaním
o. i., že pre sťažovateľky je ťažko pochopiteľné, že v niektorých prípadoch, z ich hľadiska menej
závažných, dosahujú čiastky peňažnej satisfakcie porovnateľnú úroveň s náhradami za nemajetkovú
ujmuspôsobenúúmrtímblízkeho,pričomtakútonemajetkovúujmupociťujúpozostalíveľmiúkorneaoto
viacnaliehavousajavípotreba,abyvýškanáhradybolazpohľadusťažovateliekspravodlivostanovená).

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo/185/2011 zo 14. marca 2012 bolo
odmietnuté dovolanie voči rozhodnutiu, týkajúceho sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
120 000 eur (z dôvodu nezákonného trestného stíhania a uloženia trestu odňatia slobody).

Mimoriadna závažnosť vzniknutej ujmy u žalobcov v danom prípade, ako i mimoriadnosť okolností, za

ktorých k porušeniu práv došlo, preto plne opodstatňovali súdom prvého stupňa priznanú a žalobcami
žiadanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy (žalobca 1/ sumou 100.000 eur, žalobkyňa 2/ sumou 35.000
eur a žalobca 3/ sumou 15.000 eur). Došlo tak k naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej
náhrady strádania žalobcov (reštitučnej podstaty relutárnej náhrady a jej vyrovnávacieho charakteru).
Podľa ustanovenia článku 8 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach, každý má právo na rešpektovanie

svojho súkromia a rodinného života. Aj v ústavnej rovine je zakotvená v článku 16 Ústavy Slovenskej
republiky nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, ktorá je zaručená, pričom každý má právo na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Je nesporné, že medzi fyzickými
osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného
a rodinného života. Porušením práva jednej osoby môže dôjsť k nedovolenému zásahu do práva

na súkromie aj tej druhej z týchto osôb tvoriacich rodinné spoločenstvo. Zásahom do osobnostnej,
emocionálnej sféry fyzickej osoby spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého
je tak závažná ujma blízkej osoby, ako to je v danom prípade, zakladalo právo domáhať sa ochrany
osobnosti podľa ustanovenia Obč. zákonníka o ochrane osobnosti (uvedené už odznelo napr. v
rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co/330/2012). Značná miera dotknutia (zásahu) osobnosti

fyzickej osoby (tak ako to bolo v prípade žalobcov) je potom dôvodom na priznanie peňažnej náhrady,
pretože morálne zadosťučinenie nebolo postačujúce (§ 13 ods. 2 O. z.).Odvolací súd konštatuje, že celková výška náhrady nemajetkovej ujmy (150.000 eur) nepôsobí
likvidačne, a to už aj vzhľadom na vyjadrenie vedľajšieho účastníka na strane žalovanej (KOOPERATIVA
poisťovňa,a.s.ViennaInsuranceGroup)oposkytnutípoistnéhoplneniavmaximálnejvýške100.000eur.

Žalovaná tiež nepoprela tvrdenie žalobcov o uzavretí mimosúdnej dohody z roku 2015 o vyplatení sumy
480.000 eur (v dôsledku toho, že žalovaná ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti v inom prípade
pochybila a dopustila sa protiprávneho konania, nevenovaním dostatočnej pozornosti monitorovaniu
matky a plodu u pacientky po predchádzajúcom cisárskom reze, u maloletého dieťaťa tak došlo k
ťažkému poškodeniu s predpokladom vývoja psychomotorickej retardácie a detskej mozgovej obrny).

Nebolo možné prehliadnuť ani žalobcami uvedené tragické prípady (ktoré žalovaná nepoprela) týkajúce
saúmrtímladýchžien(ajdieťaťa)nanemocničnomoddelenížalovanejvrokoch2009-2011.Spoukazom
nacharakteržalovanej,ktorájeprávnickouosobou,prektorújepojemlikvidačnásumapodstatneodlišný
vporovnanísfyzickouosobouakopôvodcomzásahu,aposkytovateľomzdravotnejstarostlivosti,možno
konštatovať, že nepriznaním žalobcami požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch by súd
prvého stupňa zjavne rezignoval na dostatočné posúdenie aj preventívno-sankčnej funkcie náhrady

nemajetkovej ujmy.

Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy bolo potrebné tiež vnímať v kontexte ekvivalencie finančného
plnenia vo vzťahu k cenovým reláciám v súčasnej dobe, v porovnaní s následkami spôsobenými
nenahraditeľnou stratou príbuzného žalobcov (čomu zodpovedá záver Európskeho súdu pre ľudského

práva v Štrasburgu, že je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine). Priznaná náhrada
nemajetkovejujmysprihliadnutímnacenovérelácievkrajine,napríkladvoblastitrhusnehnuteľnosťami,
zodpovedá príkladmo kúpnej cene trojizbového bytu v centre mesta Trnava. Možno súhlasiť so
žalovanou, že žiadna suma priznaná súdom nie je dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu, ani
na to, aby nahradila život človeka. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je však aspoň

zmiernenie ujmy, najmä v prípadoch, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy.
Preto nemožno konštatovať, že by priznanie takejto náhrady súdom prvého stupňa bolo prostriedkom
bezdôvodného obohatenia žalobcov. Naopak priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom, v
zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou
spravodlivosti, je spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu kompenzácie.

Námietka žalovanej týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého
stupňa, ako i jeho zmätočnosť, keďže nebolo dostatočne odôvodnené priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch v odlišnej výške vo vzťahu k žalobcom 1/ až 3/ (podľa žalovanej nebolo preukázané, že
bolo výraznejšie zasiahnuté do súkromia žalobcu 1/ v porovnaní so žalobcami 2/ a 3/), nebola dôvodná.

Uvedenétvrdeniežalovanejnemáoporuvžalobeatvrdeniachžalobcov,ktorítakétotvrdenieneuvádzali,
pričom každý si z nich uplatnil výšku peňažného plnenia, ktorej sa v konaní domáhal a súd prvého
stupňa na základe vykonaného dokazovania žalobcom v plnom rozsahu vyhovel (priznal žalobcom nimi
požadovanú výšku peňažného plnenia). V prípade korigovania uplatnenej výšky jednotlivých plnení
súdom, by mohla takáto potreba odôvodnenia rozhodnutia vzniknúť, avšak uvedená procesná situácia

nenastala.

Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské
práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky
povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť
súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na
okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015

zo 17. marca 2016).

Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy,ktoréaplikovalnaprejednávanýprípadazktorýchvyvodilsvojeprávnezávery,ktoréprimerane
vysvetlil. Z pohľadu logiky, presvedčivosti, argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu
napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jehoprávnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená
ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

K vytýkanej procesnej vade (žalovanou) týkajúcej sa vyžiadania si súhlasu k vstupu do konania
žalobcov 2/, 3/ od ich zákonného zástupcu (žalobcu 1/), ako i k tvrdeniam o absencii plnomocenstva
splnomocnenkyne žalobcov 2/, 3/ v čase podávania návrhu, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie
už právoplatného uznesenia súdu prvého a druhého stupňa (uznesenie Okresného súdu Trnava zo

16. apríla 2014 č. k. 19C/96/2012-119 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave z 28. októbra
2014 č.k. 25Co/365/2014-144), ktorým bol pripustený vstup žalobcov 2/, 3/ do konania, z dôvodu
splnenia procesných podmienok pripustenia ich vstupu (§ 92 ods. 1 O. s. p.). Súdu prvého stupňa bol
predložený súhlas žalobcu 1/ ako zákonného zástupcu maloletých detí s ich vstupom do konania, s
dátumom jeho udelenia 10. marca 2014, teda ešte pred vydaním napadnutého uznesenia zo 16. apríla
2014, ako i plnomocenstvo na zastupovanie maloletých detí v konaní, udelené zákonným zástupcom

maloletých pre splnomocnenkyňu (čím došlo podľa odôvodnenia uvedeného rozhodnutia odvolacieho
súdu k odstráneniu pôvodného nedostatku). V spise na čísle listu 140 sa skutočne nachádza súhlas
žalobcu 1/ ako zákonného zástupcu, aby maloletí žalobcovia 2/ a 3/ vstúpili do konania ako ďalší
účastníci konania na strane žalobcu, ktorý bol udelený 10. marca 2014, teda ešte pred vznesením
procesného návrhu na vstup ďalších účastníkov do konania (maloletých detí) na súdnom pojednávaní

dňa12.marca2014.Obdobnesanačíslelistu139tohtospisunachádzaplnomocenstvo,ktorýmžalobca
1/ splnomocnil splnomocnenú zástupkyňu, aj k zastupovaniu žalobcov 2/ a 3/ v danom súdnom konaní,
ako i k rozšíreniu uplatňovaného žalovaného nároku, imateriálnej ujmy vyjadrenej v peniazoch (zo dňa
10. marca 2014).

Stotožniť sa nebolo možné ani s ďalšou procesnou námietkou žalovanej, vytýkajúcou nesprávny
procesný postup súdu prvého stupňa v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na zmenu žaloby, vznesený
pred právoplatnosťou uznesenia o vstupe účastníkov do konania. V prípade podania návrhu na
pristúpenie ďalších účastníkov do konania na strane žalobcu, bolo procesnou povinnosťou súčasne
s návrhom na vstup žalobcov 2/, 3/ navrhnúť a vymedziť predmet konania, teda plnenie ktorého sa

pristupujúci účastníci konania mienia domáhať. Bez takéhoto vymedzenia by nebolo možné posúdiť
dôvodnosť samotného návrhu na vstup (podľa § 92 ods. 1 O. s. p. súd môže pripustiť vstup
ďalšieho účastníka do konania, nejedná sa ale o automatický procesný nárok účastníka konania). Pre
kvalifikované posúdenie naplnenia zákonom stanovených podmienok pre uvedený procesný úkon bolo
nevyhnutné súčasne vymedziť petit žaloby vo vzťahu k pristupujúcim účastníkom konania (predmet

plnenia, ktorý si uplatňujú v konaní). Tým prirodzene dochádza k zmene žaloby, o ktorej súd prvého
stupňa právoplatne aj rozhodol, a to v uznesení o pripustení vstupu žalobcov 2/, 3/ do konania. V
dôsledku rozdielnej prípustnosti opravného prostriedku (podľa § 202 ods. 3 písm. f/ O. s. p. odvolanie
proti uzneseniu o pripustení zmeny žaloby nie je prípustné), ako i iniciovania odvolacieho konania
žalovanou, voči výroku o pripustení vstupu maloletých žalobcov do konania, nadobudlo právoplatnosť

uznesenie v časti výroku o pripustení zmeny žaloby skôr.

Odvolací súd preto konštatuje, že žalobcovia využili procesné právo dispozície s návrhom, ako aj
právo rozšírenia okruhu účastníkov konania a zákonom stanovené podmienky pre vyhovenie ich
procesným návrhom boli splnené. Žalovanou uvádzané právne úvahy týkajúce sa samostatného alebo

nerozlučného spoločenstva účastníkov konania boli preto v dotknutých procesných situáciách bez
právneho významu.

Odvolací súd sa stotožnil aj s právnym posúdením námietky premlčania súdom prvého stupňa,
vznesenou žalovanou voči žalobcom 2/, 3/, ktorá nebola dôvodná. Návrh na vstup maloletých žalobcov

do konania a uplatnenie ich nároku voči žalovanej boli prednesené do zápisnice na súdnom pojednávaní
12. marca 2014 a teda pred uplynutím trojročnej premlčacej lehoty, počiatok ktorej je viazaný na okamih,
kedy došlo k neoprávnenému zásahu (por. rozsudok Najvyššieho súdu z 27. novembra 2012 sp. zn.
2 Cdo/194/2011), dňa 15. júla 2011. Dátum rozhodnutia o procesnom návrhu a dátum nadobudnutia
právoplatnosti boli preto bez právneho významu na plynutie tejto lehoty (podľa § 79 ods. 1 veta prvá O.

s. p. konanie sa začína na návrh).Napriek ustanoveniu § 205 ods. 3 O. s. p., v zmysle ktorého rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda
a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie, v záujme naplnenia
požiadavky presvedčivosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia, odvolací súd uvádza nasledovné:

Argument žalovanej, že v konaní boli uvádzané tvrdenia žalobcu 1/, týkajúce sa emočnej bolesti a ujmy
maloletej žalobkyne 2/, pred jej vstupom do konania a chýbali aj tvrdenia žalobcov 2/, 3/ ohľadom ich
emočného strádania, bol účelový, s ktorým sa odvolací súd nestotožnil. Žalovanou citované tvrdenia
žalobcu 1/ (na súdnom pojednávaní 22. mája 2013) postačujúcim spôsobom požiadavku relevantných

tvrdení naplnili, už vzhľadom na intenzitu a mimoriadnu závažnosť ujmy stratou matky maloletých detí
v útlom veku (v čase zásahu mala žalobkyňa 2/ 4 roky, v čase súdneho pojednávania takmer 6 rokov a
žalobca 3/ necelé 2 roky). Boli postačujúce aj na preukázanie emočnej ujmy, ako i hĺbky neoprávneného
zásahu do ich práv garantovaných ústavou, ako aj medzinárodnými dohovormi. Hoci emočné vnímanie
je výsostne individuálne, za daných okolností bolo možné jeho prejavy dôvodne predvídať. Jedným z
najtypickejších príkladov citovej ujmy je nesporne strata blízkej osoby, ktorej sa, vzhľadom na intenzitu

prežívania, aká sa s ňou obyčajne spája, vyrovná len máloktorý iný emočný zážitok. Odvolací súd
zdôrazňuje, že aj pri aplikácii procesných predpisov je potrebné dbať, aby už ujmou postihnutý účastník
konania sa nestal „obeťou“ ústavne nekonformného, formalistického a účelového výkladu procesných
pravidiel (aj s prihliadnutím na dĺžku súdneho konania a využívania opravných prostriedkov i voči
procesným rozhodnutiam súdov, s čím súvisí časové vzdaľovanie poskytnutia odškodnenia, v dôsledku

čoho sa poškodený stáva znova obeťou).

Nedôvodný bol tiež argument žalovanej, týkajúci sa koncentračnej zásady (§ 118a O. s. p.), v zmysle
ktorej je povinnosť opisu rozhodujúcich skutočností a označenia dôkazov na preukázanie svojich tvrdení
koncentrovaná (okrem výnimiek) najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Tvrdenie žalovanej je

protirečivé, keďže poukazovala na prednes relevantných tvrdení žalobcu 1/ (vo vzťahu k žalobkyni 2/)
už pred vstupom žalobcov 2/ a 3/ do konania, v dôsledku čoho nemohla byť porušená koncentračná
zásada. Žalovaná nekonkretizovala, na aké ďalšie tvrdenia žalobcov 2/, 3/ nemožno prihliadať a v tomto
smere jej námietka nebola konkrétna. Objektívnu vnímateľnosť prejavov tvrdenej nemajetkovej ujmy mal
súd prvého stupňa dostatočne preukázanú na základe vykonaného dokazovania.

Účinná ľútosť a zhodnotenie nápravných opatrení prijatých žalovanou voči jej zamestnancovi (lekár) boli
bez adekvátneho vplyvu na výšku priznanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Najvyšší súd SR vo
svojom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 265/2009 odôvodnil zaradenie práva na rodinný a súkromný život do
nemajetkovej sféry nasledovne: „protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva

na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo
úplne bráni napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru,
konkrétne sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj sféra citová i emocionálna. Ak dôjde k smrti
jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku
zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Vyslovenie ľútosti možno

kvalifikovať v danom prípade len za elementárny prejav slušnosti. Vyporiadanie sa s pôvodcom zásahu
zase predstavuje riešenie vzťahu zamestnávateľa a zamestnanca, s čím je spojené kvalifikované ďalšie
fungovanie žalovanej z hľadiska naplnenia jej poslania a zmysluplnej existencie.“

Pri posudzovaní miery zavinenia bolo nevyhnutné prihliadať aj na charakter subjektu pôvodcu zásahu,

keď v danom prípade sa nejednalo o fyzickú osobu, ako ani o zásah spôsobený porušením pravidiel
cestnej premávky. Mimoriadne závažný následok vznikol v dôsledku postupu poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti (právnickej osoby) non lege artis (neposkytnutie zdravotných služieb podľa pravidiel
vedy a uznávaných medicínskych postupov). Pri posudzovaní okolností neoprávneného zásahu bolo
prihliadané na okolnosti obidvoch procesných strán, pričom výška priznanej náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, zohľadňuje životnú úroveň v
krajine (adekvátne cenovým reláciám materiálnych vecí nie je spôsobilá predstavovať bezdôvodné
obohacovanie). Slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy tak, aby bol dosiahnutý účel tohto
kompenzačného konania a žalobcovia 1/ až 3/ neboli považovaní naďalej ako obete porušenia Dohovoru
o ľudských právach (čl. 8 ods. 1), ako aj Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.,

čl. 10 ods. 2, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života), ako i porušenia čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (každý má právo na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života). K všeobecnému poukazu žalovanej
na rozhodnutie odvolacieho súdu (sp. zn. 9Co/423/2012), priznávajúce náhradu nemajetkovej ujmy vovýške 20.000 eur (otec) s tým, že v danom prípade majú v osobe otca žalobcovia 2/, 3/ oporu i hmotné
zabezpečenie, bolo potrebné opakovane zdôrazniť okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, ako i
závažnosť vzniknutej ujmy, predstavujúce prípad markantne silnejšej intenzity, opodstatňujúci záver pre

vyhovenie žalobe.

Odvolací súd preto podľa § 219 ods. 1 O. s. p. napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne
správne potvrdil.

Podľa § 220 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti trov konania zmenil tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1/, 2/, 3 náhradu trov konania vo výške 632,39 eur, do 3 dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám splnomocnenej zástupkyne žalobcov. Súd prvého stupňa
správne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. a teda zásadu úspechu žalobcov v konaní, na
základe ktorej im vznikol nárok na náhradu trov konania. Správne posúdil i výšku odmeny za úkony
právnej služby, ktoré náležite konkretizoval, (5 úkonov x 91,29 eur, 1x štvrtina základnej sadzby tarifnej

odmeny 22,82 eur, t. j. 479,27 eur), spolu s režijným paušálom 1x v roku 2012 vo výške 7,63 eur, 2x
v roku 2013 vo výške 15,62 eur, 2x v roku 2014 vo výške 16,08 eur a 1x v roku 2015 vo výške 8,39
eur), aj s náhradou DPH vo výške 20%, teda 105,40 eur, t. j. celková suma trov právneho zastúpenia
predstavovala 632,39 eur (nie ako to uviedol súd prvého stupňa 635,39 eur).

Aj v odvolacom konaní boli žalobcovia úspešní a podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. im vzniklo
právo na náhradu trov odvolacieho konania. Z dôvodu, že žalobcovia nepodali návrh na priznanie
náhrady trov odvolacieho konania a zo spisu vznik trov konania (s výnimkou trov právneho zastúpenia,
ktoré však vyčíslené neboli) nevyplýval, preto žalobcom náhrada trov odvolacieho konania nebola
priznaná.

Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.