Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. marec 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1Co/23/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213888
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6912213888.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Drahomíry Mikulajovej a sudcov JUDr. Petra Kvietka a JUDr. Milana Segeča, v právnej
veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35807598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25,
zastúpeného právnym zástupcom Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36864421, so sídlom v Bratislave,
Grösslingova č. 4, v mene ktorého pred súdom koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a
konateľ, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorého pred súdom koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.k.
9C/320/2012-51 zo dňa 23.02.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania (prvý výrok).
Zamietol návrh navrhovateľa na začatie konania, ktorým sa voči odporcovi domáhal vyčíslenej náhrady
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom v exekučnom konaní tvrdeným
nesprávnym úradným postupom, t.j. zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty (druhý výrok). Náhradu trov konania odporcovi nepriznal
(tretí výrok). Okresný súd vykonal dokazovanie exekučným spisom a zistil, že žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 28.02.2011 a
exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa 08.06.2011. Konštatoval, že na zamietnutie žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia zákon nestanovuje žiadnu lehotu. Na základe vykonaného
dokazovania exekučným spisom dospel k záveru, že v rámci uvedeného postupu exekučného súdu
nedošlo k prieťahom v konaní a exekučný súd bol oprávnený skúmať, či predložený exekučný titul
(rozhodcovský rozsudok) nie je v rozpore so zákonom. Nenašiel zákonný dôvod na prerušenie konania,
pretože o námietke zaujatosti navrhovateľa proti sudcom okresného súdu rozhodol nadriadený súd s
tým, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Ani prebiehajúce konanie pred
Súdnym dvorom Európskej únie nepovažoval za dôvod na prerušenie konania, pričom konštatoval, že
nie je zrejmá priama súvislosť otázok, ktoré by mali mať vplyv na rozhodnutie súdu. Okresný súd uzavrel,
že nemal preukázaný tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu a svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d),
§ 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O.s.p.“).

Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli splnené
zákonné podmienky. Trval na osobnej účasti jeho právneho zástupcu na pojednávaní, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Okresný súd nemohol rozhodnúť vo veci samej, pretože v
čase rozhodnutia nebolo ešte právoplatné uznesenie o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.
Okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
odporcu (vyjadrenie odporcu mu nebolo doručené) ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd
založil svoje rozhodnutie, čím došlo aj k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia
okresného súdu o dodržaní zákonných lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi
uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie
v jeho neprítomnosti a okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia
dôvodu určil sám. Zdôraznil presvedčenie o porušení jeho práva v exekučnom konaní na rozhodnutie v
zákonnej lehote a vyjadril nepochopenie nad postupom okresného súdu, ktorý nekonštatoval porušenie
jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, hoci zistil nedodržanie príslušnej zákonnej
lehoty zo strany exekučného súdu. Napadnutý rozsudok označil za nepreskúmateľný, pretože sa vôbec
nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a
2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného
súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. na ne v celom rozsahu poukazuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody navrhovateľa
odvolací súd udáva, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne
posúdil. Záver okresného súdu o nenaplnení predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu považuje
aj odvolací súd v celom rozsahu za správny, pretože navrhovateľ nepreukázal tvrdený nesprávny úradný
postup exekučného súdu v spornom exekučnom konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom
a dôvodmi odvolania navrhovateľa viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom okresného súdu, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca nie je dôvodná.
Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil navrhovateľ na
argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym
úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31.05.2010); dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
škodu a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo sp. zn.
3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/727/2011 zo dňa 27.04.2012). O navrhovateľom vznesenej námietke zaujatosti zákonného sudcu
riadne rozhodol nadriadený súd s tým, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
nevylúčil; zo spisu okresného súdu súčasne vyplýva, že uznesenie nadriadeného súdu bolo účastníkom
riadne doručené. Iné (nové) dôvody zaujatosti zákonného sudcu navrhovateľ v odvolaní neuviedol.

Okresný súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania správne zamietol. O námietke zaujatosti
vznesenej navrhovateľom rozhodol krajský súd s tým, že zákonného sudcu, ktorý prejednáva a
rozhoduje vec a ktorý vydal aj napadnuté rozhodnutie z prejednávania a rozhodovania prejednávanej
veci nevylúčil. Okresný súd dospel k správnemu názoru, že neexistuje dôvod na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pretože neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka
majúca význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci. Samotné podanie ústavnej sťažnosti navrhovateľom
nie je dôvodom, ktorý by zakladal obligatórnu povinnosť prerušiť konanie, pretože v danom prípade
ide o otázku procesného charakteru (zaujatosť sudcu), ktorá nemá priamy dopad na posúdenie nároku
navrhovateľa, t.j. nemá priamy súvis s vyriešením sporu vo veci samej a teda nejde o prejudiciálnu
otázku, od vyriešenia ktorej priamo závisí výsledok sporu. Navyše podľa odvolacieho súdu nie je dôvod
ani na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. do prípadného rozhodnutia ústavného súdu,
pretože otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom
inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, nie ústavný súd v
konaní o sťažnosti navrhovateľa, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa článku 46
ods. 1 a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. I.ÚS/89/2013 zo dňa 06.02.2013 alebo sp. zn. I.ÚS/92/2013 zo dňa 13.02.2013, ktorými sťažnosti
navrhovateľa proti uzneseniam nadriadeného súdu, ktorými rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov
okresného súdu z prejednávania a rozhodovania veci, ústavný súd odmietol pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie).

Dôvodom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. v zmysle návrhu navrhovateľa
má byť aj predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010, zodpovedanie ktorých majú podľa názoru navrhovateľa
zásadný význam aj pre konanie v tejto veci.

Uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 7C/6/2010-269 zo 07. 10. 2013, ktorým podľa § 109 ods. 1 písm.
c) O. s. p. rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych
otázkach bolo podľa zistenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zrušené uznesením Krajského súdu v
Prešove z 22. 12. 2014. Okresný súd Prešov uznesením č. k. 7C/6/2010-316 z 12. 03. 2015 opätovne
prerušil konanie a predložil vec Súdnemu dvoru Európskej únie na zodpovedanie prejudiciálnych otázok
v znení:

1. Či ide o závažné porušenie práva Európskej únie, ak sa vymôže v exekúcii vedenej na základe
rozhodcovského rozsudku plnenie z neprijateľnej podmienky v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora
Európskej únie?

2. Môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako
účastník konania využije všetky právne prostriedky prislúchajúce mu podľa právneho poriadku členského
štátu v konaní o výkone rozhodnutia; vzhľadom na skutkový stav veci, môže v tomto prípade vzniknúť
táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkon rozhodnutia a pred
vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia?

3. V prípade, ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie
orgánu, ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na absolútnu
nečinnosť žalobkyne a vzhľadom na nevyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy umožnených
právom členského štátu?

4. Ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva, je žalobkyňou
uplatňovaná suma škodou, za ktorú má zodpovednosť členský štát; možno škodu v tomto poňatí
stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením?

5. Má vydanie bezdôvodného obohatenia, ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred náhradou
škody?

Konanie na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 začalo na návrh fyzickej osoby proti
Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava o náhradu škody pre porušenie práva
Európskej únie, ide teda o skutkovo a právne odlišnú vec, než je vec sp. zn. 8C/243/2012 začatá na
návrh navrhovateľa. Názor okresného súdu, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.
7C/6/2010 sa neriešia žiadne otázky, ktoré by mohli mať význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej
veci, je správny.

Odvolacia námietka navrhovateľa, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania v jeho neprítomnosti
a vykonaním dokazovania exekučným spisom v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať pred súdom
a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie tiež nie je dôvodná. Zo spisu vyplýva, že predvolanie
na pojednávanie doručil okresný súd právnemu zástupcovi navrhovateľa riadne a včas s poskytnutím
päťdňovej zákonnej lehoty na prípravu na pojednávanie. Navrhovateľ žiadal o zrušenie pojednávania
v podstate z dôvodu, že zákonný sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, iný dôvod
na odročenie pojednávania neuviedol. O námietke zaujatosti sudcov okresného súdu vznesenej
navrhovateľom nadriadený súd riadne rozhodol. Nesúhlas navrhovateľa s rozhodnutím nadriadeného
súdu nie je dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania, pretože navrhovateľovi zostáva zachovaný
odvolací dôvod spočívajúci v tvrdení, že rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v
spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.). Na vykonanie pojednávania v neprítomnosti riadne a včas
predvolaného navrhovateľa preto boli podľa odvolacieho súdu splnené zákonné podmienky (§ 101
ods. 2 O.s.p.). Postupom okresného súdu v súlade so zákonom nemôže dôjsť k odňatiu možnosti
účastníka konať pred súdom. K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom nedošlo ani v
rámci dokazovania. Okresný súd síce vykonal dokazovanie na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov
konania (§ 101 ods. 2 O.s.p.), toto však pozostávalo len s oboznámením sa s exekučným spisom,
ktorý ako dôkaz navrhol vykonať samotný navrhovateľ priamo v návrhu na začatie konania s tým,
že navrhovateľ bol účastníkom uvedeného exekučného konania a teda obsah exekučného spisu z
hľadiska tvrdených skutočností o dobe od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
do rozhodnutia exekučného súdu o jej zamietnutí mu bol nepochybne známy. Iné dokazovanie okresný
súd nevykonal. Odvolací súd v zhode s okresným súdom dospel k záveru, že v tomto rozsahu vykonané
dokazovanie je dostatočné na rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal, že
mu nebolo doručené vyjadrenie odporcu k návrhu, je potrebné pripustiť, že zo spisu skutočne nevyplýva
doručenie vyjadrenia odporcu k návrhu navrhovateľovi. Táto vada konania však nemala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.) a podľa odvolacieho súdu ani nemohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pretože okresný súd jednak
nerozhodol na základe argumentov odporcu uvedených vo vyjadrení k návrhu a jednak je odvolaciemu
súdu z jeho činnosti známe (§ 121 O.s.p.), že totožné vyjadrenie k návrhu navrhovateľa podal odporca aj
v nespočetnom množstve ostatných právnych vecí navrhovateľa a odporcu prejednávaných odvolacím
súdom, v týchto konaniach bolo vyjadrenie navrhovateľovi doručené a teda jeho obsah je navrhovateľovi
nepochybne známy (táto odvolacia námietka navrhovateľa je preto zjavne účelová).

Okresný súd riadne rozhodol aj o návrhoch navrhovateľa na prerušenie konania. K odňatiu možnosti
navrhovateľa konať pred súdom nedošlo ani postupom okresného súdu, ktorý napadnutým rozsudkom
rozhodol vo veci samej pred nadobudnutím právoplatnosti výroku o zamietnutí návrhov navrhovateľa na
prerušenie konania. Týmto postupom okresného súdu nebol navrhovateľ vylúčený z uplatnenia žiadneho
svojho procesného oprávnenia a je plne odôvodnený hospodárnosťou konania. Navyše vyhláseným
uznesením (aj keď bol výrok obsahom rozsudku nestráca charakter uznesenia) o zamietnutí návrhov
navrhovateľa na prerušenie konania bol okresný súd viazaný (§ 170 ods. 1 O.s.p.) a preto mohol
pokračovať v konaní.

Navrhovateľ v odvolaní spochybnil záver okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, keď trval na porušení svojho práva na rozhodnutie v zákonnej lehote.
Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí aj so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci. Ťažisko argumentácie navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe exekučného
súdu spočívalo v tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej pätnásťdňovej lehoty. Súdna prax sa však ustálila
na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa 10.07.2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013
zo dňa 25.04.2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa 13.02.2013). Preto v prípade, že okresný súd
v zhode s odvolacím súdom z pripojeného exekučného spisu zistil, že žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 31.01.2011 (v tejto
súvislosti odvolací súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu
nie je rozhodujúce, kedy začalo samotné exekučné konanie) a exekučný súd ju zamietol uznesením
zo dňa 29.03.2011, uvedený postup a obdobie nemožno považovať za nesprávny úradný postup
(prieťahy v konaní) a je plne odôvodnený potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti
predloženého exekučného titulu. Odvolací súd podotýka, že vzhľadom na množstvo exekučných konaní,
ktoré navrhovateľ iniciuje pred okresným súdom, je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota
nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku
pristúpil k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ oprávnený v
návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd
nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu z vlastnej iniciatívy riešiť otázku, či právomoc
rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako podmienku
materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza k preskúmaniu vecnej
správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k posúdeniu, či
predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho vyvodiť všetky právne
dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou rozhodcovskou zmluvou viazaná, t.j.
exekučný súd je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnuť (porovnaj napríklad
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 46/2012, sp.
zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp. zn. 6Cdo/105/2011 zo dňa 10.10.2012 uverejnené v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn.
5Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1MCdo/15/2012 zo dňa 22.05.2013, sp. zn. 2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo
dňa 24.10.2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012 zo dňa 12.06.2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.06.2013
a mnohé iné; pozri aj uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa
22.08.2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa 09.12.2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011 ako
aj uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti I. B. zo dňa
16.11.2010). Od tohto záveru nie je žiadny dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.

Nakoniec navrhovateľ v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku,
ktorý sa podľa neho vôbec nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Ani v
tomto smere však nemožno podľa názoru odvolacieho súdu okresnému súdu nič vytknúť. Nakoľko
navrhovateľ v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov zodpovednosti
odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t.j. nesprávny úradný postup exekučného súdu),
v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne
zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade
nespôsobuje navrhovateľom tvrdenú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. v celom
rozsahu ako vecne správny potvrdil a to vrátane závislého výroku o trovách konania, ktorý bol tiež vecne

správny a odôvodnený plným úspechom odporcu v konaní, ktorý však žiadne trovy konania nežiadal
nahradiť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.
1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Odporca
bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vzniklo mu voči plne neúspešnému navrhovateľovi
právo na náhradu trov konania. Keďže však odporca neurobil žiadny návrh na rozhodnutie o trovách
odvolacieho konania a ani mu žiadne nevyplývajú zo spisu, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho
konania proti navrhovateľovi nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.