Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. apríl 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/696/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217438
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:4312217438.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Viery Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa K., zastúpeného P. proti
odporcovi N., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza, č.k. 10C/149/2013-59 zo dňa 17. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
658,31 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza. Odporcovi nepriznal
náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil s poukazom na § 3 ods. 1 písm.
d), 2, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2 a 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 4, § 17 ods.

1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ďalej § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného
poriadku v znení platnom ku dňu 25.09.2009. Zo spisu tamojšieho súdu, sp. zn. 16Er/1858/2009 súd
prvého stupňa zistil, že žiadosť súdneho exekútora Z.. V. H. o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 25.09.2009. Uznesením, č.k. 16Er/1858/2009-12 zo dňa
22.02.2010 súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol pre

možný rozpor exekučného titulu s § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nadobudlo právoplatnosť dňa 18.11.2010 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne,
č.k. 16CoE/72/2010-21 zo dňa 30.09.2010, ktorým bolo rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdené.
Uznesením, č.k. 16Er/1858/2009-23 zo dňa 11.05.2011, právoplatným dňa 28.07.2011, bolo exekučné
konanie zastavené. Zhodnotením skutkového stavu dospel súd prvého stupňa k právnemu záveru,
že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. V súvislosti so zákonnými podmienkami vzniku zodpovednosti

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súd prvého stupňa v danej veci skúmal tieto
podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. Vykonaným dokazovaním bolo
nepochybne preukázané, že tvrdenia navrhovateľa sa nezakladajú na pravde. Žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci, sp. zn. 16Er/1858/2009 bola
tamojšiemu súdu doručená dňa 25.09.2009 a súd o nej rozhodol dňa 22.02.2010. I keď exekučný súd
rozhodoložiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúciepouplynutízákonnej

15-dňovej lehoty, podľa názoru súdu samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená
automaticky nesprávny úradný postup. Zo znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom
do 31.05.2010 nemožno jednoznačne a nepochybne vyvodiť, že lehota 15 dní sa vzťahuje na vydanierozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. Podľa názoru súdu 15-dňová lehota sa
týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu. Ak ho súd
nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu,

keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrhu na vykonania exekúcie a exekučného titulu. O zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd rozhodol v primeranej lehote a nedopustil sa žiadneho
nesprávneho úradného postupu, ktorým by mohla byť navrhovateľovi ako oprávnenému spôsobená
škoda. S poukazom na citované ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom ku dňu

podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je možné postup exekučného
súdu pri rozhodovaní o tejto žiadosti považovať za nesprávny. V danom prípade bol exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok. S poukazom na vyššie uvedené bol súd jednoznačne oprávnený ex
offo skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní
a tiež, či pôvodný titul tohto rozhodnutia - zmluva o úvere, neobsahoval neprijateľné podmienky, a či
rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a v

súlade s ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo. Exekučný súd preto správne
skúmal exekučný titul (rozhodcovský rozsudok), či tento bol vydaný v súlade s platnými
právnymi predpismi. Po zistení, že v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah a pre možný
rozpor exekučného titulu s § 45 ods. 1, písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní, exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie zamietol. Svoje rozhodnutie riadnym a správnym spôsobom odôvodnil. Exekučný
súd dňa 22.02.2010 uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Jeho rozhodnutie bolo potvrdené ako vecne správne odvolacím súdom. Za tejto situácie
účastníkomexekučnéhokonanianemoholaaninevznikolžiadnystavprávnejneistoty,keďžesúdvoveci
riadnerozhodol.Vrámciexekučnéhokonaniamásúdprávopreskúmaťdôkazyajbeznávrhuúčastníkov,

akoajexoffopreskúmaťmateriálnusprávnosťrozhodcovskéhorozsudku,nekalúpovahurozhodcovskej
doložky, či priebeh rozhodcovského konania tak, ako to vyplýva i z rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo/146/2011, 3MCdo/11/2010, 5Cdo/291/2010 a rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 60/2011, I. ÚS 16/2002. Súd teda oprávnene
preskúmaval exekučný titul v exekučnom konaní tak, ako mu to vyplýva z platných právnych predpisov

a dostupnej judikatúry tak Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky
a stanovísk Súdneho dvora Európskej únie. Pokiaľ teda navrhovateľ považuje za nesprávny úradný
postup nečinnosť tamojšieho súdu v exekučných
veciach, v ktorých zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej
lehote, sú jeho tvrdenia nesprávne, pretože na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia Exekučný

poriadok žiadnu lehotu nestanovuje. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že tvrdenie navrhovateľa, že
exekučný súd rozhodol po zákonom stanovenej lehote s omeškaním viac ako 357 dní, je nepravdivé a
zavádzajúce. Z uvedeného je zrejmé, že odporca sa nedopustil žiadneho nesprávneho postupu, keďže v
tomto prípade 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatila. O zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd rozhodol v primeranej lehote

a nedopustil sa žiadneho nesprávneho úradného postupu. S poukazom na citované ustanovenie § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom ku dňu rozhodovania súdu o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie preto nie je možné posudzovať postup exekučného súdu pri rozhodovaní
o tejto žiadosti za nesprávny. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa dospel k
záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní

došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik, ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej
nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu
spočívajúcim v tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia po zákonom stanovenej
lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Navrhovateľ nepreukázal
opodstatnenosť uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, nepreukázal

splnenie základných zákonných podmienok podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a preto jeho návrh súd
prvého stupňa považoval v celom rozsahu za nedôvodný a zamietol ho. O trovách konania súd prvého
stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola priznaná. Odporcovi,
ktorý mal vo veci úspech, náhradu trov konania nepriznal, pretože ich neuplatnil a napokon mu žiadne
ani nevznikli. Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nevzniklo, pretože vo veci

úspech nemal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupomsúdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.

h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101

ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu,
ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom
okolnosť,žeodvolacísúdnevzhliadolvoznačenýchveciachaskutočnostiachdôvodnavylúčeniesudcu,
nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Uviedol, že konečné

rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto,
že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri

svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť

a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho
procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj
na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že
v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal

tiež na judikatúru ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale
aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to,
či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny

založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním,
ktorého obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami,
ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správoupohľadávkypočasnečinnostisúduaopisujejuakoškodu,ktorávznikla vpríčinnejsúvislosti
skonanímdlžníkapovinného.Súdvšakúplneignorovalvšetkytvrdeniaomajetkovejškode,ktorávznikla

z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla.
Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový
dej a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie

rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež
s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný.
Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník
nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého

posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda
ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a

napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľanerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť
poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. K návrhu na prerušenie konania poukázal na to, že
na základe ním podanej sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným

rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť osobitne. Na podporu tohto tvrdenia poukázal
na judikatúru odvolacích súdov (rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 9Co/174/2014). Žiadal preto,
aby krajský súd ako súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na
opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods.
2 O.s.p. sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením

okresného súdu, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky,sp.zn.IIIÚS36/2010).Jehoúvahyadôvodypodporujúpríslušnýzáveronedôvodnostinároku
navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku
ktorým na základe týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť
prijateľné, racionálne aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 16.08.2010, pričom konanie sa
začalo dňa 24.08.2009, to znamená, že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje
viac ako 357 dní.

Akovyplývazvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvéhostupňa,žiadneztýchtotvrdenísanezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu

stotožňuje, súdny exekútor podáva žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
na Okresný súd Prievidza dňa 25.09.2009. Uznesením, č.k. 16Er/1858/2009-12 zo dňa
22.02.2010 súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol pre možný rozpor exekučného titulu s § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.11.2010 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu
v Trenčíne, č.k. 16CoE/72/2010-21 zo dňa 30.09.2010, ktorým bolo rozhodnutie prvostupňového súdu
potvrdené. Uznesením, č.k. 16Er/1858/2009-23 zo dňa 11.05.2011, právoplatným dňa 28.07.2011, bolo
exekučné konanie zastavené.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu,
aby vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na
prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu

nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie
lehoty na rozhodnutie.
Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom
na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia
zákona o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, zákone o

spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok
nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Tento prieskum
exekučný súd mohol vykonať až po predložení potrebných dokumentov navrhovateľom, pričom zistil, že
exekúciu nemožno z týchto dôvodov vykonať, pričom spotrebiteľské právo jedno z najdynamickejšie sarozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na
úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom
prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke

o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v
dôsledku prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov
v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať

o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru
Ústavného súdu Slovenskej republiky (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov
Ústavného súdu potom možno konštatovať, že za stavu, kedy právny predpis v tomto čase v sebe
nezakotvoval žiadnu lehotu, v ktorej má exekučný súd zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia (čo nie
je možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia) dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia do

rozhodnutiasúduozamietnutítejtožiadostinemožnovžiadnomprípadepovažovaťzaprieťahyvkonaní,
anizarozhodnutievlehote,ktorábybolaneprimeranávovzťahukprávunavrhovateľanasúdnuochranu
- právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,

prípadne ušlým ziskom, by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.

z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov, a že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal

vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania a samostatným uznesením
rozhodol o zamietnutí návrhoch navrhovateľa na prerušenie konania a riadne v odôvodnení uviedol, z
akých dôvodov tieto návrhy navrhovateľa zamietol.

N.

Nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a
odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že súd prvého
stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal, z akého dôvodu pojednával napriek tej
skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa
na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 17.06.2014, čím
účastníkom konania vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam,
ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Predmetného pojednávania sa však napriek riadne
doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej

súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu
v konaní.Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a

nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy, a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.
Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .