Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. marec 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11Co/36/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112226295
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1112226295.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov

senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Bianky Gelačíkovej, v právnej veci navrhovateľa: Prima
banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, so sídlom Hodžova 11, Žilina, zastúpeného: Advokátska
kancelária Antovszká, s.r.o., IČO: 36 866 881, so sídlom Vlárska 32, Bratislava, proti odporcovi: E.. E.
P., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. 9, XXX XX L., štátna občianka SR, o zaplatenie 33,03 euro, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 19. júna 2014, č.k. 7C/230/2012-77,
jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporkyni sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uložiť
odporkyni povinnosť zaplatiť mu istinu vo výške 22,63 eur predstavujúcu sankčný úrok (poplatok) a
úrok z omeškania vo výške 10,40 eur (9 % ročne zo sumy 48,77 eur od 29.04.2010 do 07.09.2012) a
navrhovateľovi s použitím § 142 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej „O.s.p.“) nepriznal
právo na náhradu trov konania.

Zamietajúci výrok právne odôvodnil § 708 ods. 1, 2, § 709 ods. 1, 2, § 710, § 497 zákona č. 513/1991
Zb. v platnom znení (ďalej „Obch. zákonník“), § 1 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a ust. § 101 ods. 1, 2, § 115a ods. 1, 2, § 200ea ods. 1, § 156 ods. 3 O.s.p. konštatujúc, že
vzhľadom na predmet sporu nenariadil na prejednanie veci pojednávanie a vo veci rozhodol na základe
listinnýchdokladovpredloženýchúčastníkmikonania.Zvykonanéhodokazovaniazistil,ženavrhovateľa
odporkyňa uzavreli dňa 27.02.2007 Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb
(ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej bol odporkyni otvorený Rastový osobný účet - Balík Výhoda. Z

čl. I bod 4 Zmluvy vyplynulo, že odporkyňa výslovne odmietla zriadenie služby „povolené prečerpanie
na osobnom účte“ a v prípade konkludentného prijatia návrhu zmluvy o poskytovaní služby PP bankou,
dôjde povolením čerpania peňažných prostriedkov do výšky debetného limitu na účte v čl. I bod 1 Zmluvy
k platnému a účinnému uzatvoreniu zmluvy o poskytovaní služby PP. Výšku a účinnosť debetného limitu
banka oznámi majiteľovi účtu formou výpisu z technického systému banky na adresu na zasielanie
výpisov v zmysle čl. 1 bod 1. Zmluvy. Výzvou zo dňa 20.04.2010 navrhovateľ oznámil odporkyni výšku
vykazovaného debetného zostatku vo výške 48,05 eur ako aj skutočnosť, že odstupuje od príslušnej

zmluvy o účte dňom doručenia výzvy. Zároveň vyzval odporkyňu na zaplatenie debetného zostatku v
lehote troch dní od doručenia. Z výpisu z účtu 8434026001 zo dňa 28.04.2010 mal súd prvého stupňa
ďalej za preukázané, že nepovolené prečerpanie účtu odporkyne bolo ku dňu 28.04.2010 vo výške 48,77eur. V prílohe návrhu na začatie konania navrhovateľ priložil Všeobecné obchodné podmienky - Prima
banka Slovensko, a.s., účinné od 01.07.2012 .

Z takto zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil, že navrhovateľ s odporkyňou platne
uzatvorili zmluvu o bežnom účte bez povolenia prečerpania. S prihliadnutím na § 272 ods. 2 Obch.
zákonníka (podľa ktorého sa na zmenu zmluvy nevyžaduje písomná forma) vyvodil, že medzi účastníkmi
následne došlo konkludentným spôsobom k zmene Zmluvy, a to konkrétne k uzatvoreniu platnej
zmluvy o poskytovaní služby povoleného prečerpania. Na základe povoleného prečerpania odporkyňa

prečerpala svoj účet o sumu 48,77 eur a bola povinná túto prečerpanú sumu navrhovateľovi vrátiť;
vzťah z takéhoto prečerpania sa podľa § 710 Obch. zákonníka spravuje ustanoveniami zmluvy o úvere.
Odporkyňa dňa 07.09.2012 (po podaní návrhu) zaplatila navrhovateľovi sumu 50 eur, navrhovateľ vzal
v tejto časti návrh späť a konanie bolo uznesením súdu zo dňa 09.04.201, č.k. 7C/230/2012-51 v tejto
časti zastavené. Predmetom konania ostal návrh navrhovateľa na zaplatenie sankčného poplatku vo
výške 22,63 eur a úroku z omeškania vo výške 10,40 eur.

Pri posudzovaní dôvodnosti návrhu vo vzťahu k časti istiny vo výške 22,63 eur, ktorú navrhovateľ označil
ako sankčný úrok (poplatok) z omeškania súd prvého stupňa s poukazom na § 1 ods. 3 zákona č.
258/2001 Z.z. v znení účinnom do 01.05.2009 (v čase prečerpania) konštatoval, že keďže v konaní
sa nepreukázalo, že medzi účastníkmi došlo k uzatvoreniu zmluvy o vydaní kreditnej karty, súd ďalej

neskúmal náležitosti spotrebiteľského úveru (Zmluvy) v zmysle § 4 citovaného zákona. Navrhovateľ
listom zo dňa 20.04.2010 odstúpil od Zmluvy dňom doručenia odstúpenia od Zmluvy (28.04.2010)
v súlade s príslušnými ustanoveniami Všeobecných obchodných podmienok navrhovateľa. Sankčný
úrok z omeškania vo výške 20 % p.a. vyčíslil navrhovateľ (pôvodne) na sumu 23,86 eur. Z vyčíslenej
sumy je zrejmé, že príslušný sankčný úrok si navrhovateľ uplatňuje odo dňa odstúpenia od Zmluvy

do dňa podania návrhu na začatie konania na súd (i keď podľa úvahy súdu prvého stupňa bol
sankčný úrok navrhovateľom nesprávne vyčíslený, pričom správne mal byť vo výške 22,37 eur - od
29.04.2010-13.08.2012). V tejto súvislosti vyslovil súd prvého stupňa názor, že keďže navrhovateľ podľa
§48ObčianskehozákonníkaodstúpilodZmluvy,Zmluvasazrušilaodsaméhozačiatku(extunc),apreto
navrhovateľ nemá nárok na sankčný úrok za obdobie po zániku zmluvného vzťahu medzi účastníkmi

konania. Súd prvého stupňa navyše poukázal na skutočnosť, že Zmluva uzatvorená medzi účastníkmi
konania je podľa § 52 Občianskeho zákonníka zmluvou spotrebiteľskou, pretože ju uzatvoril navrhovateľ
ako dodávateľ a odporkyňa ako spotrebiteľ. Navrhovateľ nepreukázal, že výška sankčného úroku bola
medzi zmluvnými stranami dojednaná, keď nepredložil žiaden listinný alebo iný dôkaz, z ktorého by tento
nárok vyplýval a v tomto smere nestačí iba odkaz na Sadzobník poplatkov.

Súd prvého stupňa nepriznal navrhovateľovi ani úroky z omeškania z istiny 48,77 eur za obdobie
od 29.04.2010 do 07.09.2012, nakoľko z vykonaného dôkazu (dokladu o úhrade zo dňa 27.12.2013)
vyplynulo, že odporkyňa dňa 27.12.2013 poukázala na účet navrhovateľa ďalšiu sumu vo výške 50,-
eur (celkovo uhradila navrhovateľovi sumu 100,- eur), čím uhradila v tomto konaní požadované úroky

z omeškania (10,40 eur).

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ namietajúc, že súd prvého stupňa dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci; v odvolacom návrhu navrhol, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie v zmysle § 221 O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odvolaní konštatoval, že
zmluva medzi navrhovateľom a odporkyňou ako banková zmluva bola uzatvorená v súlade s príslušnými
ustanoveniami Obchodného zákonníka a s príslušnými obchodnými podmienkami (ďalej len „VOP“) s

tým, že zmluva o bežnom účte patrí medzi tzv. absolútne obchody, t.j. že ustanovenia Obchodného
zákonníka sa použijú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu, teda aj v prípade, ak
majiteľom účtu bude fyzická osoba nepodnikateľ. Uviedol, že odporkyňa porušila zmluvu a VOP tým,
že jej účet dosiahol debetný zostatok, ktorý nadobudol charakter nepovoleného debetu v zmysle čl. III.
bodu 21 VOP. Listom zo dňa 20.04.2010 odstúpil od zmluvy a vyzval odporkyňu na úhradu debetného

zostatku v lehote do troch dní; odporkyňa však na uvedenú výzvu nereagovala a príslušný debetný
zostatok neuhradila. Na základe tejto skutočnosti došlo dňa 28.04.2010 k vyrovnaniu nevyrovnanej
výšky debetného zostatku odporkyne účtovnou operáciou banky; z uvedeného titulu sa v konaní
domáhal zaplatenia sumy rovnajúcej sa nevyrovnanej výške debetného zostatku vo výške 48,77 eur(pozostávajúcej z nedoplatkov na poplatkoch úrokoch) a v zmysle čl. III bod 23 VOP sankčného poplatku
(zmluvnej pokuty) vo výške 23,86 eur vychádzajúc z toho, že v prípade, ak účet odporkyne dosiahne
debetný (záporný) zostatok, je oprávnený účtovať si sankčný poplatok (zmluvnú pokutu), ktorého výška

je stanovená podľa aktuálneho Sadzobníka poplatkov banky.

Zdôraznil, že podľa časti E/ Depozitné produkty - ostatné produkty, bodu 1.E.4. Sadzobníka poplatkov,
sankčná úroková sadzba predstavuje 20 % ročne do 30.06.2012, a preto má nárok na 20 % sankčný
poplatok zo sumy 48,77 eur od 29.04.2010 (deň nasledujúci po vyrovnaní zostatku zatvoreného účtu) do

zaplatenia; napriek tomu si príslušný sankčný poplatok (zmluvnú pokutu) v podanom návrhu uplatňoval
z vyčíslenej istiny 48,77 eur, t.j. nevyrovnanej výšky debetného zostatku iba za obdobie odo dňa
nasledujúceho po vyrovnaní zostatku zatvoreného účtu, t.j. od 29.04.2010 do dňa podania návrhu na
vydanie platobného rozkazu. Mal za to, že súd prvého stupňa na otázku odstúpenia od zmluvy aplikoval
nesprávny právny predpis Občiansky zákonník, a to aj napriek skutočnosti, že zmluva o bežnom účte
je uzavretá medzi bankou a klientom v súlade s Obchodným zákonníkom a patrí medzi absolútne

obchody. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1MObdoV/2/2007 zo dňa 30.09.2009,
podľa ktorého na rozdiel od právnej úpravy dôsledkov odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho
zákonníka, kde účinným odstúpením sa zrušuje zmluva od začiatku (§ 48 ods. 2) sa odstúpením
od zmluvy v obchodných vzťahoch zmluva podľa § 351 ods. 1 Obch. zákonníka zrušuje a účinky
odstúpenia nastávajú až momentom odstúpenia (ex nunc). Plnenie, poskytnuté pred zrušením zmluvy,

nie je plnením z neplatnej zmluvy, preto na usporiadanie vzájomných nárokov nemožno použiť právnu
úpravu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Obč. zákonníka. Mal za zrejmé, že zákonodarca
nemal v úmysle určiť jednostrannú kogentnosť Občianskeho zákonníka en bloc (teda aj pri odstúpení od
zmluvy a účinkoch s tým spojených), ale len jednostrannú kogentnosť úpravy spotrebiteľských zmlúv;
namietal tvrdenie súdu prvého stupňa, že odstúpenie od zmluvy a účinky s tým spojené sa v tomto

prípade riadia ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Opakovane argumentoval tým, že odstúpením
od zmluvy podľa Obch. zákonníka zmluva a s ňou aj všetky práva a povinnosti zmluvných strán
zanikajú okamihom, kedy bol prejav oprávnenej strany o odstúpení od zmluvy doručený druhej strane s
výnimkami stanovenými v § 351 ods. 1 Obch. zákonníka. Pokiaľ ide o následky porušenia zmluvy, nemá
odstúpenie od zmluvy spätné účinky a všetky právne následky porušenia zmluvy, ku ktorým došlo do

zániku zmluvy odstúpením, zostávajú zachované. Mal za to, že súd prvého stupňa svojím rozhodnutím
zasiahol do jeho základného práva na súdnu ochranu garantovaného Ústavou SR, pretože napadnutým
rozsudkom nesprávne posúdil prejednávanú vec.

Odporkyňa v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhla rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne

a právne správne potvrdiť. Uviedla, že návrhom zo dňa 13.08.2012 sa navrhovateľ domáhal voči nej
zaplatenia sumy vo výške 72,63 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 48,77 eur za
obdobie od 24.09.2010. Ešte pred vydaním platobného rozkazu uhradila dňa 07.09.2012 navrhovateľovi
sumu vo výške 50,- eur, v dôsledku čoho zobral navrhovateľ v tejto časti návrh späť a trval na zaplatení
sankčného úroku a úroku z omeškania 9 % ročne zo sumy 48,77 eur za obdobie od 24.09.2010. Po

uznesení prvostupňového súdu zo dňa 09.04.2013 zostal predmetom konania iba návrh navrhovateľa
na zaplatenie istiny vo výške 22,63 eur (sankčného úroku) a úroku z omeškania vo výške 10,40 eur.
Následne dňa 27.12.2013 zaplatila navrhovateľovi ďalšiu sumu vo výške 50,- eur, čo znamená, že
zaplatila celú istinu a aj úroky z omeškania i napriek tomu, že návrh navrhovateľa považovala za
nepreukázaný. So zaplatením sankčného úroku, na ktorý nemá navrhovateľ žiaden nárok, ako i so

zaplatením náhrady trov konania a náhrady trov právneho zastúpenia vyslovila odporkyňa nesúhlas.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady

rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci
súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z
hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného návrhu, vec v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal v

neprítomnosti účastníkov, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite
odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.).Odvolacísúdakoprvoradékonštatuje,ževiazanosťrozsahomadôvodmiodvolaniavyplývapreodvolací
súd z § 212 ods. 1, 2 O.s.p. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj
procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom

k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní
odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom
odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia
odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen
rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 O.s.p.

vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba zdôrazniť,
že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania
je odvolací súd viazaný vždy.

V preskúmavanej veci súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uložiť
odporkyni povinnosť zaplatiť mu istinu predstavujúcu 20 % sankčný poplatok (úrok) zo sumy 48,77 eur

za obdobie od 29.04.2010 do 30.06.2012 a istinu predstavujúcu úrok z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 48,77 eur od 29.04.2010 do 07.09.2012. Pri rozhodovaní skutkovo a právne posudzoval oba
nároky osobitne. Keďže odvolateľ v odvolaní napadol výlučne skutkové a právne závery súdu prvého,
ktorými zamietol nárok navrhovateľa na zaplatenie 20 %-tného sankčného poplatku (úroku) zo sumy
48,77 eur za obdobie od 29.04.2010 do 30.06.2012, odvolací súd nepodrobil odvolaciemu prieskumu

zamietajúci výrok rozhodnutia, v ktorom súd prvého stupňa zamietol uplatnený návrh na zaplatenie
úrokov z omeškania.

Po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti odvolací súd konštatuje jeho vecnú
správnosť, stotožňuje sa s jeho odôvodnením čo do právnych dôsledkov odstúpenia od spotrebiteľskej

zmluvy (§ 48 Obč. zákonníka) a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti a doplnenia napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že zmluva o
bežnom účte bola ku dňu uzatvorenia Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a
služieb, t.j. 27.02.2007 upravená v § 708 a nasl. Obch. zákonníka; nebolo ju teda možné subsumovať

pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Obč. zákonníka v znení účinnom k 27.02.2007.
Zmluva o bežnom účte však aj napriek tomu bola zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 23a ods. 1 zákona
č. 634/1992 Zb., podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je,
že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným

spôsobom neovplyvňuje. Charakteristickým znakom spotrebiteľskej zmluvy je jej uzatváranie vo
viacerých prípadoch a skutočnosť, že spotrebiteľ neovplyvnil obsah zmluvy podstatným spôsobom.
Spotrebiteľskou zmluvou je teda zmluva uzatváraná s väčším počtom spotrebiteľov za totožných
podmienok a tieto podmienky sú vopred určené dodávateľom, pričom spotrebiteľ ich obsah nemôže
ovplyvniť. Spotrebiteľskou zmluvou je v zmysle uvedeného akákoľvek súkromnoprávna zmluva s

uvedenými znakmi a to bez ohľadu na to, či je upravená Občianskym zákonníkom, Obchodným
zákonníkom, alebo iným osobitným zákonom.

Pri uzatváraní Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 27.02.2007
(ktorej súčasťou bola aj zmluva o zriadení bežného účtu) navrhovateľ vystupoval ako dodávateľ, t.j. ako

osoba, ktorá pri uzavieraní a plnení zmluvy konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a odporkyňa
vystupovala ako spotrebiteľ, t.j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti. Odporkyňa ako nepodnikajúca fyzická osoba uzatvorila zmluvu s vopred vypracovaným
predmetom plnenia; neexistujú pritom žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva má podobu
klasickej formulárovej zmluvy, ktorej typickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a

spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač, pričom všeobecné obchodné
podmienky sú priamo prílohou zmluvy.

Zákonom č. 150/2004 Z.z. bol do Občianskeho zákonníka zavedený taxatívny výpočet spotrebiteľských
zmlúv, na ktoré sa mala vzťahovať ochrana ustanovená Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Táto formulácia však požiadavky uvedenej smernice
nespĺňala, nakoľko v samotnej smernici nie je obsiahnutý taxatívny výpočet spotrebiteľských zmlúv.
Určuje len výnimky z aplikácie inštitútu spotrebiteľských zmlúv, pričom zmluva o bežnom účte
jednoznačne medzi takú výnimku nepatrí. Až zákonom č. 568/2007 Z.z. (účinným od 01.01.2008) boloustanovenie § 52 Obč. zákonníka uvedené do súladu s požiadavkami Smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a zmenené tak, že za spotrebiteľskú zmluvu sa
považuje každá zmluva, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzaviera dodávateľ so spotrebiteľom.

Avšak zmyslom národnej aj nadnárodnej úpravy spotrebiteľského práva aj v čase uzavretia zmluvy o
bežnom účte bolo dosiahnuť vyrovnanie faktického nerovného postavenia spotrebiteľa s dodávateľom.
Účelomsmerniceboloposkytnúťochranuspotrebiteľomvčlenskýchštátochvovzťahukspotrebiteľským
zmluvám,ktorésúprespotrebiteľavopredpripravenéaniejevytvorenýpriestornadojednávanieobsahu
zmluvy alebo jej zmeny. Pri výklade ustanovení o spotrebiteľských zmluvách treba vychádzať z tohto

účelu. Hlavným kritériom pri posudzovaní povahy právneho vzťahu je postavenie účastníkov zmluvy,
teda že na jednej strane stojí dodávateľ a na strane druhej spotrebiteľ. Hoci smernica v tom čase nebola
dôsledne implementovaná do nášho právneho poriadku, nemožno postupovať v rozpore s cieľom, ktorý
sledovala.

V zmysle vyššie uvedeného potom pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že predmetná zmluva

o bežnom účte je zmluvou spotrebiteľskou, vec správne právne posúdil a na tomto základe aj správne
aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o odstúpení od zmluvy (§ 48 ods. 2 Obč.
zákonníka) s tým, že uvedená zmluva sa zrušila od samotného začiatku (ex tunc) a navrhovateľovi
nevznikol nárok na sankčný nárok za obdobie po zániku zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania .

Odvolací súd ďalej poznamenáva, že v zmysle § 52 ods. 2 Obč. zákonníka, účinného v čase odstúpenia
od predmetnej zmluvy navrhovateľom (28.04.2010), ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa
vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo
dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné; systematickým

výkladom tohto ustanovenia je dostatočným spôsobom odôvodnený záver, že na účely posúdenia
odstúpenia pri spotrebiteľskom právnom vzťahu sa prednostne použije právna úprava obsiahnutá
v Občianskom zákonníku. Nastúpený trend ochrany spotrebiteľa v uvedených prípadoch potvrdil aj
zákonodarca novelizáciou § 52 ods. 2 Obč. zákonníka (pripojením tretej vety), podľa ktorého na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho

zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Podľa názoru Najvyššieho súdu
SR vysloveného v rozsudku sp.zn. 3MCdo/14/2014 zo dňa 21.04.2015, ktorým zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, sa ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Obč. zákonníka vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Aktuálna súdna prax tak zastáva jednoznačne názor, že
právna úprava chrániaca spotrebiteľa (napr. v prípadoch duálnej úpravy odstúpenia podľa Obchodného

a Občianskeho zákonníka), odôvodňuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre
spotrebiteľa (v určitej konkrétnej situácii) výhodnejšie. Aplikáciu občianskoprávnej úpravy o odstúpení
od zmluvy v absolútnych obchodnoprávnych zmluvách majúcich spotrebiteľský charakter konštatoval aj
Ústavný súd SR (uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 402/2013 zo dňa 19.06.2013), ktorý takýto
postup neoznačil za ústavne nekonformný. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1MObdoV/2/2007

zo dňa 30.09.2009, na ktoré navrhovateľ v odvolaní poukázal, požiadavky aktuálnej súdnej praxe z
uvedených hľadísk nereflektuje a jeho závery nebolo možné v danej veci aplikovať.

Odvolací súd ďalej konštatuje, že ustanovenie § 54 ods. 1 Obč. zákonníka v znení účinnom k
28.04.2010(zmluvnépodmienkyupravenéspotrebiteľskouzmluvousanemôžuodchýliťodtohtozákona

v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento
zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie) treba vykladať tak, že v prípade
duálnej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije
Obchodný zákonník, ak by sa aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky postavenie spotrebiteľa
oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 Obč. zákonníka je dôsledkom

transpozície čl. 8 smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a
znamená, že strany si v spotrebiteľských zmluvách nemôžu dojednať zmluvné podmienky odchylne
od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Dôsledky odstúpenia od zmluvy, tak ako si ich
na základe formulárovej zmluvy vymienil navrhovateľ, bezpochyby zhoršujú postavenie spotrebiteľa
oproti právnej úprave odstúpenia od zmluvy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, a preto takáto

úpravanemôžeodporkyňuvpozíciispotrebiteľazaväzovať.Akékoľvekrozšíreniezáväzkovspotrebiteľa,
vrátane platenia sankčného poplatku (úroku) po zániku zmluvy postavenie spotrebiteľa zhoršuje s tým,
že dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a
služieb, dohodnutej medzi účastníkmi konania, sú nevýhodnejšie, ako dôsledky odstúpenia upravené vObčianskom zákonníku. Zároveň nemožno prehliadnuť, že je to práve navrhovateľ, ktorý sa dobrovoľne
rozhodol využiť ustanovenie zmluvy o odstúpení, aj keď existujú iné inštitúty súkromného práva, ktoré
zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia a ktoré si účastníci dohodli (napr. čl.

V bod 2 Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb o písomnom vypovedaní
zmluvy).

So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvého stupňa svoje závery založil na správnom
právnomposúdeníveciaargumentáciinavrhovateľa,žesúdprvéhostupňasvojímrozhodnutímzasiahol

do jeho práva súdnu ochranu nemožno priznať úspech. Odvolací súd zdôrazňuje, že nejde o porušenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv
účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, pokiaľ je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym
právom, čo v danej veci nepochybne je. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu
ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (napr. IV. ÚS 340/2004).

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním
(vrátane správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa) podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
ako vecne a právne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu
úspešnej odporkyni nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. V danej veci bolo
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením na
úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 O.s.p.) a v súlade s ust. § 21 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z.z. v platnom

zneníoSpravovacomakancelárskomporiadkubolovrovnakejlehotezverejnenévelektronickejpodobe
na webovej stránke súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.