Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. apríl 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/159/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213202204
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8213202204.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka právnej veci žalobcu CD Consulting s.r.o., so sídlom K
Červenému dvoru 3269/25A, Praha 3, Nagano Office Center, Česká republika, zastúpeného Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava proti žalovanej J. U., nar. X.X.XXXX, bytom T. XX, Q.
R., o zaplatenie 257,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu U. zo 14.11.2014
č.k. 1C/62/2013-67 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Pripúšťa späťvzatie žaloby o zaplatenie 0,19 % úroku denne, v tejto časti rozsudok zrušuje a konanie
zastavuje.

V prevyšujúcej časti rozsudok potvrdzuje.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov
konania.

V dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na to, že predmetom konania je spor zo

zmenky s tým, že zmenka ktorá je pripojená k návrhu bola vystavená ako zabezpečovací prostriedok
z poskytnutého úveru, ktorý ma povahu spotrebiteľského úveru. Oboznámil sa s obsahom spisu
Okresného súdu U. sp. zn. 1Er/268/2007. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že nemožno
priznať žalobcovi navrhované plnenie, a to v žiadnej časti a žalobu zamietol. Zdôraznil, že súd je povinný
v spotrebiteľských veciach skúmať aj právny vzťah, ktorý zmenka zabezpečuje a posudzovať ho podľa
právnych predpisov upravujúcich spotrebiteľské právo. Súd musí poskytnúť ochranu spotrebiteľskému
vzťahu aj v prípad, ak sa uplatňuje právo z indosovanej zmenky. Umožňuje mu to priamo Zákon o

spotrebiteľských úveroch, ktorý je zmenkovému zákonu v postavení špeciality. Súd prvého stupňa
sa oboznámil so zmluvou o úvere, vrátane všeobecných podmienok a dospel k záveru, že zmluva
je koncipovaná tak, že je hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami
zmluvnýchstrán,jekoncipovanálennaprospechveriteľabeztoho,abysamoholdlžníkaspoňminimálne
zákonnými prostriedkami brániť. V rozpore s dobrými mravmi je nielen obsah zmluvy, ale aj samotný
účel zmluvy, takáto zmluva sa prieči dobrým mravom a spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Dohodu
o vyplnení o vyplnení zmenky taktiež posúdil ako neplatnú, rovnako ako úverový zmluvu, keď navyše

zmenka nemala byť veriteľom prijatá v zmysle § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Zb.. Ak aj zmenka vyplnená
bola napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo, nie je možné sa na základe nej
úspešne domáhať akýchkoľvek práv. V tejto súvislosti poukázal súd prvého stupňa na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/161/2007. Dohoda o vyplnení zmenky bola súčasťou všeobecnýchzmluvných podmienok vopred pripravených právnym predchodcom žalobcu. Žalovaná nemala možnosť
ju žiadnym spôsobom ovplyvniť. Dohodou o vyplnení bianko zmenky sa zmluvné strany dohodli, že
dlžník vystaví zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej

sumy,ktorúvyplníveriteľabudepozostávaťzovšetkýchpeňažnýchnárokovveriteľavočidlžníkovi,ktoré
veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Takto formulovaná dohody predstavuje pre spotrebiteľa
dohoduvykazujúcuznakyzjavnejneurčitostianezrozumiteľnosti,tedaopäťďalšiedôvodyjejneplatnosti
v zmysle neprijateľných podmienok. Žalobu ako nedôvodnú zamietol a o trovách konania účastníkov
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku sa včas odvolal žalobca, ktorý navrhol rozsudok zmeniť tak, aby jeho návrhu
na uplatnenie pohľadávky bolo v celom rozsahu vyhovené. V dôvodoch odvolania žalobca uvádza,
že konaním súdu prvého stupňa a vydaným rozhodnutím došlo k porušeniu práva Európskej únie,
konkrétne k porušeniu čl. 4., 5. a 7. Nariadenia č. 861/2007 s tým, že ide o nariadenie, ktoré má
všeobecnú pôsobnosť a je záväzné vo všetkých svojich častiach a priamo aplikovateľné v Slovenskej

republike. Žalovaný nedoručil súdu žiadnu žalobnú odpoveď v súlade s čl. 5 ods. 3 alebo 6 Nariadenia.
Súd bol preto povinný postupovať podľa čl. 7 ods. 3 Nariadenia. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí
vyplývať zo samotného doterajšieho dokazovania. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve
na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov
sporových strán počas písomnej fázy konania a vykonaného dokazovania nevyplynula potreba vykonať

ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalobca nemá vedomosť o iných vzťahoch medzi pôvodným vlastníkom
zmenky a vystaviteľom zmenky. Žalobca je vlastníkom cenného papiera, ktorý nadobudol na základe
indosamentu. Žiadne iné informácie, či dokumenty žalobca k zmenke nemá a v zmysle platného
právneho poriadku ani mať nepotrebuje. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne
predloženie originálov zmenky. Žalovaný mohol vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobil,

musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady
konštruovanej týmto nariadením. Súd prvého stupňa tak dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie
nesprávnych právnych predpisov a nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a práva
EÚ. Poukázal na § 17 zákona č. 191/1950 Zb.. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať
tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany žalovaného a

predovšetkým žalovaný v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je
prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba prevzal súd a suploval aktivitu žalovaného. V danom
prípade boli splnené všetky podmienky konania v zmysle O.s.p. a nárok je vymáhateľný súdnou cestou.
Predikcia súdu je zásadne mylná. Taktiež uvádza, že nikto okrem súdu netvrdil, že žalovanému bol
poskytnutý spotrebiteľský úver a nie úver v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou a nikto túto

skutočnosť ani nepreukázal. Napriek tomu z tejto skutočnosti súd pri rozhodovaní vychádzal. Poukázal
na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v R., či Krajského súdu v U. k danej problematike, ktorých
závery sú odlišné od právnych záverov prijatých prvostupňovým súdom v napadnutom rozhodnutí.
Súd prvého stupňa ďalej dospel k tomu, že dohodnutý zmenkový úrok 0,25 % denne je v rozpore s
dobrými mravmi. Zdôrazňuje, že zmenku vystavil žalovaný. Túto dobrovoľne podpísal, išlo o prejav

jeho slobodnej vôle. Sadzba zmenkového úroku je napísaná na zmenke a bola mu známa v čase
vystavenia zmenky. Mal teda vedomosť o tom, že sadzba zmenkového úroku predstavuje 0,25 % denne
a s takou sadzbou zmenkového úroku žalovaný jednoznačne súhlasil. Zdôrazňuje nespornosť záväzku
žalovanéhozazmenkuzaplatiť.Uvedenésavzťahujenacelýzáväzokobsiahnutýnazmenke,zmenkový
úrok nevynímajúc. Záväzok žalovaného zaplatiť aj zmenkový úrok je teda platný a má byť priznaný v

súdnom konaní. Na základe týchto dôvodov navrhol podanému odvolaniu vyhovieť.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods. 1, 2 O.s.p. spolu s konaním,

ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
a zistil, že odvolanie dôvodné nie je.

V štádiu odvolacieho konania žalobca písomným podaním z 21.12.2015 vzal späť sčasti žalobný návrh.
Žalobca vzal návrh na začatie konania späť, a to v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne

v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne, čím si žalobca uplatňuje v tomto konaní
len zmenkový úrok vo výške 0,06 % denne.

Žalovaná vyjadrila súhlas s čiastočným späťvzatím žaloby zo strany žalobcu.Vzhľadom na takto realizovaný dispozičný úkon zo strany žalobcu, odvolací súd podľa § 208 O.s.p.
rozhodol o pripustení späťvzatia časti návrhu na začatie konania o zaplatenie zmenkového úroku vo

výške 0,19 % denne, v tejto časti zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a konanie zastavil.

Pokiaľ ide o vec samú, nie je možné stotožniť sa s argumentáciu spochybňujúcou postup súdu pri
vykonávaní dôkazov. V prejednávanom spore predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky
indosovanej na žalobcu sídliaceho v Českej republike, ktorý následne svoje práva vyplývajúce zo

zmenky uplatňuje pred súdom Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou
hodnotou sporu upraveného Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007.
Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený a v zásade písomný spôsob vedenia konania vo veciach
s nízkou hodnotou sporu s cieľom zjednodušenia prístupu k spravodlivosti. Žalobca začne konanie
vyplnením príslušného tlačiva a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ by súd nemal na základe vyplneného
tlačiva k dispozícii všetky potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu

tlačiva a na iné úkony tiež použitím príslušného tlačiva. Znenie Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem,
že súd nemá k dispozícií iné dôkazné prostriedky ako príslušné tlačivá a v zásade nemá možnosť
oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Takýto výklad je ale
nesprávny. Cieľom Nariadenia č. 861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov
potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v

záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Z
Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je
zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne pojednávanie pokiaľ to
považuje za potrebné. Zjednodušená forma konania podľa tohto nariadenia je preto plne zlučiteľná s
judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok

v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi za
predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom členského štátu v ktorom sa konanie vedie,
čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.

Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení §

120 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne vykonať
aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V
danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie
súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a

žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.

V zmluve o úvere zo dňa 27.9.2006 okrem údajov potrebných na identifikáciu žalovaného (meno a
priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, rodné číslo a číslo občianskeho preukazu), iné údaje uvedené nie
sú. Z iných konaní je známe, že právny predchodca žalobcu subjekty podnikajúce, resp. vykonávajúce

činnosť na základe iného ako živnostenského oprávnenia špecifikuje v zmluvách o úvere aj ich
obchodným menom a prideleným identifikačným číslom. Preto záver o spotrebiteľskom charaktere
zmluvy o úvere má oporu vo vykonanom dokazovaní.

Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru v čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v zákone č.

258/2001 Z.z. Tento právny predpis v ustanovení § 2 písm. a/ definoval spotrebiteľský úver ako dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Veriteľom v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona
č. 258/2001 Z.z. bola fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho
podnikania a spotrebiteľom podľa ustanovenia § 3 ods. 2 tohto právneho predpisu fyzická osoba, ktorej

bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred prepravené a nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym
predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek

pochybnosti všeobecné úverové podmienky, ktoré žalovaný ovplyvniť nemohol nakoľko boli už vopred
pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Právny predchodca žalobcu mal v predmete svojej činnosti
poskytovanie úverov a v priebehu odvolacieho konania nebolo preukázané, aby úver poskytol
žalovanému za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. S prihliadnutímna možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné
bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, resp. jeho právny nástupca.
Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že

nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené
pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže v žiadnom prípade byť len všeobecný nič nehovoriaci
údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania, zamestnania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď
na otázku, aký konkrétny súvis má výkon povolania, zamestnania, resp. podnikateľská činnosť s
uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník pri uzatváraní zmluvy skutočne konal v rámci svojej

podnikateľskej činnosti.

Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať
jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru nezakazuje používanie

zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu
povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom
na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z

predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo
skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvom z pohľadu ochrany spotrebiteľa je
abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto
obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky

námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorý
poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,

ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o
porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane

ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,
ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,
že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie

je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je
zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa.

Abstraktný charakter zmenky bol spochybnený už v ustanovení § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. v

znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy o úvere. Podľa tohto ustanovenia v súvislosti s poskytovaním
úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať
od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru len ak ide o
zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky
nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa

zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške max. 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.
Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je
povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny
majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

Vyššie uvedené ustanovenie teda výslovne zakazovalo splniť dlh zmenkou alebo šekom. Výnimku
tvorila len zabezpečovacia zmenka zo zákonnými limitmi obmedzujúcimi výšku zmenkovej sumy. Právny
predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval a zmenku napriek výslovnémuzákazu prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka vystavená v rozpore s právnym predpisom
predstavuje neplatný právny úkon podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ ide o dohodu o vyplňovacom práve zmenky, táto ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej dohody žiadne
informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre žalovaného nevyplývajú. Žalobca a ani jeho právny
predchodca sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôžu zbaviť

ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením
jehodôsledkovvneprospechžalovaného.Kýmrešpektovanietohtoprincípuvspotrebiteľskýchprávnych
vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech
spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti
prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane
spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy

spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje
požiadavka na podrobné znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť
spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovať v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.

Okrem toho vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na

povahu tohto cenného papiera, si žalovaný bez akýchkoľvek pochybnosti zhoršil svoje zmluvné
postavenie. Potreba vystavenia a odovzdania zmenky právnemu predchodcovi žalobcu pritom pre
žalovaného priamo vyplývala zo všeobecných úverových podmienok. V tejto súvislosti je právne
významné ustanovenie § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak
zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad,
ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Dojednanie o zmenke nezohľadňujúce právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1. 2 Občianskeho zákonníka, a preto je absolútne neplatné
podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.

So zreteľom na všetky uvádzané dôvody tak odvolací súd rozsudok v prevyšujúcej časti ako vecne
správny potvrdil postupom podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p..

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1

O.s.p.. Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu trov a žalovanej v
tomto štádiu konania trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.