Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. september 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/501/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712215784
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7712215784.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864
421, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Župné nám. 13, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku 19C/189/2012-38 z 26.2.2014 Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobkyňa nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom I. Žalobu zamietol a II. Žalovanej náhradu trov konania

nepriznal.
V odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobkyňa žalobou, doručenou mu 27.9.2012, domáhala proti
žalovanej a čím žalobu odôvodnila (čo tvrdila, resp. čo v nej uviedla), čím žalovaná, ktorá so žalobou
nesúhlasila a žiadala ju zamietnuť, svoje stanovisko odôvodnila a, čo uviedla, resp. na čo poukázala.
Po vykonanom dokazovaní zistil tento skutkový stav. Zo spisu 17Er/24/2011 Okresného súdu (ďalej
len OS) Michalovce bolo zistené, že 21.1.2011 bola súdu doručená žiadosť súdneho exekútora (ďalej
len exekútor) JUDr. Rudolfa Krutého pod Ex 18329/11 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

vo veci oprávnenej POHOTOVOSŤ s.r.o. proti povinnej Viere Bevilagua o vymoženie 1 040,13 €
s prísl. Návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný zápisnične u exekútora 13.12.2010. Exekučným
titulom (ďalej len titul) bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 09043/10. Uznesením z
8.3.2011 súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť 12.4.2011. Na to súd uznesením z 19.4.2011 exekučné konanie zastavil podľa § 44
ods.3 Exekučného poriadku (ďalej len EP), pretože žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá.
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 2.5.2011. Po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil takto:

Citoval znenie § 3,§ 5 ods.1,2,§ 6 ods.1,§ 9 ods.1,2,§ 15 a § 19 zák.č.514/03 Z. z. (ďalej len cit zák.). Po
posúdení zákonných predpokladov na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa cit. Dospel k záveru,
žežalobažalobkyneniejedôvodná.Cit.zák.upravujezodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmi
verejnej moci pri výkone verejnej moci a podmienky jej uplatnenia. Štát zodpovedá sa škodu, ktorá
bola spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci.
Nárok na náhradu škody musí oprávnená osoba uplatniť postupom upraveným v cit. zák. Žalobkyňa si
uplatnila nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy na tom základe, že exekučný súd nerozhodol

o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zák. stanovenej lehote, teda uplatnila si
voči štátu zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a zároveň nesprávny
úradný postup videla vo vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Žalobkyňa
mala pravdepodobne na mysli postup súdu, ktorého výsledkom bolo vydanie uznesenia o zamietnutížiadosti o udelenie poverenia. Na tomto mieste (súd) poznamenáva, že o nesprávny úradný postup
nejde, ak výsledkom postupu orgánu štátu je vydanie rozhodnutia. Z kontextu žaloby preto vyplýva, že
žalobkyňa si uplatnila nárok z nesprávneho úradného postupu (nevydanie rozhodnutia v zák. stanovenej

lehote) a z nezákonného rozhodnutia (zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia). V prvom prípade
je potrebné preukázať, že žalobkyňa pred podaním žaloby na súd predbežne prerokovala svoj nárok
s príslušným orgánom (v tomto prípade s Ministerstvom spravodlivosti; ďalej len MS) a že jej nároku
nebolo kladne vyhovené. Druhou podmienkou je preukázanie, že dotknutý orgán štátu nevykonal úkon v
zák. stanovenej lehote a že nevykonanie úkonu bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Žalobkyňa

nepreukázala splnenie hmotnoprávnej podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody podľa cit. zák.
pred súdom, a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Žalobkyňa v žalobe uviedla,
že v súlade s § 15 ods.1 cit. zák. písomnou žiadosťou požiadala o predbežné prerokovanie jej nároku.
Do spisu nepredložila žiadny dôkaz o tom, že takýto nárok si u žalovanej uplatnila a kedy, a dokazovanie
odkázala na spis MS Slovenskej republiky (ďalej len SR). Žalovaná síce nepoprela, že jej žalobkyňou
bol návrh adresovaný, avšak vykazoval množstvo nedostatkov spočívajúcich v jeho všeobecnosti a

neurčitosti, neuvedení relevantných informácií týkajúcich sa výšky náhrady škody, neuvedení súdnych
konaní, ktorých sa nároky mali týkať a p. Nevidel akceptovateľný dôvod, prečo by doručenie žiadosti
o predbežné prerokovanie návrhu mal dokazovať on (súd) alebo žalovaná. Nejde o listinný dôkaz,
ku ktorému nemá žalobkyňa prístup alebo, ktorý by jej nemohol byť sprístupnený. Ak si žalobkyňa
neponechala kópiu návrhu, sama sa dostala do dôkaznej núdze pre účely občianskoprávneho konania.

Z toho dôvodu nemôže prenášať dôkaznú povinnosť naňho (súd) alebo na druhého účastníka konania.
Ani skutkové tvrdenia žalobkyne o tom, že o žiadosti o udelenie poverenia nebolo rozhodnuté v zák.
stanovenej lehote sa nezakladajú na pravde. Žalobkyňa sa domáhala náhrady škody na tom základe,
že súd nerozhodol v 15 dňovej lehote určenej v § 44 ods.1 EP a konštatovala prieťahy súdu 120
dní. Z exekučného spisu bolo zistené, že žiadosť o udelenia poverenia bola súdu doručená

21.1.2011 a rozhodnuté bolo 8.3.2011. Súd rozhodol teda približne do 1 mesiaca a pol po doručení
žiadosti súdu a nie po 4 mesiacoch, ako to tvrdila žalobkyňa. Podľa jeho názoru lehota 15 dní platí
iba v prípade, ak žiadosť o udelenie poverenia je v súlade so zák. Žiadosť o udelenie poverenia
nebola v súlade so zák., preto ju súd uznesením zamietol. Poukazuje však (súd) na znenie § 44
ods.2 EP, podľa ktorého lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide

o titul podľa § 41 ods.2 písm. c) a d) EP, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Z exekučného spisu
vyplýva, že titulom bol rozhodcovský rozsudok [§ 41 ods.2 písm. d)], preto vydanie rozhodnutia nie
je viazané na 15 dňovú lehotu. Je pravda, že rozhodcovský rozsudok ako samostatný titul bol do
zák.č.233/95 Z. z. zapracovaný na základe novely č.102/11 Z. z. účinnej od 1.6.2011. Ako však vyplýva
z dôvodovej správy k tomuto zák., išlo iba o odstránenie interpretačných pochybností § 41 ods.2 písm.

d), kde ako titul boli dovtedy uvedené rozhodnutia rozhodcovských komisií a nie súdov. Zákonodarca
v dôvodovej správe jasne vysvetľuje, že rozhodcovský rozsudok je titulom podľa § 41 ods.2 písm. d)
EP. Rozhodcovský rozsudok preto nemôže byť chápaný ako titul podľa § 41 ods.1 EP v náväznosti
na § 35 Zák. o rozhodcovskom konaní ani pred novelou § 41 ods.2 EP, pretože sám zákonodarca
vysvetlil, že jeho úmyslom bolo pod tituly uvedené v § 41 ods.2 písm. d) zahrnúť rozhodnutia všetkých

rozhodcovských konaní, a to či už súdov alebo komisií. Žalobkyňa nijakým spôsobom nevysvetlila ani
nepreukázala, čo ju viedlo ku konštatovaniu 4 mesačného prieťahu. Neuviedla, kedy bola doručená
žiadosť o udelenie poverenia súdu a teda od akého dátumu plynutie lehoty na vydanie poverenia
počítala. Ako sama tvrdila v žalobe, touto informáciou nedisponovala a odkázala na exekučný spis
súdu, ktorého sp. zn. v žalobe ani neuviedla a dokazovanie v tomto smere preniesla naňho (na súd).

Lehota na vydanie poverenia podľa § 44 ods.2 EP začína plynúť doručením žiadosti exekútora o
udelenie poverenia súdu a nie začatím exekučného konania. V kontexte odôvodnenia žaloby v časti
dokazovania poukazuje (súd) na to, že argumentácia žalobkyne neobstojí v žiadnej rovine, pretože
jej tvrdenie o nevedomosti sp. zn., dátumu, kedy bola doručená žiadosť o udelenie poverenia súdu
a iných relevantných informácií pre konanie, je zavadzajúce. Žalobkyňa je účastníčkou exekučných

konaní ako oprávnená. Nič jej ako účastníčke nebránilo získať potrebné informácie zo súdneho spisu,
do ktorého má právo nahliadať. Sp. zn. súdu bola prvotne zistiteľná od exekútora, ktorému súd
vydal poverenie. Aj konanie o náhradu škody podľa cit. zák. je sporovým konaním a je „na žalobkyni“
skutočnosti tvrdené v žalobe aj preukázať. Táto povinnosť zo strany žalobkyne absolútne „absentuje“.
Dôkaznú povinnosť žalobkyňa preniesol naňho (súd), resp. na žalovanú. Dôvody uvádzané v žalobe sú

všeobecné a bez znalosti skutkového stavu konkrétnej exekučnej veci. Pokiaľ ide o uplatnenie nároku na
náhradu škody z tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ktorými sú uznesenia súdu o zamietnutí žiadosti
o udelenia poverenia, pri tomto nároku je potrebné splnenie niekoľkých kumulatívnych podmienok: 1.
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne, 2. vydanie nezákonnéhorozhodnutia, 2.vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom
škody, 4. zrušenie alebo zmena nezákonného rozhodnutia príslušným orgánom a 5.podanie opravného
prostriedku proti rozhodnutiu, ktorého by sa mala nezákonnosť týkať. Tieto podmienky musia byť

splnené kumulatívne. Ak chýba čo i len jedna podmienka, nie je možné nárok na náhradu škody
priznať. Ako bolo uvedené, žalobkyňa nepreukázala, že nárok predbežne prerokovala so žalovanou.
Ďalšou podmienkou pri uplatnení nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia je preukázanie
zrušenia nezákonných rozhodnutí. Z exekučných spisov, ktoré sú pripojené ku konaniu nevyplýva, že
by uznesenia, ktorými bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá, boli zrušené. Žalobkyňa o tom

mu žiadne dôkazy nepredložila, dokonca to v žalobe ani netvrdila. Zo spisu vyplýva, že žalobkyňa ani
nepodala odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Žalobkyňa nezákonnosť
rozhodnutia odôvodňuje nesprávnosťou rozhodnutia súdu o zamietnutí žiadosti, ktorú nesprávnosť
vyčerpávajúco odôvodňuje. Poukazuje (súd) na to, že predmetom tohto konania nie je rozhodovanie o
vecnej správnosti zamietajúcich uznesení v exekučnom konaní a nevyhodnocuje ani správnosť právnej
argumentácie žalobkyne voči zamietajúcim uzneseniam. V tomto konaní posudzuje nárok žalobkyne na

náhradu škody podľa cit. zák. a iba v intenciách tohto zák. o nároku žalobkyne rozhoduje. Rozhodnutia,
ktorých nezákonnosť žalobkyňa namieta a ktoré sú základom nároku na náhradu škody doposiaľ neboli
príslušným orgánom štátu zrušené ani nebola príslušným orgánom konštatovaná ich nezákonnosť. Z
uvedeného dôvodu je žaloba žalobkyne nedôvodná a v rozpore s cit. zák. Nárok žalobkyne na náhradu
škody nebol uplatnený v súlade s podmienkami na uplatnenie tohto nároku podľa cit. zák., preto nie je

daný samotný základ jej nároku. Z uvedeného dôvodu sa nezoberal ani správnosťou vyčíslenia náhrady
škody či nemajetkovej ujmy, ktorú požadovala. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O. s. p. a
pri vyhlasovaní rozsudku ich priznal úspešnej žalovanej. Žalovaná trovy konania nevyčíslila v lehote 3
pracovných dní od vyhlásenia rozsudku, zo spisu jej žiadne trovy nevyplývajú, preto jej ich v konečnom
dôsledku nepriznal (§ 151 ods.1,2 O. s. p.).

Žalobkyňa proti označenému rozhodnutiu podala v celosti v zákonnej lehote toto odvolanie z dôvodu,
že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm.
f) O. s. p.); b) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - rozhodoval vylúčený sudca
[§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. g) O. s. p.]; c) v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ust.
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s §
221 ods.1 písm. h) O. s. p.]; d) c) súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, e) d) súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, f) e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú

tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a g) f) rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom odvolania bližšie uviedla: 1)
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovanej a
jej (žalobkyne) zástupcu postupujúc podľa § 101 ods.2 O. s. p. preto, že sa ona (žalobkyňa) bez
ospravedlnenia na pojednávanie nedostavila. 2) Citovala znenie § 101 ods.2 O. s. p. Z cit. ust. je

zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je obmedzená splnením formálnej podmienky
spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. 3) Ona (žalobkyňa)
riadne a včas požiadala o zrušenie pojednávania, uviedla dôležité dôvody a predložila súdu listiny
spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods.2 O. s. p. a vec
prejednať v jej neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal jej tým právo na konanie pred súdom. 4) Citovala

znenie § 15 ods.1 O. s. p. 5) Uskutočnila podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomila
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajsky súd
(ďalej len KS) nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na „to“,
že v jej očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je

tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie KS je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných KS v skutkovo a právne totožných veciach. Upozornila, že jej právny názor
vyslovil KS v Trnave, napr. v rozhodnutí 11NcC/46/2012-24 zo 17.10.2012 v právne a skutkovo zhodnej
veci, pričom vylúčil všetkých sudcov OS Dunajská Streda „s“ rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal
na prejednanie a rozhodnutie OS Galanta. Nešlo o jedno rozhodnutie, ale obdobne rozhodol v ďalších

50 veciach a taktiež v mnohých ďalších veciach rovnako rozhodli o skutkovo a právne rovnakých
veciach sťažovateľa KS v Nitre a KS v Prešove. Citovala, čo KS v Prešove a KS v Nitre k tomu v
odôvodnení rozhodnutia uviedli. Je tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu (ďalej len ÚS) SR
a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) v oblasti zachovávania práva na nestrannýsúd. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie
podmienok spravodlivého procesu (IV.US345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci
nestranným súdom podľa čl.36 ods.1 Listiny (a čl.46 ods.1 Ústavy SR) je v občianskom súdnom konaní

zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 až
16 O. s. p.). (I.ÚS27/98). Osobitne je nutné uviesť, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu
zákonný sudca podľa čl.48 ods.1 vety prvej Ústavy SR (III.ÚS16/2000). Pre rozhodnutie, či súd možno
považovať za nezávislý, musia byť do úvahy inter alia vzaté spôsob ustanovovania jeho členov a dĺžka
ich mandátu, existencia garancií proti nátlaku zvonku a to, či tu je alebo nie je zdanie nezávislosti.

Koncepcia nezávislosti a objektívnej nestrannosti spolu úzko súvisia (napr. rozsudok ECtHR Findlay v.
Spojené kráľovstvo z 25.2.1997, ods.73). Dôkaz: Náhodne vybrané rozhodnutia KS v skutkovo a právne
zhodných veciach. 6) Za takýchto okolností a s vedomím, že: názor KS vo veci nestrannosti pre rozpor
„z“ rozhodovacou praxou iných KS, ÚS SR a ESĽP v Štrasburgu, neobstojí; podala ústavnú sťažnosť pre
porušovanie svojho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia KS; nebolo a
niejeprípustné,abykonaniepokračovaloústnym„pojednávaní“,vktoromvykonávalúkonyarozhodoval

vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne
pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. 7)
Konečné(meritórne)rozhodnutievovecisúdom(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jej návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Podáva proti

rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o
zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok
správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia
o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie jej
práva na súdnu ochranu, osobitne maria jej možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu

je prinajmenšom predčasné! 8) Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jej žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval § 101 ods.2 O. s. p. a viedol pojednávanie na ktorom za jej
neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti zástupcu

na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. 9)
Nemala sa možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovanej z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemala sa možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady
kontradiktórnosti, k porušeniu jej práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jej možnosti konať pred

súdom. 10) V konkrétnostiach, napr. uvádza, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,
že ňou namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň je potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty, resp.
na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu
je dôležité skúmať nie len samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment,

kedy poverenie doručil príslušnému exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie).
Abysúdmoholkonštatovať,ževpríslušnomexekučnomkonanísanevyskytolnesprávnyúradnýpostup,
je potrebné zisťovať aj moment skutočného doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na
vydanie poverenia). 11) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne
konanie,vktoromstranymusiamaťmožnosťnielenpredložiťdôkazynevyhnutnénapodporuúspešnosti

svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a
vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. (napr. rozsudky Nideröst - Huber v. Švajčiarsko z
18.2.1997, ods.24 a Mantovanelli v. Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 12) Súd rozhodol bez toho, aby jej
umožnil s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam
veci. 13) Ako strana konania nebola oboznámená s obsahom dôkazov a prednesov, nemala možnosť

sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sama nemala možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení. Podľa konštantnej judikatúry ECtHR nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na
skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto
skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania. 14) Kontradiktórnosť súdneho procesu
sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na

rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani
druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese
pred ÚS. (Krčmár a ostatní c. Česká republika, rozsudok z 3.3.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97). Kskutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. 1) Tvrdí, že v danej veci nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácií, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie
navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaná vôbec

nevyjadrila k podanej žalobe, mal jej (žalobkyni) súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým,
ale aj „právny“ otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom
a výškou spôsobenej škody a ak tak neurobil a vo veci s konečnou platnosťou meritórne rozhodol,
porušil jej právo na kontradiktórny súdny proces. 2) V prípade, že vnútroštátny súd, ktorý na základe
informácií o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými disponuje alebo s ktorými sa oboznámil v

dôsledku dokazovania vykonaného ex offo (upozorňuje, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a
rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám), zistil, že „exituje“ okolnosť brániaca vydať pre
žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a
umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili. 3) V súlade s judikatúrou ÚS SR účastník konania
má právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na
základe správneho a adekvátneho právneho základu. 4) Koncepcia spravodlivého súdneho konania

zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy
nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. (napr. rozsudky
Nideröst - Huber v. Švajčiarsko z 18.2.1997, ods.24 a Mantovanelli v. Francúzsko z 18.3.1997, ods.33).
5)Kontradiktórnosťsúdnehoprocesusavšakneobmedzujelennaoprávnenievyjadrovaťsaktvrdeniam

protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich.
Táto zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako
aj občianskoprávnom procese a procese pred ÚS. (Krčmár a ostatní c. Česká republika, rozsudok z
3.3.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97). 6) Dodala, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod

nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise.
Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k
faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. K skutočnosti, že sa žalovaná vo
veci nevyjadrila napriek výzve súdu a doručenému žalobnému návrhu. 1) Ak žalovaná nereagovala na
výzvu súdu, aby predložila písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle § 114 ods.3 O. s. p., mal

súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal
stať ňou (žalobkyňou) tvrdený skutkový stav. 2) Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil
skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám (navrhovala vykonať dokazovanie
všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis) a „na následne“ vo veci meritórne rozhodol ignorujúc §
153b O. s. p. K majetkovej škode. 1) Súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu

jej nedôvodnosti. Súd sa však v odôvodnení rozhodnutia zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky jej tvrdenia o majetkovej škode, ktorá
vznikla „s“ titulu na udržiavanie a správy informačného systému a „s“ titulu výdajov: na administratívne
spracovanie textov urgencií; na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií; na poštovné a

telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania na exekučnom súde); V tejto časti je
rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné
ho ako arbitrárne zrušiť. 2) Právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu
bolo odôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia je korelátom práva strany prednášať návrhy a argumenty,
aby na ne dostala odpoveď. Je zároveň zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, a

predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Čl. 6 Dohovoru
teda zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia. 3) Povinnosť všeobecných súdov odôvodniť svoje
rozhodnutie zdôrazňuje aj samotný ÚS vo svojej konštantnej judikatúre. Citovala, čo ÚS, o. i., uviedol
v Náleze III.ÚS36/2010. 4) Z odôvodenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
jednoznačneanepochybnekpresvedčeniuotom,žemajetkováškodanevnikla.Rovnakosatovšaktýka

chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. 5) Súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť
príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to,
aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel,
boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj

spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými
skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú,
treba také rozhodnutie považovať za rozporné s Čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (mutatis mutandis Nález ÚS SR I.ÚS243/07 z 19.6.2008). 6) Navyše, súd napriektomu, že skutkový dej a teda aj skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne
rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v
ktorých vystupuje ona a žalovaná, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a teda aj skutkový základ.

Pri dodržiavaní jej práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať,
že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Úplne sa totižto stráca podstata
tohto práva - poznať premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís súd dospel v konkrétnom individuálnom a skutkovo ojedinelom prípade. 7) Nesúhlasí však
ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V

prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na
exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť zaťažený
plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie pre
nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal
náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. 8)

Pri špecifikácii majetkovej škody v žalobe výslovne uviedla, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy,
pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné
korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. 9) Hodlala v konaní
pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a
to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečila. Súd však dokazovanie

neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ju podľa § 120 ods.4 O. s. p. a neoznámil
jej, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mala priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie
dôkazy. 10) Navyše množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby (nové listiny, podania a skutočnosti
súvisiace s prieťahmi v konaní a rozhodovaním mimo zákonnú lehotu), pretože aj po podaní žaloby
škoda ďalej narastá. Tieto dôkazy nemohla predložiť spolu so žalobou a nemohla ich predložiť ani

neskôr, pretože „nebolo“ súdom poučená a informovaná, ako to uvádza v texte. K „nematkovej“ ujme.
1) Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jej práva
na prerokovanie veci bez zbytočných „prielohov“ zaručeného čl.48 ods.2 Ústavy SR, ako aj práv na
„prejedanie“ veci v primeranej lehote zaručeného čl.6 ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zák. stanovenom čase. ÚS rovnako tak stanovil, že

má ako účastník konania aj právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym
súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. 2) Predsa sám súd zistil,
že o návrhu nebolo rozhodnuté v zák. stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný
postup nenašiel žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody! 3) Rozhodnutie sudu je vnútorne
rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje

rozhodnutie o nepriznaní jej nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe
súdu nie je v právnom štáte udržateľné. 4) Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti,
ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutie. S takýmto
odôvodnením však nemožno súhlasiť. Jej práva boli porušené prekročením „zákonnom“ stanovenej
lehoty a tento fakt jednoznačne vyplýva z vykonaného dokazovania! Preto: Sú irelevantné úvahy súdu

o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si zvolila, navyše, keď podľa práva sú súdne rozhodnutia
všeobecných súdov rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov; Sú irelevantné úvahy súdu o
podstate a rozsahu podnikateľského rizika, navyše, keď podnikateľské riziko nemožno pre existenciu
čl.2 ods.2 Ústavy SR vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zák. štátnym orgánom;
Sú irelevantné úvahy súdu o udržiavaní kontaktu exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska

poverenie na vykonanie exekúcie od súdu. 5) Práve všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v
jej právnej sfére „nerešpektovaní“ zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť
spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Jasne a zrozumiteľne opísala, aké
problémy nastali a vyplatenie spravodlivej satisfakcie oprela aj o podstatnú judikatúru ÚS spojenú s
porušovaním v žalobe označených práv. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné

chyby žiadala zrušiť rozsudok a vrátiť vec súdu na opätovné prejednanie.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t. j.
neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal
odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O.
s. p., lebo je vecne správne správny.

Ani jeden zo žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
K niektorým skutočnostiam tvrdeným v odvolaní odvolací súd uvádza:Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumieť taký jeho procesný postup alebo aj
rozhodnutie, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých konkrétnych procesných práv, ktoré
mu O. s. p. priznáva a ktorý sa prejavil už v priebehu konania a nielen pri rozhodovaní.

Podľa § 101 ods.2 druhá veta O. s. p. ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani
nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka;
prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Podľa § 115 ods.1 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej
pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.

Podľa ods.2 cit. ust. predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu,
spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.
Súdna prax sa ustálila na výklade, že účastníkovi nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred
súdom, ak nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, ani sa ho nezúčastnil, hoci o pojednávaní bol
riadne a s dostatočným predstihom upovedomený.
Žalobkyni a jej zástupcovi bolo predvolanie na pojednávanie nariadené na 26.2.2014, spolu s poučením

podľa § 120 ods.4 O. s. p. (uznesenie 19C/189/2012-32 zo 4.2.2014), doručené 10.2.2014 (doručenka
pri č.l.31), avšak nepožiadali o odročenie pojednávania, preto súd správne uskutočnil pojednávanie v
ich neprítomnosti.
Súd v napadnutom rozsudku nerozhodol o zamietnutí návrhu žalobkyne na prerušenie konania podľa §
109 ods.1 písm. c) O. s. p. , lebo taký návrh ani nebol podaný.

Vyjadrenie žalovanej z 21.10.2013 (č.l.12-26) k žalobe bolo oboznámené na pojednávaní 26.2.2014 a
stav, že sa žalobkyňa nemohla oboznámiť s jeho obsahom si spôsobila sama tým, že sa bez dôležitého
dôvodu neustanovila na pojednávanie, na ktorom bolo rozhodnuté.
Právny názor žalobkyne, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a
na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len samotný moment

kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu
exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie), resp. aby súd mohol konštatovať, že v
príslušnom exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment
skutočného doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia), nemá oporu v
§ 44 ods.2 druhá a tretia veta zák.č.233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (v znení účinnom do 31.12.2012), podľa ktorého ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods.2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie uznesením zamietne, a teda ani v súdnej praxi.
Vo veci bolo rozhodnuté po nariadenom pojednávaní, dôkazom čoho je zápisnica o pojednávaní zo
26.2.2014 (č.l.35-37), na ktorom sa však žalobkyňa - ako už bolo uvedené - bez dôležitého dôvodu
nezúčastnila, preto jej právo na kontradiktórny súdny proces nebolo porušené.
Pôvod listín, ktorými súd vykonal dokazovanie je z odôvodnenia rozsudku jednoznačne a nad akúkoľvek

pochybnosť poznateľný, lebo je výslovne uvedené, že šlo o listiny založené v exekučnom spise.
Žalovaná sa - ako už bolo uvedené - vo veci na výzvu súdu vyjadrila k doručenému žalobnému návrhu,
preto súd nemal dôvod rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p.
Súd správne nepriznal žalobkyni majetkovú škodu, vzniknutú z titulu udržiavania a správy informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené

s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania na
exekučnom súde), lebo udržiavanie a správa informačného systému nemajú nijakú príčinnú súvislosť
s existenciou tvrdených prieťahov a výdavky spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde neboli nevyhnutne potrebné, lebo žalobkyňa nepreukázala, žeby toto urgovanie a
kontrola nejako ovplyvnila činnosť exekučného súdu, preto tieto výdavky musí znášať sama.

Napadnutý rozsudok nie je nepreskúmateľný, lebo právne závery, ku ktorým súd dospel nie sú v
extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a interpretáciou odôvodnenia napadnutého
rozsudku možno zistiť, že súd sa v podstate stotožnil so skutkovými tvrdeniami a právnymi názormi
žalovanej, uvedenými v jej vyjadrení k žalobe a osvojil si ich.
Skutkový dej a teda aj skutkový základ v tomto konaní je jedinečný iba, čo sa týka dátumu, kedy k

jednotlivej udalosti (rozhodnutiu) došlo, a účastníkov konania, preto súdu nemožno vyčítať, že odôvodnil
svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje žalobkyňa a žalovaná, teda že, vytvára odôvodnenia rozsudkovformulárovým spôsobom, lebo taký postup je racionálny, keďže i žalobkyňa postupuje pri vytváraní
svojich žalôb a iných podaní spôsobom, ktorý označila za formulárový.
Podľa§224ods.1O.s.p.ustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvéhostupňaplatiaipreodvolacie

konanie.
Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa§151ods.1prvávetaO.s.p.opovinnostinahradiťtrovykonaniarozhodujesúdnanávrhspravidla
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalobkyňa nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalovaná
žiadne trovy neuplatnila.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.