Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. september 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/684/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234577
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234577.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej a

členovsenátuJUDr.JánaBurika,JUDr.LadislavaMejstríkavprávnejvecinavrhovateľaPOHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grosslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika,
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Žilina, č.k. 13C/319/2012-80 zo dňa 20. 5. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného
sudcu a nestranný súd zamietol. Žalobu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti vo vzťahu k odporcovi
zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy 275,- eur, zamietol.
Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení uviedol, že pokiaľ i žiadal navrhovateľ odročiť pojednávanie z dôvodu objektívneho

porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, okresný súd s poukazom na ust.
§ 101 ods. 2 O.s.p. prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a právneho zástupcu s tým, že je
právom a zároveň i povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie
môže byť odročené len z dôležitého dôvodu. Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania
nezúčastnili z vlastného rozhodnutia a súd dôvod na zrušenie pojednávania v dôsledku procesného
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania nepovažoval za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania,
keď o tomto návrhu možno rozhodnúť priamo na pojednávaní. Uviedol, že dôvodom na zrušenie

pojednávania a prerušenie konania bolo tvrdenie navrhovateľa o tom, že sú dané objektívne dôvody
na vylúčenie všetkých sudcov Okresného súdu Žilina, a že doposiaľ nebola táto skutočnosť vo
veci nestranného zákonného sudcu vyriešená ústavne komfortným spôsobom, že navrhovateľ podal
sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorú v prílohe predložil. Uviedol, že v predmetnej veci posudzoval
opodstatnenosť možností vzniku pochybností o nezaujatosti zákonného sudcu z aspektu existencie
dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci podľa § 14 O.s.p., na základe
oznámenia zákonnej sudkyne podľa § 15 ods. 1 O.s.p., ku ktorému zároveň v zmysle ust. § 15 ods.

2 O.s.p. zákonná sudkyňa pripojila aj vyjadrenia všetkých sudcov. Toto posudzoval nadriadený súd
Okresnému súdu Žilina, Krajský súd v Žiline, ktorý uznesením č.k. 5NcC/407/2013-25 zo dňa 31. 5.
2013 z prejednania a rozhodnutia predmetnej veci vylúčil sudcu Okresného súdu Žilina JUDr. Petra
Hrnčiara, ostatných sudcov okresného súdu z prejednania a rozhodnutia predmetnej veci nevylúčil.Na podklade uvedeného dospel k záveru, že nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa ust. §
109 ods. 1 písm. b) O.s.p., nakoľko otázka zákonného sudcu bola vyriešená rozhodnutím krajského
súdu, ktoré je rozhodnutím konečným, a ktoré zákonná sudkyňa rešpektuje. Rozhodnutie súdu vo veci

samej nezávisí od žiadnej otázky, ktorú by súd nebol v tomto konaní oprávnený riešiť. Rozhodovanie
o prerušení konania pre dôvody uvedené v ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. je vedené v podstatnej
miere zásadou občianskeho súdneho konania vyjadrenou v § 6 O.s.p., teda zásadou hospodárnosti
konania. Prerušenie konania z tohto dôvodu nie je obligatórne, je fakultatívne, teda súd nie je povinný
konanie prerušiť. Naviac predmetom konania o rozhodnutí o ústavnej sťažnosti nie sú vecné otázky

konkrétneho sporu, ale skúmanie či nedošlo v danom konaní rozhodnutím súdu k porušeniu ústavou
zaručených základných práv a slobôd účastníka, pričom začatie konania pred Ústavným súdom SR v
takomto prípade nepredstavuje konanie, v ktorom by sa riešila konkrétna vecná otázka, ktorú ma na
mysli ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Ďalej uviedol, že z pripojeného exekučného spisu 24Er/1540/2009
mal preukázané, že exekučnému súdu bola doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie 25. 5. 2009, na podklade exekučného titulu rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Bratislava
SR 12379/08 s právoplatnosťou 12. 1. 2009. Exekučný súd vydal poverenie pre súdneho exekútora
14. 7. 2009. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 2Cdom 129/97 zo dňa 29.06.1999,
Najvyššieho súdu ČR 4Cdo 24/04 a uznesenie Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 1018/07 zo dňa 25.08.2009
zastal názor, že posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno považovať za nesprávny úradný

postup, ale iba za vydanie nezákonného rozhodnutia. Preto postup exekučného súdu spočívajúci v
skúmaní žiadosti o vydanie poverenia a skúmaní materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku,
nekalej povahy rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za nesprávny úradný postup súdu. Tiež
nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy a automaticky za porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom ani samotná dĺžka konania sama o sebe ešte

nemusí bez ďalšieho znamenať závažné porušenie práv sťažovateľa. V danom prípade bolo nesporné,
že išlo o exekučnú vec, v ktorej súd mal rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia a v prípade udelenia
poverenia bol súd povinný vydať ho do 15 dní od doručenia žiadosti, pričom súd poverenie v tejto
lehote nevydal. Súd však skúmal či nie je rozpor so zákonom, keďže išlo o rozhodcovské rozhodnutie v
spotrebiteľskej veci, pričom oprávnenosť takéhoto skúmania exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia

Súdneho dvora EÚ vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira.
V tejto súvislosti uviedol, že súd nie je administratívny orgán, ktorý automaticky udelení poverenie na
vykonanieexekúcienažiadosťexekútora,ideosúdnerozhodnutie,ktorémusívychádzaťzobjektívneho
zistenia a posúdenia. Vzhľadom na to, že pre také rozhodnutie súd nemal k dispozícii všetky potrebné
podklady, vzhľadom i na závažnosť a obtiažnosť veci (spotrebiteľskej) pri dodržiavaní zvýšenej ochrany

spotrebiteľov nebolo možné dodržanie zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty pre udelenie poverenia,
pričom za závažnejšie ako nedodržanie zákonnej lehoty by považoval porušenie povinnosti chrániť
spotrebiteľov. Za nie bez významu tiež považoval, že navrhovateľ podal množstvo žalôb, pričom súdy na
také množstvo nemajú ani materiálne, ani personálne vybavenie a za jeden z aspektov, na ktorý sa musí
braťohľadpovažovalitúskutočnosť,ženavrhovateľnepreukázal,žebyvyužilnejaképrávneprostriedky

do vydania udelenia poverenia, a teda že chcel zvrátiť ten stav, v ktorom pociťoval podľa jeho uvedenia
neistotu a frustráciu. Zdôraznil, že navrhovateľ ani ničím hodnoverným nepreukázal majetkovú škodu,
ani nemajetkovú ujmu. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím
exekučného súdu, tvrdenými prieťahmi. Nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu,
bez tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal, nakoľko ani zo spisu nezistil, že by mu účelne vynaložené výdavky vznikli.

Proti rozsudku okresného súdu, v zákonnej lehote, doručil odvolanie navrhovateľ.
V podanom odvolaní vytýkal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - ak účastníkovi

konania sa postupom okresného súdu odňala možnosť konať pred súdom, v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., ak rozhodoval vylúčený sudca, v konaní došlo k vadám uvedeným v §
221ods.1O.s.p.,prvostupňovýsúdnesprávnevecprávneposúdiltým,ženepoužilsprávneustanovenie
právneho predpisu, nedostatočne zistil skutkový stav. Súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav
veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v
neprítomnosti odporcu, jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., a to aj
napriek tomu, že navrhovateľ podal elektronicky na zverejnenú e-mailovú adresu návrh na zrušenie
pojednávania. V tejto žiadosti poukázal na skutočnosť, že súdu boli v žalobe oznámené skutočnosti,pre ktoré sú všetci sudcovia daného okresného súdu vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci.
Na základe týchto skutočností mal súd postupovať podľa § 15 O.s.p. a predložiť vec na rozhodnutie
predsedovi súdu a ten vzhľadom na ust. § 12 O.s.p. mal predložiť vec na rozhodnutie o jej

pridelení inému súdu. Zdôraznil, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“.
V konaní mal okresný súd uskutočňovať také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo
veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. Ďalej poukazoval,
že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal.
Zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré

vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Vytýkal okresnému súdu, že sa dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Koncepcia spravodlivého súdneho
konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi
ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci. Ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto

dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.
Žiadal preto rozsudok okresného súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Právo na spravodlivý
proces vyžaduje, aby rozhodnutie bolo odôvodnené. Povinnosť všeobecných súdov odôvodniť svoje
rozhodnutie zdôrazňuje aj samotný Ústavný súd SR vo svojej konštantnej judikatúre. Súd vo svojom
rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie
veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Ďalej poukazoval, že
rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné, keď na jednej strane súd zistil porušenie práv a nekonštatoval
ho. Na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi.

K podanému odvolaniu sa odporca nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2

O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. tento rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.

Pokiaľišlooskutkovézistenia,vyhodnotenierozhodujúcichskutočnostíaprávneposúdenieveci,vtomto
smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto

prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany odvolateľa neboli v
priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Zodôvodneniarozhodnutiavyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazov

na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Prvostupňový súd neporušil právo účastníkov
konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj
náležite vyhodnotil.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník
má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto

povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na ust. § 101 ods. 2
O.s.p. a na to, že súd nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti navrhovateľa,
odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď nepristúpil na rôzne konštrukcie
navrhovateľa, ktoré iba sťažujú priebeh konania a postup súdu v ňom. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p.
predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti takého účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví

na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľ v danom prípade
nepožiadal o odročenie z dôležitého dôvodu. Z návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu
porušenia nestrannosti súdu a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto
úkonom by navrhovateľ mohol požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na uvedenýdôvod - nestrannosť sudcu, súdu - nie je možné v danej situácii vyhodnotiť takýto dôvod ako dôležitý,
nakoľko ak navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1
O.s.p., podľa názoru odvolacieho súdu v aktuálnom konaní nie sú zistené žiadne skutočnosti, ktoré by

spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu.

Odvolací súd zdôrazňuje, že nebolo porušené právo na kontradiktórne konanie. Podľa ust. § 115 ods. 1,
2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej
pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa

musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať
a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd

vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť,
teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s
dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť
môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo
týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je

unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a
právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať
dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta

alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní,
ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
V danej veci bolo nariadené pojednávanie na presný termín v sídle súdu prvého stupňa, pričom
navrhovateľ bol riadne na toto pojednávanie predvolaný, no bez ospravedlnenia sa nedostavil, i keď
podal návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a

sudcu. Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie
ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať do spisu,
robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O.s.p.,
byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa súd oboznámil s obsahom spisu a obsahom

exekučného spisu súdu (sp. zn. 24Er/1540/2009). Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní vykonal
dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania,
čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,
tak týmto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti
zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Okresný súd dodržal i

zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho
konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je
súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a
záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo
strany prvostupňového súdu dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie
spravodlivéhosúdnehokonaniajezásadakontradiktórnosti,vsúladesktoroumusiamaťúčastnícinielen
právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj
právo byť oboznámení a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť
rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti zbraní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola

poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ okresný súd v
rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám na navrhovanie
dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal navrhovateľke ako účastníkovi konania
možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru ústavného súdu a ESĽP. Postupom okresného
súdu nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2

Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového
konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O.s.p., v práve na spravodlivý proces,
ako ho vykladá ústavný súd a ESĽP.Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že súd prvého stupňa konštatoval, že ním namietané lehoty na
vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd konštatuje (rovnako ako súd prvého stupňa), že
navrhovateľ v konaní nepreukázal ním tvrdené omeškanie exekučného súdu pri vydaní poverenia pre

súdneho exekútora, ani ďalšie zákonné predpoklady pre ustálenie zodpovednosti štátu za vznik škody.
Je potrebné uviesť, že v danom prípade exekučný súd po obdržaní žiadosti súdneho exekútora na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vykonával ďalšie úkony potrebné pre svoje rozhodnutie z
hľadiska skúmania materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, ako i z hľadiska skúmania ďalších
náležitostí, ktoré bolo potrebné pred vydaním rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora zvážiť. V tejto

súvislosti je potrebné poukázať na rozsudok NS SR zo dňa 26. 9. 2011 sp. zn. 3MCdo 11/2010 s tým,
že súd nie je administratívny orgán, ktorý automaticky udeľuje poverenia na žiadosť exekútora. Ide o
súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia. Výsledkom rozhodovacej
činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia buď vyhovie alebo žiadosť zamietne, pričom ani
zo zákona nevyplýva, že kogentne musí žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Tiež je potrebné poukázať na
uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 1018/07 zo dňa 25. 8. 2009, podľa ktorého rozhodovaciu

činnosť, ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, z čoho vyplýva,
že posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Potom je
tiežpotrebnézohľadniť,žejedináspoločnosťiniciovalakonanievstovkáchažtisíckachtypovobdobných
vecí, pričom súdy ani personálne, ani materiálne neboli vybavené tak, aby pri dodržaní postupu podľa §
44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 zákona o rozhodcovskom konaní boli schopné dodržať zákonom

stanovenú 15-dňovú lehotu.

Odvolací súd sa tiež stotožnil s postupom okresného súdu, pokiaľ konštatoval, že navrhovateľ
nepreukázal výšku škody, ani predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy. Nepredložil žiadne dôkazy
o tom, že by ním tvrdená škoda bola v bezprostrednej a príčinnej súvislosti s rozhodnutím exekučného

súdu, tvrdenými prieťahmi. Nepreukázal, že z vydania a rozhodnutia exekučného súdu bez tvrdených
prieťahov by nebolo došlo k vzniku ním uvádzanej škody.

Pokiaľ navrhovateľka spochybňovala v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust.
§ 15 ods. 1 O.s.p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonnej sudkyne už rozhodoval v uznesení

sp. zn. 5NcC/407/2013 zo dňa 31. 5. 2013, ktorým mimo sudcu JUDr. Petra Hrnčiara ostatných sudcov
Okresného súdu Žilina, vrátane zákonnej sudkyne v predmetnej veci nevylúčil.
Ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O.s.p.) predstavuje výnimku z významnej
ústavnejzásady,ženiktonesmiebyťodňatýsvojmuzákonnémusudcovi(čl.48ods.1ÚstavySlovenskej
republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len

celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka
konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania
veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého
rozhodovania.

Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
žalovanýmjesúd,naktoromtentosudcavykonávasúdnictvo(viďnapríkladuznesenieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd
konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľky) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci

založil zodpovednosť odporkyne za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z..

Pokiaľ odvolateľ napádal výrok, ktorým prvostupňový súd zamietol návrh na prerušenie konania odvolací
súd zdôrazňuje, že podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné
opatrenia,môžekonanieprerušiť,akprebiehakonanie,vktoromsariešiotázka,ktorámôžemaťvýznam

prerozhodnutiesúdu,aleboaksúddalnatakétokonaniepodnet.Zcitovanéhoustanoveniajednoznačne
vyplýva (arg. slovo „môže“), že prerušenie konania z tam uvedených dôvodov je fakultatívne, teda súd
niejepovinnýprerušiťkonanieanivprípade,žebyinakbolisplnenépodmienkypodľatohtoustanovenia.
Účastník môže navrhnúť takéto prerušenie konania, avšak súd nie je povinný takému návrhu vyhovieť,
aj keď o takomto návrhu musí rozhodnúť. Tento procesný úkon súdu závisí len od úvahy súdu, a preto

nie je viazaný návrhom účastníka konania. Súd môže rozhodnúť o prerušení konania podľa uvedeného
ustanovenia len výnimočne, keď sa v inom konaní rieši právne významná otázka, ktorú si súd nemôže
sám vyriešiť prejudiciálne.Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom vysloveným zo strany okresného súdu tak pokiaľ zamietol
návrh na prerušenie konania, ako i vo veci samej. Preto jeho rozhodnutie ako vecne správne stotožniac
sa s odôvodnením rozhodnutia zo strany okresného súdu, ktoré bolo dostatočne skutkovo i právne

zdôvodnené, ako správne potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p..
V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania postupom
podľa § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil, resp. mu ani žiadne trovy nevznikli, preto rozhodol krajský súd tak,

ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie prípustné.