Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. jún 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/145/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234100
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234100.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 13C/284/2012-55 zo dňa 10.12.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu zamietol a vo výroku o trovách konania p o t

v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

Rozsudku okresného súdu vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol,
s a n e d o t ý k a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva

navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd zamietol, návrh zamietol a odporcovi náhradu
trov konania nepriznal.
O nároku navrhovateľa rozhodol prvostupňový súd podľa § 27 ods. 2, § 3 ods. 1 písm. a), d), ods. 2,
§ 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu s účinnosťou
od 01.01.2013, § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.02.2002 do
31.05.2010, čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.

Prvostupňový súd konštatoval, že navrhovateľ sa v konaní domáhal náhrady majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu v spojení s porušením práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa okresného súdu predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom je súčasne (kumulatívne) splnenie troch základných predpokladov: 1/ nesprávny
úradný postup, 2/ vznik škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy, 3/ príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou

možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného
predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už
súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný
výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávny úradný postup je podľa okresného súdu vymedzený vustanovení § 9 ods. 1 veta druhá vyššie citovaného zákona a podľa konkrétnych okolností bolo potrebné
v danej veci správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup
smeruje.

Ďalej konštatoval, že z uznesenia Okresného súdu Žilina č. k. 20Er/2470/2011-37, EX 5977/11 zo dňa
05.10.2011, právoplatného dňa 29.10.2011, mal za preukázané, že exekučný súd žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 06.05.2011, doručenú súdu dňa
19.05.2011, zamietol z dôvodov uvedených v tomto uznesení a exekučné konanie zastavil.
Okresný súd dospel k záveru, že k nesprávnemu postupu v tomto exekučnom konaní nedošlo. Už v

rozhodnom čase bolo účinné vyššie citované ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Pokiaľ
ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní, okresný súd konštatoval, že z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v
zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) t. j. ak je exekučným titulom

notárska zápisnica, d) t. j. ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Zákon upravuje túto výnimku
z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka
upravená v § 44 ods. 2, týkajúca sa udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, ak je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok a notárska zápisnica, bola do Exekučného poriadku zavedená zákonom č.
144/2010 Z. z., a to s účinnosťou od 1. júna 2010.

Okresný súd konštatoval, že v predmetnej veci exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu,
a teda lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala. Navyše, z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak
exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade

negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 1. júnom 2010). Tento
názor súd opiera aj o dôvodovú správu k zákonu č. 102/2011 Z. z., kde podľa čl. II., bod 2, rozhodcovský
rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie
dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojím autentickým
výkladom aj Národná rada SR, avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité

pochybnosti, navrhlo sa výslovne upraviť predmetnou novelou, že exekučným titulom sú aj vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.
Okresný súd poznamenal, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o

rozhodcovskom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.09.20011, sp. zn. 3MCdo 11/2010).
Exekučný súd konštatoval výkon práv oprávneného podľa posudzovanej rozhodcovskej zmluvy za
nezlučiteľný s dobrými mravmi a normami na ochranu spotrebiteľa a považoval za dôvodné aplikovať
ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. Európska komisia vo svojich pripomienkach v
právnej veci vedenej pred Súdnym dvorom Európskej únie C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, v

ktorých uviedla: „z toho vyplýva, že v prejednávanej veci sa nezdá, že by bolo problematické uplatnenie
zásady res iudicata, keďže právo, dokonca povinnosť vnútroštátnych súdov zastaviť nútený výkon
právoplatného rozhodcovského nálezu zakotvuje už vnútroštátne právo. Riešenie, ktoré si vnútroštátny
zákonodarca zvolil v rámci procesnej autonómie členských štátov, sa zdá byť v súlade s cieľom smernice
93/13/EHS zabezpečiť, aby nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov.“

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, t. j. o požiadavku, aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili
alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2
Zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom
Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu zastaviť exekučné konanie aj bez návrhu (ex offo) predstavuje
dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto zásady (čl. 32, 33).

Okresný súd viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne viazaný návrhom § 153 ods. 2 O. s. p., ale aj
viazaný skutkom, t. j. žalobnými tvrdeniami (§ 79 ods. 1 O. s. p.), inými tvrdeniami (§ 101
ods. 1 O. s. p.) o právne významných skutočnostiach, z ktorých navrhovateľ vyvodzuje uplatnený nárok,
po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi
priznať uplatňované peňažné plnenie na ním tvrdenom skutkovom základe. Okresný súd nemal za

preukázaný základný predpoklad, a to nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ nesplnil už
prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď v konaní
nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie.Okresný súd o trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý
mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie
práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal v spojení s § 151 ods. 1 veta prvá O. s. p., keďže

o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí. Odporca ako úspešný účastník si právo na náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu mu trovy
nevyplývajú, preto súd odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namieta, že v konaní došlo

k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval
vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Navrhovateľ namieta, že ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený s písomným
vyjadrením odporcu k žalobe a toto mu bolo doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. Takýto
procesný postup nepredstavuje len porušenie základného práva navrhovateľa na kontradiktórny súdny
proces, ale aj priame porušenie ust. § 114 ods. 2 O. s. p., osobitne to platí za situácie, keď súd vo
veci neuskutočnil ústne pojednávanie s prítomnými účastníkmi konania. Porušením kontradiktórnosti

konania navrhovateľ trpí zásadne tam, kde navyše vo vyjadrení k žalobe odporca vzniesol námietku
premlčania a na túto námietku nedal súd navrhovateľovi možnosť akokoľvek pred vyhlásením rozsudku
reagovať. Navrhovateľ ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený so súdom
vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu nemal
možnosť vyjadriť sa. Nebol teda oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto

dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa
konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu nemôže vnútroštátny súd založiť
svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Navrhovateľ
tvrdí, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, čím bolo porušené právo
navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si

bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je
z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise.
Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k
faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátu. Poukazuje na ust. § 15 O. s. p. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému

bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V tejto
súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax Krajských súdov v Trnave, Nitre a Prešove. Tiež poukazuje
na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva

na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva
na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom
vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré

nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za
danej procesnej situácie. Navrhovateľ namieta, že súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Podľa navrhovateľa je nepochybné, že navrhovateľom tvrdený nesprávny
úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný, pričom súd bol bezdôvodne nečinný a spôsobil

tak zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol o návrhu navrhovateľ v zákonnej lehote. Vytkol okresnému
súdu, že sa nevyporiadal so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu.
Z uvedených dôvodov žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil okresnému súdu na
opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s.p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1,
2 O. s. p. Výroku, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania, sa odvolací
súd nedotkol, keďže odvolacie námietky navrhovateľa nesmerovali proti rozhodnutiu okresného súdu o

zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania a odvolateľ teda tento výrok súdu ani nijakým spôsobom
nenapadol.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ
zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami

súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní

proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje
nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2 O. s. p.
vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len
vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný

vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolacia námietka odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, je zmätočná, keďže v danej veci k takémuto stavu nedošlo.

Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, neoboznámil ho s

vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k
nim, keď vyjadrenie odporcu mu bolo doručené až spolu s rozsudkom vo veci samej, neumožnil mu
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania

realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku
nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne
predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže

súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ
vykonané dôkazy.Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Predvolanie
na nariadený termín pojednávania spolu s vyjadrením odporcu bolo navrhovateľovi, ako aj jeho
právnemu zástupcovi doručené včas, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania. Dôvody uvedené

navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania. Tieto
spočívali v námietke, že navrhovateľovi bolo doručené rozhodnutie krajského súdu o nevylúčení sudcov
Okresného súdu Žilina, avšak navrhovateľ s týmto rozhodnutím nesúhlasí a tvrdí, že sú dané dôvody
pre vylúčenie všetkých sudcov Okresného súdu Žilina.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania
zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv
spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho
právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť
realizovaťnapojednávanísvojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovať

sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.
p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo
vzťahu k prítomným účastníkom).

Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol

v neprítomnosti navrhovateľa.

Dôvodné nie sú ani tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania. Zo
zápisnice o súdnom pojednávaní vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín
nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.

20Er/2470/2011, ktorého dôkazu sa dovolával samotný navrhovateľ.
Tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, je
zmätočné, keďže v danej veci k takémuto stavu nedošlo.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval

nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
10NcC/236/2013-19 zo dňa 04.04.2013, že zákonná sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr. Beáta
Svediakovániejevylúčenázprejednávaniaarozhodovaniaveci.Odvydaniatohtorozhodnutia,vktorom
krajský súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonnú sudkyňu možno považovať za nestrannú zo
subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo k žiadnym novým skutočnostiam, majúcim vplyv na

nestrannosť zákonnej sudkyne.

Odvolacienámietkynavrhovateľasanedotýkajúhmotnoprávnychdôvodov,prektoréokresnýsúdžalobu
zamietol.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). Navrhovateľ v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo
vzťahu k vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na
všeobecné konštatovanie „nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach, konajúci súd sa musí

vysporiadaťsovšetkýmivytýkanýmizložkaminesprávnehoúradnéhopostupu“,ktorésúlenopakovaním
žalobného návrhu, a to bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho rozhodnutia,
ktoré sa s vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej rovine.

Odvolací súd nemôže v sporovom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka a

formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, respektíve preskúmať rozhodnutie na základe iných
než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je
prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu
odvolacia námietka, spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými

zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd preto nemá právny dôvod,
respektíve možnosť zaoberať sa touto námietkou, nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí.
Takéto tvrdenie okresný súd neurobil a ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích
dôvodov.Pokiaľnavrhovateľnadväznevodvolaníuvádza,že„vodôvodneníprezentovanéčasovéúsekynenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, ide z dôvodu absencie
bližšej konkretizácie, o ktoré časové úseky sa má jednať, o námietku, ktorú nemožno skúmať.

Za nedôvodnú považoval odvolací súd tiež námietku, že rozhodnutie prvostupňového súdu je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Naopak, okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného
dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil
svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah

vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za svojvoľné, naopak, rozsudok vyčerpávajúcim
spôsobom zodpovedal všetky právne relevantné otázky, ktoré súviseli s uplatneným nárokom. Pri
výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení,
nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Je
výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov, na ktorých okresný
súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvek

protiargumentáciu. Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani
nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, vrátane odvolaním

nenapadnutého, závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktoré taktiež vykazuje vecnú
správnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil

a z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva, preto odvolací súd odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.