Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. apríl 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/720/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314226780
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2314226780.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Holiča a sudkýň JUDr. Gabriely

Briškovej a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 730 eur, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 28. apríla 2015 č. k. 26C/446/2014-37 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej
domáhala zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 605 eur, pričom
žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na tvrdenom
nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Dunajská Streda (exekučný súd) v exekučnom konaní
vedenom týmto súdom pod sp. zn. 10Er/546/2010 s následným vyvodzovaním zodpovednosti štátu
(za nesprávny úradný postup) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1 a
§ 17 ods. 1 až 3, ZoZS (zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012), §
44 ods. 2 E. p. (Exekučného poriadku č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
v znení neskorších predpisov), článkom 48 ods. 2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky (ústavný
zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a článkom 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o
ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.). Vecne zdôvodnil, že exekučný súd posudzoval
žiadosť súdneho exekútora, návrh oprávnenej (žalobkyne) na vykonanie exekúcie a exekučný titul
(rozhodcovský rozsudok) podľa ustanovení E. p., za účelom zistenia ich možného rozporu so zákonom.

Dňa 27. mája 2010 podal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý na exekučný súd žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré bolo vydané 10. decembra 2010 v časti o vymoženie uloženej
povinnosti 165,97 eur, keďže uznesením z 10. decembra 2010 č. k. 10Er/546/2010-42 exekučný súd
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia v časti o vymoženie úveru, poplatkov a nákladov vo
výške172,61eur,zmenkovéhoúroku0,25%dennezosumy338,58eurod24.apríla2009dozaplatenia,
zákonného úroku vo výške 6% ročne zo sumy 338,58 eur od 8. júla 2009 do zaplatenia, trov konania
132,14 eur súd, zamietol. Nedodržanie 15-dňovej zákonom stanovenej lehoty na preskúmanie žiadosti

však neznamená automaticky nesprávny úradný postup exekučného súdu. V rámci preskúmavania
exekučný súd vykonal dokazovanie zadovážením rozhodcovského spisu od rozhodcovského súdu. Z
dôvodu, že rozpor nebol zistený, exekučný súd poverenie vydal. Podľa ustálenej súdnej praxe už v
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanieexekúcie súd skúma zákonnosť exekučného titulu. Žalobkyňa taktiež nepreukázala, že v postupe
exekučného súdu boli zistené prieťahy, keďže podľa judikatúry Ústavného súdu SR až po konštatovaní
porušenia základných práv (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a

doplnení) Ústavným súdom SR sa otvára možnosť podať predmetnú žalobu. Z judikatúry Ústavného
súdu SR tiež vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie
práva na prerokovanie bez zbytočných prieťahov (v súlade s ustálenou judikatúrou sa preskúma prieťah
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, podľa kritérií, ktorými sú zložitosť
veci, správanie účastníka a postup súdu, napr. sp. zn. I. ÚS 41/02). Rozhodnutie o trovách konania

súd prvého stupňa odôvodnil poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a úspechom žalovanej, pretože z obsahu
nevyplývali žiadne trovy, ktoré by jej vznikli.

Proti uvedenému rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie žalobkyňa, s návrhom na jeho
zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého

stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a vec nesprávne
právne posúdil. Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 ZoSZ v znení zákona č.
412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj

založenia zodpovednostného právneho vzťahu, pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti (potom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu) nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto by došlo k aplikácii
princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd prvého stupňa neozrejmil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty do času, kým došlo ku konečnému rozhodnutiu. Exekučný

súd posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na
spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu prvého stupňa neprislúchalo polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Mal povinnosť aplikovať platné právo a prihliadať na
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“), teda
aj práva na spravodlivý súdny proces (osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase).

Dohovor o ľudských právach (Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov
dojednaný v Ríme 4. novembra 1950, Oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) zaväzuje zmluvné štáty, aby
organizovali svoj právny poriadok spôsobom, ktorý by vyhovel požiadavkám čl. 6 ods. 1 (zahrňujúci aj
právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká
aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah

nevybavenej súdnej agendy. Súd prvého stupňa tiež nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením
sa s predloženým znaleckým posudkom, preukazujúcim výšku, v akej mal nesprávny úradný postup na
žalobkyňu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jej majetku.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd po zistení, že odvolanie proti rozsudku podala včas účastníčka konania a to proti
rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozsudok
prvostupňového súdu v medziach odvolania žalobkyne (§ 212 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny

a odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktorý v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. Na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s tvrdeniami žalobkyne v odvolaní,
odvolací súd doplnil ďalšie dôvody.

Žalobkyňa predovšetkým nepreukázala naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to nesprávny úradný postup. Tvrdenie žalobkyne o

nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po dobu viac ako 11 mesiacov nebolo
pravdivé. Z pripojeného exekučného spisu bolo jednoznačne preukázané, že k vydaniu poverenia
došlo po uplynutí 197 dní (po uplynutí približne vyše 6 mesiacoch), pričom žalobkyňa žiadnym
spôsobom nepreukázala zásah do jej práva prekročením lehoty o viac ako 11 mesiacov. Pred vydanímpoverenia na vykonanie exekúcie bolo nevyhnutné mať jednoznačne za preukázané, či a v akom
rozsahu je daný rozpor exekučného titulu so zákonom a v akej časti bude prípustné exekúciu vykonať.
Z exekučného spisu bolo preukázané, že exekučný súd vyzval rozhodcovský súd na predloženie

kompletného rozhodcovského spisu za účelom skúmania súladu či rozporu so zákonom (žiadosti o
vydanie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu). Exekučný súd bol povinný
náležite skúmať exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, a to už v štádiu rozhodovania o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia. Podľa § 44 ods. 2 vety tretej E. p. ak však súd
zistí rozpor žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie uznesením zamietne (zákonodarca v tomto prípadu upustil od stanovenia lehoty).
Negatívne rozhodnutie exekučného súdu (zamietajúce žiadosť o vydanie poverenia v predmetnej časti)
malo charakter uznesenia, preto vyžadovali zaobstaranie spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru
o rozpore žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom. Pre náležité vyhodnotenie čiastočného
nesúladu so zákonom a následné poverenie na vykonanie exekúcie by lehota 15 dní bola zjavne
nepostačujúca. Nemožno tiež prehliadať, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ako

aj podanie návrhu na vykonanie exekúcie žalobkyňou ako oprávnenou, v časti, v ktorej bola žiadosť o
udelenie poverenia zamietnutá, nebolo dôvodné (vzhľadom na rozpor exekučného titulu so zákonom,
preto zákonom stanovené podmienky na vedenie exekúcie v uvedenej časti proti povinnej osobe ani
neboli dané). Po právoplatnosti uznesenia o čiastočnom zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia bolo
exekučného konanie v tejto časti zastavené.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (napr. sp. zn. I. ÚS 16/02) nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania,
pretožejepotrebnézohľadniťvšetkyokolnostiprípadu.Zámeromzákonomstanovenejlehotynavydanie
poverenia v trvaní 15 dní bolo zefektívnenie exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie

na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu. Uvedená lehota je pre súd
záväzná len do tej miery, ak by jej nedodržanie mohlo byť označované za zbytočný prieťah. Táto
lehota bola ideálnou predstavou zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby sa poverenie mohlo vydať.
Primeraná rýchlosť konania je jednou z podmienok spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš
dlhé konanie ohrozuje jeho účinnosť, pomalá spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť.

Rýchlosť však neznamená prenáhlenosť. Konanie musí byť čo najrýchlejšie ale tak, aby tým neutrpela
jeho kvalita. Nesmie ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných
princípov konania (rozhodnutie ESĽP vo veci Neumeister v. Rakúsko z 27. decembra 1968). V
rozhodnutí vo veci Bodaerdd v. Belgicko z 22. októbra 1992 ESĽP uviedol, že čl. 6 Dohovoru o ľudských
právach predpisuje rýchlosť súdneho konania, ale súčasne zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho

výkonu spravodlivosti (Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie sa nemá príliš unáhliť). Nemohlo tak
obstáť tvrdenie žalobkyne o „polemizovaní“ súdu o limitácií dĺžky konaní zákonnými lehotami. Výklad
jednotlivých právnych predpisov nesmie byť formalistický, má byť ústavne konformný, eurokonformný
ako aj teleologický (nachádzajúci zmysel a účel zákona).

Nebolo tiež možné prehliadať okolnosti prípadu, ktoré spočívali v postupe samotnej žalobkyne, ktorá
podávala na súd návrhy na vykonanie exekúcie v enormne hromadnom počte, ktorý objektívne
znemožnil zamestnancom súdu, vybavujúcim exekučnú agendu, konať v kratších stagnačných lehotách.
Na uvedený postup takýchto subjektov reagovala aj legislatíva, keď zákonodarca upravil osobitný
procesný postup súdu v prípade tzv. hromadných podaní (§ 42a O. s. p. a § 139a a nasl. vyhlášky č.

543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd
a vojenské súdy). Cieľom uvedenej úpravy bolo zamedziť paralyzovaniu činnosti súdov (predovšetkým
exekučných oddelení), keďže súd bol povinný konať a poskytovať súdnu ochranu vo všetkých ďalších
veciach exekučnej ako aj každej inej agendy. Finálna legislatívna úprava ustanovenia § 44 ods. 2 E.
p. vyňala vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov zo zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na

vydanie poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora.

S poukazom na uvedené došlo k vyvráteniu už samotného skutkového základu primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho dôvodne súd prvého stupňa žalobu zamietol (žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu).

Novelizovaná právna úprava ustanovenia § 9 ods. 2 ZoZS (od 1. januára 2013) aj explicitne
zakotvilapožiadavkuposúdenianesprávnehoúradnéhopostupuvzávislostiodvýsledkovprávoplatných
rozhodnutí označených súdov (ESĽP alebo Ústavného súdu SR) alebo vybavenia sťažnosti na prieťahy,príp. žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy. Je potrebné zdôrazniť, že súd prvého
stupňaneaplikovalnovúprávnuúpravu(apretonemohlodôjsťkporušeniuprincípuzákazuretroaktivity),
keďže argumentačným základom súdu prvého stupňa bol platný právny stav v čase žalobkyňou

tvrdeného postupu exekučného súdu (a to vo vzťahu k ZoZS a E. p.), ako aj judikatúra Ústavného súdu
SR.

Žalobkyňa, ktorá poukazovala na zásah do svojich podnikateľských aktivít, práve v ich dôsledku sa
stala centrom pozornosti ochrany spotrebiteľa v Slovenskej republike, ako aj na úrovni príslušných

orgánov Európskej únie. Podmienky poskytovania úverov, na základe ktorých boli vydávané exekučné
tituly predstavujúce rozhodcovské rozsudky, boli kvalifikované ako neprijateľné podmienky. V kontexte
vyššie uvedeného bolo povinnosťou exekučného súdu postupovať v súlade s právnymi predpismi a
judikatúrou, v dôsledku čoho objektívne nemohlo dôjsť k dodržaniu zákonom stanovenej lehoty na
vydanie poverenia. Nedodržanie uvedenej lehoty nemohlo byť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti,
rešpektovania základných princípov konania.

Ak chýbal prvý z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (v danom
prípade nesprávny úradný postup) bolo bezpredmetné zaoberať sa existenciou ďalších atribútov, keďže
by to na bezzákladnosti žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nemohlo nič zmeniť.
Preto námietka žalobkyne týkajúca sa nesprávnosti odmietnutia návrhu na znalecké dokazovanie

nemohla byť dôvodná. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom, svoje tvrdenie bližšie nekonkretizovala.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, v ktorom plne úspešná žalovaná náhradu

trovkonanianevyčíslilaatietonevyplývalianizospisu,pretonepriznanienáhradytrovkonaniažalovanej
bolo dôvodné.

Z dôvodu, že žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s.
p. jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh na priznanie

náhrady trov konania a zo spisu vznik trov odvolacieho konania tejto účastníčky nevplýval. Odvolací
súd preto rozhodol tak, že žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.