Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. marec 2009

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 16C/110/2005

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5105231617
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2009
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2009:5105231617.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Janou Martinčekovou, v právnej veci

navrhovateľky: v rade A/ B. H., rod. B., nar. XX.XX.XXXX,. bytom H. N. V. č. XXX,. v rade B/ E. Š., rod.
B., nar. X.X.XXXX,. bytom H. N. V. č. XX,. v rade C/ V. M., rod. B., nar. XX.X.XXXX,. bytom O. V. č. XXX,.
v rade D/ A. S., rod. B., nar. XX.XX.XXXX,. bytom Š. XX,. T., všetky právne zastúpené Advokátskou
kanceláriou JUDr. P. K., JUDr. A. S., s.r.o., so sídlom D. V. XX, Ž., proti odporcom: v rade I/ T. H.,
nar. X.X.XXXX,. bytom H. N. V. č. XXX,. zastúpený splnomocnenou zástupkyňou M. H., rod. D., nar.
XX.X.XXXX,. bytom H. č. XXX,. v rade II/ P. H., rod. H., nar. X.XX.XXXX,. bytom H. N. V. č. XXX,. právne
zastúpená JUDr. M. B., advokátom so sídlom Š. č. X,. Ž., v rade III/ J. B., nar. XX.XX.XXXX, zastúpená

opatrovníčkou A. C., pracovníčkou Okresného súdu Ž., v rade IV/ I. B., rod. B., nar. XX.XX.XXXX,. bytom
K. N. M., H. č. XXX,. o určenie práva, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateliek na určenie, že sú podielovými spoluvlastníčkami každá v 1 aktíva - práva 13
podielovzcelkovéhopočtu767predstavujúcich181,53halesavUrbárskompozemkovomspoločenstve
H. H. so sídlom v H., z a m i e t a.

Súd u r č u j e, že do dedičstva po Š. B., zomrelom XX.X.XXXX. patrí aktívum - právo 13-tich podielov

z celkového počtu 767 predstavujúcich 181,53 ha lesa v Urbárskom pozemkovom spoločenstve H. H.
so sídlom v H..

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Podaným návrhom domáhala sa navrhovateľka v rade A/ B. H. a v rade B/ E. Š., aby súd určil,
že vlastníkmi práv k 13.tim podielom zo 767 podielov urbárskeho majetku Urbárskeho pozemkového
spoločenstva H. H. je navrhovateľka B. H. a navrhovateľka E. Š.. Skutkovo návrh odôvodnili tým, že
pôvodným vlastníkom uvedeného majetku bol otec navrhovateliek Š. B., ktorý zomrel v roku 1947 a jeho

dedičmi sú jeho deti - navrhovateľky a ich súrodenci. T. H. nebol dedičom. Napriek tomu osvedčením
o dedičstve D 257/99, Dnot 44/99 po zomrelom T. H. na základe potvrdení Urbárskeho pozemkového
spoločenstva H. H. toto majetkové právo zdedili jeho vnuk a vnučka - odporcovia v rade I/ a II/.

Uznesením č.k. 16C 110/05-33 zo dňa 27.6.2006 súd pripustil, aby do konania ako navrhovateľky
pristúpili navrhovateľka v rade C/ V. M. a v rade D/ A. S.. Zároveň pripustil zmenu návrhu na začatie
konania tak, že súd určuje, že navrhovateľka v rade A/, B/ C/ a D/ sú spoluvlastníkmi, každá v 1

- aktíva - práva 13 podielov z celkového počtu 767 predstavujúcich 181,53 ha lesa v Urbárskom
pozemkovom spoločenstve H. H. so sídlom v H.. Pre prípad, že súd dospeje v priebehu pojednávania
po vykonanom dokazovaní k záveru, že takto žalovaným právam žalobkyniam nie je možné priznať,
žalobkyne navrhujú vydať toto rozhodnutie: Súd určuje, že do dedičstva po Š. B., zomrelom 13.7.1947patrí aktívum - právo 13 podielov z celkového počtu 767, predstavujúcich 181,50 ha lesa v Urbárskom
pozemkom spoločenstve H. H. so sídlom v H.. Rozhodol tak o návrhu navrhovateliek na pristúpenie
ďalších navrhovateliek do konania a na zmenu návrhu na začatie konania.

Uznesením č.k. 16C 110/2005-166 zo dňa 25.9.2008 súd pripustil, aby do konania na stranu odporcov
vstúpili ako odporkyňa v rade III/ J. B. a odporkyňa v rade IV/ I. B., zároveň bol odporkyni v rade III/
ustanovený opatrovník v osobe pracovníčky Okresného súdu Žilina ako osobe, ktorej pobyt nie je známy.

Podaním zo dňa 13.11.2008 navrhovateľka v rade D/ A. S. súdu dala na vedomie, že odstupuje zo
súdneho sporu, nakoľko jej vek a zdravotný stav jej neumožňuje, aby sa zúčastňovala súdnych sporov,
pretože už nemá dostatočnú pamäť a znalosť ku danej problematike. Ďalším podaním, na ktorom je
úradne overený podpis navrhovateľky v rade D/ dňa 22.1.2009 navrhovateľka v rade D/ súdu ozrejmila
svoje pohnútky, ktoré ju viedli k predchádzajúcemu podaniu. Uviedla v ňom, že „niekedy koncom roka
ju navštívil pán, ktorý sa predstavil ako starosta D. P. a pani M. H.. Doniesli so sebou vopred pripravené

tlačivo a žiadali, aby ho podpísala. Toto ona urobila nevediac, čo podpisuje. Hovorila im, že za súdne
spory bude platiť peniaze. Preto i naďalej požiadala svoju advokátku, aby urobila všetky úkony potrebné
na presvedčenie jej práva v spore, aby súdu vysvetlila, že navrhovateľka bola uvedená do omylu, preto
toto prehlásenie píše vlastnou rukou a požiadala advokátku, aby ho predložila súdu. Navrhovateľka
v rade D/ trvá na tom, aby jej súd priznal majetkové práva tak, ako si ich uplatnila prostredníctvom

advokátky a aby neprihliadol na list, ktorý jej bol vsunutý. Toto prehlásila pri plnom vedomí dňa 22.1.2009
bez akéhokoľvek nátlaku na základe vlastného rozhodnutia.“

Po oboznámení sa s týmto prejavom vôle navrhovateľky v rade D/ súd ustálil, že podanie zo
dňa 13.11.2008 nazvané ako vzdanie sa nárokov a odstúpenie od súdneho sporu, ktoré podpísala

navrhovateľka v rade D/ nie je riadnym späťvzatím návrhu na začatie konania, pretože ako každý iný
právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, i tento právny úkon musí byť urobený
vážne. Samotná navrhovateľka v rade D/ vo svojom vysvetlení zo dňa 21.1.2009 uviedla, že podpísala
vopred pripravený text, ktorý jej pripravili D. P. a M. H. s tým, že nerozumela obsahu tohto textu a
nezamýšľala ním také následky, aké by z toho mohol súd vyvodiť, t.j. vzdanie sa nárokov v tomto

súdnom spore. Naopak, žiada pokračovať v súdnom spore a vyhovieť jej návrhu na začatie konania.
Z uvedeného vyplýva, že tento jednostranný právny úkon nebol urobený skutočne a navrhovateľka
ním reálne nechcela vyvolať procesnoprávne následky zastavenia konania o jej návrhu na začatie
konania. Z TýchTO dôvodov súd považuje tento právny úkon je absolútne neplatný v zmysle § 37 ods.
1 Občianskeho zákonníka a ako na absolútne neplatný naň neprihliadol.

Odporcovia v rade I/ a II/ žiadali návrh v celom rozsahu zamietnuť. Splnomocnená zástupkyňa odporcu
v rade I/ uviedla, že po celý čas mala za to, že aktívum - 13 hlasov patrilo jej svokrovi T. H. po práve
a keď jej deti - odporcovia v rade I/ a II/ zdedili toto právo, mala za to, že ho zdedili v zmysle zákona.
Nikdy jej deti nemali majetkový prospech z uvedených aktív. Jej svokor však hospodáril s týmito 13

podielmi, o čom boli navrhovateľky uzrozumené. Dostávali svoje časti dividend z tohto majetkového
práva. Zástupkyňa nemala žiadnu vedomosť o tom, že by T. H. st. nebol vlastníkom týchto hlasov tak,
že by nemohli jeho vnuci tieto zdediť.

Právny zástupca odporkyne v rade II/ žiadal návrh zamietnuť. Uviedol, že A. S. kúpnou zmluvou zo

dňa 14.4.2008 predala T. H. 1 z 13 podielov, ktoré sú predmetom sporu. Má za to, že keď v roku
2008 túto časť už predala, opadol jej záujem o túto časť. Taktiež i V. M. uzavrela takú istú zmluvu s T.
H.. Samotné navrhovateľky v rade C/ a D/ prejavili záujem svoje podiely prenechať do užívania T. H.
st., neskôr zas prejavili vôľu prenechať svoje podiely na aktíve T. H. ml. - odporcovi v rade I/. Návrh
žiadal zamietnuť i z toho dôvodu, že prvá časť petitu nie je v súlade s počtom oprávnených dedičov

po pôvodnom vlastníkovi Š. B., v podstate každej z navrhovateliek by patrila len 1/6 daného podielu.
Žiadal, aby sa súd vyporiadal s prípadným vydržaním daných podielov pre T. H. st., na ktorú skutočnosť
i navrhol vykonanie dôkazu -výsluch svedka M. P.. Až v záverečnej reči uviedol ďalšie skutkové tvrdenia,
na ktoré však súdu nepredložil žiadne dôkazy ani nedal návrhy na vykonanie ďalších dôkazov a to najmä
poukaz na notársku zápisnicu N 303/99, ktorou bolo určené vlastníctvo k jednotlivým pozemkom, ktoré

pripadajú na podiely, ktoré boli priznané T. H. st., priebeh registra obnovenej evidencie pozemkov z roku
1999 pre Obec H. H. N. V., notársku zápisnicu Osvedčenie o dedičstve, podľa ktorého bol vlastníkom
týchto podielov T. H.. Napriek tomu žiadal, aby sa súd vyporiadal s týmito skutočnosťami.Odporkyňa v rade III sa k veci samej nevyjadrila. Jej pobyt zostal po rozsiahlom šetrení neznámy, preto
jej bol ustanovený opatrovník podľa § 29 ods. 2 O.s.p.
Odporkyňa v rade IV sa nevedela vyjadriť k veci samej. Uviedla, že jej jedinou dedičkou po V. B. - jej

otcovi.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom právnych zástupcov účastníkov a splnomocnenej zástupkyne
odporcu v rade I/, oboznámením sa s listinnými dôkazmi: Zápis smrtného pádu D 414/47, spis OS Žilina
17D 1254/96, zápisnica z 15.3.1947, prezenčná listina zo schôdze Urbárskych gazdov obce H. H. z

9.2.1992, súhlas a prezenčná listina zo dňa 27.2.1992, osvedčenie o dedičstve D 257/99, Dnot 44/99,
potvrdenie Urbárskeho pozemkového spoločenstva H. H. zo dňa 20.6.1999, spis OS Žilina D 414/47,
pričom zistil nasledovné:

Zo zápisnice zo dňa 15.3.1947 napísanej v H. H. za účelom rozdelenia Urbárskeho pozemku na Z.

a Z. súd zistil: Podľa rozhodnutia Urbárskeho spolumajiteľstva v H. H. bol rozdelený pasienok medzi
členov a to podľa hlasov kto, ako si vytiahol číslo a akú triedu, podľa toho čísla sa mu zapisuje číslo
a výmera plochy v m2 podľa jeho hlasov. Podľa tohto sa rozdeľuje pozemok medzi členov urbárskeho
spolumajiteľstva, ďalej nasleduje menný zoznam jednotlivých členov urbárskeho spolumajiteľstva. V
častiZ.jepodporad.č.5uvedenýŠ.B.č.d.42spočtomhlasov13vprvejtriedeasplochoupripadajúcou

na tento počet hlasov 1162,8m2.

Niekoľko mesiacov na to (v júli 1947) Š. B. zomrel Zo spisu OS Žilina sp.zn. D 414/1947 - Smrtný pád
po Š. B. - súd zistil, že poručiteľ Š. B., vdovec, 48-ročný zomrel dňa 13.7.1947. Zostali po ňom deti J. B.,
nar. XX.XX.XXXX,. V. B., nar. XX.X.XXXX,. E. B., nar. X.X.XXXX,. A. B., nar. XX.XX.XXXX,. B. B., nar.

XX.XX.XXXX. a V. B., nar. XX.X.XXXX.. Poručiteľ testament nezanechal. Maloletá V., E., A., B. a V. B.
boli vedení v poručenskej evidencii tohto súdu pod č. P 101/47. Opatrovníkom týchto je M. H., obyvateľ v
H. H.. Z hmotných pomerov vyznačených v spise súd zistil, že neboli prejednané po menovanom žiadne
hnuteľné veci (movitý majetok), ani nehnuteľnosti (nemovitosti - podľa predtlače v smrtnom páde).
.

V roku 1992 obnovilo činnosť Urbárske spoločenstvo v H. H., o čom svedčí prezenčná listina zo schôdze
Urbárskych gazdov obce H. H. zo dňa 9.2.1992. Prezenčná listina je vyhotovená podľa zoznamu
urbárskych gazdov z roku 1947. Pod por.č. 5 je opäť uvedený pôvodný majiteľ 13-tich hlasov Š. B. a
ako dedič je v príslušnej kolónke uvedený T. H.. T. H. sa schôdze nezúčastnil (chýba podpis T. H. na

prezenčnej listine).

V prezenčnej listine zo dňa 27.2.1992 sú uvedení dedičia po pôvodných urbárskych gazdoch, ktorí dali
súhlas P. A. a V. H., aby ich právnej zastupovali vo veci vysporiadania urbárskych lesov. Pod por.č. 5
nie je uvedený žiaden dedič po Š. B..

Dňa 29.3.1992 bolo opätovné zasadnutie bývalých urbárnikov Obce H. H., kde piaty v poradí sa
nachádza v menoslove urbárnikov Š. B. č.d.XX. s počtom hlasov 13 a ako dedič je uvedený T. H., ktorý
bol na schôdzi i prítomný - podpísal prezenčnú listinu.

Z výsluchu svedka M. P. súd zistil nasledovné: Svedok bol funkcionárom pozemkového spoločenstva
v H. H. od jeho vzniku v 90.tych rokoch 20.storočia. Keď sa po revolúcii zakladalo pozemkové
spoločenstvo urbárnikov, členovia ssa dohodli na tom, že jednotlivé hlasy po jednotlivých starých
gazdoch sa prenechajú vždy na obhospodarovanie jednému nástupcovi, aby sa jednotlivé hlasy ďalej
nerozdeľovali. Takýmto starým gazdom bol i Š. B., ktorý vlastnil 13 hlasov. Svedok si myslí, že priamo

rodina Š. B., tzn. jeho deti sa dohodli na tom, že obhospodarovať týchto 13 hlasov bude T. H. st.
Tento skutočne i hospodáril v urbárskom spoločenstve a odovzdával dividendy z tohto hospodárenia
ďalším spoluvlastníkom týchto lesov - navrhovateľkám v rade A a B. Okrem toho, že im dával peňažné
vyrovnania, dával im i naturálne vyrovnania, napr. drevo. Pri zakladaní pozemkového spoločenstva bolo
potrebné platiť i správny poplatok vo výške 500,- Sk. T. H. st. spolu s B. H. zaplatili tento správny poplatok

tak, že každý zaplatil polovicu. K rodinným pomerom Š. B. uviedol, že tento mal deti B., E., V., L. a
J., ktorá by mala žiť v N. a syna V.. Čo sa týka T. H. st., tento nebol synom Š. B., ale bol synom jeho
manželky,zaslobodnaH..TentoT.H.potompoobnoveníUrbáruvH.začalhlasyspravovaťodzaloženia
urbára, t.j. možno od roku 1995. B. H. a ďalšie sestry mali však s T. H. ako nevlastným bratom veľmidobré vzťahy a vedeli o všetkom, čo sa deje v urbáre. Práve preto T. H. st. dávali i sestrám podiely z
jednotlivého hospodárenia. Sestry B. a E. sa o hospodárenie zaujímali najviac, pretože boli priamo v
Obci H. H.. V. a A. boli vydaté mimo obce, V. odišiel na K. a J. do N.. Na otázku, prečo ako dedič po

Š. B. bol v prezenčnej listine z roku 1992 zapísaný T. H., svedok uviedol, že to bolo zrejme po dohode
T. H. so sestrami B..

Svedok D. P. je starostom Obce H. N. V.. Uviedol, že v čase znovuzakladania Urbárskeho spoločenstva
v roku 1992 najviac záujmu o urbár prejavil nevlastný brat navrhovateliek T. H. st. Chodil na brigády,

sadil stromčeky. Nejaké dividendy rozdeľoval pomedzi ďalších nevlastných súrodencov, tzn. že i on sám
uznával, že nie je sám spoluvlastníkom týchto hlasov, ale že na tieto hlasy majú nárok aj nevlastní
súrodenci. Podľa jeho mienky pôvodný nezáujem navrhovateliek o urbár sa zmenil na ich záujem po
tom, ako sa začalo hovoriť o tom, že by mali byť výnosy z urbáru vyššie, pretože tade pôjde diaľnica.
Tiež mal za to, že drobenie jednotlivých hlasov pôvodného urbárnika Š. B. na ďalšie štyri subjekty, ako to
žiadajúnavrhovateľky,byboloneekonomické.Sťažovalobytotiežmožnosťprijaťakékoľvekrozhodnutie

urbárskych členov. Čo sa týka jednania s T. H. st. ako s dedičom po Š. B., vychádzalo sa z pamäti
najstarších gazdov a z toho, ako dedič na poliach hospodáril a odvádzal kontingenty.

Z potvrdenia výšky majetkového podielu po nebohom T. H., ktoré vydalo Urbárske pozemkové
spoločenstvoH.H.dňa20.6.1995,menovitepredsedaJ.P.súdzistil,žeurbárskespoločenstvosúdnemu

komisárovi JUDr. J. E. potvrdilo, že nebohý T. H. bol členom spoločenstva a na jeho meno eviduje
13 podielov z celkového počtu 767. Majetok pozostáva z výmery 181,53 ha lesa, ktorý je však nízkej
bonity a nachádza sa v značnej časti v chránenej krajinnej oblasti S. S.. Následne na to bolo vydané
osvedčenie o dedičstve D 257/99, Dnot 44/99 JUDr. J. E. dňa 24.10.2000, ktorého súd zistil, že do
aktív dedičstva po T. H. st. bolo zahrnutých 13 podielov z celkového počtu 767 predstavujúcich 181,53

ha lesa v Urbárskom pozemkovom spoločenstve H. H. so sídlom v H. v hodnote ku smrti poručiteľa
92303,30 Sk. Nadobúdateľmi celého dedičstva, podrobne uvedené v súpise aktív a pasív, sú každý v 1
podielu poručiteľa právni nástupcovia po nebohom synovi poručiteľa maloletý T. H. a maloletá P. H., bez
povinnosti výplatku ustupujúcim dedičom. Osvedčenie nadobudlo právoplatnosť 9.11.2000.

Zo spisu OS Čadca sp.zn. 17D 1254/96 súd zistil, že syn Š. B., V. B. zomrel dňa 3.9.1996. Dedičstvo
po ňom prejednané v tomto konaní prevzala jediná dedička poručiteľa I. B., rod. B.. Do aktív dedičstva
nebolo zahrnutých 13 podielov z celkového počtu 767, ktoré sú predmetom tohto sporu.

Podľa § 132 ods.1 Občianskeho zákonníka Zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej

OZ) vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím
štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.

Podľa § 134 ods. 1 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu
troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa zákonného článku XXXIX z roku 1908, ktorým sa zmeňujú a doplňujú zákonný článok VI, X a XII
z roku 1836, VII, XXX a XXXI z roku 1840 a LIII z roku 1871 o majetkovej úprave, obzvlášte o urbárnom
oddelení, upomernení a komasácii , § 1 prvá veta, spoločný majetok, ktorý má byť upomernený musí
sa medzi jednotlivými obcami v každom prípade in natura oddeliť, ak jeho užívanie náležalo majiteľom

viac obcí.
Podľa tretieho odseku § 1 tohto zákonného článku Individuálne parcelly, oddelené v prírode, stanú sa
voľným vlastníctvom. Úžitok plôch, ktoré zostanú spoločné, náleží dľa ustáleného pomeru spoločníkom,
ktorí zostanú v stálom spoločenstve.

Podľa § 9 Dočasných súdnych pravidiel, veta pred bodkočiarkou, navrhnutých judexcuriálnou
konferenciou vydržiavanou r. 1861 týkajúcich sa súkromného práva, keď niet záveti, pripadá celé imanie
zostaviteľovo jeho zákonným deťom, a jestli už daktoré z nich nežije, ale ostali po ňom zákonní potomci,
títo zdedia podiel, ktorý by bol jemu pripadol.

Podľa § 2 zák. čl. VIII z roku 1840 o dedení poddaných platného v čase smrti poručiteľa, všetok od
predkov pochádzajúci a bez závete zanechaný nadobudnutý majetok poddaných dedia ich chlapčenskí
a dievčenskí potomci pochádzajúci zo zákonitého manželstva v úplne rovnej miere s tým jasným
poznamenaním však, že všetko to, čo títo potomci obojeho pohlavia dostali od rodičov počas ženby,resp. vydaju, alebo aj neskoršie - má sa započítať do ich podielu, - a na budúce zrušujú sa všetko v tomto
ohľade dosaváť platné opačné zvyky, vinohradné alebo iné mieste pravidlá. Tento zákon bol účinný do
31.12.1950, kedy bol zrušený Zákonom č. 141/1950 Sb. Občiansky zákonník.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že právny predchodca navrhovateľov a odporcov
v rade III/ a IV/ bol Š. B., ktorý bol ich otcom, resp. starým otcom. Š. B. bol vlastníkom 13 hlasov v
Urbárskom pozemkovom spoločenstve v H. H., o čom svedčí zápisnica zo dňa 15.3.1947 spísaná za

účelom rozdelenia urbárskeho pozemku na Z. a Z. na užívanie pre členom urbárskeho spoločenstva in
natura. Z tejto zápisnice vyplýva, že Š. B. za svojho života nadobudol na základe vnútorného poriadku
Urbáru v H. H. 13 podielov zo spoločného urbárskeho majetku a s týmito 13 podielmi potom sa i zúčastnil
na rozdelení urbárskeho pozemku na Z. a Z. podľa vyššie uvedenej zápisnice v zmysle § 1 zák. čl. XXXIX
z roku 1908. 15.3.1947 teda došlo k rozdeleniu urbárskych pozemkov Z. a Z. z patričnosti spoločného
majetku, t.j. ich naturálne oddelenie. Predmetom sporu nebolo však preukazovanie vlastníctva Š.

B. k týmto pozemkom. Predmetom konania bolo posúdenie, či navrhovateľky alebo samotný právny
predchodca navrhovateliek Š. B. bol vlastníkom 13 podielov (hlasov) z Urbárskeho spoločenstva H.
H. a či sa nestali vlastníkmi týchto podielov odporcovia v rade I a II. Jediným zachovalým dôkazom o
tom, že Š. B. skutočne disponoval s týmto počtom hlasov je práve zápisnica z 15.3.1947 o rozdelení
urbárskeho pozemku na Z. a Z.. Z tejto však možno jednoznačne konštatovať, že ak Š. B. bol účastný

naturálneho oddelenia z pôvodných spoločných pozemkov na Z. a Z. práve na základe počtu hlasov
13, disponoval s týmto počtom hlasov ako vlastník týchto hlasov v zmysle tzv. upomernenia (§ 1 piata
veta zákon.čl. XXXIX z roku 1908). Š. B. teda v pozemkoch, ktoré zostali v urbárskom spoločenstve
ako spoločné náležal podľa ustáleného pomeru úžitok týchto spoločných plôch. V súčasnosti týmito
spoločnýmiplochamisúlesnépozemkyzdruženévUrbárskomspoločenstveH.H.tak,akojetouvedené

v potvrdení Urbárskeho pozemkového spoločenstva H. H. zo dňa 20.6.1999. Výmera 181,53 ha lesa je
výmerou celkovou, t.j. výmerou celkového spoločného lesného majetku urbárskeho spoločenstva, ktoré
obhospodaruje. Nejedná sa teda o výmeru, ktorá by pripadala na pôvodný podiel urbárnika Š. B..

Bolo teda preukázané, že vlastníkom majetkového práva - 13 podielov z celkového počtu podielov

v urbárskom spoločenstve, na ktoré podiely je naviazaný úžitok z pozemkov, ktoré zostali v stálom
spoločenstve urbáru bol v čase svojej smrti Š. B.. Napriek tomu toto právo, ktoré má svoj majetkový
substrát, nebolo prejednané v dedičskom konaní po zomrelom Š. B. či už podľa § 9 dočasných súdnych
pravidiel judexcuriálnej konferencie ako nadobudnutý majetok alebo § 2 z.č. VIII z roku 1840 v prípade
majetku pochádzajúceho od predkov. Keďže tieto majetkové práva poručiteľa neboli prejednané v

dedičskom konaní po ňom, t.j. rozhodnutím príslušného štátneho orgánu tieto majetkové práva neprešli
na nového vlastníka, resp. spoluvlastníkov a po jeho smrti až do rozhodovania súdu v tejto právnej veci
nedošlo k žiadnemu relevantnému úkonu, ktorý by malo za následok prevod či prechod týchto práv na
tretiu osobu, je potrebné konštatovať, že ku dňu svojej smrti bol poručiteľ Š. B. stále vlastníkom týchto
majetkových práv.

V tejto súvislosti sa súd zaoberal obranou odporcov, ktorá spočívala v tom, že je predpoklad, že
vlastníkom týchto práv sa stal T. H. st., pretože dobromyseľne ich realizoval od roku 1992. Odporcovia
zrejme mali na mysli inštitút vydržania týchto majetkových práv zo strany T. H., ktorý zomrel 5.1.1999.
V zmysle § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka (Zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov),

musia byť splnené kumulatívne všetky podmienky stanovené v tomto zákonnom ustanovení, aby bolo
možné vydržať vlastnícke právo k danej veci. Okrem spôsobilého predmetu vydržania, musí ísť o držbu
oprávnenú a nepretržitú počas celej zákonom ustanovenej doby. Samotní odporcovia tvrdili, že T. H.
začalspravovať13podielovpoŠ.B.vroku1992.Vroku1999bolopoňomprejednanédedičskékonanie
a z toho vyplýva, že nebola splnená (ak by boli splnené ďalšie podmienky na vydržanie) požiadavka

nepretržitosti držby týchto majetkových práv počas desaťročnej doby plynúcej podľa tvrdenia samotných
odporcov od roku 1992 .Odporcovia v rade I/ a II/ nikdy nevstúpili do držby výkonu týchto práv s úmyslom
užívať ich ako svoje, hoci ich zdedili v dedičskom rozhodnutí po dedičov T. H. st. Svedčí o tom výpoveď
M. H., ktorá uviedla, že po smrti T. H. jej deti - odporcovia v rade I/ a II/ nevykonávali správu týchto
podielov. Ďalšia podmienka spôsobilá na vydržanie majetkových práv a to oprávnenosť držby, nebola

u T. H. st. splnená. Podľa výpovede svedka M. P. i M. H. T. H. st. vykonával len správu jednotlivých
podielov poručiteľa Š. B. a výnosy z tejto správy pomerne rozdeľoval medzi seba a navrhovateľky v
rade A/ a B/, ktoré boli s takýmto hospodárením uzrozumené a toto akceptovali. V žiadnom prípade
nebolo preukázané, že by T. H. st. na základe akéhokoľvek právneho úkonu (i neplatného), nadobudolosobné presvedčenie, že právo vykonáva len pre seba, resp. pre seba aspoň v časti. Ako osoba znalá
pomerov v rodine Š. B. musel vedieť, že nie je dieťaťom Š. B. a že teda nie je jeho dedičom. Nebolo
preukázané, že by skutoční dediči po Š. B., t.j. jeho deti, akýmkoľvek právnym úkonom previedli svoje

dielčie práva k majetkovému podielu na urbárskom spoločenstve práve na T. H.. Zo správania sa
navrhovateliek v rade A/ a B/, ktoré akceptovali a prijímali výnosy spojené so správou týchto podielov zo
strany T. H. vyplýva, že bola medzi nimi uzavretá dohoda o tom, že T. H. bude tieto podiely spravovať,
avšak nič viac. Napokon, dedičia po Š. B., vzhľadom na to, že neprebehlo dedičské konanie po Š.
B. ohľadne týchto podielov, museli si byť taktiež vedomí toho, že žiadnym platným právnym úkonom

nemôžu na T. H. previesť čo i len časť týchto práv, pretože sami nimi nedisponujú. Navrhovateľky v rade
C/ a D/ tým, že uzavreli ( absolútne neplatnú) zmluvu s odporcom v rade I/ 14.1.2008 a 8.4.2008,
ktorej predmetom mala byť kúpa podielu 1 13-tich podielov z celkového počtu 767 predstavujúcich
181,53 ha lesa v Urbárskom pozemkovom spoločenstve H. H., týmito faktickými úkonmi potvrdili, že
sa cítia byť spoluvlastníčkami predmetu konania a teda nie je možné vyvodzovať, že by v minulosti
iným právnym úkonom prenechali spoluvlastníctvo k predmetu konania T. H. st.. Z týchto dôvodov súd

nemoholakceptovaťobranuodporcovvradeI/aII/otom,žeT.H.nadobudolvlastníckeprávokpodielom
urbárskeho spoločenstva na základe inej právnej skutočnosti, t.j. vydržania. Preto do aktív dedičstva po
ňom nemal byť zahrnutý 13 podielov urbárskom spoločenstve, keďže poručiteľ T. H. st. nebol vlastníkom
týchto podielov. Ak na základe takéhoto dedičského rozhodnutia „zdedili“ tieto podiely odporcovia v
rade I/ a II/, toto rozhodnutie je v rozpore so skutkovým a právnym stavom. Keďže však účastníkmi

dedičského konania po T. H. st. neboli navrhovateľky v rade A/ až D/, môžu sa tieto v zmysle § 175y
ods. 2 O.s.p domáhať svojho práva na súde v tzv. sporovom konaní a žiadať určenie vlastníctva pre
svojho právneho predchodcu ohľadom majetku zaradeného do aktív v tomto dedičskom konaní. Preto
ani obrana odporcov I a II neobstojí, pokiaľ argumentovali, že navrhovateľky mali napadnúť rozhodnutie
v dedičskom konaní po T. H. st., t.j. osvedčenie o dedičstve. Jediným procesným inštitútom na ich obranu

je podanie žaloby na súd.

SúdnevykonaldôkaznavrhovanýodporcamiIaII-výsluchnavrhovateliekzviacerýchdôvodov.Samotní
odporcovia dali zváženie súdu, či tento dôkaz vykoná, teda sami striktne netrvali na jeho vykonaní.
Súd zobral do úvahy vysoký vek navrhovateliek, pri navrhovateľkách v rade C a D i časovú a fyzickú

náročnosť ich dostavenia sa na súd pre začnú vzdialenosť ich bydliska, ako i tú skutočnosť, že sa
samotná navrhovateľka v rade D písomne k veci vyjadrila. Všetky navrhovateľky boli právne zastúpené
a ich zástupkyňa sa k veci samej vyčerpávajúco vyjadrila. Dôkazy vykonané v konaní jednotlivo i vo
svojom súhrne ( §132 O.s.p.) presvedčivo preukázali skutkový stav. Preto súd nepovažoval ich výsluchy
za potrebné a návrh na vykonanie tohto dôkazu zamietol.

K ďalšej obrane odporcov v rade I a II súd uvádza: Až v záverečnej reči právny zástupca odporcov
uviedol ďalšie skutkové tvrdenia, na ktoré však súdu nepredložil žiadne dôkazy ani nedal návrhy na
vykonanieďalšíchdôkazov-poukázalnanenamietanienotárskejzápisniceN303/99,ktoroubolourčené
vlastníctvo k jednotlivým pozemkom, ktoré pripadajú na podiely, ktoré boli priznané T. H. st. a priebehu

registra obnovenej evidencie pozemkov z roku 1999 pre Obec H. H. N. V.. Napriek tomu žiadal, aby sa
súd „vyporiadal“ s týmito skutočnosťami. Podľa § 118 ods. 4 O.s.p. súd pred skončením pojednávania
vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Právny
zástupca odporcov nepostupoval v zmysle tohto ustanovenia. Hoci mal dostatočný časový priestor v
priebehu konania ( ktorý i využil a dal návrh na dokazovanie svedkom P.), priamo v záverečnej veci

začal tvrdiť úplne nové skutkové okolnosti, značne nejasne špecifikované a bez zjavne tvrdeného súvisu
s vecou samou (poukazovanie na notársku zápisnicu N 303/99, priebeh registra obnovenej evidencie
pozemkov z roku 1999 pre Obec H. H. N. V.; čo sa týka tvrdenia o nenapadnutí notárskej zápisnice -
osvedčenie o dedičstve po T. H. st., súd poukazuje na časť odôvodnenia na strane 8 tohto rozsudku.)
V týchto častiach záverečnej reči teda nezhrnul svoje predchádzajúce návrhy a nevyjadril sa k už

vykonanému dokazovaniu ani k právnej stránke po vykonanom dokazovaní. Samotný termín použitý
právnym zástupcom, aby sa súd „vyporiadal“ s tvrdenia právneho zástupcu zákon nepozná. Súd posúdi
každú vec na základe tvrdených skutočností, ktoré boli v konaní riadne preukázané, pričom dôkazná
povinnosť zaťažuje tú sporovú stranu, ktorá túto skutočnosť tvrdí (§ 120 ods.1 O.s.p.). Ak niektorá
sporová strana jednoducho vysloví určité tvrdenie bez toho, aby predložila dôkazy na svoje tvrdenia

alebo ich označila a zrozumiteľne odôvodnila súvis s vecou samou, takéto tvrdenia súd pre rozhodnutie
súduirelevantnéaniejepovinnosťousúduzaoberaťsatakýmtosvojvoľnýmtvrdením.Aksporovástrana
takéto nové tvrdenia ( bez ich preukázania v konaní ) tvrdí až v záverečnej reči, takýto postup nielenženemôže mať pre rozhodnutie vo veci samej význam, ale , ako už bolo uvedené vyššie, je v priamom
rozpore s dikciou § 118 ods. 4 O.s.p.. Preto obrana odporcov v tomto bode je právne irelevantná.

Navrhovatelia formulovali petit návrhu tzv. primárny a eventuálnym petitom. O návrh s eventuálnym
petitom ide vtedy, ak navrhovateľ žiada, aby odporcovi bola uložená povinnosť (primárny petit) ale v
prípade, že primárny petit bude zamietnutý, aby bolo rozhodnuté o ďalšej požiadavke navrhovateľa
(eventuálny petit). Súd zamietol primárny petit, pretože bolo preukázané z dedičského spisu po Š. B.,
že mal viacerých dedičov. Súd v tomto prípade v sporovom konaní nemôže rozhodnúť o vyporiadaní

dedičstva po poručiteľovi, pretože rozhodnutie o výške jednotlivých dedičských podielov dedičov a
následné vyporiadanie medzi nimi sa riadi osobitnými ustanoveniami § 175a a nasl. O.s.p., - ide o
iný charakter konania, tzv. nesporové konanie. Iba v prípade, že by po poručiteľovi existoval jediný
dedič, bolo by možné kladne rozhodnúť priamo o určení vlastníckeho práva pre neho, i keď nebolo
rozhodnutím súdu dedičstvo dedičovi potvrdené ( rovnako civilná časť Souboru rozhodnutí NS ČR
C.H. Beck 271). V danom prípade však dedičov po poručiteľovi prichádza do úvahy viac, preto súd

zamietajúc primárny petit, vyhovel eventuálnemu petitu a určil, že do dedičstva po tomto poručiteľovi
patrí majetkové právo špecifikované vo výroku. Ako prekážku vyhovenia eventuálnemu návrhu nevidel,
že navrhovatelia nežalovali, že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom, ale žiadali určenie, že táto
vec patrí do dedičstva po ňom. Súd by pri striktnom trvaní na formulovaní eventuálneho petitu prvým
spôsobom ( i keď teoreticky správnejším ) príliš formalisticky posudzoval danú vec. I z eventuálneho

petitu formulovaného druhým spôsobom (určenie, že vec patrí do dedičstva) dosiahnu navrhovatelia ten
istý účel - prejednanie veci v dodatočnom prejedaní dedičstva po poručiteľovi.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. podľa ktorého ak mal účastník vo veci
úspechlenčiastočný,súdnáhradupomernerozdelí,prípadnevysloví,žežiadenznichnemánanáhradu

trov právo. Navrhovateľky boli úspešné v 50 percentách a to v časti eventuálneho petitu, ktorému bolo
vyhovené. Odporcovia boli úspešní taktiež vo výške 50 percent, a to v časti primárneho petitu, ktorý bol
zamietnutý. Vzhľadom na rovnaný pomer úspechu oboch sporových strán súd rozhodol, že žiaden z
účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie,e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované
dôkazy.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom

prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa

§ 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č.
65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).