Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. február 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/10/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113214472
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113214472.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov
JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Gabriely Briškovej v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: M. B., nar. XX. P. XXXX, bytom K., G.
XX, zastúpeného opatrovníkom: Mgr. H. Q., pracovník Okresného súdu Piešťany, za účasti vedľajšieho

účastníka na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov,
IČO: 42 176 778, zastúpeného advokátom: JUDr. Ambróz Motyka, Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie
2.607,43 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 22.
septembra 2014 č. k. 27C/354/2013-110, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a v časti trov konania žalovaného
p o t v r d z u j e a v časti trov konania vedľajšieho účastníka na strane žalovaného mení tak, že

vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov prvostupňového konania nepriznáva.

Žalovanému ani vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala od

žalovaného zaplatenia 2.607,43 eur s 9%-ným úrokom z omeškania ročne od 25. marca 2011 do
zaplatenia; žalovanému náhradu trov konania nepriznal; žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu
účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 261,53 eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku k rukám jeho právneho zástupcu. Svoje rozhodnutie odôvodnil súd
prvého stupňa právne ustanovením § 153 ods. 1 O.s.p. (z. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení zmien a noviel), § 497 ObZ (z. č. 503/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení

zmien a noviel), § 3, § 39 ods. 1, § 54 ods. 1 a 2, § 558, § 48 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1 a § 107
ods. 1 OZ (z. č. 40/1964 Občiansky zákonník), § 4 ods. 2 písm. g) ZoSÚ (z. č. 250/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch) a vecne tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi
právnoupredchodkyňoužalobkyneSlovenskousporiteľnoua.s.ažalovanýmdošlokuzatvoreniuzmluvy
o bežnom účte (v rámci ktorej bol vedený kontokorentný úver č. 280550524), na základe ktorej sa
žalobkyňa zaviazala žalovanému poskytnúť úver vo výške úverového rámca 25.000 niekdajších Sk s

dohodnutou premenlivou úrokovou sadzbou 11,85% a s konečnou splatnosťou úveru 29. júla 2005 s
poplatkom za poskytnutie úveru 2% z výšky úverového rámca splatného pri podpise zmluvy a poplatok
za správu úveru 0,2% z výšky úverového rámca. Z predloženej platobnej histórie súd prvého stupňa
zistil, že dňa 12. novembra 1998 bol založený bežný účet, v rámci ktorého bol vedený kontokorentný
úver a obe boli ukončené 10. marca 2011, z platobnej histórie nie je možné zistiť, ktoré poplatky a úroky
sa týkali kontokorentného úveru a ktoré bežného účtu. Dňa 15. októbra 2012 došlo k uzatvoreniu dohody

o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku a z nej je zrejmé, že žalovaný sa zaviazal splatiť svoj
záväzok v mesačných splátkach, pričom vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch obsahoval bod2.1 označený poslednou vetou. Súd prvého stupňa dôvodil, že i keď je v uzavretej spotrebiteľskej zmluve
o úvere uvedené, že je uzatvorená podľa § 497 ObZ vzhľadom na ustanovenia OZ a Zákona o ochrane
spotrebiteľa je nutné skonštatovať, že prednosť má úprava spotrebiteľských vzťahov v Občianskom

zákonníku. Vzhľadom k tomu, že došlo k odstúpeniu od zmluvy nastupuje právny režim bezdôvodného
obohatenia. Súd prvého stupňa konštatoval, že pri uzatváraní dohody o splátkovom kalendári a uznaní
dlhu došlo zo strany žalobkyne k nekalej praktike, k porušeniu požiadavky odbornej starostlivosti, ktorá
podstatne narušuje alebo môže narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa. Súd prvého
stupňa uzavrel, že žalovaný bol po poslednom realizovanom výbere 20. júla 2007 dlžný žalobkyni, resp.

jej právnej predchodkyni sumu 38.003 Sk a z tejto sumy vrátil len čiastku 2.000 Sk dňa 15. februára
2008 a nakoľko prečerpal úverový rámec, tento bol povinný splatiť do 29. júla 2007, keď žalobkyňa
žiadnym spôsobom nepreukázala inú splatnosť úveru. Vzhľadom na odstúpenie od zmluvy došlo k
premlčaniu, k uplynutiu dvojročnej premlčacej doby dňom 29. júla 2009. K námietke žalobkyne, že
vedľajšíúčastníkniejeoprávnenývzniesťnámietkupremlčaniasúdprvéhostupňauviedol,ževznesenie
námietky premlčanie je svojou podstatou úkon s hmotnoprávnou relevanciou nejde o klasický dispozičný

úkon, na ktorý by vedľajší účastník nebol oprávnený a dodal, že ak by aj nebola vznesená námietka
premlčania vedľajším účastníkom, súd by na premlčanie musel prihliadať ex offo v zmysle § 5b z. č.
250/2007 Z. z.. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému ich náhradu nepriznal, nakoľko si ju
neuplatnil a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného priznal náhradu trov za dva úkony právnej
pomoci dvakrát režijný paušál DPH v celkovej výške 261,53 eur.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu odvolanie žalobkyňa. Dôvodila, že dňa
15. októbra 2012 žalovaný podpísal dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, čím
svoj záväzok uznal vo výške 2.424,31 eur čo do dôvodu i výšky. Poukázala na ustanovenie § 110

ods. 1 OZ a vzhľadom na uznanie mala za to, že nárok sa premlčuje za 10 rokov odo dňa, keď k
uznaniu došlo. Namietala, že zákon nevyžaduje, aby mal dlžník v čase uznania vedomosť o premlčaní
dlhu, poukázala i na ustanovenie § 558 OZ majúc za to, že žalovaný dohodu podpísal, prejavil svoju
vôľu záväzok splniť čo je i v jeho záujme, pretože po jeho splatení nebude figurovať v databázach
neplatičov, čím sa môže zlepšiť jeho postavenie pri žiadosti o úver. Dodala, že i ochrana spotrebiteľa

má svoje medze a nemožno ju chápať ako ochranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa
(viď rozsudok NS ČR sp. zn. 23Cdo/1201/2009). Mala za to, že daným prístupom súdu dochádza k
popretiuprocesnejzásadyrovnostiúčastníkov,keďkonaniežalovanéhonemožnopovažovaťzamorálne
a čestné a preto nemožno súhlasiť s tým, resp. je absurdné, aby takému konaniu bola zo strany súdu
poskytnutá ochrana. Poukázala na rozhodnutie KS v Prešove z 11. marca 2014 sp. zn. 9Co/35/2013.

Nesúhlasila ani s priznaním trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi majúc za to, že nemožno
hovoriť o trovách účelne vynaložených, vedľajší účastník, Združenie na ochranu spotrebiteľa musí
byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych veciach, musí
reálne disponovať s odpovedajúcou materiálnou ako aj personálnou základňou v rozsahu zabezpečenia
základných proklamovaných cieľov. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

zmenil a žalobe vyhovel, resp., aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Uplatnila si voči žalovanému 1/; vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania a trov právneho
zastúpenia prvostupňového i odvolacieho konania.

Žalovaný ani jeho opatrovník sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

Vedľajší účastník na strane žalovaného navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a
priznať mu náhradu trov odvolacieho konania 131,15 eur. Uviedol, že všetky slovenské odvolacie súdy
dešifrovali nekalú obchodnú praktiku žalobkyne pri podpise formulárovej Dohody a posúdili ju ako
neplatný právny úkon. Poukázal na rozhodnutia Krajského súdu Bratislava zo 16.12.2013 č. k. 6Co

210/2013-128, Krajského súdu Žilina z 29.11.2013 č. k. 8Co 514/2013-220, Krajského súdu Trenčín
z 18.12.2013 č. k. 5Co/203/2013l-132, Krajského súdu Prešov z 10.10.2013 sp. zn. 20Co 31/2013,
Krajského súdu Trnava z 30.9.2013 č. k. 23Co 46/2013-243. K trovám konania uviedol, že argumentácia
žalobkyne o neúčelnosti trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka sa stáva skutkovo aj právne
nepresvedčivou, keďže k zamietnutiu žaloby došlo práve vďaka pôsobeniu vedľajšieho účastníka v

konaní.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba, účastníčka konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému jeodvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 a 2 písm. b/
O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne vo veci samej nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu

prvého stupňa je vecne správny a je potrebné ho vo veci samej potvrdiť (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.) a v časti
trov konania vedľajšieho účastníka na strane žalovaného zmeniť (§ 220 O.s.p.). Rozsudok odvolacieho
súdu bol verejne vyhlásený dňa 23. februára 2016.

Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisu dospel odvolací súd k

záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie
rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne
právne posúdil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1).
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

Odvolací súd nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by sa nemohol stotožniť s argumentáciou súdu prvého
stupňa pojatou ním do odôvodnenia napadnutého rozsudku vo veci samej a podporujúcou zvolený

spôsobom rozhodnutia, najmä záver o premlčaní nároku žalobkyne.

U dôvodov predostretých súdom prvého stupňa v odôvodnení rozsudku vo veci samej dostatočne jasne
a aj objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa
na ne (prvá časť ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.), odvolací súd však pre potrebu vyporiadať sa i s tzv.

odvolacími námietkami a aj pre celkovú úplnosť nad rámec uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§
219 ods. 2 O.s.p. in fine) nasledovné:

Predmetomprieskumuodvolaciehosúduvymedzenýmuplatnenouodvolacounámietkoužalobkynebolo
posúdiť či súd prvého stupňa správne uzavrel, že žalobou uplatnený nárok žalobkyne je premlčaný, v

dôsledku čoho bolo dôvodné žalobu zamietnuť.

Základnou spornou otázkou vychádzajúc z obsahu odvolania žalobkyne bolo, či súd prvého stupňa
postupoval správne, keď neprihliadol na uznanie záväzku žalovaným a otázku premlčania posúdil podľa
ustanovenia § 100 ods. 1 OZ.

Podľa § 558 OZ, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá
sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten,
kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Uznanie zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania iba vtedy, ak dlžník, ktorý dlh
uznal vedel o jeho premlčaní a dlžník nevedel o premlčaní, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny
nenastávajú právne účinky. Aj uznanie premlčaného dlhu zakladá len vyvrátiteľnú domnienku. Dlžník
sa tu môže brániť námietkou, že dlh nevznikol, alebo že v čase uznania neexistoval. Ak súd prvého
stupňa žalobu zamietol z dôvodu, že žalobkyňa pred uplatnením tejto pohľadávky na súde predložila

žalovanému na podpis dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu, ktorú žalovaný podpísal
bez toho aby jej obsahu porozumel, rovnako aj otázke premlčania, správny bol jeho právny záver, že táto
dohoda bola v jeho neprospech. Z dokazovania jasne vyplynulo, že zmienka o premlčaní dlhu v texte
zmluvy o uznaní záväzku je síce uvedená, ale je účelovo znevýraznená, zvýraznená je len tá časť, ktorá
sa týka uznania záväzku bez zmienky o jeho premlčaní, pričom text uznania dlhu bol vopred žalobkyňou

naformulovaný. V texte nie je zmienka o tom, že žalovaný bol poučený, že uznáva premlčaný záväzok
a že bol oboznámený o význame premlčania.

Odvolací súd zdôrazňuje, že právny vzťah, ktorý existuje medzi žalobkyňou a žalovaným je vzťahom
zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy

spotrebiteľského charakteru. Tieto ustanovenia je potrebné aplikovať aj na právne úkony, ktoré
bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu a teda aj na právny úkon uznania dlhu. Je treba
súhlasiť, že v danom prípade pri uzatváraní dohody o splátkovom kalendári a uznaní dlhu došlo k
nekalej obchodnej praktike, ktorá bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti, a ktorá podstatnenarušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k
výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane, alebo ktorému je adresovaná alebo priemerného člena
skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Odbornú starostlivosť a

podstatné narušenie ekonomického správania spotrebiteľa definoval súd prvého stupňa v odôvodnení
svojho svojom rozhodnutia treba súhlasiť s tým, že v danom prípade pri uzatváraní takejto dohody
došlo k nekalej obchodnej praktike, pretože tieto znaky nekalosti boli naplnené. Umiestnenie textu o
vedomosti premlčaného dlhu nasvedčuje tomu, že zo strany žalobkyne došlo k porušeniu odbornej
starostlivosti vo vzťahu k spotrebiteľovi, ktoré predpokladá osobitú schopnosť a starostlivosť, ktorú

možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúcej čestnej
obchodnejpraktike.Ztohtohľadiskajesprávnyzáverotom,žedohodaouzavretísplátkovéhokalendára
o uznaní záväzku ako nekalá obchodná praktika je neplatná a prieči sa dobrým mravom.

Zákon č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu premlčania vôbec
neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch a to v ustanovení § 387

a nasl. Obch.z. a ustanovení § 100 a nasl. OZ. Právna úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom
zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ ani nemôže vzdať.
S poukazom na to, aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v zmysle
ustanovenia § 497 až § 507 Obch.z. s prihliadnutím na to, že ide o zmluvu spadajúcu pod režim Zákona
o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať podľa citovaného zákona, ako

aj ustanovení Občianskeho zákonníka a to i v otázke premlčania práva žalobkyne. V tejto súvislosti
je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho obchodu,
neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem,
má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného
zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva.

Ďalejodvolacísúdkonštatuje,žesúdprvéhostupňapostupovalsprávne,keďokremuplatnenejnámietky
premlčania zo strany vedľajšieho účastníka na strane žalovaného na premlčanie prihliadol i ex offo,
aplikoval ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. V
danom prípade síce vedľajší účastník na strane žalovaného namietal premlčanie uplatneného nároku

žalobkyňou, avšak v zmysle súdom prvého stupňa správne aplikovaného ust. § 5b zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 bolo potrebné v čase rozhodovania aj bez
návrhu, t.j. ex offo prihliadnuť na premlčanie uplatneného nároku, ktoré má za následok nevyhnutnosť
zamietnutia návrhu veriteľa. Premlčanie nároku sa stalo skutočnosťou, ktorá bráni tomu, aby súd
veriteľovi jeho právo priznal. Na základe zákona č. 102/2014 Z.z. (článku VIII.) došlo k novele zákona

č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe ktorej bolo prijaté nové
ustanovenie§5b,podľaktorého,orgánrozhodujúcionárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbez
návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane
jeho premlčania, alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo
priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto

skutočností dovolával. Podľa článku XIV. Zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do
účinnosti od 1. mája 2014. V ust. § 29b zák. č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám
účinným od 01.05.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona.

Z uvedeného je potom zrejmé, že súd prvého stupňa správne na premlčanie nároku žalobkyne v tomto

konaní prihliadal; na základe princípu nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej
úpravy) nebol preto povinný prihliadať na podmienky uvedené v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j.
prihliadať na premlčanie dlhu iba na námietku dlžníka. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods.
2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je

spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.
Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý
namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení

účinnom od 1. mája 2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka.Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa žalobu žalobkyne v celom rozsahu
zamietol, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil.

Odvolací súd podľa § 219 ods. 1 a 2 potvrdil i rozhodnutie v časti nepriznania náhrady trov konania
žalovanému, ktorý si ich návrhom neuplatnil.

Odvolací súd z nižšie uvedených dôvodov podľa § 220 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa v

napadnutej časti trov vedľajšieho účastníka zmenil.

Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Vyššie citované ustanovenie obsahuje vyjadrenie jednej zo zásad vlastnej všetkým rozhodovacím

procesom o trovách konania v civilnom procese, ktorou je, že súd prizná len náhradu trov potrebných
(nevyhnutných) na účelné bránenie práva, čiže len takých trov, ktoré možno považovať objektívne za
vynaložené účelne.

Medzi trovy konania s nárokovateľnou náhradou potom zásadne patria i trovy reprezentované odmenou

a súvisiacimi náhradami advokátov v súvislosti s poskytovaním nimi právnych služieb ich klientom
(účastníkom súdnych konaní), keď tu nepochybne treba súhlasiť s argumentom vedľajšieho účastníka
o neodňateľnom práve na súdnu a inú právnu ochranu.

Otázka využitia práva na právnu pomoc advokáta a otázka účelnosti v takejto súvislosti vynakladaných

trov sú však otázkami, ktoré majú len čiastočný súvis a ktoré preto nemožno zamieňať. Pri posudzovaní
účelnosti takýchto trov tak treba posúdiť, či by inak advokátom zastupovaný účastník bol v konkrétnej
situácii schopný uplatňovania ním práv (resp. obrany voči uplatňovaniu práv niekým iným) aj bez pomoci
advokáta, samozrejme za podmienky schopnosti hájenia práv spôsobom zásadne rovnocenným s tým,
ako sa činil advokát.

V danej veci advokát vedľajšieho účastníka požadoval nad rámec paušálnych náhrad a DPH odmenu
za dva úkony právnej služby, ktorými bolo prevzatie a príprava zastúpenia a písomné vyjadrenie. Z
obsahu vyjadrenia k žalobe z 30.10.2013 (č. l. 34) vyplýva len všeobecnosť uplatnených námietok,
vrátane námietky premlčania, teda podania nevyžadujúceho, aby v ktorejkoľvek druhovo totožnej veci

za účasti tej istej žalobkyne vznikla potreba čokoľvek podanie meniť (pominúc na tomto mieste zo
spisu nezistiteľný spôsob získania prvotnej informácie vedľajšieho účastníka o vedení konania proti
žalovanému a o spisovej značke veci, vedúcej k oznámeniu vstupu).

Ak potom odvolací súd má zo svojej skoršej rozhodovacej činnosti vedomosť o postupe vedľajšieho

účastníka (presnejšie advokáta takéhoto účastníka zastupujúceho) spôsobom celkom totožným s
tým v prejednávanej veci alebo od tohto sa líšiacim len nevýznamne aj v iných veciach (z ktorých
už prinajmenšom v konaniach vedených Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 10Co/145/2012 a
10Co/73/2013 bola vedľajšiemu účastníkovi náhrada trov právneho zastúpenia advokáta priznaná
a naopak napr. vo veciach rovnakého odvolacieho súdu sp. zn. 10Co/197/2012, 10Co/47/2013 a

10Co/83/2013, 10Co/161/2014 došlo k odmietnutiu náhradovej požiadavky), ani v prejednávanej veci
neexistoval prakticky žiaden priestor pre iný záver než ten, že po získaní vedomosti účastníkom, ako
účinne a to paušálne v konaní uplatňovať práva, alebo sa brániť a získaní tiež náhrady trov konania,
zodpovedajúcej odmene, ktorú musel takýto účastník zaplatiť advokátovi, aby pre neho paušálny vzor
vytvoril, nemôže už byť ďalej účelným vynakladanie prostriedkov na odmeňovanie advokáta za to, aby

aj v ďalších druhovo totožných veciach vyhotovoval obsahovo identické podania.

Pri riadení sa touto úvahou, tak trovy vedľajšieho účastníka nešlo považovať za účelné.

V takto skončenom odvolacom konaní vo veci samej tak úspech zaznamenali žalovaný a vedľajší

účastník a principiálne to preto boli oni, komu vzniklo právo na náhradu trov takéhoto konania podľa
ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p.. Žalovaný si náhradu trov
odvolacieho konania neuplatnil, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.Odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania ani vedľajšiemu účastníkovi na strane
žalovaného a to v zmysle § 142 ods. 1 vzhľadom na neúčelnosť úkonu v odvolacom konaní, tjs.
neúčelnosť paušálneho vyjadrenia sa k odvolaniu (viď dôvody pre nepriznanie trov prvostupňového

konania - str. 6).

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.