Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. jún 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/351/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202634
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214202634.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:

JUDr. Martina Valentová a JUDr. Daniel Ilavský, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 5C/135/2014-56 zo dňa 24.2.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol (v celom rozsahu) žalobu žalobcu, ktorou
sa domáhal zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy majúcej vzniknúť žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta (ďalej aj exekučný súd) tým, že súd
nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote do 30
dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil
právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19

ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i § 44
ods. 8 a 9 s poukazom na § 238 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. v znení účinnom ku dňu doručenia návrhu
na zmenu exekútora. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Súd pritom vychádzal zo skutkových zistení zo spisu Okresného súdu Galanta č.k. 11Er/200/2003,
že v priebehu exekučného konania podaním doručeným exekučnému súdu dňa 21.11.2010 navrhol
oprávnený zmenu súdneho exekútora. Podaním doručeným súdu dňa 21.2.2011 súdny exekútor

predložil vyúčtovanie trov a vyjadril sa k zmene súdneho exekútora. Dňa 9.3.2011 exekučný súd vydal
uznesenie, ktorým návrhu na zmenu súdneho exekútora vyhovel, súčasne rozhodol aj o trovách
pôvodného súdneho exekútora. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25.2.2011. Vychádzajúc z
vykonaného dokazovania považoval súd nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Galanta za neopodstatnený. Skonštatoval, že ohľadne prípadného
prieťahu v konaní sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy,
nerozhodoval Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. Poukázal na to, že k rozhodnutiu

sú potrebné podklady, bez ktorých nie je možné včas rozhodnúť. Žalobca ako oprávnený v lehote
vydanie rozhodnutia o zmene exekútora nepresadzoval zákonnými možnosťami, nijako sa skoršieho
rozhodnutia nedomáhal. Žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas tejto doby bol v neistote a
hrozila mu akákoľvek škoda. V danej veci absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátua to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý nebol v konaní preukázaný. Súd preto
návrh žalobcu považoval za neopodstatnený. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy žalobca napriek márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. žiadnym

spôsobom nepreukázal ich vznik. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nákladov spojených so správou a
udržateľnosťou pohľadávky bez toho, aby ich bližšie špecifikoval, nutnosť spravovať pohľadávku naviac
zapríčinil povinný už tým, že nesplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie.
To znamená, že vznik nákladov žalobcu na správu a udržateľnosť pohľadávky nie je v príčinnej súvislosti
spostupomOkresnéhosúduGalantavexekučnejveci.Žalobcasvojetvrdeniaovznikumajetkovejškody

v žalobe všeobecne popísané nijako nezdokladoval a určenie jej výšky nie je dôkazom o jej vzniku. V
časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy súd dospel k záveru, že v danom prípade by stačilo iba
prípadnékonštatovanieporušeniaprávaaniesúdanédôvodynapriznanienáhradynemajetkovejujmyv
peniazoch. Nepochybne žalobcovi musela byť všeobecne známa vzhľadom na predmet jeho podnikania
a to ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie rozhodovacia prax všeobecných súdov k
danej problematike rozhodcovských rozsudkov. Preto ak by aj žalobcovi vznikla majetková škoda a

nemajetková ujma, nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s postupom Okresného súdu Galanta v
exekučnej veci. Všetky vyššie konštatované skutočnosti a to nepreukázanie nesprávneho úradného
postupu, reálne nepreukázanie vzniku škody, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody, boli dôvodom pre zamietnutie uplatneného nároku pre jeho nedôvodnosť.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď plne úspešnej žalovanej náhradu trov

konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a ani nepreukázala, že by jej boli vznikli.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné
prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §

221 ods. 1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že súd
rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho
vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím
rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa

súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu
sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd ignoroval a na
čo zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa ďalej súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek úvahy de

lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie.
Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah nevybavenej
súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že
súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. K oboznámeniu sa so

znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody uviedol, že je ním jednoznačne preukázané,
že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho
majetku a to v posudku určenej výške. Ak súd v odôvodnení rozsudku konštatuje, že nepreukázal,
že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, potom súd nevykonal dostatočné
dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Vyjadril sa tiež ku skutočnosti, že

žalobcom bol tento znalecký posudok predložený po roku a pol od podania žaloby na súde s tým, že
vypracovanie posudku bolo zadané ešte 1.3.2013 a vzhľadom na jeho zložitosť vypracovanie trvalo viac
ako rok. V konaní tak boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody a
preto bolo potrebné rozhodnúť vo veci v súlade so žalobným petitom a to prinajmenšom navrhovaným
medzitýmnym rozsudkom. V ďalšom odvolateľ poukázal na to, že ak bol súdu doručený návrh žalobcu

na prerušenie konania (v spise sa nenachádza) z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke,
bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po

zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnutérozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v

elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21
ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosťodvolacímidôvodmi(§212ods.1O.s.p.).Vtejtosúvislostijezjavné,že(nepochybnezdôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy), že (hmotno-právne) odvolacie
dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie.

V zmysle § 44 ods. 5 Exekučného poriadku v znení v čase začatia predmetného exekučného konania
dňom 8.4.2003, (do 31.8.2005), ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení
exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne
oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie

zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu
exekúcie.

Odvolací súd uzatvára, že z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že v čase predmetného konania
zákonná lehota 30 dní na rozhodnutie o zmene exekútora neplatila a teda zákon vydanie rozhodnutia o

žiadosti oprávneného o zmenu exekútora žiadnou lehotou nelimitoval. Lehota 30 dní bola zavedená až
v ust. § 44 ods. 7 zákonom č. 341/2005 Z.z. s účinnosťou od 01.09.2005, pričom v zmysle prechodných
ustanovení § 238 ods. 1 konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného
do 31. augusta 2005. Konanie Okresného súdu Galanta č.k. 11Er/200/2003 bolo začaté dňa 8.4.2003.
Vzhľadom na to je potom potrebné uzavrieť, že Okresný súd Galanta v predmetnej veci rozhodnutím o

žiadosti oprávneného o zmenu exekútora po lehote 30 dní neporušil žiadne zákonné ustanovenie.

Pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti oprávneného o zmenu exekútora je potrebné poukázať i na to,
že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z.
z. až v prípade, ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci

neboli žiadnym z príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti
žalobcu na prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku
rozhodnutiavydanéhovdisciplinárnomkonanísudcu,prípaderozhodnutímEurópskehosúdupreľudské
práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované,
že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní

o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom
kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods.
2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť
postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže
všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať

aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu
škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR).
V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť
preskúmavanýsúdomnižšiehostupňa,čojezjavneabsurdnéalenpotvrdzuje,žekonštatovaťexistenciu

prieťahov v súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič
nemení ani skutočnosť, že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z.z. až s účinnosťou od 1.1.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok navrhovateľa, aninadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a

nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (i nereflektujúcou argumentáciu prvostupňového súdu), ktorá
je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu

v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.