Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. marec 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/15/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114216405
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114216405.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.
Daniely Babinovej a JUDr. Mariany Muránskej vo veci žalobcu: Pohotovosť, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Ul. Pribinova č. 25, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Ul. Grösslingova č. 4, proti
žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom
Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 29C/233/2014-39 z 17.09.2014 ako aj proti uzneseniu č.k.
29C/233/2014-50 z 12.11.2014 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Potvrdzuje uznesenie.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu v predmetnej veci o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu náhradu
majetkovej škody vo výške 175 Eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 165,96 Eur z titulu
nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní Okresného súdu Humenné vo
veci 6Er 164/2007.

Zo spisu Okresného súdu Humenné 6Er 164/2007 súd zistil, že návrh na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bol súdu doručený 02.03.2007 a 09.03.2007 bolo vydané poverenie. Návrh na
zmenu exekútora bol súdu doručený 15.10.2009, 19.10.2009 bola vypracovaná výzva na predloženie
exekučného spisu od pôvodného exekútora a uznesením z 08.01.2010 bolo vyhovené návrhu na zmenu
exekútora s dátumom právoplatnosti 20.05.2010. Spis zo strany pôvodného exekútora bol predložený
až na základe urgencie z 09.04.2010 a doručený exekučnému súdu 27.04.2010.

Exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti oprávneného o zmene súdneho exekútora v predmetnej
veci konal priebežne bez zbytočných prieťahov a nemal za preukázaný nesprávny úradný postup
tvrdený žalobcom ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu, spôsobenú nesprávnym
úradným postupom.

S poukazom na povahu úkonu, ktorým bolo rozhodnutie súdu o návrhu oprávneného na zmenu
exekútora, tento si vyžaduje osobitnú právnu úvahu zo strany súdu, teda nejde o jednoduchú

automatizovanú činnosť zo strany súdu, a preto nie je možné konštatovať, že by v konaní exekučného
súdu v predmetnej veci došlo k zbytočným prieťahom v konaní pri rozhodnutí o návrhu na zmenu
exekútora. Pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu
o zmene exekútora, alebo do doručenia uznesenia o zmene exekútora pôvodnému exekútorovi. To
znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote o zmene exekútora nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej
materiálnej škody, keďže pôvodný exekútor mohol a mal pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú
mal poverenie s ohľadom na zachovanie kontinuity podania.

Napriek tomu, že v danom prípade súd rozhodol o zmene exekútora po uplynutí zákonnej lehoty,
nemožno v tejto skutočnosti vidieť nesprávny úradný postup, ktorým by bola žalobcovi spôsobená škoda,
alebo nemajetková ujma.

Pre objektívne dôvody súd nemohol dodržať zákonom stanovenú lehotu, pretože pre rozhodnutie vo
veci potrebuje súčinnosť pôvodného súdneho exekútora, o ktorého trovách pri zmene osoby exekútora
rozhoduje, ktoré musí pri priznaní podrobne preskúmať a zároveň spolu s uznesením o zmene exekútora
je povinný postúpiť aj exekučný spis.

V preskúmavanej exekučnej veci bolo nesporne preukázané, že pôvodne oprávnený určený exekútor
neposkytol nevyhnutnú súčinnosť exekučnému súdu, nakoľko špecifikáciu trov exekúcie spolu s
exekučným spisom predložil až s niekoľkomesačným oneskorením.

Vzhľadom k tomu, že súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup, ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.

Poukázal na to, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou
obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom
konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a
založenia zodpovednosti právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho
vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní
jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím
zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., pretože svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej agendy a podobne. Nemožno pochopiť,
ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom.

Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký
ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Týmto znaleckým posudkom je jednoznačne preukázané, že
nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku

vo výške určenej v posudku. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom. Nemožno sa nevyjadriť ku skutočnosti, že žalobca predložil znalecký posudok až
po roku a pol od podania žaloby na súde. Zo samotného znaleckého posudku vyplýva, že žalobca zadal
vypracovanie tohto posudku 01.03.2013, avšak jeho vypracovanie je dôkladné a zložité s ohľadom na
množstvo spracovaných podkladov, a preto jeho vypracovanie trvalo viac ako rok. Určenie výšky škody
a jej jednotlivých zložiek je zložitou odbornou otázkou, ktorú súd nemôže vyriešiť sám prostredníctvom
vykonávaných dôkazov. V konaní boli takto preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na
náhradu škody. Ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu
návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na základe toho navrhol, aby odvolací
súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,2 O.s.p. a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje
postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa

článku 86 písm. a/ a d/ Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu Vlády Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 119 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Predovšetkým je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa nerozhodol podľa § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení platnom od 1.1.2013, aplikáciu tohto zákonného ustanovenia nepoužil a v
odôvodnení svojho rozhodnutia odcitoval znenie § 9 ods. 2 v znení platnom do 31.12.2012, z čoho
vyplýva, že táto odvolacia námietka obstojí.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že vo veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k
disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní
konštatoval.

Pri rozhodovaní o nárokoch uplatnených žalobcom v tomto konaní je potrebné vychádzať aj z judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom je potrebné použiť závery tohto ústavného orgánu
aplikované v rozhodnutí IV. ÚS 606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti žalobcu v obdobnej veci. V nej bola
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (teda nie návrh na zmenu súdneho exekútora)
podaná 15.08.2011, nasledovala výzva na predloženie rozhodcovskej zmluvy zo 16.04.2012, ktorá
bola predložená 04.05.2012 a uznesením z 05.10.2012 bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá.
Ústavný súd Slovenskej republiky okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí
zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovať
(žalobca) podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase
väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane
súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne
akceptovateľné.

Ako bolo vyššie naznačené, tieto závery Ústavného súdu Slovenskej republiky sú akceptovateľné aj
v predmetnej veci, aj keď nešlo o rozhodnutie súdu o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, ale
o rozhodnutie o zmene exekútora na základe návrhu oprávneného. Základné zásady nazerania na
problematiku prieťahov v konaní, ktoré boli vyslovené v tomto rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 606/2012, sú však plne aplikovateľné aj na postup súdu pri rozhodovaní o zmene
súdneho exekútora. Naďalej platí, že žalobca skutočne podával v danom období viacero exekučných
návrhov, ktoré následne boli postupované súdu v podobe návrhu na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie a po udelení takéhoto poverenia nasledovali ďalšie procesné návrhy (tak ako v predmetnej
veci) napr. v podobe návrhu na zmenu exekútora. Teda platí, že žalobca musí vychádzať z daných
technických a administratívnych možností súdu, ktorý má spracovať hromadné žiadosti a musí počítať
aj s určitým zdržaním.

Taktiež je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde
relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody. S týmito závermi súdu prvého stupňa,
ktoré sa týkajú predmetného znaleckého posudku, súhlasí aj odvolací súd, pretože znalecký posudok
je sumarizáciou možných nákladov, ale nie dôkazom ich skutočného vzniku.

Taktiež je potrebné súhlasiť s tým, že žalobca za týchto okolností nepreukázal ani len základný
predpoklad pre priznanie nárokov uplatňovaných v tomto konaní a to je nesprávny úradný postup, tak
ako to správne konštatuje aj súd prvého stupňa.

Nijakým spôsobom žalobca nepreukázal údajný stav trvania právnej neistoty, ktorá mala byť spôsobená
tým, že súd prvého stupňa v exekučnom konaní nerozhodol v zákonom stanovenej 30 -dňovej lehote
o zmene súdneho exekútora.

Pokiaľ ide o tzv. polemizovanie o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, je potrebné
konštatovať, že súd prvého stupňa poukázal len na procesnú obtiažnosť problematiky, ktorá sa
v exekučnom konaní preskúmava a procesné úkony, ktoré je potrebné v súvislosti so žiadosťou
oprávneného na zmenu súdneho exekútora vykonať.

V predmetnej veci bol predložený znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom
Ekonomickej univerzity v Bratislave. Súd prvého stupňa sa s týmto dôkazom zaoberal a v odôvodnení
svojho rozhodnutia sa s ním vyporiadal. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia nehovorí
nič o tom, že by hodnotil predĺženie tohto znaleckého posudku s odstupom roka a pol po podaní žaloby.

V spisovom materiály sa nenachádza žiaden návrh na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho
konania o prejudiciálnej otázke, ktorou by sa mal zaoberať Ústavný súd Slovenskej republiky. Preto aj
tieto námietky žalobcu uvedené v odôvodnení jeho odvolania nie sú dôvodné.

Preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne a ako také ho odvolací súd postupom podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Uznesením č.k. 29C/233/2014 z 12.11.2014 súd prvého stupňa vyrubil žalobcovi súdny poplatok za
odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa v predmetnej veci vo výške 20 Eur, pričom postupoval

podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov - Prílohy zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
v znení neskorších predpisov.

Proti uzneseniu v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.

Poukázal na to, že poplatok podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa vyrubuje za žalobu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci, alebo jej
nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu
podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Tento výklad vyplýva aj z dôvodovej správy k hlavnému
návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z.z., ako aj z dostupnej právnickej literatúry.
Žalobca teda podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať
okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku.

V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobcovi bola teda uložená poplatková povinnosť v rozpore
so zákonom č. 71/1992 Zb. a to v prípade, kde takúto povinnosť nemal. Je potrebné zdôrazniť, že
použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na článok 59 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky vylúčené. Pravidlá vzťahujúce sa na poplatkovú povinnosť musí rešpektovať aj štát
a to aj prostredníctvom orgánu súdnej moci.

Ak je účastníkovi konania v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. ukladaná poplatková povinnosť tam, kde
ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu
zaručenú článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Povinnosti totiž možno ukladať zákonom
alebo na základe zákona, ako to vyplýva aj z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.
ÚS 252/2005 z 22.03.2006.

Podľa § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými
po 30.09.2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01.10.2012, a preto je nutné
v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo
podľa § 4 ods. 1 písm. k) Zákona o súdnych poplatkoch konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecne oslobodené.

Na základe toho navrhol, aby odvolací súd uznesenie zrušil a takýmto spôsobom žalobcovi súdny
poplatok neukladal.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p. a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

V intenciách rozhodovania o poplatkovej povinnosti žalobcu súd prvého stupňa postupoval správne a
vo veci aj správne rozhodol, pokiaľ aplikoval ustanovenie položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov
- Prílohy zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v predmetnej veci a takýmto spôsobom vyrubil
žalobcovi ako odvolateľovi súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa č.k.
29C/233/2014-39 zo 17.09.2014.

Vo vzťahu k odvolaniu proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku odvolací súd poukazuje na to, že
súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom bolo ex lege podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „poplatkového zákona“), oslobodené
od poplatku od 01.07.2007, ktoré bolo zavedené s odkazom na zákon č. 273/2007 Z.z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov. Zákonom č. 286/2012 Z.z. z 11.09.2012, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z.z. o
správnych poplatkoch v znení neskorších právnych predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákona, došlo k novele zákona o súdnych poplatkov, pričom bolo vypustené s účinnosťou od 01.10.2012

ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/ poplatkového zákona (týkajúce sa vecného oslobodenia vzťahujúceho
sa na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom).

Z ustanovenia § 18ca poplatkového zákona v súvislosti s účinnosťou novely poplatkového zákona č.
286/2012 Z.z. vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012.

Pri výklade predmetného zákonného ustanovenia je potrebné vychádzať z celého kontextu poplatkového
zákona s poukazom na znenie § 1 a § 5 citovaného právneho predpisu.

Ak bol poplatkový úkon navrhnutý alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny
poplatok za konanie a toto bolo začaté do 30.09.2012, vyberajú sa poplatky podľa doterajších predpisov.
Ide o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým
do 30.09.2012, keďže pri nich poplatková povinnosť vznikla ešte počas účinnosti právneho stavu pred
novelou vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z.

V prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 Zákona o súdnych poplatkoch
až podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom. Ak bolo odvolanie podané po 30.09.2012, aj
keď samotné súdne konanie na súde prvého stupňa začalo do 30.09.2012, použije sa na poplatkovú
povinnosť v odvolacom konaní právny stav účinný po 30.09.2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov účinného od 01.10.2012, zo žaloby za náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
sa platí súdny poplatok vo výške 20 Eur.

Ak je ustanovená sadzba za konanie, myslí sa tým konanie na jednom stupni (§ 6 ods. 2 veta prvá
Zákona o súdnych poplatkoch). Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Z uvedeného vyplýva, že i sám zákonodarca rozlišuje pre poplatkové účely medzi konaním na
jednom stupni a konaním odvolacím a dovolacím, preto poplatková povinnosť za odvolanie sa posudzuje
podľa právneho stavu platného v čase účinnosti začatia odvolacieho konania.

Keďže poplatková povinnosť žalobcu v odvolacom konaní vznikla podaním odvolania a od 01.10.2012
na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom sa nevzťahuje vecné oslobodenie, vznikla žalobcovi povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podľa § 6 ods. 2 druhá veta poplatkového zákona, položky 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov (porov. tiež uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co
530/2013-97 zo dňa 30.4.2014).

Preto postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd uznesenie ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého žalobca, ako neúspešný účastník, nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému
žiadne preukázateľne trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli, preto táto náhrada nebola priznaná
žiadnemu z účastníkov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.