Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. apríl 2016

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 11C/267/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225595
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kumová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2016:3112225595.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Vierou Kumovou v právnej veci žalobkyne POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO 35 807 598, právne zast. Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO 36 864 421, proti žalovanej Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie 373,35 € a iné
s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba s a z a m i e t a .

II. Žalovanej s a náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

III. Žalobkyni s a náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňasažalobou,doručenoutunajšiemusúdudňa27.09.2012,domáhalaprotižalovanejzaplatenia
náhrady majetkovej škody vo výške 373,35 € a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 74,67 € z titulu
z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Uviedla, že Okresný súd Trenčín
ako exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podanú ňou zvoleným
exekútorom vo veci dlžníka (povinného) L. H. pod sp. zn. súdneho exekútora EX XXXXX/XXXX. Súd v
zákonnej procesnej lehote 15 dní od prijatia žiadosti nerozhodol o nej podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku platného v čase podania žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej
zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Žalobkyňa uviedla, že
v predmetnej exekučnej veci bol exekučný súd povinný rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia tejto žiadosti aj v prípade, ak je exekučným titulom
vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktoré je exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm.
i) Exekučného poriadku. Súd však rozhodol o žiadosti až dňa 26.01.2011 rozhodnutím o zamietnutí
žiadostioudeleniepoverenia,pričomexekučnékonaniezačalodňa10.08.2010.Došlotedakomeškaniu

viac ako 169 dní. Ďalej súd nesprávne postupoval spôsobom odporujúcim zákonu, pretože preskúmaval
v rámci exekučného konania rozhodcovský rozsudok, ktorý bol exekučným titulom takým spôsobom, že
zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem,
aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie. Takýmto
spôsobom sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu
metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu nepatrí, čím porušil zásadu
legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Exekučný súd sám rozhodol vo veci samej tak, že nevydal poverenie

na vykonanie exekúcie, ktoré malo za následok zánik vykonania práva a tým uskutočnil činnosť, ktorá
by mu prináležala len vtedy, ak by konal v pozícii rozhodcovského súdu podľa § 40 a nasl. Zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd svojím postupom vykonal opätovné posúdenie
práva žalobkyne na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok a formálnevyvolal stav, ktorým založil prekážku vo veci rozhodnutej vo vzťahu medzi žalobkyňou ako veriteľom a
dlžníkom odvíjajúcej svoju podstatu od zmluvy o úvere. Na jednej strane existuje právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty uvedenej v ustanovení § 41

Zákona č. 244/2002 Z.z. a ktorý je z pohľadu exekučného súdu nevykonateľný a žalobkyňa už nemôže
uplatňovať svoju pohľadávku z istiny úveru s príslušenstvom v občianskoprávnom konaní pre prekážku
veci rozhodnutej, pričom podľa platnej právnej úpravy sú oba exekučné tituly rovnocennými exekučnými
titulmi. Žalobkyňa si uplatnila majetkovú škodu v celkovej výške 373,35 €, ktorá predstavuje náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá už viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného

súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo zmluvy o úvere. Náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch požadovala z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie v
stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov nepovažovala za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobkyňa by totiž mohla vďaka skorému rozhodnutiu
exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k
zabezpečeniu vymožiteľnosti jej pohľadávky s príslušenstvom. Ako ďalšie dôvody na priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy uviedla neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy
spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, zánik plánovaných podnikateľských aktivít žalobkyne a
zánik vymožiteľnosti jej pohľadávky s príslušenstvom, čo malo za následok zánik už vytvorených
podnikateľských aktivít a stratu zisku a nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie
podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších podnikateľských aktivít a rozhodnutí,

ktoré mohla prijať. Žalobkyňa si uplatňovala primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy
do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jej práv a stratu
legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom stanovenom čase stav predpokladaný zákonom, stratu
dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymožiteľnosti pohľadávky cestou exekúcie
(spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) v sume

74,67 €, t.j. 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého
procesnou deformáciou). Žalobkyňa podľa ustanovenia § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "Zákon č. 514/2003 Z.z.")
písomnou žiadosťou požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie jej nároku na náhradu škody, avšak
do podania žaloby žalovaná pozitívne nereagovala. Žiadala aj náhradu trov konania.

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 22.08.2013 č. k. 11C/267/2012-23 bola žaloba zamietnutá
a žalovanej nebola priznaná náhrada trov konania. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
06.08.2014 č. k. 6Co/768/2013-48 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na
ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dôvodom na zrušenie rozsudku

okresného súdu bola vada konania spočívajúca v nesplnení povinnosti podľa § 120 ods. 4 O.s.p., ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa týmto nesprávnym procesným
postupom znemožnil účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných O.s.p. a porušil ich
právo na spravodlivý súdny proces v intenciách čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. V závere dodal, že v novom
rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobnému návrhu žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť, pretože
žalobkyňa nepreukázala splnenie základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné na priznanie
náhrady škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázala na nedostatky žaloby, spočívajúce v tom, že
žalobkyňa nedokázala uviesť ani spisovú značku príslušného exekučného konania, chýbajú relevantné

údaje ako dátum doručenia podania na súd a dátum, kedy sa žalobkyňa dozvedela o vzniku škody a
odkazomnapríslušnýexekučnýspisprenášacelúdôkaznúpovinnosťnasúd,hocidôkaznébremenomá
znášať sama. Tvrdenie žalobkyne o neznalosti spisovej značky ňou namietaného exekučného konania
sa nezakladá na pravde, keďže je v predmetnom exekučnom konaní oprávnenou a v súvislosti s ním
uplatňuje právo na náhradu škody, má mať relevantný záujem na tom, aby identifikovala konanie,

ktorým jej bola spôsobená škoda. Žalobkyňa v danom prípade neoznačila titul nároku na náhradu
škody. Uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by
bolo možné vysvetliť ako nesprávny úradný postup ale zároveň namieta nesprávny postup v podobe
prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je teda zrejmé, či si uplatňuje nárok na náhradu škody z
titulu nesprávneho úradného postupu pre prieťahy, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa
týka prieťahov, žalobkyňa neuvádza žiadne kroky, ktoré podnikla na odstránenie neželaného stavu, t.j.
napr. či využila možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu na zbytočné prieťahy v konkrétnom konaní,
resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti a žalovaná má za to, že všeobecnému súdu neprislúchaposudzovať prieťahy v konaní. Žalovaná poukázala na to, že žaloba bola podaná na súde skôr ako
uplynula6-mesačnálehotanapredbežnéprerokovaniepísomnéhonárokunanáhraduškody,stanovená
v§16ods.1Zákonač.514/2003Z.z.,apoškodenýmáprávodomáhaťsanáhradyškodyažpouplynutí6

mesiacov od prijatia jeho žiadosti (prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku žalobkyne na náhradu
škody boli doručené žalovanej dňa 23.04.2012), preto je nárok na súde predčasne uplatnený. Žalovaná
poukázala na to, že napriek výzvam na doplnenie žiadosti žalobkyňa neposkytla nijakú súčinnosť na
predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmarila akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
oprávnenosť jej nároku na náhradu škody, a preto žalovaná ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1

písm. a/ Zákona č. 514/2003 Z.z. nárok žalobkyne nepovažuje za predbežne prerokovaný. Zákon č.
514/2003 Z.z. zároveň ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote

žalovaná poukázala na ustanovenie § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. v znení Zákona č. 412/2012 Z.z.,
kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu súdu, pričom žalobkyňa dosiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky nepredložila, čím
si nesplnila ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a žalovaná vzhľadom na vyššie
uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Žalovaná poukázala na to, že z

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 a z ustanovenia § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí
o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. To znamená, že akýkoľvek nárok
žalobkyne, vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote
v namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011 (účinnosť novely Exekučného poriadku

č. 102/2011 Z.z.), nemá žiadnu oporu v zákone. Pred 01.06.2011 ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku znelo nasledovne: "vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených". Pri tom v dôvodovej správe k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul osvedčila autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky

ako zákonodarný zbor. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová "rozhodnutí rozhodcovských
súdov" predstavovala explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto
zákonnéhoustanovenia.Pretoargumentáciažalobkynejevinterpretáciítoho,čozamýšľalzákonodarca,
nepravdivá a ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku sa pred 01.06.2011 aplikovalo aj
na rozhodcovské rozsudky. Žalovaná poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02,

ktorá konštatuje: "Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočnýchprieťahovzaručenéhovčl.48ods.2ÚstavySR,ústavnýsúdprihliadasícenalehoty,ktorésú
uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem
"zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať

a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa
totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS
63/00)". Z uvedeného jasne vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená
automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností týkajúcich sa rozhodovania o žiadosti o

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských
rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úpravu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov
podliehajúcich režimu tzv. spotrebiteľských zmlúv. Žalobkyňa si v súvislosti so zamietnutím návrhu
na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa neho
spočíva v nesprávnej aplikácii právnych predpisov. Nesprávnym úradným postupom je porušenie

pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátnych orgánov pri ich činnosti a to najmä
takej, ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia. Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú štát zodpovedá
bola spôsobená nesprávnym úradným postupom realizovaným v rámci rozhodovacej činnosti, avšak
pre túto formu zodpovednosti je určujúce, aby nezákonnosť rozhodnutia podľa ustanovenia § 6 ods.
1 Zákona č. 514/2003 Z.z. bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý už právoplatné rozhodnutie

z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom
proti rozhodnutiu. Avšak táto podmienka v prípade zamietnutých žiadostí o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie namietaných žalobkyňou nie je splnená. Predmetné rozhodnutie exekučného súdu
nemožno považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať vtomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie tiež nie je namieste posudzovať, pretože ide o namietanie samotného rozhodnutia.
Preto nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Žalovaná poukázala na to, že z dikcie

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie
rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. Uvedená lehota sa týka prípadu, keď
súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu
podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku) a ak ho v lehote súd nepoverí,
15-dňová lehota neplatí a ani sa nedá logicky predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže

ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na
vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Žalobkyňa ďalej uviedla, že súd prekročil svoju rozhodovaciu
právomoc, keď vykonal "opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu". Žalovaná poukázala
na to, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 03.03.2011 č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR zo
dňa 26.09.2011 sp. zn. 3MCdo/11/2010 a uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.03.2011 sp. zn.

5Cdo/291/2010 vyplýva, že vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy, a to v rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť

všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach
daného prípadu (akým je právoplatný rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci) vyplýva, že pokiaľ
je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej
stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku

splnená (§ 45 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu,
ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce z platného právneho poriadku, je legitímny. Zároveň v súlade
s ustanovením § 19 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. žalovaná vzniesla námietku premlčania u všetkých
žalobou uplatnených nárokov, v ktorých k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred
23.04.2009 z dôvodu uplynutia zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva.

Žalobkyňa sa vo svojej žalobe okrem iného domáha náhrady materiálnej škody vo výške istiny s
príslušenstvom, vymáhanej od povinného. Pre úspešné uplatnenie nároku podľa ustanovenia § 17
ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať existenciu škody. Od povinnosti riadne škodu
preukázať žalobkyňu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní,
ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, ktorými žalobkyňa

odôvodňuje nesplnenie dôkaznej povinnosti. Pokiaľ ide o škodu spočívajúcu v istine s príslušenstvom,
žalobkyňa nepreukázala existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha.
Nepreukázala ani existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
a ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne, že nie je možné pohľadávku
od dlžníka vymôcť a že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje

nevymožiteľnosť pohľadávky, žalovaná poukazuje na to, že rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo
nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Nulitný rozhodcovský
rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku žalobkyne na súde (uznesenie
Krajského súdu v Trnave z 31.05.2012 sp. zn. 10CoE/308/2011, uznesenie Krajského súdu v Žiline z
11.07.2012 sp. zn. 20CoE/94/2012). Žalobkyňa mala možnosť získať iný exekučný titul, napr. podaním

návrhu na začatie konania, čo neurobila a svojou nečinnosťou sama prispela k situácii, ktorú v žalobe
namieta. Žalovaná uviedla, že ak by aj nastala situácia, že si toto právo žalobkyňa uplatní novým
návrhom na začatie konania, musela by preukázať, že by jej súd bez akýchkoľvek pochybností priznal
požadovaný nárok od dlžníka v sume požadovanej v tomto konaní od žalovanej (čo nepreukázala
a ani preukázať nemôže) a že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného

súdu, t.j. keby nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a
plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť žalobkyňa nepreukázala ani nepreukáže, a to
najmä s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, zomreli a pod. Žalovaná je toho
názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobkyni materiálnu škodu, pretože žalobkyňa
nepreukázala vznik ani výšku škody. V majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických osôb

štát nemôže byť univerzálnym ani singulárnym sukcesorom preberajúcim zodpovednosť za vzájomné
záväzky týchto osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť inak. Žalobkyňa sa
ďalej domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20% z istiny a príslušenstva, ktorá
má byť spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah do základných práv a má kompenzovať každéporušenie práva na súdnu ochranu, ktoré žalobkyňa uplatňovala podaním návrhu na začatie konania.
Žalovaná poukazuje na znenie ustanovenia § 17 ods. 2, 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. a na to, že
vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov

spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú v predmetnom konaní irelevantné,
keďže nároky si uplatňuje žalobkyňa ako právnická osoba (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
30Cdo/675/2011).Žalobkyňatiežuvádzalaajzánikpodnikateľskýchaktivítapodnikateľskýchplánovbez
bližšej konkretizácie. Žalobkyňa ani neuviedla, v čom a ako situácia ovplyvnila jej ďalšie podnikateľské
postupy. V konečnom dôsledku požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy nie je podložená akýmikoľvek

reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. Žalobkyňa ďalej zjavne opomenula, že pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je
dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žaloby nevyplýva, a preto žalovaná nemá za preukázaný
ani vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa jej náhrada mala poskytovať v peniazoch. Žalovaná
poukázala na ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 17 ods. 2, 3 Zákona č. 514/2003
Z.z., pričom so zohľadnením uvedených ustanovení nie je možné priznať žiadnu náhradu nemajetkovej

ujmy ani za situácie, ak by boli splnené predpoklady zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je
možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu
a to pri zohľadnení podnikateľskej činnosti žalobkyne a povedomí, ktoré má žalobkyňa v súvislosti s
podnikaním vytvorené. V posledných rokoch tiež všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť
na ochranu spotrebiteľov a je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila

najmä činnosť žalobkyne na trhu spotrebiteľských úverov. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na
list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č. JUST/A3/RM/kb D (2010) 1360
adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na
to, že v súvislosti s podnikaním žalobkyne dostala sťažnosti od slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov, ktoré poukazovalo na neprijateľné podmienky u žalobkyne, súvisiace najmä s nákladmi

na úver vo výške takmer 100%, ktoré tvoria poplatky na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere,
sankcie pri nesplnení záväzku vo výške 91,25% ročne a pod. Žalobkyňa je vnímaná verejnosťou
ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie
nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobkyne považuje
žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ak si žalobkyňa uplatňuje náhradu škody voči štátu,

ktorá mala vzniknúť práve pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobkyne. Z ustanovení § 5
ods. 1 a § 9 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody
podľaZákonač.514/2003Z.z.jenevyhnutnépreukázaťtaktiežpríčinnúsúvislosťmedzitýmitozložkami.
Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci
ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok), pričom vzťah príčiny a následku musí byť

priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej
charakteristiky príčinnej súvislosti nemožno podľa žalovanej tvrdiť, že žalobkyni vznikla škoda postupom
okresného súdu. V zhrnutí svojho vyjadrenia žalovaná uviedla, že žalobkyňa nepreukázala, že by
činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázala vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom súdu a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
Žalovaná má skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobkyňa ocitla, si zavinila sama spôsobom vykonávania
podnikateľskej činnosti a pasivitou pri obhajovaní svojich práv. Žalovaná si uplatnila nárok na náhradu
trov konania.

Po vrátení veci okresný súd po splnení poučovacej povinnosti podľa § 120 ods. 4 O.s.p. rozsudkom
zo dňa 28.10.2014 č. k. XXC/XXX/XXXX-XX návrh na prerušenie konania zamietol(výrok I.), žalobu
zamietol(výrok II.), žalovanej náhradu trov konania a žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal(výrok II., IV.) Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.08.2015 č. k. 16Co/6/2015-132
bol rozsudok okresného súdu vo výroku I. ktorým bol návrh na prerušenie konania zamietnutý potvrdený

a vo výrokoch II., II. IV. zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že dôvodom na zrušenie rozsudku okresného súdu je procesná vada
a konaním súdu prvého stupňa došlo k porušeniu základného práva žalobcu na súdnu ochranu, v
dôsledku čoho bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
Skonštatoval, že právo účastníka konania vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom je obsahom čl. 48

ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v súdnom konaní má svoje vyjadrenie v § 123 O.s.p. Doručenie
žaloby a vyjadrenia k nej predstavujú dôležité a neopomenuteľné úkony súdu v procese riadnej
prípravy súdneho pojednávania s cieľom zabezpečiť účastníkom konania účinnú a efektívnu realizáciuprocesných práv priznaných zákonom s možnosťou vyvrátiť dôvodnosť žaloby i jej dodatočnú obranu
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.10.2010, sp.zn. 5Cdo/66/2010).

Okresný súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu nariadil termín pojednávania v súlade s
procesnými predpismi upravujúcimi postup súdu prvého stupňa, najmä § 114 ods. 2, § 117 ods. 1, § 118
a tých, ktoré sa týkajú vedenia konania a pojednávania.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením žalobného návrhu, ako aj obsahu exekučného spisu

Okresného súdu Trenčín v uvedenej veci, najmä žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a tiež rozhodnutia exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, ako aj o zastavení exekúcie, pričom zistil tento skutkový stav veci:
Okresnému súdu Trenčín bola dňa 04.10.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého so sídlom v Bratislave o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávnenej:
POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava (žalobkyne) proti povinnému: H. L., U. II XX/XX, XXX XX O. nad I., F.:

XXXXXXXX, pre vymoženie 138,73 € (4.179,38 Sk), istiny s príslušenstvom. Spisová značka súdneho
exekútora bola EX 13096/2010. Spisová značka exekučného súdu bola 61Er/2491/2010. Návrh na
vykonanie exekúcie bol spísaný pred súdnym exekútorom dňa 10.08.2010.

Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 14.12.2010 č. k. 61Er/2491/2010-9 zamietol žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
23.03.2011. V odôvodnení súd uviedol, že exekučný titul - rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri
spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, sp. zn. SR 05221/10 zo dňa 29.06.2010, okrem
toho, že priznáva plnenie zákonom nedovolené a odporujúce dobrým mravom, je nevykonateľný, a teda
nie je spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Súd zároveň

poukázal na neprijateľné zmluvné podmienky v zmluve o úvere.

Okresný súd Trenčín následne uznesením zo dňa 10.08.2011 č. k. 61Er/2491/2010-29, právoplatným
dňa 03.09.2011, exekučné konanie zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

Od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do vydania
uznesenia exekučného súdu o zamietnutí tejto žiadosti uplynulo 71 dní.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym

úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 veta prvá a druhá pred bodkočiarkou Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať

len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 9 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.Podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na:
a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodnéhopráva,medzinárodnézmluvy,ktorýmijeviazaná,asvojeďalšiemedzinárodnézáväzky.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná

a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti
svojichprávnaEurópskespoločenstváaEurópskuúniu.PrávnezáväznéaktyEurópskychspoločenstiev
a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov,
ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len "smernica") zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa čl. 6 ods. 1 smernice členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia
možná bez nekalých podmienok.

Podľa čl. 7 ods. 1 smernice členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov
hospodárskejsúťažeexistovaliprimeranéaúčinnéprostriedky,ktorébyzabránilisúvislémuuplatňovaniu
nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

Podľa§41ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadkuvzneníúčinnomvčasepodaniapredmetnejžiadosti(t.j.

od 01.06.2010) podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania predmetnej žiadosti (t.j. od
01.06.2010) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto

uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 31 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len "Zákon č. 244/2002 Z.z.") rozhodcovský súd v spore vzniknutom z obchodnoprávneho vzťahus medzinárodným prvkom alebo z občianskoprávneho vzťahu s medzinárodným prvkom rozhoduje
podľa právneho poriadku, na ktorom sa účastníci rozhodcovského konania dohodli. Ak sa nedohodli
inak, každá dohoda o rozhodujúcom práve sa považuje za dohodu o hmotnom práve štátu, nie

o jeho kolíznych normách. Ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodnú na rozhodujúcom
práve v obchodnoprávnych vzťahoch s medzinárodným prvkom alebo v občianskoprávnych vzťahoch
s medzinárodným prvkom, rozhodcovský súd rozhoduje spor podľa právneho poriadku určeného
tuzemskými kolíznymi normami.

Podľa § 31 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z.z. v spore vzniknutom z tuzemských obchodnoprávnych a
občianskoprávnych vzťahov rozhoduje rozhodcovský súd vždy podľa právneho poriadku Slovenskej
republiky.

Podľa § 31 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodcovský súd rozhoduje v súlade so zmluvou
uzatvorenou medzi účastníkmi rozhodcovského konania a vezme do úvahy obchodné zvyklosti

vzťahujúce sa na spor, zásady poctivého obchodného styku a dobrých mravov. Rozhodcovský súd
použije rovnako ako súd ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv
spotrebiteľa. 13a)

Podľa § 44 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z.z. tuzemský rozhodcovský rozsudok je rozhodcovský rozsudok

vydaný na území Slovenskej republiky.

Podľa§44ods.2Zákonač.244/2002Z.z.tuzemskýrozhodcovskýrozsudok,ktorýsastalprávoplatným,
je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov.

Podľa § 45 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa
osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského
rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví
výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom

konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Žalobkyňa v žalobe poukazovala na to, že v exekučnom konaní je založená povinnosť exekučného
súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15
dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského

súdu. V danej veci žalobkyňa odôvodňovala nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním
zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia a vykonaním úradného postupu bez
splnenia zákonných podmienok. Konkrétne mal nesprávny úradný postup exekučného súdu spočívať
v prieťahoch v konaní, pretože o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol súd v
omeškaní viac ako 169 dní, ako aj v tom, že exekučný súd v konaní o žiadosti komplexne preskúmal

exekučný titul metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu nepatrí, čím porušil
zásadu právnej istoty a vytvoril prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

Súd, viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne žalobou (§ 153 ods. 2 O.s.p.), žalobnými tvrdeniami (§ 79
ods. 1 O.s.p.) a inými tvrdeniami (§ 101 ods. 1 O.s.p.) o právne významných skutočnostiach, z ktorých

žalobkyňa vyvodzovala uplatnený nárok, dospel po vyhodnotení vykonaného dokazovania k záveru, že
nie je právne dôvodné priznať uplatňované peňažné plnenie (majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu) na
žalobkyňou tvrdenom skutkovom základe.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je

kumulatívne splnenie 3 základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.Nesprávny úradný postup je definovaný v ustanovení § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. a podľa
konkrétnych okolností bolo potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k
dosiahnutiu ktorého postup smeroval.

Je nepochybné, že exekučný súd v konaní pod sp. zn. 61Er/2491/2010 nebol povinný udeliť (vydať)
poverenie, resp. rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora v lehote 15 dní od doručenia žiadosti. Z
právnej úpravy na vec sa vzťahujúcej, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom v čase podania predmetnej žiadosti, vyplýva, že zákonná 15-dňová lehota na vyporiadanie

sa súdu so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia neplatí v exekučných konaniach, v
ktorých exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, ako aj v prípadoch, ak exekučný súd zistí rozpor
žiadostialebonávrhualeboexekučnéhotitulusozákonom.Výnimkaohľadomrozhodcovskéhorozsudku
ako exekučného titulu bola zavedená do právneho poriadku s účinnosťou od 01.06.2010 a platí aj pre
exekučnékonaniazačatépredúčinnosťouzákonač.144/2010Z.z.(novelyExekučnéhoporiadku).Preto
nie je pravdou, čo v žalobe uvádza žalobkyňa, t.j. že došlo k omeškaniu s rozhodnutím exekučného súdu

o poverení v trvaní viac ako 169 dní, nakoľko právna úprava žiadnu (procesnú, zákonnú i poriadkovú)
lehotu na rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej
exekučnej veci v inkriminovanom čase neupravovala.

Súd tiež poznamenáva, že návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný splnomocneným zástupcom

žalobkynepredsúdnymexekútoromdňa10.08.2010asúdnyexekútordoručilexekučnémusúdužiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 04.10.2010, t.j. po lehote uvedenej v ustanovení §
44 ods. 1 Exekučného poriadku účinného v čase podania predmetnej žiadosti, ktoré porušenie nemožno
vzťahovať na nečinnosť exekučného súdu.

Súd uvádza, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. V exekučnom konaní je však oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z
hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
(napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.09.2011 sp. zn. 3MCdo/11/2010), ktoré je výnimkou
z materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku a v zmysle ktorého exekučný súd

je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol. Tento v sebe
zahŕňa prieskumný inštitút a umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku
priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak vykazuje niektorú z vád uvedenú v citovanom ustanovení.
Exekučný súd v rámci predmetného exekučného konania takto postupoval v súlade so zákonom.
Oprávnenosť takého skúmania exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej

únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, podľa
ktorého smernicu 93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ
má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu
posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo

poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať
takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú
doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný (bod 59).

Súd zároveň zdôrazňuje, že v zmysle ustanovení smernice rady 93/13/EHS (čl. 3 ods. 1 písm. t/)
každá zložka súdneho procesu je povinná skúmať a preverovať, aby nemorálne podmienky spotrebiteľa
nezaväzovali v záujme vyššej kvality života. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia
nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným súdnym exekútorom
nie sú súdu zasielané. Súd nie je administratívny orgán, ktorý automaticky udeľuje poverenia na

žiadosť súdneho exekútora. Ide o súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia
a posúdenia. Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti vyhovie alebo ju zamietne.
Zo zákona nevyplýva, že súd musí žiadosti vždy vyhovieť. Pokiaľ teda exekučný súd zhromažďoval
dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil a právne posudzoval, pričom išlo o činnosť priamo smerujúcu k
vydaniu rozhodnutia, takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by bol nesprávny

a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený, neefektívny. Súd v tomto ďalej poukazuje na judikatúru,
a to konkrétne: rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29.06.1999 sp. zn. 2Cdom 129/97, podľa
ktorého nesprávny úradný postup nezakladajú vady konania - napríklad zhromažďovanie podkladov
pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností, právne posúdenie, ak mali za následok nesprávnerozhodnutie; rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/04, podľa ktorého nesprávny úradný
postup možno vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného postupu štátneho
orgánu, alebo účelu postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s rozhodovacou činnosťou

štátneho orgánu, ak tento postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí; uznesenie
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25.08.2009 sp. zn. 25Cdo 1018/07, podľa ktorého rozhodovaciu činnosť,
ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. Je teda zrejmé, že
posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Za splnenia
podmienok podľa § 6 ods. 1 Zákona č. 514/03 Z.z. (ak bolo právoplatné rozhodnutie, ktorým bola

škoda spôsobená, zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom) možno posúdenie
veci a vydanie rozhodnutia považovať len za vydanie nezákonného rozhodnutia. Preto rozhodnutia
exekučných súdov, ktorými boli skúmané žiadosti o vydanie poverenia a skúmaná materiálna správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalej povahy rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za nesprávny
úradný postup súdu.

Je nepochybné, že zmluva o úvere, na podklade ktorej sa viedla sporná exekúcia a ktorú uzavrela
žalobkyňa (oprávnená) s dlžníkom (povinným), je zmluvou spotrebiteľskou. Jednou z charakteristických
čŕt spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľné (nekalé) zmluvné podmienky, teda
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. So vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho

systému boli do Občianskeho zákonníka Zákonom č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 01.04.2004 v piatej
hlave začlenené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až § 60) a uvedená právna úprava
má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Podľa prechodných a záverečných ustanovení k úpravám účinným od 01.04.2004 (§ 897f
ods. 3 Občianskeho zákonníka) spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské
zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o
náležitosti zmluvy, a s ustanovením § 57 tohto zákona do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti
tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súlade s ustanoveniami §
53, 54 a 57 tohto zákona podľa ods. 3, sú neplatné po uplynutí 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia

účinnosti tohto zákona. Z ustanovení § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka pri tom vyplýva, že zmluvné
podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo
si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Napriek týmto skutočnostiam a platnému právnemu

poriadku Slovenskej republiky, vrátane zákonov na ochranu spotrebiteľa (najmä o ochrane spotrebiteľa,
o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka), podľa ktorých sa postupuje aj v rozhodcovskom
konaní, žalobkyňa uzavrela s dlžníkom zmluvu o úvere, ktorá obsahovala zrejme neplatné zmluvné
dojednania v neprospech spotrebiteľa.

Exekučný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 61Er/2491/2010 zistil, že zmluva o úvere, na poklade
ktorej sa viedla exekúcia, obsahovala nekalé a neprijateľné zmluvné podmienky (ktoré boli preto
neplatné) až v rámci rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Všeobecnému súdu i v rámci exekúcie prináleží súdna kontrola zmluvných podmienok aj
abstraktná kontrola spotrebiteľskej zmluvy s cieľom vylúčiť zo života ľudí neprimerané podmienky, ktoré

zhoršujú kvalitu života za účelom naplnenia cieľov čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS a postarať sa, aby
spotrebiteľov neprijateľné klauzuly v zmluvách nezaväzovali. Ide o medzinárodný záväzok, ktorý na
seba vzala Slovenská republika po vstupe do Európskej únie a ktorý je povinná rešpektovať, pričom
táto smernica má prednosť pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Po zistení, že zmluva o úvere
obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľa ako slabšej strany zmluvného

vzťahu, nemohol exekučný súd vydať príslušné poverenie na vykonanie exekúcie. Spotrebiteľ totiž návrh
na zrušenie rozhodcovského rozsudku (exekučného titulu) na všeobecnom súde nepodal a iný procesný
postupexekučnéhosúduakozamietnutiežiadostiprávnaúpravavinkriminovanomčaseneumožňovala.
Nebolo možné v exekučnom konaní rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
takým spôsobom, že by sa vydalo v 15-dňovej lehote len čiastočné poverenie na vykonanie exekúcie,

napríklad v časti istiny.

Európska komisia tiež vo svojich pripomienkach v právnej veci vedenej pred Súdnym dvorom Európskej
únie C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská uviedla: Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci sa nezdá, žeby bolo problematické uplatnenie zásady res iudicata, keďže právo, dokonca povinnosť vnútroštátnych
súdov zastaviť nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu, zakotvuje už vnútroštátne právo.
Riešenie, ktoré si vnútroštátny zákonodarca zvolil v rámci procesnej autonómie členských štátov, sa

zdá byť v súlade s cieľom smernice 93/13/EHS zabezpečiť, aby nekalé podmienky v spotrebiteľských
zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov. Pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku, aby vnútroštátne
procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných právom Únie, zdá sa,
že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj na prípady, keď požadované
plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu zastaviť exekučné konanie aj bez

návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto zásady (čl. 32, 33).

V posudzovanom prípade pri hodnotení zbytočných prieťahov v konaní je významná aj tá skutočnosť,
na ktorú súd prihliadal, a to s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012,
že žalobkyňa pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky
až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd SR konštante

judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie,
nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát, zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní.
Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali
adekvátne opatrenia na riešenie situácie. Ústavný súd však konštatuje, že dávnu judikatúru vytvoril po
vzore Európskeho súdu pre ľudského práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v

takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami
svojich podaní prispel k zaťaženosti súdu a týmto k dlhšej dobe rozhodovania. V prípadoch, keď jediná
spoločnosť iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typov o obdobných veciach, je nevyhnutné vziať
daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériá posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd
iných.Tútoskutočnosťjetedapotrebnézohľadniťpriposudzovaníkritériafaktickejzložitostiveci,oktorej

súd koná a kritériá správania žalobkyne ako účastníka súdneho konania. Pri posudzovaní otázky, či v
súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods.
2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri, resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2), postup samotného

súdu (3) a význam veci pre účastníka (4). In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť
pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie
je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd
koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu
vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z

dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadov je možné akceptovať relatívne
dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Je možné konštatovať že povinnosťou súdu je vysporiadať sa
so všetkými návrhmi žalobkyne, čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencie s povinnosťou tohto súdu
poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných
konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. V rámci kritérií a významu veci

pre žalobkyňu je možné konštatovať, že v danom prípade nejde napríklad o osobno-statusový spor,
pracovný spor či spor pre žalobcu inak existenčný.

Súd poukazuje na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný. Ústavný súd SR
vyslovil názor, že porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať

len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (IV. ÚS
471/2012). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené
lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl.
48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej
veci.Porušenieprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovvzmyslecitovanéhočlánkuústavy

nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012). Ústavný súd tiež uviedol, že pojem "zbytočné
prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne pojem v "primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6
ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone
ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02).

Vzhľadom k vyššie uvedenému súd dospel k záveru, že postupom exekučného súdu nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní. Úradný postup exekučného
súdu, ktorý rešpektoval medzinárodné záväzky Slovenskej republiky voči Európskej únii, nemožnocharakterizovať ako nezákonný, resp. nesprávny. Ak tento základný predpoklad zodpovednosti za škodu
nebol naplnený, žalobkyni nevzniklo právo na náhradu škody z takto uplatňovaného dôvodu.

Pokiaľ chýba nesprávny úradný postup, je bez právneho významu preskúmavať ostatné podmienky
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými sú vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Len na okraj preto súd len poznamenáva, že žalobkyňa tiež nepreukázala vznik škody (majetkovej

ujmy), keď v konaní požadovala od žalovanej náhradu istiny s príslušenstvom, pričom nepreukázala a
ani preukázať nemôže, že by jej súd bez akýchkoľvek pochybností priznal takto požadovaný nárok od
dlžníka, ak by si ho uplatňovala v občianskom súdnom konaní (a teda nie v rozhodcovskom konaní).
Súd tiež zastáva názor, že konaním exekučného súdu nedošlo k vytvoreniu prekážky res iudicata. Za
tohto stavu je vznik škody a jej výška nepreukázaná. Žalobkyňa nepreukázala ani splnenie zákonných
podmienok podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. na primeranú náhradu nemajetkovej ujmy.

V žalobe požadovanú nemajetkovú ujmu vyčíslila ako 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom,
ktorú majetkovú škodu, resp. jej vznik a výšku, ako už súd uviedol vyššie, v konaní nepreukázala
a na tom základe nie je teda preukázaná ani nemajetková ujma. Žalobkyňa nepredložila žiadne
dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnila, aká nemajetková (morálna) ujma jej vznikla, vzhľadom
na subjekt žalobkyne, ktorý je právnickou osobou, neozrejmila závažnosť ujmy, závažnosť následkov.

Je tiež nepochybné, že žalobkyňa naďalej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Súd zdôrazňuje, že
pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie a pod. sú irelevantné v predmetnom
konaní, keďže náhradu si uplatňuje právnická osoba (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
30Cdo 675/2011). Taktiež je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa ako podnikateľský subjekt uzatvára
obdobné zmluvy s množstvom dlžníkov - spotrebiteľov. Z činnosti súdu je známe množstvo úverov,

ktoré žalobkyňa ako nebankový subjekt poskytla, ako i výška zmluvných úrokov, pokút a pod. Príjmy
žalobkyneztýchtoúverovvporovnanísobčasnýmneúspechomvrámcibežnéhopodnikateľskéhorizika
nemôžu mať veľký ekonomický dopad na žalobkyňu a jej ďalšiu existenciu. Súd taktiež nezistil, že by
v predmetnej exekučnej veci žalobkyňa využila nejaké právne prostriedky, ktorými by chcela zvrátiť ten
stav, v ktorom pociťovala neistotu, frustráciu a pod. Toto je tiež jeden z aspektov, na ktorý musí súd

prihliadať. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného
súdu, tvrdenými prieťahmi. Žalobkyňa nepreukázala, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez
tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody.

Vzhľadom k vyššie uvedenému súd považoval žalobu v celom rozsahu za nedôvodnú. Nepriaznivé

procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neoznačil potrebné dôkazy
alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané (resp. toho, kto neuniesol dôkazné bremeno).
Preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok I.).

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania žalovanej, je potrebné poznamenať, že súd skúma

premlčanie len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok žalobkyne na náhradu škody nebol
preukázaný. Preto súd na námietku premlčania žalovanej neprihliadal.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov konania proti neúspešnej
žalobkyni, pretože žiadnu nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy konania ani nevyplynuli (výrok II.).

Podľa § 224 ods. 1, ods. 3 O.s.p. (s prihliadnutím na § 151 ods. 1, ods. 2 O.s.p.) v odvolacom konaní
úspešnej žalobkyni nepriznal súd náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej, pretože
žiadnu nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy odvolacieho konania nevyplynuli (výrok III.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na
Krajský súd v Trenčíne.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom

rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho saodvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov. Ak potrebný počet rovnopisov
účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 a § 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, možno odôvodniť tým, že:
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
- rozhodol vylúčený sudca
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhované dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť v konaní preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci samej)
- odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., účastník konania bez svojej viny nemohol
dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
205a ods. 1, § 221 ods. 1 O.s.p.).