Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. september 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/880/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211226378
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1211226378.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu

JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku v právnej veci navrhovateľov: X/ I. O., L.. XX. XX.
XXXX, J. E. G. X, Č. O., G. K.e.eE.L. XX, X/ E. O., L.. XX. XX. XXXX, J. E. T., Č. O., G. XXXX J..XXX, X/
T.W. O., L.. XX. XX. XXXX, J. E. T., Č. O., G. XXXX J..XXX, všetci zast. Valko Marián & partners, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Porubského 2, proti odporcovi: Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., IČO: 00 678
155, so sídlom v Bratislave, Prievozská 14, zast. BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Hviezdoslavovo námestie 25, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie odporcu
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 3. októbra 2014 č.k. 12C/117/2011-373

takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach p o t v r d z u j e .
Navrhovateľom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom uložil odporcovi povinnosť uverejniť v denníku Nový Čas v rubrike
Prominenti nasledujúce ospravedlnenie: „V článku uverejnenom v denníku Nový Čas dňa 16.10.2009
pod názvom „. O.É. (XX): Tajomstvo herca odhalené. Jeho slepý otec je bezdomovec“ sme uviedli
nepravdivé tvrdenia týkajúce sa herca I. O. ako aj jeho rodičov tým, že sme za otca I. O. označili osobu,
ktorá nie je s I. O. ani jeho rodičmi v žiadnom príbuzenskom vzťahu. Za to sa im ospravedlňujeme.“,

ako aj povinnosť uverejniť na internetovom portáli F..Q..sk v sekcii Promi nasledujúce ospravedlnenie:
„ V článku uverejnenom na internetovom portáli F..Q..sk dňa 16.10.2009 pod názvom „Český herec
I. O.: Jeho otec je bezdomovec!“ sme uviedli nepravdivé tvrdenia týkajúce sa herca I. O. ako aj jeho
rodičov tým, že sme za otca I. O. označili osobu, ktorá nie je s I. O. ani jeho rodičmi v žiadnom
príbuzenskom vzťahu. Za to sa im ospravedlňujeme.“, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšku (v časti, v ktorej sa pôvodne navrhovatelia domáhali odstrániť z internetového portálu
F..Q..sk článok pod názvom „Český herec I. O.: Jeho otec je bezdomovec!“ vrátane zrušenia všetkých

odkazov na článok v histórii webu spôsobom, aby k článku neexistoval prístup ani cez internetový
vyhľadávač) súd návrh zamietol. Odporcovi súčasne uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1/ náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 21.000 eur, navrhovateľovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
6.000 eur a navrhovateľovi 3/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000 eur, všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Nakoniec uložil odporcovi i povinnosť náhrady trov konania navrhovateľov
spoločneanerozdielneztituluzaplatenéhosúdnehopoplatkuvovýške1.056euraprávnemuzástupcovi
navrhovateľov trovy právneho zastúpenia vo výške 1.909,14 eura, všetko do troch dní od právoplatnosti

rozsudku, ako aj povinnosť náhrady trov štátu na účet prvostupňového súdu vo výške 278,80 eura, do
3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vychádzal zo zistenia, že dňa 16.10.2009 bol v denníku Nový Čas, ktorého vydavateľom je odporca,
uverejnený článok s názvom: „. O. (XX): Tajomstvo herca odhalené. Jeho slepý otec je bezdomovec.“V uvedenom článku boli podľa navrhovateľov uvedené nepravdivé klamstvá osočujúce navrhovateľa
1/ a jeho rodinu. Uvedený článok bol zverejnený aj na internetovom portáli F..Q..sk. Predmetný článok
uverejnený v denníku ako i na internetovom portáli odporcu bol v celom rozsahu nepravdivý, nakoľko

osoba označená ako otec navrhovateľa 1/ je navrhovateľovi 1/ osobou neznámou. V uvedenom
článku bol navrhovateľ 1/ vykreslený ako bezcharakterný a bezcitný človek, ktorému sa neprieči
ponechať svojho otca osudu bezdomovca a alkoholika, ktorý je naviac ťažko chorý a slepý. Tieto
nepravdivé informácie boli verejnosti prezentované ako zásadná skutočnosť, ktorej pravdivosť majú
potvrdzovať fotografie a osobné výpovede „údajného“ otca navrhovateľa 1/. Navrhovatelia poukázali na

to, že skutočnosti uvedené v predmetných článkoch sú nepravdivé, nakoľko sa vôbec nejedná o otca
navrhovateľa 1/. Navrhovateľ 1/ vzhľadom na obsah uvedených článkov pociťoval veľkú ujmu na svojej
povesti, ktorá sa ho dotkla tak v oblasti súkromného ako i rodinného života, poškodili jeho vážnosť, česť
a dôstojnosť pred širokou verejnosťou. Ako otec navrhovateľa 1/ bol prezentovaný úplne cudzí človek
a neznámy pre navrhovateľa 1/. Bezcitným a nepravdivým útokom boli verejne konfrontovaní aj rodičia
navrhovateľa 1/, t.j. navrhovatelia 2/ a 3/, ktorí sú v dôchodkovom veku a v súvislosti s publikovaním

uvedených článkov utrpeli ťažký psychický šok a depresie, ktoré sa prejavili zhoršením ich psychického
stavu. Navrhovatelia veľmi nepriaznivo pocítili uvedené informácie, cítili sa dehonestovaní a uvedenými
výrokmi bola zasiahnutá ich česť a dôstojnosť.
Náhrady nemajetkovej ujmy sa navrhovatelia domáhali z dôvodu, že odporca vedome zverejnil v
článkoch hrubé a urážlivé lži a ohovárania s cieľom negatívne šokovať čitateľov, čím razantne zvýšil

na úkor navrhovateľov predaj denníka a sledovanosť správ vydaných odporcom. Po uverejnení článku
navrhovateľ 1/ pociťoval znížený záujem o jeho osobu zo strany divadelných, filmových a televíznych
produkcií, čo sa odzrkadlilo v príjmoch navrhovateľa 1/. Navrhovatelia 2/ a 3/ prežívali a dodnes
prežívajú v dôsledku zverejneného článku ťažký psychický šok a depresie. Odporca uvedeným článkom
výraznou mierou zasiahol do osobnostnej sféry navrhovateľov a poškodil ich česť, vážnosť a dôstojnosť

v spoločnosti v značnej miere, nakoľko článok bol uverejnený v denníku s celoštátnou pôsobnosťou, ako
aj na internetovom portáli, v dôsledku čoho sa stal dostupným veľkému počtu subjektov.
Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu na začatie konania zo dňa 19.01.2012 uviedol,
že článok uverejnený v denníku Nový Čas a na internetovom portáli F..Q..sk bol doslovne prevzatý
z denníka Blesk, vydaného na území Českej republiky a z internetového portálu F..J..Q.. V článku

denníka Blesk bolo uverejnené, že „biologický otec I. O. skončil ako slepý alkoholik a bezdomovec.“
V článku boli ďalej uverejnené fotografie I. O. staršieho, ktorý sa nápadne podobá na navrhovateľa
1/. V článku denníka Blesk bolo tiež uverejnené, že reportéri kontaktovali navrhovateľa 1/, ktorý „bol
zaskočený, nedokázal vysloviť jediné slovo“, „dlho mlčal, potom sa ospravedlnil a telefonát ukončil.
Neskôr nereagoval ani na SMS“. Tieto informácie boli prevzaté do denníka Nový Čas bez toho, aby

k nim boli pridané ďalšie fakty alebo hodnotiace úsudky. Odporca sa snažil uvedené informácie overiť
u navrhovateľa 1/, avšak ten odmietol komunikovať. Odporca žalobu navrhovateľov považoval za
neopodstatnenú a špekulatívnu, ktorej cieľom je snaha navrhovateľov dosiahnuť majetkový prospech.
Uverejnením uvedeného článku odporca len realizoval svoje právo garantované čl. 26 Ústavy SR a čl. 10
Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd.Poukázalnato,žepriposudzovanívzájomného

pomeru medzi právom na slobodu prejavu a šírenia informácií a právom na ochranu osobnosti je nutné
brať do úvahy fakt, že navrhovateľ 1/ je filmový herec a musí akceptovať väčšiu mieru verejnej kritiky
než iní občania. Ďalej uviedol, že navrhovateľ 1/ súd zavádza, keď udáva, že sa vždy staral o svoju
dobrú povesť. Je totiž verejne známe, že navrhovateľ 1/ v minulosti vykrádal autá, prepadol čerpaciu
stanicu, za čo bol aj súdne trestaný. Aj jeho rodinný život bol poznamenaný rozvodom, neverami a

mileneckými aférami. Odporca vyjadril nesúhlas s tvrdenou ujmou, ktorá mala vzniknúť navrhovateľovi
1/. Pociťovanie zníženého záujmu o osobu navrhovateľa 1/ bolo len jeho osobným pocitom, ktorý nebol
ničím podložený. Taktiež čo sa týkalo osoby navrhovateľa 2/, odporca mal za to, že predmetný článok
nebol spôsobilý privodiť mu akúkoľvek ujmu, tento je jednoznačne odlíšený od osoby opísanej ako
alkoholik a bezdomovec. Osoba opísaná v predmetných článkoch bola opísaná ako biologický otec

navrhovateľa 1/, z čoho vyplývalo, že navrhovateľ 2/ nie je biologický otec navrhovateľa 1/. Navrhovatelia
nepopreli fakt, že I. O.E. starší, ktorého sa článok týkal, nebol biologickým otcom navrhovateľa 1/. Bolo
logické, že pre navrhovateľa 1/ je osoba pána I. O. staršieho neznáma a cudzia, nakoľko ten mal opustiť
matku navrhovateľa 1/ ešte pred pôrodom. Aj vo vzťahu k navrhovateľke 3/ nebol predmetný článok
spôsobilý privodiť akúkoľvek ujmu, nakoľko v článku nie je o nej žiadna zmienka. Odporca považoval za

absurdnú skutočnosť, aby rodič každej osoby, o ktorej bol uverejnený negatívny článok, žaloval za tento
článok vydavateľa s tým, že došlo k zásahu do jeho práv na ochranu osobnosti. Odporca nesúhlasil s
ujmou vzniknutou navrhovateľom 2/ a 3/ týkajúcej sa ich zdravotného stavu. Navrhovatelia po zverejneníčlánku neoznámili odporcovi, že sa mal dopustiť zverejnenia nepravdivých informácií, ani nežiadali o
opravu, či ospravedlnenie.
Po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh

navrhovateľov bol čiastočne dôvodný.
Súd pri skúmaní primeranosti výrokov zverejnených v článku s porovnaním s existujúcou realitou mal za
to, že je potrebné odlíšiť, či v danom prípade ide o skutkové tvrdenia alebo hodnotiaci úsudok. Z obsahu
článku zverejneného dňa 16.10.2009 v denníku Nový Čas a týkajúci sa osôb navrhovateľov súd dospel
k záveru, že sa jedná o kombináciu skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov. Je zrejmé, že aby nešlo

o neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľov, musí sa skutkové tvrdenie opierať o fakt,
objektívne existujúcu realitu, ktorého pravdivosť je overiteľná, teda je potrebné preukázať pravdivosť
tvrdenia a v prípade hodnotiaceho úsudku je nevyhnutné preukázať pravdivý základ úsudku, pričom
tento musí byť navyše primeraný.
Podstatou tvrdeného zásahu bolo zverejnenie informácie, že navrhovateľ 1/ sa nezaujíma o svojho otca,
necháva ho živoriť na pokraji biedy a zároveň, že otec navrhovateľa 1/ je bezdomovec a alkoholik.

V priebehu konania mal súd nesporne preukázané, že uvedené vyjadrenia týkajúce sa osôb
navrhovateľov nie sú pravdivé. Ako vyplýva z rozsudku Okresného súdu v Kladne sp. zn. Nc
522/74, biologickým otcom navrhovateľa 1/ je I. Q. a adoptívnom otcom navrhovateľ 2/. Z uvedeného
jednoznačne vyplýva, že osoba označená v predmetnom článku nie je otcom navrhovateľa 1/, a to ani
jeho biologickým otcom a ani adoptívnym otcom. Tvrdenia odporcu, že navrhovateľ 1/ sa k uvedenej

skutočnosti nevyjadril, hoci bol zamestnancami odporcu za týmto účelom kontaktovaný, ktorí tak mali za
to, že uvedené informácie sú pravdivé, nemožno v žiadnom prípade považovať za súhlas navrhovateľa
1/ s obsahom uvedeného článku.
V tejto súvislosti súd poukázal na to, že mlčanie možno považovať za prejav vôle za predpokladu, že s
určitosťou možno usudzovať, že ním bola prejavená vôľa určitého obsahu ( R 88/1954). Mlčanie môže

byť prejavom vôle len vtedy, keď z neho možno vyvodiť záver, že ide o prejav vôle určitého obsahu. V
danom prípade však nebolo možné mlčanie navrhovateľa 1/ považovať za súhlas s obsahom článku,
nakoľko ten neprejavil ani najmenší náznak vôle súhlasiť s obsahom článku. Odporca sa tak nemohol
domnievať, že navrhovateľ 1/ vyslovil súhlas s článkom.
Súd sa ďalej nestotožnil s tvrdením odporcu, že článok zverejnený v denníku Nový Čas bol prevzatý

z českého denníka Blesk. Súčasťou súdneho spisu je tak článok, ktorý bol zverejnený v denníku Nový
Čas (č. l. 11 súdneho spisu) ako i článok zverejnený v denníku Blesk (č. l. 221 súdneho spisu). Súd
sa dôkladne oboznámil s obsahom predmetných článkov a v žiadnom prípade nemožno prisvedčiť
tvrdeniu odporcu, že článok zverejnený v denníku Nový Čas je prevzatý z denníka Blesk. Súd zistil, že v
predmetných článkoch sú uvedené odlišné informácie a aj názvy článkov sú odlišné. Na tejto skutočnosti

nič nemení ani tvrdenie odporcu, že údajné zmeny sú spôsobené štylizáciou a prekladom do jazyka
slovenského. Odporca sa tak nezbavil zodpovednosti za obsah článku zverejnený v denníku Nový Čas,
ktorého je vydavateľom. Bolo nesporne preukázané, že tvrdenia uvedené v článku pravdivé neboli,
nakoľko osoba v ňom uvedená nebola otcom navrhovateľa 1/.
Zásah do osobnostných práv navrhovateľa 1/ bol spôsobený tým, že odporca skutočne vykreslil

navrhovateľa 1/ ako bezcitného a bezcharakterného človeka, ktorý nemá záujem o svojho otca, bez
toho, aby si overil, že osoba uvedená v článku otcom navrhovateľa 1/ nie je, a preto neprichádzajú do
úvahy úsudky a vyjadrenia odporcu, že sa navrhovateľ 1/ o svojho otca nestará. Odporca týmto konaním
zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa 1/. Uvedené tvrdenia odporcu zverejnené v článku nemajú
základ v objektívnych skutočnostiach, sú difamujúce, a preto zverejnenie týchto tvrdení predstavuje

zásah do osobnostných práv navrhovateľa 1/ a nemôžu požívať právnu ochranu.
Čo sa týka právnej argumentácie odporcu, že uverejnením uvedeného článku realizoval svoje právo
garantované článkom 26 Ústavy SR a článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, súd poukázal v tejto súvislosti na nález Ústavného súdu Českej republiky č. IV. ÚS 154/97, ktorý
vyslovil, že pri strete práva na informácie a ich šírení s právom na ochranu osobnosti a súkromného

života, teda základných práv stojacich na rovnakej úrovni, je predovšetkým vecou všeobecných súdov,
aby s prihliadnutím k okolnostiam každého prípadu zvážili, či jednému právu nebola bezdôvodne daná
prednosť pred právom druhým.
Vychádzajúc z ustálenej súdnej praxe, za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti
zásadne nemožno považovať uverejnenie pravdivých informácií (Zborník stanovísk, záverov, rozborov

a zhodnotení súdnej praxe, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyššieho súdu,
Najvyšší súd ČSSR, Praha 1980, str. 172). Právo na slobodu prejavu predstavuje jeden zo základných
pilierov existencie demokratickej spoločnosti a jednu z hlavných podmienok pre rozvoj spoločnosti a
každého človeka. S výhradou čl. 10 odsek 2 Dohovoru sa vzťahuje nielen na informácie, ktoré súprijímané priaznivo alebo sú považované za neutrálne a neurážlivé, ale aj na tie, ktoré útočia, šokujú,
či znepokojujú.
S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd v konaní poskytol rovnakú právnu ochranu právam

na ochranu osobnosti a právam na šírenie informácie chráneným článkom 26 Ústavy SR a článku
10 Dohovoru o ochrane ľudských práv. Avšak s ohľadom na obsah článku zverejneného odporcom
v denníku Nový Čas súd dospel k záveru, že informácie neboli odporcom podané legitímne a ani
pravdivo, keďže v konaní bolo preukázané, že odporca zverejnil klamlivé informácie bez toho, aby si
ich u osoby navrhovateľa 1/ overil. Preto nemohla byť poskytnutá ochrana právu na slobodu prejavu a

šírenie informácie. Súd mal preukázané, že je na mieste poskytnúť ochranu právu na ochranu osobnosti.
Súd prvého stupňa mal tiež za to, že zverejnením uvedených tvrdení a úsudkov v článku boli
konfrontovaní aj samotní rodičia navrhovateľa 1/, t.j. navrhovateľ 2/ a 3/. K uvedenému záveru súd
dospel na základe vykonaného dokazovania a to výsluchom navrhovateľov 2/ a 3/, ako i výsluchom
svedkyne G.. I. B., psychologičky. Hoci odporca namietal, že navrhovateľ 2/ nebol v článku žiadnym
spôsobom spomenutý, súd sa s týmto vyjadrením nestotožnil. Z obsahu článku uverejneného v denníku

Nový Čas vyplýva, že odporca označil otca navrhovateľa 1/ za bezdomovca a alkoholika. Opätovne súd
poukázal na úvod odôvodnenia rozsudku, kde bolo v konaní preukázané, že uvedené tvrdenie nie je
pravdivé. Osoba označená v článku nie je otcom navrhovateľa, a zároveň v ňom nie je uvedené, že
by to mal byť biologický otec navrhovateľa 1/. Je tak nad všetky pochybnosti, že uvedeným tvrdením
odporcu došlo k zásahu do osobnostných práv nielen navrhovateľa 1/, ale aj navrhovateľa 2/, ktorý je

otcom navrhovateľa 1/.
Aj u navrhovateľky 3/ došlo k zásahu do osobnostných práv, najmä práva na dôstojnosť a na
súkromie, keď sa v predmetnom článku spomína jej syn a údajný otec navrhovateľa 1/, ktorý nie je v
skutočnosti otcom navrhovateľa 1/. Obsahom uvedeného článku sa tak verejnosti podsunuli informácie,
že navrhovateľka 3/ splodila dieťa s bezdomovcom a alkoholikom, hoci v skutočnosti tomu tak nebolo.

Zásah do osobnostných práv navrhovateľov 2/ a 3/ podporuje aj písomné a ústne vyjadrenie svedkyne
G.. I. B., psychologičky, ktorú navrhovatelia 2/ a 3/ navštívili na odporúčanie praktického lekára po tom,
ako sa dozvedeli a prečítali si článok zverejnený v denníku Nový Čas. Svedkyňa uviedla, že navrhovateľ
2/ trpel depresiami s potrebou aplikácie antidepresívnej medikácie. Tiež uviedla, že navrhovateľka 3/
prejavovala viac úzkosť, bezmocnosť a strach o rodinu a povesť rodiny. Hoci odporca uvádzal, že

uvedený psychický šok utrpeli navrhovatelia 2/ a 3/ v dôsledku zverejnenia článku v denníka Blesk, táto
skutočnosť súdu preukázaná nebola.
Súd zastáva názor, že akákoľvek osoba v postavení navrhovateľov 2/ a 3/ by v súvislosti so zverejnením
predmetného článku pociťovala ujmu, nakoľko sa jedná o zásah do rodinného života navrhovateľov,
ktorý základ bol spochybnený práve zverejnením klamlivých informácií.

Súd sa taktiež vysporiadal s odporcom namietaným tvrdením, že cieľom navrhovateľov bolo získať
majetkový prospech, nakoľko po uverejnení článku neprejavili žiadnu formu nesúhlasu s uvedeným
článkom a ani neoznámili odporcovi, že sa mal dopustiť zverejnenia nepravdivých informácií, ani
nežiadali o opravu, či ospravedlnenie. V tejto súvislosti súd uviedol, že zo žiadneho právneho predpisu
nevyplýva, že osoba, ktorá by bola dotknutá na svojich osobnostných právach, má povinnosť sa

obrátiť na vydavateľa periodickej tlače, prípadne šíriteľa nepravdivých informácií, s návrhom na opravu
uvedených informácií, prípadne so žiadosťou o ospravedlnenie. Preto konanie a postup navrhovateľov
bol výlučne ich záležitosťou. V žiadnom prípade im nemôže byť odopreté domáhať sa ochrany svojich
práv garantovaných Ústavou SR prostredníctvom súdu z dôvodu, že nepožiadali o opravu klamlivých
informácií. Zároveň, ak navrhovatelia nepovažovali opravu nepravdivých informácií za dostatočné

zadosťučinenie, je zrejmé, že sa domáhali svojho nároku cestou súdu spolu s priznaním nemajetkovej
ujmy v peniazoch.
Aj napriek tejto skutočnosti súd poukázal na písomné vyjadrenie zo dňa 05.06.2012 svedkyne Mgr.
Osuskej, ktorá uviedla, že bola zo strany navrhovateľa 1/ kontaktovaná za účelom zistenia, či je možné
s odporcom uvedenú záležitosť ohľadom zverejnenia článku v denníku Nový Čas riešiť. Obrátila sa

na A. Ž., ktorá u odporcu pracovala, s tým, aby kontaktovala pani W. C., ktorá v tom čase u odporcu
zastávala vysokú funkciu. Pani Osuskej sa však dostalo odpovedi, že odporca neuhrádza peňažné
nároky v súvislosti s porušením práva na ochranu osobnosti dobrovoľne, a tak odkázala navrhovateľa 1/
so svojím nárokom na súd. Hoci odporca namietal prípustnosť tohto dôkazu s poukazom na ustanovenie
§ 118a Občianskeho súdneho poriadku, súd poukázal na odsek 2 uvedeného zákonného ustanovenia,

ktoré vylučuje použitie odseku 1 za predpokladu, ak ide o skutočnosti alebo dôkazy, ktoré vyšli najavo po
prvom pojednávaní, ktoré účastník nemohol bez svojej viny včas uviesť a ktorými má byť spochybnená
vierohodnosť vykonaných dôkazných prostriedkov. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovatelia navrhli
uvedený dôkaz v písomnom vyjadrení zo dňa 08.02.2012 podanom na súde dňa 10.02.2012, pričomprvé pojednávanie v konaní sa uskutočnilo dňa 16.02.2012. Zároveň pani Osuská predložila vyjadrenie
až zo dňa 05.06.2012 a teda navrhovatelia bez svojej viny uvedené súdu nemohli predložiť do konca
prvého pojednávania.

Na základe uvedených skutočností súd prvého stupňa dospel k záveru o dôvodnosti výrokov rozsudku,
ktorými uložil odporcovi povinnosť sa navrhovateľom ospravedlniť spôsobom, ako je uvedené vo výroku
rozhodnutia, nakoľko mal preukázané, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
navrhovateľov.
Súd v priebehu konania zistil a mal nesporne preukázané, že zásah existoval a taktiež bol neoprávnený.

Zároveň je nesporné, že v súvislosti so zásahom došlo aj k ujme u osôb navrhovateľov. Súd v tejto
súvislosti poukázal na to, že základným predpokladom pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch
je v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka zistenie, že došlo k zásahu do osobnostných práv,
avšak poskytnuté primerané zadosťučinenie sa nezdá postačujúce, a to najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť navrhovateľov, prípadne ich vážnosť v spoločnosti. Zníženie dôstojnosti
alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere je iba jedným z potenciálnych dôvodov pre priznanie

peňažnej satisfakcie. Tú možno priznať aj vtedy, ak sa vzhľadom na iné skutočnosti, poskytnuté peňažné
zadosťučinenie nezdá postačujúce na zmiernenie následkov zásahu.
Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo a stupňa negatívnych dôsledkov
dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo
stupňom závažnosti a/ neopodstatňujú ani nemateriálnu ani materiálnu satisfakciu, b/ opodstatňujú (len)

nemateriálnu satisfakciu, c/ opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu satisfakciu. Podmienkou
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy - v závislosti
na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba
považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú

rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom
mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická
osoba.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že vzhľadom na povahu neoprávneného zásahu odporcu do práva
navrhovateľov na česť a dôstojnosť, i práva na súkromie, spôsobu jeho vykonania prostredníctvom

periodickej tlače, ktorá je odporcom vydávaná v Slovenskej republike s jedným z najvyšších nákladov, a
patrívSlovenskejrepublikymedzinajčítanejšiedenníky,atedamáširokývplyvnaverejnosťsoznačným
ohlasom, predstavuje uverejnenie nepravdivých údajov odporcom v predmetnom článku značný zásah
do práva na ochranu osobnosti navrhovateľov, ktorý mal značne nepriaznivé dôsledky vzhľadom na
postavenie navrhovateľov v rodine a spoločnosti. V danom prípade súd nepovažoval za dostačujúce

morálne zadosťučinenia a navrhovatelia si tak dôvodne uplatnili aj nárok na nemajetkovú ujmu v
peniazoch. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd vychádzal zo závažnosti
vzniknutej ujmy a z okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo.
Súd posudzoval na jednej strane zásah spôsobený difamujúcimi informáciami, ktorými bola úplne cudzia
osoba bezdomovca a alkoholika označená za osobu otca navrhovateľa 1/ a na strane druhej zásahom

do súkromia informáciami zo súkromného života navrhovateľov 1/ až 3/. Súd mal za to, že vyjadrenia
o navrhovateľovi 1/ týkajúce sa skutočností, že sa nezaujíma o svojho otca, ktorý je bezdomovcom
a alkoholikom a navrhovateľ 1/ žije v prepychu, ktoré ho tak vykreslili v očiach širokej verejnosti ako
bezcharakterného človeka, nepochybne predstavuje mimoriadne závažný zásah do osobnostných práv
navrhovateľa 1/. Taktiež označenie otca navrhovateľa za alkoholika a bezdomovca, ktorý v skutočnosti

takou osobou nie je, súd považoval za závažný zásah do osobnostných práv nielen navrhovateľa 2/,
ale i navrhovateľky 3/, ktorá je matkou navrhovateľa 1/, a ktorá bola článkom vykreslená, že dieťa
splodila s alkoholikom a bezdomovcom. Uvedené vyjadrenia tak vytvorili priestor pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Čo sa týka výšky priznanej náhrady, súd vychádzal z kritérií stanovených zákonom, teda okolností

zásahu a závažnosti ujmy.
Pokiaľ ide o okolnosti zásahu, v danom prípade išlo o nešetrné vyjadrenia na adresu navrhovateľa 1/,
uvedenie nepravdivých skutočností a snahu o vyvolanie senzácie, motivované evidentne len snahou
o zvýšenie predajnosti. Žiadny iný účel tu nemožno ani pri najlepšej snahe objaviť. Zároveň súd
zobral do úvahy i to, že denník Nový Čas je v Slovenskej republike najpredávanejším denníkom

s celoštátnou pôsobnosťou. Taktiež mal súd preukázanú závažnosť ujmy, keď bol navrhovateľ 1/
vykreslený ako bezcitný človek, ktorý sa nezaujíma o svojho otca, ktorý žije na pokraji biedy. Uvedené
výroky predstavujú nepochybne závažnú ujmu v širokej verejnosti a s tým spojené negatívne psychické
prežívanie navrhovateľov 2/ a 3/ v ich súkromnom živote vo vzťahu k okoliu. Vychádzajúc z uvedenýchkritérií, potom zodpovedá podľa názoru súdu navrhovateľovi 1/ suma 21.000 €, navrhovateľovi 2/ suma
6.000 € a navrhovateľke 3/ suma 6.000 €. V tejto súvislosti súd prvého stupňa záverom poukázal na
rozsudok Mestského súdu v Prahe č.k. 37C/119/2012-99 zo dňa 08.09.2013, ktorý dosiaľ nenadobudol

právoplatnosť, ale ktorým súd priznal vo vzťahu k článku zverejnenom v denníku Blesk v Českej
republike navrhovateľovi 1/ nemajetkovú ujmu v sume 500.000 Kč, navrhovateľovi 2/ sumu 250.000 Kč
a navrhovateľke 3/ sumu 250.000 Kč.
V časti, v ktorej sa pôvodne navrhovatelia domáhali od odporcu odstránenia z internetového portálu
F..Q..sk článok pod názvom „Český herec I. O.: Jeho otec je bezdomovec!“ vrátane zrušenia všetkých

odkazov na článok v histórii webu spôsobom, aby k článku neexistoval prístup ani cez internetový
vyhľadávač, súd návrh zamietol. Dôvodom na zamietnutie návrhu v tejto časti bola skutočnosť, že po
podaní žaloby došlo zo strany odporcu k stiahnutiu článku z internetovej stránky F..Q..sk a odporca
nebude schopný zabezpečiť zrušenie odkazov na článok v histórii webu. Navrhovatelia v tejto časti
nežiadali, aby súd pripustil zmenu petitu návrhu na začatie konania a preto súd v tejto časti návrh
zamietol.

O trovách konania účastníkov rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p., o trovách štátu
v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca. V prvom rade poukázal na zmätočnosť
napadnutého rozhodnutia, keď súd prvého stupňa okrem návrhu vyhovujúcich výrokov rozsudok vo
zvyškuzamietol,napriektomunáslednepriznalnavrhovateľomnáhradunemajetkovejujmy,ktorévýroky

sú v priamom rozpore s výrokom o zamietnutí návrhu vo zvyšku.
Súd prvého stupňa vytkol, že vo veci konal napriek tomu, že v žalobe nebolo vymedzené, akým
konkrétnym konaním mal odporca zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľov, podľa odporcu
navrhovatelia si v podanej žalobe nesplnili ani len povinnosť tvrdenia, keď z návrhu nevyplývalo, ktoré
konkrétne výroky považovali za neoprávnený zásah do osobnostných práv toho- ktorého navrhovateľa.

Predmet konania je nejasný stále, tým, že prvostupňový súd konal a meritórne rozhodol o neurčitej
žalobe, porušil právo odporcu na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
Ďalejodporcavyčítalprvostupňovémusúdu,ženevykonaldokazovanie oboznámenímsobsahomlistín,
tieto neprečítal ani neoznámil obsah žiadneho z navrhovaných listinných dôkazov. Súd prvého stupňa
ani na jednom z pojednávaní nesplnil povinnosť vyplývajúcu z § 118 ods. 2 O.s.p., čím zaťažil konanie

takzvanou inou vadou, ktorá mohla mať a mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odporca zopakoval, že napadnuté rozhodnutie vydala vo veci vylúčená sudkyňa, ktorá na pojednávaní
dňa 7. 6. 2012 sa vyjadrila, že „tiež niečo podobné zažila, preto vie účastníka pochopiť, čím však
neprejudikovala ako rozhodne“, vo vzťahu ku koncentrácii konania podľa § 118a O.s.p. sa vyjadrila, že
„o tejto otázke rozhodne odvolací súd“, resp. sa vyjadrila, „že nebude rozhodovať podľa toho, kto je

šikovnejší, keďže tu sa jedná o ľudí“. Na základe týchto výrokov podal odporca námietku zaujatosti,
Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 16. 7. 2012 č.k. 3 NcC/36/2012 - 149 zákonnú sudkyňu
z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Napriek tomuto rozhodnutiu u odporcu pretrvávajú
pochybnosti o nestrannosti zákonnej sudkyne, ktoré spočívajú v tom, že zákonná sudkyňa nie je
schopná odosobniť sa od nepríjemnej udalosti, ktorú v minulosti zažila, odporca od vyslovenia výroku v

rozhodovaní odvolacím súdom vedel, že navrhovatelia budú úspešní a odporca sa bude musieť domáha
svojich práv na odvolacom súde resp. posledný výrok sudkyne odporca považoval za oznámenie,
že sudkyňu právne argumenty odporcu nezaujímajú. Podľa odporcu jeho pochybnosti o nestrannosti
zákonnej sudkyne sú objektívne oprávnené, pričom nie je podstatné, že táto nebola nadriadeným súdom
vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, keď ani existencia právoplatného rozhodnutia o tom,

že sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci nebráni odvolaciemu súdu pri skúmaní
podmienok dôvodnosti odvolania posúdiť túto otázku samostatne a prípadne aj inak, než ju posúdil súd
pôvodne o námietke zaujatosti rozhodujúci.
V ďalšom odvolateľ poukázal na nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým dospel prvostupňový súd,
podľa ktorého navrhovateľ 1/ pociťoval veľkú ujmu na svojej povesti, ktorá sa ho dotkla tak v oblasti

súkromného ako aj rodinného života, poškodil jeho vážnosť, česť a dôstojnosť pred širokou verejnosťou.
Navrhovateľ v minulosti spáchal násilný trestný čin, za čo strávil dva roky vo výkone trestu odňatia
slobody, nemohol teda vážnosť, česť a dôstojnosť v spoločnosti nikdy požívať. Taktiež v konaní nebol
vykonaný žiadny dôkaz preukazujúci tvrdený ťažký psychický šok, depresie alebo inú formu zhoršenia
zdravotného stavu navrhovateľov 2/ a 3/. Pokiaľ súd dospel k zisteniu, že u navrhovateľa 2/ a 3/ bola

zasiahnutá ich česť a dôstojnosť, v žalovanom článku o týchto nebola ani zmienka, zníženie cti a
dôstojnosti týchto bolo vyvrátené ich výpoveďami, podľa ktorých navrhovateľa 2/ v Slovenskej republike
nikto bezdomovcom nenazýval ani si z neho nerobil posmešky, okolie navrhovateľky 3/ sa so žalovaným
článkom zverejneným v denníku Nový čas ani neoboznámilo. Rovnako v konaní nebolo preukázané,že predmetný článok razantne zvýšil na úkor navrhovateľov predaj denníka resp. sledovanosť správ
vydaných odporcom, článok bol zverejnený na strane 37 denníka a ovplyvniť jeho predajnosť nebol
spôsobilý. Rovnako tak navrhovateľ 1/ po zverejnení článku nepociťoval znížený záujem o jeho osobu

zo strany divadelných, filmových a televíznych produkcií, nikto s ním spoluprácu neukončil, ani sa
jeho majetkové pomery nijako nezmenili, jednalo sa o vyjadrenie obavy navrhovateľa v súvislosti so
zverejnením článku, ktorá však potvrdená nebola. Tvrdenie o prežívaním ťažkého psychického šoku
a depresií na strane navrhovateľov 2/ a 3/ podľa odporcu nemohli pretrvávať v čase rozhodnutia
prvostupňového súdu, naviac svedkyňa B. vypovedala, že uvedené stavy sa u navrhovateľov objavili v

príčinnej súvislosti s publikovaným článkom v denníku Blesk v Českej republike. Záver prvostupňového
súdu, že článok nebol prevzatý z denníka Blesk je podľa odporcu nepravdivý, článok v denníku Nový čas
neobsahuje žiadnu zmenenú alebo inú informáciu oproti skôr zverejneným informáciám denníku Blesk.
Pokiaľ súd prvého stupňa konštatoval, že odporca vykreslil navrhovateľa 1/ ako bezcitného a
bezcharakterného človeka, ktorý nemá záujem o svojho otca bez toho, aby si overil, že osoba uvedená
v článku otcom navrhovateľa nie je, prvá časť tohto skutkového zistenia nie je nijako zdôvodnená, druhá

časť je nepravdivá, keď odporca si u navrhovateľa 1/ overoval pravdivosť, navrhovateľ 1/ túto nepoprel. V
žalovanom článku nie je o navrhovateľke 3/ alebo o tom, že by I. O. st. bol bezdomovcom a alkoholikom
v čase, kedy sa navrhovateľ 1/ narodil, ani zmienka.
Prvostupňový súd v konaní prehliadol dôkazy, ktorými bolo preukázané, že ak vôbec navrhovateľom v
rozhodnom čase vznikla nejaká ujma, tak jedine v súvislosti s článkom uverejneným v denníku Blesk,

čo má vyplývať z výpovede svedkyne B., resp. z jej písomnej správy.
Po vydaní napadnutého rozhodnutia vyšli najavo ďalšie skutočnosti a dôkazy, neuplatnené pred súdom
prvého stupňa, a to skutočnosť, že navrhovateľ 1/ po zverejnení žalovaného článku získal hlavnú rolu v
televíznom seriáli, čím odporca vyvracia tvrdenú a ničím neodôvodnenú obavu navrhovateľa 1/, že sa
zverejnenie článku mohlo premietnuť v jeho pracovných ponukách.

Prvostupňový súd sa nevyporiadal s námietkami odporcu ohľadne vierohodnosti svedkyne B., ktorá
nevypovedala v konaní ako znalec, jej výpoveď je nespôsobilá akokoľvek preukázať tvrdené zhoršenie
zdravotného stavu navrhovateľov 2/ a 3/, nevyštudovala lekársku fakultu, jej výpoveď ako svedkyne
bola v rozpore s jej písomnou správou, pričom na pojednávanie sa dostavila rovnakým dopravným
prostriedkom spolu s navrhovateľmi. Táto svedkyňa pravidelne svedčí v prospech navrhovateľov v

každom súdnom konaní a to aj za cenu toho, že poprie svoje predchádzajúce tvrdenia.
Z napadnutého rozhodnutia nie je možné vyvodiť, ktoré konkrétne výroky v žalovanom článku majú byť
nepravdivé, ktoré konkrétne výroky mali zasiahnuť do osobnostných práv toho-ktorého z navrhovateľov.
V žalovanom článku sú obsiahnuté aj výroky, ktorých pravdivosť sporná nebola alebo bola preukázaná.
Súdu prvého stupňa odporca vyčítal, že tento nerozlíšil, či výroky zverejnené v žalovanom článku sú

skutkovými tvrdeniami alebo hodnotiacimi úsudkami.
Taktiež súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že zverejnením žalovaného
článku malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľov, keď právne závery
prvostupňový súd nekriticky prevzal z písomných podaní navrhovateľov. Podľa odporcu s poukazom
na judikatúru súdov v konaní o ochrane osobnosti vo všeobecnosti možno akceptovať a tolerovať,

že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky, v ktorej
súvislosti poukázal na viacero rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky. Titulok článku „jeho
slepý otec je bezdomovec“ je potrebné hodnotiť v kontexte celého obsahu žalovaného článku, ako aj
v kontexte pôvodne zverejneného článku v denníku Blesk, pričom odporca odmieta, že by bol vykreslil
navrhovateľa2/akobezdomovcaaalkoholikaaaninikdynetvrdil,žebysanavrhovateľ1/onavrhovateľa

2/ nezaujímal, takéto informácie z článku ani nevyplývajú.
Ďalej odporca súdu prvého stupňa vytýkal, že tento neskúmal, či odporca zverejnil článok v dobrej viere
v pravdivosť zverejnených informácií. Odporca vychádzal zo zistení redaktorov denníka Blesk, ktorý
považoval za dôveryhodný zdroj, rovnako oslovil navrhovateľa 1/, aby sa tento vyjadril k pravdivosti
informácií, pričom tento ich nepoprel, viac prostriedkov k overeniu pravdivosti zverejnených informácií

odporca nemal. Prvostupňový súd sa nesprávne vyporiadal s tým, že navrhovateľ 1/ nepoprel, že by
jeho biologickým mal byť I. O. D... Ak by navrhovateľ 1/ redaktorovi odporcu, ktorý ho oslovil, uviedol,
že jeho biologickým otcom nie je I. O. D.., článok by zverejnený nebol, rovnako ak by navrhovatelia
vyjadrili akýkoľvek nesúhlas s obsahom článku po jeho zverejnení, odporca by bol bezodkladne zverejnil
opravu, odpoveď alebo ospravedlnenie, čím by bolo zamedzené vzniku ujmy navrhovateľov, resp.

dosiahnutéaspoňjejzmiernenie.Navrhovateliaanijednuztýchtomožnostínevyužili,zverejneniečlánku
im vyhovovalo, pretože mali v úmysle sa na jeho zverejnení obohatiť.
Rovnako prvostupňový súd neskúmal podľa odporcu, či medzi neoprávneným zásahom a tvrdenou
ujmou existuje príčinná súvislosť. Navrhovateľ jednak nebol schopný konkretizovať, aká ujma mumala byť spôsobená v príčinnej súvislosti s článkom, je občanom Českej republiky, do zverejnenia
článku účinkoval na Slovensku iba v malých príležitostných predstaveniach, navrhovateľa 2/ nikto v
Slovenskej republike nepozná, ani ho nikto bezdomovcom nenazýval. Navrhovateľka 3/ neoprávnený

zásah vzhliadala v znížení jej prestíže v Kladne, kde sa denník Nový čas nepredáva, táto naviac
priznala, že jej okolie sa o publikovaných informáciách nedozvedelo z denníka Nový Čas. Žiadnu z
uvedených skutočností nevzal prvostupňový súd do úvahy, príčinnú súvislosť sa pokúsil odôvodniť tým,
že považoval za nesporné, že v súvislosti so zásahom došlo aj k ujme u osôb navrhovateľov.
Pokiaľ prvostupňový súd dospel k právnemu záveru, že u navrhovateľov boli splnené podmienky pre

priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, poukázal odporca na to, že potom,
ako vyvrátil zníženie cti, dôstojnosti a vážnosti navrhovateľov v značnej miere, navrhovatelia zmenili
svoju právnu argumentáciu tak, že po novom sa domáhali priznania náhrady nemajetkovej ujmy z
dôvodu, že morálne zadosťučinenie nemalo byť postačujúce. Prvostupňový súd však opomenul uviesť,
na základe čoho dospel k záveru o vzniku konkrétnej ujmy spôsobujúcej zníženie cti, dôstojnosti
a vážnosti navrhovateľov v spoločnosti, resp. na základe čoho by navrhovateľom nepostačovalo

morálne zadosťučinenie . Rovnako súd prvého stupňa nedostatočne zdôvodnil, ako určil výšku náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, opomenul uviesť, v čom konkrétne mala spočívať, akej intenzity a
akého charakteru mala byť zmienená povaha neoprávneného zásahu odporcu voči navrhovateľom,
nezdôvodnil,akámalabyťčítanosťdenníkaNovýčas,nešpecifikoval,akékonkrétneznačnenepriaznivé
dôsledky mal spôsobiť článok na postavenie navrhovateľov v rodine a spoločnosti resp. prečo

nepovažoval za dostačujúce morálne zadosťučinenie. Súd neprihliadol na námietku odporcu, že
požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy bola v zjavnom nepomere k náhrade nemajetkovej ujmy
priznávanej obetiam násilných trestných činov.
Nakoniec podľa odporcu súd prvého stupňa porušil jeho právo na spravodlivý proces tým, že napadnutý
rozsudok nie je dostatočne odôvodnený, v odôvodnení rozsudku sa nevysporiadal s viacerými

podstatnými skutočnosťami, ktoré mali podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci. Podľa odporcu súd tiež
nesprávne priznal náhradu trov právneho zastúpenia právnemu zástupcovi navrhovateľov, ktorý nebol
účastníkom konania.
Zovšetkýchvyššieuvedenýchdôvodovnavrholodporca,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvéhostupňa
v napadnutej návrhu vyhovujúcej časti zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol, resp. v prípade,

ak by odvolací súd dospel k záveru, že zverejnením článku malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv navrhovateľov, aby zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznania náhrady
nemajetkovej ujmy a návrh v tejto časti zamietol.
Navrhovatelia v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu zdôraznili, že nielen titulok článku, ale celý
článok s výnimkou faktov o veku a povolaní navrhovateľa 1/ obsahuje nepravdivé a dehonestujúce

informácie o rodinných pomeroch navrhovateľov, argumentácia odporcu ohľadne nutnosti akceptácie
expresívneho titulku je preto nepochopiteľná a zavádzajúca. Pokiaľ súd prvého stupňa neprihliadol
na dobromyseľnosť odporcu pri zverejnení informácií, poukázali navrhovatelia na všeobecne známu
skutočnosť, že denník Blesk je tzv. bulvárnym denníkom, ktorý bez ďalšieho dokazovania je možné
považovať za nedôveryhodný zdroj. V danom prípade muselo byť podozrivé, že údajný biologický otec

navrhovateľa 1/ označený v článku má rovnaké priezvisko ako adoptívny otec navrhovateľa 1/, odporca
napriek tomu zverejnil článok bez bližšieho preverovania týchto skutočností a hneď na druhý deň po
zverejnení článku v denníku Blesk. Navrhovatelia tak v návrhu ako aj v priebehu konania dostatočne
uviedli konkrétne výroky, ktoré sa dotkli osobnosti navrhovateľov, mali za to, že odporca sa prílišným
formalistickým výkladom právnych predpisov a súdnych rozhodnutí, ktorý nereflektuje účel príslušných

noriem, snaží odviesť pozornosť od skutočnosti, že zverejnením nepravdivých informácií neoprávnene
zasiahol do súkromia navrhovateľov a do ich práva na požívanie cti a dôstojnosti v spoločnosti. Pokiaľ
odporca v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľ 1/ získal nové pracovné príležitosti po
zverejnení článku, k tomuto došlo až s odstupom niekoľkých rokov po zverejnení článku a je absurdné
spájať tieto skutočnosti. Ďalej navrhovatelia poukázali na to, že výpoveďou svedkyne B. sa nesnažili

preukázať ich zhoršený zdravotný stav, ale výlučne psychický stav, ktorý nastal tak po zverejnení
článku v denníku Blesk ako aj v denníku Nový čas a na webovej stránke F.. Q.S.. sk. Zlý psychický
stav navrhovateľov 2/ a 3/ bezprostredne po zverejnení článku však bol svedkyňou potvrdený. Čo sa
týka náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, tu navrhovatelia poukázali na odôvodnenie rozsudkov
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/69/1999 a sp. zn. 3Cdo/137/2008 so záverom, že

nie je procesnou povinnosťou dotknutej osoby preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne
a má za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti spoločnosti v prípade, ak došlo k zásahu do
súkromia dotknutej osoby. Súd prvého stupňa dostatočne skúmal všetky podstatné skutočnosti pre
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď posudzoval okolnosti zverejnenia článku, najmänedbanlivosť odporcu pri overovaní informácií zverejnených v článku s ohľadom na jasné indikátory,
že nejde o pravdivé informácie, intenzitu zásahu - zverejnenie v denníku s celoštátnou publicitou a
tiež na webovej stránke, ako aj následky zásahu - psychický stav navrhovateľov 2/ a 3/, pracovnú

a rodinnú atmosféru vo vzťahu k navrhovateľovi 1/. Navrhovatelia tiež poukázali na ustálenú súdnu
prax v oblasti ochrany osobnosti, pri ktorej opakovane dochádza k priznávaniu náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch bez ohľadu na výšku náhrad priznávaných obetiam trestných činov. K vytýkaným
procesnýmnedostatkomvodvolaníodporcunavrhovateliamalizato,žetietonemalidopadnasprávnosť
rozhodnutia súdu prvého stupňa, odporca v celom súdnom konaní uplatňoval svoje argumenty k

vykonávaným dôkazom (znenie článku, výsluchy účastníkov a svedkov) a už zo samotných vyjadrení
odporcu nie je pochýb, že odporca vedel o obsahu všetkých dôkazov, ktoré súd vo veci priebežne
vykonával. K námietke, že vo veci rozhodla vylúčená sudkyňa navrhovatelia poukázali na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3Cdo/129/2013 ako aj rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS/169/2013. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov navrhli
navrhovatelia potvrdenie napadnutého rozsudku z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Odporca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu navrhovateľov zotrval na odvolacích dôvodoch, tieto bližšie
špecifikoval aj s ohľadom na označenú judikatúru súdov.
Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., keď dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Právnym prostriedkom ochrany základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do dôstojnosti, osobnej cti, či dobrej povesti sú prostriedky všeobecnej a zvláštnej ochrany v
občianskoprávnom konaní vo veciach ochrany osobnosti pred všeobecnými súdmi.
Podľa § 11 O.z. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Výpočet chránených osobnostných práv, uvedený v § 11 O.z. nie je vyčerpávajúci, občiansky zákonník
chráni aj iné zložky a prejavy späté s osobnosťou občana, napr. dôstojnosť a vážnosť občana v
spoločnosti.
Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie občana, ktoré zasahuje
práva chránené ustanoveniami § 11 a nasl. O.z. a bez významu je skutočnosť, či pôvodca zásahu si

bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia alebo či šlo len o nedbalé preberanie poznatkov a ich šírenie.
Neoprávnenýmzásahomvšakmôžebyťajpravdivétvrdenie,dotýkajúcesaintímnejsféryživotaobčana,
rovnako chránenej ust. § 11 O.z. Neoprávneným zásahom je teda konanie, ktoré svojím obsahom,
formou a cieľom sa dotýka práv chránených ust. § 11 a nasl. O.z. a je objektívne spôsobilé tieto chránené
práva narušiť, prípadne ich ohroziť. Môže byť urobené ústne, písomne, alebo inak, pokiaľ z tohto iného

spôsobu je možné vyvodiť jeho zmysel a význam.
Ústne a písomne vykonaný zásah môže spočívať v rozširovaní nepravdivých správ dotýkajúcich sa
osobnosti fyzickej osoby, vo zverejňovaní i pravdivých správ z intímneho a rodinného života proti jej vôli,
ďalej v nepravdivom obvinení z nečestného resp. nemorálneho konania, v kritike presahujúcej obsahom,
formou i cieľom rámec pravdivej a objektívnej kritiky a pod.

Vzhľadom na ciele právnej úpravy ochrany osobnosti, ktorej prvoradou požiadavkou je chrániť osobnosť
fyzickej osoby pred zásahmi, pokiaľ k nim nebol pôvodca oprávnený, nevyžaduje občiansky zákonník
pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti zavinenie. Kto sa zásahu dopustil, nemôže
sa zodpovednosti zbaviť ani dôkazom, že bol v omyle. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti.

Všade tam, kde sa jedná o stret dvoch rovnocenných záujmov, v danom prípade konkrétne práva
na informácie a ich šírenie na strane jednej, a cti, dôstojnosti, dobrého mena, povesti i súkromia
fyzickej osoby na strane druhej, jej potrebné, aby hodnotenie pôsobenia týchto dvoch práv bolo vždy
podľa všetkých okolností jednotlivého prípadu vyvážené, teda aby jedno z nich nebolo neopodstatnene
uprednostnené pred druhým. V týchto kolíznych prípadoch, v ktorých záujem jednotlivej fyzickej osoby

ustupuje inému záujmu, platí, že s ohľadom na možnosť zneužitia tohto iného záujmu, musí vždy byť
zaručená základná ochrana dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby ako základnej hodnoty súkromného
práva a práva vôbec.
Právo verejnosti na informácie je jedným z významných práv v demokratickej spoločnosti, ktoré sa za
určitých okolností môže vzťahovať i na určité aspekty súkromného života verejne činných osôb. Pokiaľ

sa však zverejnené informácie týkajú výlučne podrobností zo súkromného života a ich zverejnenie slúži
výlučne k uspokojeniu zvedavosti určitej časti čitateľov po intímnostiach zo súkromia verejne činnej
osoby, nejde o príspevok v diskusii o otázke všeobecného záujmu. Za týchto okolností je potrebné
slobodu prejavu vykladať zužujúcim spôsobom.Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanie tvrdení je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,

ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o ochranu osobnosti
má navrhovateľ bremeno tvrdenia v tom, že odporca zasiahol do jeho osobnosti a že zásah bol
objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach; pokiaľ sa domáha aj náhrady
nemajetkovej ujmy, musí v rámci svojich tvrdení uviesť, aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia
pre navrhovateľa vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii zásahu. K

úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý
narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Obč. zák. a k takému zisteniu dôjde súd po
posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu. Vyvolanie následkov sa nevyžaduje. Len ak sú tieto
skutočnosti preukázané, môže súd konštatovať, že navrhovateľ uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj
bremeno dôkazu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdené
dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.

Navrhovateľ je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré jeho právo navodzujú a na odporcovi
je, aby tvrdil a preukázal okolnosti, ktoré právo navrhovateľa vylučujú. Pokiaľ teda ide o nároky v
oblasti ochrany osobnosti, povinnosť preukázať existenciu zásahu, teda že k určitému konaniu, ktoré je
zásahom do osobnosti, došlo, zaťažuje v konaní navrhovateľa. Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či zásah
do osobnosti bol oprávnený alebo nie, zaťažuje dôkazné bremeno v tejto časti odporcu.

Navrhovatelia už v návrhu na začatie konania jednoznačne označili a vymedzili nepravdivé tvrdenia v
článku, uviedli, že osoba označená ako otec navrhovateľa 1/ je pre navrhovateľov osobou neznámou. K
fotografii, na ktorej je zobrazený navrhovateľ 1/ je uvedený popis „ I. necháva svojho otca žiť na pokraji
biedy “, na fotografiách je zobrazený úplne neznámy cudzí muž, označený ako I.L. O. starší, kde je
uvedený popis „otec herca ako bezdomovec presedí celý deň na lavičke s lacným pivom v ruke, I.L.

O. starší je odkázaný na pomoc cudzích ľudí“. Navrhovatelia tiež poukázali na to, že z obsahu celého
článku je navrhovateľ 1/ zobrazený ako bezcharakterný a bezcitný človek, ktorému sa neprieči ponechať
svojho otca osudu bezdomovca a alkoholika, ktorý je naviac ťažko chorý, takmer slepý človek, bez
peňazí odkázaný žiť na ulici. Tieto nepravdivé a ohovárajúce informácie sú autormi článku prezentované
verejnosti ako zásadná skutočnosť, ktorých pravdivosť majú potvrdzovať autentické fotografie a osobné

výpovede údajného otca navrhovateľa 1/. V článku sa ďalej uvádza, že pôvodom slovenský herec I. O.
necháva svojho otca živoriť na pokraji biedy, jeho otec na ľavé oko slepý už 9 rokov, priateľka sa na neho
vykašľala, keď vlani prišiel aj o pravé oko, slávny syn však o neho neprejavuje záujem. Navrhovatelia
všetky zverejnené informácie, okrem všeobecne známych údajov, označili za nepravdivé, nezmyselné
a zavádzajúce, ich formulácia je úmyselne vedená k tomu, aby informácie čitateľa v negatívnom zmysle

šokovali a cielene tak trvalo poškodili povesť I. O., jeho otca, ako i celej jeho rodiny. Reakcie na
zverejnený článok boli v Slovenskej republike negatívne, herca odsudzujúce.
Súd prvého stupňa správne uzavrel, že zásah do osobnostných práv navrhovateľa 1/ bol spôsobený
tým, že odporca vykreslil navrhovateľa 1/ ako bezcitného a bezcharakterného človeka, ktorý nemá
záujem o svojho otca, bez toho, aby si overil, že osoba uvedená v článku otcom navrhovateľa 1/ nie

je, a preto neprichádzajú do úvahy úsudky a vyjadrenia odporcu, že sa navrhovateľ 1/ o svojho otca
nestará. Uvedené tvrdenia odporcu zverejnené v článku nemajú základ v objektívnych skutočnostiach,
sú difamujúce, a preto zverejnenie týchto tvrdení predstavuje zásah do osobnostných práv navrhovateľa
1/ a nemôžu požívať právnu ochranu.
Navrhovatelia 2/ a 3/, ktorí sú v dôchodkovom veku, argumentovali, že v súvislosti s oboznámením

sa s predmetným článkom utrpeli ťažký psychický šok a depresie, ktoré sa v dôsledku spätných
väzieb známych, ako i cudzích osôb, prejavili zhoršením ich zdravotného stavu, ponižujúcim obsahom
informácií v článku sa cítili dehonestovaní, prezentovaním skutočnosti, že otec I.S. O. je bezdomovec a
alkoholik, boli poškodení. V dôsledku zhoršenia zdravotného stavu boli obaja nútení vyhľadať lekársku
pomoc a boli v starostlivosti odborného lekára - psychologičky PhDr. I. B. v Kladne.

V súvislosti s námietkou odporcu, že prvostupňový súd neskúmal, či medzi neoprávneným zásahom
a tvrdenou ujmou existuje príčinná súvislosť, keď navrhovateľ 1/ je občanom Českej republiky, do
zverejnenia článku účinkoval na Slovensku iba v malých príležitostných predstaveniach, navrhovateľa
2/ nikto v Slovenskej republike nepozná, ani ho nikto bezdomovcom nenazýval, navrhovateľka 3/
neoprávnený zásah vzhliadala v znížení jej prestíže v Kladne, kde sa denník Nový Čas nepredáva,

odvolací súd poukazuje jednak na obsah výpovede navrhovateľov 2/ a 3/ zo dňa 16.02.2012 ohľadom
rozsahu a reakcie príbuzenstva (i v Slovenskej republike) na publikovaný článok v denníku Nový Čas,
ale i odôvodnenie rozsudku Mestského súdu v Prahe zo dňa 8. novembra 2013 č.k. 37 C/119/2012
- 99 (založeného do spisu v prvostupňovom konaní, kópiu ktorého prevzal i zástupca odporcu - č.l.307 spisu), z ktorého okrem iného vyplýva, že sestra navrhovateľky 3/ predáva tlač v Bratislave,
manžel navrhovateľky (navrhovateľ 2/) pochádza zo Slovenska, takže v podstate reagovala celá rodina
i na Slovensku, pretože sa s článkom zoznámili. Taktiež svedkyňa PhDr. B. uviedla, že navrhovatelia

nerozlišovali medzi ujmou vzniknutou na základe zverejnenia článku v denníku Blesk a v denníku Nový
Čas, keď „pre nich bolo ťažké, že sa nepravdivé informácie rozšírili v oboch miestach, kde rodina žije“.
Ohľadne údajnej dobrej viery odporcu pri zverejnení informácií, poukázali navrhovatelia na všeobecne
známu skutočnosť, že denník Blesk je tzv. bulvárnym denníkom, ktorý bez ďalšieho dokazovania
je možné považovať za nedôveryhodný zdroj. Aj tu odvolací súd poukazuje na odôvodnenie vyššie

označeného rozsudku Mestského súdu v Prahe, z ktorého okrem iného vyplýva, že v priebehu
súdneho konania „nebol nikto schopný ani vysvetliť, kto vlastne dal celý článok dohromady, článok si
objednal niekto z vedenia Blesku, celá záležitosť bola veľmi pochybná, odporca pristupoval absolútne
neprofesionálne k overovaniu informácií“. Odvolací súd rovnako súhlasí s argumentom navrhovateľov,
že odporca bol nedbalý pri overovaní informácií zverejnených v článku s ohľadom na jasné indikátory,
že nejde o pravdivé informácie - totožné priezvisko údajného biologického otca a adoptívneho otca

navrhovateľa 1/. Pre úplnosť považuje za potrebné zopakovať, že bez významu je skutočnosť, či
pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia alebo či šlo len o nedbalé preberanie
poznatkov a ich šírenie.
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 137/2008 spočíva právo na
súkromie v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom

rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. Porušením
práva na ochranu súkromia pritom nie je len neoprávnené získavanie vedomostí a poznatkov o
súkromí fyzickej osoby, ale aj neoprávnené rozširovanie týchto poznatkov a vedomostí. Dôsledkom
neoprávnenéhozásahudoprávanasúkromiemôžebyťzníženiedôstojnostialebovážnostivspoločnosti
v značnej miere, pritom však tento dôsledok nie je jediným právom požadovaným prejavom závažnosti

ujmy spôsobenej fyzickej osobe. Z uvedeného dôvodu ani nevzniká osobe, ktorej bola spôsobená
ujma, procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah mal za následok zníženie jej vážnosti a
dôstojnosti v spoločnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom uznesení tiež prejudikoval, že
dôvody priznania nemajetkovej ujmy uvedené v ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené
len demonštratívne. Jedinou podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je, že

nemateriálne zadosťučinenie sa nezdá postačujúce.
Súd prvého stupňa v danom prípade dostatočne skúmal a vyhodnotil všetky podstatné skutočnosti pre
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď posudzoval okolnosti zverejnenia článku, najmä
nedbanlivosť odporcu pri overovaní informácií zverejnených v článku s ohľadom na jasné indikátory,
že nejde o pravdivé informácie, intenzitu, povahu a spôsob neoprávneného zásahu - zverejnenie v

denníku s celoštátnou publicitou a tiež na webovej stránke, k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty
osobnosti, ako aj následky zásahu - psychický stav navrhovateľov 2/ a 3/, pracovnú a rodinnú atmosféru
vo vzťahu k navrhovateľovi 1/.
Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze zo 6. marca 2012 pod sp. zn. I. ÚS 1586/2009 uviedol:
„Ľudská dôstojnosť predstavuje najvyššiu hodnotu stojacu v základe celého právneho poriadku. Tým

sa ľudská dôstojnosť stáva objektívne ústavnou kategóriou a pôsobí vo vzťahu k ostatným, inak
nehierarchicky usporiadaným základným právam (klasickým a politickým), ako hodnota nadradená. Pod
zorným uhlom vyššie uvedeného je tak akýkoľvek zásah alebo zníženie ľudskej dôstojnosti skutočne
nevyhnutné vnímať ako zásah veľmi závažný, a teda aj ťažko reparovateľný, lebo ľudská dôstojnosť
je hodnotou horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami alebo spoločenskými

normami, je úplne nenahraditeľná iným statkom, tým menej je potom hodnotou kvantifikovateľnou alebo
vyčísliteľnou v peniazoch. Primerané zadosťučinenie je jednou z občianskoprávnych sankcií, ktorá má
odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov od protiprávneho
konania a byť tak nástrojom špeciálnej aj generálnej prevencie, čo vyžaduje, aby išlo o sankciu
patrične dôraznú a dostačujúcu (primeranú) aj z tohto hľadiska. V rozhodnutí súdu musí byť preventívne

optimalizovanémedzisatisfakčnýmasankčnýmpôsobenímprimeranéhozadosťučinenia,medziktorými
existuje vzťah komplementarity (navzájom sa dopĺňajú, posilňujú), ako aj vzťah konkurencie (v tom
smere, že výška náhrady nesmie byť iba exemplárnou civilnou sankciou, t.j. fakticky bezdôvodným
obohatením osoby dotknutej neoprávneným zásahom). Ak by bolo zadosťučinenie zakaždým alebo
prevažne len nízke bez ohľadu na okolnosti, mohlo by to viesť k objektívne žiaducej myšlienke, že sa

zásahy môžu pôvodcovi vyplatiť, najmä ak nimi docielil svoj priamy alebo nepriamy obchodný alebo iný
hospodársky prospech (napr. vyššou predajnosťou nákladu bulvárnej tlače alebo vyššou sledovanosťou
televíznehoprogramu).Náhradanemajetkovejujmyneplníibafunkciusatisfakčnú,pretožeaksahodnotí
pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy aj otázka zavinenia a ak má rozhodnutie súdu čo dovýšky peňažného odškodnenia účinne prispievať k zníženiu, resp. k eliminácii nežiaducej ujmy na
osobnosti fyzických osôb, musí nutne náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch plniť práve aj spomínanú
preventívno - sankčnú funkciu.“

Námietka odporcu ohľadom zmätočnosti napadnutého rozhodnutia, keď súd prvého stupňa
okrem návrhu vyhovujúcich výrokov rozsudok vo zvyšku zamietol, napriek tomu následne priznal
navrhovateľom náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré výroky tak majú byť v priamom rozpore s výrokom
o zamietnutí návrhu vo zvyšku, neobstojí. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ako jeho integrálnej
súčasti je zrejmé, v akej časti bol návrh navrhovateľov súdom zamietnutý (v časti, v ktorej sa

navrhovatelia domáhali odstrániť z internetového portálu F..Q..sk článok pod názvom „Český herec
I. O.E.: Jeho otec je bezdomovec!“ vrátane zrušenia všetkých odkazov na článok v histórii webu
spôsobom, aby k článku neexistoval prístup ani cez internetový vyhľadávač), výrok o zamietnutí návrhu
navrhovateľov sčasti sa teda priznanej náhrady nemajetkovej ujmy netýkal.
Inou vadou konania v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale jej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdom konaní. Iná
vadakonaniajeprávnerelevantná,akmalazanásledokvecnúnesprávnosťrozhodnutia.Natakútovadu
konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v odvolaní namietaná
( ust. § 212 ods. 3 O.s.p.). O takúto inú vadu konania ide aj vtedy ak súd v procese dokazovania
nevykoná dokazovanie v súlade so zákonom a spôsobom upraveným v zákone alebo ak je rozhodnutie

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pre absenciu náležitostí podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p.
Odporca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie oboznámením s obsahom
listín, tieto neprečítal ani neoznámil obsah žiadneho z navrhovaných listinných dôkazov. Tu je potrebné
súhlasiť s názorom navrhovateľov, že odporca sa v celom súdnom konaní podrobne vyjadroval k
vykonávaným dôkazom (znenie článku, výsluchy účastníkov a svedkov) a už zo samotných vyjadrení

odporcu nie je pochýb, že odporca vedel o obsahu všetkých dôkazov, ktoré súd vo veci priebežne
vykonával. Pokiaľ ide o písomné vyjadrenia W. C. a PhDr. I. B., tieto boli v konaní vypočuté rovnako ako
svedkyne. Písomné vyjadrenie C.. E. M. svojím obsahom nepredstavuje taký dôkaz, na ktorý by bolo
potrebné pri rozhodovaní prihliadať.
O námietke zaujatosti vo veci konajúcej sudkyne vznesenej odporcom v priebehu prvostupňového

konania rozhodoval nadriadený Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 16. júla 2012
č.k. 3NcC/36/2012 - 149, vec prejednávajúcu sudkyňu prvostupňového súdu z prejednávania a
rozhodovania veci nevylúčil. Toto uznesenie odporca napadol ústavnou sťažnosťou, súčasne navrhol
prerušenie prvostupňového konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. Súd prvého stupňa uznesením
z 25. septembra 2012 č.k. 12C/117/2011 - 194 návrh odporcu na prerušenie konania zamietol, na

odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave uznesením z 28. decembra 2012 č.k. 5Co/624/2012 - 261
napadnuté uznesenie prvostupňového súdu potvrdil. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal
odporca dovolanie, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. februára
2014 pod sp. zn. 3Cdo/129/2013 odmietnuté. V odôvodnení tohto rozhodnutia sa dovolací súd podrobne
vyjadril k dôvodom, uvádzaným odporcom (totožným ako v neskôr podanom meritórnom odvolaní), z

ktorých tento vyvodzoval existenciu dôvodov vylučujúcich sudkyňu z prejednávania a rozhodovania veci,
so záverom, že neboli zistené také okolnosti, ktoré by svedčili o existencii čo i len sprostredkovaného
vzťahu menovanej sudkyne k prejednávanej veci alebo účastníkom konania, svedčiaceho o nedostatku
nestrannosti alebo jej zaujatosti. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k rovnakému záveru, v plnom
rozsahu sa stotožňuje s uvedenými závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a v konkrétnostiach

na odôvodnenie označeného rozhodnutia poukazuje.
So zreteľom na obsah odvolania odporcu sa odvolací súd zaoberal i posúdením, či súd prvého
stupňa svojim postupom neodňal odporcovi možnosť konať pred súdom, pričom odňatím možnosti
konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne
záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv

účastníka občianskeho súdneho konania. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky do
práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04), neznamená ani právo na to, aby bolo súdom
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnym názorom (I.ÚS 50/04), nepatrí sem ani právo
účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/97), resp.

toho, aby sa súd riadil výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov predkladaných účastníkom
( II.ÚS 3/97). Pokiaľ ide o obsah odôvodnenia súdneho rozhodnutia, súd nemusí v ňom dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie s podstatným významom pre vec, a
stačí, ak dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo dovšetkých podrobností. Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
veci, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý
proces ( IV.ÚS 115/03). V danom prípade súd prvého stupňa primerane uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primerane opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán a výsledky vykonaného
dokazovania. Súd prvého stupňa sa riadne vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami, ktoré
mali podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci.
Podľa odporcu súd prvého stupňa tiež nesprávne priznal náhradu trov právneho zastúpenia právnemu
zástupcovi navrhovateľov, ktorý nebol účastníkom konania. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého

stupňa správne vo výroku o náhrade trov konania vyjadril osobitne trovy právneho zastúpenia a iné trovy
konania, ktorých náhradu účastníkom priznal (§ 151 ods. 8 O.s.p.) s tým, že v zmysle ust. § 149 ods. 1
O.s.p. ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému
bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi. Súd prvého stupňa teda nepriznal
náhradu trov právneho zastúpenia advokátovi, ale rozhodol o povinnosti odporcu zaplatiť náhradu
trov konania právnemu zástupcovi navrhovateľov, správne v zmysle vyššie citovaného ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku.
Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý po
dokazovaní vykonanom v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci dospel k správnym skutkovým a
právnym záverom, ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, stotožniac sa i s odôvodnením
napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení
s § 151 ods. 1 O.s.p., v odvolacom konaní úspešným navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnili.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.