Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. apríl 2016

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 17C/269/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112224792
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Patrícia Miskolczyová

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2016:7112224792.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I samosudkyňou JUDr. Patríciou Miskolczyovou v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o.,
Grosslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 27.9.2012 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobcovi titulom majetkovej škody sumu 4.554,67 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 910,93 eur.
Taktiež žiadal priznať náhradu trov konania.

Žalobu odôvodnil tým, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V súlade
s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt navrhol písomným podaním spísaným

procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a nasl. zákona č.233/1995 Z.z. (ďalej len "Exekučný
poriadok") súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní
a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre svoju pohľadávku,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXXX V.: P. A., G..
XX.X.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej
veci číslo EX5382/2011. Exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku, pod ktorou došlo k
registrácii exekučného konania na všeobecnom súde. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom

vymáhaní pohľadávky žalobcu efektívne a účinne, predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu
s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému Okresnému súdu Košice I (ďalej len "Exekučný
súd") a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo
k zákonnému založeniu jeho povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci
priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
platného od 1.6.2011: Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na

vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,
exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní oddoručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti

tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. b) Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného
od 1.6.2010 do 31.5.2011: Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do
15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí,

ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto
procesných pravidiel sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia
takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam

rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Sťažovateľ disponuje exekučnými titulmi, ktorými
sú rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov. Nejde tu teda o rozhodnutie rozhodcovskej komisie, ale o rozsudok
rozhodcovského súdu. Zákon o rozhodcovskom konaní neobsahuje slovné spojenie rozhodcovská
komisia, a naopak používa slovné spojenie rozhodcovský súd. Platí interpretačné pravidlo predpoklad

racionálneho zákonodarcu, ktorý ak použil dva odlišné pojmy, myslel tým aj dve odlišné veci. Podľa
odbornej literatúry vykonateľným rozhodnutím rozhodcovskej komisie resp. zmierom ňou schváleným
(uvedený inštitút bol pôvodne exekučným titulom podľa Občianskeho súdneho poriadku a neskôr
bol prenesený do Exekučného poriadku) sa rozumeli rozhodnutia v pracovných sporoch vydané
rozhodcovskýmikomisiamivrozhodcovskomkonanípodľa§207Zákonníkapráceavyhláškyč.42/1975

Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov rozhodcovskými komisiami (Handl, J. - Rubeš,
V. akol.: Občanský soudní řád. Komentář. II. díl. Praha, Panorama 1985, s. 298). Prejednávame a
rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 01.02.1991 zrušené? rozhodnutia rozhodcovských komisií
a nimi schválené zmiery ostali však i naďalej vykonateľné (Bureš, J. Drápal, L. Mazanec, M.: Občanský
soudní řád. Komentář. 4. vydání. Praha, C. H. Beck 2000, s. 1010? Tripes, A.: Exekuce v soudní

praxi. 1. vydání. Praha, C. H. Beck 1997, s. 16). Rozhodnutie rozhodcovskej komisie je teda úplne
iný právny inštitút ako rozsudok rozhodcovského súdu. Rozsudok rozhodcovského súdu je exekučným
titulom podľa iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a neskôr Exekučného poriadku § 274
písm. h) Občianskeho súdneho poriadku a § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku ako iné (ako v
zákone výslovne uvedené) vykonateľné rozhodnutia a schválené zmiery, ktorých súdny výkon pripúšťa

zákon. Tento záver je v odbornej literatúre prezentovaný absolútne jednotne (Handl, J. Rubeš, V. akol.:
Občanský soudní řád. Komentář. II. díl. Praha, Panorama 1985, s. 298; Bajcura, A. akol.: Občianske
procesnéprávo.Bratislava,VOPFUK1995,s.216;Krajčo,J.:Exekučnýporiadok.Komentár.Bratislava,
Eurounion 2009, s. 150). V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená
povinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie

exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.2.2002 do 31.5.2010:
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných
pravidiel sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť
rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od

doručenia takejto žiadosti a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom pre ktorý sa exekúcia navrhovala
vykonať bolo rozhodnutie všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu,
alebo exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním
prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti ani si nevyžadovala takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný

k posúdeniu a rozhodnutiu (návrh na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti predpokladané zákonom); rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 21.6.2011 (konanie pritom začalo dňa
6.4.2011) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o poverenítak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 76 dní). Žalobca nedisponuje
rovnopisom príslušného exekučného titulu. Žalobca nedisponuje ani rovnopisom príslušného návrhu
na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu. Žalobca použil rovnopis

exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu
exekútorovi. Podľa ust. § 39 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok") k návrhu na
vykonanie exekúcie oprávnený pripojí rovnopis rozhodnutia opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti
(exekučný titul). Generálne žalobca inicioval exekučné konanie formou zápisnice spísanej u zvoleného

súdneho exekútora. Návrh na vykonanie exekúcie zachytený v obsahu zápisnice sa nenachádza v
dispozícii žalobcu, ale bol postupom podľa ust. § 44 ods. 1 Exekučného poriadku predložený súdnym
exekútorom exekučnému súdu a to so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Žalobca
objektívne nemôže predložiť rovnopis príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval
vyznačený dátum doručenia súdu aj preto, že návrh na vykonanie exekúcie (tam kde nedošlo k spísaniu
zápisnice), doručoval zvolenému súdnemu exekútorovi a nie súdu. Podľa ust. § 36 ods. 2 veta prvá

Exekučného poriadku exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na
vykonanie exekúcie. Žalobca sa snaží vyriešiť prekážky vyplývajúce z vyššie uvedených skutočností
práve tým, že ako dôkaz označuje príslušný spis exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné
listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti. Žalobca používa na označenie exekučnej veci všetky
informácie, ktoré má k dispozícii a ktoré pozná. Exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku, pod

ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde.
Nesprávny úradný postup charakterizovaný: a) nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote,
resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov; b) vykonaním úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok; bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavili vznikom materiálnej škody
a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Exekučný súd vykonaním postupu podľa ust. § 44 ods. 2

Exekučného poriadku (preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu
na vykonanie exekúcie a exekučného titulu - rozsudok rozhodcovského súdu sp.zn.: SR 19346/09,
vykonateľný: 7.1.2010) spôsobom odporujúcim zákonu, t.j. vykonaním procedúry preskúmania bez
splnenia zákonných podmienok, keď súd bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc,
dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu

právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne
rozhodnutie vo veci (úhrada pohľadávky veriteľa na základe uzatvorenej Zmluvy o úvere) na ust. § 44
ods. 2 zákona č. Exekučného poriadku, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučné titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému
súdu neprináleží a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu

spoločenským vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne
schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že
výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie
veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu

koná tak, že sám rozhoduje vo veci samej (len v závere konania z dôvodu absolútnej nemožnosti vydať
zamietavé meritórne rozhodnutie sa obmedzí na využitie iného druhu rozhodnutia - uznesenia, ktorým
odmietne vydať poverenie na vykonanie exekúcii - avšak s rovnakými účinkami pre veriteľa a dlžníka
spočívajúcimi v zániku vykonania práva), uskutočňuje činnosť, ktorá by mu náležala len vtedy, ak by
konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju právomoc od ust. § 40 a nasl. zákona č.244/2002

Z.z. (ďalej len "ZoRK"). Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení
tuzemskéhorozhodcovskéhorozsudkuaaninepokračujevkonanívovecivrozsahuuvedenomvžalobe
alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca kreáciou ust. § 40 a § 43 ZoRK prejavil
vôľu poveriť všeobecný súd meritórnym rozhodovaní o veci na ktorú by bol inak príslušný rozhodcovský
súd len vtedy, ak dôjde k splneniu formálny a materiálnych podmienok definovaných v ust. § 40 ZoRK

a ak takéto splnenie podmienok nastane včas, tj. v lehote upravenej v ust. § 41 ZoRK. Inými slovami,
ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v ust. § 40 ZoRK
zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho
procesuzahŕňajúcehozistenieskutkovéhostavuveci,výberuprávnychnoriemaaplikácieainterpretácie
zvolených právnych noriem na skutkový stav. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu

upravenej v ust. § 40 ZoRK je inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku. K zrušeniu dochádza s
cieľom autoritatívne zamedziť účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného
(dlžníka). Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte,
nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce kzamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde
neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich
platné právo zaraďuje. Ak v zákone existuje obmedzenie právomoci všeobecného súdu v rámci konania

o opravnom prostriedku, je potrebné pripomenúť, že tieto obmedzenia sú zákonodarcom nastavené
proporcionálne k ochrane základného práva žalobcu, a to nielen v rovine normatívnej, ale tiež pri
posudzovaní konkrétneho prípadu v rovine výkladu a aplikácie takýchto obmedzení. Základné práva
totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie.
Všeobecný súd si preto musí byť pri výklade a aplikácii podmienok pripustenia revízie rozhodnutia

vedomý toho, že zasahuje do právneho postavenia účastníkov konania, čím degraduje ochranu ich
subjektívnych práv a to bez ohľadu na to, aký iný účel revízneho konania sleduje štát (napr. posilňovanie
pozície spotrebiteľa a pod.) Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka
konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Ochranu
práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu
cesta aplikácie ust. § 40 a nasl. ZoRK), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou

zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok
už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom ktorej účel je
odlišný. Exekučný súd tým, že svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu
na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne
vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným

a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej, vyššie označenej, zmluvy o úver.
Na jednej strane totižto exituje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu ktorý
nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty ust. § 41 ZoRK a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá
právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane, nie
je možné zo strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na

zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená
prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú
vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Podľa platnej právnej úpravy je rozsudok
rozhodcovského súdu rovnocenným exekučným titulom s rozsudok vydaným všeobecným súdom v
občianskomsúdnomkonaní.Opísanýpostupexekučnéhosúduhodnotímeakonesprávnyavrozporeso

zákonom, konkrétne ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť,
ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že
k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi
dlhej dobe a rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu
nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Nečinnosť okresného

súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také
úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas
súdneho konania nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy
Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02, I. ÚS
13/05).

Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej
škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčísľuje nasledovne. Žalobcovi vznikla majetková
škoda predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového
zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Nemôže preto nastať akceptácia návrhu na nútené

vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu.
Zároveň si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa nášho názoru dôsledkom jeho
nesústrednejčinnostitakejintenzity,ktorámázanásledokzmarenienútenejvymožiteľnostimajetkového
práva žalobcu.
Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania žalobcu, že správnym
postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu

exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich
k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva,
pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného súdu zamedzil
žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Akokoľvek, náhradu nemajetkovej ujmyžalobcavnímaakospravodlivúsatisfakciuzakonkrétneporušeniejehozákonnýchnárokovazákladných
práv. Žalobca uvádza aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy:
a) Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať

vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení
s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, vyvolala u žalobcu,
resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti; b) Vytvorenie absolútnej
nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s vymáhanou

pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj
zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila
hospodárskustratunastranežalobcu,aleajnastranejehomajiteľov;c)Nezákonnýmzásahomvyvolaná
situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších
rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na
to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k
reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná, platná a účinná právna úprava (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV.

ÚS 77/02). Všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej
republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú
požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy
(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 120/2010 z 12. mája 2010). Reálne
uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna

ochranaposkytnevzákonompredpokladanejkvalite,pričomvýkladapoužívaniepríslušnýchzákonných
ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl.
46 ods. 1 ústavy. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto
v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov

konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore
s jeho podstatou a zmyslom (napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 271/05).
Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov
a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov
právneho štátu.

Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej
príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 573,19 eur, t.j. 20% z

uplatnenej istiny s prísl. (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou).
V danom prípade sa žalobca domáha podanou žalobu náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Košice I. Žalobca postupoval podľa
ust. § 15 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné
prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný však do podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne

nereagoval. S poukazom na vyššie uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu žalobca tvrdí, že je nutné:
a) deklarovať porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, pretože súdna ochrana nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite;
b) deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu

(Okresný súd Košice I.), konkrétne princípu legality, princípu ochrany legitímnych očakávaní, princípu
ochrany dôvery v právo, princípu právnej istoty; c) nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu a majetkovú
škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s porušením práv označených pod písm.
a) a b) a princípov právneho štátu označených pod písm. b) a preto žiada, aby súd a) medzitýmnym
rozsudkom v zmysle ust. § 152 ods. 2 veta druhá in fine OSP rozhodol o základe veci tak, že žalovaná

je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Košice I, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom
konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXXX proti povinnému: P. A.,G.. XX.X.XXXX (EX11729/2011) postupom, v ktorom by správne interpretoval a aplikoval ust. § 44 ods.
2 zákona č. 233/1995 Z.z. b) rozsudkom rozhodol tak, že žalobe vyhovie.

Žalovaná k žalobe uviedla, že v žalobnom návrhu sa v tomto prípade vyskytujú viaceré nedostatky,
napr. že žalobca nedokázal uviesť ani len spisovú značku príslušného exekučného konania, pod
ktorou je vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú
význam pre posúdenie celej veci a dátum, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Vo všeobecnosti
žalovaná musí namietať, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec

existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď... Žalobca
síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú
povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Žalovaná zdôrazňuje,
že tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisovej značke ním namietaného exekučného konania,
sa nezakladá na pravde, má charakter zavádzajúceho tvrdenia minimálne pre to, že kto iný ako
oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má

mať možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu
mala byť spôsobená škoda. Neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k
nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí), bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie
jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.

zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp. zn. IV. ÚS 374/2012). V tejto súvislosti si žalovaná
dovoľuje konajúcemu súdu navrhnúť aplikáciu ustanovenia § 43 ods. 1 O.s.p. Nie je jasný ani titul
nároku na náhradu škody. Žalobca uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia, ale zároveň
namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je jednoznačne

jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú a
žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie je zrejmé, či si žalobca
uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.
Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní v prvom rade je potrebné poznamenať, že žalobca neuvádza

kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Žalobca neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti
v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné
prieťahy v príslušnom konaní predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti (t.
z. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania). Judikatúra Ústavného súdu SR,
konkrétne v náleze z 03.05.2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ

má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To,
že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom rade, žalovaná má za to, že všeobecný
súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má
iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR (bližšie v časti o Existencii prieťahov v konaní).
Žalovaná poukazuje na to, že dňa 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 bola
okresnému súdu doručená predmetná žaloba vo veci, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-
mesačnej lehoty, ale skôr. S ust. § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z."). vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody

spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo
dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku
mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76,
uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978). Preto má žalovaná za to, že ide o predčasne uplatnený

nárok na súde. Zároveň žalovaná informuje súd, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí,
ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená všeobecná
odpoveď,kdežalobcanepreukázalpožadovanéskutočnosti,nedoplnilžiadanéinformácie,dátumy,kedy
sa žalobca dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, uviesť skutočnosť,

či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce
"ohrozenie" práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými
odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné
prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok nanáhraduškody,oktoréhoprerokovaniesámpožiadal.MinisterstvospravodlivostiSRakoorgánpríslušný
podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne
prerokovaný.

Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:
1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/vznik škody, 3/príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.
Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. Pri posudzovaní otázky

nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote žalovaná odkazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom žalobca doposiaľ dôkazy potrebné
pre posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil. Ďalej je potrebné uviesť,

že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby
mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo
rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a
zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ

(Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené
konanie zo strany súdov, by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým
aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. V tomto kontexte je však potrebné
poukázať aj na ustanovenia Exekučného poriadku. Samotný žalobca uvádza znenie ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Z

týchto ustanovení jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí
pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Toto znenie je účinné od 1.6.2011, kedy
bol Exekučný poriadok novelizovaný zákonom č. 102/2011 Z.z., čo znamená, že akýkoľvek nárok
žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote
v namietaných exekučných konaniach začatých po 1.6.2011 nemá žiadnu oporu v zákone. Pred

1.6.2011 § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znel "vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených". V samotnej dôvodovej správe, je k novelizovanému ustanoveniu
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia
na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná
rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová

"rozhodnutí rozhodcovských súdov", predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa
predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo
zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa
správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 1.6.2011. Vo všeobecnosti je taktiež potrebné
poukázať na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 ktorá konštatuje, že "Pri posúdení, či došlo

alebonedošlokporušeniuprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovzaručenéhovčl.48ods.
2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr.
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale
ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48

ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené
v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00)." Z uvedeného vyplýva, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových

okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé,
že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s
ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.
Žalobca si v súvislosti so zamietnutím návrhu na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok titulom
nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej aplikácii právnych predpisov.

Napriek absencii legálnej definície pojmu nesprávny úradný postup v samotnom zákone je v súlade
so závermi rozhodovacej praxe v tejto oblasti nutné dospieť k záveru, že ide o tie prípady vzniku
škôd, ktoré sú vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci než rozhodovacou. Nesprávnym úradným
postupom je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátnych orgánov pri ichčinnosti a to najmä takej, ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia. Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za
ktorú štát zodpovedá bola spôsobená aj nesprávny úradným postupom realizovaným v rámci činnosti
rozhodovacej, avšak pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy

o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak by aj bolo rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho
obsahu neprejavia. Žalovaná odkazuje v tejto súvislosti na nasledovné judikáty: rozsudok NSČR zo
dňa 29.06.1999 sp. zn. 2Cdon 129/97 (Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu
orgánu štátu nezakladajú vady konania (napr. zhromažďovanie podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie
zistených skutočností a právne posúdenie), ak mali za následok nesprávne rozhodnutie), rozsudok

NSSR sp. zn. 4Cdo/24/04 (Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný
postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho
orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou
štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí),
uznesenie NSČR zo dňa 25.08.2009, sp. zn. 25Cdo 1018/2007 (Rozhodovací činnost, jež je podstatou
soudnictví, totiž nelze hodnotit jako nesprávný úřední postup ve smyslu § 13 odst. 1 zákona č. 82/1998

Sb.). Je nepochybné, že posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o
vydanie poverenia, ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať
za nesprávny úradný postup ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru
o existencii nezákonného rozhodnutia. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak
tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno

uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo
zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný
rozhodnutím tohto orgánu. Z ust, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 "Súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie je zrejmé, že pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je o. i. nevyhnutné, aby

nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie
z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom
proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie namietaných žalobcom splnená. Predmetné rozhodnutie okresného
súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/nezákonnosť nie je možné

posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na vydanie
poverenia taktiež nie je na mieste posudzovať. Ide o namietanie samotného rozhodnutia, a preto
nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti
o vydanie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie

na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného
poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by
to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Žalobca ďalej uvádza,
že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal "opätovné posúdenie práva žalobcu na

zaplatenie dlhu". V tejto veci, je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 3.
marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo
146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010 a uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5 Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex
offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky

rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa

názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v
právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva
prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci
rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom
konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského

právneho poriadku, je legitímny. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca na niektorých miestach vo svojom
žalobnom návrhu namieta prieťahy v konaní, žalovaná aj vo vzťahu k otázke existencie zbytočných
prieťahov v konaní odkazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona
č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovanínesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. V zmysle
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by

tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca si vo vzťahu k predpokladom
posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich
preukázania a teda žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní
za preukázanú.
Žalobkyňa tiež vzniesla námietku premlčania všetkých nárokov, ktorým premlčacia doba uplynula

pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri roky pred doručením prvých žiadostí o predbežné prerokovanie nároku)
vzhľadom na moment vedomosti žalobcu o tvrdených prieťahoch resp. od momentu právoplatnosti
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.
Žalobca sa vo svojej žalobe domáha náhrady materiálnej škody vo výške istiny s príslušenstvom
vymáhanej od povinného. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa

skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku
na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody.
Podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je
možné považovať za hypotetické. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu
neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana

osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca
exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Čo sa týka prípadov uplatnenia majetkovej
škody vo výške istiny s príslušenstvom je potrebné poukázať na nasledovné. Žalobca v prvom rade
nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha. V druhom
rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že nie je možné
vymôcť pohľadávku od dlžníka žalobcu a tvrdeniu, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o
udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky, poukazuje žalovaná na to, že rozhodnutie
o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným
titulom. Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku

žalobcu na súde, v tejto súvislosti žalovaná poukazuje na judikatúru zaoberajúcu sa touto otázkou napr.
uznesenie KS v Trnave zo dňa 31.5.2012 sp. zn. 10CoE 308/2011 (V závere odvolací súd odmietol
i ďalšiu námietku oprávneného, týkajúcu sa existencie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia
a založenia ním údajnej prekážky právoplatne rozsúdenej veci; keďže nulitný (z pohľadu práva
neúčinný) rozhodcovský rozsudok žiadnu prekážku následného prejednania a tiež rozhodnutia veci

všeobecným súdom nepredstavuje.) či uznesenie KS v Žiline zo dňa 11.07.2012 sp. zn. 20CoE 94/2012
("uznesenie exekučného súdu o zamietnutí poverenia oprávneným zvoleného súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie obdobne ako uznesenie okresného súdu o zastavení
exekučného konania prelamuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zaniká
prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného

odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie jeho práva na súde."). Žalobca mal možnosť získať
iný exekučný titul, a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, resp. platobným rozkazom, čo
nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobách namieta, Rovnako upozorňuje
žalovaná na to, že ak by aj nastala situácia, že si toto právo žalobca uplatnil novým návrhom, musel
by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadovaný nárok od

dlžníka v sume, v ktorej ho požaduje od žalovanej (čo však nepreukázal a ani preukázať nemôže) a v
druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu; to znamená,
že nebyť nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému
vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť však žalobca nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä
(ale nielen) s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí dlžníci by boli po

smrti, atď... Na základe všetkých uvedených skutočností je žalovaná toho názoru, že nemôže niesť
zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože
žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody.Žalobca sa vo svojej žalobe domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške
660 eur alebo 663,88 eur (čiastka, v ktorú v niektorých nálezoch Ústavný súd priznal za prieťahy za
rok) podľa toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie alternatívne 20% z istiny a príslušenstva, ktorá

má byť spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah do základných práv a má kompenzovať každé
porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré žalobca uplatňoval jednotlivo podaním všeobecných návrhov
na začatie občianskeho súdneho konania. Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa

aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ustanovenia § 17 ods.
3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a
pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v spoločenskom uplatnení. V prvom rade, je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u

právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe
"frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody
a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento
aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie
právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné

vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú,
lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj "zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských
plánov", ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež žalobca nespresnil, v čom a ako situácia
"ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu." V druhom rade požadovaná náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či

rozumnou úvahou. Žalovaná považuje za krajne nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy
percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody. Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie
je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu žalovaná
nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v

peniazoch.
Podľa žalovanej nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. V
tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí,

ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch
všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je
všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu
spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je
predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému

postupu. Žalovaná v tejto súvislosti upozorňuje a dokladá list Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi
Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti
s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť
od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách

dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ
podal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10). Žalovaná dáva do pozornosti celý text priloženého
listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky: "Problémy v spojitosti s týmito praktikami
sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred
formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi

tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na
ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových
inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa
javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa." "Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom

Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na
ochranu spotrebiteľa, a/alebo pomerne flagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitých
aspektoch, z ktorých niektoré uvádzame ďalej." "Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou
POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa,že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od
spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie
zmluvy o úvere, ktoré sa javia mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky." "Podľa

bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške 0,25
% denne, čiže 91,25 % ročne." "Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred
termínom splatnosti, to ho však nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej výške."
"Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa..." Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj

špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr.
článok v denníku SME zo dňa 16.7.2012, z ktorého napr. vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať
pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej
veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa
jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v
Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a

úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového
predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním žalobcu, vylúčila žalobcu zo svojich radov. Z popísaného je
zrejmé,žežalobcaajehopraktikysúvnímanéverejnosťounegatívne,bolipredmetomzáujmuEurópskej
komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská
činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej

moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé
finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade
aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu
na vykonanie exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo
porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku

samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu
žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú
a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím
na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s
dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda

malažalobcovivzniknúťpráveprispornejanegatívnevnímanejpodnikateľskejaktivitežalobcu.Súčasne
v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia
práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná zastáva
názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu

sdobrýmimravmi,akoajnedostatočnosťkonštatovaniaporušeniapráva.Zároveňaplikujúcustanovenie
§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho
pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky),
minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný
postup spôsobiť, nemôže byť podľa žalovanej žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v

peniazoch. Z ust. § 5 ods. 1 a § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie
práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho
úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú
súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad
vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden

jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná
(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;

nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako
priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda
postupom okresného súdu. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je žalovaná toho názoru,
že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom

neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že
rozhodol o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalovaná má skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol,
si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv,a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané
čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia
základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona

č. 514/2003 Z.z., považuje žalovaná žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v celom
rozsahu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Žalovaná si uplatňuje nárok na náhradu
trov konania.

Uznesením zo dňa 2.2.2016 sp.zn. 17C/269/2012-159 súd návrh žalobcu na prerušenie konania

do právoplatného skončenia konania vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na
nestranný súd (v konaní vedenom pred Krajským súdom v Košiciach sp.zn. 2NcC/90/2012 a Okresným
súdom Košice I sp.zn. 17C/269/2012), zamietol. Taktiež zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania
do právoplatného skončenia konania vedeného na Súdnom dvore Európskej únie o prejudiciálnych
otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná v 1. rade Slovenská republika zastúpená Ministerstvom

spravodlivosti SR v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010. Zároveň veci
vedené na Okresnom súde Košice I pôvodne pod sp.zn. 17C/270/2012, 17C/271/2012, 17C/273/2012,
17C/274/2012, 17C/276/2012, 17C/277/2012, 17C/280/2012 a 17C/281/2012, ktoré boli spojené s
vecou vedenou na Okresnom súde Košice I pod sp.zn.17C/269/2012 uznesením Okresného súdu
Košice I zo dňa 8.10.2012 sp.zn. 17C/269/2012-8, vylúčil na samostatné konanie.

Účastníci konania sa na pojednávanie vo veci vytýčené na 14.4.2016 nedostavili. U oboch mal súd
doručenie predvolania riadne preukázané, lehota na prípravu na pojednávanie bola u účastníkov
zachovaná. Žalovaná svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnila, nežiadala o odročenie termínu
pojednávania. Žalobca ani jeho právny zástupca svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnili ani

nežiadali o odročenie termínu pojednávania.

Súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. rozhodol, že vec prejedná v neprítomnosti účastníkov konania.
Vo veci vykonal dokazovanie oboznámením obsahu listinných dôkazov a zistil nasledovný skutkový stav

veci:

Žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého sp.zn. súde sp.zn. EX11729/11 vo veci oprávneného
Pohotovosť s. r. o. proti povinnému A. P.Í., A. XX, C., IČO:4444159 pre vymoženie 1.513,91 eur a
to na základe exekučného tiitulu - rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská, a. s. zo dňa 30.5.2011 sp.zn. SR03172/11, ktorá bola doručená Okresnému
súdu Košice I dňa 19.8.2011.

Následne bola vec postúpená Okresnému súdu Košice II dňa 12.9.2011, postúpenie bolo doručené
Okresnému súdu Košice II dňa 27.10.2011, ktorý predložil veci na rozhodnutie o miestnej príslušnosti

Krajskému súdu v Košiciach a na základe uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22.11.2011
bola vec postúpená z Okresného súdu Košice II Okresnému súdu Košice I. na tunajší súd sa teda vrátila
dňa 27.12.2011.

Uznesením tunajšieho súdu sp.zn. 16Er/6519/2011-18 zo dňa 26.3.2012 bola žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. V odôvodnení súd uviedol, že
súd aj v rámci exekučného konania je oprávnený skúmať rozhodnutie označené ako exekučný titul z
hľadiska, či nejde o ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne účinky. Pri posudzovaní súladu žiadosti o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom mal
exekučný súd pochybnosť, či orgán, ktorý vydal exekučný titul, mal na jeho vydanie právomoc. Nakoľko

súdu nebola predložená rozhodcovská zmluva zakladajúca právomoc Stáleho rozhodcovského súdu pri
Slovenská rozhodcovská, a. s., vydať exekučný titul, súd zistil rozpor exekučného titulu so zákonom -
exekučný titul vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc a preto v súlade s ust. § 44 ods. 2 EP žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Voči uvedenému uzneseniu podal oprávnený
odvolanie, o ktorom doposiaľ nebolo rozhodnuté krajským súdom.

Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej mocia) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému

vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody,

je viazaný rozhodnutím tohto orgánu Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa§9ods.1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci,

štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb;
za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej

republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo
výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré

má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V

prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak
je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo
zrušené právoplatné rozhodnutie.Podľa § 44 ods. 1 až 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, v znení
platnom v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekútor, ktorému bol doručený návrh

oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15
dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od

doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné,
súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti,
podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 45 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení platnom v čase rozhodovania

o predmetnej žiadosti na vydanie poverenia pre súdneho exekútora, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov (§ 45 EP) na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, (§ 57 EP), b) ak rozhodcovský rozsudok má
nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 1 cit. zák. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní

nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 45 ods. 3 cit. zák. proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Predmetom tohto konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobca domáha poukazujúc

na nesprávny úradný postup súdu vo vyššie uvedenom exekučnom konaní. V zmysle § 15 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z. predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom je predbežne prerokovanie tohto nároku na základe písomnej žiadosti poškodeného
príslušným orgánom. Žalovaná v písomnom vyjadrení potvrdila, že zo strany žalobcu jej boli doručené
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a to dňa 23.4.2012. V čase rozhodovania

súdu teda už uplynula 6 mesačná lehota od prijatia týchto žiadosti. Vzhľadom k tomu má súd za to, že
žalobca si splnil svoju povinnosť, keďže podal žalovanej pred podaním návrhu žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom súd nemal preukázané, aby nárok žalobcu na náhradu
škody alebo jeho časť bol do rozhodnutia súdu uspokojený.

Žalovaná v písomnom vyjadrení poukázala na nedostatky žalobného návrhu a navrhla aplikáciu
ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru súdu žalobný návrh podaný
žalobcom má všetky náležitosti návrhu na začatie konania v zmysle ustanovení § 42 ods. 3 O.s.p. a §
79 ods. 1 O.s.p., žalobca správne označil účastníkov konania, opísal skutočnosti, na základe ktorých
uplatnil svoj nárok, označil dôkazy a uviedol čoho sa domáha. preto postup v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p.

súd považoval za nedôvodný.

Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení tiež uplatnila námietku premlčania nároku žalobcu na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy. Súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že k premlčaniu žalobcom
uplatneného nároku nedošlo a teda žalobný návrh bol podaný v rámci plynutia 3-ročnej premlčacej

doby. V danej veci 3-ročná premlčacia doba mohla začať plynúť až momentom doručenia rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie žalobcovi resp. jeho právnemu
zástupcovi v exekučných konaniach, keďže až vtedy sa žalobca mohol dozvedieť o škode, ku ktorej
malo dôjsť práve rozhodnutiami o zamietnutí žiadostí súdneho exekútora. Z predmetného exekučnéhospisu bolo zistené, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté Okresným
súdom Košice I ako súdom exekučným uznesením zo dňa 26.3.2012, ktoré doposiaľ nenadobudlo
právoplatnosť. Žaloba bola podaná dňa 27.9.2012 t.j. v rámci plynutia 3-ročnej premlčacej doby.

K samotnému nároku žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy súd uvádza, že
predpokladomzodpovednostištátuzaškoduvzmyslezákonač.514/2003Z.z.jesúčasnésplnenietroch
podmienokatopreukázanieexistencienezákonnéhorozhodnutiaresp.nesprávnehoúradnéhopostupu,
existencia škody t.j. majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch resp. nemajetkovej ujmy a preukázanie

príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a škodou.
Nesprávny úradný postup spočíva v akejkoľvek činnosti určitého štátneho orgánu spojenej s výkonom
jeho právomoci, ak v súvislosti s ňou dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi.
Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie resp. oneskorené vydanie rozhodnutia
dôsledkom porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, teda nečinnosť štátneho
orgánu. Ide o úkony úradného postupu, ktoré samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak

by aj bolo rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia. Škodou je majetková
ujma predstavujúca zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou
a ktorá predstavuje hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu. O
príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a škodou
ide vtedy, ak medzi nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím a škodou je

vzťah príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený. Zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle § 3 zákona č. 514/2003 Z.z. je objektívnou
zodpovednosťou, ktorej sa štát nemôže zbaviť a za splnenia vyššie uvedených podmienok za túto škodu
zodpovedá. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť pritom splnené všetky zákonom požadované
podmienky súčasne. Podľa žalobcu k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci malo dôjsť

tým, že súd v exekučnom konaní, v ktorom žalobca mal procesné postavenie oprávneného zamietol
žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a to po zákonnej 15-dňovej
lehote určenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preskúmaval exekučný titul nad rámec
právomoci zverenej exekučnému súdu tým, že preskúmaval skutkový stav veci a konal tak, akoby sám

rozhodoval vo veci samej, čím vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok.

Z predmetného exekučného spisu súd zistil, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo
zamietnuté, exekučným titulom mal byť rozsudok rozhodcovského súdu. Je nepochybné, že posúdenie
veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa naplno

odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup,
ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o existencii nezákonného
rozhodnutia. Právny vzťah medzi oprávneným a povinným bol hodnotený exekučným súdom ako
spotrebiteľský právny vzťah a to, či už na základe predloženej úverovej zmluvy resp. aj na základe
skutočností uvedených v odôvodneniach exekučného titulu. Poukazujúc na ustanovenie § 44 ods. 2

zákona č. 244/2002 Z.z., v danom prípade exekučný súd je nie len oprávnený, ale aj povinný a to
v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania t.j. aj pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, skúmať zákonnosť exekučného titulu t.j. rozhodcovského rozsudku a právomoc
orgánu, ktorý exekučný titul vydal. V tejto súvislosti súd poukazuje napr. na rozhodnutia NS SR sp.
zn. 5Cdo 439/2012, sp. zn. 6Cdo 290/2012, či Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 278/2013, sp. zn. IV.

ÚS 55/2011. Posudzovanie zákonnosti rozhodcovských rozsudkov v rámci exekučného konania tak
nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup.

Súd podotýka, že rozhodnutím exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nedošlo k reálnej nevymožiteľnosti istiny a jej príslušenstva,

o ktorých už rozhodoval rozhodcovský súd. Pokiaľ aj nedošlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku,
ktorý bol v predmetnom exekučnom konaní exekučným titulom a na základe ktorého nedošlo k vydaniu
poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, žalobca má právo iniciovať konanie pred všeobecným súdom, ktorý v občianskom súdnom
konaní posúdi dôvod, pre ktorý rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom. Napr. v prípade,

že rozhodcovský súd rozhodoval na základe neplatnej rozhodcovskej doložky nemôže založiť prekážku
res iudicata a to z dôvodu, že rozhodcovský súd nemal právomoc na rozhodovanie o uplatnenom
nároku a teda o takomto nároku môže byť znova rozhodnuté všeobecným súdom. Rozhodnutie o
zamietnutíibapreukázalonespôsobilosťkonkrétnehorozhodcovskéhorozsudkubyťexekučnýmtitulom.Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku žalobcu
na súde. Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného odpadá prekážka res
iudicata na uplatnenie jeho práva na súde. Žalobca mal možnosť získať iný exekučný titul podaním

návrhu na začatie súdneho konania. Ak by tak aj bol konal, musel by preukázať, že by mu súd
priznal požadovaný nárok od dlžníka v sume, v ktorej ho požaduje od žalovaného a taktiež, že nebyť
nesprávneho úradného postupu, či nezákonného rozhodnutia okresného súdu, došlo by k riadnemu a
plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky.

Okrem toho, že exekučný súd mal oprávnenie preskúmavať exekučný titul súd uvádza, že v uvedených
veciach nie je možné konštatovať nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu t.j. rozhodnutí o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Predmetné rozhodnutie exekučného súdu o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie totiž nebolo zrušené
resp. zmenené pre nezákonnosť. Z tohto hľadiska by bola žaloba predčasná, nakoľko rozhodnutie súdu
o zamietnutí poverenia doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť. Žalobca však žalobe odvodzoval svoj

nárok od nesprávnosti úradného postupu súdu, ktorý mal spočívať v skutočnosti, že súd rozhodol o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote,
konkrétne po 220 dňoch (nie 309 ako zavádza žalobca),

Súd má za to, že podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zákonná 15-dňová lehota platí

v prípadoch, kedy exekučný súd vo veci vydá poverenie na vykonanie exekúcie, a teda nie pre prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora, ako to bolo v danom prípade. V súvislosti s tým, súd poukazuje
na tú skutočnosť, že v uvedenej veci súd okrem žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučného titulu považoval za potrebné sa zaoberať aj sa aj rozhodcovskou zmluvou, ktorú
všakoprávnenýnapriekvýzvesúdu/exekútoranepredložil.Navyšetunajšísúdnemoholovplyvniťpostup

Okresného sudu Košice II a Krajského súdu v Košiciach, u ktorých sa vec počas vytýkaného obdobia
taktiež nachádzala.

V súvislosti s namietanými skutočnosťami uvádzanými žalobcom v žalobnom návrhu pokiaľ sa týka
oneskoreného rozhodnutia súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je potrebné

uviesť aj fakt, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu rozhodnutia, ktoré by konštatovalo prieťahy v
danom exekučnom konaní a teda nepreukázal nesprávny úradný postup spočívajúci v nečinnosti súdu
v uvedenej exekučnej veci. V neposlednom rade súd v súvislosti s prieťahmi v exekučnom konaní, na
ktoré poukazuje žalobca a ku ktorým malo dôjsť neskorým rozhodnutím exekučného súdu, poukazuje na
článok 48 ods. 2 Ústavy SR s tým, že porušenie uvedeného článku na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov patrí do právomoci Ústavného súdu SR. Tunajší súd teda nemá právomoc konštatovať
prieťahy v súdnom konaní. Navyše, ako konštatoval samotný Ústavný súd SR napr. v rozhodnutiach sp.
zn. II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00, nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za
porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti
danej veci (v danom prípade napr. aj objektívna zaťaženosť súdu, keď už zo sp. zn. - por. č. 6519 v r.

2011 je zrejmý enormný počet vecí ako aj skutočnosť, že tunajší súd mal pochybnosť o svojej miestnej
príslušnosti a podľa toho postupoval), so zreteľom na ktoré je potrebné skúmať, či ide o také významné
prieťahy, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Súd
poukazuje na znenie ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., kde sa výslovne uvádza, že súd konajúci
o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov

v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom
v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia,
ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.

Vzhľadomnavyššieuvedenéskutočnostiatonepredloženierozhodnutiapríslušnéhoorgánuoexistencii

prieťahov v daných exekučných konaniach a neprávomoc tunajšieho súdu na rozhodnutie o prieťahoch,
má súd za to, že v uvedených veciach nebol zo strany žalobcu preukázaný nesprávny úradný
postup exekučného súdu a v tomto smere teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal
existenciu nečinnosti resp. prieťahov pri rozhodovaní o žiadosti na vydanie poverenia v exekučnomkonaní. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti súd konštatuje, že zo strany žalobcu nebol
v konaní preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu v uvedenom exekučnom konaní,
ani nezákonnosť rozhodnutia exekučného súdu. Hmotnoprávne podmienky uplatnenia nároku škody a

nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom musia byť splnené súčasne, pričom zo
stranyžalobcunebolapreukázanáužprvázvyššieuvedenýchpodmienok. Súdpretoprenepreukázanie
existencie podmienok priznania náhrady škody a nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu, jeho návrh v
celom rozsahu zamietol.

Pokiaľ sa týka žalobcom uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy súd napriek uvedenému konštatuje, že
zo strany žalobcu výška ním uplatnenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy nebola žiadnym spôsobom
preukázaná. Žalobca v tomto smere nepredložil žiadne listinné dôkazy, nenavrhol žiadne dokazovanie
a teda v tomto smere taktiež neuniesol dôkazné bremeno.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa§142ods.1O.s.p.,účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Vzhľadom na neúspech žalobcu v konaní tento v súlade s citovaným zák. ustanovením nemá právo na
náhradu trov konania. Úspešnej žalovanej v konaní žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania,
ktoré si uplatnila vo svojom vyjadrení k žalobe, avšak z obsahu spisu jej žiadne trovy nevyplynuli, ani
v zákonom stanovenej lehote svoje trovy nevyčíslila, preto jej súd náhradu trov nepriznal.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Košiciach, písomne v troch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).