Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. február 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/769/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225568
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112225568.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa K., s.r.o., so sídlom G., K. XX, F.: XX
XXX XXX, zastúpeného M. kanceláriou P. K., s.r.o. so sídlom G., A. 4, proti odporcovi N. rD., so sídlom
G., L. J. XX, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 23. apríla 2014, č. k. 12C/264/2012-99 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 2.773,24 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy

vo výške 554,65 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi
nepriznal náhradu trov konania. Navrhovateľ uviedol, že Okresný súd Trenčín ako exekučný súd
prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podanú ním zvoleným exekútorom vo
veci dlžníka (povinného) V. S. pod sp. zn. súdneho exekútora EX 12439/2011. Súd však v zákonnej
procesnej lehote 15 dní od prijatia tejto žiadosti nerozhodol o nej podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku platného v čase podania žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej

zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný súd rozhodol o
žiadosti až dňa 22.11.2011 po uplynutí stanovenej doby (omeškanie viac ako 131 dní). Navrhovateľ
v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatňoval náhradu majetkovej
škody, v celkovej výške 2.773,24 eur, predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá už viac
nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom konaní vedenom
proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu založeného zmluvou o úvere. Zároveň si uplatnil náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože činnosť súdu mala za následok marenie nútenej vymožiteľnosti
majetkového práva navrhovateľa. Navrhovateľ požadoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo
výške 554,65 eur, teda 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonom stanovenom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v
právo, v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie, spôsobenej

v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Navrhovateľ podľa
15 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho
nároku na náhradu škody, avšak do podania žaloby odporca pozitívne nereagoval. Žiadal aj náhradu
trov konania. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 41 ods. 2 písm
c/,d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 1.6.2011 do 17.1.2013), § 3 ods. 1 písm.
d), § 6 ods. 1, 2 a 4, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2 a 3, § 19 ods. 1, 2

a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, čl. 1
ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, čl. 3 ods. 1, 2, čl. 4 ods. 1, 2, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V
konaní mal za preukázané, že súdny exekútor Z.. V. H. so sídlom v G. podal dňa 7.9.2011 na Okresný
súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného: K., s.r.o. G.

(navrhovateľa) proti povinnému: V. S., bytom S. - X. pre vymoženie 1.049,71 eur, istiny s príslušenstvom
na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. v
Bratislave č. SR 04474/11 zo dňa 20.6.2011. Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 24.10.2011 č.k.
49Er/2660/2011-10 predmetnú žiadosť zamietol z dôvodu, že po preskúmaní zmluvy o úvere podľa
zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ide o zákonom nedovolené plnenie resp. plnenie, ktoré

je v rozpore s dobrými mravmi ohľadne dojednaných úrokov prevyšujúcich zákonnú úpravu, poplatku
za poskytnutie úrokov, chýbajúcu RPMN a ďalšie. Od podania predmetnej žiadosti dňa 7.9.2011
do vydania predmetného uznesenia exekučným súdom dňa 24.10.2011 uplynula doba 1,5 mesiaca.
V danom prípade sa navrhovateľ domáhal priznania náhrady škody, titulom nesprávneho úradného
postupu orgánu štátu- exekučného súdu, ktorý spočíval: a/ v nevydaní rozhodnutia o poverení súdneho
exekútora vykonaním exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote a b/ vo vykonaní úradného

postupu bez splnenia zákonných podmienok; ktoré spočívali v úplnom preskúmaní právoplatného
exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku, ako aj zmluvy o úvere) metódou, ktorá exekučnému
súdu neprináleží. Dôsledkom takéhoto postupu a odmietnutia poveriť exekútora vykonaním exekúcie
bolo znemožnenie výkonu vykonateľného rozhodnutia, čo malo za následok nemožnosť navrhovateľa
dovolať sa svojho práva na zaplatenie dlhu zo zmluvy o úvere, priznaného rozhodcovským rozsudkom,

pre založenie prekážky veci rozhodnutej na všeobecnom súde. Navrhovateľovi teda bolo štátom
znemožnené reálne sa domôcť istiny s príslušenstvom, ktorú povinnému poskytol na základe zmluvy
o úvere a preto sa tejto istiny domáhal ako vzniknutej škody a zároveň aj náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 20% z tejto istiny s príslušenstvom. Súd prvého stupňa v danom prípade skúmal, či boli dané
predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu, a to existencia nezákonného rozhodnutia, resp.

nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Za nesprávny úradný postup možno považovať
ajporušeniepovinnostištátnehoorgánuvydaťrozhodnutievzákonomstanovenejlehote,akoajpostupv
rozporesplatnýmprávnyminormami.Podľaust. §44ods.2Exekučnéhoporiadku účinnéhood1.6.2011
a z ust. § 41 ods.2 písm. d/ Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia

pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského
súdu. Povinnosťou orgánu štátu teda je len v 15-dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu, ak
exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky a takýto postup vyplýval aj zo znenia ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku účinného pred novelou č. 102/2011 Z.z.. Postup exekučného súdu, ktorý
rozhodol o zamietnutí poverenia na exekúciu v lehote 1,5 mesiaca od podania návrhu nemožno označiť

za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o poverenie na
exekúciu vydané, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. Zmluva o úvere, na základe
ktorej si navrhovateľ uplatňoval svoje peňažné nároky voči povinnej v rámci exekučného konania bola
zmluvou spotrebiteľskou, a táto zmluva ako aj exekučný titul podliehali súdnemu prieskumu nekalých
zmluvných podmienok, na základe čl. 6 Smernice č. 93/13/EHS. Na súd však bola vec predložená až

v rámci exekučného konania a po zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky
a vykonateľný rozhodcovský rozsudok obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva
spotrebiteľa a neprijateľné zmluvné podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na
vydanie poverenia na exekúciu podľa čl. 7 Smernice, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už
nezaväzovali, v súlade so záväzkami, vyplývajúcimi pre tento štát z medzinárodného práva. Takýmto

postupom exekučný súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a žalobca si
mohol svoje právo na vymoženie istiny s príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v
podstate okamžite po doručení rozhodnutia o zamietnutí poverenia na exekúciu a získať nový exekučný
titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu. V danom prípade teda nebol preukázaný žiaden z
predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej

súvislosti s nesprávnym úradným postupom ani výška nejakej škody. K námietke premlčania, ktorú v
konaní vyniesol odporca, súd prvého stupňa uviedol, že nárok navrhovateľa nie je premlčaný podľa § 19
ods. 1,2,3 zák. č. 514/2003 Z.z., aj keď navrhovateľ neuviedol, kedy sa dozvedel o vzniku škody, pretože
3-ročná premlčacia doba neuplynula ani od podania návrhu na vykonanie exekúcie na exekučný súd
dňa 7.9.2011 ani od vydania rozhodnutia o zamietnutí poverenie dňa 24.10.2011 do dňa podania žaloby

dňa 27.9.2012. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že nie je možné navrhovateľovi priznať náhradu
škody spočívajúcu v nevymoženej istine s príslušenstvom ani nemajetkovú ujmu z dôvodu nesplnenia
preukázania zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za akúkoľvek škodu, v tejto súvislosti a
preto súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Súd prvého stupňa rozhodol o náhrade trovkonania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo
si ich v lehote stanovenej v § 151 ods.1 O.s.p. nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.

v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie

pojednávania. Navrhovateľ urobil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohtosudcupovažovaťzanestranného.Uviedol,ženázorkrajskéhosúduvovecinestrannostiprerozpor

s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný
súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.

c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za
ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie (odročenie) nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia

bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké

oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na

rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria

exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou

súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny

úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,prečonekonštatoval,žedošlokporušeniuprávažalobcunaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie

súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že
sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu

svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal
preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219
ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom

rozsahu poukazuje a pre zdôraznenie správnosti uvádza:

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.

III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia exekútora v zákonom stanovenej 15 - dňovej lehote. Z
dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku účinného v čase
rozhodovania o udelení poverenia vyplýva, že súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a ak nezistí rozpor týchto listín so zákonom,

do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota však
neplatí, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských súdov a rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku). Pokiaľ exekučný súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Ako správne uviedol súd prvého stupňa, postup exekučného

súdu, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. Odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka
nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že
existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc
rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje
na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na

odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (II. ÚS 57/01, I.
ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí

vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
Vzhľadomktomu,žeexekučnýsúdjeoprávnenývkaždomštádiuexekučnéhokonaniaskúmaťzúradnej
povinnosti, či sú dané podmienky exekúcie, exekučný súd v rámci rozhodovania o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie preskúmaval rozhodcovský rozsudok. Oprávnenie ako aj povinnosť preskúmavať
rozhodnutie rozhodcovského súdu vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení

s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a aj z judikatúry Súdneho dvora
EÚ (napr. rozhodnutie z 06.10.2009 „Asturcom“). V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno
konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia súdu o tomto návrhu s
poukazom na vyššie uvedené okolnosti nemožno považovať za prieťahy v konaní, ktoré by mohli viesť kvzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá
by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa na súdnu ochranu. Preto odvolací súd poukazuje
na skutočnosť, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou, prípadne ušlým

ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu tak,
ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.

z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou majetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie o výške vzniknutej
škody, odvolací súd uvádza, že nakoľko nebola preukázaná jedna z podmienok vzniku zodpovednosti
odporcu za škodu - nesprávny úradný postup, nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších podmienok, a
to vznik škody alebo majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody alebo majetkovej či nemajetkovej ujmy, nakoľko predpokladom vzniku

zodpovednosti za škodu je splnenie všetkých troch základných predpokladov.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti

sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 pod sp. zn. 4NcC/317/2012-10, kedy krajský súd rozhodol, že
sudkyňa Okresného súdu Trenčín Z.. Z. H. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa
týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako
bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho

ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj

nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým,
že súd prvého stupňa sa riadne zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že

riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal
vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania a taktiež v uznesení, ktorým zamietol
návrh navrhovateľa na prerušenie konania, riadne v odôvodnení uviedol z akých dôvodov tento návrh
navrhovateľa zamietol.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že vyjadrenie odporcu
k návrhu na začatie konania bolo navrhovateľovi doručené dňa 08.08.2013. Súd prvého stupňa na
prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 23.4.2014, čím účastníkom konania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú
pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Predmetného pojednávania sa však napriek riadne doručenému

predvolaniu navrhovateľ nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej
súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu
v konaní.Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.