Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. máj 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/693/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226297
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112226297.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a členov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 9. júla
2014, č.k. 12C/384/2012-100, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 175 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 165,96
Eur z titulu nemajetkovej ujmy, pričom zároveň zamietol návrh na prerušenie konania a o náhrade trov
konania rozhodol tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal a žalobkyni nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania.
Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že súdny exekútor podal dňa

4.9.2006 na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci
oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava (navrhovateľa) proti povinnému: Andrea Bundalová,
bytom Podolie pre vymoženie (14.140,- Sk) 469,36 eur, istiny s príslušenstvom a poverenie mu bolo
udelené. Dňa 6.9.2010 podal oprávnený - navrhovateľ návrh na zmenu súdneho exekútora. Okresný
súd Trenčín uznesením zo dňa 14.12.2010, č.k. 60Er/2026/2006-31, EX 631/2006 vyhovel žiadosti
o zmenu exekútora. Od podania žiadosti o zmenu súdneho exekútora dňa 6.9.2010 do vydania

predmetného uznesenia dňa 14.12.2010 exekučným súdom po odpočítaní 30-dňovej zákonnej lehoty
uplynula doba 69 dní (2,27 mesiaca). V danom prípade sa navrhovateľ domáhal priznania náhrady
škody a nemajetkovej ujmy nesprávnym úradným postupom okresného súdu z dôvodu, že exekučný
súd postupoval nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k rozhodnutiu o zmene exekútora
pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Výšku škody vyčíslil znaleckým posudkom na sumu minimálne
31,68 eur ako vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v období rokov

2009-2012 na každý jednotlivý spis. Táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval
správne a pri rozhodovaní o zmene exekútora by dodržal zákonom stanovenú dobu. Súd v danom
prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu a to existencia
nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Výšku
majetkovej škody súd vyčíslil ako náklady spojené so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu počas

rokov 2009-2012 na základe znaleckého posudku vo výške minimálne 31,68 eur na každý spis. Súd
bol názoru, že skutočná škoda, ktorú navrhovateľ žaluje mohla vzniknúť iba počas tvrdenej nečinnostisúdu a táto podľa exekučného spisu bola v trvaní 2,27 mesiacov a nie 3 rokov, pre ktoré obdobie
bola vyčíslená škoda. Okrem toho bol súd názoru, že navrhovateľ musel spravovať pohľadávky aj v
čase nečinnosti súdu a mohol do rozhodnutia súdu vykonávať úkony. Súd vyčíslenú škodu nepovažoval

za skutočnú škodu. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho
orgánu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platným právnymi
normami. Podľa ustálenej praxe ústavného súdu nie každé prekročenie zákonnej lehoty automaticky
znamená , že došlo k nesprávnemu úradnému postupu, pretože je nutné skúmať všetky okolnosti,
ktoré k tomuto prekročeniu viedli. K predpokladu vzniku zodpovednosti bol súd názoru, že tunajší

súd nie je kompetentný preskúmavať procesný postup iného všeobecného súdu, pretože takýmto
kompetentným súdom je len Ústavný súd SR (KS Nitra 9Co 285/2011). Navrhovateľ nepredložil žiadne
súdne rozhodnutie, ani dôkaz o konštatovaní prieťahov v namietanom exekučnom konaní, čím nebolo
preukázané splnenie tohto predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu. Inak bol súd názoru, že
postup exekučného súdu, nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotou, teda nemožno ho
charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní, pretože musel skúmať platnosť spotrebiteľskej zmluvy

a rozhodnutie rozhodcovského súdu v zmysle súčasnej judikatúry. So vstupom Slovenskej republiky
do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho zákonníka zák. č. 150/2004
Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004 v piatej hlave začlenené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách
(§ 52 až § 60) a uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa prechodných a záverečných ustanovení

k úpravám účinným od 1.4.2004 (§ 897f ods. 3) spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súlade s ustanoveniami § 53 a 54 tohto
zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s
ust. § 55 ods.1, ak ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona do 3 mesiacov odo dňa
nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv , ktoré nie sú dané do súladu

s ust. § 53, 54 a 57 tohto zákona podľa ods. 3, sú neplatné po uplynutí 3 mesiacov dňa nadobudnutia
účinnosti tohto zákona. Z ust. § 54 ods.1,2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv , ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre

spotrebiteľa priaznivejší. Ako vyplýva z Ústavy SR, Slovenská republika je viazaná medzinárodnými
záväzkami, zmluvami a predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/EHS,
a medzinárodné záväzky, vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii majú prednosť
pred právnym poriadkom platným na území SR. Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z
5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby v

záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky , ktoré
by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi
zo strany predajcov alebo dodávateľov. Zmluva o úvere, na základe ktorej si navrhovateľ uplatňoval
svoje peňažné nároky voči povinnému v rámci exekučného konania bola zmluvou spotrebiteľskou, a
táto zmluva ako aj exekučný titul podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok, na

základe čl. 6 Smernice č. 93/13/EHS. Na súd však bola vec predložená až v rámci exekučného konania
a po zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný rozhodcovský
rozsudok obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a neprijateľné
zmluvné podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zastavil exekúciu v zmysle čl. 7 Smernice, aby
nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali, v súlade so záväzkami, vyplývajúcimi pre tento

štát z medzinárodného práva. Takýmto postupom exekučný súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok
za spôsobilý exekučný titul a žalobca si mohol svoje právo na vymoženie istiny s príslušenstvom
vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v podstate okamžite po doručení rozhodnutia a získať nový
exekučný titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu. Tvrdenia navrhovateľa, že už nebolo možné
získať iný exekučný titul na vymoženie tej istej pohľadávky pre prekážku veci rozhodnutej nebolo ničím

podložené a preukázané ani jediným zastavujúcim uznesením všeobecného súdu, z ktorého by tieto
skutočnosti vyplývali. V konečnom dôsledku navrhovateľ si z 2 možných alternatív v základnom konaní
vybral súkromnoprávny orgán- rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, teda
dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti
zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom

úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné
súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 a zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci
exekučného konania kontrolovať obsah celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť,resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok čase dlhšom ako 30 dní a nemusel by zastavovať exekúciu.
Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že exekučný súd nepochybil vo svojom úradnom postupe,
keďže aplikoval normy medzinárodného práva, ktorými je SR ako člen Európskej únie viazaná a ktoré

majú prednosť pre ustanoveniami slovenského právneho poriadku a poskytol spotrebiteľovi potrebnú
súdnu ochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami. Na základe uvedeného zároveň nebola zistená
ani príčinná súvislosť medzi porušením práva a škodou. Nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného
nezapríčinil exekučný súd ale samotný povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k
vymáhaniu formou exekúcie. Navrhovateľ poukazuje na vyvolanie uvedených rizík, avšak je všeobecne

známe a počíta sa pri každom podnikaní s určitým rizikom podnikania. Samotnú situáciu vyvolal sám
navrhovateľ aj tým, že si z 2 možných alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán-
rozhodcovskýsúdsrozhodcovským(súkromnoprávnym)konaním,resp.formunotárskejzápisnice,teda
dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi ako nositeľmi verejnej moci. Aj toto je jeho jedno
z rizík jeho podnikania a musí znášať následky takéhoto vlastného výberu. V danom prípade teda nebol
preukázaný žiaden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny úradný postup, ani

vznik škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom ani výška skutočnej škody a súd
žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd
tvrdí, že keď neboli splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za majetkovú ujmu,
zároveň nie sú splnené ani zákonné podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy. Súd bol názoru, že
nárok navrhovateľa nie je premlčaný podľa § 19 ods. 1,2,3 zák. č. 514/2003 Z.z., aj keď navrhovateľ

neuviedol, kedy presne sa dozvedel o vzniku škody, pretože 3-ročná premlčacia doba neuplynula od
vydania rozhodnutia dňa 14.12.2010 do dňa podania žaloby dňa 27.9.2012. Súd rozhodol o náhrade
trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal,
lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods.1 O.s.p. nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.

h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust.

§ 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za

nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného

pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s

obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal

dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, čitieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré

obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré
tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá
vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne

spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym

titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že
súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Uviedol,žesúirelevantnéúvahysúduotomakéspôsobyjudikovania

pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním
zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol súdu
doručený v čase predchádzajúcom nariadenému pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu,

že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na
zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť a zároveň poukázal na
judikatúru krajských súdov. Žiadal preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie

navrhovateľa nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny
potvrdiť v súlade ust. § 219 ods. 1 O.s.p., a to z nasledujúcich dôvodov:

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich

náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V rámci vyčíslenia
výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal z omeškania exekučného súdu v trvaní12 mesiacov a
upozornil, že tento bol bezdôvodne nečinný viac ako 385 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, uvedené tvrdenie sa nezakladá
na pravde.Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, dňa 06.09.2010 navrhovateľ ako oprávnený podal návrh na zmenu exekútora a exekučný
súd uznesením zo dňa 14.12.2010, návrhu oprávneného na zmenu exekútora vyhovel.

Na základe posúdenia skutkového stavu zisteného v prejednávanej veci odvolací súd zhodne so súdom
prvého stupňa dospel k záveru, že v súvislosti s rozhodovaním o návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v tom zmysle, že
rozhodnutie o zmene súdneho exekútora na návrh oprávneného nebolo vydané v 30-dňovej zákonnej

lehote vyplývajúcej z ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku. Právo na náhradu škodu spôsobenej
nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo nesprávny úradným postupom však nie je absolútne,
ale podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie. Okrem samotného
nesprávneho úradného postupu musia byť súčasne splnené aj ďalšie podmienky a to vznik škody a
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

V tomto smere navrhovateľ podľa názoru odvolacieho súdu dôkazné bremeno neuniesol a nemôže
zbaviť dôkazného bremena ohľadom preukázania vzniku výšky škody tvrdením, že takúto škodu
nemôže vyčísliť, preukázať, prípadne, že sa jedná o ochranu osobných údajov, obchodného tajomstva,
dôverných informácii a zároveň sa svojej dôkaznej povinnosti nemôže ani zbaviť tým, že ponechá
určenie výšky škody na zvážení súdu. Skutočnú výšku škody treba vždy hodnoverne preukázať tak, aby

nedochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody. Neobstoja tvrdenia navrhovateľa ani
v časti, v ktorej uvádza, že škoda by mala spočívať v nákladoch na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnancov, nákladov na udržiavanie správy informačného systému a iné,
nakoľko ani v tomto smere navrhovateľ dôkazné bremeno neuniesol.

Rovnakonavrhovateľneuniesoldôkaznébremenoaniohľadompreukázanianáhradynemajetkovejujmy
v peniazoch, a to s poukazom na nesplnenie ďalšej povinnosti bremena tvrdenia v tom smere, aby
preukázal a zdokladoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a podmienky, za ktorých by mu mohla
byť eventuálne náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch priznaná.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj

zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V

zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že rozhodnutie o zmene súdneho exekútora
nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní, ktoré by mali nevyhnutne za následok porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, vedúce k vzniku uplatnenej škody a
nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka
zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa, o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudkyne,
ktorej bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 17. októbra 2012 pod sp. zn. 19NcC/310/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa

Okresného súdu Trenčín JUDr. Judita Knociková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.
Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak
akobolouvedenéužvpredchádzajúcomrozhodnutí,žedôvodomnavylúčeniesudcuniejebezďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnymúradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu

a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že

súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal z akého dôvodu pojednával
napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili a riadne odôvodnil
z akých dôvodov zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania. V tomto smere odvolací súd v
celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa (§ 219
ods. 2 O.s.p.).

Rovnakoďalšieodvolacienámietkyzostranynavrhovateľaneobstojazdôvodu,žesúdprvéhostupňana
prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 09.07.2014, čím účastníkom konania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú
pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol
oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného pojednávania

sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno
uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť
sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Odhliadnuc od uvedeného treba v tejto súvislosti rovnako zdôrazniť,
že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie vo veci založil na iných dôvodoch, než ktoré tvoria predmet
vyjadrenia odporcu k návrhu.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa

spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .