Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/333/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226002
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:3112226002.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti odporkyni Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 12 C 335/2012, o dovolaní

navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 18. decembra 2013 sp. zn. 8 Co 297/2013,
takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Odporkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka podala 27. septembra 2012 na Okresnom súde Trenčín žalobný návrh, ktorým sa voči
odporkyni domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 514/2003 Z. z.“). V návrhu medziiným uviedla, že predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym
úradným postupom Okresný súd Trenčín, preto jeho sudcovia nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť.
Vzhľadom na to žiadala, aby Krajský súd v Trenčíne rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho

istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.).

Okresný súd Trenčín považoval návrh v uvedenej časti za námietku zaujatosti jeho sudcov a spis po
ich vyjadrení sa k argumentácii navrhovateľky predložil na rozhodnutie Krajskému súdu v Trenčíne (§
16 ods. 1 O.s.p.).

Krajský súd v Trenčíne uznesením z 19. októbra 2012 sp. zn. 6 NcC 147/2012 rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Trenčín JUDr. Judita Knociková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto
veci.

Okresný súd Trenčín uznesením z 9. novembra 2012 č. k. 12 C 335/2012 - 18 vyzval navrhovateľku
na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 66,- Eur za námietku zaujatosti podľa položky č. 17a

Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“).

Uznesenie Okresného súdu Trenčín z 9. novembra 2012 č. k. 12 C 335/2012 - 18 napadla navrhovateľka
odvolaním argumentujúc tým, že v danom prípade nepodala námietku zaujatosti, ale návrh na prikázanie
veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Navyše, i keby predsa len išlo o námietku

zaujatosti (čo navrhovateľka poprela), nezaťažovala by ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebokonanie je v danom prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona
č. 71/1992 Zb..

Krajský súd v Trenčíne uznesením z 18. decembra 2013 sp. zn. 8 Co 297/2013 odvolaním napadnuté
uznesenie potvrdil. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že z hľadiska obsahového
išlo v podanej žalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcom Okresného súdu Trenčín; za
správny označil tiež následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku
zaujatosti. Mal za to, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď uložil žalobkyni zaplatiť za vznesenú

námietku zaujatosti súdny poplatok, a preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla navrhovateľka dovolaním, v ktorom žiadala zrušiť
rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo
v danom prípade súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol

podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala navrhovateľka z toho,
že nepodala námietku zaujatosti (žiadna obsahová súčasť žaloby nebola týmto procesným úkonom a
ani nemala náležitosti námietky zaujatosti stanovené v § 15a ods. 3 O.s.p.). Neexistujúcu či „neplatnú
námietku zaujatosti“ nebolo možné spoplatniť a bez vykonania poplatkového úkonu nemôže existovať
ani jej poplatková povinnosť. Ďalej namietla, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/

O.s.p.). K názoru, že došlo k tejto procesnej vade, dospela navrhovateľka na základe toho, že súdny
poplatok jej vyrubila vylúčená sudkyňa Okresného súdu Trenčín, nezákonným postupom ktorým jej bola
spôsobená majetková a nemajetková ujma, náhrady ktorej sa domáha v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z.. Navrhovateľka ďalej tvrdila, že vecné oslobodenie tohto konania (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992
Zb.) sa vzťahuje aj na námietku zaujatosti (v súvislosti s tým navrhovateľka poukázala na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2011 sp. zn. 5 M Cdo 20/2010). Skutočnosť, že v
danej veci nebola podaná námietka zaujatosti, potvrdzuje aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 21. novembra 2012 sp. zn. 3 Sžo 58/2012, ktoré bolo vydané v inej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti dovolaním

napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu
o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala
včas navrhovateľka zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236
ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 1
O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o

návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie
o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na
území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla navrhovateľka dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie

uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa,
dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.
Dovolanie žalobkyne preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.Prípustnosť dovolania navrhovateľky by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len ak v konaní
došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je
predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno
ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R
34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej
praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto
procesnej vade skutočne došlo.

Navrhovateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ a f/ O.s.p. netvrdila a existencia
týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení

nevyplýva.

Navrhovateľka tvrdí, že v danom prípade súdy konali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.).
V zmysle § 79 ods. 1 veta prvá O.s.p. konanie začína na návrh. Toto ustanovenie určuje moment, ktorým

vznikajú Občianskym súdnym poriadkom upravené procesné práva a povinnosti súdu a účastníkov
konania. Nedostatok návrhu na začatie takého konania, ktoré podľa zákona môže začať len na návrh,
je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania; ak súd zistí, že sa pred ním vedie konanie bez
toho, aby bol podaný návrh na začatie konania, hoci bol taký návrh potrebný, prebiehajúce konanie v
ktoromkoľvek štádiu zastaví. Skutočnosť, že občianske súdne konanie v niektorej veci prebehlo bez

toho, aby bol podaný návrh, výlučne ktorým mohlo toto konanie začať, zakladá procesnú vadu uvedenú
v § 237 písm. e/ O.s.p..

O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide ale len vtedy, ak chýba návrh ako procesný úkon
účastníka, ktorým sa začína konanie (porovnaj tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 23. júna 2005 sp. zn. 3 Cdo 56/2005 a z 19. októbra 2006 sp. zn. 3 Cdo 186/2006).

V občianskom súdnom sporovom konaní (o také ide aj v danom prípade) sa návrh na začatie konania
označuje ako žaloba. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka podala žalobný návrh o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. na Okresnom súde Trenčín

27. septembra 2012. Neopodstatnená je preto jej námietka, že v tejto veci, ktorá mohla začať len na
návrh, nebol podaný návrh na začatie konania (žaloba).

Navrhovateľka na odôvodnenie prípustnosti jej dovolania uviedla, že: a/ bolo rozhodované o námietke
zaujatosti, ktorú ale nepodala, b/ súd prvého stupňa jej následne uznesením vyrubil súdny poplatok za

námietku zaujatosti, ktorý jej vyrubený nemal byť, c/ odvolací súd prvostupňové uznesenie o vyrubení
súdneho poplatku za námietku zaujatosti potvrdil.

Dovolateľka uviedla, že sa nestotožňuje s názorom, v zmysle ktorého „námietka zaujatosti je návrhom
na začatie 'samostatného' konania o vylúčenie sudcu“. Obsah odôvodnenia dovolaním napadnutého

uznesenia odvolacieho súdu ale v ničom neopodstatňuje záver, že by odvolací súd zastával tento
názor (t. j. že konanie o námietke zaujatosti je samostatným konaním). Odvolací súd sa v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia len stotožnil s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle
ktorého sa vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1
zákona č. 71/1992 Zb. nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky

č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (II. ÚS 124/2011).

Navrhovateľka napriek tomu, že na jednej strane v dovolaní „nesúhlasí so separáciou konania o
námietke zaujatosti“, na druhej strane prípustnosť svojho dovolania vyvodila z ustanovenia § 237 písm.e/ O.s.p., čo ale svedčí o tom, že túto „alternatívu“ (t. j. že námietka zaujatosti je akýmsi návrhom na
začatie „samostatného“ konania) si predsa len osvojuje.

Dovolací súd pripomína, že v danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa ukladajúce žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny
poplatok. To považuje dovolací súd za okolnosť, ktorá má zásadný význam. Pokiaľ je s návrhom na
začatie konania (žalobou), výlučne ktorý má na mysli ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p., spojený vznik
dvojstranného procesno-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, podaním námietky zaujatosti

takýto procesno-právny vzťah (medzi žalobcom a žalovaným) nevzniká. O to viac nemožno o založení
vzťahu takejto povahy hovoriť v prípade osobitného finančno-právneho (poplatkového) vzťahu medzi
poplatníkom a štátom, v ktorom úlohou súdu nie je prerokovať určitú vec žalobcu a žalovaného, ale
posúdiť, či nastala skutočnosť, s ktorou je zo zákona (ex lege) spojený vznik povinnosti poplatníka
zaplatiť súdny poplatok; podanie „návrhu na začatie konania“ v tomto finančno-právnom (poplatkovom)
vzťahu je pojmovo vylúčené.

V občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním žaloby (§ 79 veta prvá O.s.p.), súd spravidla
rozhoduje o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie (o povinnosti poplatníka
zaplatiť súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu, uložení poriadkovej pokuty, trovách
konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom samostatnom (súbežne

prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom. Rozhodovanie o týchto otázkach
predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho súdneho konania, v ktorom je podaný jediný
návrh na začatie konania - žaloba. Aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej
účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok,
rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním návrhu na začatie konania (žaloby). Len ak takéto

občianskesúdnekonanieakocelokprebehlonapriektomu,žesanepodalnávrhnajehozačatie(žaloba),
hoci bol podľa zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.
Tvrdenie, že v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, nie
je vôbec spôsobilé naplniť skutkovú podstatu ustanovenia § 237 ods. 1 písm. e/ O.s.p., lebo sa ním
bez akéhokoľvek opodstatnenia zamieňa stav, keď nebol podaný žiadny návrh na začatie konania, hoci

bol podľa zákona potrebný, s tým, že v žalobou riadne začatom konaní bol vyrubený súdny poplatok,
ktorý (podľa žalobkyňou zastávaného názoru) nemal byť vyrubený.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že pokiaľ aj súd prvého stupňa prípadne
uznesením vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, hoci navrhovateľka túto námietku nevzniesla

(pozn.: dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), a odvolací súd prvostupňové uznesenie potvrdil,
nemohlo to mať za následok procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 237 písm. e/ O.s.p..

Navrhovateľka ďalej namietala, že pri vyrubovaní súdneho poplatku podľa položky č. 17a Sadzobníka,
rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).

Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k
účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O.s.p.). Na
súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a naopak.
To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní (§ 14 ods. 2 O.s.p.). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie

sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní
v iných veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.).

Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o
tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebránila v danom prípade

dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/
O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997).

Aj keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci nielen so
skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti,

nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku
z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania
pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavnebránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny
názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania
a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a

nezaujatého rozhodovania.

Z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy má sudca svoj
konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom
konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania určitý osobný vzťah, so zreteľom

na ktorý možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníkov konania. V
danom prípade navrhovateľka - z hľadiska obsahového (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) - namieta, že JUDr. Judita
Knociková, sudkyňa Okresného súdu Trenčín, ktorá rozhodla o povinnosti žalobkyne zaplatiť súdny
poplatok vo výške 66,- Eur, bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci, lebo je sudkyňou
Okresného súdu Trenčín, nesprávny úradný postup ktorého v inej veci zakladá podľa názoru žalobkyne
zodpovednosť žalovanej v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie sudcu (§ 14
ods. 1 O.s.p.) nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným
jesúd,naktoromtentosudcavykonávasúdnictvo(viďnapríkladuznesenieNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely

preskúmavanej veci konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva
súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v
inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že námietka navrhovateľky o existencii procesnej
vady konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. nie je opodstatnená.

Vzhľadom na to, že navrhovateľka v dovolaní neopodstatnene namietla existenciu vád konania v
zmysle § 237 písm. e/ a g/ O.s.p., čo pri už vyššie uvedenom konštatovaní o neprípustnosti jej

dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 237 písm. a/ až d/ a f/ O.s.p. znamená, že tento
jej mimoriadny opravný prostriedok nie je podľa Občianskeho súdneho poriadku procesne prípustný,
nepristúpil dovolací súd k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu; ani prípadná nesprávnosť právneho
posúdenia nezakladá totiž prípustnosť dovolania (viď R 54/2012). Z toho istého dôvodu dovolací súd

neskúmal ani správnosť záverov odvolacieho súdu v tých otázkach, v súvislosti s ktorými navrhovateľka
poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2011 sp. zn. 5 M Cdo
20/2010 a z 21. novembra 2012 sp. zn. 3 Sžo 58/2012, resp. Ústavného súdu Slovenskej republiky z
30. marca 2011 sp. zn. II. ÚS 124/2011.

Z dôvodov uvedených vyššie Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľka odmietol podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 v spojení s
ustanoveniami § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., keď odporkyni (ktorej vzniklo právo na náhradu trov

konania) v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok