Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. august 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/101/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234262
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112234262.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a
členov senátu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a

nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
6C/285/2012-65 zo dňa 14. januára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia odporcovi povinnosti zaplatiť mu majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Za preukázanú považoval
okolnosť podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným
orgánom. Nadväzne mal za to, že k uspokojeniu nároku navrhovateľa v zákonnej lehote nedošlo.
Vychádzal zo skutočnosti, že v dotknutej exekučnej veci, v ktorej bol exekučným titulom rozhodcovský

rozsudok, bola dňa 5.8.2010 exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Exekučný súd po vykonaní nevyhnutných úkonov uznesením z 17.12.2010 túto žiadosť
zamietol pre rozpor vymáhaného plnenia s dobrými mravmi a predpismi na ochranu spotrebiteľa;
uznesenie nadobudlo právoplatnosť 19.1.2011.
Okresný súd konštatoval, že na rozhodnutie o udelení poverenia sa v dotknutej exekučnej veci
nevzťahovala lehota 15 dní, keďže exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Navyše, táto lehota

je lehotou len pre vydanie pozitívneho rozhodnutia t.j. udelenie poverenia (bližšie napr. II. ÚS 520/2012 z
10.7.2013).Zároveňpodrobnepoukázalnapovinnosťexekučnéhosúduexoffoposúdiťplneniepriznané
rozhodcovským rozsudkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa, vrátane jej „európskeho rozmeru“. Pokiaľ
teda exekučný súd zhromažďoval podklady pre svoje rozhodnutie, tieto hodnotil a právne posudzoval,
išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a takúto činnosť nie je možné považovať za
nesprávny úradný postup, lebo našiel vyjadrenie v súdnom rozhodnutí. Rovnako nešlo o nezákonné

rozhodnutie v zmysle § 5 ods. 1 zák. č. 514/20003 Z.z.; navrhovateľ (v pozícii oprávneného) voči nemu
ani nepodal odvolanie. Vzhľadom na rozoberané povinnosti exekučného súdu a vyššie uvedené časové
súvislosti v predmetnej exekučnej veci nedošlo ani k zbytočným prieťahom.
Následne okresný súd uzavrel, že nie je naplnená (prvá) podmienka zodpovednosti štátu za škodu
pri výkone verejnej moci. Nakoľko podmienky dotknutej zodpovednosti majú kumulatívny charakter,
považoval za zbytočné a nehospodárne skúmanie splnenia ďalších podmienok. Preto nebolo potrebné

ani vykonávať dokazovanie znaleckým posudkom týkajúcim sa výšky škody.O trovách konania rozhodol okresný súd s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.
tak, že procesne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, lebo tento si trovy nevyčíslil a z obsahu
spisu ich vznik (na jeho strane) nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Poukazoval na kontradiktórny charakter súdenej
veci a v danej spojitosti namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov protistrany,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Tvrdil, že okresný

súd ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu; v dôsledku čoho
vykonal pojednávanie, na ktorom v neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však
odvolateľ prvostupňovému súdu vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ

odporca nereagoval na výzvu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal okresný súd
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné z dôvodu, že
konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na

vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ
vytýkal súdu prvého stupňa viacero omylov - napr. konštatovanie, že namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za
významné považoval nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i

momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil.
Podľa navrhovateľa okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu celkových
administratívnych výdajov. V tejto časti považoval jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, keď súd svoje
rozhodnutie odôvodní úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje

identický navrhovateľ a odporca. Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti zapríčinil dlžník - povinný. V konaní hodlal prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však
dokazovanie neprípustne skrátil, pričom navrhovateľa nepoučil ani podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil, prečo

nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Na jednej strane okresný súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pričom
pre túto nečinnosť nenašiel žiadny objektívne udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však
porušenie práva nekonštatoval a svoje rozhodnutie nevysvetlil.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie
procesných práv účastníkov súdneho konania je pritom práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ

riadne a včas predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné
naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť.
Z obsahu spisu tiež vyplýva, že zároveň s predvolaním na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi
navrhovateľa doručené (dňa 2.1.2014 - č.l. 47 spisu) i vyjadrenie odporcu vo veci samej. Tým je

vyvrátená zásadná odvolacia námietka navrhovateľa o tom, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam
protistrany. Predvolanie navrhovateľa na pojednávanie zároveň obsahovalo (aj) jeho poučenie podľa
§ 120 ods. 4 O.s.p.Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 14.1.2014 - utorok) prvostupňový súd určil 16.12.2013 a
právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 2.1.2014. Až dňa 10.1.2014 (piatok)
bol konajúcemu súdu doručený elektronickým podaním návrh navrhovateľa „na zrušenie nariadeného

pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“.
Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo zodpovedá nižšie
rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. V
prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže
dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo

116/1993) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Navrhovateľ žiadosť o odročenie pojednávania podal v krátkom časovom predstihu - z hľadiska
pracovných dní - pred jeho termínom, čím s poukazom (aj) na vzdialenosť jeho sídla, resp. sídla jeho
právneho zástupcu od sídla konajúceho súdu (cca 200km) fakticky zmaril efektívne využitie ustanovenia
§ 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Navyše, vzhľadom na to, že dotknuté podanie neobsahuje náležitosti
predpísané v ustanovení § 119 O.s.p. - nevymedzenie dňa, kedy sa o dôvode (požadovaného odročenia

pojednávania) navrhovateľ dozvedel - nepredstavuje kvalifikovaný základ pre eventualitu odročenia
pojednávania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval
v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na

odročenie pojednávania a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré
by mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu.
Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR
(napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 2 Cdo 372/2013 z
27.11.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, kde navrhovateľ na jednej strane vytýka okresnému súdu
vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania. V súdenej veci je totiž nepochybné, že pojednávanie nariadené a vykonané bolo. Taktiež
je nesprávnou požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril, mal okresný

súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je totiž výlučne vecou procesnej autonómie odporcu, či sa
k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či
predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu
(odhliadnuc od okolnosti, že v súdenej veci sa odporca vyjadril) nepochybne bez ďalšieho neznamená
povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.

Obdobne je (úplne) nedôvodnou námietka, že bolo potrebné vyčkať na nadobudnutie právoplatnosti
rozhodnutia o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Takýto procesný návrh v súdenej
veci nebol ani podaný.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,

resp. že z odôvodnenia rozsudku nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie)
založenévexekučnomspise.Zozápisniceopojednávaníjenepochybné,žedokazovaniebolovykonané
(aj)oboznámenímobsahuexekučnéhospisuOkresnéhosúduŽilinasp.zn.18Er/3220/2010,ktorýdôkaz
výslovne, označením povinného a spisovej značky exekútora (č.l. 1 spisu) požadoval navrhovateľ. Inú
skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi
(§ 212 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd nemôže v sporovom/ /kontradiktórnom konaní nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.

preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených, námietok.
Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových
podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek úvaha/protiargumentácia ohľadne
konkrétnych vecných dôvodov, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu.
Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov (t.j.

predovšetkým na „neplatnosť“ 15 dňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti na vydanie poverenia v
dotknutej exekučnej veci; zásadu oficiality v exekúcii založenej na rozhodcovskom rozsudku z pohľadu
spotrebiteľskej ochrany), z ktorých okresný súd vychádzal pri svojom meritórnom rozhodnutí. Dôsledkytakéhoto postupu idú výlučne na ťarchu odvolateľa a musia nevyhnutne viesť k potvrdeniu meritórneho
rozhodnutia.

Zároveň platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil.
Z tohto pohľadu odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval,
že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, resp. „že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami,
na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Ide o zjavné pochybenia odvolateľa pri formulovaní

odvolacích dôvodov.
Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia
rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že táto
úvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu pri doručovaní
poverenia (poverenie ani nebolo vydané). Predovšetkým však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným
v návrhu (§ 205a O.s.p.), kde navrhovateľ skutkový základ uplatneného nároku založil na zákonnej

povinnosti exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní.

Nenáležitým je napokon tvrdenie navrhovateľa o neakceptovateľnosti takého postupu súdu, keď vytvára
odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom, nerešpektujúcim jedinečné skutkové okolnosti. Práve
navrhovateľom predložené odvolanie je totiž svojou vyššie opísanou zmätočnosťou, ako aj odôvodneniu

rozsudku nekorešpondujúcim obsahom ilustráciou nenáležitého šablónovitého/typového podávania
odvolaní. V protiklade s uvedeným, odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok spĺňa
všetky parametre zákonného odôvodnenia.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe

okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil
napadnutý rozsudok v meritórnej časti ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.