Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. február 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Cob/56/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8311210526
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8311210526.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členiek senátu

JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Jany Burešovej, v právnej veci žalobcov: v 1. rade JUDr. Ján Vovčik
DREVOPLAST, IČO: 14 295 784, bytom Tajch 769/9, 067 81 Belá nad Cirochou, v 2. rade N. W. a
v 3. rade J. P., obe bytom O. XXX/X, XXX XX X. B. S., obe zastúpené Y.. Y. P.Č., bytom O. XXX/X,
XXX XX X. B. S., proti žalovanému: AGRIFOP, a.s. Stakčín, IČO: 31 713 238, Duchnovičova 573/18,
067 61 Stakčín, právne zastúpený JUDr. Vladimírom Kotusom, advokátom, Žižkova 6, 040 01 Košice,
v konaní o neplatnosť uznesenia riadneho valného zhromaždenia, o odvolaní žalobcov v 1. až 3. rade
proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 21Cb/31/2011-394 zo dňa 15.4.2014, zhodou hlasov

členov senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch, ktorými v prevyšujúcej časti žalobu zamietol
a ktorým zamietol návrh žalobcu v 1. rade na prerušenie konania.

O d m i e t a odvolanie žalobcov v 1. až 3. rade proti výroku, ktorým súd prvého stupňa zastavil konanie
v časti o určenie, že uznesenie číslo X/XXXX riadneho valného zhromaždenia AGRIFOP, a.s. Stakčín,
Duchnovičova573/18,Stakčín,IČO:31713238zodňa23.6.2011oschváleníorgánovriadnehovalného

zhromaždenia za rok 2011 je neplatné a proti výroku, ktorým súd zamietol návrh právneho zástupcu
žalovaného na zaplatenie sumy 100,- eur.

Z r u š u j e výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola uložená povinnosť žalobcom spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 2.470,54 eur, ktoré pozostávajú zo súdneho
poplatku za odvolanie vo výške 99,50 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 2.371,04 eur a v
rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Humenné v poradí druhým rozsudkom, zastavil konanie o určení, že uznesenie č. X/XXXX

riadneho valného zhromaždenia AGRIFOP, a.s. Stakčín, Duchnovičova 573/18, Stakčín, IČO: 31 713
238 zo dňa 23.6.2011 o schválení orgánov riadneho valného zhromaždenia za rok 2011, je neplatné. V
prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Treťou výrokovou časťou svojho rozsudku uložil povinnosť žalobcom
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému trov konania vo výške 2.470,54 eur, pozostávajúce zo
súdneho poplatku vo výške 99,50 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 2.371,04 eur. Ostatnými
dvoma výrokovými časťami svojho rozhodnutia zamietol návrh žalobcu v 1. rade na prerušenie konania
a rovnako zamietol návrh právneho zástupcu žalovaného na zaplatenie sumy 100,- eur. V odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa v poradí prvým rozsudkom (č. l. 135), žalobe vyhovel
a určil, že uznesenie č. X/XXXX riadneho valného zhromaždenia spoločnosti AGRIFOP, a.s., Stakčín,
IČO: 31 713 238 zo dňa 23.6.2011 o schválení orgánov riadneho valného zhromaždenia je neplatné,
určil uznesenie č. X/XXXX riadneho valného zhromaždenia spoločnosť AGRIFOP, a.s. Stakčín zo dňa23.6.2011 o schválení výročnej správy predstavenstva a.s. za rok 2010 za neplatné, určil, že uznesenie
č. X/XXXX riadneho valného zhromaždenia spoločnosti AGRIFOP, a.s. Stakčín a zo dňa 23.6.2011 o
schválení riadnej účtovnej uzávierky a vysporiadaní VH za rok 2010, je neplatné. Nakoniec určil, že

uznesenie č. X/XXXX riadneho valného zhromaždenia spoločnosti AGRIFOP, a.s. Stakčín o schválení
podnikateľského zámeru a.s. na rok 2011 je neplatné. Žalobcom náhradu trov konania nepriznal a
žalovaného zaviazal zaplatiť na účet súdu trovy štátu vo výške 99,50 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

V odôvodnení svojho prvého rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že v konaní bolo preukázané, že
žalobcovia - minoritní akcionári požadovali na konanom riadnom zhromaždení informácie a vysvetlenia
týkajúce sa prevodu akcií majoritného akcionára a nového akcionára, hospodárenie s majetkom
žalovaného, informácie o zakúpení konkrétneho majetku, o podaní vysvetlenia k správe audítora
týkajúcej sa prebiehajúcich súdnych sporov, ktorým je žalovaný účastníkom a v tej súvislosti zriadeného
rezervného fondu na krytie týchto súdnych sporov. Sú to otázky, ktoré majú zásadný vplyv na postavenie

žalobcov ako minoritných akcionárov spoločnosti a odopretie podania týchto informácií mohlo obmedziť
práva žalobcov ako minoritných akcionárov na informácie, preto súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.
Rovnako ich protesty neboli do zápisnice zapísané úplne a určito. Následne pri hlasovaní došlo k
zneužitiu práv väčšinových akcionárov na úkor menšinových. Z tohto dôvodu boli splnené zákonné
podmienky na určenie uznesení VZ súdom za neplatné.

Krajský súd v Prešove po odvolaní zo strany žalovaného uznesením (č. l. 185) napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Vyslovil právny názor, že v konaní žalobcovia nepreukázali podľa
§ 131 a § 183 konkrétne porušenie zákonov, stanov alebo spoločenskej zmluvy, a ani to, že toto
porušenie mohlo obmedziť konkrétne práva minoritných akcionárov v nadväznosti na prijaté uznesenie

valného zhromaždenia. Neúplné a nepresne zapísanie protestov a nepodanie informácie v zmysle §
180 Obchodného zákonníka nemôžu sami o sebe viesť k vyhláseniu uznesenia valného zhromaždenia
za neplatné. Zo žaloby žalobcov vyplýva, ktoré dôvody neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia zo
dňa 23.6.2011 uplatnili a tieto dôvody súd musí riešiť.

Na poslednom pojednávaní pred súdom prvého stupňa 16.4.2014 zobral žalobca žalobcu čiastočne
späť, a to vo výroku, ktorým žiadal určiť za neplatné uznesenie riadneho valného zhromaždenia
žalovanéhozodňa23.6.2011(ďalejlenRVZ)č.X/XXXXoschváleníorgánovRVZ.Keďžestýmžalovaný
vyslovil súhlas, súd v tejto časti konanie zastavil podľa § 96 ods. 1, 2, 3 O.s.p..

Po zrušení rozsudku žalobcovia spresnili, že boli porušené ich práva na informácie, a to s ohľadom
na rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 21Cb/308/2009 z 15.12.2011, právoplatný a vykonateľný
22.8.2012, ktorým boli na základe žaloby tých istých žalobcov ako v tomto konaní, vyhlásené za
neplatné uznesenia RVZ žalovaného zo dňa 18.6.2009. K tomuto súd prvého stupňa uviedol, že z vyššie
citovaného rozsudku Okresného súdu Prešov jednoznačne vyplýva, že žalobcovia ako účastníci sporu

vedeného na Okresnom súde Prešov mali tieto informácie od začiatku súdneho konania, teda nemohli
tým byť porušené ich práva na informácie, keďže o nich vedeli priamo ako účastníci súdneho konania
v ktorom boli žalobcami ako minoritní akcionári. Aj prípadné neposkytnutie týchto informácií RVZ o
súdnom konaní v Prešove teda nemohlo obmedziť práva žalobcov a nemôže viesť z toho dôvodu k
neplatnosti uznesení. Okrem toho súd prvého stupňa uzavrel, že z rozsudku Okresného súdu Prešov

vyplýva, že boli určené neplatné uznesenia, ktoré sa týkali schválenia výročnej správy účtovnej závierky
a rozdelenia zisku za rok 2008 a podnikateľského zámeru na rok 2009, že v tomto konaní sa jednalo
o neplatnosť uznesení, ktoré sa týkali schválenia výročnej správy, účtovnej závierky a vyporiadania
hospodárskeho výsledku - straty, všetko za rok 2010 a schválenia podnikateľského zámeru na rok 2011,
teda ide o obdobia, ktoré na seba časovo bezprostredne nenaväzovali (roky 2008 a 2010). Aj v prípade,

ak by na seba časovo naväzovali, nemohlo tým dôjsť k porušeniu práv žalobcu na informácie z tých
istých vyššie uvedených dôvodov.

Aplikujúc ustanovenia § 131 ods. 1, 2, 3, 4 a 5, § 56a ods. 1, 2, § 176b ods. 1, 2, § 154 ods. 1, §
155 ods. 1a 2, § 180 ods. 1, 4, 5 všetko Obchodného zákonníka, súd prvého stupňa uzavrel, že z

predložených písomných dokladov aj z prednesov žalobcu a svedka zistil, že žalobcovia sú v spore
aktívne legitimovaní, nakoľko každý je vlastníkom akcií spoločnosti žalovaného. Dňa 23.6.2011 sa
konalo riadne valné zhromaždenie žalovaného s nasledovným programom:
1. otvorenie2. voľba orgánov valného zhromaždenia
3. výročná správa predstavenstva za rok 2010
4. správa dozornej rady

5. riadna účtovná závierka a vyporiadanie VH za rok 2010
6. podnikateľský zámer a.s. za rok 2011 a záver.

Žalobcovia sa domáhali po čiastočnom zastavení konania o určenie neplatnosti uznesení valného
zhromaždenia č. 3/2011 o schválení ročnej výročnej správy predstavenstva za rok 2010, X/XXXX

o schválení riadnej účtovnej závierky a vyporiadaní VH za rok 2010 a č. X/XXXX o schválení
podnikateľského zámeru a.s. za rok 2011. V zápisnici o priebehu RVZ vyplýva, že boli prijaté uznesenia
č. X/XXXX, ktorým bola schválená ročná výročná správa predstavenstva akciovej spoločnosti za rok
2010.Podľazápisnicezozasadnutiariadnehovalnéhozhromaždenia,žalobcav1.radevzniesolprotest,
v ktorom vzniesol niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka ohľadom práv akcionárov a povinností
predstavenstva,

ku ktorým sa pripojila žalobkyňa v 3. rade a svedok. Uznesením č. X/XXXX
valné zhromaždenie schválilo riadnu účtovnú závierku a vyporiadanie VH za rok 2010 a rovnako podľa
zápisnice zo zasadnutia riadneho valného zhromaždenia žalobca v 1. rade vzniesol protest, v ktorom
sa opätovne vyjadril ku auditórskej správe ohľadom tvorby rezervy na prebiehajúce súdne spory. Pod
tieto sa pripojili žalobkyňa v 3. rade a svedok. Uznesením č. X/XXXX valné zhromaždenie schválilo

podnikateľský zámer a.s. na rok 2011, voči ktorému podľa zápisnice zo zasadnutia riadneho valného
zhromaždenia, žalobca v 1. rade vzniesol protest, v ktorom sa vyjadril k povinnostiam zapisovateľa a
práva akcionárov a k protestu sa pripojila žalobkyňa v 3. rade a svedok.

Žalobcovia navrhli na poslednom pojednávaní 16.4.2014 prerušiť toto konanie až do doby vyjadrenia

sa NS SR k písomnému oznámeniu skutočností podľa § 15 ods. 1 O.s.p. zo dňa 30.1.2014 zo strany
sudcov Krajského súdu v Prešove Y.. T., Y.. J. H. Y.. Š.. Žalovaný s týmto návrhom nesúhlasil a súd
prvého stupňa po oboznámení sa s týmto oznámením z 30.1.2014 návrh žalobcu na prerušenie konania
zamietol, pretože tu neboli splnené zákonné podmienky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 a §
110 O.s.p.. Nejde totiž o zhodný návrh účastníkov podľa § 110 O.s.p. a neide ani o konanie, v ktorom

sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.. Súd
prvého stupňa zároveň uviedol, že pokiaľ žalobca napáda sudcov krajského súdu ako odvolacieho súdu,
môže tak urobiť v prípadnom odvolacom konaní, avšak nie pred súdom prvého stupňa.

Právny zástupca žalovaného na poslednom pojednávaní 16.4.2014 žiadal, aby súd rozhodol o jeho

návrhu na zaplatenie sumy 100,- eur od žalobcov podľa § 147a O.s.p., ktorý podal na pojednávaní
z 7.7.2013, pretože toto pojednávanie bolo odročené z dôvodov na strane žalobcov. Súd tento návrh
zamietol, pretože neboli splnené podmienky podľa O.s.p., lebo pojednávanie bolo odročené z dôvodu
námietky zaujatosti vznesenej žalobcom voči konajúcemu sudcovi, na čo má každý účastník právo
priamo zo zákona. Preto na odročenie pojednávania a náhradu sumy 100,- eur nemožno aplikovať §

147a O.s.p., ktorý predstavuje určitý sankčný mechanizmus v prípade obštrukcií zo strany účastníkov.
O takýto prípad tu však podľa súdu prvého stupňa nejde.

Po doplnení dokazovania prvostupňový súd konštatoval, že žalobu je potrebné zamietnuť, pretože
žalobcovia v konaní nepreukázali splnenie podmienok podľa § 131 a 183 Obchodného zákonníka na

vyslovenie neplatnosti uznesení VZ. Nepreukázali kumulatívne to, že napádané uznesenia vzhľadom
na ich obsah boli v rozpore so zákonom, stanovami, či spoločenskou zmluvou a tieto uznesenia mohli
obmedziť ich konkrétne práva. Podľa súdu prvého stupňa nepreukázali zneužitie práv väčšiny na
úkor menšinových akcionárov. Hlasovalo sa v súlade so zákonom a stanovami a prijaté uznesenia
majú dopad na všetkých akcionárov. Neúplné zachytenie protestov samo o sebe nespôsobuje podľa

prvostupňového súdu porušenie nejakých práv akcionárov a neplatnosť uznesení. Podľa zákona
judikatúry, sa pritom zachytáva do zápisnice len stručný obsah prednesov a nie ich doslovné znenie,
pričom toto bolo pri riadnom valnom zhromaždení dodržané. Stručný obsah protestov bol do zápisnice
zachytený a vyplýva to zo zápisnice riadneho valného zhromaždenia, ako aj z výpovedí žalobcov a
ich vyjadrení. S poukazom na právny názor odvolacieho súdu, podľa súdu prvého stupňa žalobcovia

neuniesli dôkazné bremeno. V konaní nie je sporné, že napádané uznesenia prijaté na valnom
zhromaždení dňa 23.6.2011 po čiastočnom späťvzatí sa
týkajú uznesenia č. X/XXXX schválenia výročnej správy predstavenstva a.s. za rok 2010, č. X/XXXX-
schváleniariadnejúčtovnejzávierkyavyporiadanieVHzarok2010,pričomspoločnosťbolavstrate,čižev tomto prípade nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcov na podiel zo zisku a č. X/XXXX - schválenie
podnikateľského zámeru a.s. za rok 2011.

Práva na informácie žalobcov porušené taktiež neboli tak, ako je to vyššie odôvodnené. Rovnako ani
ich právo na podiel zo zisku, nakoľko spoločnosť bola v strate a žiaden zisk nebol predmetom prijatých
uznesení. Súd prvého stupňa uzavrel, že to, že protesty neboli zachytené doslovne a úplne, taktiež
samo o sebe nemôže mať za následok neplatnosť napádaných uznesení, pretože ostatné podmienky §
131 splnené neboli a práva žalobcom porušené, ani ohrozené, neboli. K zneužitiu väčšiny pri hlasovaní

taktiež nedošlo, vzhľadom na obsah prijatých uznesení a vzhľadom na to, že sa hlasovalo v súlade so
zákonomastanovamiauzneseniasavtakomprípadedotýkajúrovnakovšetkýchakcionárov.Napádaná
zaujatosť sudcov Krajského súdu v Prešove ako odvolacieho súdu pre rozhodnutie súdu prvého stupňa,
nemá právny význam účastníkmi uvedeného rozhodnutia NS SR a ČR sa týkajú nepresne takých istých
prípadov, okrem toho, SR judikáty nemajú všeobecnú záväznosť. Záverom súd prvého stupňa uviedol,
že v konaní žalobcovia nepreukázali konkrétne právo, ktoré malo byť uzneseniami obmedzené a pokiaľ

poukazovali na neúplne zapísanie protestu a na porušenie práva na informácie, nebola tu preukázaná
vecná súvislosť medzi napádanými uzneseniami vzhľadom na ich obsah a udávanými konkretizovanými
porušeniami práv tak, ako to bolo vyššie odôvodnené. Žalobcovia nimi uvedenými protestmi (žalobcovia
ich obsah uviedli v žalobe a vo výpovedi) napádali iné skutočnosti, než boli predmetom zasadnutia RVZ
a obsahom prijatých napádaných uznesení. Pri hlasovaní, ako už bolo uvedené, neboli porušené ich

práva ako minoritných akcionárov, a to ani podľa § 56a. Hlasovalo sa v súlade so zákonom, stanovami a
rozhodnutie sa vzťahuje na všetkých akcionárov, pričom s poukazom na obsah prijatých uznesení došlo
k zneužitiu práva väčšiny v neprospech žalobcov.

Návrh žalobcu v 1. rade na vypočutie osôb prítomných na riadnom valnom zhromaždení konanom dňa

23.6.2011 za spoločnosť - overovateľov zápisnice N.. T.. V., N.. T.. Š., skrutátorky riadneho valného
zhromaždenia N.. X.. J., súd prvého stupňa zamietol z dôvodu, že by to bolo nehospodárne a neúčelné
vzhľadom na predmet tohto súdneho konania. Celý priebeh riadneho valného zhromaždenia, napadnuté
uznesenia a protesty sú zachytené v zápisnici z riadneho valného zhromaždenia a navrhované osoby
by len uviedli tie isté skutočnosti, ako vyplývajú z tejto zápisnice. Iný návrh na dokazovanie žalobcovia

ani žalovaní nemali a preto súd prvého stupňa vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené. Následne
súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového a právneho stavu, ktorý do skončenia dokazovania vyšiel
najavo.

O trovách prvostupňového konania súd rozhodol podľa §142 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.

a priznal ich náhradu žalovanému v celom rozsahu. Vychádzal pritom zo skutočností, že aj keď žalovaný
nemal vo veci plný úspech, zastavenie konania v časti o určenie, že uznesenie č. X riadneho valného
zhromaždenia AGRIFOP, a.s., Stakčín zo dňa 23.6.2011 zavinili žalobcovia, ktorí v tejto časti vzali svoj
návrh späť a nedošlo k nemu zavinením žalovaného.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie všetci žalobcovia, a to proti celému
výroku rozsudku, keď s poukazom na ustanovenia § 205 ods. 2 písm. b), d), e) a písm. f) O.s.p.
v spojení s ustanovením § 205a ods. 1 písm. a), b) O.s.p. považovali rozsudok súdu prvého stupňa
za nedostatočne odôvodnený, prekvapujúci a nepresvedčivý s poukázaním, že súd svojím postojom
k žalobcom v 1. až 3. rade odňal možnosť konať pred súdom a vec nesprávne právne posúdil v

rozpore s platným právnym poriadkom a ustálenou zaužívanou súdnou praxou všeobecných súdov SR
a nálezmi Ústavného súdu SR, ako aj nálezmi Ústavného súdu ČR. Opätovne poukázali a zdôraznili
na skutočnosť, že odvolací súd KS v Prešove vo svojom zrušovacom uznesení bol voči žalobcovi v 1.
rade preukázateľne predpojatý s podozrením a úmyslom čo najviac poškodiť nielen žalobcovi v 1. rade,
ale aj žalobcom v 2. a 3. rade, lebo zo záhlavia je zrejmé, že sa jedná o účastníkov konania, ktorí sú

v priamom príbuzenskom pomere, a to dcéry žalobcu v 1. rade. Táto skutočnosť sa podľa odvolateľov
nedá zaviesť do stratena s tým, že žalobca v 1. rade podal trestné oznámenie na sudcov odvolacieho
súdu a sudcovia podali trestné oznámenie na žalobcu v 1. rade v minulosti a v súčasnosti sú vylúčení z
prejednávania a rozhodovania v niektorých veciach, kde vystupuje žalobca v 1. rade. Podľa odvolateľov
po právnej stránke možno tvrdiť, že vyslovený právny názor sudcov odvolacieho súdu bol v rozpore

so základnými zásadami a princípmi civilného konania v zmysle platného právneho poriadku a nálezov
Ústavného súdu SR.Ďalším dôvodom, že zamietnutie dôkazných návrhov žalobcov v 1. až 3. rade zo strany
prvostupňového súdu bolo potrebné adekvátne zdôvodniť, čo podľa odvolateľov v odôvodnení rozsudku
absentuje a nevyhovenie tejto požiadavke žalobcom v 1. až 3. rade zaťažuje prvostupňový súd

nepreskúmateľnosťou, lebo vykazuje ľubovôľu súdu, porušuje tak základné práva a slobody a vedie
k porušeniu práva na rovnosť účastníkov konania, najmä v procese dokazovania. Z odôvodnenia
rozsudku možno podľa žalobcov tvrdiť, že súd sa predpísaným zákonným spôsobom nevyporiadal
s neúplným a nepresným zápisom protestov akcionárov na riadnom valnom zhromaždení, ako aj
s požadovanými informáciami ohľadom konania a realizácie riadneho valného zhromaždenia, čo

preukázateľne potvrdzuje zápisnica z riadneho valného zhromaždenia. Prvostupňový súd rozhodol
arbitrárne - svojvoľne s poukazom na extrémny nesúlad právnych záverov s vykonanými skutkovými
a právnymi zisteniami; interpretáciou súdu, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe,
odklon od ústavnej judikatúry bez toho, aby boli dostatočne uvedené dôvody na základe ktorých
súd odmietol stabilizovanú výkladovú prax; nerešpektovanie konkrétnej normy (interpretáciu), ktorá je
v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti; hodnotenie dôkazov vykonaných bez akéhokoľvek

akceptovateľného, racionálneho základu tak, že z nich žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté
skutkové závery. Odvolatelia v podanom odvolaní ďalej tvrdili, že procesné dokazovanie ako procesný
postup, slúži k získavaniu práv o tvrdených dôkazných skutočnostiach, ktoré zostali v konaní pochybné
a neúplným a nepresným zápisom protestov akcionárov na konanom riadnom valnom zhromaždení, ako
aj požadovanými informáciami ohľadom konania a realizácie riadneho valného zhromaždenia, čo podľa

odvolateľov preukázateľne potvrdzuje aj zápisnica z riadneho valného zhromaždenia. Tieto tvrdenia
boli predmetom procesného dokazovania a súd pred vydaním rozhodnutia mal zvážiť, ktoré skutočnosti,
tvrdenia má za preukázané a ktoré nie. Tieto skutočnosti a tvrdenia v odôvodnení rozsudku absentujú
a preto je rozhodnutie prvostupňového súdu zmätočné a arbitrárne.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolatelia v podanom odvolaní tvrdili, že prvostupňový súd nevykonal
dokazovanie na preukázanie obmedzenia práv akcionárov podľa ustanovenia § 131 ods. 2 Obchodného
zákonníka a vôbec sa nezaoberal možnosťou obmedzenia práv žalobcov ako akcionárov v súvislosti s
prijatými uzneseniami riadneho valného zhromaždenia.

Zuvedenéhovyplýva,ževdanomprípadenemožnosúhlasiťskonštatovanímazávermiprvostupňového
súdu tak, ako sú odôvodnené na strane č. 6 a 7 citovaného rozsudku, keď prvostupňový súd svoje
odôvodnenie opiera o iné uznesenia prijaté na riadnom valnom zhromaždení z predchádzajúcich rokov,
čo je nelogické v súvislosti s predmetom žaloby v merite veci a v rozpore s právoplatnosťou rozsudku
Okresného súdu Prešov.

Žalobcovia ďalej tvrdili, že zamietnutie ich návrhu na predvolanie a vypočutie svedkov N.. V., N.. Š. a N..
J., je porušenie tých najzákladnejších práv a slobôd a odňatie možnosti konať pred súdom pri zachovaní
princípu rovnosti účastníkov konania, keď prvostupňový súd vopred judikoval, ako by navrhnutý citovaní
svedkovia vo svedeckej výpovedi po poučení uvádzali svoje svedecké postoje a výpovede.

Ohľadom trov konania odvolatelia poukazujú na skutočnosť, že právny zástupca žalovaného JUDr.
Vladimír Kotus predložil súdu vyčíslenie trov konania s prílohami o osvedčení a registrácii pre DPH Y..
P.. W., o osvedčení motorového vozidla Š. K. S. Q.: W. XXX V., o osvedčení motorového vozidla H. H. Q.:
W. XXX N.. Z osvedčenia o evidencii motorového vozidla Q.: W. XXX V. vyplýva, že vlastníkom vozidla

je Y.. T. W. V., ktorá bola v pracovnom pomere vedená ako vyššia súdna úradníčka na Krajskom súde
Košice a v roku 2014 bola prezidentom SR menovaná za sudkyňu na Okresnom súde Košice II. Podľa
odvolateľov je protiprávne a nezákonné zo strany advokáta vyúčtovať trovy konania hotových výdavkov
predstavujúcich cestovné a amortizáciu, dokonca aj DPH vo výške 20 % z používania motorového
vozidla vo vlastníctve inej osoby bez nájomnej zmluvy, zaplatenej cestnej dane, registrácie dane z

pridanej hodnoty v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. s tým, že zároveň vyslovili podozrenie, že
môže ísť o podozrenie z trestnej činnosti, pokusu podvodu zo strany právneho zástupcu žalovaného,
ktorý uplatnil písomne vyčíslenie trov konania na súd.

Zároveň žalobcovia nesúhlasili s názorom súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že predmetom konania boli

napadnuté 4 uznesenia valného zhromaždenia, pričom súd vo vzťahu k 3 uzneseniam žalobu zamietol a
vo vzťahu k jednému uzneseniu z dôvodu späťvzatia žalobcu zastavil, čím je dané aj procesné zavinenie
žalobcov, a tak v zmysle § 13 ods. 3 vyhlášky bolo nutné k výpočtovému základu pripočítať 3x1/13
základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach, na základečoho základná sadzba tarifnej odmeny predstavuje dvojnásobok 1/13 v príslušnom roku (1/13 + (1/3
z 1/13 výpočtového základu) x 3). Žalobcovia tvrdili, že predmet konania bol jeden, čo potvrdzuje aj
podaná žaloba. Podľa žalobcov preukázateľne nejde o spojenie samostatných konaní ani zo strany

žalobcu, ani zo strany súdu, čo potvrdzuje obsah súdneho spisu. Z uvedeného podľa odvolateľov
preukázateľne vyplýva, že advokát žalovaného pri vyčíslení trov právneho zastúpenia postupoval v
rozpore s citovanou vyhláškou § 13 ods. 3, keď základ vynásobil 3x. Ďalej advokát JUDr. Kotus si podľa
odvolateľov uplatňoval trovy právneho zastúpenia v prospech seba za rok 2012 aj za advokáta
JUDr. Jána Holotu v rozpore s citovanou

vyhláškou a v rozpore so zákonom o advokácii a to tým, že advokát Kotus nevykonával právne služby za
žalovaného v roku 2012 (tak, ako ich uplatnil), ale vykonával JUDr. Holota, ktorý v zákonom stanovenej
trojdňovej lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p. si ich na súde neuplatnil. Ďalej žalobca v 1. rade tvrdil aj
tú skutočnosť, že pokiaľ ide o používanie automobilu terajšej sudkyne Y.. T.. W. V., že to bolo kvôli
štatutárovi žalovaného N.. T.. V., u ktorého sa jedná o jeho dcéru, a nie kvôli advokátovi Kotusovi, ktorá
je zároveň jeho manželkou. V ďalšom odvolatelia namietali ako úkon právnej služby účasť JUDr. Kotusa

na pojednávaní dňa 7.6.2013, ktoré bolo odročené na neurčito a kde mal citovaný advokát vykonávať
ďalšie práce spočívajúce v nazretiu do súdneho spisu, ktorý je vedený na Okresnom súde v Humennom
pod sp. zn. 15Cb/188/2005, kde zastupuje žalobcu a následne vykonal cestu do mesta Snina s blízkym
rodinným príslušníkom. Napriek tomu si advokát tieto trovy vyúčtoval na vrub žalobcom, aj keď vykonal
iné práce, ako to vyplýva z úradných záznamov citovaného uznesenia.

Úlohou konajúceho súdu podľa odvolateľov nebolo len mechanicky rozhodnúť o náhrade trov konania
podľa výsledku sporu, ale zvážiť, či neexistujú ďalšie rozhodné skutočnosti a okolnosti majúce podstatný
vplyv na priznanie náhrady účelne vynaložených nákladov.

Zároveň žalobcovia poukázali na to, že konajúci súd prvého stupňa preukázateľne opomenul dôvody
hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, keď jedným zo skupín, ktorých aplikácia
tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje
do popredia vtedy, keď povinný účastník nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sám
nezavinil, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takých prípadoch súd zohľadňuje osobné,

majetkové, zárobkové a iné pomery účastníkov, prihliada na postoj účastníkov konania, prípadne iné
okolnosti, ktoré môžu dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnému účastníkovi, alebo
o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného
zreteľa (uznesenie Ústavného súdu SR z 8.12.2011, č. k. II.ÚS 563/2011-14).

Z obsahu súdneho spisu vydokladovaných majetkových pomerov žalobcov v 1., 3. a 4. rade konajúci
súd priznal týmto oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, a to právoplatným rozhodnutím. Žalobca
v 1. rade je osoba ZŤP s nevyliečiteľnou chorobou, žalobkyňa pôvodne v 3. rade v súčasnosti v 2.
rade je matkou 5 maloletých detí vo veku 3-10 rokov, v súčasnej dobe v zdravotnom stave 5. mesiaca
tehotenstva a dokonca osoba so ZŤP a žalobkyňa pôvodne v 4. rade, v súčasnosti v 3. rade J. P.,

je študentkou vysokoškolského štúdia v 3. ročníku, preto zo strany prvostupňového súdu pretrvávali
dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania právnemu zástupcovi žalovaného tak,
ako to vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia.

S poukazom na uvedené preto odvolatelia navrhli, aby odvolací súd svojím rozsudkom zmenil napádaný

rozsudok tak, ako to navrhli a zadefinovali v petite svojho návrhu a zároveň aby zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcom v 1. až 3. rade trovy prvostupňového a odvolacieho konania.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že toto sa javí ako blankentné,
až zmätočné, keď prvostupňový súd rozsiahlym dokazovaním vec správne posúdil a v rozsudku

dostatočne a presvedčivo odôvodnil v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu. Podľa žalovaného
prvostupňový súd dostatočne a presvedčivo odôvodnil zamietnutie návrhu na dokazovanie navrhnutých
zo strany žalobcov s tým, že žalobcovia pri týchto návrhoch na vykonanie dokazovania potrebu tohto
dokazovania, no najmä to, čo ním chcú dosiahnuť, nijako relevantne nezdôvodnili. Žalobcovia v konaní
nepreukázali porušenie žiadnych konkrétnych práv žalobcov a teda ani nemohla byť preukázaná

žiadna vecná súvislosť medzi napádanými uzneseniami riadneho valného zhromaždenia a porušeniami
Obchodného zákonníka, resp. stanov zo strany žalovaného. Preto plne sa stotožnil žalovaný so závermi
prvostupňového súdu, ktorý správne uviedol, že k zneužitiu väčšiny pri hlasovaní taktiež nedošlovzhľadom na obsah prijatých uznesení a vzhľadom na to, že sa hlasovalo v súlade so zákonom a so
stanovami a uznesenia sa v tomto prípade dotýkalo rovnako všetkých akcionárov.

Pokiaľ žalobcovia napádajú výrok o trovách konania, tak žalovaný mal za to, že prvostupňový súd pri
rozhodovaní o ich náhrade postupoval v súlade so zákonom a princípom úspechu, resp. neúspechu
účastníkov, keď správne reflektoval na skutočnosť, že predmetom konania boli štyri samostatné
uznesenia valného zhromaždenia, pričom trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia, boli
vyčíslené v súlade s vyhláškou MS SR číslo 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov, ako

aj s ostatnými právnymi predpismi. Žalovaný mal za to, že všetky úkony vykonané jeho advokátmi, boli
vykonané účelne a naopak samotní žalobcovia sa svojím postupom v konaní (dodatočným prednesom
na pojednávaniach a nedoložením listín, či prípadne odročením pojednávania, ktoré nebolo oznámené
riadne a včas advokátovi žalovaného) sa sami výrazne pričinili ku vzniku týchto trov.

Oslobodenie od platenia súdnych poplatkov neznamená podľa žalovaného súčasne aj zbavenie

zodpovednosti účastníkov konania za výsledok sporového konania. To znamená, že v prípade, ak
účastník konania, ktorý bol oslobodený od súdnych poplatkov, bude celkom, resp. čiastočne neúspešný
v konaní, bude za podmienok § 142 O.s.p. zaviazaný na znášanie náhrady trov konania účastníkovi,
ktorý v konaní mal celkom alebo čiastočný úspech (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Obo
181/2007, 6Obo 103/2008 zo dňa 29.5.2009. Žalovaný nevidel žiaden dôvod, aby len s poukazom

na postoj žalobcov v konaní znášal trovy advokáta on sám, keď v predmetnej veci nie sú splnené
podmienky a žalobcami ani neboli nijako relevantne odôvodnené dôvody hodné osobitného zreteľa,
ktoré by umožňovali súdu náhradu trov konania úspešnému účastníkovi výnimočne nepriznať. Naopak,
podľa žalovaného ich nepriznanie by mohlo znamenať pre žalovaného aj porušenie jeho práva na
súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR. V tejto súvislosti napriek zásade iura novit curia,

si žalovaný dovolil citovať právnu vetu Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 122/09 z 10.9.2009,
ktorý sa zaoberá aplikáciou ustanovenia § 150 O.s.p., podľa ktorého pri rozhodnutí všeobecných
súdov o tom, či sú splnené podmienky ustanovenia § 150 O.s.p. na výnimočné nepriznanie (úplné, či
čiastočné) náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania je potrebné, aby skutkové okolnosti, v
ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania, boli

preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ústavnej praxe všeobecných súdov relevantné.
V opačnom prípade môže dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva
na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa
článku 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Zároveň žalovaný vyčíslil svoju predbežnú výšku trov odvolacieho konania vo výške 158,14 eur, vrátane
DPH, ktoré pozostávajú z jedného úkonu právnej služby vo výške 123,74 eur za vyjadrenie k odvolaniu
žalobcov a jedného režijného paušálu vo výške 8,04 eur, t. j. spolu vo výške 131,78 eur bez DPH, to
všetko navýšené o 20 % DPH vo výške 26,36 eur.

V záverečnom návrhu s poukazom na vyššie uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd prvostupňový
rozsudok potvrdil ako vecne správny a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania, ktoré
budú žalobcovia povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému.

Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods.

1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa
§ 156 ods. 1, 3 O.s.p., v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. a napadnutý rozsudok okresného súdu podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil vo veci samej, ako vo výroku vecne správne rozhodnutie a rozhodnutie bolo
odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v súlade s § 156 ods. 1, 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2
O.s.p. došlo k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej
lehote a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení tiež oznámením
na internetovej stránke Krajského súdu v Prešove.

Podľa § 212 ods. 1 O.s.p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 O.s.p., a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 O.s.p.),

bolo v prvostupňovom konaní po vrátení veci krajským súdom vykonané okresným súdom v intenciách
návrhu účastníkov konania dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav,
ktorý okresný súd rovnako správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti
meritórneho výroku napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd žalobu zamietol a stotožnenie sa s
dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods.
2 O.s.p. v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu

aplikácie § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005, pri
potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku
zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože
odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05,

III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 O.s.p. na odôvodnenie
obsiahnuté v napadnutom rozsudku Okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len
prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, krajský súd ďalej uvádza,

že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcami, neboli preukázané ich tvrdenia v rámci
uplatneného nároku a teda nebola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine
existencie dôvodov na vyslovenie neplatnosti napádaných uznesení valného zhromaždenia žalovaného.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti má preukázané, ktoré nie, o
ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na

tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú
skutkový stav veci.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobcovia vymedzili v písomnom odvolaní
zo dňa 3.6.2014 (č. l. 406 spisu a nasl.) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav

veci a podľa výsledkov dokazovania boli v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 O.s.p., § 213 ods.
1 O.s.p.), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalobcov. Bez
akýchkoľvek pochybností sa jedná o žalobu podanú podľa § 131 ods. 1, 2 a § 183 Obchodného
zákonníka.Podľatýchtoustanovenímôžeakcionárpodaťnávrhnasúdnaurčenieneplatnostiuznesenia
valného zhromaždenia, ak je v rozpore so zákonom, spoločenskou zmluvou alebo stanovami. Toto

právo však zanikne, ak ho oprávnená osoba neuplatní do 3 mesiacov od prijatia uznesenia valného
zhromaždenia. V tejto súvislosti je potrebné poukázať, že v stanovenej trojmesačnej lehote od prijatia
uznesenia valného zhromaždenia bola podaná žaloba, v ktorej žalobcovia ako dôvod neplatnosti
napádaných uznesení valného zhromaždenia žalovaného zo dňa 23.6.2011 uvádzali odmietnutie
poskytnutia úplných, pravdivých informácií a vysvetlení, ktoré súviseli s predmetom rokovania valného

zhromaždenia, a to či už členmi predstavenstva, alebo inými štatutárnymi orgánmi žalovaného, prípadne
predsedom riadneho valného zhromaždenia P. Š. a jeho zapisovateľom P. X.. Zároveň ako ďalší
dôvod určenia neplatnosti napádaných uznesení riadneho valného zhromaždenia žalobcovia v zákonom
stanovenej trojmesačnej lehote uvádzali, že nimi podané protesty priamo počas konania riadneho
valného zhromaždenia žalovaného, neboli zaznamenané v doslovnom a úplnom znení tak, ako boli

tieto prednesené. Citovaná trojmesačná lehota na napadnutie uznesenia od jeho prijatia, ktorá vylučuje
možnosť napadnúť neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti z dôvodov
uvedených až po uplynutí tejto lehoty, slúži nielen na ochranu minoritných akcionárov, ktorí sa valného
zhromaždenia nezúčastnili, alebo boli prehlasovaní. Citované ustanovenie § 131 ods. 1 Obchodného
zákonníka zároveň chráni aj záujmy všetkých akcionárov pred možnosťou, aby do vnútorných pomerov

akciovej spoločnosti mohol ktokoľvek a bez akéhokoľvek časového obmedzenia zasahovať. Napokon
chráni aj záujmy tretích osôb dobromyseľných v tom, že uznesenie je platné a nemôže byť zmenené.
Ustanovenie § 131 a § 183 Obchodného zákonníka nezakladá absolútnu, ani relatívnu neplatnosť
právnych úkonov. Neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia sa pretonemožno dovolávať podľa § 38 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúceho neplatnosť právnych
úkonov, ale len podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Vyslovenie neplatnosti môžu preto žiadať vo
vymedzenej lehote len osoby v nich uvedené. V tejto súvislosti súd neprihliadol na žiadne iné ďalšie

dôvody žalobcov, ktoré boli prednesené po stanovenej trojmesačnej lehote od konania napádaného
uznesenia valného zhromaždenia, kde podporne poukazuje aj na obsah rozsudku Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Obo 21/2000, v ktorom bol vyslovený obdobný právny názor, že žalobu o vyslovenie neplatnosti
uznesenia valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti nemožno úspešne dopĺňať o ďalšie dôvody
neplatnosti po uplynutí troch mesiacov od prijatia uznesenia valného zhromaždenia. Uplynutím tejto

lehoty právo zaniká (prekluduje) a žalobca na vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia
už nemôže mať úspech. Uznesenie valného zhromaždenia môže trpieť viacerými vadami, ktoré môžu
byť dôvodom pre vyslovenie jeho neplatnosti. Závisí od vôle každej osoby oprávnenej podľa § 131
a § 183 Obchodného zákonníka, ktoré dôvody neplatnosti bude uplatňovať, prípadne, či vôbec bude
neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia uplatňovať. Rámec súdneho konania je tak daný obsahom
žaloby. Súd preto o rozhodovaní o neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia skúma len tie dôvody

neplatnosti, ktorých sa oprávnená osoba v žalobe dovoláva. Z toho potom vyplýva, že z dôvodu, ktorý
žalobcauplatnilažpopodanížaloby,môžebyťvyslovenéuznesenievalnéhozhromaždeniazaneplatné,
len ak bol dôvod neplatnosti uplatnený ešte v rámci lehoty stanovenej v § 131 ods. 1 Obchodného
zákonníka.

Pre rozhodnutie súdu je zároveň podstatné, že žiadne z napádaných uznesení riadneho valného
zhromaždenia sa netýkalo schvaľovania rozdelenia zisku, keď uznesenie číslo X/XXXX o schválení
riadnej účtovnej závierky a vyporiadaní VH za rok 2010 žalovaného sa týkalo krytia dosiahnutého
negatívneho hospodárskeho výsledku (straty) z predchádzajúceho roku hospodárenia žalovaného.
Uvedená konštatácia je podstatná v tom smere, že každé uznesenie valného zhromaždenia, ktorým sa

schvaľuje rozdelenie zisku, pričom dôjde k opomenutiu rozdeliť časť zisku aj v prospech akcionárov,
je neplatné pre rozpor s ust. § 56a ods. 1, § 176b ods. 1 a § 178 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Skutočnosťou,ktorátakýtorozporspôsobujeaktorábymalabyťpredmetomžaloby,jeúplnéopomenutie
akcionárov v rozhodnutí o rozdelení zisku. Takéto opomenutie žalobcov ako akcionárov by v prípade,
ak by bolo schvaľované uznesenie o prerozdelení zisku žalovaného a neplatnosť tohto uznesenia

by si žalobcovia uplatnili v stanovenej trojmesačnej prekluzívnej lehote, plne postačovalo záveru
opodstatnenosti žaloby o určení neplatnosti predmetného uznesenia z valného zhromaždenia.

Je potrebné poukázať, že vyššie uvedené žalobcami tvrdené dôvody neplatnosti uznesení, nespĺňajú,
a to ani v jednom prípade napádaného uznesenia, aj ďalšiu podmienku dôvodnosti žaloby upravenú v

§ 131 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého súd môže na návrh spoločníka (akcionára) určiť
neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia, len ak porušenie zákona, spoločenskej zmluvy alebo
stanov mohlo obmedziť práva spoločníka (akcionára), ktorý sa určenia neplatnosti domáha. V tejto
súvislosti krajský súd akcentuje, že všetci účastníci, vrátane žalobcov, boli v prvostupňovom konaní
riadne poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. tak, ako to podľa zistení odvolacieho súdu vyplýva z č. l. 39

spisu v spojení s doručenkou na č. l. 38 rub spisu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že všetky
žalobcami navrhnuté a vykonané dôkazy, vrátane nevykonaného návrhu na doplnenie dokazovania
spočívajúce vo vypočutí overovateľa zápisnice N.. Q.. V. H. N.. T.. Š. a skrutátorky riadneho valného
zhromaždenia N.. J., nemohli byť relevantnými na
preukázanie tej skutočnosti, že prijatými uzneseniami na valnom zhromaždení došlo k obmedzeniu

práv žalobcov ako akcionárov žalovaného. Je nepochybné a nebolo to medzi účastníkmi sporné, že
žalobcovia v 1. a 3. rade sa osobne na predmetnom riadnom valnom zhromaždení, na ktorom došlo k
prijatiu napádaných uznesení, zúčastnili a rovnako, že žalobkyňa v 2. rade bola na predmetnom riadnom
zhromaždenízastúpenávneprítomnostižalobcomv1.radestým,žerovnakojenepochybnéaneboloto
ani v konaní sporné, že žalobcovia ku každému z napádaných uznesení riadneho valného zhromaždenia

podali sťažnosť s tým, že samotná skutočnosť v prípade, ak by bola aj pravdivá, spočívajúca v tom,
že sťažnosť podávaná žalobcom v 1. rade, ku ktorej sa pripojila aj žalobkyňa v 3. rade, nebola v
doslovnom znení zachytená do zápisnici z konaného valného zhromaždenia, nemohla bez ďalšieho
nijako spôsobiť neplatnosť napádaného uznesenia riadneho valného zhromaždenia ku ktorému sa
táto sťažnosť vzťahovala. V tomto smere je potrebné poukázať, že vo vyššie uvedenej trojmesačnej

prekluzívnej lehote mohli žalobcovia ako dôvod napádanej neplatnosti uznesení valného zhromaždenia
uviesť nielen úplné znenie podaných sťažností na riadnom valnom zhromaždení (v prípade, ak mali za
to, že tieto sťažnosti boli zachytené v neúplnom znení), ale dokonca v stanovenej trojmesačnej lehote
doplniť ďalšie dôvody neplatnosti napádaných uznesení riadneho valného zhromaždenia. S poukazomna uvedené je preto nepodstatné, a nijako nepreukazujúce, výsluch ďalších osôb prítomných na riadnom
valnom zhromaždení a preto súd prvého stupňa správne konštatoval, že takéto doplnenie dokazovania
by bolo nehospodárne a neúčelné vzhľadom na predmet tohto súdneho konania.

Za podstatné v tomto smere krajský súd považuje súvislosť s odvolacou argumentáciou žalobcov uviesť,
že žalobcovia mali v priebehu prvostupňového konania, a to aj pred v poradí prvým rozhodnutím vo veci
súdom prvého stupňa, ako aj po zrušení tohto rozhodnutia odvolacím súdom a až do vyhlásenia v poradí
druhého rozhodnutia vo veci samej, vytvorený dostatočný priestor na realizáciu svojich procesných práv

a povinností a bolo plne v ich dispozícii, ako tento vytvorený priestor využijú, keď správnosť tohto záveru
v konečnom dôsledku vyplýva aj z Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07, v zmysle ktorého ...
„zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z článku 47 ods. 3 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je zabezpečiť, aby bola
účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu
verejnej moci, rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím

svojich procesných práv a podmienok, ktorého ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície
s porovnaním s druhým účastníkom konania. Ak procesný postup orgánu verejnej moci objektívne
poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného
osobitne vo veciach nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k záveru, že došlo
k porušeniu základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v

jeho neprítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Uvedené je podstatné
zdôrazniť najmä s ohľadom na argumentáciu odvolateľov v podanom odvolaní, podľa ktorých mal byť
postupom súdu prvého stupňa odňatá možnosť žalobcom konať pred súdom, ako aj vo vzťahu k tvrdeniu
odvolateľov, že zamietnutie ich dôkazných návrhov zo strany prvostupňového súdu bolo nedostatočne
zdôvodnené, čím prvostupňový súd zaťažil svoje rozhodnutie nepreskúmateľnosťou, lebo vykazuje

ľubovôľu súdu, čím porušuje zákonné práva a slobody žalobcov a vedie k porušeniu práva na rovnosť
účastníkov konania, najmä v procese dokazovania.

V tomto smere nemožno podľa krajského súdu tiež opomínať, že „v občianskom súdnom konaní
účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania, najmä tým, že pravdivo a úplne

opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky“. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá
O.s.p. stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobcovia
teda mali nielen povinnosť tvrdenia, že prijatými napádanými uzneseniami valného zhromaždenia došlo
k porušeniu zákona, spoločenskej zmluvy alebo stanov a tvrdenia, že takto prijatými uzneseniami
boli obmedzené ich práva ako akcionárov, ale rovnako mali povinnosť toto tvrdenie preukázať. Ak

účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno tak, ako tomu bolo u žalobcov, ktorí
neuniesli toto dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k
vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6MCdo 15/2010). Žalobcovia v priebehu prvostupňového konania podľa zistení odvolacieho
súdu, nepreukázali zneužitie práv väčšiny na úkor nich ako menšinových akcionárov, keď hlasovanie

prebehlo v súlade so zákonom a stanovami žalovaného a naviac prijaté uznesenia majú dopad
nielen na žalobcov, ale na všetkých akcionárov, čo napokon ani samotný žalobcovia nespochybnili
a nenamietali, ani neprodukovali v tomto smere žiadne dôkazy, ktorými by vyvracali nesprávnosť
hlasovania,resp.,žetotohlasovaniesanevzťahovalonavšetkýchakcionárov,čímvkonečnomdôsledku
zavinili svoj neúspech v súdnom konaní. Preto len pre úplnosť odvolací súd poukazuje na to, že

„procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkov konania je jeho neúspech
v spore“. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k
neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhodne v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa
pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť
za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena je

teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je
na sporný vzťah aplikovaná v prejednávanej veci, najmä kumulatívne nesplnenie podmienok podľa §
131 a § 183 Obchodného zákonníka. Z tejto normy potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného
bremena, ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (v prejednávanej veci
to boli žalobcovia).

Odvolací súd potom práve na postoj žalobcov v priebehu prvostupňového konania, vzhľadom na
argumentáciu uvádzanú v podanom odvolaní, len primerane a podporne poukazuje i na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010 sp. zn. 5Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnila v zmysle ktorého „obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatňovaní práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky“. Do práva na spravodlivý proces

nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdov, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Pre úplnosť považuje krajský súd za podstatné uviesť, že pokiaľ žalobcovia v podanom odvolaní

argumentovali tým, že skôr vyslovený právny názor odvolacieho súdu v prvom zrušujúcom rozhodnutí k
odvolaniu vo veci samej, bol v rozpore so základnými zásadami a princípmi civilného konania v zmysle
platného právneho poriadku a nálezov ÚS SR, spočívajúci v tom, že odvolací súd Krajského súdu
v Prešove vo svojom zrušovacom uznesení bol voči žalobcovi v 1. rade preukázateľne predpojatý s
podozrením a úmyslom čo najviac poškodiť nielen žalobcu v 1. rade, ale aj žalobcov v 2. a 3. rade s tým,

že v súčasnosti sú sudcovia tvoriaci senát, ktorý rozhodol v merite veci v rámci odvolacieho konania
prvýkrát vylúčení z pojednávania a rozhodnutia v tejto veci, podľa názoru odvolacieho súdu neznamená,
že vyslovený právny názor týchto vylúčených sudcov, ktorí boli vylúčení až po svojom rozhodnutí, nie je
aj naďalej záväzný pre súd prvého stupňa. Zo žiadneho ustanovenia procesných predpisov, ako ani z
rozhodnutia Najvyššieho súdu, resp. Ústavného súdu Slovenskej republiky nevyplýva opodstatnenosť

záveru žalobcov, že v prípade, ak boli sudca alebo sudcovia, ktorí v rámci odvolania rozhodovali vo
veci samej, po svojom rozhodnutí vylúčení z konania a rozhodovania v tejto veci, že ich skôr vyslovený
právny názor nie je už ďalej po ich vylúčení pre súd prvého stupňa záväzný. Je potrebné opätovne
poukázať na vyššie uvedenú argumentáciu odvolacieho súdu v súvislosti s dôkazným bremenom,
pokiaľ sa týka ničím nepreukázaného tvrdenia žalobcov o podanom odvolaní, že skôr vyslovený právny

názor sudcov odvolacieho súdu v tejto veci, je v rozpore so základnými zásadami a princípmi civilného
konania v zmysle platného právneho poriadku a nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky. V tomto
smere možno prisvedčiť vyjadreniu žalovaného k podanému odvolaniu žalobcov, že pokiaľ sa týka tohto
ostatného tvrdenia, je tvrdenie žalobcov blanketárne, keď žalobcovia tento údajný rozpor v podanom
odvolaní nijako bližšie nekonkretizovali.

Na dotvorenie správnosti prijatých záverov okresným súdom, krajský súd uvádza, že s vyššie uvedenými
závermi súdu prvého stupňa, pokiaľ sa týkajú protestov žalobcu v 1. rade voči prijatým uzneseniam na
predmetnom riadnom valnom zhromaždení, nemohlo dôjsť k obmedzeniu práv žalobcov ako akcionárov,
keď protest akcionára a jeho obsah je obligatórnou súčasťou zápisnice z valného zhromaždenia, ak

akcionár o uvedenie protestu do zápisnice na valnom zhromaždení požiada. Je potrebné poukázať
na to, že právna úprava nekladie žiadne podmienky na obsah protestu, pričom v súvislosti s § 183
Obchodného zákonníka, v spojení s § 131 Obchodného zákonníka, protest akcionára má odstrániť
aspoňurčenieuznesenia,alebouznesení,vočiktorýmakcionárpodávaprotest.Protestmôžeobsahovať
označenie dôvodu nesúhlasu s rozhodnutím valného zhromaždenia, nie je však jeho obligatórnou

súčasťou. Na splnenie podmienky podľa § 183, veta druhá Obchodného zákonníka stačí podanie
protestusurčenímvočiktorémuuzneseniuvalnéhozhromaždeniajeprotest podaný.Tak,akotovyplýva
so žalobcami predloženej zápisnice zo zasadnutia riadneho valného zhromaždenia žalovaného, všetky
vyššie uvedené obligatórne náležitosti protestu boli zo strany zapisovateľa tejto zápisnice dodržané.
Krajský súd na tom mieste len pripomína, že pri hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzený

právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť,
pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval
okresnýsúd.Podkladomjehorozhodnutiasúdôkazy,ktoréboli správnevyhodnotené,pričomdoobsahu
základného práva podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí právo účastníka konania

dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo
204/2009 zo dňa 14.9.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazya tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132 O.s.p. a následne vyvodil aj správne
skutkové závery.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu vo
veci samej, ktorým bola žaloba zamietnutá, v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou
a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu a preto nebol
priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania
žalobcov, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní vo veci samej ako vecne

správne rozhodnutie napriek odvolacím námietkam žalobcov potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p..
Krajský súd zvýrazňuje, že „všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového
aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny záver rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri

napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) vo svojej judikatúre zdôrazňuje,
že článok 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,
že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa
môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
(žalobcoviavyčítalirozhodnutiusúduprvéhostupňanedostatoktohtoodôvodnenia)vyplývajúcuzčlánku

6 ods. 1 Dohovoru možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c/a Španielsko, Higgins c/a
Francúzsko, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV.ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

Odvolacísúdpovažujezanevyhnutnépoukázať ajnauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky
sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25.4.2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu
prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov
a rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového, ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdiť vo veci samej, ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p..

Rovnako správne je aj rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh žalobcu v 1. rade na
prerušenie konania až do doby vyjadrenia sa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k písomnému
oznámeniu skutočností podľa § 15 ods. 1 O.s.p. zo dňa 30.1.2014 zo strany sudcov Krajského súdu
v Prešove Y.. T., Y.. J. a Y.. Š. z dôvodu nesplnenia žiadnej zo zákonných podmienok na prerušenie
konania vyjadrených či už v ustanovení § 109 ods. 2, alebo v ustanovení § 110 O.s.p., keď žalovaný

s takýmto návrhom nesúhlasil, teda nejde o zhodný návrh účastníkov podľa § 110 O.s.p. a rovnako v
rámci tohto uznania nemožno v žiadnom prípade uvažovať ako o konaní, v ktorom sa rieši otázka, ktorá
môže mať význam pre rozhodnutie súdu podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. v prejednávanej veci. Je
potrebné preukázať, že sudcovia Y.. T. a Y.. Š. sú vylúčení z konania a rozhodovania v tejto veci, t. j. v
rámci vylúčenia neprichádza v úvahu žiadna otázka, ktorá môže mať relevantný význam pre rozhodnutie

súdu v prejednávanej veci.

Žalobcovia podali odvolanie proti celému výroku rozsudku súdu prvého stupňa, t. j. aj proti tým výrokom,
ktorým súd konanie na návrh žalobcov zastavil, ako aj ktorým zamietol návrh právneho zástupcu
žalovaného na zaplatenie sumy 100,- eur. Krajský súd musel toto odvolanie odmietnuť, nakoľko v

prípade výroku rozsudku, ktorým došlo k čiastočnému zastaveniu konania, týmto bolo v plnom rozsahu
vyhovené procesnému návrhu žalobcov, ktorí počas konania zobrali svoj návrh čiastočne späť, pričom
podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto
na odvolanie nie je oprávnený. Pretože odvolanie žalobcov smeruje voči rozhodnutiu Okresného súdu,
ktorý ich procesnému návrhu na čiastočné zastavenie v celom rozsahu vyhovel, odvolací súd musel

také odvolanie podľa citovaného ustanovenia odmietnuť.

Rovnako, pokiaľ sa týka výroku, ktorým zamietol návrh právneho zástupcu žalovaného na zaplatenie
sumy 100,- eur, je potrebné konštatovať, že voči tomuto bolo podané odvolanie zo strany žalobcovako zo strany neoprávnených osôb, nakoľko týmto výrokom neboli nijako dotknutí na svojich právach a
povinnostiach a oprávneným podať voči tomuto výroku, ktorým došlo k zamietnutiu návrhu žalovaného
na zaplatenie sumy 100,- eur, bol len samotný žalovaný.

Dôvodne sa však javí odvolaciemu súdu odvolanie žalobcov proti výroku, ktorým boli zaviazaní na
zaplatenie trov konania žalovanému, najmä vo vzťahu k ich argumentácii vyúčtovania cestovného,
amortizácii a dokonca aj DPH z používania vozidla vo vlastníctve inej osoby, než akým bol právny
zástupca žalovaného, ako aj ohľadom účelnosti vynaložených trov konania spočívajúcich v trovách

právneho zastúpenia za účasť právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 7.6.2013. Nemožno
však podľa názoru krajského súdu súhlasiť s argumentáciou žalobcov spočívajúcou v tom, že predmet
konania bol jeden a súd prvého stupňa pri priznaní trov právneho zastúpenia postupoval v rozpore s §
13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 s tým, že správne súd prvého stupňa skonštatoval, že základná sadzba
tarifnej odmeny bola určená podľa § 11 ods. 1 písm. a) tejto vyhlášky, ako 1/13 výpočtového základu,
keďže nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, a následne vzhľadom ku skutočnosti,

že v danom prípade boli spojené viaceré veci (napadnuté boli 4 uznesenia valného zhromaždenia),
tak v zmysle § 13 ods. 3 vyhlášky, bolo nutné k 1/13 výpočtového základu príslušného roka pripočítať
3x1/13 základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach, na
základe čoho základná sadzba tarifnej odmeny predstavuje dvojnásobok 1/13 v príslušnom roku (1/13
+ (1/3 z 1/13 výpočtového základu) x 3). Rovnako je nedôvodná argumentácia žalobcov, spočívajúca

v neoprávnenému si uplatňovaniu trov právneho zastúpenia právneho zástupcu žalovaného aj za jeho
predchádzajúceho právneho zástupcu. Je však potrebné vytknúť súdu prvého stupňa, že tento sa v
rámci svojho rozhodnutia o náhrade trov konania nijako (už aj vzhľadom k tomu, že všetci žalobcovia
boli v konaní oslobodení od platenia súdnych poplatkov), nezaoberal
možnou aplikáciou ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p., a to nielen na argumentáciu odvolateľov v tejto časti,

ale aj vzhľadom na tú skutočnosť, že medzi účastníkmi tak, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania,
je nesporné, že prebiehajú viaceré súdne konania s tým, že tieto náklady súdnych konaní sú zo strany
žalovaného hradené zo samotnej rezervy, voči ktorej ako súčasti napádaného uznesenia číslo X/XXXX
podal protest žalobca v 1. rade, ako aj žalobkyňa v 3. rade s tým, že takto použité peňažné prostriedky
nie sú použité na odmenu akcionárov, t. j. aj žalobcov, ale sú práve použité ako úhrada trov právneho

zastúpenia žalovaného v spore s týmito akcionármi.

S poukazom na uvedené preto krajský súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým boli
žalobcovia zaviazaní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 2.470,54
eur, keď súd prvého stupňa bude povinný sa vysporiadať so všetkými vyššie uvedenými námietkami

žalobcov, ako aj výhradami odvolacieho súdu s tým, že v rámci nového rozhodnutia o trovách konania
rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.