Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. september 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/141/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8211200723
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8211200723.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobkyne Mgr. K. L., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúcej v R. - N. M., na ul. T. č. X, právne zast. JUDr. Evou Hudákovou, advokátkou, so sídlom v
Bardejove, na ul. Dlhý rad č. 17, proti žalovaným 1. C. C., nar. XX.XX.XXXX a 2. Y. C., nar. XX.X.XXXX,
obom bývajúcim v R.-N. M. č. XXXX/X, právne zast. JUDr. Jánom Garajom, advokátom, so sídlom v
Prešove, na ul. Hlavnej č. 137, o určenie vecného bremena s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Bardejov zo dňa 3.2. 2015, č. k. 1C/28/2011-257 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e súd prvého stupňa

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania bude
rozhodnuté v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobkyňa je vlastníčkou parciel č. 391/1, č. 391/2
a č. 392, ako aj rodinného domu súp. č. XXXX a garáže súp. č. XXXXX, pričom tieto nehnuteľnosti
sú zapísané na LV č. XX kat. úz. N. M.. Nehnuteľnosti žalobkyňa nadobudla titulom darovacej zmluvy

V 2201/98. Pokiaľ ide o žalovaných títo sú vlastníkmi parc. č. 1282/8 a č.1282/9 vedených na LV
č. XXXX, kat.úz. N. M.. Nehnuteľnosti získali kúpnou zmluvou V 1059/2010. Parcely č. 1282/8 a č.
1282/9 boli pôvodne zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 215, kat.úz. N. M., ako parcela mpč. 556/
b. Vlastnícke právo k tejto pôvodnej pozemnoknižnej nehnuteľnosti svedčilo rodine C. od roku 1904
do uzavretia pozemnoknižnej vložky v roku 1970. Na základe Notárskej zápisnice zo dňa 14.4.1970
registrovanej Štátnym notárstvom pod RI 287/70 dňa 19.5.1970, došlo medzi C. C., C. C., Q. C., R.
R. a F. R. k uzavretiu zmluvy o uznaní a rozdelení parciel zapísaných v kat.úz. N. M. v záp. č. 216 a č.

215 s tým, že manželia R. boli vyhlásení za vlastníkov nehnuteľnosti v zápisnici č. 215 a rodina C. za
vlastníkov nehnuteľnosti zapísanej v zápisnici č. 216. Geometrickým plánom zároveň došlo k vytvoreniu
nových parciel podľa dohodnutého uznania vlastníckych práv k nehnuteľnostiam a tým sa zosúladil
pozemnoknižný stav so stavom skutočným. Pozemnoknižná vložka bola uzatvorená a manželia R.
boli zapísaní ako vlastníci nehnuteľnosti tvoriacich predmet tohto konania. Podľa údajov v notárskej
zápisnici vstúpili do držby nehnuteľnosti už veľmi dávno a užívali ich ako svoje vlastné. R. R. zomrel
dňa XX.XX.XXXX a sporné parcely po jeho smrti vlastnili F. R. a F. G.. Nehnuteľnosti žalovaní nadobudli

kúpnou zmluvou zo dňa 22.6.2010 uzatvorenou s F. R. a F. G..

Z vykonaných dôkazov nevyplynulo, aby žalobkyni, resp. jej predchodcom svedčil hoci aj putatívny
dôvod držby práva, ktorý by bol založený na objektívne zistiteľných skutočnostiach. Samotné vnútornépresvedčenie žalobkyne a jej právnych predchodcov, spočívajúce v tom, že ju nikto nerušil, resp.
nevyzval na upustenie od práva prechodu cez sporné parcely, bez toho, aby na to bol daný legálny dôvod
( právny resp. nadobúdací titul - napr. zmluva) samo o sebe nezakladá, že toto právo prechodu drží a

že ho vykonáva dobromyseľne. Nezistil sa žiaden nadobúdací titul ani len domnelý, ktorý by objektívne
mohol u žalobkyne vyvolať vnútorne presvedčenie o oprávnenej držbe tohto práva. Uvedené nevyplýva
ani z výpovedí účastníkov konania ani svedkov. Samotná žalobkyňa odvodzovala svoje právo len z
toho, že nikto ju, resp. jej predchodcov nerušil v práve prechodu a poukazovala na správne rozhodnutia,
ktoré tiež nemohli založiť bez splnenia ďalších podmienok oprávnenú držbu práva. V tom čase bolo

objektívne zistiteľné pri všetkej nevyhnutnej opatrnosti, kto je vlastníkom sporných parciel a že vjazd
do garáže situovaný na spornú parcelu pri jeho výstavbe môže byť tým pádom problematický. Dokonca
z výpovede žalobkyne a svedka E. vyplýva, že sa považovali spolu s jej predchodcami aj za vlastníkov
parcely. Nemožno sa súčasne považovať za vlastníka veci, ako aj držiteľa práva vecného bremena k
tým istým nehnuteľnostiam. Bolo v možnostiach tak žalobkyne ako aj jej právnych predchodcov zistiť v
pozemnoknižnej vložke, resp. listoch vlastníctva na katastri nehnuteľností, komu svedčí vlastnícke právo

k sporným parcelám. Vlastnícke právo bolo možné objektívne zistiť aj v roku 1965. V roku 1970 došlo
na základe notárskej zápisnice registrovanej pod č. RI 287/70 k usporiadaniu vlastníckych vzťahov k
spornej parcele medzi C. a manželmi R. s tým, že sa konštatovala veľmi dlhá doba držby a vykonávania
vlastníckeho práva manželmi R.. Uvedené vyplýva z predložených listín a to z LV č. XXXX, PKV č. 215 a
z notárskej zápisnice RI 287/70). Ani v jednej z týchto listín sa neudáva obmedzenie vlastníka v prospech

žalobkyne alebo jej právnych predchodcov spočívajúce v práve prechodu cez sporné nehnuteľnosti.
Teda nemôže byť pravdivé tvrdenie žalobkyne, že sporné nehnuteľnosti boli právnymi predchodcami
žalobkyne užívané od roku 1965, teda ešte dávno predtým, než nehnuteľnosti mal nadobudnúť R. R.
s manželkou. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec
patrí,nemôževychádzaťlenzposúdeniasubjektívnychpredstávdržiteľa.Žalobkynianijejpredchodcom

nesvedčí ani vlastnícke právo k sporným parcelám ani objektívne zistiteľný právny dôvod, že im patrí
právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Žalobkyňa a jej predchodcovia právo prechodu vykonávali,
avšak bez právneho titulu a teda nedobromyseľne. Ak žalobkyňa odvíja plynutie vydržacej doby držby
práva od roku 1966 bez preukázania nadobúdacieho titulu práva, nemôže byť jej držba dobromyseľná
a preto nemôže ani plynúť zákonom stanovená vydržacia doba.

Rovnakojenutnépoukázaťnaskutočnosť,žeakniekto saopozemoknestará,neznamenáto,žesused,
či akákoľvek iná osoba má oprávnenie vstupu, či prechodu cez susediaci pozemok bez jeho súhlasu
s odôvodnením, že tam vždy chodili. Rovnako nemôže mať za následok vydržanie práva prechodu
skutočnosť, ak vlastník osobu, ktorá využíva jeho pozemok nevyzve na upustenie od prechodu a pod..

D. R. v čestnom prehlásení jasne uviedla, že nikomu súhlas nedala ani ju nikto o neho nežiadal. Čestné
prehlásenie nebolo v konaní nikým spochybňované. Aj preto absentuje podmienka držby práva ako
takej, nie to oprávnenej. Naviac žalobkyňa má prístup k svojej garáži a domu aj cez nehnuteľnosti, ktoré
sama vlastní a má tam vybudovanú príjazdovú cestu. Nepriaznivý vjazd na jej pozemky taktiež nemôže
založiť vydržanie práva vecného bremena.

S prihliadnutím na uvedené súd prvého stupňa žalobu v celom rozsahu zamietol.

Výrok o trovách odôvodnil ustanovením § 151 ods. 3 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Navrhla rozsudok
zmeniť tak, aby jej žalobe bolo vyhovené. Alternatívne požadovala rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na
ďalšie konanie. Ako dôvod uviedla, že žalobkyňa a jej právni predchodcovia užívali nehnuteľnosť viac
ako 30 rokov v dobrej viere, nerušene a to až do doby, kým do sporu nevstúpili žalovaní. Uvedené
potvrdila na pojednávaní aj svedkyňa navrhovaná žalovanými F. G., ktorá potvrdila, že sporné parcely

nikdy ona ani jej mama neužívali a nikdy žalobkyňu ani jej právnych predchodcov nevyzvali, že
užívajú ich pozemok a aby sa zdržali užívania. Vychádzajúc z takého stavu bolo žalobkyni vydané aj
územné rozhodnutie, stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie na stavbu garáže a takto žalobkyňa
i jej právni predchodcovia užívali nehnuteľnosť už v roku 1966, kedy bol postavený rodinný dom.
Postavenie garáže, spevnené plochy a rozhodnutia vydané stavebným úradom osvedčujú tvrdenia

žalobkyne, že sa tento prechod cez sporné pozemky v minulosti využíval až do doby, kým sa nestali
vlastníkmi nehnuteľnosti žalovaní. Nikto v čase vydania týchto rozhodnutí túto skutočnosť nenamietal
ani nespochybňoval, ani nepodal žalobu na súd. V tomto konaní je treba vychádzať z týchto rozhodnutí
aplikujúc ustanovenie § 135 ods. 2 O.s.p.. Keďže žalobkyňa nemá inú možnosť prístupu ku stavbe atakýto prístup využívala nerušene, nepretržite a v dobrej viere, je potrebné zriadiť takéto vecné bremeno
na úpravu vzťahov medzi vlastníkmi pozemkov a vlastníkom stavby (stavebníkom) - na zabezpečenie
práva prístupovej cesty k nehnuteľnosti - stavbe, pričom prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť

inak. Jedným zo základných predpokladov oprávnenej držby je dobrá viera držiteľa, že mu vec alebo
vykonávanie práva patrí. Dobrá viera je psychický stav držiteľa. Takýto držiteľ sa domnieva, že mu
vec alebo právo vlastnícky patrí, hoci v skutočnosti tomu tak nie je. Dobrá viera musí byť podložená
konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené
a musí trvať po celú vydržaciu dobu. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej

viery, sú spravidla skutočnosti, týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia veci (práva) a svedčia
o poctivosti nadobudnutia, t.j. tzv. titulu uchopenia sa držby (objektívne právny dôvod nadobudnutia
držby).Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod. Postačí, aby bol daný
aj domnelý (putatívny) právny dôvod. Ide však vždy o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým
okolnostiam v dobrej viere, že mu taký právny dôvod svedčí. Pre vydržanie treba do doby oprávnenej
držby započítať aj dobu pred 1. januárom 1992.Podľa už predchádzajúceho ustanovenia § 145 ods.

1 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., ktorý je obsahom zhodný s ustanovením § 130 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec
alebo právo patrí je držiteľom oprávneným. Toto korešponduje aj s ďalšou novelou OZ vykonanou s
účinnosťou do 31.12.1991 aj po ňom, podľa ktorej je oprávneným držiteľom ten, kto s vecou zaobchádzal
ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí,

preto má obdobné práva na ochranu ako má vlastník. Platný Občiansky zákonník v ustanovení § 129
vymedzuje pojem držby všeobecne a v ustanovení § 130 definuje oprávnenú držbu ako faktický stav
s kvalifikovanými znakmi, ktoré v súdnom konaní sa musia doložiť tak, aby tento právny vzťah požíval
ochranu. Držba je všeobecne vymedzená bez zreteľa na to, či držiteľ má právo držby. Stačí púhy
faktický stav nakladania s vecou alebo právom ako s vlastnými. Zásadne možno držať veci, ako aj právo,

ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon (napr. právo zodpovedajúce vecnému bremenu a pod.).
Vychádzajúc z tejto dikcie zákona, zo svedeckej výpovede svedka E. a svedkyne G. a tiež aj z výpovede
žalobkyne a predložených materiálov vydaných v správnom konaní, územné rozhodnutie, stavebné
povolenie zo dňa 26.01.1999 a kolaudačné rozhodnutie je jednoznačné a nepochybné, že žalobkyňa
a jej rodinní príslušníci sporné parcely užívajú tak ako uviedli dlhodobo, v dobrej viere, že im patria,

keďže od doby postavenia rodinného domu v roku 1966 im v užívaní nehnuteľnosti nikto nebránil až do
doby, kedy si sporné pozemky kúpili žalovaní. Žalobkyňa aj jej právni predchodcovia nemali vedomosti
o tom, aby užívali pozemok v rozpore s právnym i skutkovým stavom, keďže na túto skutočnosť ich nikto
neupozornil, ani pri správnom konaní, kedy sa rozhodovalo o umiestnení a užívaní stavby. Žalobkyňa
tvrdila a osvedčila existenciu právneho vzťahu medzi účastníkmi, do obsahu ktorého patrí aj nárok alebo

právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Čestné prehlásenie svedkyne F. R., ako je konštatované v
rozsudku nepovažuje za reálne, toto namietala a navrhla vypočutie tejto svedkyne na reálnosť tohto
prehlásenia.

Žalovaní navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Odvolací súd v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok
spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s
ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalobkyne nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na ustanovenie §
151o ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou,
na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov,
rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno
nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie

práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností. Možnosť
nadobudnutia práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu aj výkonom práva ( § 135a) bola daná i
ustanovením § 135c Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.4.1983 do 31.12.1991. Do času
uvedeného v ustanovení § 135a v znení zákona č. 131/1982 Zb. sa mohol započítať aj čas, po ktorýobčan alebo jeho právni predchodca mal vec nepretržite v držbe ( § 135a ods. 1) alebo nepretržite
vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu ( § 135a ods. 2) pred 1. aprílom 1983. Tento čas sa
však neskončil skôr než uplynutím jedného roka od tohto dňa. Uvedené priamo vyplýva z ustanovenia

§ 865 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Vydržanie predstavuje jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia vlastníckeho práva alebo práva
zodpovedajúcemu vecnému bremenu. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k
nemu priamo zo zákona. Zákonnými podmienkami vydržania, pokiaľ právny poriadok tento spôsob

nadobúdania vlastníctva alebo práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu pripúšťa, vo všeobecnosti
sú oprávnená držba, uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania.
Pritom, a to je potrebné osobitne zdôrazniť, právne následky nastávajú len vtedy, ak sú zároveň splnené
všetky jeho podmienky. Kto bol držiteľom oprávneným upravoval Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. v
ustanovení § 145. Podľa tohto ustanovenia, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný
v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. V pochybnostiach sa predpokladá, že

držba je oprávnená. Obdobným spôsobom definuje osobu oprávneného držiteľa aj ustanovenie § 130
ods.1Občianskehozákonníka.Dobromyseľnosťakovnútornýpsychickýstavnemožnopriamodokázať.
Možno o nej usudzovať len z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným
rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci, alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno
so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať

pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda alebo právo, ktoré vykonáva, patria. Okolnosti, z
ktorých možno usudzovať na existenciu dobromyseľnosti, musí v spore preukázať držiteľ veci, resp.
vykonávateľ práva. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo
vecne právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu, ktorý by mohol mať za následok vznik práva.

V prejednávanej veci žalobkyňa ničím právne významným nepreukázala právny dôvod oprávňujúci ju
aj právnych predchodcov vykonávať právo zodpovedajúce vecnému bremenu vo forme prechodu cez
sporné nehnuteľnosti, a to už od r. 1966. V tomto smere si teda nesplnila svoju procesnú dôkaznú
povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého, účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej
povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z
dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo

nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie
zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu
k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie účastníka. Zmysel uplatňovania

dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než
navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V
takom prípade musí rozhodnúť v situácií dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tomu účastníkovi, na
ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za

preukázanie skutočnosti významným z hľadiska hmotného práva.

Pokiaľ ide o dlhodobé využívanie sporných nehnuteľností na prechod k nehnuteľnostiam žalobkyne,
toto samo o sebe pre nadobudnutie práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu nepostačuje. Musí
tu totiž existovať určitý hoci i domnelý právny dôvod vyvolávajúci u žalobkyne, resp. jej právnych

predchodcov presvedčenie, že výkon práva je dobromyseľný. Najpodstatnejším dôkazom vyvracajúcim
dobromyseľnosť je výpoveď svedka H. E., otca žalobkyne, ktorý na pojednávaní konanom dňa
13.04.2012 uviedol, že na sporných nehnuteľnostiach sa nachádzalo smetisko, chodili tam i iní
ľudia a vlastnícke právo nikomu nepatrilo. O vlastníckych vzťahoch sa dozvedel až v súvislosti so
spormi vzniknutými po nadobudnutí nehnuteľnosti žalovanými. Rovnako aj žalobkyňa o tom, komu

nehnuteľnosti patria, vedomosť nemala.

Žalobkyňa a jej otec H. E. potvrdili, že až do nedávnej doby sa domnievali, že sporné nehnuteľnosti
nepatria nikomu. V tejto situácií nemohli byť v dobrej viere, že im vo vzťahu k žalovaným, prípadneich právnym predchodcom, patrí právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Na vydržanie práva
zodpovedajúcemu vecnému bremenu nestačí čisto fakticky výkon tohto práva, ale oprávnený držiteľ
musí toto právo vykonávať pre seba a byť v dobrej viere, že mu toto právo patrí. Presvedčenie o

neexistencii vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam bez existencie akéhokoľvek právneho titulu
umožňujúcehorealizáciuprávaprechodu,nemohlozaložiťužalobkyniajejprávnychpredchodcovdobrú
vieru v tom, že im patrí právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

Pri rozhodovaní o uplatnenom nároku nebolo možné použiť ani ustanovenie § 151o ods. 3 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého ak nie je vlastník stavby zároveň vlastníkom priľahlého pozemku a prístup
vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak, súd môže na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno
v prospech vlastníka stavby spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok. Ohliadkou na mieste
samom vykonanou dňa 28.10.2011 bolo zistené, že žalobkyňa má zabezpečený prístup na svoje
nehnuteľnosti nie len cez pozemky vlastníckym právom patriace žalovaným, ale aj z hlavnej cesty.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1, 2
O.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého, ak
odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách

konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého
stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.