Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. júl 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoE/67/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6614213905
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6614213905.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného : POHOTOVOSŤ, spol. s r.o., so
sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova č. 25, IČO : 35 807 598, zastúpený splnomocnenou Advokátskou
kanceláriou Advocate s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO : 36 865 141, proti
povinnej : J. W., narodená XX. XX. XXXX, bytom XXX XX L., P. T. XXXX/XX, t.č. na neznámom mieste,
zastúpená ustanoveným opatrovníkom W. N., zamestnancom Okresného súdu Lučenec, na vymoženie

pohľadávky v sume 545,23 eur s príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., so sídlom Exekútorský úrad 821 08 Bratislava, Záhradnícka č. 60 pod
spisovou značkou Ex 25758/2014, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec
číslo konania 13Er/783/2014-16 zo dňa 27.01.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vedenej pod spisovou značkou
Ex 25758/2014, podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), v nadväznosti na ustanovenia § 53 ods. 1 a ods. 4
Občianskeho zákonníka. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere posúdil
ako spotrebiteľský vzťah a aplikoval pri právnom posúdení tohto vzťahu Smernicu Rady 93/13/EHS

z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej smernica), pričom súd
prezentoval v odôvodnení uznesenia právny názor vyplývajúci z výkladu danej smernice obsiahnutého
v rozsudkoch Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 - 244/98 a vo veci C- 473/00. Exekučný súd
konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne,
čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ako súčasti
formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná síce formálne

napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy k smernici, keďže rozhodcovské konanie nebolo
dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov, avšak vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o
úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským
alebo civilným súdom, bude takmer vždy veriteľ. Súd mal za zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval
takýmto koncipovaním doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené
na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho

sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto
doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ
osobitne nevyjednal, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým podmienkam
poskytovania úveru, teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ (oprávnený) ako prvý.
Exekučný súd právne posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku a
ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka. V dôsledku

toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti jeneodstrániteľnou prekážkou brániacou vedeniu exekúcie a tým aj zákonným dôvodom na zamietnutie
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Právne
posúdenie veci súdom považuje za nesprávne, pretože súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný
skutkový stav nedopadá. Domnieva sa, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu
vyplýva z Exekučného poriadku v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí

exekučného titulu a preskúmaním materiálnej stránky zisťuje súd, či sú splnené hmotnoprávne
predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). Súd však podľa
názoru oprávneného nemôže skúmať samotné rozhodcovské konanie, pretože dôvodom na zastavenie
exekúcie môže byť len rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom či dobrými mravmi a nie
rozhodcovského konania. Exekučný súd sa tak mal v rámci materiálneho prieskumu obmedziť len
na skúmanie výroku exekučného titulu. Oprávnený sa navyše domnieva, že postupom súdu a jeho

výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o
žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov (podľa ustanovenia § 40 zákona o rozhodcovskom
konaní) exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom
konaní. Namieta tiež nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že oprávnený
s povinným uzatvárali rozhodcovskú zmluvu podľa ustanovenia § 3 a násl. zák. č. 244/2002 Z. z. o

rozhodcovskom konaní formou samostatného právneho úkonu a to na samostatnej listine. V niektorých
prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú
pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval a tak zaťažil
konanie vadou nedostatočne zisteného skutočného stavu. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie
okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením
§ 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a

uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219
ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Vo veci rozhodla vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Lučenec. Zákonný sudca predložil vec na
rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p. s vyjadrením, že odvolaniu

účastníka konania nemieni vyhovieť.

Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení a to tak Exekučného poriadku (§ 44
ods. 2, § 57 ods. 1 a 2), ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 a 2) je zrejmé,
že súd je povinný, a to v každom štádiu vedenia exekúcie - obzvlášť pred vydaním poverenia pre

súdneho exekútora, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku.
Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej
právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom,

neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto
rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj
beznávrhu)avprípadezistenia,ženiesúsplnenépodmienkymateriálnejaleboformálnejvykonateľnosti
exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať.
Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci

Pohotovosť C-76/10 zo dňa
16. 11. 2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú
povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je
úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú

v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento
spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.Taktiež neobstojí argument oprávneného, že súd nemal dostatok podkladov k právnym záverom
o existencii spotrebiteľského vzťahu. Exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených

samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne
posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy
o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a nie je tak možné konštatovať porušenie
práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Súd prvého stupňa
oboznámiac sa s obsahom Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 16. 02. 2007, ako aj Všeobecných

podmienok poskytovania úveru, obsahom ktorých je rozhodcovská doložka - vec správne právne
posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi
veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne,
vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací
súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a s v súlade s početnou judikatúrou
Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08,

C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

V konkrétnej veci je zrejmé, že na daný zmluvný vzťah založený Zmluvou o úvere
č. XXXXXXX zo dňa 16.02.2007 dopadá právna úprava podľa ustanovenia § 52 a násl. Občianskeho
zákonníka upravujúca spotrebiteľské zmluvy.

Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje nesprávnu aplikáciu právneho predpisu, ktorý exekučný súd v
odôvodneníuzneseniacitoval,konkrétnepokiaľaplikovalustanovenia§52ods.1vzneníúčinnomod01.
01.2008,napriektomu,žeZmluvaoúvereč.XXXXXXX bolauzatvorenádňa16.02.2007. Priposúdení
charakteru posudzovanej úverovej zmluvy je nutné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase uzavretia

tejto zmluvy o úvere. Napriek nesprávnej citácii v čase uzatvorenia zmluvy ešte neúčinného zákonného
ustanovenia Občianskeho zákonníka však odvolací súd konštatuje, že táto nesprávna aplikácia a citácia
ustanovení Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. 01. 2008 nemá vplyv na vecnú správnosť
odvolaním napadnutého uznesenia, nakoľko na právny vzťah vyplývajúci z konkrétnej zmluvy o úvere je
nutné aplikovať spotrebiteľské právo a ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom

v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 16. 02. 2007.

Podľa ustanovenia § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o
úvere,spotrebiteľskýmizmluvamisúkúpnazmluva,zmluvaodieloaleboinéodplatnézmluvyupravenév
ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na

druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o
úvere, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu

svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ustanovenia § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy
o úvere, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej

činnosti.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy
o úvere, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná

podmienka"). Neprijateľné podmienky upravené
v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka).

Aj keď je možné pripustiť, že ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka platného v danom čase,
ustanovovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy

upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej
strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, teda definoval spotrebiteľské zmluvy bez odkazu na
Obchodný zákonník (ktorými ustanoveniami sa mala uzavretá zmluva o úvere spravovať), iba z tejto
skutočnosti však nie je možné vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie je (nemôže byť) spotrebiteľskouzmluvou. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov z ktorých pri definícii
spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v Občianskom zákonníku považovať
za taxatívnu, ide len o užšie vymedzenie pojmu spotrebiteľských zmlúv. Je nutné v širšom kontexte

vychádzaťizustanoveníosobitnejprávnejúpravy zák.č.634/1992Zb.oochranespotrebiteľa.Zmluvuo
úvere možno nesporne považovať za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa.
Podľa tohto ustanovenia, odseku 1, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je,
že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným

spôsobom neovplyvňuje. Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným
Zmluvou o úvere č. XXXXXXX zo dňa 16. 02. 2007 je nutné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho
zákonníka zabezpečujúce ochranu práv spotrebiteľa, a to aj napriek tomu, že zmluva bola uzavretá
podľa ustanovení Obchodného zákonníka.

Odvolací súd mal z obsahu zmluvy o úvere preukázané, že sa v predmetnej veci jedná o spotrebiteľský

úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 1 ods. 2
písm. e/, § 2 a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na to,
aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto zákona. Odvolací súd však
podotýka, že rozhodnutie nebolo založené na skúmaní zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľských

úveroch vyžadovaných touto osobitnou právnou úpravou. Nedostatky rozhodcovského rozsudku, ktorý
priznal oprávnenému nárok vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere v rozpore so zákonom
(konkrétne § 4 ods. 1 písm. j/ a § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, podľa
ktorého v dôsledku absencie RPMN v zmluve o úvere sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný
a bez poplatkov), odvolací súd vyhodnotil už len ako dôvod navyše, potvrdzujúci správnosť úvahy

exekučného súdu o nezákonnosti uplatneného nároku a tým aj nezákonnosti vedenia exekúcie.

Exekučný súd tak správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií
spotrebiteľského práva v celom jeho kontexte a zameral sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti
predovšetkým rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj

samotného rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných podmienok
poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v

spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami
zmluvnýchstránatovýraznevneprospechspotrebiteľa.Odvolacísúdnespochybňujeprávnestanovisko
oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve, ako typovej, adhéznej zmluve,
bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom

vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka
nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných dojednaní. Po tomto
výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom,

čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred
nezávislým všeobecným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o
rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných
podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je
oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou

rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia
či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo
slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej
zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo
exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly

vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a
jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom
individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.Odvolací súd v závere konštatuje, že pokiaľ oprávnený v odvolaní tvrdí, že bola medzi zmluvnými
stranami uzatvorená rozhodcovská zmluva, ako samostatný právny úkon na osobitnej listine oddelenej
od zmluvy o úvere, jeho argument nie je možné zohľadniť, nakoľko oprávnený neprodukoval na podporu

svojho tvrdenia žiadny listinný dôkaz. V spise sa samostatná rozhodcovská zmluva nenachádza, a
ani v štádiu odvolacieho konania oprávnený, napriek svojim odvolacím tvrdeniam, k odvolaniu žiadny
listinný dôkaz verifikujúci jeho tvrdenie, nepredložil. Súd tak správne vychádzal z obsahu spisu a hodnotil
rozhodcovskú doložku obsiahnutú v čl. 17 VPPÚ. Odvolací súd poznamenáva, že napokon aj z obsahu
rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom v danej veci, vyplýva, že si rozhodcovský súd

založil právomoc na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej v bode 17 VPPÚ zmluvy o úvere.
Žiadna skutočnosť, ani listinný dôkaz, preto nenasvedčuje pravdivosti tvrdenia oprávneného, že v
konkrétnej veci bola medzi účastníkmi uzatvorená osobitná rozhodcovská zmluva. Dôkazné bremeno
preukázania spôsobilosti predloženého exekučného titulu spočívalo na oprávnenom.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom

dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia

§ 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.