Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. júl 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/275/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244462
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111244462.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členov

senátu JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Beáty Jurgošovej v právnej veci navrhovateľa: B.. D. R., R.
V. XX, R., zastúpený advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského 2, Bratislava, proti
odporkyni: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava,
o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24.
februára 2014, č. k. 4C 183/2011 - 102

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uložiť
odporcovi povinnosť zaplatiť mu sumu 9.771,80 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19.
apríla 2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a zároveň zamietol návrh navrhovateľa zo dňa 10.
januára 2014 na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Odporkyni náhradu trov
konania nepriznal. Svoje rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh na zaplatenie istiny 1.000,- eur s

príslušenstvom zamietol, odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 veta prvá a druhá veta pred
bodkočiarkou, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a vecne tým, že navrhovateľ v konaní vznik
škody a nesprávny úradný postup odporcu, ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym
úradným postupom nepreukázal. Poukázal na skutočnosť, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo
dňa 21. marca 2002 schválil D. N.E. E. B. (ďalej „Družstvo“) Prospekt investície, pri ktorom Družstvo
požiadalooschváleniejehododatkuspolusprílohouatozápisnicouzriadnejčlenskejschôdzeDružstva

zo dňa 9. januára 2003, podľa ktorej mal Úrad pre finančný trh schválením Prospektu investície odobriť
projekt družstiev s tým, že Úrad pre finančný trh Družstvo v upozornení zo dňa 13. mája 2003 oboznámil
o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku a upozornil Družstvo, že nie je povinný preverovať
pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných
údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich Prospekt,
z dôvodu vykonávania dohľadu nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ale
nie dohľadu nad celkovou činnosťou Družstva s tým, že dňa 2. júna 2008 uzavrelo Družstvo s obchodnou

spoločnosťou V. B., O..V..D.., K..E.. v likvidácii, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“) Zmluvu o riadení
portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio
Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe
zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie avyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz a obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo

výške 8 % ročne. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že Národná banka Slovenska
rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. O.-XXXX-X/XXXX, uložila obchodníkovi s cennými papiermi
pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) za porušenie ust. § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a), § 74
ods. 1, ods. 7 písm. b) zák. č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo dňa 22. apríla 2008, č. O.-XXXX-X/XXXX-
D. zmenila obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb a povolila

mu, okrem iného, poskytovanie investičnej služby podľa ust. § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods. 1
písm. a), b), c) zák. č. 566/2001 Z. z., s obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie
investičných služieb, investičných činností a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods.
1 zák. č. 566/2001 Z. z. v špecifikovanom rozsahu, s poukazom na výpoveď obchodníka s cennými
papiermi zo Zmluvy o riadení portfólia a skutočnosti, že Družstvo požiadalo listom zo dňa 15. apríla 2010
Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi a o výkon dohľadu

na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo do zložitej situácie, pretože obchodník
s cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov a iné a listom zo dňa 23. apríla 2010
požiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie nápravy v činnosti obchodníka s cennými
papiermi, pretože tento si neplnil voči nemu svoje základné povinnosti, spočívajúce v zabezpečení
zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy. Súd prvého stupňa taktiež zistil, že

Národná banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom opatrení zo dňa 12. júla 2010, č. O.-XXXX/XXXX
podľa § 25 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z. z. uložila obchodníkovi s cennými papiermi povinnosť
zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený bez písomného súhlasu Národnej
banky Slovenska, keďže na základe najmä oznámenia Družstva vzniklo dôvodné podozrenie z možného
poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi a rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č.

O.-XXXX-X/XXXX, potvrdeným Bankovou radou Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 1.
marca 2011, č. I.-XXX/XXXX, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a), § 55 ods. 7, ods. 9, § 85 ods. 2 v spojení
s ust. § 84 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zák. č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo dňa 26.
augusta 2010, č. O.-XXXX/X-X/XXXX zastavila konanie o schválenie dodatku k Prospektu investície z

dôvodu, že žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené zákonom, čo potvrdila Banková rada Národnej
banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 7. decembra 2010, č. I.-XXXX/XXXX; rozhodnutím zo dňa 30.
mája 2011, č. O.-XXXXX-X/XXXX, právoplatným dňa 18. júla 2011, Národná banka Slovenska zakázala
Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt predaj majetkových hodnôt tým,
že zmenou skutočností uvedených v Prospekte investície Družstvo tento Prospekt nedodržiavalo a

neurobilo žiadne kroky k tomu, aby stav Družstva uviedlo do súladu s údajmi v Prospekte investícii. Súd
prvého stupňa mal za preukázané, že majetok vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený
podielmi v družstvách EDSI, KPDSI a DDSI a na 98,85 % podielom zmenkami emitenta V. T., K..E..,
pričom v zmysle prijatej investičnej stratégie v Prospekte investície, by angažovanosť voči jednému
emitentovi nemala prekročiť 30 % podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky a podiel

emitenta V. T., K.. E.. na celkových aktívach predstavovala 91,45 % a teda Prospekt investície nebol zo
strany Družstva dodržaný a Národná banka Slovenska preto považovala za vhodné aby sa v aktívach
družstva nachádzali finančné nástroje aj iných subjektov ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine
V. T., K.. E.., z dôvodu rozloženia investičného rizika. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť,
že Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010-21, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 5. mája 2011, vyhlásil konkurz na majetok Družstva ako úpadcu, do funkcie správcu
ustanovil G.. G. M. s tým, že mal vykonaným dokazovaním zároveň preukázané, že navrhovateľ sa
stal členom Družstva a žiadosťou zo dňa 11. februára 2011 požiadal o zrušenie členského podielu v
Družstve, pričom mu okrem potvrdenia o zániku členstva v Družstve a o vzniku nároku na vyrovnací
podiel bola dňa 15. decembra 2010 vystavená zmenka na sumu 4.979,09 eur, splatnou dňa 21. 1.

2011, na sumu 5.000,- eur, splatnou dňa 31. 12. 2010 a na sumu 632,01 eur, splatnou na videnie, ktoré
si prihlásil do konkurzu, v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3K/95/2010 a
ktoré boli správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu popreté, z dôvodu ktorého podal incidenčnú
žalobu voči správcovi konkurznej podstaty v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.
zn. 1Cbi 240/2011, ktoré nie je právoplatne skončené. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvého

stupňa vyvodil záver, že nárok na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. môže byť v občianskom
súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky
veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto
tento prospech získal a je povinný ho vydať a preto, ak má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu,ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné
domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu
a tým ani predpoklad existencie škody. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ sa ako bývalý člen

Družstva, s ktorým bol v právnom vzťahu a z ktorého mu vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho
podielu, musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii
dlžníka, resp. osoby, ktorá je povinná navrhovateľovi vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho
podielu s tým, že navrhovateľ si predmetnú pohľadávku voči Družstvu uplatnil v konkurze vyhlásenom na
jeho majetok, avšak v čase rozhodovania súdu prvého stupňa nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania

svojichprávvočiDružstvuzdôvodu,žeoprávnenosťjehonárokuuplatnenéhovkonkurznomkonanívoči
Družstvu je predmetom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1Cbi 240/2011,
ako i z dôvodu, že nie je možné ustáliť majetok Družstva, s ktorým bol navrhovateľ v záväzkovom vzťahu
a z ktorého majetku by mala byť uspokojená jeho pohľadávka uplatňovaná i v prebiehajúcom konaní
titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup. Taktiež poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ
nepodal ani návrh proti členom predstavenstva Družstva alebo jeho kontrolnej komisie v zmysle § 251

ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 Obchodného zákonníka, pričom až v prípade bezúspešnosti
vymoženia predmetnej pohľadávky by do úvahy prichádzalo uplatňovania náhrady škody voči štátu a
preto dospel k záveru, že navrhovateľ svoj nárok uplatnil predčasne. Pokiaľ ide o nesprávny úradný
postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície a
tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení zakázania činnosti družstva, súd prvého

stupňa konštatoval, že dohľad Národnej banky Slovenska nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt, bol regulovaný zák. č. 566/2001 Z. z. v obmedzenom, resp.
vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt zákonom a k takým povinnostiam patrila od 1. januára 2009 i povinnosť aktualizácie
Prospektu investície podľa ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.

z. a od 1. júna 2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investície podľa ust. § 129 ods. 3 zák. č.
566/2001 Z. z.. Dospel preto k záveru, že v prípade nastania novej významnej skutočnosti, vecnej
chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície, ktorá by mohla
ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku Prospektu
investície a povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré

malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie Národnej
banke Slovenska, ktorá mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení
zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva s tým, že nie je možné opomenúť, že
štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov
v Prospekte investície, pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy

o riadení portfólia. V tejto súvislosti uviedol, že Národná banka Slovenska nemala právomoc vykonávať
dohľad nad celkovou činnosťou Družstva s tým, že Družstvo až do 15. apríla 2010 nesignalizovalo
Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka s
cennými papiermi a až pri výkone dohľadu na mieste samom, od 20. apríla do 6. mája 2010, Národná
banka Slovenska zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie

majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie však jeho neplatnosti,
pretože zo žiadnych ustanovení zák. č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre
neaktuálnosť jeho údajov. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska vyzvala Družstvo
na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície, ktorú síce predložilo, táto však
neobsahovala všetky náležitosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok

Prospektu investície v zmysle zák. č. 566/2001 Z. z. s tým, že Národná banka Slovenska konala v rámci
svojich oprávnení stanovených zákonom a súd prvého stupňa v jej postupe nezistil namietaný nesprávny
úradný postup. Vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prijatí nedostatočných
opatrení na nápravu protiprávneho stavu uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup
odporcu a nie obchodníka s cennými papiermi a preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla

vzniknúť škoda len Družstvu a nie navrhovateľovi, ktorý nebol v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu
s obchodníkom s cennými papiermi a zmluvnou stranou Zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo.
Taktiež poukázal na skutočnosť, že dohľad Národnej banky Slovenska bol limitovaný zák. č. 566/2001
Z. z. a informácie a podklady zistené v rámci predmetu dohľadu podľa ust. § 135 ods. 2 a § 137
ods. 2 zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade, sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného

subjektu, v danom prípade Družstvu, ktorému zákon neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a
rozloženiarizika,prípadnekrytiarizikaaNárodnábankaSlovenskapodľaplatnejúpravyvdanomobdobí
(rok 2007) nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa na
Družstvo v tom čase nevzťahovala a preto nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovenýzákonom. Súd prvého stupňa zároveň dospel k záveru, že odporca sa nesprávneho úradného postupu,
spočívajúcom v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných
pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu nedopustil, z dôvodu absencie

priamej príčinnej súvislosti s prípadnou škodou na strane navrhovateľa, keď z listinných dôkazov, najmä
z rozhodnutí Národnej banky Slovenska o uložení pokuty vo výške 16.596,96 eur (500.000,-Sk) a vo
výške9.958,18eur(300.000,-Sk)jezrejmé,žeNárodnábankaSlovenskačinnosťobchodníkascennými
papiermisledovala,pričomnebolojejpovinnosťouinformovaťDružstvoovýslednýchzisteniach,nakoľko
dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný, ako aj konanie vo veciach dohľadu a účastníkom

konania v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu, je len dohliadaný
subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia, uložiť. Bol názoru, že bolo primárne
povinnosťouDružstva,ktorémalovšetkydostupnéinformácieočinnostiobchodníkascennýmipapiermi,
zabezpečiť priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu, pričom
nemožno zanedbať ani povinnosti navrhovateľa, ktorý sa ako člen Družstva mal aktívne a včas zaujímať
o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom a zamedziť tak znehodnocovaniu, príp.

nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom. Rozhodnutie v časti výroku,
ktorým návrh navrhovateľa na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie
zamietol, odôvodnil právne ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., článkom 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie a vecne tým, že nie je povinný predložiť prejudiciálnu otázku formulovanú navrhovateľom Súdnemu
dvoru Európskej únie, nakoľko nejde o súd rozhodujúci v poslednom stupni, proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je prípustný opravný prostriedok a nejde ani o posúdenie platnosti ustanovenia práva
únie, ale výlučne o otázku výkladu práva Európskej únie, resp. jeho porušenia a nebolo potrebné
skúmať naplnenie niektorej z výnimiek zbavujúcich súdny orgán povinnosti položiť prejudiciálnu otázku.
Uviedol, že predmetom konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie môžu
byť len dva typy prejudiciálnych otázok a to otázky týkajúce sa výkladu úniových právnych aktov

alebo otázky týkajúce sa platnosti úniových právnych aktov s tým, že Súdny dvor Európskej únie
nerozhoduje ani o sporných skutkových otázkach konania pred národným súdom a ani o výklade alebo
aplikácii vnútroštátneho práva. Súd prvého stupňa po posúdení návrhu navrhovateľa na predloženie ním
navrhovaných prejudiciálnych otázok (1. Je porušením práva Európskej únie, ak členský štát zavedie do
vnútroštátneho poriadku inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt, ktorý je zjavne totožný s inštitútom

verejnej ponuky cenných papierov predpokladaným v smernici 2003/71/ES Európskeho parlamentu
a Rady zo dňa 4. novembra 2003 a na tento inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt sa štát
následne odvoláva vo vnútroštátnom konaní o zodpovednosti za škodu štátu spôsobenú Národnou
bankou Slovenska spotrebiteľom na finančnom trhu nedostatočným výkonom dohľadu nad subjektmi
prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt tým spôsobom, že štát argumentuje, že inštitút

verejnej ponuky majetkových hodnôt je osobitosťou národnej legislatívy, na ktorú sa právo Európskej
únie nevzťahuje, a v prípade kladnej odpovede na túto otázku, či je porušením článku 288 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie v spojení s článkom 29 smernice 2003/71/ES Európskeho parlamentu a
Rady zo dňa 4. novembra 2003 o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov
alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, ak členský štát v

rozpore s povinnosťami uloženými štátu v článku 21 ods. 3 písm. d) a f) citovanej smernice, poukazuje
vo vnútroštátnom konaní o zodpovednosti za škodu štátu spôsobenú Národnou bankou Slovenska
spotrebiteľom na finančnom trhu nedostatočným výkonom dohľadu nad subjektmi prevádzkujúcimi
verejnú ponuku majetkových hodnôt, že Národná banka Slovenska nemala v zmysle vnútroštátnej
legislatívy po implementácii Smernice 2003/71/ES dostatočné kontrolné a sankčné kompetencie na

včasné zakázanie nezákonne vykonávanej verejnej ponuky majetkových hodnôt subjektmi, nad ktorými
mala v zmysle vnútroštátnej legislatívy povinnosť vykonávať dohľad na finančnom trhu ?), dospel k
záveru, že tento nie je dôvodný, pretože odpoveď na uvedené otázky nemá bezprostredný súvis s
prebiehajúcim konaním v tom zmysle, že by ho determinovala po právnej stránke. Súd prvého stupňa sa
nestotožnil s názorom navrhovateľa, že inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt je zjavne totožný

s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov vzhľadom na to, že tieto inštitúty sú upravené rôznymi
predpismi Európskej únie a sú upravené a zadefinované v rôznych zákonných ustanoveniach právneho
poriadku SR. Súd prvého stupňa uviedol, že verejná ponuka majetkových hodnôt bola zavedená do
právneho poriadku SR preto, aby upravila podmienky činnosti už existujúcich podnikateľských subjektov,
na ktoré sa verejná ponuka cenných papierov nevzťahovala a ani nevzťahuje, z dôvodu ich rozdielneho

zadefinovania, ktoré zohľadňuje i rozdielne investičné stratégie a metódy podnikania pri verejnej ponuke
majetkových hodnôt v porovnaní s podnikaním pri verejnej ponuke cenných papierov na základe
zverejneného Prospektu cenných papierov. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na zaplatenie
istiny 9.771,08 eur s príslušenstvom zamietol, podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2

písm. b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2
písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a jeho návrhu

vyhovieť, resp. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. Namietal, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že odporkyňa
nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď
základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo a teda orgány
verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.
j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde

ku škode na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie odporkyne ako orgánu dohľadu a nemohol
predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa odporkyne len formálny, resp., že takýto
je jeho obsah podľa výkladu odporkyne, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu
nad Prospektom investícií nedefinoval a postup odporkyne bol svojvoľný v neprospech každého, ktorý
sa na odporkyňu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument odporkyne, že upozornila

Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva
posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť a
nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením
zákonných povinností odporkyne, spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený

zák. č. 566/2001 Z. z.. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľ považoval záver súdu prvého stupňa,
že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo
v rámci porušenia zákonnej povinnosti odporkyne vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu
a nie v dôsledku toho, že nebol „bdelý“ s tým, že mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci
dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohol zabezpečiť

dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt
donútiť. Uviedol, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných
papierochjeabolozisťovanieavyhodnocovanieinformáciíapodkladovoskutočnostiach,ktorésatýkajú
dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch,
ktorý platí v tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky
Slovenska, napriek tomu, že odporkyňa v priebehu celého konania tvrdila opak a preto mala Národná
banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na
činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom
pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s

cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca
koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich
z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo
činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných
subjektov, teda aj navrhovateľa. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde

Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka B.. Q. C., V.., preukázané, že Národná
banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má
nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti V. T.,
K..E..,ktorývtomčaseakcionárskyvlastnilobchodníkascennýmipapiermi,zčohovyplýva,žeDružstvo
malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a majetkovo

prepojenom s obchodníkom a Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia
Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky,
rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou V. T. K.. E.., V. A.,
E..A..O.. K. I. D. E..A..O.., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami V.
T., K.. E.. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom,

B.. M. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Uviedol, že odporkyňa naďalej akceptovala
stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s V. T. K.. E..
a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v
ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a vrámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných
ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur, nevyužila
svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo

významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp.
zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo
obchodníka). Mal za to, že následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj
obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov
do Družstva, pričom odporkyňa svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám

zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu mu odporkyňa
svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal na skutočnosť,
že odporkyňa tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť
a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch,
z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011
Národnou bankou Slovenska. Vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že odporkyňa svojím rozhodnutím

zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18. júla 2011, zakázala Družstvu
predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že odporkyňa ustálila
trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v
skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle
Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva

Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s
ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva,
boli neaktuálne už k 31. decembru 2006 z čoho vyplýva , že Družstvo svojim konaním porušovalo

ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127
ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak odporkyňa voči Družstvu úradne
zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Bol názoru, že existujúce konkurzné konanie
samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu,
návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v

konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť
uspokojenia navrhovateľa ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu, pričom súd pri
tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009). Uviedol, že
súd je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného

konkurzu a preto žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu
a to ani vtedy, ak navrhovateľ doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je
podľa názoru odporkyne a súdu prvého stupňa povinný mu dané plnenie vrátiť s tým, že ani zák.
č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale
naopak pripúšťa regresnú náhradu. Mal za to, že ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo

podanieobčianskoprávnej,čiinejžalobyonáhraduškody,potombyzákonokonkurzeareštrukturalizácii
fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon
v platnom znení a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania a súčasne by to
znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je
subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Uviedol, že z písomného vyjadrenia

správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej
podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených
súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, či poisťovni V. Y. a iným
odporcom a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť.
Namietol, že zo zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého stupňa vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané

súdom prvého stupňa, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa §
129 ods. 1 O. s. p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára
2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

Odporkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhla rozsudok súdu prvého stupňa v

napadnutej časti potvrdiť. Nesúhlasila s tvrdením navrhovateľa, že je povinnosťou všeobecného súdu
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené účastníkom konania,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania a
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedla, že podstatou práva na
spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce
názorom a predstavám navrhovateľa a preto jeho tvrdenie, že rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Taktiež uviedla, že navrhovateľ sa účelovo
snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie

rozhodnutí vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jej údajného nesprávneho postupu
a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje.
Poukázala na skutočnosť, že navrhovateľ nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho
nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie
Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Taktiež
poukázala na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad

dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR
a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny
výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že
Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými právnymi predpismi, nebola

nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými
papiermidodržiavalazákonnépravidlá,zakotvenéustanoveniamizákonaodohľadeazákonaocenných
papieroch. Bola názoru, že navrhovateľ mohol požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej
zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu byť známe,
že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich

výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za
také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré
zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a až od účinnosti novelizovaného ust. §
129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. júna 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície a teda až odvtedy
mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava.
Uviedla, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt až od 1. januára 2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o
cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z. z. a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky

majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite
zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície, pričom
informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu sa
vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom
uložených povinností. Poukázala na skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej

ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla
Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal
v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona o
cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o

verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že
s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy
zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Ďalej uviedla,

že mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových
hodnôt, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého
ust. § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie odporkyňa nepotvrdzovala a ani
nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a §

130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva.
Nesúhlasila s tvrdením navrhovateľa, že vo vzťahu k Družstvu bola nečinná, nakoľko vydala relevantné
rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a
v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom ao zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR. Vo vzťahu
k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009 uviedla, že tento primárne
rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá

zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva,
že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v
ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, pričom zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný
dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť a preto musia byť

najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne
a nespochybniteľne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť
splnené súčasne. Uviedla, že skutočná existencia pohľadávky navrhovateľa a jej výška voči Družstvu sa
bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych konaní, pokiaľ ich správca konkurznej podstaty družstva
neuzná skôr a až následne, ak pohľadávka navrhovateľa voči Družstvu nebude uspokojená v rámci
konkurzu, môže navrhovateľovi vzniknúť škoda. K námietke navrhovateľa, že v konkurze na majetok

Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu
nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázala na písomné vyjadrenie správcu konkurznej
podstaty Družstva zo dňa 14. septembra 2011, kde správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny
stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve
nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú

a veľká časť finančných operácii úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania
v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli nedostatočne zdokladované, ale v
dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom. Zároveň uviedla, že v
zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité
listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy,

nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým,
že v súlade s ust. § 121 O.s.p., netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu
z jeho činnosti, keď z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp.
zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne
známe,pretožeúčastníkviedoldesiatkysporovnarovnakomskutkovomaprávnomzákladevočirôznym

dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať, pričom odporkyni je známe, že
na Okresnom súde Bratislava I sú proti nej vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom
základe a vo všetkých sporoch majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení

účinnom od 1. júna 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia

opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite
odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol členom D. N. E. B., D. X, R., B.: XX XXX XXX (ďalej
„Družstvo“), toho času v konkurze vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla

2011, č. k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 5. mája 2011, s členským podielom ku dňu 20. apríla 2010
v sume 9.771,08 eur, pričom na základe žiadosti navrhovateľa o zrušenie členského podielu v Družstve
zo dňa 11. 2. 2011 došlo k zrušeniu jeho členstva ku dňu 30. 3. 2011, navrhovateľovi vzniklo právo na
vyplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 9.771,08 eur a dňa 15. decembra 2010 mu bola vystavená
zmenka na sumu 4.979,09 eur, splatnou dňa 21. 1. 2011, na sumu 5.000,- eur, splatnou dňa 31. 12.

2010 a na sumu 632,01 eur, splatnou na videnie.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 2. 6. 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou
spoločnosťou V. B., O..V..D.., K..E.. H. M., D. X, R., (ďalej „obchodník s cennými papiermi“), akoobhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z. z. o
cennýchpapierochainvestičnýchslužbáchaozmeneadoplneníniektorýchzákonov(ďalejaj„Zmluva“),
predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok obchodníka s cennými papiermi hospodáriť

s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať predaj
cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od
emitenta do portfólia Družstva v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať
cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v
portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve

sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. 3. 2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010, č.
ODT-8305-5/2010, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. 3. 2011, č.

GUV - 274/2011 (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. 5. 2011, č.
ODT-10890-4/2010, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej
„rozhodnutie o zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o

zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).

V posudzovanej veci sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti odporkyni zaplatiť mu škodu v sume
9.771,08 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19. 4. 2011 do zaplatenia, ktorá mu mala vzniknúť
v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, ktorý spočíval v

tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď
Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1
v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a Národná banka Slovenska
zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci
neaktuálnosť Prospektu investícií bola už od 31. 12. 2006, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany

Národnej banky Slovenska po 24. 8. 2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti
portfólia,máportfólionedostatočnerozložené,t.j.,žeDružstvomalovšetkyzískanépeňažnéprostriedky
investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom
rizikovosťrozloženiaportfóliajejednýmznajdôležitejšíchukazovateľov,ktoréNárodnábankaSlovenska
pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, Národná banka Slovenska prijala od 20. 8. 2008 do 4. 3. 2011,

kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia a zapríčinila,
že navrhovateľ nemohol rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s
cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

V posudzovanej veci sa navrhovateľ voči štátu domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť

spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák.
č. 514/2003 Z. z.“).

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.

514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitéhoštátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do

najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na

prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.

Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková

ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím

vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v

komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a

vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),

bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,

že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková

ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa
chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,
t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím

predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať
v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia
odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody

preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutnýmpredpokladomprezáverotom,žepostupodporkynevpreskúmavanejvecibolnesprávny,
je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že odporkyňa tento postup
nezachovala s tým, že v posudzovanej veci nesprávny úradný postup odporkyne mal spočívať aj v tom,
že odporkyňa oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup
odporkyne ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka navrhovateľa,
predovšetkým jeho individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jeho námietka spočívajúca v tvrdení,
že povinnosťou odporkyne bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investícií.

Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 1. 1. 2009 na
základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v spojení
s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a preto sa na odporkyňu nemohla
vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investícií realizovanú pred týmto dátumom, t.

j. pred 1. 1. 2009, z čoho vyplýva, že ak v rozhodnom období, t. j. do novelizácie zák. č. 566/2001 Z.
z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala samotná povinnosť Družstva
aktualizovať Prospekt investícií, je z povahy veci vylúčený dohľad zo strany odporkyne v tomto smere z
dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama o sebe v rozhodnom čase ani neexistovala.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície
až od 1. 6. 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch, vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva a preto pokiaľ Družstvo
od 31. 12. 2006 do 1. 6. 2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla odporkyňa skúmať ani

túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe nebolo povinné Prospekt
investície dodržiavať.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti odporkyne v oblasti skúmania
rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal

vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti a preto ani
odporkyni z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala.
Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak
na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej

(škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností odporkyne a štát
by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup odporkyne iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal
mylným,zasahujúcimdozákladnýchprávnavrhovateľa,ktorývšaknemôževychádzaťztoho,akotakýto
postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť odporkyni pri
aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je

proporcionálne s tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii
zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných

finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či
predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka
s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je
zaručená a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť

vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným
znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do rozhodnutia
odporkyne zo dňa 21. 12. 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi
povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej
banky Slovenska zo dňa 1. 3. 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi

túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bol navrhovateľ
v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za
účelomichzhodnotenia,pričomtátoformanakladaniasvlastnýmmajetkomjespôsobzhodnocovaniana
vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania a zodpovednosť
štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či
sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach odporkyne
na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri
činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu odporkyne k obchodníkovi s cennými
papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. 1. 2008, č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila

obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur (500.000,- Sk), kedy po zrušení a
vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky Slovenska, opätovne rozhodnutím
zo dňa 20. 8. 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške
9.958,18 eur (300.000,- Sk) a následne rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým
odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, odvolací

súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý
má spočívať v takom pochybení v postupe odporkyne, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia veci,
keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí odporkyne, nakoľko

nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či
aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten
účastník, koho práv, či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že

odporkyňa svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala
v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho
excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd,
a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup odporkyne bol v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ odporkyňa zisťovala podmienky a predpoklady
pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady
(dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila a iné opatrenia, ktoré od odporkyne

navrhovateľ očakával a namietal ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporkyni. V daných
prípadochišloočinnosťpriamosmerujúcukvydaniurozhodnutíaprípadnénesprávnostiavadypritomto
zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska
zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľ
v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup odporkyne.

Odvolací súd má za to, že pochybenia, či nedostatky spočívajúce v tom, že odporkyňa pred svojím
rozhodnutím nesprávne (nedostatočne) vyhodnotila podmienky pre jeho vydanie, je možné posudzovať
v rámci tzv. nezákonného rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so
zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia. Navrhovateľ tvrdený nesprávny
úradný postup odporkyne v konaní nepreukázal, pričom odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že

nedostatočnosť opatrení prijatých odporkyňou, podľa názoru navrhovateľa, bez opory v zákone, podľa
jeho subjektívneho presvedčenia, sa nemusia vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 4. 2011, č. k.
3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 5. 5. 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd uvádza,
že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporkyni môže byť v

občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky v konkurznom konaní. Odvolací súd má za to, že navrhovateľ si pohľadávku, ktorá je
predmetom tohto sporu uplatnil v konkurznom konaní, škoda mu ešte nevznikla a preto nemôže byť
daná zodpovednosť štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol navrhovateľ úspešne
uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal jej vydania v konkurznom konaní,

nakoľko existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej
ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z
uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za
škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006,
sp. zn. 4 Cdo 199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 4Cz/110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné).

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa v podanou odvolaní, týkajúcej sa procesného
pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva,

že prvostupňový súd účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov a to nielen založených
v spise, ale aj ostatných dôkazov, spoločných pre všetky konania a nachádzajúcich sa v spise vedenom
na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 4C/176/2011.

S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom

rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s
ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal
a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený
skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd rozsudok v napadnutej časti

ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si právo na ich
náhradu neuplatnila (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.